Osvietenstvo a klasicizmus


Nemožno pochybovať o tom, že aj Matej Bel a A. F. Kollár už boli ovplyvnení osvietenskými ideami, ktoré postupne prenikali do strednej Európy. Osvietenstvo sa tu však presadilo s určitým časovým oneskorením. Naplno až vtedy, keď sa stalo súčasťou politiky habsburskej ríše. Bolo to za vlády Jozefa II. (vládol v rokoch 1780 - 1790). V tomto desaťročí sa prijal rad zákonov a nariadení, ktoré mali urýchliť vývoj v krajine a zlepšiť postavenie ľudu. V slovenskom prostredí z jozefínskej reformy rezonoval najmä tolerančný patent, zrovnoprávňujúci cirkvi a úsilie štátu zlepšiť hospodársku situáciu racionálnymi opatreniami. Možno povedať, že v období osvietenstva sa aj na Slovensku začala dvíhať životná úroveň a tým vznikli vhodnejšie podmienky pre kultúrny rozvoj. Pokiaľ išlo o jazyk, Jozef II. chcel zjednotiť monarchiu už nie na báze univerzálnej latinčiny, ale nemčiny. Jeho germanizačné snahy nemali však na Slovensku takmer nijaký účinok. Naopak, práve v tomto období dochádza k emancipácii domáceho jazyka. Celkový kultúrny vzostup signalizovalo aj zakladanie učených spoločností a pokusy o vydávanie novín. Z viacerých spolkov treba spomenúť aspoň dva: Slovenské učené tovarišstvo so sídlom v Trnave a Spoločnosť česko-slovanská (1827), v Bratislave, ktorá sa po desiatich rokoch pretvorila na Ústav reči a literatúry. Existencia spolkov (ich náplňou bol rozvoj vlastivedných disciplín, jazkykai a literatúry) znamenala, že osamotených jednotlivcov nahradili celé kolektívy a individuálne snahy tak prerástli do spoločných projektov. Aj v tomto období sa ešte prejavuje v slovenskej kultúre dvojkoľajnosť na náboženskom princípe. Učené tovarišstvo založili katolícki kňazi, kým Spoločnosť česko-slovanská sa vytvorila pri evanjelickom lýceu. Vedúcou osobnosťou v Tovarišstve bol Anton Bernolák, s ktorého menom sa spája - ako sme už spomenuli - pokus zaviesť na Slovensku spisovný jazyk povýšením domáceho nárečia, v tomto prípade západoslovenského. Spoločnosť česko-slovanská a neskôr Ústav reči a literatúry boli dôležité preto, lebo z ich pôsobenia sa odvinulo štúrovské hnutie (na čele s Ľudovítom Štúrom), ktoré nadobudlo nielen kultúrny, ale aj politický význam. V revolučných rokoch 1848 - 49 totiž vystúpili vodcovia tohto hnutia (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža a ďalší) s politickým programom a podnietili povstanie za splnenie svojich požiadaviek. So štúrovcami sa spája, o tom sme už tiež hovorili, aj zavedenie spisovného jazyka (tento raz na báze stredoslovenského nárečia), z roku 1843, ktorý napokon prijala za svoj aj katolícka časť slovenskej kultúry. Existencia jednotného spisovného jazyka ovplyvnila nebývalý rozvoj literatúry a postupne stmelila oba konfesionálne tábory.
           Spomenuté spolky (jestvovali aj ďalšie v iných regiónoch Slovenska) organizovali väčšinou kňazi. Situácia na Slovensku bola totiž taká, že dominantnou osobnosťou kultúrnej sféry bol ešte stále kňaz, ktorý však na rozdiel od minulosti rozvíjal už oveľa rozmanitejšiu a bohatšiu kultúrnu činnosť. Až od druhej polovice 19. storočia došlo i v tejto oblasti k diverzifikácii. Kňazská profesia začala postupne z kultúry a literatúry ustupovať a nahrádzali ju profesie právnikov, lekárov, učiteľov a v 20. storočí i technikov a inžinierov.
