Informácie zo súčasnej slovenskej literatúry
HORÚCE LINKY
Ten, ktorý miloval múdrosť
Ilustrácia: Akad. mal. Mikuláš Klimčák |
Konštantín sa narodil roku 827 v meste SOLÚN (po grécky Thessaloniké, dnes Saloniki) ako najmladší zo siedmich detí. S oveľa starším bratom Metodom prišiel roku 863 na územie našich predkov k panovníkovi Rastislavovi, ktorý od byzantského cisára Michala III. žiadal učiteľa, schopného úspešne šíriť kresťanstvo a vzdelanosť v reči zrozumiteľnej Veľkomoravanom. To v cudzej reči nemohli dosiahnuť kňazi z Ríše východofranskej, ktorých naši predkovia nazvali NEMCAMI preto, že – hoci títo kňazi hovorili – pre nich vlastne boli NEMÍ. Sloviensky ľud im nerozumel.
Niekedy v rozpätí rokov 863 – 867, teda po dokončení prekladu celého evanjelia u nás a pred odchodom do Ríma, utvoril Konštantín Filozof skutočný básnický klenot, ktorý nemá obdobu v súdobých európskych literatúrach, najmä tej ich časti, ktorá bola písaná už v národných jazykoch, nie v latinčine. Najstaršia románska veršovaná pamiatka, tzv. INDOVINELLO VERONESE (Veronská hádanka) je síce o dobré polstoročie staršia, ale obsahuje iba jediné rýmované štvorveršie. Naproti tomu PROGLAS sa skladá zo 110 veršov, v absolútnej väčšine dvanásťslabičných a nerýmovaných, s polveršovou prestávkou prevažne po piatej, zriedkavejšie po siedmej slabike: piatou (ak nie ňou, tak siedmou) slabikou verša sa muselo jedno slovo končiť a ďalšie za ňou začínať. Túto vlastnosť originálu zachováva i naše prebásnenie. Verše Proglasu napodobňujú tzv. TRIMETER JAMBICKÝ, v akom sa skladali antické grécke drámy, napríklad Sofoklov VLÁDCA OIDIPUS. Preto sa tento verš nazýval i veršom dramatickým. Stojedenástym veršom Proglasu je iba jediné slovo AM6n7 (Amen), znamenajúce „Nech je tak“. Pripomeňme ešte, že „hádankovitý“ piaty verše „TO V NAŠOM SIEDMOM TISÍCROČÍ STALO SA“ je datovaním prekladu evanjelia i vzniku básne. Podľa byzantského letopočtu sa totiž od stvorenia sveta po narodenia Krista rátalo 5.508 rokov; ak pripočítame k tomu 863 rokov (príchod sv. Cyrila a Metoda k nám), dostaneme 6.371 rokov, čiže „siedme tisícročie“.
Konštantín Filozof bol vynikajúcim znalcom starej i novej gréckej poézie (Homéra i Gregora Naziánskeho a ďalších básnikov). Patril k najväčším vzdelancom v celom východorímskom cisárstve, študoval a neskôr i prednášal na najstaršej univerzite sveta, založenej ešte roku 425 cisárom Theodosiom II. v Konštantínopole, čiže v Carihrade (v dnešnom Istambule). Konštantín ako šestnásťročný premohol v dišpute starého „obrazoboreckého“ patriarchu Jannesa, hlásajúceho, že obrazy Boha a svätých sa nemajú uctievať. Nie náhodou už vtedy mal Konštantín prímenie „FILOZOF“. Totiž v gréčtine „FILO-SOFIA“ znamená „LÁSKA K MÚDROSTI“. Filozof je teda ten, kto „MILUJE MÚDROSŤ“. A Konštantín k Múdrosti zahorel láskou už oveľa skôr: „Keď malo dieťa sedem rokov, sníval sa mu sen. Rozprávalo ho otcovi a matke, hovoriac: Stratég zhromaždil všetky devy nášho mesta a povedal mi: Vyber si z nich, ktorú chceš za družku života a seberovnú pomocníčku. Keď som sa na všetky popozeral a obhliadol si ich, videl som jednu, spomedzi všetkých najkrajšiu, so žiarivou tvárou, veľmi okrášlenú zlatými šperkami a perlami a všetkou krásotou. Volala sa Sofia, t. j. Múdrosť. Tú som si vybral“. Takto sa začína tretia kapitola ŽIVOTA KONŠTANTÍNA-CYRILA, ktorého celoživotnú lásku k Múdrosti dotvrdzuje životopis na viacerých miestach.
