Próza 2004


Pätnásťtisíc strán o pechorení, sexe a mafiách

(Pohľad na prozaickú tvorbu za rok 2004)

Alexander Halvoník

 
Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Venuje sa literárnej kritike a publicistike, prekladá z francúzštiny. V súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Prerozprával a vydal Rozprávky z Tisíc a jednej noci (1993), je autorom prózy Svrbenie krvi (1996).

Rok 2004 v slovenskej próze priniesol ďalšie preskupovanie autorského potenciálu smerom k mladším ročníkom prozaikov: autori narodení po roku 1970 už predstavujú zhruba polovicu prozaickej produkcie roka. Evidentne to nebola produkcia chudobná na kvantitu. Naopak, ak zoberieme do úvahy fakt, že v roku 2004 vyšlo o desať reedícií menej ako roku 2003, ale celkový počet vydaných titulov za rok 2004 sa napriek tomu zvýšil v porovnaní s rokom 2003 o 13, tak matematika jednoducho nepustí: próze holdujúci Slováci vydali v roku 2004 o 23 kníh viac ako v predchádzajúcom roku. Opäť sa tu nástojčivo vynára otázka, pre koho píšu slovenskí prozaici, keď čitateľské prieskumy tvrdia, že zo slovenskej literatúry sa číta najmä klasika, keď sporadicky uverejňované rebríčky najčítanejších slovenských diel nasvedčujú, že ľudia čítajú celkom iné žánre než slovenskú prózu, a keď cez elektronické médiá, ktoré sú dnes už celkom jednoznačne monopolným výrobcom každej masovejšej popularity, prejde iba niekoľko prozaických titulov, ak vôbec prejde. Tento stav môže u duší citlivejšie vnímajúcich aktuálny status literatúry oprávnene vzbudiť pocity hlbokej depresie. No doštatistikujme sa, lebo, ako azda uvidíme z ďalšieho, slovenská próza je podľa intenzity depresie, napriek všetkému predsa len najcitlivejším elementom našej prítomnosti. Takže slovenskí vydavatelia vydali v roku 2004 celkom 79 prozaických titulov (tento počet si zo známych dôvodov nenárokuje na úplnosť a konečnosť). Románový charakter má 24 titulov, takmer taký istý počet (23) dosiahli zbierky poviedok, novela je napodiv zastúpená iba 6 titulmi, 8 titulov predstavujú rozličné texty prozaického charakteru s nevyhranenou žánrovou štruktúrou, 2 tituly obsahujú texty zborníkového typu, 3 tituly povestí a 11 titulov sú reedície (klasika 4, žijúci klasici 6, mladší autori 1). Jeden románový titul vyšiel dokonca rovno v angličtine. Na slovenskú literárnu scénu prišlo 14 prozaických debutantov (niektorí z nich majú za sebou debuty v poézii, literatúre faktu alebo tvorbe pre deti a mládež), z ktorých traja siahli hneď po románe. Odhadom sa dostávame ku konštatovaniu, že produkcia slovenských prozaikov za rok 2004 sa vyšplhala na úroveň približne 15 tisíc strán, čo pre čitateľa s ambíciou prečítať ju celú znamená prečítať každý deň v roku asi 42 strán, na čo by potreboval približne dve hodiny denne.

Isteže, dnes keď masové médiá a nemenej masové bulvárne magazíny ohurujú potenciálneho čitateľa novými a čoraz sofistikovanejšie vyklonovanými ponukami hybridov vyžadujúcich čoraz masovejšieho konzumenta, bolo by bláznovstvo chcieť dokonca i od profesionála, aby každý deň prečítal štyridsať strán textu, o akom sa už nesluší hovoriť ani v krčme, nieto v trendovej spoločnosti. Ale veď to ani nikto nežiada! Dokonca i literáti, ktorí sa písaním živia, sa zo svojho písania vysmievajú a posielajú literatúru do starého železa: ich diela akoby ani nepoznali ušľachtilejšie posolstvo ako posolstvo o smrti literatúry zaobalené do všakovakých exkrementov, nevábnych výlučkov a pavučín. Isteže, možno to robia len preto, že je taká doba, ale aj tak je nevídanou absurditou, že práve v takej dobe sa literatúra množí ako chren v záhrade po nebožtíkovi, ktorého dedičia majú z toho taký náramný plezír, že sami neodolajú nutkaniu rozmnožovať ho. Do literatúry si s rovnakou chuťou kopne nielen Kolenič, ktorý vie, o čo ide, ale aj hocijaký navoňaný bos, ktorý tiež vie, o čo ide, ale len vtedy, keď v dyme spálenísk zaňuchá vábny pach peňazí. Nevídanejšou absurditou je už len bulvár v spojení s dostihmi reklamných agentúr, médií a šoubiznisu, ktorých píplmetre merajú ľudí na metre. Asi preto po nej so závisťou poškuľuje každý ambicióznejší spisovateľ a asi preto sa jednou z najvýraznejších čŕt prozaického zápasu uplynulého roka stal ťah na túto bránku. Talentovanejší pritom robia piruety, netalentovaní sa, akože ináč, bezostyšne hrnú k cieľu a pália z každej pozície priamo na delohu. Pravdepodobne preto na každej z tých pätnástich tisícstrán drieme zakomplexovaný pimprlík snívajúci o príležitosti narásť do veľkosti, keď nebude musieť brať na nikoho ohľady, keď svet bude celý  rozvzdychaný a keď sa všetky slobody prekrvia na rovnakú farbu, aby náhodou nebolo treba zvažovať, voliť alebo nebodaj ešte aj dačo  zdôvodňovať a vysvetľovať. A približne na sedemtisíc päťsto stranách sa tento akt, neverili by ste, zavŕši veľkolepým ohňostrojom štiav a blýskaním blizien, prosto, víťazstvom subkultúry nad človekom a jeho pletkárskymi poetikami. Takže víťazstvo, prelomené tabu, zborené mýty. Koniec ilúzií, krach tajomstiev, debakel metafyziky. Pragma bytia, realita ničoty na pestrej palete komerčnosti. Zábavné, všakže? Tak prečo, dofrasa, slovenskú prózu nečítajú aspoň tí zakuklení rodoví nepriatelia, ktorí by z nej mohli na svoj osoh vyčítať kadečo o utajovaných traumách rodičov, incestoch otcov a materí, očistných túžbach nafetovaných synov a dcér? Prečo však nikoho nešokuje ani ten posledný výkrik semena padajúceho do nablýskanej tmy? Prečo každý chce byť spisovateľom, keď podľa seba vie, že čítať je to isté, ako strácať fazónu, topiť sa v lyžičke vody alebo prosto beznádejne starnúť?

A viete, prečo je to tak? Neviem...

