Hlasizmus. Slovenská moderna


Roku 1882 sa rozdelila pražská univerzita na českú a nemeckú. Obnovenie českej univerzity znamenalo zvýšený príliv slovenských študentov do Prahy. Na českých školách študovali aj tí Slováci, ktorých uhorská vláda vylúčila z maďarských škôl za panslavizmus. Roku 1882 vznikol v Prahe slovenský spolok Detvan, jeho členmi boli v naprostej väčšine práve slovenskí študenti. Viacerí z nich boli už predtým literárne činní (M. Kukučín, J. G. Tajovský) alebo ich tvorivé ovzdušie spolku - a Prahy vôbec - vyprovokovalo k literárnej činnosti (Ladislav Nádaši Jégé, Vavro Šrobár, Ivan Krasko, Ondrej Kalina, Ján Smetanay a ďalší). Na pôde Detvana sa čítali a posudzovali literárne práce jednotlivých členov a diskutovalo sa o literárnych problémoch - aj v európskom kontexte. V týchto diskusiách sa tradičná orientácia na ruskú literatúru a slovanské literatúry vôbec, rozšírila aj o západné vzory. Pozitívne sa diskutovalo napr. o L. Zolovi, ktorého Vajanský a jeho generační druhovia zatracovali pod čiernu zem. Na niektorých členov spolku mal veľký vplyv L. N. Tolstoj po svojom "obrátení". Dvaja z nich, Dušan Makovický, budúci osobný lekár L. N. Tolstého a Albert Škarvan, tiež lekár, sa stali na celý život Tolstého stúpencami; A. Škarvan, ktorý odmietol v duchu Tolstého mravných zásad vojenskú službu, skončil vo väzení; svedectvo o tom vydal v knihe Zápisky vojenského lekára. Postupne však v diskusných a iných aktivitách Detvana prevážila spoločenská problematika. Veľký ideový vplyv na mladých pražských Slovákov mal prof. T. G. Masaryk, nielen ako vysokoškolský pedagóg, ale aj ako politik. V diskusiách so slovenskými študentmi poukazoval na nedostatky slovenskej politiky, vtedy stelesňovanej najmä S. H. Vajanským, udávajúcim politický tón pravidelnými príspevkami v Národných novinách. Kritika sa týkala odtrhnutosti slovenskej politiky od každodenného života, celkovej spoločenskej pasivity a mesianistických nádejí na záchranu Slovenska cárskym Ruskom. Masaryk uprednostňoval drobnú každodennú prácu medzi ľudom, kládol dôraz na hospodárske pozdvihnutie krajiny a odporúčal spoliehať sa na svoje vlastné sily. Pod Masarykovým vplyvom sa sformovalo ideové hnutie hlasizmus, na čele ktorého stál Vavro Šrobár (1867 - 1950), vtedy študent medicíny, publicista, literát, po roku 1918 významný slovenský politik. V mesačníku Hlas (1898 - 1904) prívrženci hnutia otvorene kritizovali politiku martinského centra a prichádzali s vlastnou alternatívou ďalšieho národného a spoločenského vývinu. V centre programu boli Masarykove idey drobnej práce, mravnej a hospodárskej obrody Slovenska. Iniciatíva hlasistov viedla k vážnej roztržke mladých s martinskými politickými koryfejmi, najmä s Vajanským. Rezultátom roztržky medzi "otcami" a "deťmi" bola ostrá publicistická výmena názorov a jej plodom bol nepochybne aj Vajanského román Kotlín, v ktorom autor ironizoval a odmietol koncepciu hlasistov nielen ako pomýlenú, ale priamo škodlivú pre slovenský národ. Len v jednom bode mal Vajanský pravdu. Produktom hlasistickej koncepcie bol aj tzv. čechoslovakizmus, čiže idea československej národnej a jazykovej jednoty. Šrobár a ďalší prívrženci hlasistického hnutia v snahe vytrhnúť Slovákov zo smrteľného maďarského zovretia, ich jednoducho pričlenili k Čechom. Navrhovali znovu to, čo síce žilo v časti spoločnosti v minulých storočiach, ale čo prirodzený vývin odhodil ako umelú konštrukciu. Sem sa už nedalo vrátiť a ak sa to po roku 1918 udialo mocensky, bolo to vopred odsúdené na zánik. Po zániku Hlasu sa stal tlmočníkom názorov časti mladej generácie (vrátane čechoslovakizmu časopis Prúdy (1909). Väčšina prívržencov tejto orientácie sa po vzniku Československej republiky dostala do vysokej politiky. Nový štát sa totiž oficiálne prezentoval ako štát jedného československého národa.
