Tvorba pre deti a mládež 2004


Chudobná nielen duchom

(Literatúra pre deti a mládež v roku 2004)

Zuzana Stanislavová

  
Prof. PhDr. Zuzana STANISLAVOVÁ, CSc., narodila sa 30. mája 1951 v Hačave. Venuje sa literárnokritickej a literárnovednej reflexii literatúry pre deti a mládež. Je profesorkou na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove a riaditeľkou Ústavu pre výskum detskej reči a kultúry tejto univerzity.

Koncipovať „výročnú správu“ o pôvodnej slovenskej literatúre pre deti znamená hovoriť zo žánrového hľadiska predovšetkým o rozprávke. Knižky pre mládež, najmä diela odkrývajúce naliehavé životné problémy dospievania a perspektívy očakávanej dospelosti sa objavujú zriedkavo. V tomto smere nie je iná ani literárna produkcia v roku 2004, celkom neprekvapujúco predstavujú polovicu z nej rozprávky v pomerne širokej hodnotovej škále, tituly iného žánrového zamerania sa objavili len akoby popri nich.

K najvydarenejším titulom rozprávkového žánru patrí kniha Jána Milčáka Zuzanka a pán Odilo (Modrý Peter). Tematizuje výdobytky súčasnej digitalizácie ako čosi, čo samozrejme patrí k životu a čo má svoje poetické i banálne rozmery. Potvrdzuje autorovo inklinovanie k imaginatívnemu typu rozprávky, ktorá vyčarúva atmosféru a modeluje komunikačné situácie vytvárajúce jemné sémantické pradivo. Hrdinami rozprávky sú deti (Zuzanka a Juraj), imaginárna postavička panáčika z mobilného telefónu (ktorý si hovorí pán Odilo), čarodejník Hókus-Pókus, ale predovšetkým detská fantázia. Fantazijná línia sa rozvíja z východiskovej situácie, keď chorá Zuzanka leží pod pásikavou perinou a kráti si chvíľu telefonovaním. Pomedzi telefonáty s mamou vedie rozhovory s budíkom, kocúrom Fúzikom a najmä s pánom Odilom, ktorému sa (ako sa ukáže) zunovalo bývať v studenej telefónnej búdke na ulici a nasťahoval sa do Zuzankinho mobilu. Spolu s pánom Odilom, motýľom Ľahkým Fredim Zuzanka prežíva rôzne dobrodružstvá. Milčákova práca s fikciou a so slovom evokuje bohaté pocity a zmyslové predstavy. Zmesou úsmevného a vážneho, logického a absurdného, racionálneho a magického, koreniacou v detskom vnímaní a videní sveta, vypovedá o potrebe komunikovať, o priateľstve a ochote vzájomne si pomáhať, o zdvorilosti a tolerancii.

Rozprávkový cyklus Jána Navrátila Námorník Kapko Dierka (SPN –Mladé letá), ktorý vznikol ako večerníčkový seriál pre rozhlas, korešponduje s dobrou tradíciou parodických rozprávok v našej literatúre. Príbehy o putovaní námorníka Kapka Dierku majú spoločný leitmotív diery. Aj prímenie Dierka dostal Kapko podľa diery z koláča a deravého groša, ktoré mu dal na cestu kráľ. Sujetové východisko je tradičné: na začiatku traja hrdinovia – námorní kapitáni stoja pred ťažkou úlohou – „urobiť dieru do sveta“, teda presláviť ostrov Vomod šán. Ten, kto ju splní, dostane tradičnú odmenu – pol kráľovstva  i s princeznou. Z trojice hrdinov je rozprávkovým „popolvárom“ Kapko Dierka a „prašivým koníkom“ jeho stará loď Matka Lopatka. Nechýba tradičný zápas dobra a zla, ale zlo nie je démonické, skôr ťarbavé a obmedzené, dobro zasa dôvtipné a dobromyseľné. Nevtieravo parodujúci prístup k sujetovému archetypu fantastickej hrdinskej rozprávky sa spojil s témou dobrodružnej plavby. Morské dobrodružstvá podané s jazykovým vtipom sú takto správou o slobode, o pomoci iným, o optimizme a radosti zo života, o tom, že človek sa najlepšie preslávi statočnosťou.

Rozprávky z čiernej Afriky (L. C. A.), kniha rozprávkových, mytologických a povesťových látok, ktoré Marek Vadas zozbieral počas ciest po Afrike, patrí medzi autorsky spracované folklórne rozprávky. Príbehy komponované do troch cyklov (Zvieratá, Ľudia a zvieratá, Ľudia a duchovia) približujú slovenskému čitateľovi animistické a mýtické tradície afrického folklóru. Ich vnútorný dramatizmus sa opiera o napätie medzi temnými a svetlými stránkami života, o prvky démonických predstáv, viery v bohov a úcty i bázne k mŕtvym. Africké rozprávkovo-mýtické príbehy sú v podaní M. Vadasa spracované citlivo, s úsilím zachovať autenticitu exotiky. Nedal sa zlákať lacnými efektmi, ale spoľahol sa na rozprávača, ktorý sa ponára do príbehu s prirodzenou vierou v mágiu slova. Folklórne látky kongeniálne dopĺňa celkové výtvarné a typografické stvárnenie knihy. V súlade s čiernym kontinentom je celá kniha ladená v čierno-bielom tóne. Dominantným výtvarným prvkom sú kópie autentických afrických kresieb a motívov. Pri každom texte sa uvádza názov kmeňa a štátu, z ktorého príbeh pochádza. Vadasova kniha je tak nielen jedinečnou ukážkou možností, ako obohacovať náš literárny kontext o pôvodnú inonárodnú folklórnu slovesnosť.

