Poézia 2004


Krásny spôsob zlyhania

(Poézia 2004)

Radoslav Matejov 

 
PhDr. Radoslav Matejov sa narodil 3. 10. 1974 v Zlatých Moravciach. Pracuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Venuje sa literárnej vede a kritike.

Tak ako v minuloročných prehľadových štúdiách o slovenskej poézii, chceme našim čitateľom poskytnúť prierez básnickou tvorbou, tentoraz s vročením 2004. Nasledujúce riadky v prístupe k materiálu sledujú tri základné ciele: evidenčný, informačný a kritický.

Evidencia by mala byť samozrejmosťou, no ukazuje sa ako dôležitý základ v širšej orientácii, lebo si ju vyžaduje stav súčasného literárneho (ne)diania, nevyváženosť a konvulzia, deravá reflexia knižiek – neinformovanosť, mimoliterárne nánosy konfliktov a kamarátstiev. Stavali sme na dostupných databázach knižníc, kníhkupectiev a dvojtýždenníka Knižná revue, aby sme dosiahli oficiálny status tejto evidencie, keďže sa stretávame aj s tým, že v sociologickom meradle v živej čitateľskej referencii dominuje pri poézii knižne nevydaná produkcia, básne neznámych autorov prijímané kruhom blízkych. Poézia sa tak mylne konfrontuje s inými dobrovoľnými aktivitami na úrovni zábavy a voľného času. V takejto komornej literárnej komunikácii sa zabúda na viacrozmernosť básnictva, najmä na noetiku básnického textu, na to, že nie je len možno vrtošivým zážitkom, ale aj poznaním, obohacujúcou múdrosťou. Spätne sa takýto deficit umeleckosti tvorby a jej vnímania vzťahuje na samotné vydané knižky a na samotných autorov: prevládajúca až patologická sústredenosť na vlastnú inakosť subjektivity bez aspoň akej-takej symetrie s inými druhovými vlastnosťami lyriky, presvedčenie o prvoradosti súkromia vo vyjadrení alebo extrémne, neargumentované zasadzovanie za vlastný názor, neznalosť kontextu súčasnej poézie, a vôbec súčasnej poézie, z nej čoraz viac a viac robí nástroj na vyrozprávanie sa, zdôverenie, citový výbuch, niekedy len na vyšantenie, inokedy, a v posledných rokoch spravidla, na nevedomú prezentáciu stôp, ktoré v autorovi zanechali cudzie texty a on sa domnieva, že sú bezvýhradne jeho...

Informačná línia sa zas prostredníctvom deskripcie a komentára zameriava na stručnú charakteristiku aktuálnych knižiek, príp. na ich miesto v kontexte tvorby jednotlivých autorov alebo na samotných autorov. Z nášho informačného záberu znovu vypadla internetová tvorba, neplatí totiž pre ňu pevné datovanie ani autorstvo, texty môžu byť priebežne pretvárané a majú odlišnú mediálnu textualitu (simulácia, neautonómnosť). Informačný cieľ dokazuje svoje metodologické zdôvodnenie práve v tom, že problém súčasnej poézie nie je v jej napísaní, a, de facto, ani v jej prečítaní, ale v komunikačnej živosti – v živej väzbe.

Nevyhnutnosťou v súvislosti s prehľadom a hodnotením je taktiež kritický cieľ. Pre slušivú jednoliatosť by bolo dobré na začiatku stanoviť kritické východisko, ale každý, kto pracuje s rozmanitosťou, no nechce ju nivelizovať a zároveň ju chce vyjadriť, musí uznať, že nájsť spoločné adekvátne kritérium pre desiatky knižiek, ktoré spája iba rok vydania, je prakticky nemožné. V minulosti sa nám osvedčilo multikritické východisko, ktoré ráta s hierarchizovanou kombináciou viacerých kritérií (najmä generačné a žánrové, ale aj štýlové, tematické atď.) a kritériových protikladov (inovačnosť – tradicionalizmus, vážnosť – humor atď.) naraz, dáva tak v literatúre možnosť flexibilne zachytiť aj jemnejšiu premenlivosť. Takisto pre zjemnenie a prehĺbenie výskumu literatúry by sa zišlo literárnej kritike i histórii nájsť  termín na označenie knižiek s kriticky i dejinne akceptovateľnými 1–2 či zopár básňami/skladbami/fragmentmi a odsekmi textového prúdu (alebo na označenie básní, ktoré sú v tých knižkách) – aby neunikala ich pozitívna hodnota a participácia na posunoch v literatúre, ale aby sa cez subtílnejšiu náhľadovú mriežku s nimi manipulovalo ako s literárnymi faktami, aby sa teda zahrnuli pod pojmovo lepšie odtienenú literárnosť. Uvažujeme nad tým zo stabilizovanejšieho pozadia: preto, že aj renomovaní spisovatelia, majú, povedzme, v jednej publikácii, spomedzi 50 básní niekoľko nehodných ich renomé, ale dejiny ju príjmu, rešpektujúc autorom zvolenú výslednú podobu knižky, synekdochicky ako kompaktnú kvalitu, čím sa zvyšuje ich pravdivostná entropia. Nemôžeme to neustále v tom prvom prípade nazývať anomáliou, príp., keďže je to kvantitatívne zanedbateľné, ani o tom nehovoriť (roku 2004 sem patria: Jaroslav Klus, Ivana Hricová-Krištofová, Viera Procházková, Mária Stopková, Denisa Fulmeková, Peter Tomášik, Erik Ondrejička, Tibor Kočík, Juraj Kalnický, Katarína Patočková); a v druhom prípade, že majster mal slabú chvíľku, príp. to zamlčať a zaniesť dejinnou patinou hrubšej syntézy (roku 2004 sem patria Štefan Žáry, Dana Podracká, Ján Buzássy a i.). V súčasnom literárnom (ne)živote, keď publikuje oveľa viac autorov ako kedykoľvek predtým a ich poetický, ideový a hodnotový rozptyl sa vzpiera detailnej kategorizácii, keď sa znefunkčnila selekcia literatúry na centrum a perifériu (resp. centrum nemá nikde miesto, čiže všetka tvorba je alternatívou ni(e)čoho alebo samým centrom), sa daný jav ukazuje ako systémový, nenáhodný, preto by sa mal prirodzene systematizovať a pojmovo ustáliť.

