Poznámky k hlaholike a umeleckej stavbe Proglasu


Hlaholské písmo podľa Kyjevských listov

PROGLAS Konštantína Filozofa sa nám nezachoval v pôvodnej hlaholike, v písme ním vynájdenom, ale iba v štyroch prepisoch do neskoršej cyriliky, do písma, vynájdeného pravdepodobne KONŠTANTÍNOM PRESLAVSKÝM (nazýva sa aj Bulharským, či Presbyterom), žiakom sv. Metoda. Rozširoval ju až v deväťdesiatych rokoch deviateho storočia (K. Habovštiaková, Ema Krošláková: Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov. Trnava 1993. S. 26 – 29) a cyrilikou ju nazval na počesť prvého z „prvoučiteľov“ našich, čiže Konštantína Filozofa, ktorý na sklonku života prijal rehoľné meno CYRIL.

Náš prepis PROGLASU do latiny vychádza z textu uverejneného v knihe E. Paulinyho Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy (Bratislava 1964. S. 127 – 130), pretlačeného i v knihe K. Habovštiakovej a E. Krošlákovej Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov (Trnava 1993. S. 86 – 89). Z tohto textu odstraňujeme zjavné tlačové chyby, napríklad „knig7“  namiesto náležitého „k7nig7“ (vo v. 80) alebo chybný tvar „primoNt7“ namiesto správneho „priimoNt7“ (vo v. 15), čím sa z neho vylúčia nepatričné jedenásťslabičníky!

TRIMETER, verš gréckej drámy, v ktorom je Proglas zložený, sa skladá totiž z dvanástich slabík, a to najčastejšie s prestávkou po piatej, zriedkavejšie po siedmej slabike! Jedna výnimka z toho pravidla predstavuje až „trojdielny“ verš (4 plus 4 plus 4 slabiky): „oroNž6je priim7še tvr6do nynie(v. 87) – a druhý výnimočný verš s menami všetkých štyroch evanjelistov má polveršovú prestávku po šiestej slabike: „Mathei, Mar7ko, Luka i Joan7“.

Tu treba zdôrazniť, že polveršová prestávka sa viaže len na medzislovný predel, čiže na koniec slova, a nie na vetné takty! Nezriedka polveršová pauza oddelí od seba i dva členy tej istej syntagmy, slovného spojenia, naprílad „v6s6 narod7“ (celý národ). Tí istí evanjelisti

                    UČENI7 V6S6 NAROD7, GLAGOLJONŠTE...

                    (národy všetky takto učia, hovoriac(

Z metricko-štylistických dôvodov – i za cenu inverzie, zmeneného slovosledu – pôvodca rozmiestni slová podobnej syntagmy na hranice obidvoch polveršov, a to vo verši vskutku kľúčového významu (v. 80):

                    NAZI BO V6SI  BES K7NIG7 JENZYCI

                    (lebo sú bez kníh  nahé všetky národy)

Ohľad na metrickú stavbu verša vedie autora Proglasu aj k využitiu dvojtvarov tohože slova, napríklad v treťom verši použije iba skrátený tvar mena „Kristus“, teda „CHRIST7“:

                    CHRIST7 GRENDET7  S7B6RAT7 JENZYK7

                    (prichádza Kristus  zhromažďovať národy),

kým vo verši deväťdesiatom prvom položí, opäť z metrických dôvodov, tvar úplný, „CHRISTOS7“:

                    MONDROST6 TOMU  CHRISTOS7 GLAGOLJET7

                    (tomu sám Kristus  svoju múdrosť vyjaví).

Je pravda, že Filozofova sylabická (iba slabičná) nápodoba trimetra jambického (počítajú sa v ňom iba slabiky, i keď s prihliadnutím na uvádzanú polveršovú prestávku po piatej či siedmej slabike), ktorý v antických drámach bol veršom časomerným, má i v našej úprave päť trinásťslabičníkov. Je to však z celkového počtu veršov v Proglase ani nie päť percent – a trinásťslabičný verš sa nezriedka vyskytol i v časomerných trimetroch gréckych, ako to v PROZODII Jána Hollého potvrdzuje definícia jambického verša, ktorý mohol v nepárnych stopách (v niektorej z nich, teda v prvej, či tretej alebo piatej), podľa Hollého, v nepárnych „nohách“ (pravdaže, nielen podľa Hollého, veď i talianska versológia dodnes nazýva stopy „nohami“, čiže „i piedi“), namiesto jambu (dvojslabičnej stopy zloženej z prvej krátkej a z druhej slabiky dlhej) mať aj daktyl (prvá dlhá a dve slabiky krátke), či anapest (prvé dve krátke a tretia dlhá slabika) alebo tribrach (všetky tri slabiky krátke). Tak ti tak, počet slabík sa tým vo verši výnimočne zvýšil.