Folklorizovanú autorskú rozprávku zastupujú aj Kysucké rozprávky Antona Pajonka (vyd. P.Choma). Lokalizáciu jeho príbehov (geografickú, ale aj dialektologickú) signalizuje už názov. Mnohé známe motívy sú spracované v novej modifikácii a špecifiká kysuckého regiónu približujú formou medzi rozprávkou s povesťou. Nájdu sa medzi nimi alúzie na známe príbehy, napr. O zakliatej žabe, Psota, Či jesto pravda na svete, Otcova rada a pod. Štylisticky sú Pajonkove texty kultivované, literárny kontext regiónu zaiste obohatia.

Pokusom o autorský variant folklórnych rozprávok je aj kniha Adrianny Varigovej Čarovný mlynček rozprávok (Marek Michalko, LUNA CORPORATION), ktorá sa bez vročenia objavila v Prešove koncom roka 2004. V tomto prípade máme do činenia s neobyčajne primitívnym plagiátom ľudových rozprávok, navyše realizovaným veľmi biedne aj z jazykovej stránky (text celkom zrejme neprešiel ani základnou redaktorskou úpravou). Autorka preberá, napodobňuje a zmontúva známe sekvencie folklórnych rozprávok, svojvoľne nanovo štylizuje známe rozprávkové sujety do rozvláčnych a šablónovitých útvarov bez elementárnych poznatkov o archetype ľudovej rozprávky. Ako celok je školskou ukážkou provinčného amaterizmu v slovenskej rozprávkovej tvorbe.

Autorské animované príbehy Romana Brata Čuvi v pralese (SPN –Mladé letá) aj tentoraz zostali v línii rámcovo komponovaného rozprávania. V porovnaní s dvoma predchádzajúcimi autorovými rozprávkovými knihami sú však pozitívne dve veci. Predovšetkým je to kompozícia a práca s jazykom. Kým v predchádzajúcich knihách rámcoval príbehy pomerne rozvláčne (rozprávaním otca o dcére), v tomto prípade ich rozpráva ovčiak Čuvi, ktorý sa po havárii lietadla ocitne v pralese, pásavcovi, čo sa ho ujme. Šablóna teda zostala, jej obsah sa však zmenil: rámec sa výrazovo oslobodil od verbalistickej „vaty“ a stal sa nie retardujúcim, ale dynamizujúcim prvkom kompozície. Druhé pozitívum spočíva v tom, že príbehy rozprávajú zvieratá z pralesa, tým sa autor vyhol sentimentalizovaniu a obohatil ich o nenápadný komický efekt. Vznikli tak zábavné exotické, dobrodružné rozprávky.

Zábavno-relaxačný charakter majú aj rozprávky známeho zabávača Igora Adamca Kakaová bábovka alebo rozprávky pre celú rodinu (SPN – Mladé letá). Rozmarné príbehy, mystifikačné a parodické, sú usporiadané do štyroch cyklov, vždy po tri rozprávkové epizódy, a uzatvorené „generálnym poučením“. Sujetotvorným prvkom je kvázidetská všetečná otázka: v cykle cirkusových rozprávok je to otázka „prečo“, v cykle muzikantských rozprávok otázka „ako“, v cykle výtvarníckych rozprávok otázka „o čom“ a v cykle novinárskych rozprávok otázka „čo je to“. V rámci rozprávkových odpovedí sa deťom ponúkajú vtipne stvárnené príbehy, ktorých prvoradým zámerom je hra a zábava. Komika je tu výsledkom slovotvorby (krotiteľ levov Hučaldoríny) alebo kombinácie vznešeného (zvláštneho) a nízkeho (triviálneho), napr. Kvído Bombička, Alan Kapusta. V stavbe príbehu, komponovanom dvojfázovo, majú miesto aj situačné gagy. Ľahká rozmarnosť rozprávania a nápaditá kompozícia umocňujú pôsobivosť týchto nenáročných zábavných príbehov.

Autorské rozprávky majú v našom kontexte často hybridnú podobu, folklórny sujet sa uplatňuje v povesti alebo poviedke. Taká je aj kniha Najkrajšie rozprávky Hany Zelinovej: kamienky (Knižné centrum). Výber z autorkinej časopisecky publikovanej pozostalosti zostavili Dušan Ertl a Bohuslav Kortman. Pripomenuli Hanu Zelinovú ako prozaičku, ktorá zručne fabulovala rozprávky a rovnako zručne využila na vypracovanie vtipného príbehu zo života detí ich naivitu. Nerezignovala pritom ani na nenápadné jednoduché výchovné inštrukcie. Prvú polovicu knihy tvoria autorské rozprávky, ponáška na folklórnu rozprávku s romantickým príbehom (Najkrajšie perly), iné rozprávky majú podobu báje (Snežienky, Konvalinky), resp. sú osnované na vtipnom využití jazykovej polysémie (Tri vlnky) či imitovaní hravej naračnej situácie, alebo sú postavené na vzťahu človeka a prírody s dôrazom na harmóniu spolužitia. V druhej časti knihy sú príbehy o deťoch, o súrodeneckých a rodinných vzťahoch s dôrazom na harmóniu a imitovanie pôvabu detského mudrovania. Výber má teda zo žánrového hľadiska značne rôznorodú podobu, ponúka však profil autorkinej mnohotvárnej tvorby pre deti.