Na obdobnú potrebu vyčisťujúceho terminologického spresňovania poukazuje aj debutovanie v staršom veku – práve množstvo starších debutantov v posledných rokoch dokonale zrelativizovalo chápanie debutu ako vstupu do literatúry, preto debut už striktne nefiguruje ako nová (mladá, prelomová) výpoveď: v reakčnom odraze to pre mladšie ročníky znamená, že sa v ich prípadoch s ním pramálo spája nejaké inovačne aktívne a tobôž generačné vystúpenie. O to viac kritických hrdiel volá, že skutočné autorstvo sa odhalí až druhou knižkou, dokonca treťou!

Do takejto hustej atmosféry vstúpil aj najmladší minuloročný debutant Richard Kitta (nar. 1979) pestrou, eruptívnou zbierkou básní v próze Zem tajných obojživelníkov (básne v p(r)óze) (Vienala). Fantazijné kompozície, komorné situačné dokumenty snímané súčasne racionálnou aj iracionálnou „kamerou“ sú výrazne pointované. Bizarné mikropoviedky založené na rozvíjaní východiskovej situácie ornamentálnou asociatívnosťou sledujú človeka ako dynamickú bytosť žijúcu obojživelne, na zemi i v nebi (v realite a snoch). Hravý lyrik s obdivuhodným imaginatívnym potenciálom a dostatočnou mierou uvedomenia si vlastnej štylizácie (póza) nevnucuje jej klasickú povrchnosť, naopak, pózu zužitkoval ako spôsob poznania, ako reflektovanú súčasť, čo je vcelku produktívne a zaujímavé – už roky tak činí v našej literatúre Ivan Kolenič.

Jaroslav Klus si ku Kristovým rokom daroval debut s 33 básňami. Koncepcia prezrádza dávku dôslednosti v projektovaní vzhľadom na podsvietenie umeleckého vyjadrenia biografiou – akoby nám autor hovoril, že to, čo čítame, je udalosť, dejinná. S Kittom má tento starší spolupútnik spoločný dôraz na kreativitu poézie, no na rozdiel od neho ju neabsolutizuje. Verše nevystreľujú z nejakého výmyselníckeho zákutia, sú pripútané na autorskú zážitkovú plochu a blízke prostredie. Dejiny postele (VSSS) sú subjektívnymi dejinami zážitkov, ktoré autor pretvoril do pozorovaní, čo niekedy skĺzne len k pasivite opisu (V tanečnej sále), často však inšpiruje k slovným hračkám, aliteráciám: „Ožili živly / v žilách bol príliv“ a častejšie k tvorbe zmyslovo uchopiteľných, rozvitých obrazov, reťazcov prirovnaní a metafor. Konotačná aktivita potom uberá z myšlienkovej precíznosti (to platí aj pre Kittu) a z tematickej inovačnosti (načo dnes písať báseň o slame, že dvíha chlieb a potom zhorí?). Klus neoavantgardnými technikami básnenia prezrádza blízkosť ku Grupačovi a k Puchalovi.

Práve chápanie poézie nielen ako navŕšeného cieľa, ale aj prostriedku, teda radostné zotrvávanie v jej procesuálnej dimenzii, inými slovami: dôraz na kreativitu a individualitu, obom debutantom (nižšie spomenieme aj Koleniča) zaručuje výnimočnosť v spektre ďalších debutov a ostatných kníh, no najmä debutantiek, ktoré holdujú duchovnej lyrike so schematickým, redukovaným delením sveta na dobro a zlo, infantilnosti, exhibícii správneho a keď treba aj odsudzujúceho postoja, vyčerpaným morálnym témam, kázňovému moralizovaniu bez spirituálnej hĺbky. Duchovná lyrika chudobná duchom a ešte chudobnejšia umením, bojazlivá k aktuálnej provokatívnosti, relatívnosti atď. s bigotným tradicionalizmom sa stáva už viacgeneračným a ženským fenoménom, veď vekový interval autoriek nasledujúcich kníh sa pohybuje od 25 do 60 rokov.

Debut Milady Krajáčovej Tvoj hrad (HKPS) nesie stopu úprimného vnútorného pietizmu, nadšenia vo viere, ale vo veršoch, a často len „useknutých riadkoch“ hraničí jej modelový lyrizmus so sentimentálnym gýčom. Čosi podobné platí aj pre debut Silvie Hlavovej-Halasovej Čierna ulica / Nevyslovené (HKPS). Prvá časť Čierna ulica symbolicky odzrkadľuje defektnosť dnešných ľudí, morálnu a spoločenskú špinu. V svojráznom pásme sa striedajú básne s prozaickými textami, ktoré ich vysvetľujú a dopĺňajú. Druhá časť cieli k abstraktnejším métam, takže popri leitmotíve hľadania zmyslu vysloveného a nevysloviteľného, sa tu mihajú vážne abstraktá, ako vina, duša, anjel, smrť – celkovo je to jednostranná a naivná tvorba.

V debute Obrázky zo slov (LIEČREH GÚTH) Mária Eva Trajterová s vitálnym optimizmom skloňuje trojicu láska, život, Boh; a tým sme vyčerpali všetko dobré, čo sa dá o tejto knižke povedať. Zároveň nás však preniesla k autorkám strednej generácie, ktoré už debutovali alebo sa prezentovali v iných žánroch, no duchovnosť lyriky zostáva ich konštantným znakom. Magdaléna Krajná v titule s vlastnými ilustráciami Pre Teba len... (EQUILIBRIA) ponúka súkromný modlitebník: modlitby a strelné meditácie. Neveľmi vzdialená od nej je Katarína Benetinová. V Metamorfózach duše (CUPER) s vlastnými ilustráciami (digitálna fotografia) a peknou úpravou predstavuje citové, filozofické a náboženské výlevy o humanizme a božej blízkosti, s pátosom a vo vysokom, mŕtvom štýle. Miroslava Malovcová-Staníková veršované a spravidla len graficky veršované gnómy a myšlienky štyroch cyklov (O Bohu, O žene, O živote, O prírode) knihy Zrkadlenie duše (Oto Németh) rámcuje subjektívnou teozofiou s mravokárne oficióznym podtextom. Naproti tomu Ivana Hricová-Krištofová dokáže byť osobnejšia. Oxymoron v titule jej druhej zbierky Hlasné tichá (ViVit) ukazuje na ideové zhodnocovanie súčasného sveta cez os dobra/Boha a zla/človeka. Východiskové biblické motívy zosilňujú mravnú kritiku človeka vo veršoch, ktoré majú podobu nebásnických zápisov i viazaných básní. Vie zaujať intímnou otvorenosťou a naturalistickou vernosťou. Iný, predovšetkým náučný a výchovný, zámer vložila Daniela Horínková do veršov pre deti a dospelých Vianočný kruh (ViVit). Cez sviatočnú tému chce upozorniť básňami, cyklami a vianočným mystériom s dramatizujúcimi dialógmi na duchovný rozmer konzumne vnímaných Vianoc. 