           V katolíckej časti kultúrneho spektra prevládli snehy zdvihnúť predovšetkým celkovú úroveň slovenského ľudu, a to aj pomocou praktických publikácií z rozličných oblastí života, čo korešpondovalo s dobovými osvietenskými tendenciami. Typická z tohto hľadiska bola tvorba Juraja Fándlyho (1750 - 1811), spoluzakladateľa Slovenského učeného tovarišstva, ktorý sa sústredil na racionálne metódy hospodárenia na vidieku. Charakter jeho tvorby prezrádzajú už tituly jednotlivých prác: Pilný domáci a poľný hospodár, Slovenský včelár, Zalinkár a iné. Fándly však vstúpil do literatúry ako beletrista knižkou Dôverná zmluva medzi mníchom a diablom. Knižka chcela zabaviť čitateľa, ale jej predmet, o ktorom vedú diskusiu mních a diabol, bol vážny: týkal sa rušenia mníšskych reholí Jozefom II., najmä tých "žobravých", v ktorých sa mnísi nevenovali nijakej praktickej činnosti, čo Fándly schvaľoval. Posledné zväzky tohto diela nevyšli, pretože ich cirkevná cenzúra zakázala.
           Juraj Fándly - jako ďalší autori z okruhu katolíckych intelektuálov - písal v bernoláčtine a to znamenalo, že pôsobnosť jeho tvorby bola limitovaná, pretože slovenskí evanjelici si aj v tomto období ponechali češtinu (viac či menej slovakizovanú), ktorá bola vo svojej "kralickej" podobe liturgickým jazykom evanjelickej cirkvi, v podstate až do druhej polovice 20. storočia. Prechod na nový literárny jazyk, ako tomu bolo u bernolákovcov a neskôr u štúrovcov, bol motivovaný úsilím zrušiť rozdiel medzi jazykom literatúry a hovrovým jazykom ľudu. Literatúra, ktorá teraz vznikala, rátala už z masovejším čitateľom, často mu bola priamo adresovaná, zriekala sa preto niekdajšej exkluzivity, ktorá mala jazykovú podobu latinčiny alebo aj zakonzervovanej a na Slovensku už neveľmi živej češtiny, dovoľujúcej chápať literárne dielo a používať ho len úzkej vrstve inteligencie. Trend písať "novým" jazykom sa neobmedzil len na slovenský región, podobné jazykové snahy vznikali aj v ďalších slovanských kultúrach, srbskej, chorvátskej, bulharskej, ba i ruskej. Takmer vo všetkých prípadoch je táto jazyková aktivita výrazom narastajúceho národného vedomia - a sebavedomia -, pretože jazyk bol v tom čase (a vlastne ostáva) dominantným znakom národnej sebaidentifikácie. Tak to bolo aj na Slovensku.
           Osvetové popularizačné snahy bernolákovcov, dokumentované celou sériou diel s praktickou tematikou - jako sme to videli u Fándlyho -, sa spájali aj s úsilím dať slovenskému čitateľovi zdopovedajúce diela krásnej literatúry. Jozef Ignác Bajza (1755 - 1836) vydal roku 1784 prvý diel románu René mládenca príhody a skúsenosti. Tlač druhého dielu cirkevná cenzúra zastavila. Je to prvý román v slovenskej literatúre, ktorá sa dlhé obdobia rozvíjala najmä cez poéziu a žánre vecnej literatúry. Aj J. I. Bajza začínal ako básnik, pripravil si do tlače zbierku básní, ale cirkevná cenzúra ju nepovolila vydať. Bajzov román má dve pomerne rozdielne časti. Sujet prvého dielu má dobrodružný charakter. Hrdinovia cestujú po Oriente a zažívajú vzrušené udalosti. Exotika, napätie, dobrodružstvo, sentimentálna láska, to sú ingrediencie, ktoré tu autor použil. Druhý diel je oveľa realistickejší. Románový príbeh preniesol autor na Slovensko. Hrdinovia cestujú po krajine a kriticky komentujú očividné spoločenské neduhy a nedostatky. Tento diel (vyšiel neskôr) už nechce čitateľa len pobaviť - čo bol pôvodný autorov zámer - ale najmä poučiť. V osvietenstve bola takáto literárna tendencia určujúca. Jozef Ignác Bajza mal výhrady proti Bernolákovej jazykovej reforme a sám sa pokúsil o vlastný literárny jazyk, pravda, na tých istých základoch ako Bernolák, teda na základoch západoslovenského dialektu.