V ostatných rokoch sa vo vydávaní kníh pre deti angažuje vydavateľstvo Epos. Knihy z tohto vydavateľstva sú adjustačne nápadné, ale úroveň textov a väčšinou aj ilustrácií je dosť provinčná. Ku kmeňovým autorom Eposu patrí Miroslav Saniga, vlani mu vyšli v tomto vydavateľstve dve knihy. Prvá z nich, Rozprávky spod Čierneho kameňa, ponúka príbehy motivované faunou a flórou Veľkej Fatry a voľne nadväzuje na minuloročnú publikáciu Rozprávky prababičky prírody. Motiváciou k tvorbe pre deti je pre M. Sanigu potreba vyjadriť svoj intenzívny vzťah k prírode a vypestovať ho aj u mladého čitateľa. Autor pritom vychádza z presvedčenia, že porozumenie a tolerancia sú založené na poznaní, chápaní a prijímaní vecí či živých bytostí v ich „inakosti“. Preto v príbehoch ponúka mnohé zo svojich bohatých poznatkov nadobudnutých štúdiom prírody, jej pozorovaním a spolužitím s ňou. Ako formu vyjadrenia lásky a poznatkov o prírode si autor vybral rozprávku, v tom zmysle personifikáciu s nepatrnou mierou mystifikácie, ale podstatnými zostávajú predsa len fakty. Žiaľ, jeho tvorivá metóda má viacero problémov. Jedným z nich je šablónovitosť: sujet sa spravidla rozohráva na báze dialógu dvoch zvieracích hrdinov, z ktorých jeden sa pýta a druhý vysvetľuje prostredníctvom príbehu. Druhý problém je ešte vypuklejší a súvisí s túžbou „zapáliť“ čitateľa svojím osobným vzťahom k prírode. Autor totiž svoju zanietenosť transformuje do neadekvátnych postupov: nadužíva zdrobneniny (ktoré dieťa vníma ako signál nadradenosti dospelého) a homonymné typy pomenovaní zvierat a reálií (tráva Ava, bystrina Rina, slnko Zlatoviečko). Výsledným efektom je napokon nežiaduca sentimentalita.

Dôvernú znalosť prírody a autentický vzťah k nej prejavil M. Saniga aj v knihe Rozprávky z Konvalinkového údolia. Ambícia posilniť interaktívny vzťah s čitateľom zrejme viedla ku koncipovaniu knihy ako omaľovanky. Nápodoby folklórnej rozprávky, o aké sa tu pokúsil, ešte vypuklejšie vyjavili slabiny jeho tvorby. Rozprávanie je nedynamické a jednotvárne a celkovú pochybnú úroveň  podčiarkujú aj početné pravopisné chyby (princezná je napr. dvakrát vyslobodená nie z prekliatia, ale „z preklatia“). Škoda, že sa Miroslav Saniga úporne uberá cestou „rozprávkara“, pre ktorú sa evidentne nenarodil, a že svoje bohaté poznatky o prírode deťom radšej nesprostredkuje prostredníctvom žánrov vecnej literatúry. Takto jeho texty nie sú ani dobrou rozprávkou, ani dobrou náučnou literatúrou, iba púhym didaktizujúcim a sentimentálnym hybridom.

Vo vydavateľstve Epos vyšla aj kniha (v poradí druhá) Viery Ryšavej Svetlá hus. Autorkiným zámerom zrejme bolo konfrontovať konzumný štýl života s jeho prirodzenými hodnotami. V prvej časti príbehu s istou nadsádzkou modeluje typ snobskej rodiny, zdôrazňuje citovú vyprahnutosť a osamelosť jej členov uprostred chladnej nádhery. Meravú vyumelkovanosť konzumnej kultúry, gýčovitosť sa usiluje dostať do kontrastu s hodnotou autentického umenia (symbolizovaného hlinou a hrnčiarskym remeslom). Príbeh tvorí zápas o Majoliku, ktorej úlohou je nanovo vymodelovať maľovaný hrniec. Rozprávkové motívy sú nakopené, prepletené a pozliepané a tomuto kašírovaniu sekunduje aj hektický sujet.

Vo vydavateľstve Epos napokon vyšla aj ďalšia kniha Milana Igora Chovanca Kvietkovníčkovia. Rovnako ako v jeho minuloročnej knihe ide o sentimentálne rozprávanie osnované na ošúchaných témach, konvenčných postupoch a dávno prekonanom (hoci, žiaľ, v takýchto publikáciách nanovo oživovanom) explicitnom didaktizme a utilitárnom moralizme. Príbehy, tentoraz o personifikovaných „dušiach“ kvetov, sú klišéovité a amatérske, ich sentimentalita je výsledkom jednak lacnej idyly vo vzťahoch, jednak vysokej frekvencie zdrobnenín. Aj básne, ktoré tvoria súčasť niektorých rozprávkových textov, majú podobu amatérskych veršovačiek.

Rovnako ako v prozaickej rozprávkovej tvorbe, ani v poézii pre deti sa roku 2004 neobjavilo veľa nového. Jednou z mála básnických zbierok pôvodnej tvorby pre deti je kniha Jany Šimulčíkovej Veselý telefón (SPN – Mladé letá) s riekankovo stavanými veršami pre šesť až osemročné deti. Zbierka, najmä jej prvá polovica, sa tematicky viaže na školu a na to, čo s ňou súvisí: ranné vstávanie, našepkávanie, jazyčníctvo, ťažkosti s písaním a čítaním, vypadávanie zúbkov a pod. Druhá časť zbierky (približne od básne Srdce) je skôr záznam momentiek z domáceho prostredia a z detskej hry. Vo väčšine básní sa stáva základom obrazu metafora tvorená na spôsob detsky ozvláštneného videnia sveta, ktoré miestami ponúka vtipné malé „objavy“. Zbierka pointovaná básňou koncipovanou ako maľované čítanie (Dopravný týždeň) predstavuje štandardný básnický výkon.