Duchovnosť v staršej generácii (nar. v 40. rokoch) typovo určuje debut Eleny Cmarkovej Istoty (Adade). Obsahuje tri časti so symbolickými názvami: Kamene, Oblúky, Základy. Prvá zahŕňa spoločensko-kritickú reflexiu súčasnosti lipnúcej na materiálnych hodnotách, druhý partnerskú lyriku o nedostatku lásky a tretí je vyznaním sa rodnému kraju a Bohu. Takisto relevantne má duchovnosť miesto v tretej knihe veršov Jesenné listy (Dom Matice slovenskej v Nitre) Drahomíry Pechočiakovej. Autorka stavia na predchádzajúcej tvorbe (Slnovrat (2002) a Záblesky (2003) – obe sme v minulých výstupoch opomenuli) patetickými výpoveďami ideovo vymedzenými morálnym imperatívom Desatora a pevnými rodinnými putami. Vznešeným štýlom, so všeobecnou vágnosťou, hovorí o rodine a o súčasnosti, človeku a národe.

Prechod k estetickosti citovej i reflexívnej autoreferencie, k osobnej autenticite bez principiálneho postulovania globálnej koncepcie, napr. duchovnej, voľnejší výber tém (najmä ľúbostné a spoločenské), pestrosť a civilnosť básnického výraziva, tesnejšie snímanie reliéfu človeka, sveta, spoločnosti a Boha je v rámci tejto generácie prechodom k druhej knižke Viery Procházkovej Fragmenty lásky (Vl. nákl.) a zároveň nasmerovaním k ďalšej skupine debutantov a autorov iných generácií. Procházková je čitateľná insitnosťou, naviazanosťou na dôverné prostredie rodiny, domácnosti: „Žiada sa mi / zo svetla upiecť / bábovku.“ dediny; ako náhle sa zbavuje konkrétnej väzby akýmsi rozdumovaním, zbavuje sa aj poetického čara. Z pozadia veršov presvitá ideálna predstava čistej ľudskej lásky, prostej lásky k Bohu a súcitu s prírodou. Takto sa podarili básne Ranná pošta, Poď sa ku mne hrať! a i. a aj niekoľko úryvkov: „A tak zosmutnievam. / Smrteľne a vecne. / Seba v sebe prehmatávam. / Aj takto láska horí. / Si ťažisko / hlboko vo mne, / vo svete spálenísk! / Pieseň z hory.

Blízka názvom, charakterom, kvalitou i poradím knihy je Mária Stopková. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že titul V horizonte lásky (HKPS) o intimite prežívania lásky, vzťahu k blízkemu človeku je ďalšou z tých spŕšok otravnej a hluchej sentimentality metamorfóz srdca (s. 31), veršov, ktoré uspokoja tvorcu, no nesiahajú za prah vnímavosti dnešného komplikovaného sveta. Áno, nájdeme tu, v literatúre už dávno odčerpané, emblémy lásky vyjadrované zimou, kvetmi, jarou, ohňom, vojnou atď. a ostýchavú erotiku, ale v tejto súvislosti nesmieme prehliadnuť veľmi pozornú obraznú, štýlovú a kompozičnú prácu, kombinovanie hĺbavej introspekcie a nadhľadu, stereotypu a provokatívnosti, vážnosti a vtipu, empatie a cynizmu. Tento pohyb občas zaiskrí dobrým nápadom – nečakaným, nonsensovým poetickým riešením. Autorka ho zúžitkovala vo viacerých básňach, ako Tajne, Zmena a i., niekedy zaujme len útržkom: „hlbšie sú už len skaly / tvrdé ako tvrdé y a ty“, „zdochnutý pes vo mne / sa búri“ alebo „krajnosť je poézia / momentu“ – výborná je báseň Začiatok, v jej spodných prúdoch šepká Ondruš a celý tok dolaďuje Haugová.

Taktiež druhou knižkou s ľúbostným nábojom, ale už z generácie 60. rokov, sa roku 2004 hlási Katarína Mikolášová – debutovala roku 2003 (Cez oči k tebe vchádzam). Snívanie spod kože (Alexandra) ukazuje, že ide o autorku jedinej témy: lásky. Cez rozcitlivenie a jemný romantizmus sa snaží prepracovať k esencii lásky, oživuje ideál lásky ako ideál bezozvyškového splynutia, teleologického odovzdania: „som sebou iba v tebe / a ty si iba vo mne sebou sám“. Priamo predznačuje Fulmekovej básnický debut Som takmer preč (Petrus). Pomerne ustálenou poetikou (až na niekoľko básní: Cesta, Povedz zbohom, Náhody atď.) citových akvarelov a impresionistickej krehkosti približuje Denisa Fulmeková vnútorné stavy zaľúbenej, alebo láskou pohnutej protagonistky. Zamyslenia o prežívaní lásky k mužovi, o sklamaní z neho a o strachu z tohto sklamania, o neistote i krásnych chvíľkach majú utlmenú zmyslovú podobu v scenériách prírody a mesta. Fulmeková je viac tradičná ako novátorská – skôr tu nájdeme echo M. Haľamovej ako trebárs D. Podrackej. Krátke básne, hoci nie formálne, pripomínajú haiku: na pozadie prchavosti nanášajú existenciálne intenzívnu túžbu po skutočnej láske, čo môže čitateľsky osloviť.

Mužský pendant ľúbostnej lyriky má u vyše desaťročie staršieho Petra Mišáka parnasistickú realizáciu. Necelé sonety o láske (Knižné centrum) sú zložené v tzv. anglických sonetoch (túto formu nájdeme aj u Ľ. Feldeka) a sonetovom venci. Známa forma európskej lyriky si našla kultivovaného aj invenčného (napr. uvoľnený sylabizmus, striedanie dôrazu, intonácie) pokračovateľa, ktorý zákonitosť jej sémantiky založenej na kontraste, pretavil cez leitmotív plynúceho času do existenciálneho roztrpčenia nad márnosťou, pominuteľnosťou života/lásky. Ukázal sa ako majster atmosféry a náladových opisov: „Znudené slnko prudko pečie. / Tiene si pinká o stenu.“; s takpovediac válkovskou sugesciou naplnil básne zrelou pocitovosťou, intimitou i myšlienkovou naliehavosťou.

