Stručné charakteristiky 12 diel súčasných slovenských autorov


Jana Bodnárová:

Tiene papradia

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 2002)
 

Román je príbehom novinárky Oče, ktorá sa vyberie fotografovať odumierajúci les a počas cesty si evokuje svoje detstvo. Ponára sa do sveta dedinských mýtov a povier, ako aj príbehov a osudov ľudí, ktorí ju obklopovali - starej matky, považovanej za dedinskú čarodejnicu, svojej matky, vydesenej z dedinského sveta a utekajúcej od rodiny, lekára poznačeného "temnou úchylkou" záujmu o mladé dievčatá či režimom prenasledovaného maliara, ktorý v nej vzbudí túžbu po dobrodružstve poznania. Autorka tento svet, "ovešaný citom a zaťažený vášňami preliatymi do temných povier", približuje magicky pôsobivými obrazmi a silne poetizovaným jazykom. Detstvo pre autorku predstavuje jednu z bytostných zložiek života každého ľudského jedinca i akéhokoľvek spoločenstva. Bodnárová, považovaná za predstaviteľku postmoderny v slovenskej literatúre, vytvorila v tomto románe plnokrvný, výrazne komponovaný príbeh, ktorý patrí k najpozoruhodnejším prozaických dielam v pôvodnej slovenskej tvorbe.


Ján Buzássy:

Zlatý rez

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1988)
 

Zlatý rez ako ideálna vizuálna proporcia obrazu je princípom, na ktorom autor vníma klasický znak s hodnotou symbolu. Sonet V prachu dní v samom úvode knihy je dôležitým signálom, ako čítať vo všetkých ďalších, voľných veršoch symboliku kľúčových substantív: Villon, Homér, Apolón, bežec, disk, smerujúcich od antiky k nám a od nás do antiky. Buzássy sa usiluje o nerétorickú poéziu - o ideovanie (ideates). Poézia je tu obnažovaním kultúrnych kódov industriálneho sveta a ich prirovnávaním k zlatému rezu antizujúcej klasiky, videnej prizmou civilnej skúsenosti autora. Básnická irónia Brooksovej The Well Wrought Urn ako manifestácia kontextu básne cez jej jednotlivé prvky tu nachádza až laboratórne čisté uskutočnenie - prekonáva významovú rozostretosť (diffuseness) habermasovského "životného sveta" ("Lifeworld") porovnávaním protichodných, ambivalentných či rôznorodých kontextových kvalít (v najmodernejšom zmysle Empsonovskej ambiguity).


Dušan Dušek:

Pešo do neba

(Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2000)
 

Dušekova príbehová koláž je sprítomňovaním pamäti starootcovského domu, ktorý "za celé storočie urobil jediný krok. Aj to dozadu". Dušek sa aj v tejto knihe, rovnako ako v celej svojej prozaickej tvorbe, prejavuje ako majster epického detailu, množstva drobných, "nezbadaných" príbehov, často založených len na presne odpozorovanom autentickom fakte z bohatej histórie rodiny zo svojrázneho regiónu Záhoria, ktorej zakladateľom je rozprávačov starý otec: riaditeľ banky a veliteľ hasičského zboru, svojrázna postava, nesúca svoj životný údel s podmanivým humorom a múdrosťou. Druhou líniou príbehu sú denníkové zápisy jeho vnuka od polovice 80. rokov do leta roku 2000. V miniaturizovaných príbehových segmentoch sa obe línie príbehu prestupujú a dopĺňajú, a tak sa Dušekovi podarilo vytvoriť netradičnú, umelecky i čitateľsky príťažlivú epopeju o kľukatých, často bizarných, ale vždy veľmi ľudských osudoch jedného spoločenstva.


Erik Jakub Groch:

Tuláčik a Klára

(Knižná dielňa Timotej, Košice 2002)
 

Knižka nevšedných rozprávok vytvorená v saint-exupériovskom žánri čarovného dialógu dieťaťa (v tomto prípade symbolizovaného zatúlaným šteniatkom Tuláčikom) a rozprávkovej bytosti: líška, kvet, hviezda sú tu zastúpené étericky anjelskou identitou dievčatka Kláry, ktorá Tuláčika oboznamuje so základnými pravdami života. "Sedem rozprávok pootvára dvierka k pochopeniu sveta okolo nás, ale i v nás samých," hovorí o rozprávkach ich autor sám. Je to citová a etická výchova k veľkým filozofickým pravdám, určená pre obdobie prvých detských čítaní. V tomto smere siaha, ušľachtilo a umelecky výnimočne, až za hviezdny horizont Malého Princa - odkrývaním tajomstiev a dobrodružstva obyčajných vecí, keď sa zo smokingu a lekcie zdvorilého správania môže stať pirátska vlajka i výlet loďou po tropických pobrežiach fantázie.