           Pokiaľ ide o spisovateľov, hlasisti nezískali na svoju stranu okrem J. G. Tajovského takmer nikoho. Najmä preto, lebo ich koncepcia literatúry bola príliš utilitárna a viedla bezprostredne k didaktizmu. Blízko k tejto koncepcii mal napr. tolstojovec Dušan Makovický, ktorý prekladal a vydával na Slovensku Tolstého spisy pre ľud. Dôraz hlasistov na mravnú stránku života (i života spoločnosti) mal jeden koreň v Masarykovi a druhý práve v Tolstom. Literárne názory mladých, sústredených okolo časopisu Prúdy, už nekoketovali s ľudovosťou a didaktizmom, preto tento orgán akceptovali aj príslušníci Slovenskej moderny. Tlmočníkom ich literárnych názorov bol František Votruba (1880 - 1953), ktorý kvalifikovane hájil poetiku mladej generácie (najprv v Zborníku slovenskej mládeže /1909/, potom v Prúdoch) a principiálne odmietal tvorbu S. H. Vajanského.
           Vystúpenie hlasistov (a prúdistov) bolo signálom zmeny v ponímaní národnej problematiky na Slovensku. Mladá generácia nestratila síce národné povedomie, pretože vonkajšie podmienky ohrozenia existencie národa trvali, ale odmietala ho v literatúre ustavične dokumentovať. Nový životný pocit sa teda v literárnej tvorbe odrazil oslabením národno-ideologickej zložky, ale aj rezignáciou na veľké ideové či umelecké koncepcie. Mladým autorom už nešlo o národ alebo spoločnosť, ale o konkrétneho človeka v určitých životných okolnostiach, o individuum, so všetkými atribútmi subjektívneho prežívania vlastnej existencie. V próze sa tvorba Timravy alebo J. G. Tajovského odpútala od idealizmu zakladateľskej generácie realistov (Vajanský) a dospela ku skutočnému realizmu. V poézii sa mladí autori zriekli vysokého pátosu, neseného národnou a náboženskou ideou (Hviezdoslav) a sústredili sa na vyjadrenie subjektívnych pocitov a zvnútornenie tvorby. Inšpiračným zdrojom prózy sa stal reálny život, nie apriórne ideové koncepcie. V slovenskej próze bol aj ojedinelý pokus rozšíriť hranicu neiluzívneho realizmu Timravy a Tajovského k naturalizmu (mladý Ladislav Nádaši Jégé), ale týmto smerom sa nepokračovalo (Nádaši čiastočne až po roku 1918). V poézii sa však presadil symbolizmus (Slovenská moderna), poznačený špecifikami slovenského prostredia. 