Ďalší tvorcovia sa nedokázali natoľko vyvarovať konvenčným nánosom ľúbostnej lyriky. Ľúbostné verše s úvahovými prvkami apostrofujúce ženu, milenecké vyznania, zmyslové zábery, túžby a predstavy subjektu štylizovaného často do očarovaného blázna, inokedy do psychologizujúceho filozofa, to sú signály druhej zbierky Petra Tomášika Ani láska nevie kam (Vl. nákl.). Kompozíciu básní tvorí rad rozvitých obrazov – Tomášik v nich však využíva vyprázdnenú symboliku a mnohokrát „trčí“ jej nadbytočnosť, napr.: „obrastená / chvíľa modrým machom / na vlhkej stene / dlhého pohľadu“. Ervín Nagy v básňach ľudskej vďaky síce inšpirujúco strieda radosť zo vzťahu k žene s radosťou tvorby, čo sa ukazuje vo využívaní princípov hry (kalambúry, rôznosť rýmov) a poetistického senzualizmu, no výsledok pod názvom Hniezdo pre slnko (Vydavateľstvo Er) ťaží opisnosť s množstvom trivialít. Vulgárny mantinel ľúbostnej lyriky predstavuje knižka perverzných, pornoidných básní so zvláštnym názvom Pojetyka Eurotika (Vl. nákl.) od mastodonta so zvláštnym menom Tuley Vitulinae.

Autoreferenčná lyrika sa formovala minulý rok nielen v spomenutých opusoch ľúbostnej lyriky, ale v dielach nasledujúcich autorov preberá na seba kompetencie introspektívnej, filozofickej, psychologickej a spoločenskej reflexie a reflexie básnictva. U Žáryho je osobitne štýlovo obohatená sarkazmom. Na pomedzí ľúbostnej lyriky a lyriky intimizujúceho filozofovania je druhá zbierka Večerné lampy mladej poetky Libuše Vikorovej (VSSS). Prináša dlhšie pocitovo-myšlienkové etudy vo voľných veršoch so sporadickým výskytom asonancií a rýmov. Osobné výpovede s intimizujúcim tónom (stíšené zamyslenia, skúmanie bytia, života, smrti, lásky i sebaskúmanie) zachytávajú vyrovnávanie sa s vlastným mladým životom, súbežne tiež hľadanie hodnotových opôr (najmä transcendencie lásky), prostredníctvom ktorých sa toto vyrovnávanie dynamizuje – sú však aj záznamami pesimizmu. Vikorová zrejme nedostatkom autokritiky často klesla na úroveň prázdnych alebo ružovo dievčenských riadkov, tápala v rozvíjaní motívov atď. V rovnako neurčitom priestore pomedzia ľúbostnej, filozofujúcej a navyše i prírodnej lyriky, zasadil druhé vydanie Lipohrádku (Ikar), aj s novými autorskými korekciami prvého vydania z roku 1973, Kamil Peteraj. Vznikla tak čitateľsky jedna z najpôsobivejších knižiek minulého roka a škoda, že nemáme priestor na dôsledné porovnanie oboch vydaní. Kriticky v nej vidíme intenzifikáciu konkretistickej poetiky, senzuálnej obraznosti, ondrušovských preludov vlastnej existencie s pridaním Peterajovho rozprávkovo-mýtického, prívetivého sveta lyrického úniku, naturistického mystéria a kontaktu so ženou – Peterajova mágia mala v 70. rokoch silnú provokačnú funkčnosť voči oficiálnej literatúre, dnes sa sploštila do konštatácií krásy. Oslabovanie ľúbostnej zložky v prospech filozofického teoretizovania nás prenáša ku knihe Ireneya Baláža Prierez tmou (ETERNAPRESS). Už názvy častí Teória blízkosti, Predpoklad záblesku, Kozmická akupunktúra, Koniec jednej udalosti čosi prezrádzajú o tom, že autor sa pokúsil o zvláštnu symbiózu básnických tém (pocity, človek, život) s logicko-fyzikálnym vyjadrením (struna času, obeh skutočnosti a i.) s minimalizovaním lyrickosti a emocionality. Stručné básne a krátke verše majú často len imidž koncentrovanosti, reálne sú to syntakticky stereotypné vety preťažené prívlastkami, s tempom uspávanky zamotaného intelektuála. Imponujú básne z intímneho prostredia a básne otvorenejšie zamerané na súčasné problémy postmodernej a masovej kultúry.

Výberový debut štyridsiatnika Erika Ondrejičku Na vnútornej strane viečok (Ex Tempore) v dvoch častiach obsahuje verše z druhej polovice 80. rokov: ide zväčša o zážitkovú poéziu, polemiku ideálov a predstáv s bezprostrednou skúsenosťou, konkrétnu väzbu na okolie a ľudí. Charakterizuje ich poetika populárnej piesne, expresívna obraznosť – nesú pečiatku zhudobnených textov tej doby a štylizácie prvotín Joža Urbana. Majú v sebe aj príťažlivú zádumčivú úprimnosť, zraniteľnosť, štipku irónie a ich zmysel pre analýzu sa stal erbovým znakom tohto básnika. V koncepcii knihy autor pred ne zaradil tri časti z básní neskoršieho obdobia i aktuálnych veršov. Reprezentujú osobnejšiu, uzavretejšiu líniu a zrelšiu kvalitu. Ľúbostné reflexie s erotickým podtónom („august… si riadne zasúložil / pred nekonečným pôstom jesene“) prekrývajú vážnejšie úvahy o vlastnom osude, človeku, o básni, o pravde a sklamaní. Originálnu reflexívnu zložku dopĺňa pocitovosť – výpoveď sa snaží byť komplexná a univerzálna, takisto esteticky hravá; vnútorne korešponduje napr. s Hevierom. Ak aj neraz podľahla básnickým prežitkom, sympaticky ju zahaľuje túžba po kráse a láske, a takisto skúsenosťou prezieravá ľudská rozhľadenosť v človečej rozladenosti. Literárne etablovaný Onrejičkov takmer rovesník Ivan Kolenič, naopak, zotrváva v tvrdohlavej nerozhľadenosti a s každou knižkou zostáva masochisticky zladený s osudom stratenca a básnika; zámerne obmedzený adrenalínom ľúbostných avantúr, cez ktorý dá vytekať svojmu hranému aj úprimnému dolorizmu súčasníka, sympaticky bláznivého martýra. Nedostupná bibliofília Putovný blázinec (F. R. & G.) nehovorí nič, čo by Kolenič už nepovedal, preto sa o nej nedá povedať viac-menej nič, čo by sa už o Koleničovi nepovedalo, a preto možno ani tak nevadí, že je nedostupná. No na druhej strane treba uznať, že koleničovský štandard emotívnej spontaneity, zvýraznenej gestikulácie, naostrených myšlienok, básnického vtipu a vynikajúcich „hlášok“ stačí na to, aby bola dobrá... Možno ju čítať ako variáciu na jeho posledné knižky – variačnosť vyplývajúca z vlastných textov sa stala pre Koleniča umeleckým prostriedkom (v súčasnosti s podobne tesnou intratextovosťou hovoríme ešte u Mily Haugovej). V rapsodickom pásme stavanom ako montáž svojho básnického hlasu a replík, úryvkov rozhovorov, citátov médií zaznieva polyfonický odkazovač dnešnej hlúpej, podvodníckej spoločnosti, ktorá nemá pochopenie pre individualitu. Pritom tá Koleničova individualita so smrteľným nasadením (podtitul znie: Možno krásne zomrieme) chce iba/až lásku a mier. Táto skica ideálov na postbeatnickom plátne zodpovedá aj menej zvodnej knižke s ošúchanou, no efektnou, etickou frázou Byť namiesto mať (VSSS). „Všetko je len výprd totálneho výpredaja / momentálnych mód“, píše frenetický päťdesiatnik Tibor Kočík. Sústredí sa v nej, neraz banálne, na vnímanie odcudzenej súčasnosti, svojho každodenného životného zázemia, ktoré je pre neho najvyššou a vernou bytostnou hodnotou. Verše vekovo susediaceho Juraja Kalnického majú tiež sklon pomenúvať problémy priamo: „mozgoví impotenti / stesnaní sebou / ako úzkou vestou / si nakladajú rozum do rumu / a zaberajú miesto“. V zbierke [tŕnisté jablko] (VSSS, CCW) vystupňoval egocentrický ráz tohto druhu poézie, pričom konfrontuje lásku a obyčajnú ľudskosť zosmiešňovaním ekonomického, informačného boomu doby a pretvárky. Veľkú časť zaberajú sonety, niektoré s mýtickým i literárne známym námetom zaľúbencov, ale aj iné ľúbostné a príležitostné (napr. úradnícke, robotnícke) básne – ich pestrá lexika nadužívaním unavuje, robí z básní verbalizmy.