Ako poetka sa ďalšou básnickou zbierkou pripomenula aj Danuša Dragulová-Faktorová. Jej kniha Rôzničky (DAXE) vyšla s podtitulom Básničky a pesničky z maľovanej rajničky, čo dostatočne jasne signalizuje, že kontext bude žánrovo rôznorodý a orientovaný na jazykovú hravosť. D. Dragulovú-Faktorovú poznáme ako autorku, ktorá sa cieľavedome zameriava na hru so slovom, pričom očividne preferuje formu pred obsahom a rada využíva paraliterárne prvky, teda aj žánre, ktoré to umožňujú. V novej knižke sa stretávajú riekanky s detskými piesňami. Riekanky sú väčšinou orientované na prácu so slovom – potom v dobrom prípade ide o hravú vtipnú momentku (Varila myšička), v tom horšom o sémanticky triviálnu slovnú hru (napr. Maškrtný krtko, IÁ). Problémom tejto autorky sú „krátke spojenia“ v sémantike textu v úsilí dodržať rytmus. Preto si autorka pomáha elipsami a slovami evidentne zvolenými len z rýmových dôvodov, slabo korelujúcimi s logikou stavby textu. Na druhej strane nemožno jej uprieť snahu o interaktívny prístup k deťom. V prvej časti knihy čitateľa aktivizuje hádankami a inštrukciami ku kreatívnej činnosti. Do druhej časti sústredila pesničky. Notové zápisy svedčia o melodickej jednoduchosti, texty reflektujú popri tradičnejších motívoch prírody a sviatkov aj vybrané aspekty súčasného života detí. Mnohé z nich možno využiť ako základ pre detské kolektívne vystúpenie (detské besiedky, Vianoce, Veľká noc a pod.). Ťažko však predpokladať, že by sa stali detskými hitmi.

Súčasťou dnešnej ponuky detskej poézie sú reprinty básnickej tvorby starších autorov. Takto vyšla nanovo básnická zbierka Miroslava Válka Do Tramtárie (Buvik) doplnená básňami zbierky Veľká cestovná horúčka pre malých cestovateľov. Válkove básne sa na knižnom trhu v takomto súbornejšom vydaní neobjavili už azda aj dve desaťročia. Pritom ich umelecká hodnota je vysoká a čitateľská amplitúda široká: dokážu osloviť malého aj dospelého čitateľa. Napriek tomu, že v súčasnej poézii pre deti hravosť a absurdita nie sú výnimočné, chýba v ponuke taký typ logickej intelektuálnej konštrukcie významu prostredníctvom absurdity a nonsensu, ako to dokázal realizovať Válek. Nové vydanie jeho básní z dvoch autorových vrcholných zbierok pre deti a so sprievodným slovom Tomáša Janovica ponuku detskej poézie jednoznačne obohatilo.

To platí aj o výbere zo staršej básnickej tvorby Milana Ferka Krásna hra (SPN – Mladé letá). Editorka Alena Hošková v ňom sústredila verše, ktoré od 60. rokov nestratili aktuálnosť a príťažlivosť a aké v čitateľskom repertoári dnešných detí chýbajú. Škála hravosti je v podaní M. Ferka široká: týka sa obrazov, motívov, kompozície, naračnej situácie, práce so slovom a číslom. Hra pritom nie je samoúčelná, ale vždy nesie so sebou mikropríbeh a významový plán. Rozohrávajú sa tak vtipné významové paralely, spravidla dotiahnuté po údernú pointu. V situácii, keď absentuje poézia vhodná na detský prednes, je tento výber (určený starším deťom) cenný aj ako ponuka pre dramaturgiu detskej recitácie. Zároveň pripomína mnohotvárne využívanie nonsensu a prácu so zvukovou i sémantickou rovinou jazyka v poézii 60. rokov.

Básnická knižka Márie Rázusovej-Martákovej Pod belasou oblohou (Tranoscius) je výberom z autorkinej kresťansky orientovanej tvorby. Editorka Naďa Gilániová usporiadala básne do štyroch cyklov. Kompozičný rámec v celej zbierke nenápadne udržiava prítomnosť transcendentna. Básne štyroch cyklov sú usporiadané v postupnosti od jari (rána) do zimy. Prvý cyklus Detský rok tvoria prírodné obrázky, v ktorých poznávame Martákovú ako autorku lyrických nálad a prírodných mikropríbehov s komprimovaným dejom. Evokujú náladu, prostredníctvom osvedčenej personifikácie modelujú prírodnú paralelu, resp. konfrontáciu k ľudskému svetu. V cykle Veselé príhody je už prítomný didaktický aspekt, ale zaodený do personifikačného rúcha nepôsobí rušivo. Mentorský tón zaznieva predovšetkým v cykle Hrdinovia, zaiste aj zásluhou toho, že namiesto personifikácie sú tu mikropríbehy s detskými hrdinami. Posledný cyklus Maličká som sústreďuje momentky zo života v rodine, z hry, detských radostí i bôľov, tentoraz nie bez sentimentality. Komponovaný výber z tvorby Martákovej prináša väčšinou menej známe básne autorky, mnohé také, ktoré sa vo výberoch v minulosti neobjavovali, resp. ktoré dlho nemohli byť pre svoj kresťanský aspekt publikované. Mnohé z nich sú už poetologicky prekonané.

Príbehy zo života detí s akcentovaním ich sociálnej, resp. psychologickej polohy sa roku 2004 zrejme celkom vytratili z ponuky pre detských čitateľov. Nie je to v podstate lepšie ani v tvorbe pre mládež. Pre túto vekovú kategóriu máme k dispozícii iba štyri knižné tituly – rozličnej žánrovej príslušnosti a rozličnej hodnotovej úrovne.