Napriek tomu mám radosť, že je toľko titulov, toľko strán a že na ich prečítanie treba toľko hodín. Je to dozaista drina bez bonusu útechy, ale čo už môže byť lepšie, ako tešiť sa z toho, že niekto vie aj v tomto plazivom, naondulovanom, pregestikulovanom a prekričanom medzičase krásne narábať so slovom, dokonale štylizovať a umne komponovať, i keď azda pozabudol, že slovom sa odjakživa i zabíjalo, trávilo, hýbalo masami a hranicami ríš, ale približne rovnako často aj  hladkalo, premýšľalo a modlilo. Napokon, nie všetko sa nečíta. Je tu Keleová-Vasilková, sú tu Matkin, Doktorov, Filan. Je to zlatá hviezda  na čele tejto absurdity alebo najprirodzenejšia prirodzenosť? To je otázka! Ak by mala zostať v platnosti druhá časť tejto dilemy, mohlo by to znamenať, že svet a život a spoločnosť a jednotlivec sú niečo úplne iné, ako sme si mysleli doteraz. Ak však platí to prvé, potom je najvyšší čas prestať skúmať začarované kruhy a hľadať inde a lepšie.

Dobrou správou pre literatúru bol každý z doterajších siedmich zborníkov víťazných poviedok zo súťaže Poviedka. Výber ôsmeho ročníka súťaže pod názvom Poviedka 2004 (Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Publisher Group, ďalej len L. C. A.) prináša 9 poviedok autorov zo 723 súťažných prác (z víťazov chýba Agda Bavi Pain), z ktorých štyria majú za sebou prinajmenšom debuty, dvaja prekročili päťdesiatku. Vrátane Ballovej štandardne sebatrýznivej  „rodinnej“ poviedky s erotickým podložím a presahom do politiky akoby sa všetky čísla zborníka zhodli na potrebe rehabilitácie príbehu. Autorskí rozprávači (Ľubomír Foltán, Tibor Havlík, Karol D. Horváth, J. S. Jankin, Jaroslav Klus, Ivana Lacková, Barbara Pribylincová) ho rozprávajú takmer tradične, bez vybočení z realistickej vecnosti, s dedinskou dôslednosťou, s väčšou či menšou dávkou humoru. Magickým smerovaním sa vyznačuje iba poviedka Petra Krištúfka Embryo. Zo zborníka však sotva možno vyčítať nejaké nové trendy alebo nebodaj prevratnejšie koncepty písania prózy.

Druhá zborníková kniha s názvom Sex po slovensky a podtitulom – Dvojpohlavná poviedková antológia o sexe (Ikar), ktorej iniciátorom, zostavovateľom i jedným z autorov je Dušan Taragel,  očividne chcela byť bombou, literárnou i spoločenskou. Stala sa ňou do istej miery iba v tom druhom pláne. Akoby naschvál, vzápätí po nej vyšlo v tomto roku toľko eroticky resp. sexuálne nadupaných kníh, akoby za prezidenta nezvolili Gašparoviča, ale samého Erota, a štátnou doktrínou sa stala bezuzdná samopaš,  ktorú si môžu prečítať aj slušniaci, ak, pravda, majú slovník škaredých slov (mimochodom, nemá slovenská literatúra problémy s čítaním preto, že neexistuje poriadny slovník slovenských vulgarizmov, ktorý bude treba rozhodne vydať?). Kniha sa dobre predávala, ale čo si z nej vyčítali čitatelia, o tom sa hovorilo už menej. Z literárneho hľadiska časť z devätnástich autorov potvrdila svoje spisovateľské kvality, druhá časť ukázala, že je schopná na štandardnej úrovni napísať čokoľvek, tretia časť jednoducho zhorela. Mimochodom, skúška sexom dopadla približne rovnako aj pri ostatných knižkách. Takže základné poučenie: ak chceš byť naďalej zaujímavý nepíš, čo ti kážu písať, ale radšej predstieraj, že tie najobyčajnejšie veci sú pod tvoju úroveň – staré panny ťa neprestanú obdivovať a mladé si aj tak spravia po svojom. No vážne: najlepšími číslami zborníka sú poviedky Igora Otčenáša a Petra Pišťanka. Prvý (poviedka Toto leto nebude ako každé leto) dodal  vznešenosť vážnym veciam tým, že ich zironizoval. Druhý (Neva) zironizoval vznešené veci tým, že ich nastolil príliš vážne. Pritom v oboch prípadoch ide o kvalitnú iróniu, ktorá vie ohmatať pevné tvary i ladné krivky oveľa majstrovskejšie ako všetky údy mesiášsky sa tváriacich antihrdinov urputne presviedčajúcich svojho čitateľa, že pred sexom i po ňom bolo a ostane iba zatmenie slnka. Darmo, sex v umení nie je hodinou fyziológie, ale náročným duchovným cvičením, trpko-sladkou rozkošou, ako napokon všetko, čo v živote stojí za niečo, hoci v tomto prípade hovoríme o literatúre, nie o živote. Isteže, zborník má i poviedky, ktoré sex bezprostredne spájajú s politikou (Peter Šulej), ktoré rozťahane psychologizujú (Lucia Piussi), z ktorých smelšie či nesmelšie, ale s rovnakým čarom nechceného vytŕčajú rožky feministické idey (Vanda Feriancová, Denisa Fulmeková, Zuzana Gindl-Tatárová, Jana Juráňová). Hlbokomyseľných kreatívnych pánov (Vlado Balla, Peter Krištúfek, Marek Vadas – Eman Erdélyi, Pavol Weiss, Rado Olos, Peter Macsovszky) i polemicky nabrúsené  dámy však ďaleko predčí ohnivá Uršuľa Kovalyk (Šmíračka) alebo insitná Dana Závadová (Sme len my a naše pohlavia), ktoré očividne väčšmi milujú autenticitou poznačenú skúsenosť ako tézy a objednané témy.