V mladej generácii nachádzame spoločensko-kritický rozmer v debute Prezlečený anjel (Spoločnosť 7 plus). Má podobu expresívnych výpovedí, ktoré kmitajú medzi ponurým šelestením v hlave (s. 71) a medovými pocitmi (s. 78), teda medzi depresiou či sklamaním a túžbou po citovom i ľudskom naplnení. Tematika je živá a niekedy sa autorke Maji Kadlečíkovej cez ňu podarí vystihnúť „ducha doby“ (prázdnota, odcudzenie atď.), takisto civilný jazyk sa pokúša funkčne experimentovať s frázami a frazeologizmami, ale inštrumentácia zostala klišéovitá a žurnalisticky rétorická – spomeňme desiatky hrozivých genitívnych metafor (pastelky pochopenia, plienky nestálosti) a v druhej časti s názvom Riekanky chyby v rytmike a v rýmoch.

Expresívnosť výpovede zas v najstaršej generácii viedla Štefana Žáryho k štýlovo osobitej knižke s exkluzívnym názvom Orchidea nostalgis (Slovenský spisovateľ). Rozhodol sa z pozície človeka, ktorého sloboda rastie starobou a váha názoru odžitou skúsenosťou, premerať svet i život, posúdiť a odsúdiť ho, napísať pamflet na bytie. Dráma sveta v spomienkovom a dojmovom rámci v jeho podaní vyzerá ako burleskné, fraškovité panoptikum – nervom jej tragiky je otupenosť, falošnosť a predstieranie, či už ide o spomenutý svet, život, ale aj umenie. Lakonický chlad, sarkazmus s prvkami nadrealistickej estetiky (imaginácia, metafora), deestetizácie, revolty, rúhačstva, hyperboly a grotesknosti nakoniec vytvára pôsobivú excitovanú výpoveď; v 21. storočí však v nejednej básni pôsobí takýto pranier už len ako čudáctvo veterána avantgardy: nostalgicky.

Spoločenská lyrika nadobudla minulý rok aj zreteľnejší občiansko-apelatívny podtext. Ideovým zámerom a zároveň témou i významom básní Kataríny Patočkovej je poukázať exklamatívnymi veršami na ľudské utrpenie a traumy súčasnosti. Vo výbere Údel poriadneho človeka (Kultúrne združenie národností a etník SR) sledujeme ako v predchádzajúcej tvorbe spájala túto tvorivú maximu s medziľudskými vzťahmi a problémom rómskeho etnika akcentujúc jeho jedinečnosť; v najnovšej knižne dosiaľ nepublikovanej tvorbe, zastúpenej vo výbere poslednou časťou Nachádzam ťa v slzách, sa snaží tlmočiť hlbší citový, psychologický a existenciálny rozmer samoty a vzájomného nepochopenia.

S podobným podtextom bola zostavená kniha Petra KubicuVladimíra Pavlíka Po noci deň (Vzlet): Pavlíkove eseje o súčasnosti uvádzajú tematicky blízke básne P. Kubicu – za zmienku stojí báseň rovnobežky.

Posledne spomenuté diela výraznejšie inklinujú k nadosobnej úrovni, dávajú občianskej poézii všeobecnejšiu a všeplatnejšiu razbu medziľudského kontaktu. Tak ako aj nasledujúce sa však nevyvarovali akéhosi násilníctva, ktoré vyplýva z pozície ich lyrického subjektu: ten už zjavne nezastrešuje celú výpoveď svojím prirodzeným dosahom, ale situuje sa ako zástupca spoločenstva (napr. umeleckého, národného, kultúrneho, intelektuálneho atď.), civilizácie, povolaný tvoriť, mobilizovať... Netreba dodávať, že takáto poézia zväčša podlieha ťažkopádnosti, vyumelkovanosti, predstieraniu a archaickosti. Preto zrejme presvedčenie o nutnosti básnickej misie motivuje vek autorov: budeme hovoriť o starších generáciách.

Kritické tvrdenia vstupného odseku celkom neplatia na Rudolfa Dobiáša. Lyrika v jeho tvorivom ponímaní musí mať vždy silné zdôvodnenie, a tentoraz ho asi prezrádza podtitul zbierky Medzi trávou a vetrom Básne z budúcej pozostalosti. Básne nesú znaky závetu: zovretú skúsenosť o dôležitosti humánnosti, pevné hodnotové zázemie tradičnej rodiny a kresťanstva, vážnu atmosféru pokojného-pokorného zmierenia a odpustenia, ktoré vyrastá aj z Dobiášovho návratu k svojej osobitej téme, ku komunistickým represáliám v 50. rokoch. Dobiášovi ide v nekomplikovane viazaných veršoch o eticky jasnú výpoveď, komplexného, harmonického človeka, čím je blízky – ako vraví I. Hochel v úvode – najmä dikcii Milana Rúfusa.