Predovšetkým je tu tretí príbeh Jely Mlčochovej z jej knižného radu záhad pre Adrianu – detektívny román Zabudnutá africká kliatba (Arkus). Mlčochová si už v predchádzajúcich dvoch dieloch série vytvorila zaujímavú dvojicu pátračov: tínedžerku Adrianu a jej tak trocha extravagantnú, svojráznu starú mamu. Aj v tomto prípade sa obe vyberú po stopách záhady: tentoraz tajomného hrôzostrašného spevu, ktorý sa od istého času ozýva v dome ich príbuznej. Autorka zručne manipuluje s náhodou, prekvapením, falošnou stopou a v sujete využíva komiku charakterov. Súčasťou komického nadľahčenia je prirodzená detská naivita Adriany i starosvetská noblesa starej mamy, hoci ani v tomto príbehu sa autorka nevyhla niektorým naivným, resp. nedotiahnutým sujetovým krokom (napr. zázračnou kôrou stromu, kvôli ktorej sa dejú všetky intrigy, má jej opatrovkyňa teta Alica celé desaťročia podloženú kývajúcu sa nohu kuchynského stola). Schéma, podľa ktorej rozvíja príbehy, sa v podstate pridržiava klasickej štruktúry detektívneho románu. V treťom príbehu Adriany dostali teda tínedžeri zaujímavé a napínavé oddychové čítanie na voľný čas. Zdá sa, že Mlčochová cieľavedome pokračuje v rozvíjaní svojho modelu dievčenského detektívneho románu.

Stabilnú súčasť knižných bilancií tvoria každý rok spomienkové návraty do detstva. Tento typ príbehu sa objavuje v roku 2004 len v jednom titule. Adolf Lachkovič po chlapčenskom románe Sladké časy (1999) vydal ďalšiu knihu spomienok s názvom Príbehy spod gaštanov (Stupava, Mestské kultúrne stredisko). Próza zachytáva radosti i starosti detstva v mnohodetnej rodine počas vojnovej Slovenskej republiky, oslobodenia a povojnových dní. Na tomto pozadí necháva autor svojho protagonistu Mikiho prežiť pocity plebejskej hrdosti i trpkosť poníženia. Autor sa viac ako na udalosti sústreďuje na ich zvnútornenie v pocitoch a zážitkoch. Vojna je spočiatku celkom v úzadí. Prvýkrát sa pripomenie cez epizódu so židovským lekárom, postupne sa hrdinu dotkne prostredníctvom bombardovania, prechodu frontu a oslobodenia, povojnovej rabovačky. Pokojné epické rozprávanie privoláva atmosféru doby a života v nej, ale nedosahuje taký vnútorný dramatizmus, ako to bolo napr. v spomienkach medzivojnových autorov.

Žánrové znaky príbehov zo života detí má aj kniha Ruženy Anďalovej Freónové komando (Osveta). Ako v svojej prvej knihe (Prázdninové odreninky) aj v tomto prípade je autorkiným zámerom sprostredkovať vecné poznanie. V tej súvislosti sa aktualizuje najmä informácia o ekologických dôsledkoch freónov a o civilizačných chorobách. V istom zmysle chce byť kniha apoštolovaním medzi mládežou s cieľom ovplyvniť vzťah mladých ku škodlivinám a drogám a v tomto smere skutočne prináša celý rad užitočných poznatkov. Problémom je však modelovanie postáv a detskej partie: skupina detí a jej akcie majú totiž veľa spoločného s podobou detských príbehov kedysi z 50. rokov. Najväčším kameňom úrazu je spôsob komunikácie postáv a spôsob sprostredkovania poznatkov. Dospelí prednášajú odborné traktáty, uvažovanie detí, rovnako ako aj ich vyjadrovanie je nedetské, knižné (zvlášť vypuklo to vyjavujú komplikované podraďovacie súvetia v dialógových replikách). A tak dobrý nápad zostal bez želaného efektu.

Napokon je tu ešte publikácia patriaca do literatúry faktu. Jozef Pavlovič (okrem veršov a rozprávok reedície Veselí prváci) vydal zábavný výklad etymológie slovenských slov Podivuhodné príbehy našich slov. Príručka pre mladých mudrlantov (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Kniha je dokladom stále živej inšpirácie a kreativity autora, ktorý ju v ostatných rokoch intenzívne nasmeroval aj k nerozprávkovej a nebásnickej tvorbe. Hodnota takýchto publikácií súvisí s anticipáciou ich funkcie, s kritériami na tvorbu heslára, so stavbou hesiel a ich usporiadaním. Z tohto hľadiska má v heslári svoje miesto najmä etymológia slovenských domácich, vo viacerých prípadoch udomácnených slov, resp. slov cudzích, ale s väzbou na Slovensko, vrátane vybraných vlastných mien a geografických názvov. Keďže heslá majú v stavbe zakódovaný princíp postupného odkrývania malej záhady, má Pavlovičova publikácia šance uspokojovať pátrací inštinkt mladých čitateľov.

V porovnaní s rokom 2003 možno v tvorbe pre deti v roku 2004 zaznamenať len malé zmeny, ani tie nevyvolávajú optimistické očakávania. Žánrové spektrum tvorby je užšie, dlhodobý deficit spoločenskej prózy sa ešte viac zvýraznil. Autorská základňa schudobnela a to sa odzrkadlilo v nivelizácii hodnotovej úrovne tvorby. Nebyť dvoch-troch rozprávkových kníh a reprintov poézie, mala by slovenská literatúra pre deti veľmi šedivý tón.