Ako všetko aj odpoveď na opäť aktualizované volanie po románe je ambivalentná. Dvadsaťštyri pokusov o román skôr dokazuje, že v súčasnej poznávacej a bytostnej situácii človeka nie je možný. Na jednej strane máme vrcholne poctivú skúšku tohto žánru z pera naslovovzatého literárnovedného odborníka a nespochybniteľne talentovaného prozaika Stanislava Rakúsa, na druhej strane fresku epizujúceho historika Andreja Štiavnického. Prvý sa už po druhý raz potrápil s románovou generačnou autovíziou, a v oboch prípadoch dospel k tvaru, ktorý držia pokope celkom iné než románové princípy. Druhému sú románové princípy vzdialené približne tak ako románový talent, a preto jeho románové odhodlanie spočíva najmä na ukladaní beletrizovaných historických segmentov na mýtické telo úbohej grófky Bátoričky. Románom v pravom zmysle nie je ani tematizovaný ženský príbeh Táne Keleovej-Vasilkovej, ale ani pikareskná mafiánska feéria pseudonymom maskovaného doktora Petra Doktorova či melancholická hra o lete, láske a sexe ďalšieho úspešného pseudonyma Maxima E. Matkina. Románový ráz nespadol z neba ani Bohušovi Bodaczovi napriek tomu, že sa, podobne ako Anton Baláž, cez mieru usiloval zatraktívniť prostredie, namiešať chlapácke tajomstvá z osvedčených príchutí slovenského undergroundu a vystaviť na verejný obdiv všakovaké polohy sexu. Teoretické príručky hovoria, že román musí mať dej, rozprávača i postavy a prostredie, v ktorom sa dej, postavy i rozprávač polyfonicky realizujú. Prax slovenského literárneho vývinu však potvrdzuje, že všetky tieto rovnocenné zložky zabezpečujúce románovú pluralitu sú v súčasnom slovenskom románe prinajmenšom potlačené na účet zvýrazňovania subjektivity. Z oprávneného strachu pred ideologizáciou a sociologizáciou si slovenský prozaik dobrovoľne zúžil svoj obzor na to, čo sa dá vidieť cez subjekt: skutočné je len to, čo sa odohráva v subjekte, ostatné je virtualita, navyše sprostredkovaná cez texty, teda cez nedôveryhodnú kultúru. Tu autor realizuje vlastnú slobodu i slobodu rozprávača a postáv. No keďže román je predovšetkým o vzťahoch medzi subjektom a svetom, resp. medzi vyzretými subjektami a skonkrétneným svetom, sloboda ako eminentný predpoklad románového tvarovania stráca zmysel a stáva sa väčšmi beztvarou otvorenosťou než slobodnou vôľou, ktorej rozporuplná sila podmieňuje silu románovej výpovede. Lenže román nemôže existovať bez tvaru. Takisto ako nemôže existovať bez metafyziky. Takže mnohí chytráci apriórne opovrhujúci románom a pritom nevediaci odolať jeho zvodom, si túto dichotómiu románu fungujúcu na princípe hry  paradoxov značne zľahčili: príbeh, cestu k existenciálnej zložitosti,  nahradili jednosmerkou k posteli, určitosť bytia ohraničili slobodne kopulujúcim subjektom a poznávacou bezradnosťou, a na miesto metafyzického tajomstva dosadili zlopovestnú mafiu, ikonu nepreniknuteľnosti moderného sveta. Je potom prirodzené, že v románových kreáciách chýba racionalitou podložená sloboda na úkor pragmatickej krátkozrakosti a prozaická odvaha sa nezriedka meria vyzývavou hlúposťou otupených hrdinov konajúcich pod taktovkou alibistického rozprávača. Summa summarum: slovenský román potrebuje viac slobody, ktorá by mu však bez kvalitnejšieho poznania bola nanič. Všetky záložné riešenia či absolutizácia niektorých vedú iba k čiastkovým výsledkom alebo rovno k deformáciám.

Nazdávam sa, že práve Nenapísaný román Stanislava Rakúsa (L. C. A.) je najpregnantnejším obrazom tohto tvorivého sváru: autor hľadá autora (P. Zajac) strateného na bludných cestách literatúry, ktorá si vytvorila mimikri, lebo si nevedela nájsť miesto v neslobode oberajúcej ho o možnosť činu. Rakúsov rozprávač, bývalý vysokoškolský pedagóg z politických dôvodov zastrčený do divadelnej dramaturgie, sa dobrovoľne vzdáva kompetencie vyrozprávať o tom román a deleguje ju na postavu, o ktorej rozpráva, ako píše román, čo sa nedá dokončiť. A tak vzniká akýsi nekonečný príbeh z tisíc a jednej noci, v ktorom rozprávačsky šeherezád Dušan Sakmár rozpráva o tom, ako píšu román jeho náhradníci. Na rozdiel od Šeherezády však nikto svoj príbeh nedokončí, lebo keby sa tak nebodaj stalo, potvrdilo by sa, že svet je plný zmyslu a celistvý rovnako ako človek v ňom. Bolo by to neprípustné, pretože práve oná necelistvosť bola generálnym motívom na písanie románu. Rakús teda s úradníckou presnosťou pozorného kronikára a vážnosťou kafkovského komentátora zachytáva situáciu za situáciou, skryte alebo otvorene sa z nej vysmieva, rovnako skryte alebo otvorene sa do nej vciťuje a dáva vciťovať sa svojim postavám, aby nakoniec túto mraziacu absurditu ponúkol čitateľovi ako náhradu za generačnú víziu socialistických sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia. Práve táto celistvá absurdita, neroztrhaná politickými explicitami a nenarušená činmi, ktoré by ju posunuli do pozície menejrozmernej racionality, je hlavným románovým aktérom a jej plazivá hmatateľnosť je výsledkom synergie všetkých románových zložiek: rozprávača, postáv, príbehu i prostredia. Všetky sú nenaplnené, ale ich symetria vysiela zvláštne vlny.

Už názvom Pomsta (L. C. A.) negatívne vymedzený hrdina knihy Pavla Weissa je tak trocha rodným bratom Rakúsovho Sakmára, preneseným do o desať-pätnásť rokov mladšieho reálu, čiže do bezprostrednej súčasnosti. Bohom i spoločnosťou zabudnutého knihovníka so spisovateľskými ambíciami („jeho život a bankové konto sa začínajú podobať“) opustí frajerka kvôli bohatému bossovi, čo je preňho výzva k činu – pomste. Trocha netradičné je, že budúci autor sa chce identifikovať s pomstou nie na nevernici, ale na zazobanom úspešnom zbohatlíkovi: po tom, čo si vylepší imidž lukratívnym zamestnaním v reklamnej agentúre, mu odťahuje autá, hackuje účty, a nakoniec mu na ceste do Thajska podsunie drogy. A všetko sa, vrátane možných riešení, zapisuje do románu v románe, nevynímajúc nečakané zavŕšenie dvojpríbehu, ktorý však napokon tiež ostane otvorený. Weiss síce svoj zdvojený príbeh udržiava v napätí, ktoré by sa mohlo skončiť úspešnou katarziou, ale z podobných dôvodov ako u Rakúsa sa nijaká katarzia nekoná: nevie sa, čo je dobro a čo zlo, a ideologizovať ani moralizovať sa v románe nepatrí. Takže opäť sa tu konfrontuje realita s virtualitou a nerománová neuzavretosť, ktorej dal autor prednosť pred racionálnou uzavretosťou, je výrazom intelektuálnej skepsy živenej ironickými podtextami. Takže Weiss nevyriešil dilemu, či je lepšie byť zazobaným zbohatlíkom alebo hladným spisovateľom, iba kultivovane potvrdil, že erotika a mafiánske tajomno sa stali neodmyslitenými zložkami našej prózy, ikonami, ktoré nahrádzajú sociologickú prenikavosť i intuitívnu vzburu proti ubíjajúcemu existenčnému pocitu.