Vážna až pesimistická poézia tretej básnickej zbierky Rozbité ilúzie (VSSS) Jána Dekana vychádza z tematiky hodnotového postavenia človeka vo svete a zachytáva všeobecné otázky života, vzťahov a morálky. Práve preto v nej tomuto racionálnemu básnikovi, pevcovi zastaralých zvukových a rytmických kvalít, nezostalo miesto pre rozvitie subjektívnej problémovosti a jemnejšieho významového plánu. To sa veru nedarí ani, naturelom opačnému – optimistickému autorovi, Pavlovi Stanislavovi v lyrickom skanzene zbierky Ranné zamyslenia (VSSS). Radom voľných a nenáročne rýmovaných veršov neohrozene vyznáva oddanosť viere, lásku k regiónu, vlasti a ľuďom. V príležitostných a úvahových básňach ponúka ďalšie naivno-idylizačné stvárnenie svojho svetonáhľadu.

Pestrosť príležitostí a mozaika tém vystihuje knižku mladšieho Jozefa Čertíka Dodatok k ruži (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Nie je to práve mysliteľská seansa ani umelecký skvost, ale na vrub pozitív jej treba pripísať, že ako jediná často v problematike lásky, národa a kultúry uplatňuje mužskú – gentlemanskú dikciu, škoda, že tak robí cez klišéovité symboly ruže a iných kvetov. Súhra príležitosti a inšpiratívneho momentu tu splodila aj pekné básne: Povedzme, Energia básne a i., nachádza sa tu jediná verná politicko-sociálna báseň minulého roka, à la Fraňo Kráľ, Tridsať samovrážd na koľajniciach.

V krátkosti k zostávajúcim autorom.

Viliam Sokolík aj pri ďalšej knižke Moje melódie (Neografia) vychádzal z autobiografických fragmentov, ktorým dal podobu príležitostných a spomienkových textov, básní, pomätených fabulácií s biblicizmami, poučeniami a prorockými vložkami. Jozef Včela vydal vo vlastnom náklade v úbohej grafike a s pravopisnými chybami dve knihy: Za päť tri Počin dobra. Prvá z nich je neurčitá zbierka viet rozdelených do jednotlivých riadkov, druhá v stručných výpovediach ponúka etické zamyslenia, myšlienkové a psychologické paradoxy. Podobne plodne poňal rok 2004 Severín Zrubec. Jeho tituly Kým dozreli šípky Ruky hviezd blčiace (obe Vl. nákl.) sú venované úzkemu kruhu známych a priateľov. Tento oneskorený symbolista tradičnou viazanou formou a prežitými rýmami píše pokorné prírodné melanchólie, opisuje v nich vnútornú clivotu nad človekom, osudom a adoruje čistý cit a lásku.

Štylizovaná nadosobná vážnosť komponujúca básne ako odkazy ľuďom, s pragmatickou expanziou voči adresátovi, so svojimi pozitívami a negatívami, nás veľkým oblúkom vrátila na začiatok, k „duchovnej“ poézii. V mužskej časti má duchovná poézia bez úvodzoviek zreteľne iba dvoch zástupcov a oboch z najstaršej generácie. Oproti autorkám ich charakterizuje subtílnejšia úvahovosť, cit pre tému, hlbšia znalosť duchovného pozadia atď. Prvý z nich, Benjamín Tinák, v rozsiahlej lyricko-epickej a žánrovo viacrozmernej skladbe Putovanie za snom (Vydavateľstvo Matice slovenskej) s uvoľneným, rozprávačsky prozaizovaným veršovým prejavom, jazykom podobenstiev a kazateľským štýlom hľadá podstatu prastarých tém, súvisiacich s morálkou a so vzťahom k Bohu. Autoritatívnemu hlasu chýba invencia súčasnosti, zmysel pre diferenciáciu v takom širokom konglomeráte väzieb medzi človekom a Bohom. Za daného stavu obsadil v tejto oblasti pomyselnú hornú priečku najstarší publikujúci básnik minulého roka Svetloslav Veigl. On totiž oproti všetkým ani tak nekontaminuje verše zastrašovaním, mudrovaním, skôr skonštatuje, upozorní v medziach kresťanského altruizmu; jeho lyrický subjekt sa nevydeľuje v bezpečnom odstupe nevinného, ale sa so spoločenstvom a či s ľudstvom identifikuje, zrovnáva v miere dobra aj previnenia; no a nakoniec jeho vízia človeka nebazíruje na spravodlivom treste, je konečnou víziou svetla a zmierenia pre všetkých, podkutá osobnou vierou a každodennou mystikou. Výpoveď posledného žijúceho básnika katolíckej moderny pod názvom Svetelný periskop (Vydavateľstvo Matice slovenskej) je však značne archaizovaná, štylizovane poetická, formálne zjednodušovaná.

V minuloročnej poézii, približne v rovnakom pomere ako aj predtým, si oproti analyzovanej vážnej väčšine zlomok textov vyslúžil humornú špecifikáciu. Do genetiky poézie sa príliš silno zapísala väzba humoru s nižšou umeleckou úrovňou – dnešný spisovateľ ho, popri mnohých iných príčinách, teda tiež zriedka otvorene prezentuje. Navyše, ťažko sa dá rozlíšiť, či  komickosť tých pár textov je tou smerodajnou indíciou pre východiskovú charakteristiku, ako to môže byť napr. pri tvorbe Janovica alebo Lechana. Humor predsa latentne funguje aj vo vážnych básnických výpovediach, dodáva im emotívnosť, presvedčivosť, dynamiku atď. (Kitta, Mišák, Ondrejička, Kolenič, Žáry a i.). Takže ďalšie diela zaraďujeme pod kategóriu humornej lyriky preto, že humor predčí iné kvality, resp. v dielach je signifikantný natoľko, že pre iné zložky sa stal organizujúcim činiteľom. V debute takmer šesťdesiatročného Ľubomíra Víťazku Láska na lízing (textappeal) vládne dosť vyrovnaný stav medzi humorom a láskou. A tak témy lásky prepadajú cez sito ľudovej karikatúry. Rýmované príbehy divokej lásky, chlípnosti, jarmočnej koketérie zodpovedajú zámernej zábavnej funkcii týchto textov. Pre zbierku Michala Tvrdoňa Hračky – rýmovačky (Vl. nákl.), vernej elementárnosti názvu: spracúvajú príležitostný námet s nepresnými a vývinovo už devalvovanými rýmami, sa jedinou pozitívnou črtou stal vtipný podtext, žánrová realizácia epigramov a satirických marginálií.