Post scriptum

Hodnotenie literárnej tvorby pre deti a mládež za rok 2004 bolo uverejnené pod názvom Chudobná nielen duchom v časopise Bibiana 1/2005. Pohľad na túto tvorbu sme uzatvárali koncom januára 2005, a tak určitú časť produkcie (a ukazuje sa, že nie celkom nepodstatnú) sme do hodnotenia nezahrnuli, pretože k jednotlivým titulom sme sa dostali až dodatočne. Aj preto ponúkame toto P.S.

Rozprávka bola najviac zastúpená aj medzi titulmi, ktorým venujeme pozornosť v tomto dodatku. Ak si v rámci uvedeného kontextu odmyslíme opomenutý reedičný výber z rozprávok Ľubomíra Feldeka Modrozelená kniha rozprávok (Extempore Panenka and Panenka, s použitím ilustrácií A. Brunovského), potom k najzaujímavejším titulom rozprávkového žánru minulého roka patrí prvotina autorky a ilustrátorky v jednej osobe Hany Naglik Ester a Albatros (JAGA). Autorka evokuje príjemnú, často aj komicky podfarbenú atmosféru medziľudského porozumenia a nepatetickej lásky, jej rozprávanie je založené na modelovaní komunikačných situácií a ekonomickej, pritom esteticky účinnej práci so slovom. Súhra racionálneho a magického, logického a absurdného smeruje k zdôrazneniu autentického domova, priateľstva i detskej (ľudskej) potreby ozvláštňovať si sivú realitu výmyslom a dobrodružstvom. Schopnosť tešiť sa zo života doma a medzi priateľmi predstavuje asi najvlastnejší zmysel epizód, ktoré štvrtáčka Ester prežije so svojimi adoptívnymi starými rodičmi, na výletoch s dedom-železničiarom vo výslužbe a pomyselným grófom (lokomotívou, vtákom) Albatrosom, zopár epizód i v škole. Vtipné rozprávanie, dobromyseľná úsmevnosť pri modelovaní postáv a ich vzťahov, dynamická stavba sujetu – to všetko spolu s výtvarným riešením knihy prispieva k tomu, že debut Hany Naglik predstavuje najpríjemnejší objav slovenskej literatúry pre deti minulého roka.

Autorskou rozprávkou sa po dlhšom odmlčaní pripomenul Július Balco. Jeho Vrabčí kráľ (VSSS, il. Martin Kellenberger) patrí k typu animovaných rozprávkových príbehov. Líniu rozprávania o vrabcoch z Trnavy a Budmeríc a o papagájovi Pištovi možno vnímať aj ako grotesku o ľudskej spoločnosti. Táto tematická línia, tak trocha pripomínajúca staršiu Šikulovu prózu Ďuro, pozdrav Ďura, zrejme detského čitateľa osloví menej spontánne, pretože je zaťažená verbalizmom, slabšou dejovou dynamikou a málo prehľadnou sústavou postáv. Balco, ako ho poznáme zo „strigônskej“ trilógie, sa pripomína v tej časti rozprávky, ktorá rozvíja motív malej Katarínky, jej strateného papagája, a motív Vianoc. Nechýba jej vtip ani teplo, aké čitateľ cítil zo vzťahu Strigôňa a vnučky v autorovej dávnejšej trilógii.

Popri Rozprávkach z čiernej Afriky Mareka Vadasa sú aj niektoré ďalšie knihy z minulého roka pokusmi o autorský variant folklórnych rozprávok, pričom autori sa na jednej strane usilovali zachovať zákonitosti a rekvizity folklórneho modelu, na druhej strane vytvoriť originálny sujet. K takým prózam patrí kniha Danice Pauličkovej Kto je na svete najmocnejší (Seneca Publishing Company, il. autorka) alebo aj kniha Stanislava Bebjaka Lotosová rozprávka a iné rozprávky (Regent, il. Daniela Ondreičková). Pauličková spracovala domáce aj inonárodné sujety väčšinou buď ako parafrázu príbehu (bez príznaku parodujúcej reštrukturalizácie sujetu), alebo ako montáž parafrázovaných motívov (sekvencií) známych rozprávok. Vznikajú tak príbehy, ktoré sú obmenenými a novo konštruovanými variantmi známych rozprávkových motívov. Štylisticky kultúrne vyrozprávané sujety však nijako významnejšie neobohacujú kontext autorských rozprávok ani detského čítania. V rozprávkach S. Bebjaka sa spočiatku celkom sľubne aktualizuje modernistický princíp hry v stavbe príbehu (napr. kombinačná práca s názvami a sujetmi známych európskych a slovenských rozprávok v prvom príbehu). Postupne však v jeho textoch pribúda prvkov sentimentality a ubúda dejovej dynamiky. Poctivú profesionálnu úroveň dosiahli aj autorské rozprávky nestora slovenskej detskej literatúry Pavla Štefánika O kráľovi a králikovi a iné rozprávky (Regent, il. M. Kellenberger). V krátkych, spravidla vtipne pointovaných rozprávkach autor využil tradičné postupy animovaných zvieracích príbehov, obohatených o zmysel pre humor, hravosť a fantáziu.

V rámci nášho bilančného hodnotenia pomerne veľká časť rozprávkovej produkcie spadala do sféry poznamenanej amaterizmom (Miroslav Saniga), resp. k brakovej tvorbe až gýču (V. Ryšavá, M. I. Chovanec, A. Varigová). Amaterizmom sú poznamenané aj rozprávky v debute Moniky Marettovej Rozprávky z Horského parku (Príroda, il. Katarína Slaninková). Významovo jednoplánové príbehy hovoria o najzákladnejších hodnotách života, akými je priateľstvo, vzájomná pomoc, starostlivosť o prírodu, radosť zo života – ale hovoria to prostredníctvom konvenčného sujetu s prvkami idyly, miestami aj didaktizmu. Treba konštatovať, že v prvotinách začínajúcich autorov (ak nedisponujú vrodeným literárnym talentom, ale musia na ňom tvrdo pracovať) sú takéto problémy častým úkazom.