Mila Haugová:

Dáma s jednorožcom

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995)
 

Ferlinghettiho "smutná nahá jazdkyňa" z polovice 20. storočia akoby sa vrátila v Dáme s jednorožcom mysliaca i roztúžená, pátrajúca po pôvode mýtu sexuality v dávnych dobách i vo vlastnej sviežej duši. Je to poézia konkrétneho živého vzťahu, ako o tom svedčí venovanie niektorých textov. Sedemdesiat básní odzrkadľuje pohľad na svet muža a ženy, akoby si ho autorka prezerala okom včely. Fantastická rekonštrukcia vzniku slova, znaku, predstavy sa však ukotvuje aj početnými odvolávkami na filozofov - od Aristotela cez Bubera až po Wittgensteina -, zostáva však vecne jasným, zároveň však básnicky košatým obrazom. Jednorožec tu potom nie je len erotický symbol videný očami ženy-poetky, ale je aj arché - hieroglyfom, ktorý nesie zabudnuté významy, "vytrhnuté z času v beztieňovom bytí", prapôvodný zmysel "textov skrútených hlboko v lone". Sexualita tu nesmeruje len k erotickej formulácii písma vo verši, ale najmä k zrodu kultúry človeka z vlhkého lona samej textuality.


Michal Hvorecký:

Lovci a zberači

(techno.sk, Bratislava 2002)
 

Mladý prozaik Michal Hvorecký (1976) zaujal originálnymi postupmi už v prvotine Silný pocit čistoty (1998), ktorú literárna kritika priradila k postmoderne. V druhej knihe noviel Lovci a zberači (2002) sa inšpiroval popkultúrou a jej žánrovými formami, ako sú televízne seriály (sitcomy), hororové príbehy, fantastika (kyberpunk), ale aj mánia nakupovania (svet supermarketov) atď. Tieto témy rozpracúva s brilantným rozprávačským umením, využívajúc charakteristické znaky a postupy čitateľsky a divácky úspešných foriem masovej kultúry, ktoré zároveň paroduje. Hvorecký vníma skutočnosť cez optiku kybernetiky a informačných systémov, ktoré menia nielen svet, ale zasahujú hlboko do ľudského vedomia. Jeho prozaické umenie sa spája s takými autormi, ako sú Thomas Pyncheon, William Gibson alebo Jack Womack, ktorého kultový román Ambient preložil do slovenčiny.


Ján Johanides:

Trestajúci zločin

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995)
 

Prozaik Ján Johanides (1934) vstúpil do literatúry začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, silno ovplyvnený francúzskym existencializmom, ako o tom svedčia časté motívy odcudzenia, pocity strachu, úzkosti a osamelosti v jeho prózach. Neskôr sa zameral aj na spoločensky nosnejšie témy, no v strede jeho pozornosti ostali i naďalej vnútorné problémy individua. Taká je aj novela Trestajúci zločin (1995), v ktorej sa vrátil do čias komunistickej totality a odsúdil vtedajší teror, politické procesy a kruté podmienky vo väzeniach. Najviac ho však zaujíma problém zla v človeku, ktoré prepukne (práve tak ako dobro, ktoré je však oveľa zriedkavejšie) v nečakanej chvíli a z iracionálnych príčin. Nevypočitateľnosť ľudského správania a činov, to je hlavná téma takmer všetkých Johanidesových prozaických prác. Ich estetický účinok znásobuje napätie medzi krutou náplňou a artistným spôsobom jej podávania.


Dušan Mitana:

Krst ohňom

(Petrus, Bratislava 2001)
 

Kniha deviatich poviedok popredného predstaviteľa slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia je zaujímavá najmä tým, že autor sa v nej pokúša vysvetliť svoj myšlienkový prerod z večného vzbúrenca na kristologicky orientovaného mesianistu.
Autor v tomto zmysle dopracúva, resp. znovuvytvára svoje staršie poviedky a dáva im nový obsah a interpretácie. Mitana akoby svojich nonkonformných hrdinov preveroval ohňom pekla, v ktorom sa stávajú novou substanciou nehodiacou sa do starého zdiskreditovaného sveta, v ktorom vznikli, ale pripravenou slúžiť svetu novému. Získavajú novú identitu poznamenanú približujúcim sa víťazstvom Krista. Pritom Mitanove poviedky nestrácajú na svojej provokatívnosti a dravosti za novým poznaním.