V dvoch posledných dielach vidno okrem elementárneho humoru aj štruktúrovanejšiu a žánrovo náročnejšiu prácu, u Gregora so znakmi sumarizačnej životnej spovede. Zoro Laurinc po minuloročnom výbere textov piesní stredného prúdu zvolil v bibliofílii Čmáranice alebo Muž, ktorý liezol na strom (TRIO Publishing) formu žánrovo pestrého poetického pásma (aforizmy, vtipy, výroky, gnómy, básne, anekdoty, črty, úvahy a i.), do ktorého ľubovoľne povyberal zo svojej súkromnej a rodinnej zážitkovej kartotéky. Knižka neparticipuje na literárnom dianí, skôr chce osloviť čitateľa estetizovanými emocionálnymi výpiskami zo života a šarmantným fulghumovským humorom.

Básne a básnické skladby v knihe Listy zo záhrady Eden (Ikar) od Petra Gregora evokujú nostalgický monológ – bluesový recitál – starnúceho muža, krčmového solitéra, smutného klauna, ktorý pri inventúre životného poznania neplače slzami, ale úškrnom. Tenká, no ostrá linka bezmocnosti voči plynutiu času, voči fatálnosti, iróniou brázdi typický aforistický a objavný humor: ten sa v priestore zväčša voľných veršov pretavuje do  figuratívnych prostriedkov hravosti (zvukosledy, kalambúry, rým). Gregor dvomi krajnými emóciami (radosť, smútok) stavia do protikladu hedonizmus mladosti s vetchosťou staroby, telesné naplnenie láskou s erotickou nemohúcosťou, život a smrť – odzrkadľuje to frekventovaný princíp vertikality (napr. v motívoch vzostup a pád). Štylisticky podmanivú reč so zjednodušeným myšlienkovým rámcom (telesnosť a emócie) často šikovne prevrstvuje metaforické rozvíjanie.

Ako vidno, vo svete básnických výpovedí roku 2004 vládne menej experimentu a viac konvencií. Diskrétne žánrovo sú v ňom identifikovateľné štyri väčšie skupiny: najmä duchovná/náboženská a ľúbostná lyrika. Ostatné zbierky  zastrešuje označenie osobná a nadosobná lyrika s množstvom spresňujúcich prívlastkov. Stredná a mladšia generácia zväčša inklinuje k osobnej lyrike, staršia k duchovnej a nadosobnej, ženská lyrika sa uberá k duchovnej a ľúbostnej, mužské zastúpenie nájdeme vo všetkých skupinách. Z hľadiska chápania a použitia jazyka v básni, teda z hľadiska najvšeobecnejšieho kritéria, ktoré sme si nechali na koniec, sú však všetci rovnocenní. V svojich dielach jazyk využívajú so sémantickou dôverou ako prvotne spracovateľný, samozrejmý nástroj pre svoje zámery, aj tie nezámerné. Funguje ako priesvitný nosič myšlienok a citov, hoci diskurzívnosťou taký prirodzene nie je: nesie so sebou rôznoúrovňové stopy svojich predchádzajúcich spracovaní. Básnik má rovnako prirodzene najbližšie k tým najjemnejším mechanizmom jazyka, preto by mal vidieť nielen jeho čerstvú tvárnosť, ale aj rezíduá, zotrvačnosť a recyklujúce prvky. Každopádne dnes už nemôže vstúpiť do básne suchou nohou, ak zjavne nechce opakovať, musí mať nielen prehľad o tradícii, ale musí si byť vedomý, že tou najširšou tradíciou je jazyk sám. A tak musí vzhľadom na početnosť a kvalitu literárnych textov rátať aj s krajnou možnosťou, ktorú sme naznačili v úvode, že jeho text vôbec nemusí byť jeho, že je vy(po)čítateľný z predchádzajúcich textov a teda, že je iba holým metatextom. Túto známu a nedokázateľnú postmodernú úvahu sme si neodpustili vzhľadom k metatextovej filiácii (k evanjeliám) minulý rok znovu   vydaného Proglasu (Perfekt). Vyše tisícročná báseň možno odkazuje práve k nej – je najvyšší čas prijať neistotu jazyka, aby sa poézia cezeň nestala jeho naivnou obeťou, kopírom jeho pamäti. Lebo parafrázujúc parafrázujúceho Konštantína – sv. Cyrila: len slovo Božích úst je skutočne a istotne (prvotne) tvorivé. Na druhej strane, svojou existenciou básnenie ukazuje, že sa tvorivosti vzdať nechce, a voči devalvujúcim, absolutizovaným jazykovým stratégiám politiky, ekonomiky, vojen, reklamy atď. by sa ani nemalo. Vyspelosť básnenia, ako krásneho umenia, je v 21. storočí v tom, že oproti všetkým diskurzom si slobodne môže uvedomiť, že je zapisovaním vlastného zlyhania. Že pokračovaním priznáva svoju predchádzajúcu nedostatočnosť a aj víziu svojej nadchádzajúcej nedostatočnosti. V tom vidíme zmysel poézie súčasnosti.

U mnohých vyššie uvedených autorov minulého roka zlyhanie vnímame v obyčajnom, literárnokritickom zmysle. U niektorých, v súhre s povedaným. Zaujímavé je, že až na najmladšiu z nich, Nóru Ružičkovú, všetci zakúšajú jazyk v prekladateľskej aktivite. Zákulisie dynamiky jazyka je určite po Bratislave a Prahe stálym tretím domovom Ľubomíra Feldeka. Lekárnička zamilovaných (Ikar) znovu ukazuje invariant jeho básnenia, dokonalé skĺbenie bezprostrednosti výpovede s artistným podaním. Vkomponoval do neho alúzie na rozprávky, iné ľudové žánre a renesančné texty. Na podnose bezbrannej radosti z dočasnosti a ľahtikárskeho i osudového dialógu s Bohom sa v nich stretli intímne momentky, filigránske sentencie, pijanské etudy; šibeničný humor i spoločenská irónia. Dovedna v stovke štvorverší uplatnil atypický ternárny rým (aaba, AABA), ktorý môže pripomínať prvé štvorveršie gazelu (prekladal Chajáma – vydáva ho vyd. Ryba – toto nebolo v Knižnej revue uverejnené), no prevaha päťstopových jambov bez ohľadu na rým a s ohľadom na teatrálnosť štýlu skôr ponúka výhybku na nedávne prekladanie Shakespearových sonetov. Tie (ako formu) vlastne s rôznymi úpravami nachádzame v cykle Rozhovory.