Rakúsov román so svojou kreatívnou serióznosťou pravdepodobne nemožno porovnať s nijakým minuloročným výkonom intelektuálne orientovaného prozaika. To isté však zrejme platí aj o vášnivom romániku Ivana Koleniča Daj zbohom básneniu (Vydavateľstvo Slovart), ktorý je vlastne bytostným básnickým vyjadrením Rakúsovho problému. Kolenič sa už netrápi s hľadaním nenájditeľnej identity: jeho hrdina so smiešnym menom Arthur Nah je priam stelesnením smrti poézie, ktorú iní len nesmelo proklamujú a ktorú svet brutálne uskutočňuje, ba i žije. Pre Koleničovu mŕtvolu kvasiacu všetkými duchovnými šťavami unikajúceho storočia, ktorá sa predsa len kamsi chce schovať, nielenže niet miesta vo vyprázdnenej  skutočnosti premenenej na agresívnu, smilniacu a zabíjajúcu fantazmu, ale jej „nežná povinnosť podávať svedectvo o zmiznutom raji básnikov“ je pre jednoznačný svet dôvodom na hrdelné nepriateľstvo. Koleničova expresívna metafora teda rozpráva príbeh plný expresívne vyjadrených paradoxov o zmiznutí akejkoľvek identity (už nie je možná vzbura, a teda ani poézia), ktorý je  apokalyptickou víziou dôsledkov tohto deficitu.     

S otvorenosťou príbehu a nemožnosťou napísať román kalkuluje viacero autorov, no táto téma často svedčí aj o neschopnosti autorov  komplexnejšie sa zmocniť nejakého problému a uprednostňovať radšej ľahšie riešenia než skutočne tvorivý zápas o východiská zo slepých uličiek. To je napríklad prípad románika Petra Bilého Démon svätosti (Slovenský spisovateľ), kde sa nečinný kláštorný dezertér s písmackými ambíciami pokúša svoje vystrájajúce libido zdôvodniť priam filozoficky, ale svoje románové poblúznenie uzatvára tým, že „nedokážem písať o tom, čo naozaj žijem“.  Nuž, aspoňže takéto priznanie. Zapisovaním do „zošita s modrým obalom“ uľavuje svojmu deficitu identity. Aj manželským životom a neschopnosťou bytostnejšej komunikácie „rozpoltená, rozštvrtená, rozdrvená na omrvinky“ hrdinka románového debutu Manželka (L. C. A.) Daše Čejkovej reparuje svoju identitu. Svedčí to však rovnako o tom, že naša próza je priveľmi závislá od „metatextov“ a od toho, čo už bolo napísané, a čo sa nedá prekonať len chcením byť spisovateľom. Do tejto línie možno zaradiť aj prozaicky zrealizovaný scenár Silvestra Lavríka Vila Lola (L. C. A.), ktorý je tiež „identifikačnou“ retrospektívou jednotvárnosťou deptanej ženy, triezvymi výrazovými prostriedkami dokumentujúcou stav po láske, keď namiesto nej nastupuje plazivý strach a svojou deštrukčnosťou zacláňa možnosť vidieť svet a seba nejakým vzrušujúcejším a vrúcnejším spôsobom.  

Kým človek neprečíta „mafiánsky román“ Petra Doktorova English is easy, Csaba is dead (Vydavateľstvo Slovart), neuveril by, k akej serióznej dokonalosti vie slovenský prozaik doviesť persifláž reality. Veď určite sa nájdu slabšie nátury, čo sa zamilujú do sympatického rozprávača Eda Štartéra, výkonného člena mafiánskej rodiny, a radi mu odpustia všetky tie potoky krvi, vystrelené mozgy, telá rozpustené v kyseline a oplzlé slová, bez ktorých sa ťažko zaobísť pri výkone mafiánskej misie. Doktorovov sugestívny rozprávač je prinajmenej taký dobrý ako Samko Tále, pozná miery i váhy slova, vie manipulovať s postavami, dokonale sa vyzná v globálnej stratégii i v detailoch a nebojí sa ani sexovať, ani držať jazyk za zubami. Edo je Slovák ako repa, hoci nevie pravopis a do jazyka sa mu pletie všakovaká neslovenská lexika. Pokiaľ ide o bystrosť videnia, Edo naozaj nie je žiadny intelektuál, zato dovidí za každú stenu textov, nech by bola hocaká hrubá. Má však jednu nadnormálnu vlastnosť, ktorú má len málo literárnych hrdinov: svojou existenciou popiera samého seba. Nie je to od neho obeť, ktorou by zaplatil za to, že slovenské pravdy sa doňho usadili ako podkožný tuk, je to iba dôvod položiť po tom všetkom potmehúdsku otázku: „Maj nejm is Petar. Vots jór nejm?“ Mimochodom, tak voľajako sa voľakedy spytoval aj Čechov, ktorý bol ináč tiež veľmi vtipný a veselý.

Keby román Nežná volavka (Slovenský spisovateľ) nenapísal Anton Baláž, ale javiskovým pechorením poučený doktor, určite by sa v ňom nestretlo toľko voskových figurín ako v múzeu madame Tussaud: mníšky, boháči a zbohatlíci, skrachované talenty, prostitútky, drogoví díleri, grázli všetkých kalibrov. Nežná dedinská novicka („Zachrániť jednu stratenú dušu je viac ako prísť o všetky poklady sveta.“) by medzi touto veľkomestskou zberbou rozhodne  neprišla o svoj balík určený na opravu kostola, nafetovaný Spidi by ani nepomyslel na hudbu a súcitná prostitútka by sotva „fajčila niekoľkými pevnými a rýchlymi pohybmi úst“. Prosto, všetko by bolo ináč, ale celkom určite by bolo menej akčnosti a viac oslobodzujúcej srandy.

Ak je román Bohuša Bodacza Polnočná žena (Ikar) „magickou metaforou súčasnej slovenskej spoločnosti“, ako sa píše na záložke, tak akiste len preto, že i tie najšľachetnejšie predstavy sa môžu ľahko zmeniť na totálne zhnusenie. To sa prihodilo aj Bodaczovej knihe nesmierne bohatej na deje a citové zlomy, členitej na rozprávačské postupy, úrodnej na postavy zatratencov a navyše koketujúcej s ezoterikou. Príbeh mladej dvojice začínajúci sa láskou, pokračujúci mnohými súložami a končiaci niekoľkými ohavnými smrťami, zaznamenaný spredu v denníku hrdinky i zozadu vo vyšetrovateľskej retrospektíve, je však predovšetkým názornou ukážkou, čo sa stane, ak sa autor dá uniesť svojimi románovými fantazmami a stratí kontrolu nad kvantitou i kvalitou jednotlivých románových zložiek. Stane sa románová katastrofa, ktorá napokon nemá nič spoločné s katastrofickým posolstvom, ktoré zrejme mal autor na mysli, keď sa púšťal do písania. Je v nej pozbierané všetko, ale máločo medzi sebou ladí, jednotlivosti sa prekrikujú akoby si silou-mocou chceli vykričať právo na nezriadený život. Tak to však býva aj v bezobsažnom gýči.