Rudolf Sloboda:

Láska

(Vydavateľstvo Slovart,Bratislava, 2002)
 

Posmrtne vydaný fragmentárny román (2002) poprednej prozaickej osobnosti druhej polovice 20. storočia je akýmsi denníkovým záznamom situácií, ktoré rozprávačský subjekt napohľad nesústavne zaznamenáva, aby dodal svojej výpovedi relativistickú platnosť. Ide tu v podstate o postmodernistickú obdobu proustovského hľadania strateného času, v ktorom sa prelínajú konkrétne situácie s halucinačnými a fiktívnymi prvkami, banálne témy s filozofickým hľadaním, úvahy o moci s každodenným životným údelom malého jednotlivca. Román bol napísaný v prvej polovici sedemdesiatych rokov 20. storočia.


Štefan Strážay:

Interiér

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1992)
 

Strážayova poézia už tri desaťročia púta pozornosť svojou lyrickou osobitosťou, založenou na presnom pomenovaní vecí a ich vzťahov a na diskrétnej, jemnej a často len náznakovej výpovedi o vlastnej ľudskej situácii. "Nezahalenosť básnikovho ja", osobitú ľudskú prítomnosť v básni nachádzame aj v jeho zbierke Interiér. Najvýstižnejšie ju charakterizuje autorovo definovanie vlastnej poetiky v titulnej básni zbierky: "Uzavreté príbehy, /jeden nesúvisí s druhým, je v nich/ toľko objektívneho/ a ovplyvniteľného,/ že nevieš, nerozhodneš sa/ zabudnúť,/ len vynechať. Preto o nich rozprávaš." Oproti predchádzajúcim zbierkam (Palina, Elégia, Sestra) je tu viac úvah o posledných veciach: "Koľko sa narozmýšľame o smrti./ Pritom nemusí to byť nepekné..." Strážayova poézia presne, bez zbytočných póz a pátosu vyjadruje našu ľudskú situáciu a robí ju znesiteľnejšou. Nestráca preto svoju čitateľskú príťažlivosť.


Vincent Šikula:

Ornament

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 1991)
 

Prvá časť zo zamýšľanej románovej trilógie (2. časť, Veterná ružica, vyšla roku 1995), ktorú najvýraznejší rozprávač modernej slovenskej prózy písal vlastne celý život a nikdy nedopísal, zachytáva ideologicky najzložitejšie obdobie slovenských dejín. Autobiograficky ladený intímny príbeh mladého Mateja Hóza a jeho priateľa, zmiznutého kňaza, rozkrýva situáciu človeka v najtvrdších časoch komunistickej diktatúry a je podobenstvom o ľudskom strachu, ale aj o vzrušenom prežívaní normálnych ľudských vzťahov. Táto dvojpólovosť je zdrojom neopakovateľného napätia, tajomnej ľudskej solidarity, ba i lyriky, ktorá napokon vyúsťuje do mnohoznačnej apoteózy umenia a ľudskej tvorivosti.


Pavel Vilikovský:

Posledný kôň Pompejí

(Slovenský spisovateľ, Bratislava 2001)
 

Pavel Vilikovský (1941) patrí od vstupu do literatúry v 60. rokoch k prozaikom, ktorí vzbudzujú pozornosť kritiky i čitateľov, čoho dôkazom sú rozličné ocenenia a preklady jeho niekoľkých kníh. Román Posledný kôň Pompejí tvorí jeden z vrcholov jeho tvorby. Využil v ňom osobnú skúsenosť (študijný pobyt v Londýne kedysi pred dvadsiatimi rokmi), ale tá tvorí v sujete len prvotný impulz. Celé Vilikovského prozaické umenie je založené na precíznych analýzach emocionálnych stavov (citovosť chápe ako konštantný znak ľudského charakteru), cez ktoré sa prepracúva k pohnútkam ľudských aktivít, a tie nebývajú veľmi vznešené. Vilikovský výrazne zintelektualizoval slovenskú prózu a rozšíril hranice prozaickej tvorby, a tým aj hranice vnímania umeleckého diela.