Za vyučenie v gramatike už ako chlapec bol ochotný istému odborníkovi odovzdať celé svoje dedičstvo. A keď sa v carihradskej cisárskej škole za tri mesiace gramatike vyučil a v neuveriteľne krátkom čase si osvojil aj ostatné disciplíny vtedajšej vedy, bol schopný na otázku samého „logoteta“ (dnes by sme povedali „premiéra vlády“) TEOKTISTA odpovedať, čo je to filozofia a dokonale ho poučiť onej. Hoci mu vďačný politik ponúkal nielen skvelú svetskú kariéru, ale i svoju krstnú dcéru za manželku, Konštantín dal opäť prednosť svojej veľkej LÁSKE. Urobili ho teda bibliotekárom u patriarchu pri chráme Svätej Múdrosti (po grécky HAGIA SOFIA). Ani tam však Filozof nezostal a šesť mesiacov sa ukrýval v odľahlých častiach mesta, aby sa mohol venovať výlučne štúdiu. Keď ho našli, uprosili ho, aby „prijal učiteľskú katedru a učil filozofiu tuzemcov i cudzincov“. Pravda, po čase unikol aj odtiaľto a istý čas pobýval tiež u brata. Metoda, ktorý bol opátom v kláštore Polychron na úbočí maloazijskej hory Olymp: tam Konštantín „LEN S KNIHAMI SA ROZPRÁVAL“.
Čo ako však Filozof unikal svetskému životu, cisárovi ľudia vždy ho objavili, keď bolo treba poslať do cudzieho sveta najschopnejšieho učiteľa, aby šíril a bránil kresťanskú vieru i záujmy Byzantskej ríše. Pri jednej z týchto misijných ciest odokryl na Kryme v mori ostatky sv. Klementa, žiaka sv. Petra a tretieho pápeža, s ktorými potom chodil i po veľkej Morave a ktoré mu neskôr umožnili i triumfálny vstup do Večného mesta. Tu však ťažko ochorel a utiahol a do kláštora, kde prijal rehoľné meno Kyrillos (Cyril). Šťastný, že už nepodlieha ani cisárovi, ani inému nikomu, len Bohu, zdroju všetkej MÚDROSTI, zomrel 14. februára 869. Pochovali ho v chráme sv. Klementa, kam predtým uložili ostatky spomínaného svätca.
Hoci teda Konštantínova láska k Múdrosti kulminovala v Ríme, kde získal triumf pre našich predkov, keď staroslovienčinu popri latinčine, gréčtine a hebrejčine uznal pápež Hadrián II. za štvrtý liturgický jazyk – predsa najkrajším plodom Filozofovej lásky, plodom básnickým, zostáva jeho PROGLAS, chvalospev PÍSMEN a v nich do reči ľudu preloženého evanjelia, najdôležitejšej časti Svätého PÍSMA.
Spomenuli sme v úvode najstaršiu veršovanú románsku pamiatku, ktorá je skutočnou a nie najľahšou hádankou. Uveďme si ju o voľnom prebásnení: „ŽENIE BIELE VOLY. AJ TO RADLO BIELE MÁ. ORIE V BIELOM POLI. SEJE ČIERNE SEMENÁ“. Pôvodne túto skladbičku, pochádzajúcu z prelomu 8. a 9. storočia, objavenú až roku 1924 vo Verone (preto sa aj nazýva INDOVINELLO VERONESE, čiže Veronská hádanka), pokladali za oslavu roľníkovej práce. Ibaže ich mýlili v nej „ČIERNE SEMENÁ“. O štyri roky prišli vedci na to, že básnička je inotajom, ukrývajúcim za prvým významovým plánom činnosť pisára či spisovateľa: „bielymi volmi“ sú totiž PISÁROVE PRSTY, „bielym radlom“, čiže pluhom, je HUSIE BRKO, „bielym poľom“ PERGAMEN – a „čierne semená“ sú čiernym atramentom zaznačované PÍSMENÁ.