Doložme ešte, prečo sa tento dvanásťslabičný verš, skladajúci sa vlastne zo šiestich dvojslabičných stôp akými sú jamby, nazýva len „TROJMIEROU“ (trimetrom), a nie „ŠESŤMIEROU“ (hexametrom), akou v skutočnosti je! Pôvabnú odpoveď na to nám dáva ten istý Hollý v tejže PROZODII: „Gréci v meráňú tíchto veršov dve nohi za jednu čítajú, pre ríchlosť, ktorú bežá(Dielo Jána Hollého. Trnava 1950. Zv. I. S. 41 – 42).

 

Naše prebásnenie prináša vo všetkých veršoch iba dvanásťslabičníky, a to sylabotónické, čiže prízvučné (majúce prízvuky slov, či už hlavné, či vedľajšie vovnútri verša na jeho párnych slabikách, teda na 4., 6., 8. a 10. slabike; prízvuk hlavný je v slovenčine na prvej slabike slova a básnici tzv. vedľajšie prízvuky kladú na ďalšie nepárne slabiky v dlhších slovách). Prebásňovanie sylabických predlôh (najmä z románskych literatúr), sylabótonickým veršom je bežnou praxou v súčasnom básnickom preklade (bližšie o tom v štúdiu DEUX TRADUCTIONS DU PLUS VIEUX POEME SLAVE... čiže DVA PREKLADY NAJSTARŠEJ SLOVANSKEJ BÁSNE CYRIL KONŠTANTÍN: PROGLAS. In: SLAVICA SLOVACA 22 X 1987, č. 2, s. 140 – 145).

V súvise s trimetrom jambickým hodno ešte spomenúť, že v Byzancii sa za FILOZOFA označoval aj taký človek, ktorý „dobre poznal klasickú vzdelanosť a používal ju na hlbšie pochopenie kresťanského učenia“ (Stanislav Šmatlák, Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava 1988. S. 57 a 66). Keďže číslo TRI sa vyskytuje na viacerých úrovniach umeleckej stavby Proglasu, ktorý sa končí chválou Najsv. TROJICE – podobne, ako sa Danteho Božská komédia končí jej víziou – možno predpokladať, že Konštantín Filozof zámerne vybral pre Proglas TRIMETER tak isto, ako Dante pre rovnaký zámer vynašiel TERCÍNY, básnickú formu, ktorá pred ním neexistovala v nijakom inom básnickom diele nikde na svete. A tak o metrickej výstavbe Proglasu možno povedať, že využitím TRIMETRA – ako Božská komédia to urobí TERCÍNAMI – ponúka vskutku ideálny príklad na JEDNOTU OBSAHU A FORMY, a to i formy veršovej.

* * *

Naša úprava v hláskosloví siaha ku konvencii dnes už bežnej: JER TVRDÝ (vo výslovnosti ako krátke „u“) nahrádzame číslicou „7“ a JER MÄKKÝ (vo výslovnosti ako krátke „i“) číslicou „6“. Používať znaky jerov z cyriliky sa dnes právom zdá už nenáležité, keďže v hlaholike sa tieto grafémy písali naskrze inak, ako to vidno i z pripojenej abecedy hlaholskej.

Písmeno „ě“, prevzaté z cyrilského prepisu Proglasu do latinky v češtine (v knihe Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy i v knihe Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov) nahrádzame podľa ich skutočnej výslovnosti ako dvojhlásku „ie“. Oporu pre to máme už aj u Jána Hollého, autora eposu CIRILLO-METODIADA ŽIVOTOPIS SV. CIRILLA A METÓDA. V tomto spise cituje nápis z tzv. „SVÄTOŠTEFANSKÉHO MEŠCA“ so staroslovienskym textom v cyrilike. Prvú časť tohto textu prevzal z Hollého prepisu i ďalší veľký ospevovateľ našich vierozvestov, Pavol Országh Hviezdoslav, do svojej veľbásne ŽALM NA TISÍCROČNÚ PAMIATKU VIEROZVESTOV SV. CYRILA A METODEJA. Položil ju na záver celej skaldby, ako jej posledný verš:

                              „Budi Gospodi milosť Tvoja na nás nynie i ve vieki!