Anton Bernolák
           Bernolákovské hnutie, to bol triumf katolíckej iniciatívy v slovenskej literatúre a kultúre. Vyrástol z dlhej tradície, vytváranej trnavskou univerzitou a aktivitami s ňou súvisiacimi. Podstatnou podmienkou bolo však rastúce národné povedomie a blízky vzťah k ľudu. Dušou hnutia bol Anton Bernolák (1762 - 1813), študoval v Trnave a potom vo Viedni, kde sa zoznámil so snahami predstaviteľov iných slovanských národov habsburskej monarchie vydávať knihy v materinskom jazyku. V bratislavskom seminári našiel bohoslovcov, ktorí súhlasili s jeho snahami a podporili ich. S Jurajom Fándlym založil už spomenuté Slovenské učené tovarišstvo, do ktorého sa prihlásila početná skupina katolíckych intelektuálov a to bol základ celého hnutia. Bernolák sa potom plne venoval jazykovednej problematike. Po latinsky napísal rad diel, v ktorých riešil funkciu pravopisu, morfológie (Gramatica slavica) slovnej zásoby (päťzväzkový Slovár slovenský, Česko-Latinsko-Nemecko-Uherský, 1825 - 27) atď. Vo svojom slovníku okrem slov vysvetľoval aj frazeologické výrazy.

Ján Hollý
           Literárny vrchol dosiahlo bernolákovské hnutie v tvorbe básnika Jána Hollého (1785 - 1849), významného predstaviteľa slvoenského literárneho klasicizmu. Do literatúry vstúpil prekladmi antickej poézie a vlastnými latinskými básňami. Početné preklady vydal neskôr aj knižne (Rozličné básne hrdinské z Vergilia, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tirtea a Horáca, 1824). Prebásnil aj Ovídiovu Eneidu. V Selankách (bukoliky) vytvoril prírodnú lyriku, no do slovenskej literatúry sa zapísal predovšetkým ako tvorca národných eposov, v ktorých básnicky spracoval slávnu epochu Veľkej Moravy (Svätopluk, 1833; Cyrilo-Metodiada, 1835) a slovenskú mytológiu (Sláv, 1839). V prvom epose vo veľkolepých scénach zobrazil Svätoplukov zápas s Frankami a jeho víťazstvo nad nimi. Je to výron vlastenectva a hrdosti nad slávnou a slobodnou národnou minulosťou, ktorá tak kontrastovala s ponižujúcou a neslobodnou prítomnosťou. Druhý epos je holdom nielen vierzovestom Konštantínovi a Metodovi, ale aj kresťanstvu víťaziacemu nad pohanstvom vôbec. Ján Hollý využíval v básnickej tvorbe rozličné formy a žánre antickej poézie (i jej poetické pravidlá), ktorá bola preňho neprekonateľným vzorom. Jeho ambíciou bolo voviesť do slovenskej literatúry celú škálu antických epických žánrov. 