Iné kafé je druhý román pseudonyma Maxima E. Matkina Láska je chyba v programe (Vydavateľstvo Slovart). Usadenosť románového rozprávania v intelektuálnom prostredí zlatej bratislavskej mládeže je predovšetkým zárukou, že bujaré deje krútiace sa okolo lásky, erotiky a sexu budú mať vždy prinajmenšom hodnotu decentného bulváru, čo im, prirodzene, nemôže uškodiť, keď im už zrovna nepridá. Na to, čo Bodacz vykričal príbehom a postavami, stačí Matkinovi jemný náznak, ironický záder, duchaplný bonmot. Svet tu je ďalej nevtieravo rozdelený na mužský a ženský a vzťahy dostredivo rámcuje rodina diferencovaná podľa oveľa jemnejších kritérií. V Matkinovom románovom svete sa nemôže stať nič nepredvídané a nemá doň prístup čokoľvek, čo by organicky nezapadalo do tejto zjednotenej rozporuplnosti. Bulvárne smerovanie navyše podporuje aj istá melanchólia neuskutočnených, ale stále prítomných lások, ktorá si pradie svoju slastnú nudu. V románe je stále teplo, hoci jeho deje priam kopia vychladnuté lásky. No napriek tomu, že román sa už názvom deklaruje ako román o láske, je rovnocenne aj románom o vzťahoch, a teda aj o spoločnosti s históriou i perspektívou. A v tom je základný rozdiel od ortodoxných skeptikov i gýčiarov. Okrem toho samozrejmou súčasťou jeho obrazotvornej výbavy je irónia, ktorá môže kadejaké príliš vážne smiešnosti obrátiť naruby.

Recenzia knihy Denisy Fulmekovej a Petra Macsovszkého Klebetromán (Kalligram) má kafkovský názov Slobodný opis jedného zápasu (Pavel Malovič) a v titulku článku Zuzany Belkovej sú slová zavtipkovať a poklebetiť. A navyše, obaja autori sa hrdo hlásia k bulváru. Napokon, prečo nie, veď reality šou nerobia prví a od bulváru sa možno kadečomu priučiť. Okrem toho, že aj bulvár je len človek, je aj zmytologizovanou pravdou tak o jedincovi, ako o spoločnosti. Takže ďalším mýtizovaním či demýtizovaním bulváru možno literatúru tiež priviesť na nové myšlienky. Nie som si istý, či práve toto mali na mysli autori, ale rozhodne mi je proti chuti adjektívum slobodný v názve recenzie. Veď autor musí mať v tele namiesto krvi samé  sado, maso a iné príbuzné perverzitizmy, ak sa rozhodne voyeursky sprevádzať  kolegu literáta či intelektuála po jeho krčmových peripetiách i jeho najintímnejších fantazmách a túto pozorovateľskú polopravdu, hoci aj so zmenenými menami napokon zverejniť. Akáže sloboda! Škandál, to áno, ale ako možno dakoho škandalizovať slobodne? „Za každou literatúrou musia byť silné emociálne impulzy. I keď si nemyslím, že Klebetromán je vysoká literatúra, hybným mechanizmom je určite emocionalita“, tvrdí Macsovszky. Mne tá emocionalita, priznávam sa, akosi unikla, ak za ňu nemám pokladať  úškľabok presýteného zlomyseľného satyra, ktorý sa na mňa škľabí spoza každého riadka a vôbec na ňom nebadať šantivú bulvárnu bezstarostnosť. Zato ma dobre napálil. Aj to ešte patrí do literatúry? Je to bulvár pre snobov, mojsejovčina, ale aj tak: načo, preboha, snobi potrebujú bulvár? 

A teraz budú nasledovať už len poslušnejšie romány a romániky.

Téma druhej prozaickej knihy Bystríka Šikula Vôňa santalového dreva (Vydavateľstvo Matice slovenskej) budí predovšetkým zvedavosť: čo chce nájsť zrelý takmer päťdesiatnik na študentskom internáte? A druhé špecifikum: tradičný jednoaspektový rozprávač splývajúci s hlavnou postavou. Je to autorovo naschvál namierené proti presile postmodernej inšpirácie v našej próze? Možno by aj bolo, keby bolo dôsledné a zavŕšilo sa nejakou mnohoznačnou nezavŕšenosťou. Jeho hrdina je donjuan z konca sedemdesiatych rokov a ako všetci jeho literárni bratia  i on sa bojí pekla. Dievčatá ho však priťahujú oveľa väčšou silou než strach, čo ho od nich odháňa. Úzkostlivo sa pozoruje (takmer ako Rakúsovi vyprázdnení stroskotanci) a vyhýba sa pokušeniam, aby napokon vždy osudovo upadol do nového hriechu: hriech sa stáva jeho údelom. Rozprávač má však v zábere aj spoločenský rozmer: v ňom dominuje režimistický profesor, ktorý do hrdinu zasieva iný druh strachu. Takže strach zvonka sa kompenzuje potrebou lásky, ktorá sa transformuje zas len na strach: začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. Škoda, že Šikula túto líniu vyprázdňovania človeka strachom nesledoval s rakúsovskou dôslednosťou a jej románovú integritu narušil neveľmi strategickým rozprávačským hýrením a moralitnými motiváciami. Šikulov erotizmus je však jednoznačne estetický.        

Táňa Keleová-Vasilková prišla hneď s dvoma románmi: Tichá bolesťCukor a soľ (Ikar). Autorka by sa zrejme urazila, keby sa o nich hovorilo ako o bulvári. A nemala by sa prečo, lebo sama priznáva, že názov pre druhý vymyslela sedemročná dcéra. Veď si, bez veľkých ambícií a veľkých ideí, spriada svoj príbeh ako vystrihnutý z bulvárneho časopisu a spriada ho veru zručne: nikomu ani nenapadne, že On a Ona (Ľuboš a Nora) sa nemajú rozísť kvôli jeho frajerke a že sa nemajú znovu zísť kvôli dieťaťu, ktoré zožiera smútok za rodičom. (To je emocionalita!) Situácia každodenného ženského zápasu o život (v tom i o emancipáciu a o problém čo nakúpiť, čo uvariť) spoľahlivo chráni autorku, jej rozprávača i jej postavy od oveľa väčších hlúpostí, ktorých by sa určite dopustili, keby chceli zmeniť svet na svoj obraz, alebo upadli do depresie z neuskutočniteľnosti tejto zmeny. To by ich románovo vygumovalo. Oni však románovo žijú a ak do druhého dňa neumrú, bezpochyby stretnú čitateľov, ktorých potešia už len tým, že sú.