Teda nie „nyně“ – ani nie „věky“ s „ě“, ale v oboch prípadoch s dvojhláskou „ie“ a dokonca ešte i s mäkkým „i“ na konci slova „vieki“, presne tak, ako to má Hollý vo svojom prepise do bernolákovčiny, ktorá ypsilon (tvrdé y) nepoužívala.

Čitateľa skutočného skvostu slovenskej poézie možno zaujme, že Hviezdoslav šesťslabičný záver tohto citátu („nynie i ve vieki“) urobí normou pre záver všetkých 194 veršov (s výnimkou dvoch) tejto skladby, napodobňujúcich žalmový verset, v ktorom počet slabík sa pohybuje od 12 slabík (dvojnásobného počtu slabík tejto šesťslabičnej veršovej klauzuly) až do 23 slabík, teda takmer do dvojnásobku najtypickejšieho verša ľudovej piesne, čiže dvanásťslabičníka s prestávkou po 6 slabike, ale nikdy tento počet slabík neprekročí (to by boli už dva verše)! Akoby priamo zo staroslovienskej poézie chcel Hviezdoslav vyvodiť najčastejší verš ľudovej i štúrovskej poézie. Uveďme si príklad z Ľudovíta Štúra, z jeho ponášky na pieseň NITRA, MILÁ NITRA:

                              DĚVÍN, MILÝ DĚVÍN HRADE OSIRALÝ,

                              POVĚZŽE NÁM, KEDY TVOJE HRADBY STÁLY?

                              Ľ. Štúr, POMNĚNKY DĚVÍNA (Nápěv: Nitra, milá Nitra)

 

Vráťme sa však k jerom: hoci obidva sú vo výslovnosti iba „polosamohláskami“, vo veršoch Proglasu majú plnú slabičnú platnosť, vstupujú vždy do počtu slabík celého verša. Plnia v ňom podobnú úlohu, akú má vo francúzskom verši tzv. „e muet“, nemé e. Pokiaľ ide o staroslovienske nosovky „eN“ a „oN“, opúšťame francúzsky „prepis“ s tzv. „cédille“, s kolmicou a z nej vychodiacou čiarkou pod príslušnou samohláskou, a nosovkovosť takejto samohlásky naznačujeme veľkým písmenom „N“ za ňou.

Hlaholské písmo, ako možno vidieť z obrázku, je naozaj prekrásnym ornamentom. Súčasný veľký básnik Milan Rúfus, autor veľkolepej básne ĎALEKÁ TVÁR (In: CYRILOMETODSKÉ SVIATKY SLOENSKÉHO PÍSOMNÍCTVA A KULTÚRY, Bratislava 1998. Zostavil Milan Ferko. S. 30 – 31), nazýva hlaholské písmo „nebeskými mravcami“ (bližšie o tom v zborníku CESTY A OZVENY DIELA MILANA RÚFUSA. Zostavil Viliam J. Gruska. Bratislava 1993. S. 86). Nie náhodou púta, a nie iba pevcov, ten „malebný div“, variujúci – ako po Černochvostovi (Štefan Vragaš, CYRILOMETODSKÉ DEDIČSTVO V NÁBOŽENSKOM NÁRODNOM A KULTÚRNOM ŽIVOTE SLOVÁKOV. Bratislava 1991. S. 31) povrdzujú Pauliny, Habovštiaková-Krošláková, Vragaš, Vašica i ďalší bádatelia – tri základné znaky, a to: KRÍŽ, znak v ktorom už cisár Konštantín Veľký dostal prísľub, že v tomto znamení zvíťazí; KRUH ako symbol božstva, ktoré nemá začiatku ani konca; TROJUHOLNÍK, dodnes používaný v kostoloch ako symbol Najsv. TROJICE.

A tak napríklad písmeno „S“ v tejto „maľovanej abecede“ s KRUHOM hore a z neho vyrastajúcim TROJUHOLNÍKOM nadol je teda „prekladom“ začiatku EVANJELIA podľa sv. Jána: „Na počiatku bolo SLOVO (rozumej „SLOVOM“ Krista, druhú Božskú osobu) a SLOVO bolo u BOHA a BOHOM bolo i to SLOVO“ (kruh hore, čiže BOH-SYN, ktorý je súčasťou trojuholníka, teda i Boha-Otca a Ducha Svätého). A toto písmeno „S“ sa preto mnohonásobne viaže v umeleckej stavbe Proglasu aj s inými jej prvkami – a najmä dáva do súvisu SLOVO, samého Krista, so SLOVIENSKYM národom. Dodajme ešte, čo hovorí v tejto súvislosti aj náš najväčší odborník na staroslovienčinu, prof. Šimon Ondruš: „Pochybovanie o genetickej väzbe slovo a Slovän je neopodstatnené“ (Slovenské pohľady 1994, č. 3, s. 105).