Po rozsiahlych básnických rozprávaniach spred troch rokov (Pani Faustová a iné básne) sa Ján Buzássy vrátil zbierkou dvojíc tetrastichov k zomknutejšiemu tvaru. Zostal verný svojej poetike poznania, príbehu myšlienky v príbehoch textov dávnej múdrosti i súčasnosti. Postulovaním človeka do transcendencie vesmíru nezabúda na prirodzene subtílnejšiu intenciu subjektu, naopak, to je pre neho inšpiráciou, to často nezbadané, obchádzané a vytesnené. V jeho konštatovaniach stretávame už iba významové siluety vecí a situácií „ošúpaných“ od denotácie i nadbytku konotácií; sú doslova cizelérsky aranžované na plátne textu (zátišie) bez ohľadu na ich bežný súvis či nesúvis, aby vyústili do nadčasovo impulzívneho záveru. Druhá časť názvu knihy Zátišie – krátky pôst (Petrus) korešponduje s asketicky jemným až charizmatickým prevrstvovaním jazyka – s umeleckou bravúrou sa autorovi podarilo načrtávať skratky medzi komornou všednosťou a absolútnom, škoda len, že sa pri silných témach (chudoba, poézia) dal zlákať zjednodušeniami.

Dana PodrackáMila Haugová sa vydaním knižiek v našom výskume stretli už roku 2001. Prvá z nich do komplexu výpovedí zbierky Kazematy (Slovenský spisovateľ) s nosnou témou metafyziky lásky vovádza charakteristické momenty originality predchádzajúcich kníh, prvky legiend a mýtov, náboženské a umelecké kontexty. Jej stavba sa však nerozpadá pod tlakom významovej rôznorodosti, nerozleptá ju ani jedna zo spomenutých línií. Do ohniska významového diania sa od prvého po posledný riadok dostáva lyrická rozprávačka, jej príbehy a etudy otvorené inšpiračným stopám reality a pocitov, jej schopnosť – takpovediac v priamom prenose – lapidárne konštruovať nové významy od prvotného impulzu až k pointe, pritom nič neubrať z ich tajomnej, nevysloviteľnej hĺbky, nič nestratiť z možností poznávania prostredníctvom analyzujúcej intuície. V tomto je postavenie Dany Podrackej v našej poézii naozaj jedinečné. Milu Haugovú Archívoch tela (Drewo a srd) spája s Kazematmi rovnako dôležitá lyrická hrdinka, no tematickým plánom spomienok, návratným textovým skladaním („zapisovanie prepisovanie rozpisovanie“ (s. 71)) tvorí úmyselne s autorkou nerozlíšiteľný zväzok (tentoraz aj väzbou textu a osobných fotografií). Ich vzájomné prestupovanie v tejto performancii, pohyby ich spoločného tela, to sú enigmatické prieniky času života a labyrintu bytia. V dramatickej nemožnosti splynutia s prítomnou chvíľou, s mužom sa roztápajú v hľadaní a nenachádzaní adekvátneho vyjadrenia. Stav tohto nenájdenia je modlou Mily Haugovej: každý ďalší text potom vyzerá ako ten istý celok, vynorený vždy inou plochou. Texty bez interpunkcie alebo s jej redundanciou, vymenovávanie, konštatovanie, záznamy, percepčné a významové zlomy, slovné zhluky ako hologramy, ktoré sa vymykajú postupnosti jazykového vedomia atď. obchádzajú konvenčné básnické a veršové kritériá. Haugovej nepomenovateľná uzavretosť vo vlastnom umeleckom hlavolame patrí k divokým rozkošiam postmodernej literatúry.

Vo svojej tvorbe ju (Haugovú i postmodernu) reflektuje Nóra Ružičková. V konceptuálnom rade textov knihy Beztvárie (Vl. nákl.) narúša konštrukcie poznania a sebapoznania priezorom do nevidených, vnímaním nepokrytých, medzier, aby si z nich poskladala vlastnú, laboratórne spresňujúcu, verziu sveta a seba. Toto problematizované prevlastnenie je zároveň témou aj ideou. Niekedy ide len o špekulatívne cvičenie so slovami, efektnú hru vzťahov, vecí a javov, častejšie však autorka verne skicuje chimérický obraz (aj vo výtvarnom zmysle) bytia so zbrúsenými, bezkonfliktnými protikladmi.

Názov básnickej zbierky O nástrojoch, náradí a iných veciach vypustených z ruky (Drewo a srd) evokuje akt prebiehajúcej alebo ukončenej brikoláže. Karol Chmel ju vniesol ako metódu do svojich básní, pestrým slovníkom a rôznosťou motívov, súvislostí atď. upozornil, že jeho básnický záber smeroval ku všetkému, čo bolo po ruke. Cez akúsi „prekážku“ ich použitia a usporadúvania nám však prezradil samého seba, resp. subjekt, ktorého citlivý nadhľad pridáva chvíľkovým zápiskom dimenziu prežívanej prítomnej večnosti.

Nedostupné zostali pre nás knižky: Ingrid Lukáčová: Láskolam (Balada), Ivana Trabalíková: Viktoriine vodopády (diveRzita), Anton Pižurný: Flažolety (Vl. nákl.), Dušan Malindžák: Na Slovensku je to tak (Harlequin Quality) a možno iné, ktoré nie sú evidované v nám dostupných zdrojoch.

Výbery a reedície: Ján L. Doránsky Pri chladnom kozube (Vydavateľstvo Matice slovenskej) výber básní a epigramov exilového spisovateľa; výber oslavných, ďakovných básní zväčša nežijúcich autorov venovaných J. Tisovi Prvý prezident v slovenskej poézii (Vzlet); výber ľúbostnej poézie Jána Kostru Chuť po bozkoch (Slovenský spisovateľ); kritický výber Jána Zambora z tvorby Pavla Horova Poézia (Slovenský Tatran); pokračovanie vydávania súborného diela Milana Rúfusa Dielo VI (MilaniuM); výber zo šiestich zbierok z rokov 1981–2002 Pavla Janíka Táranie nad hrobom (CCW); čiastočne korekčný výber triptychu pod názvom Skalná ruža (Petrus) autora Juraja Kuniaka; výbery textov popovej hudobnej scény: Boris Filan Kamalásky (Ikar), Kamil Peteraj Čo bolí, to prebolí (Ikar); festivalový výber autorov viacerých národností ARS POETICA 2004 (Drewo a srd); a napokon reedícia básnickej zbierky Jozefa Urbana z roku 1992 Kniha polomŕtvych (Slovenský spisovateľ).

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013