S bestsellerovými ambíciami vstupuje na literárnu scénu aj Katarína Gillerová. Jej „školský“ príbeh s názvom Láska si nevyberá (Slovenský spisovateľ) zviazaný postavou láskou poranenej dievčiny stavia na  humore, tajomstve i dramatických rodinných traumách, aké poznáme zväčša len z kníh západných spisovateliek. Má všetky predpoklady osloviť rýchlo a bezbolestne, zapôsobiť citovo i katarkticky, vtiahnuť dôverčivého čitateľa do svojich pascičiek. Vybrúsenejšie pero i hlbší záber má dievčenský román Pauly Sabolovej Žabí kvet (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), presviedčajúci pekným i duchaplným jazykom, dobre vystavaným príbehom a sympatickou emocionalitou, ktorý naozaj nepotrebuje veľké deje, lebo je sám dejom.

Zložitejše myšlienky i sofistikovanejšie peripetie vládnu v  románe niekdajšej ponovembrovej ľavicovej političky Gabriely Rothmayerovej s príznačnou otázkou v názve Tak o čo ide? (Slovenský spisovateľ). Rothmayerová sa nebojí explicitne spytovať a otvoreným rozprávačstvom si aj explicitne odpovedať ako On a Ona znášajú „rozvíjajúcí sa kapitalizmus“. Trocha predimenzovaný príbeh novinárky s trocha nadneseným ženským aspektom odpovedá jednoznačne, že nie najlepšie, nie tak, ako píšu noviny, ale ani tak, ako píšu daktorí spisovatelia. Kritickosť nesnobskej odpovede je však vyvážená morálnymi detailmi a zmyslom pre lyrickú krásu, ktoré sa ťahajú celým bodrým rozprávaním. Autorka si preto môže bez väčšieho rizika dovoliť byť sociálna, empatická, solidárna, hoci sa to momentálne nenosí a nebadane sa to vytratilo i z literatúry. Jej silným tromfom je humor.

Mnohé z toho, čo už slovenská literatúra nenosí, si priniesol Alexander Breiner v románe Apartmán číslo 3 (Interart). Ambíciou referenčného príbehu s dlhými a častými dialógmi je zrejme ukázať, že „každá doba má svojich nástenkárov, svojich povaľačov a svoje politické prostitútky“. Ukazuje to na životnej ceste strojárskeho inžiniera, ktorý sa z „nedostatkového socializmu“ prepracoval na úspešného manažéra kapitalistického podniku. Jeho príbeh sa prebíja cez príznačné dobové okolnosti a svojou pokojnou fakticitou ich kriticky glosuje. Zostáva však na úrovni osobno-spoločenského dokumentu bez výraznejších výbojov smerom k literárnemu procesu.

Osobitnú položku minuloročnej produkcie tvoria historizujúce romány. Tak trocha paradoxne azda najčistejší románový tvar prezentoval Ivan Izakovič v diele Biskup a kráľ (Ikar), ktorý je „životným príbehom biskupa Bartolomého de Las Casas, nazývaného Ochranca Indiánov a kráľa Karola V., zakladateľa španielskej línie Habsburgovcov“. Izakovič vie ako azda nikto v súčasnej próze narábať s historickou fakticitou, vie ju účinne organizovať a hlavne – vie jej nevtieravo podsunúť integrujúcu myšlienku. Jeho obraz španielskej konkisty videnej cez postavu humánneho biskupa je nielen hodnoverný a poučný, ale má aj svoje nesporné estetické kvality.

V posledných rokoch prudko rozpísaný Juraj Bindzár sa v uplynulom roku predstavil románom Tanec nad mŕtvou slúžkou (román Ester) v exkluzívnej úprave (Orman). Už podtitul naznačuje, že ide o motív biblickej legendy s ambíciou nadčasového posolstva. Román má netradičnú stavbu: je takmer faktografickou evokáciou historických udalostí z poslednej štvrtiny 19. storočia vo východoslovenskej obci Slovenská Nová Ves, ale autor častými rozprávačskými, expresívne ladenými vstupmi do postáv zvýrazňuje práve románovú fiktívnosť. Kapitoly románu sú poprekladané zrejme autentickou dokumentáciou (korešpondencia, archívne materiály) a básňami akoby z pozostalosti jednej z postáv. Ústredným dejovým uzlom je protižidovský pogrom (1872) v období zostreného maďarizačného útlaku rozpútaného všetkými smermi vládou Kálmána Tiszu. Bindzár rozkresľuje najmä totalitné aspekty maďarizačného útlaku, pričom mu nejde o ideologizáciu témy, ale najmä o etický pohľad na totalitu sprevádzanú korupciou a duchovnou devastáciou jednotlivca a jej mnohoaspektové priblíženie vnímaniu moderného človeka. V tomto zmysle je Bindzárov román tematickým unikátom slovenskej prózy.

Trilógia o zvrátenej čachtickej panej i najnovší román Andreja Štiavnického V tieni smrti Alžbety Báthoriovej (Zavŕšenie osudu Anny Rosiny Listiusovej) je dôkazom, že bohatstvo a vonkajšia príťažlivosť historického materiálu je len východiskovým predpokladom dobrého historického románu. Rovnocenným predpokladom je spisovateľský talent, ktorý si vie poradiť s jeho románovou organizáciou. Štiavnický stavil na deje a city. V jeho románe však očividne chýba nielen jemnejšie nuansovanie historických postáv, ale aj ich vytvarovanie do takej miery, aby sa mohli stať skutočnými nositeľmi dejov. Aj tu platí, že menej býva niekedy viac. Pre Štiavnického to znamená najmä šetriť slovami, obrazmi a najmä citmi a lyrikou.

Pokusom o historický román je aj kniha Barónova čierna perla Konštantína Horeckého (Knižné centrum), ktorá je však len plošným  zaznamenaním popravy Rómov v roku 1782 s náležitou dávkou pátosu. Románovo koncipované naturisticko-biografické rozprávanie Ľudovíta Didiho v knihe Príbehy svätené vetrom (Vydavateľstvo Slovart) je evokáciou skutočného cigánskeho milieu so sociálnymi i politickými paradoxmi dvadsiateho storočia. Prirodzený rozprávačský naturel uplatnila aj oneskorená debutantka Anna Antošová v čitateľsky príťažlivom skúsenostnom románe Kavka z periférie (Ikar) o povojnovej Petržalke a bizarnom učiteľovaní. Vlastným emigrantským príbehom Viktória, neobzeraj sa...(Kolosseum) však neoslnila Alžbeta Sommerbauerová.