Viaceré knihy povestí vydané v roku 2004 vyplnili biele miesta na „povesťovej mape Slovenska“. Pravdaže, nie vždy išlo o „čistý“ žáner povesti, v niektorých prípadoch sa prózy pohybovali na hranici rozprávky a povesti, v iných zasa oscilovali medzi povesťou a historizujúcim rozprávaním. K najzaujímavejším opusom tohto žánru možno zaradiť novú publikáciu skúseného Antona Marca Spišské povesti (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Miloš Kopták). Podtitul Pozoruhodné príbehy zo slávnej minulosti Spiša je spresnením tematického záberu, signalizovaného už názvom knihy. Na prechádzke po regióne autor použil vďačný kompozičný  model, v dvoch rytmicky sa striedajúcich žánrových líniách akceptuje dvojčlennosť povesti. Jej faktografická zložka tvorí úvod ku každému cyklu povesťových príbehov (spišské pramene, Spišský hrad, slobodné kráľovské mestá, slobodné banské mestá, spišské mestá a obce, pevnosti, lokality Dunajca a Magury). Po historicko-informatívnom vstupe nasleduje vlastný príbeh. Takto sa zvýrazňuje historicko-poznávacia funkcia povesti.

Podobnú funkciu sleduje aj kniha Marie Korandovej Hrajnohov poklad. Povesti a príbehy z kopaničiarskeho kraja (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Danica Pauličková). Autorka vychádza z historických faktov a sleduje osudy ľudí z Malých a Bielych Karpát od stredoveku cez turecké vpády a protireformáciu až po štúrovcov a revolúciu meruôsmych rokov. Sujety prerozprávala niekedy v epickejšej, inokedy v publicistickejšej podobe, vychádza zo známych historických piesní (napr. Myjava a kozáci) alebo fragmentov ľudových balád. Zachytáva osobnosti a udalosti kopaničiarskej zbojníckej tradície i osudy habánskej society v regióne. Jej útvary nie sú žánrovo kompatibilné, majú miestami podobu povesti, inokedy podobu historizujúcej črty, prípoviedky či povery. Podávajú však zaujímavý prierez históriou jedného slovenského regiónu.

Novým menom v povesťovej tvorbe pre mladých je Blažej Belák. Jeho Povesti a rozprávky z turčianskej záhradky (Knižné centrum – bez vročenia) mapujú minulosť Turca, tak ako ju zachovala ľudová tradícia. V jeho príbehoch ožívajú tajomné priestory dolín a skalných útvarov, poklady ukryté zbojníkmi, turecké nájazdy i tradičné turčianske remeslá (olejkárstvo, klobučníctvo, tesárstvo). Sympatickou črtou Belákových próz je neskrývaná radosť z narácie a humorný príznak, ktorým spravidla nadľahčuje aj poverové látky a ich démonické príznaky. Niektoré z próz (v súlade s titulom) inklinujú skôr k rozprávke ako k povesti.

Príspevkom do tohto žánru je aj publikácia Štefana Moravčíka Povesti o slovenských hradoch (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Dana Moravčíková). Osvedčenú, pre žáner povesti príznačnú podvojnú štruktúru textu akceptoval aj tento, v danom žánri skúsený autor. A tak abecedne usporiadané rozprávanie o 54 slovenských hradoch začína geografickou lokalizáciou hradu a stručným pripomenutím jeho histórie (sporadicky aj etymológie jeho názvu), až potom pripája povesťové príbehy. Tie sú vo viacerých prípadoch naozaj len sujetovými kostrami, bez originálnejšej fabulácie. Moravčík siahol po látkach spracovaných u starších autorov (Ľ. Janota, V. Plicka a i. – pramene uvádza), veď napokon povesťové látky o slovenských hradoch boli v slovenskej literatúre stvárnené už neraz. Vo funkcii úvodu použil text V. Plicku, epilóg publikácie patrí zasa Moravčíkovi orientovanému na jazykovú hru.

Pohľadom do histórie, ktorý je vo svojej podstate tiež inšpirovaný povesťou, je próza Zuzany Kuglerovej Čarodejnica z Petrovíc. Historický román z Bytče a zo Žiliny (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Peter Uchnár). Tento romanticky ladený historický román autorka vytvorila na základe príbehu viažuceho sa ku kaplnke a cintorínu v obci Petrovice na úpätí Javorníkov. Podľa údajov z doslovu bola podkladom románu polstránková povesť o panne Barborke. Jej príbeh na pozadí dôkladného štúdia historických prameňov fabulovala do podoby široko koncipovaného epického rozprávania naplneného romantickou láskou, úkladmi, nenávisťou i odpustením a pokáním. V stavbe príbehu autorka využila jednak postupy sentimentálnej prózy, jednak pridržiavaním sa objektívnych faktov a faktografickými poznámkami sa priblížila k historickej próze.