Hlavným „hrdinom“ v najstaršej románskej veršovanej skladbičke sú teda písmená rovnako, ako v najstaršej básni slovenskej a slovanskej: „TAK AKO SEMÄ, KTORÉ PADLO NA NIVU, TAK ISTO KAŽDÉ ĽUDSKÉ SRDCE NA ZEMI DÁŽĎ BOŽÍCH PÍSMEN POTREBUJE PRE SEBA, ABY PLOD BOŽÍ VZRÁSTOL V ŇOM ČO NAJVÄČŠMI.“ (Proglas, v. 69 – 72).
Nie nadarmo sa hovorí, že „Habent sua fata libelli“ (majú knižky svoje osudy). Ak Veronskú hádanku objavili vyše tisíc rokov po jej vzniku a lúštili ju štyri roky, slovanský novovek si objavil Proglas taktiež takmer po tisícich rokoch od jeho vzniku, v roku 1858, a presne po ďalšom polstoročí vedci prišli na to, že Proglas nie je próza, ale poézia! V stredoveku sa totiž i verše písali jeden vedľa druhého, a nie oddelene ako dnes!
PROGLAS, aby sme ho správne pochopili, treba čítať spolu so ŽIVOTOM KONŠTANTÍNA CYRILA, s prvou slovenskou a slovanskou prózou. Tento literárny skvost hneď po Cyrilovej smrti a pod dohľadom jeho brata Metoda napísal pravdepodobne ich žiak sv. Kliment Ochridský. Kľúčovú úlohu v tomto životopise má XIV. kapitola, v ktorej sa hovorí o vynájdení HLAHOLSKÝCH PÍSMEN pre sloviensky jazyk, ním hovorili Slovania v okolí Solúna a veľmi blízky bol i Slovienom na Veľkej Morave.
HLAHOLIKU alebo GLAGOLICU („glagolati“ znamenalo v staroslovienčine „hovoriť“), prvú našu abecedu, vynašiel KONŠTANTÍN FILOZOF, keď si najprv vyžiadal súhlas od cisára na svoj „vynález“ a potom si preň vyprosil i pomoc Božiu. Túto úchvatnú scénku s cisárom a solúnskymi bratmi, spolu i s Rastislavovými poslami, by mali obsahovať všetky učebnice slovenskej slovesnosti i všetkých slovanských literatúr. Áno, mala by stáť na samom ich počiatku a pokračovať Konštantínovým videním:
„Čoskoro potom sa mu zjavil Boh, ktorý vypočúva modlitby svojich služobníkov, a hneď zložil písmená a začal písať slová evanjelia: „NA POČIATKU BOLO SLOVO, A SLOVO BOLO U BOHA A BOH BOL SLOVO (Ján, 1,1).“ Cisár Michal III. poslal síce aj iné veľkolepé dary (pravdepodobne aj ČIERNOKĽAČIANSKU PYXIDU), no za dar najväčší, „hodnotnejší nad všetko zlato, striebro, drahé kamene a pominuteľné bohatstvo“ označuje v sprievodnom liste PÍSMENÁ, nimi sa aj Slovieni pripočítajú „k veľkým národom, ktoré oslavujú Boha svojou rečou.“ Tak sa i stalo. A v Proglase nájdeme „preklad“ týchto slov do TROCH nádherných VERŠOV, začínajúcich sa vždy slovom DAR (v. 10 – 12)!