Ľuboš Jurík sa cyklom detektívnych príbehov z bratislavského prostredia Prípady detektíva AZ vytrvalo pokúšal v slovenskej literárnej realite konečne udomácniť a oživiť žáner detektívneho románu. Darí sa mu to s čiastočným úspechom. Ani jeho úvodný román edície Bratislavské krimi  Choď za svojím snom (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT) nemá matematicky presný pôdorys, ani brilantnú kazuistiku a jeho hybnou silou je  „reportérstvo“ verne ukotvené v bratislavskom kolorite, vždy aktuálne reagujúce na skutočné kauzy a kauzičky odohrávajúce sa v bruchu i na vizáži slovenského hlavného mesta a brániace novinárčinu ako údel i poslanie. Pokiaľ ide o dej a  jeho rozprávačskú prezentáciu, naozaj ide skôr o spoločenský román s historickou patinou ako o naslovovzatú detektívku.      

Výpočet dlhších prozaických útvarov uzatvára kniha Bernarda Brázdila Blízko konca sveta (Topas) s trocha strnulo vyrozprávaným fantastickým príbehom z roku 2281, v ktorom vesmír ohrozuje neidentifikovateľná sila, ale blížiaca katastrofa sa vďaka medzinárodnému kozmickému laboratóriu nekoná. Tak ako Brázdil nepriniesol nič nové pre žáner sci-fi,  Peter Ďurkovský svojou surreaizujúcou nudou Utajený anjel (Knižné centrum) nepriniesol nič nové pre lyriku.

A práve na tomto mieste sa žiada pripomenúť knihu Petra Macsovszkého Lešenia a laná (Kalligram). Nie je síce románom, ale na osemdesiatich stranách má niekoľko románov, ako tvrdí autor. Skutočne, v uvoľnených dvanástich textoch knihy je možno aj viac románov, ako vyšlo v roku 2004, ba možno sú tam aj tie. V slobodovskej perspektíve sa tu hovorí, ako sa tvorí román, čo v ňom musí byť, a čo z neho robí akt „medzi fikciou a finálnou akciou, prečo musí byť „devia(k)čný“.  V každom prípade Macsovszky vie toho o románe dosť a svojimi ironickými dvojsečnosťami dáva poza uši všetkým existujúcim i tým svojim zamýšľaným románom, posmieva sa ich témam a problémom, ale vzápätí tolerantne berie na milosť aj ich hlúposť. („Rozpor medzi pôvodnou predstavou a výslednou, fixovanou, predpokladanou je takmer nedefinovateľný“, veď román „nie je schopný byť ani len o sebe“. )Ale vari už to, že myšlienkou na román mučí svoje myšlienky, nesvedčí o tom, že sa bez neho sám nevie zaobísť?  Aj to by mohol byť začiatok nového románu. Len kde vziať tú silu zistiť, čo si naozaj myslíme a čo skutočne cítime? A kde nájsť to iniciačné slovo, ktoré bude odpoveďou aj na túto otázku? Zatiaľ máme zo všetkého najviac irónie.

A možno preto je kráľovským žánrom slovenskej prózy poviedka. Poviedka kraľovala v rozličných podobách, s rozličným záberom, s rozličnými výsledkami i  roku 2004. Zhodou okolností sa na špici minuloročnej poviedkovej produkcie stretli všetky píšuce vekové skupiny a zhodou okolností je ich najneodmysliteľnejším výrobným nástrojom irónia. U najstaršieho Lenča má optimistickú podobu kritickej noblesy, u najmladšieho Krištúfka pulzuje niekde medzi vizualitou a takmer ezoterickou psychorealitou. U stredne staršieho  Puškáša je vmodelovaná do obrazu parodickej grotesky, u stredne mladších (Rankov, Kopcsay, Kovalyk) vyráža do útoku spoza dobre zorganizovanej textovej obrany. Zhodou okolností sa všetci títo autori pokúšajú zhmotniť svoje zložité myšlienky a nejednoznačné pocity v zovretom príbehu, niekedy modelovom, inokedy vystuženom hutným rozprávačstvom. Poviedka naučila našich autorov šetriť rečami a nebrať nadarmo veľké slová. Takisto ako vo väčších prózach, aj v poviedkach to opticky vyzerá, že ich posadnutosťou je sex, hoci pozornejší pohľad by hravo zistil, že sex tu nie je v prevažnej miere samoúčelný, ale že je častejšie prirodzeným dôsledkom orientácie slovenskej prózy na subjektivitu a je okrem iného tiež ponukou cesty, po ktorej sa dá vyjsť z temného bludiska prevráteného sveta na svetlo božie.

Ján Lenčo (1933) sa v knihe Hriech v Turecku (Knižné centrum) obsesívne vracia k svojmu obľúbenému žánru prozaickej miniatúry, ale zároveň i k rozšafnému „kameníkovskému“ rozprávačstvu, ktorým voľakedy tak úspešne skarikoval najvážnejšie veci ideologickej doby. Lenčo prekvapivo moderne cíti aj súčasný svet a slučkami paradoxov ho núti k priznaniu svojich veľkolepých obmedzeností.

Poučeným návratom sú aj poviedky Jozefa Puškáša zozbierané do knihy Freud v Tatrách  (Slovenský spisovateľ). Modelové príbehy sú tu však zväčša komprimátom traumatickej uzavretosti človeka, z ktorého však v premyslených pointách priam vystreľujú znepokojivé pravdy ako napríklad v titulnej poviedke plnej iskrivých paradoxov („Končím tieto neučesané zápisky na začiatku zúrivej svetovej katastrofy, o ktorej nik nevie, ako sa skončí. Národy vskutku zdvihli svoje hlavy a vrhli sa na seba, kolektívne sa navzájom znásilňujú.“ Pravdaže, podobné „posolstvá“ možno brať s rovnakou iróniou, s akou boli vyslovené. No boli raz vyslovené  a stali sa súčasťou možnej interpretácie vzťahu subjekt – objekt.

Nie náhodou 12 poviedok Petra Krištúfka (1973) zastrešuje titul Voľným okom (L. C. A.). Vizualizácia vnútorných labyrintov prostredníctvom pregnantného príbehu je pre Krištúfka prvým predpokladom ako „odfotografovať Boha“ (Siedme nebo). Jeho nečakané zvraty vykolíkované paranormálnou symbolikou nie sú ničím iným ako ustavičným presúvaním optiky na nové konštelácie vzťahov, vecí a ich pohybu. V Krištúfkových poviedkach sa vraždí i miluje, ale všetko tu smeruje k slastnej katarzii, po ktorej môže nasledovať ďalšie mučivé „fotografovanie“, nová samota, ktorú možno nahradiť len hľadaním.