 


Ivan Krasko
          Ústrednou postavou Slovenskej moderny je nepochybne básnik Ivan Krasko (1876 - 1958; obč. menom Ing. Ján Botto). Stredoškolské štúdiá absolvoval v Sibiu a v Brašove (Rumunsko), kde sa zoznámil s poéziou M. Eminesca, z ktorej aj prekladal. V Prahe študoval chemické inžinierstvo (bol zároveň činným členom spolku Detvan) a pôsobil v chemických závodoch v Čechách. Prvé básne uverejňoval v Slovenských pohľadoch v druhej polovici 90. rokov, pod pseudonymom Janko Cigán. Vajanský a jeho generácia mladému básnikovi vyčítali prílišný pesimizmus a subjektivizmus. Napokon však Vajanský sa stal "krstným otcom" Kraskovej prvej zbierky, odporúčal ju v pripojenom úvode do pozornosti slovenským čitateľom, napriek tomu, že v nej nachádza "smutné, čiastočne zúfalé tóny... až ma staré srdce bolí"; aj pseudonym Ivan Krasko pochádza práve od Vajanského. Krasko publikoval málo. Je autorom dvoch útlych zbierok Nox et solitudo (Noc a samota), 1909 a Verše (1912). Znamenali však úplný prelom vo vývine slovenskej poézie a inšpirovali básnikov celé desaťročia. I. Krasko si vážil poéziu P. O. Hviezdoslava, svedčia o tom aj jeho začiatky, ale jeho básnické zdroje boli odinakiaľ. V Čechách sa zoznámil s poéziou generácie symbolistov (O. Březina, K. Hlaváček, A. Sova, P. Bezruč a i.) a poznal aj francúzskych symbolistov v českých prekladoch. Všetky tieto podnety tvorivo absorboval, takže jeho lyrika nie je "receptívna", ale veľmi autentická. Aký je jej charakter? Je plná melancholických nálad a nostalgie, nenaplnených očakávaní, pocitu viny, osamelosti a túžby po skutočnej láske a priateľstve. Pritom nejde v nej len o impresie. Je výrazom hlbokého prežívania sveta a osobnostného vyrovnávania sa s jeho problémami. Kraskova básnická tvorba (a týka sa to aj ďalších autorov) je založená na neriešiteľnom rozpore ideálu a skutočnosti, odtiaľ vyviera jej smútok "až srdce bolí". Často sa v nej opakuje slovo "pozde" (neskoro), ktoré tragizuje básnikovo duševné rozpoloženie, dodáva mu osudovosť, predurčenosť. Z formálnej stránky charakterizuje Kraskovu poéziu maximálna zovretosť, častá zámlka, nedopovedanosť, používanie neurčitých výrazov (akýsi, kdesi, a i.). V spojení s obrazmi noci, šera, hmly, svitu mesiaca, dažďa, symbolizujúcimi vnútorný stav lyrického subjektu, vzniká zvláštna, básnicky neobyčajne pôsobivá atmosféra, tlmočiaca pocit vyrovnanosti (až rezignácie) a zároveň nezavŕšenosti, znepokojujúcej nedokončenosti, umocňujúcej pocity túžby, ktorá sa nemôže realizovať. Ani I. Krasko sa však nevyhol téme, ktorá znepokojovala generácie pred ním, téme národného položenia, národného osudu. V druhej zbierke Verše, v takých básňach ako Otcova roľa, Baníci a i. sa ozývajú výčitky svedomia, ale aj vzdoru a burcovania k aktivite. Z tohto hľadiska je strhujúca báseň Jehovah, v nej básnik ako starozákonný prorok zaklína vlastný národ, ktorý sa nechce prebrať z letargie a nevidí, že sa "zvečerieva" a z veže hučí poplašný zvon. I. Krasko je zároveň autorom niekoľkých pozoruhodných prozaických textov.
           Básnik, ktorého tvorba vykazuje najviac znakov symbolizmu, je Vladimír Roy (1885 - 1936). Mal rozhľad po svetovej poézii (prekladal anglických, francúzskych, nemeckých a maďarských básnikov) a tento fakt poznačil jeho tvorbu určitou "ozvennosťou". Na rozdiel od Ivana Krasku publikoval veľa a to básne intímnej, ľúbostnej i prírodnej lyriky. Jeho talent sa rozlieval do šírky a množstvom nahrádzal kraskovskú hĺbku. Zbierky jeho básní vyšli až po roku 1918 (Rosou a tŕním, 1921; Keď miznú hmly, 1921), hoci do slovenskej poézie vstúpil roku 1907. Poprevratové básne zhrnul do ďalších dvoch zbierok Peruťou sudba máva (1927) a Cez závoj (1927). Napriek konštatovanej ozvennosti V. Roy nie je epigón európskeho alebo domáceho symbolizmu. Charakteristické znaky tohto prúdu: smútok, nostalgia, rozlomenosť osobnosti ("jak kebych dvoje duší mal"), pasivita, túžba po čine atď., to všetko má pôvod nielen v dobovej atmosfére, ale aj vo vnútornom uspôsobení samého básnika. Na Roya pôsobili nepatrné podnety a provokovali ho k tvorbe. Väčšina jeho básní sú ľahké impresie, ktoré zaujmú hudobnosťou ("bala sem - bala tam, kolembá vlna vlnu") a využívaním rozličných elementov symbolistickej poetiky. Súčasný čitateľ sa však k Royovej poézii takmer nevracia. 