 

Ján Kollár
          Doba osvietenského racionalizmu znásobila kultúrne aktivity aj u slovenských evanjelikov. Vedúcimi osobnosťami tohto obdobia boli básnik Ján Kollár (1793 - 1852) a učenec Pavol Jozef Šafárik (1795 - 1861). Aktivity oboch spájala myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorú Ján Kollár sformuloval do pevnej koncepcie. Obaja študovali v Nemecku (Jena), kde sa zoznámili s myšlienkami nemeckého filozofa J. G. Herdera a jeho názormi na historický vývin. Herder dával do budúcnosti šancu práve slovanským národom, ktorých kultúru poznal a ktoré podľa neho vystriedajú v dejináchj vo vedení románsko-germánsky živel. Aj Kollár aj Šafárik si túto myšlienku osvojili a ďalej ju rozpracovali. Neovplyvnil ich však len Herder, vplývala na nich celá atmosféra prebúdzajúceho sa nemeckého vlastenectva. Ján Kollár sa zúčastnil na hrade Wartburg osláv 300. výročia Lutehrovej reformácie, ktoré sa stali nielen študentskou, ale priamo národnou manifestáciou, čo v ňom zanechalo trvalý dojem.
           Podnetom pre Kollára - básnika v tomto smere boli aj cesty po severovýchodnom Nemecku, kde nachádzal stopy po voľakedajšom slovanskom osídlení. Polabskí a Pobaltskí Slovania podľahli výbojným germánskym kmeňom a postupne vymreli. Z tohto citového rozpoloženia, oživeného historického vedomia a vôle navrátiť Slovanom (a teda aj Slovákom) niekdajšiu slávu zrodila sa Kollárova cyklická skladba Slávy dcera (1824). Prevzal do nej veľa sonetov z prvej zbierky Básně (1821). Do ďalších vydaní Slávy dcery pridával ďalšie a ďalšie básne najmä s politickou tendenciou a toľko konkrétnych faktov, že musel k nej pripojiť osobitný Výklad. Okrem vlastneckého cítenia inšpiračným zdrojom bola preňho láska k Frederike Schmidtovej. Tú v Slávy dcere básnicky pretvoril na Mínu a urobil z nej symbol vlastenectva. Láska k žene a láska k vlasti mu navzájom splynuli. Kollárova skladba mala v Čechách ale aj na Slovensku veľký ohlas; jednak preto, že vychádzala v ústrety nastupujúcej vlne národného obrodenia, ale aj preto, že oproti rokokovej sentimentálnosti nastolila skutočné ľudské city, čo znamenalo výrazný predel vo vývine poézie. Svoju všeslovanskú koncepciu Kolllár vyložil v diele O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slávskymi (1836), neskôr túto prácu rozšíril a vydal po nemecky pod názvom Über die literarische Wechselseitigkeit zwischen den verschiedene Stämmen und Mundarten der slawischen Nation (O literárnej vzájomnosti medhi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa). Vyšiel z predstavy slovanského národa, ktorý sa člení na štyri kmene: ruský, poľský, československý a ilýrsky (juhoslovanský). Spoločným národným jazykom mala byť ruština, kmene mali svoje vlastné "nárečia". Hlavná idea bola kultúrna: Kollár žiadal, aby členovia jednotlivých kmeňov poznali navzájom jednotlivé kultúry i jazyky ("nárečia"). Slovanskej kultúre ako celku pripisoval - v intenciách Herderovej filozofie - významné historické poslanie. Keďže bránil predstavu spoločného "československého kmeňa", postavil sa neskôr proti štúrovskej spisovnej slovenčine a odsúdil ju ako faktor kmeňového rozbíjania. On sám (pridal sa k nemu aj P. J. Šafárik) uvažoval o zreformovaní českého jazyka, ktorý mal prijať niektoré slovenské prvky, čo česká strana odmietla. Tým však, že (spolu so Šafárikom) zbieral a napokon vydal texty slovenských ľudových piesní (Národnie spievanky), nepriamo podporil vznik spisovnej slovenčiny.