Historický základ má aj próza Petra Glocka Prešporské čary pána Christiana (CORNEA, il. Barbora Glocková). Próza patrí do toho radu Glockových kníh, v ktorých spracoval historický príbeh (Tomáš a lúpežní rytieri) alebo fragment zo života historickej osobnosti (Ruža pre Jula Verna), fakty v nich nadstavuje literárnou fikciou. Toto rozprávanie sa zrodilo na základe autentických, hoci strohých Andersenových zápiskov o jeho niekoľkohodinovom pobyte v Bratislave a kusých informácií z ďalších informačných prameňov. Epizódku o malej kvetinárke, ktorá v starom Prešporku obdarovala Andersena ružou a spomína ju aj v Rozprávke môjho života, rozvinul Glocko ako lyricky éterické rozprávanie. Je skôr evokáciou vzťahu k Bratislave, k detstvu a deťom, ku kráse a dobru (teda k hodnotám takým charakteristickým pre Andersena) než epickým príbehom. V tomto kontexte nachádzajú miesto aj citátovo využité fragmenty z už spomínanej Andersenovej autobiografickej knihy. Glockov spôsob podania a práca s fikciou a faktom približuje emocionalitu Andersenovho vnútorného sveta a typ narácie Andersenových próz, ale len v malej miere vytvára príbehovú niť, ktorá by naliehavejšie oslovila detského čitateľa.

V poézii pre deti sme dodatočne zaznamenali aj niekoľko básnických zbierok. Spomedzi renomovaných básnikov pre deti sa Štefan Moravčík  prezentoval básnickou zbierkou Vyhoďme si z kopýtka (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. M. Kellenberger). Aj keď verše tejto hravej, jazykovo orientovanej poézie sú profesionálne zvládnuté (hoci hodnotovo nie vyrovnané), neznamenajú v kontexte autorovej tvorby pre deti ani v kontexte slovenskej detskej poézie viac než štandard. Asi najväčším problémom jeho veršov je štylizácia do výpovede dieťaťa, ktorá vyznieva väčšinou dosť formálne a aspekt videnia zostáva „nedetský“ (najmä spôsob hry s jazykom).

K novým menám vo veršovanej tvorbe pre deti patrí Jana BelašičováIvona Mišíková. Belašičovej zbierka básní Zvedavé slniečko (Vydavateľstvo ZUMI, il. Marta Potfajová) patrí k tzv. naratívnej poézii. Ide teda o dlhšie, epicky osnované básne, v ktorých sa autorka usiluje nadviazať na epickú tradíciu detskej poézie. Nie vždy sa jej podarí vyrovnať sa s poetikou básnického textu ani vyhnúť sa didaktizmu, niektoré básne sú však vydarené (obstoja aj technicky) a môžu sa stať napr. i vďačnou súčasťou detského prednesu. Ivona Mišíková vydala nenáročné až triviálne riekanky pod názvom Myška v knižke a iné básničky a rapotačky (Knižné centrum, il. Ján Vrabec). Tradičný animačný princíp slúži na hravé sprítomnenie reálií živej prírody pre deti. V niekoľkých prípadoch sa aj tejto autorke podarilo vtipne aplikovať naivný uhol detského videnia, pričom zachovala aj primeraný riekankový rytmus. Mnohokrát (najmä v druhej polovici knihy) je však text viditeľne poznamenaný verbálnou „vatou“ (sémanticky prázdnymi, nadbytočnými, deformovanými výrazmi použitými čisto z rytmických dôvodov) a triviálnosťou.

Príbehy zo života detí sa v roku 2004 takmer celkom vytratili z ponuky detským čitateľom. Situácia nevyzerá lepšie ani na pozadí produkcie, ktorú sme zachytili dodatočne. Pre menších čitateľov sme v podstate zaznamenali iba dva tituly, obidva kresťansko-duchovného ladenia. Katarína Kernová vydala druhý zväzok rozprávaní Detským srdiečkam 2 (Advent-Orion). Ak sa v  prvom zväzku poviedok vyskytoval didaktizmus v skrytej forme, v tomto súbore je už celkom evidentný. Príbehy knižky vo všeobecnosti nepatria k invenčným, skôr ide o model, v ktorom dobré deti dychtivo čakajú na poučné rozprávania starostlivých dospelých, z ktorých si majú brať príklad. Autentický spomienkový rozmer, ktorý v jej prvej knižke príbehov niesol určitý poznávací efekt, v tomto prípade chýba. Kresťanský akcent v žánri podobnom exemplu majú aj príbehy Anny Olšovskej Naša najmilšia vianočná kniha (Spolok sv. Vojtecha, il. Monika Dikantová). Okrem prozaických textov sú tu i básne, inšpirácie ku kreatívnej činnosti detí, vianočné vinše a koledy.

K tvorbe pre deti patria aj spomienkové návraty do vlastného detstva. V reflexívnej knihe Jána Beňa Chlapec zo sedla a morský Vasko (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Martin Kellenberger) zaznievajú spomienky skôr v pocitovej ako v tematickej polohe. Vo vzťahu detí a rodičov, detí a starých rodičov cítiť posuny v hodnotovej orientácii minulých a súčasných generácií, nevtieravú reakciu na boľavé sociálne javy súčasnosti i skepsu s tým súvisiacu. Prózy usporiadané do troch cyklov oscilujú medzi reflexiou, črtou a poviedkou, medzi lyrickou evokáciou, spomienkou a epickým príbehom. Beňova knižka predstavuje čítanie, ktoré sa detským čitateľom nebude poddávať jednoducho.

Rok 2004 nepriniesol prekvapenia. Z autorského hľadiska bolo cítiť neprítomnosť osvedčených autorov strednej generácie. Spomedzi nových autorských mien v podstate zaujala iba talentovaná Hana Naglik. Čas ukáže, či ide iba o tvorivú epizódu, alebo sa v literatúre zabýva. Tvorivým možnostiam niekoľkých nových autorov by azda pomohla tvrdá práca. Zo žánrového hľadiska sa okrem rozprávky pomerne dobre darí povesti. Dlhodobo však chýba spoločenská a psychologicky ladená próza zo života dnešných detí a dospievajúcich mladých ľudí. A tak nezostáva nič iné, než čakať, čo prinesie rok 2005.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013