 

Janko Jesenský
          Iným spôsobom prekonával kánon hviezdoslavovskej poézie Janko Jesenský (1874 - 1945); povolaním advokát, neskôr vojnový zajatec v Rusku a československý legionár; po návrate domov vysoký administratívny úradník (župan, viceprezident Krajinského úradu). Jeho populárne Verše (1905) sa vyznačujú ľahkou piesňovosťou, iróniou (a sebairóniou) najmä v témach lásky. Bol to nový tón a v rámci dobového vkusu sa básnikov vzťah k ľúbostnému citu a najmä k ženám zdal frivolný až cynický (Terézia Vansová odmietla jeho básne uverejňovať v časopise určenom ženám - Dennica). Za autorovou iróniou sa skrývala nespokojnosť s konvenčnými názormi na lásku, pertraktovanými v dobovej literatúre, ale aj vnútorná neistota a zraniteľnosť básnika, ktorému úprimný cit k žene ustavične nahlodával intelekt skepticizmom. Podobný charakter majú Verše II (1923) aj lyricko-epická skladba Náš hrdina, subjektívne ladená alúzia na Eugena Onegina. Jesenský bol vnímavý aj k spoločenskej problematike. V zbierke básní Zo zajatia (1919) zachytil v podobe básnického denníka svoje zážitky z Ruska (vrátil sa ním neskôr aj knihou spomienok Cestou k slobode, 1936), v zbierke Po búrkach (1932) zintenzívnil kritický vzťah k slovenskej spoločnosti. Rozličné lapsusy politického režimu slovenského štátu, ktorý vznikol na troskách Československej republiky roku 1939, ironicky komentoval v zbierkach Čierne dni a Na zlobu dňa I., II. (1945). Podnety si bral väčšinou z dennej tlače, takže básne majú publicistický charakter.
           Janko Jesenský je zároveň významný prozaik. Jeho novely z počiatku storočia (1901 - 1907) sú svojou introvertnosťou a sebabičujúcimi analýzami citových vzťahov jednotlivých hrdinov blízke prózam autorov Slovenskej moderny. V ďalšej prozaickej tvorbe nadviazal skôr na kukučínovské vývinové štádium. Malomestské rozprávky (1913), Zo starých časov (1935) a Novely (1941) karikujú rozličným spôsobom život a maniery slovenského malomeštiaka. V jednotlivých poviedkach sa strieda anekdotickosť s grotesknosťou, často na hrane tragiky. Za Jesenského vrcholné prozaické dielo možno pokladať rozsiahly román Demokrati (I, 1934; II, 1938). Je to sarkastická štúdia politických pomerov na Slovensku v medzivojnovom období. Autor tu využil skúsenosť vysokého úradníka a "posvietil si" na celý politický systém v demokratickom štáte; systém, v ktorom prevláda korupcia, kupčenie s voličmi a diktátorské metódy politických bossov. Jesenský veľa prekladal z ruskej poézie (A. S. Puškin, J. Lermontov, A. Blok, S. Jesenin a i.)