Pavol Jozef Šafárik
           Pavol Jozef Šafárik vstúpil do literatúry ako básnik sotva dvadsaťročný (Tatranská múza s lýrou slovanskou, 1814). Po štúdiách v Jene sa rozhodol pre vedeckú prácu. Spočiatku sa venoval skúmaniu poézie (s F. Palackým vydal spis Počátkové českého básnictví obzvlášte prozodie, 1818), neskôr, ako riaditeľ a profesor na gymnáziu v Novom Sade, potom redaktor vedeckých časopisov a kustód Univerzitnej knižnice v Prahe, si predmet vedeckého záujmu rozšíril na históriu, jazyk, etnografiu a kultúrnu problematiku vôbec. Študoval pramene a pamiatky jednotlivých slovanských kultúr a výsledkom jeho práce bola nemecky písaná publikácia Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten (Dejiny slovansksej reči a literatúry všetkých nárečí, 1826). Ako vidieť z nadpisu, prijal Kollárovu koncepciu slovanského národa a jednotlivých kmeňov (on ich volá "vetvy" alebo "ratolesti", aj koncepciu slovanskej reči a jednotlivých nárečí). Už touto knihou sa stal všeobecne uznávaným znalcom slovanských jazykov a literatúr. Slovanskú kultúrnu problematiku prehĺbil v ďalších prácach, z ktorých najvýznamnejšia je Slovanské starožitnosti (1837). V nej preukázal rozsiahle znalosti z histórie, kultúry a etnografie Slovanstva. V Herderovom duchu poukazoval na vysokú úroveň slovanských kultúrnych dejín a korigoval tak podceňujúce súdy o slovanských národoch. Stal sa známym v celom slovanskom svete, v ktorom prispel k vzájomnému poznávaniu. Ani on neprijal štúrovskú spisovnú slovenčinu, hoci ju neodmietal tak razantne ako Kollár.
           Ján Kollár a Pavol Jozef Šafárik sa integrovali do českého kultúrneho prostredia; prvý ako básnik, druhý ako vedecký bádateľ. Dnes ich vnímame ako tvorcov, ktorí patria obom národným kultúram, českej i slovenskej.
           V prvej polovici 19. storočia bolo na Slovensku rušno. Aktivitu vyvíjala Spoločnosť česko-slovanská (1829) a po nej Ústav reči a literatúry česko-slovenskej (1837), vedený už Štúrom. Roku 1834 vznikol v Budíne Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorého prvým predsedom sa stal Ján Kollár, vtedy evanjelický farár v Pešti. Spolková činnosť, najmä študentská, sa čulo rozvíjala v Levoči, Kežmarku a v iných mestách. Poslaním týchto spolkov bolo šíriť znalosti o slovenskej literatúre, kultúre a histórii, vydávať knihy a tvoriť v národnom duchu. Z autorov, ktorí sa angažovali v zmysle dobových ideálov a získali v týchto predrevolučných rokoch všeobecné uznanie, spomeňme Jána Chalupku (1791 - 1871), dramatika, autora veľmi populárnych divadelných hier, z ktorých viaceré ostávajú súčasťou divadelného repertoáru dodnes. Vytvoril cyklus veselohier situovaných do pomysleného mestečka Kocúrkovo (Kocourkovo, anebo: Jen abychom v hanbě nezůstali, 1830; Všecko naopak, aneb: Tesnošilova Anička se žení a Honzík se vdává, 1832; Starouš plesnivec anebo Čtyry svadby na jednom pohřebe v Kocourkově, 1837 a ďalšie). Vo všetkých sa vysmial z národne vlažných malomeštiakov a najmä z odnárodnených zemanov, opičiacich sa po maďarských pánoch, ktorí chceli pomaďarčiť celé Slovensko. Nositeľmi slovenskej myšlienky sú predstavitelia národnej uvedomelej inteligencie a ľudu. Ján Chalupka je zároveň autorom románu Bendegus (1841), s podtitulom "donkichotiáda", pôvodne koncipovaného po maďarsky a publikovaného v nemčine. Románový sujet je založený na putovaní dvoch pomaďarčených zemanov, ktorí sa vydajú hľadať pravlasť Maďarov. Román chcel parodovať niektoré šovinistické názory maďarských spisovateľov, glorifikujúcich maďarskú minulosť. Širokú popularitu sa J. Chalupka získal predovšetkým svojimi veselohrami.