Vari „najpolitickejšie“ rozmery majú poviedky druhej knihy Máriusa Kopcsaya (1968) Stratené roky  (L. C. A). Vo väčšine poviedok sú badateľne prítomné rakúsovské paralely prinajmenej v intenzite zachytávania onej činorodej javovej presnosti a pregnantnosti, ktorá sa končí prázdnotou („Zvíťazila v súboji nad sebou, a prehrala súboj so životom“ – Lietajúce topole). Kopcsay hľadá nielen subjekt stratený v socialistickom „jednosmernom pohybe“, ale pod drsnou kožou svojho presného príbehu intenzívne zápasí s „bolestivou prázdnotou holého bytia“ (Mužotetka – recepty na chudnutie).

Do druhej knižky s názvom Travesty šou (Aspekt) si „vlčica, ktorá svojím  nespokojným vrčaním kradne spánok“ (Ján Litvák),  Uršuľa Kovalyk (mimochodom, má aj rozkolísaný pravopis prvej časti pseudonymného mena nejaký travestitný podtext?) okrem nápadnej vervy priniesla i vyzretejší štýl a presnejšiu poetiku. Na rozdiel od chlapskej prekomplikovanosti sa ženské subjekty identifikujú najmä opozíciou k mužským, ktorá miestami vyúsťuje až do tézovitých feministických bonmotov. Jej hrdinky sa pričasto sprchujú, akoby chceli zo seba zmyť špinu konvenčných vzťahov, rodových predsudkov a deformácií a „vrátiť sa do svojho tela“ („Sme takí odporní, že sa nedokážeme nikdy nikoho dotknúť“). Jej drsné príbehy sa odohrávajú na pomedzí halucinujúcich predstáv a reality, no rozhodne majú svoju silu i ľahko zraniteľnú jemnosť. Poviedky Zuzany Grety Belkovej Mechanický gramofón (L. C. A.) sú v porovnaní s Kovalykovou iste len nežnou lyrikou, no nesmelo sa načahujú za niečím podobným.

Azda najplnohodnotnejším poviedkarskym výkonom sa predstavil autor tretej zbierky Pavel Rankov, ktorému medzičasom prischol prídomok „magického“ prozaika. Najnovšia kniha V tesnej blízkosti (L. C. A.) výrečne ukázala, že magické čary majú pôvod v cizelérskom tieňovaní pocitov moderného človeka, v modernej skepse, ale i vôli povedať čosi podstatné o pascách súčasného človeka či civilizácie. Rankovove prózy sú tak trocha encyklopédiou problémov, s ktorými zápasí najtalentovanejšia špička slovenského prozaického peletónu. V podrobnostiach sa cez Rankovove poviedky prefiltruje celý náš svet s jeho sociálnymi traumami, konzumom, zvrátenosťou, krutosťou a neschopnosťou odpovedať na duchovné potreby, ale čitateľ to všetko dostane v dokonalom príbehovom balení, do ktorého má hneď chuť ak nie zahryznúť sa, tak aspoň sa riadne začítať. Až potom sa začne ono sebatrýznivé objavovanie pravostí a nepravostí, onen namáhavý pochod od jednej radostnej dokonalosti k novým nedokonalostiam vytvárajúcim ľudskú totožnosť. Drobnohľad Rankovových próz previdí tiene i tmy, špiny i rozkoše, ale rovnako suverénne sa vie zacieliť na prízemné reality i vzdialené virtuálne svety. Rankovova zamatová irónia vie robiť skutočné zázraky.     

Talentovanú zábavu založenú najmä na princípoch paródie  prinášajú debuty Laca Keratu Mám sa... a čiernohumorné poviedky Michala Šveca Príliš málo paranoje (obe L. C. A.). Ďalší debutant, Michal Jedinák  sa v zbierke Nie celkom rozprávky (Ivan Aľakša-Fantázia) uspokojil s humornou adaptáciou rozprávkových tém. 

Napriek vysokému inteligenčnému kvocientu i „dekompozičnej“ bravúre pôsobia prózy Tomáša Horvátha v knihe Antikvariát (L. C. A.) menej zábavne ako v čase, keď s takou mierou objavnosti uvádzali na scénu slovenskú postmodernu. Darmo, paródia ostane vždy len paródiou a večné prevracanie antikvárnych príbehov len závislou hrou. Ak to niekoho uspokojuje, niet veľmi čo dodávať. Aj dokonalé rozprávačské slučky Jozefa Kollára z jeho štvrtej knihy Žena v koberci  (Sofa) majú príchuť déjà vu. Do tejto kategórie patria aj ináč príťažlivé a remeselne dobre zvládnuté poviedky Kysučana Ladislava Hrubého Kráľovstvo na zemi (Knižné centrum). 

Vysloveným sklamaním sú lekárske poviedky Vlada Haratíka v zbierke MUDr. Láska (Slovenský spisovateľ). Akoby v nich morality čoraz väčšmi vytláčali živé pulzovanie. Naivnými predstavami o próze a jej fungovaní sú poznačené poviedky Milana Gondu Život s. r. o. (Knižné centrum). A pri prózach Stanislava Hábera O (poviedky) má človek nutkavý pocit, že to autor nemohol myslieť vážne. Krátke texty Petra Farkaša-Žišku v knižke Hrad noci (vlastným nákladom) majú aspoň svoj osobitý duchovný rozmer.

Tradičnou, či menej výbojnou poetikou sa vyznačujú zbierky seniora Štefana Kasardu Hadí kamienok (Interart) a Anny Gajdošovej Jaskynné kresby (Interart).             

Knihu poviedok Niekedy (AM) sa konečne podarilo vydať i dlhoročnému pestovateľovi žánru fantasy Štefanovi Huslicovi. Ide o dobré a inšpiratívne prózy, ktoré sú dôkazom, že tento žáner u nás naozaj existuje.

V prozaickom roku 2004 vyšlo 11 reedícií. Majú väčšinou charakter morálnej povinnosti našej súčasnosti voči klasike (J. Gregor-Tajovský, L. Nádaši Jégé, M. Urban), a nové vydania kníh L. Ťažkého, R. Slobodu, P. Jaroša sú iba symbolickým náznakom objektívnej, no u nás úplne nesamozrejmej potreby systematicky vydávať najlepšie literárne diela súčasnosti, vlastnej každému kultúrnemu národu. Medzi reedíciami sme s pocitmi uznania vydavateľovi zaznamenali aj čarodejný text I. Koleniča Ako z cigariet dym z roku 1996 (Vydavateľstvo Slovart), ako aj vydanie jedného z najlepších povojnových románov Amenmária – Samí dobrí vojaci od Ladislava Ťažkého z roku 1964 (VSSS) .

(2005)

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013