Martin Rázus
           Matina Rázusa (1888 - 1937) so Slovenskou modernou spája len časť tvorby; tá, ktorú publikoval pri vstupe do literatúry; niektoré básne s najmä "básne v próze", od roku 1911. Neskôr sa jeho vývin uberal celkom iným smerom. V prvotinách si cez rozličné symboly a obrazy rieši svetonázorové otázky a chce sa dopátrať zmyslu života. Ako poslucháč teológie prechádzal vtedy ideovou krízou a táto tvorba to dosvedčuje. Dôraz sa tu kladie na mravnú stránku života, preto sa hovorilo o Rázusových prózach ako o "etickej tvorbe". V neskorších rokoch sa rapídne zvýšila Rázusova angažovanosť národno-spoločenská, vyprovokovaná prvou svetovou vojnou (Z tichých i búrnych chvíľ, 1917; To je vojna!, 1919), vznikom Československej republiky (Hoj, zem drahá, 1919) a najmä problémovým spolužitím Čechov a Slovákov (Kameň na medzi, 1925; Šípy duše, 1929; Cestou, 1935). Rázus - evanjelický kňaz, sa stal v 20. rokoch politikom, vedúcou osobnosťou Slovenskej národnej strany, cez ktorú presadzoval ideu autonómie pre Slovensko. Sféra Rázusových politických aktivít našla výraz aj v jeho tvorbe, básnickej a prozaickej. Krátko po Rázusovej smrti vyšla dlhšia báseň Stretnutie (1937), v ktorej autor bilancuje svoj život a vyslovuje pochybnosť, či sa mal dať na cestu zachraňovania národa a či nemal radšej ísť v otcových robotníckych šľapajách. Rázusovo sklamanie z politiky bolo pochopiteľné, pretože sa mu nepodarilo presadiť nič zo svojich politických plánov.
           Roku 1929 vydal M. Rázus rozsiahly štvorzväzkový román Svety. Odvíja sa tu život dediny a dedinčanov a je v ňom všetko, čo ho po roku 1918 určovalo: politický a sociálny zápas, boj politických strán o voliča, folklórne zvykoslovie, náboženstvo, vzťah Čechov a Slovákov atď. Fiktívny hrdina románu Beňo sa vracia na dedinu a snaží sa ju pozdvihnúť vnášaním racionálnych prvkov do hospodárenia. Motív vťahovania inteligencie do záležitostí spoločnosti, národa, sa opakuje aj v ďalších Rázusových románoch (Júlia, 1930; Odkaz mŕtvych, 1936). Po tému si v oboch zašiel do histórie. V prvom občania slobodného mesta Brezno bojujú o svoje práva s pánom na ľupčianskom zámku Gašparom Tribelom - a svoj spor vyhrajú. Druhý román sa týka bolestnej stránky slovenských dejín - protireformácie. Základnou myšlienkou je vzájomná spolupráca predstaviteľov oboch cirkví, pretože bez nej sa národná jednota a slobodná budúcnosť nedá dosiahnuť. Rázusovi imponovala sila, vitalita, rozhodnosť, vôľa bojovať, brániť sa. Ak tieto vlastnosti nenachádzal u súčasníkov, vracal sa po nej do minulosti (tak je to aj v novele Bombura) alebo do vlastného detstva (Maroško, Maroško študuje). Takmer všetky Rázusove diela majú ideovovýchovný charakter.
           Poézie slovenskej moderny kultivovali aj ďalší autori Ivan Gall (vl. menom Ján Halla), Andrej Klas (vl. menom František Votruba), Števo Kosorkin (vl. menom Samo Cambel). Vlna symbolizmu zasiahla aj mladšieho Neresnického (vl. menom Juraj Slávik) a Štefana Krčméryho (1892 - 1955), neskôr významného organizátora slovenského poprevratového kultúrneho života, redaktora, kritika, estetika a literárneho historika.
           Básne inšpirované tvorbou slovenskej moderny, ale aj európskym romantizmom, uverejňované časopisecky od roku 1911, zhrnul do zbierky Herbarium (1929). Verše sú plné smútku, symboliky tmy a svetla, osudovosti, vnútornej rozpornosti a bezvýchodiskovosti. Od týchto polôh sa Krčméry prebojoval k aktivite (zbierka básní Keď sa sloboda rodila, 1920) a k mýtizácii národnej minulosti (Piesne a balady, 1930).

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013