PROGLAS je naozaj najkrajšou, páru nemajúcou oslavou PÍSMEN a SLOVA, čiže Druhej Božskej osoby KRISTA, nich! Veď samo písmeno „S“, ktoré má v hlaholike pomenovanie „SLOVO“, svojou obraznou podobou vyjadruje prvé, už citované slová z evanjelia sv. Jána! V tejto „maľovanej“ abecede písmeno „S“ má hore kruh (ako symbol BOHA, božej nekonečnosti, bez začiatku a konca), z ktorého nadol vyrastá TROJUHOLNÍK ako symbol Sv. TROJICE. A teda tento obraz hovorí už sám, že „na počiatku bolo SLOVO“ (Kristus, druhá Božská osoba), a že to bolo u BOHA-OTCA a spolu s Duchom Svätým tvorí súčasť Svätej Trojice. Mimochodom, tento text, prepísaný do obrazu, nájdeme i na našej kovovej DESAŤKORUNOVEJ MINCI (10 KS), kde vidíme tri postavy: uprostred Boha Otca, nad ním a z neho vyrastajúceho Krista (LOGOS-SLOVO, druhú Božskú osobu) a dole je Svätý Duch, ako o tom pútavo píše Titus Kolník v štúdii IKONOGRAFIA, DATOVANIE A KULTÚRNO-HISTORICKÝ VÝZNAM ENKOLPIÓNU Z VEĽKEJ MAČE (Slovenská archeológia, 1994, č. 1, s. 125 – 123).
V súvislosti so Sv. TROJICOU zvolil Konštantín Filozof i verš, už spomínaný TRIMETER, čiže TROJMIERU, tri dvojstopy, z nich každá stopa má dve slabiky. Akoby už samo metrum verša troma štvoricami slabík naznačovalo jednak Sv. TROJICU a štvorkou štyri ramená KRÍŽA, znaku SPÁSY a samého ukrižovania KRISTA. A do TROJICE trojitých anafor (básnických figúr opakujúcich na začiatku veršov to isté slovo), vyznačených spojkou „I“, slovesom SLYŠITE (v preklade „POČUJTE“) a podstatným slovom „SLOVO“ (vo veršoch 19 – 27) zasadil Konštantín ďalšiu básnickú figúru, ktorou akoby odvodzoval pôvod Slovienov od SLOVA (od Krista) a videl v slovienskom národe nový „vyvolený ľud Boží“. Naozaj, kompozícia, čiže umelecká stavba Proglasu, je súmerateľná s najdokonalejšími básnickými skladbami sveta.
Záverom o mužovi, ktorý stále miloval Múdrosť, môžeme povedať to, čo vlastne dávno o ňom povedal tzv. mních Chrabr (pravdepodobne sv. Naum, žiak Cyrila a Metoda): „Akože sa opýtaš ..., kto vám písmená utvoril alebo knihy preložil a v ktorých čas, to všetci budú vedieť a odpovedajúc rieknu: svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril ... Taký um, bratia, Boh daroval Slovienom.“
Viliam Turčány, Bratislava, 20. júla 1995
Archívy priestorov
Mila Haugová
9.00Druhá moderna. Slovenská modernistická próza 1920-1930
Michal Habaj
14.00Fiktívne rozhovory
Gabriela Rakúsová
10.00Slováci a Československá republika. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIII d
Kolektív autorov
12.00Stavebnosť básne
Ján Zambor
12.00Ema a Max. Rozprávka o psíkovi Gagarinovi
Jana Šajgalíková, Daniela Olejníková
10.00Pohyb k nehybnosti
Vladimír Petrík, Vladimír Barborík
16.00Žiť svoju báseň
Ján Štrasser, Ivan Štrpka
15.00The Bloody Sonnets
P. O. Hviezdoslav / Preklad John Minahane / Ilustrácie Dušan Kállay
10.00Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov XIIIc - Slováci a nástup socializmu
Kolektív autorov
13.00O sebe
Kornel Földvári
14.00Hlbiny bezpečia
Rút Lichnerová
12.00Slovenské dejiny II
Michal Bada
16.00Timrava vo výbere Dany Podrackej
Dana Podracká
8.00Osem vytrvalých
Ján Štrasser
10.00Povedz slovo čisté
Anton Baláž
12.00Dínom-Dánom
Tomáš Janovic
11.50Básnik v čase
Michal Habaj
8.00Pramene k dejinám Slovenska
Kolektív autorov
15.00literatúra bodka sk
Peter Balko, Peter Prokopec
11.00Autor a subjekt
Ľubica Schmarcová
8.00Ako si porozumieť s literatúrou
Zora Prušková
8.00