 

* * *

Azda preto, že sa nám Proglas zachoval len v prepisoch do CYRILIKY, bádateľom doteraz unikal význam i tohto písmena „S“ i jeho obrátenej podoby v písmene „I“, ktoré v Proglase utvárajú spolu TRI TROJICE TROJITÝCH ANAFOR, a to vo veršoch 19 – 27! Práve v nich je ukrytá – právom by sa mala nazývať „slávnym Slávom slávna“ – VEĽKOPARONOMÁZIA: „SLOVO-SLOVIENOM“.

V článku Uvažovanie o rozbore Proglasu (Literárny týždenník, 1995, č. 25, s. 8 – 9) sme pre Filozofovo autorstvo tejto básne ako najdôležitejší dôkaz vyzdvihli PÍSMENÁ v abecede ním vynájdenej, čiže v HLAHOLIKE, tieto prvé KALIGRAMY, či IDEOGRAMY v našom písme a písomníctve, ktoré už svojimi TVARMI vyjadrujú obsah súhlasný so samým PROGLASOM!

Tieto tvary, tvary niektorých písmen hlaholiky, vstupujú priamo do umeleckej štruktúry básne! Jej prepis do CYRILIKY, ale i do latinky a každej abecedy inej, toto OBRAZOVÉ POSOLSTVO zotrie – a zastrie i DVOJDIELNOSŤ misijnej činnosti FILOZOFA, zhrnutej v predveľkomoravskom období, spätom najmä s polemikou proti Agarénom (pochádzajúcim od biblickej Agar), do písmena „I“, kým PROGRAM misijnej činnosti pre Veľkú Moravu autor vtelí do písmena „S“.

Písmeno „I“ (s TROJUHOLNÍKOM hore a KRUHOM pod ním) Agarénom, rúhajúcim sa Najsv. Trojici, odpovedá, že síce sú v nej TRI Božské osoby (TROJUHOLNÍK), ale je to iba jeden jediný, áno, TROJJEDINÝ BOH (KRUH)! Prvá časť Filozofových misijných ciest mala kresťanstvu privádzať pohanov, ktorých sa usilovali na svoju vieru pritiahnuť aj iné náboženstvá; zatiaľ čo na Veľkej Morave kresťanstvo už bolo zakorenené, lenže – i podľa žiadosti samého Rastislava – noví učitelia mali ho kvalitatívne prehĺbiť a ďalej rozšíriť hlásaním evanjelia v jazyku jej obyvateľstvu vlastnom (pozri Richard Marsina, KONŠTANTÍN-CYRIL A METOD NA VEĽKEJ MORAVE. In: Cyrilo-Metodské sviatky slovenského písomníctva a kultúry. Bratislava 1988. S 14).

 

Dosaďme si, prosím, podľa hlaholskej abecedy na obrázku, tieto písmená „I“ (trikrát) a „S“ (šesťkrát) pred začiatky veršov 19 – 27 a uvidíme, aký krásny obrazec nám vznikne, i čo sa ich zámenou za príslušné písmená z CYRILIKY a LATINKY stratí:


                                       H        I         mira sego t6ljoN ot7ložiti

 


                                       H        I         raiskoje žit6je priobriesti,


                                       H        I          izbiežati ot7 ogni goroNšta,


                                       C        S        lyšite nynie ot7 svojego uma,


                                       C        S        lyšite slovieN6sk7 narod7 v6s6,


                                       C        S        lyšite SLOVO, ot7 Boga priide,


                                        C       S        lovo že krmN človieč6skyjeN dušeN,


                                        C       S        lovo že kriepeN i sr6d6ce i um7,


                              C        S        lovo se gotovajeN Boga poznati.

Dodajme už len, že až do roku 1858 – teda do objavenia Proglasu pre náš novovek – pokladali i najväčší vedci, ako Jozef Dobrovský i sám Pavol Jozef Šafárik cyriliku za staršie písmo ako hlaholiku: „Až v roku 1858 v práci O pôvode a vlasti hlaholiky (vydanej po nemecky) priniesol P. J. Šafárik niekoľko závažných dôvodov na podopretie tézy o prvenstve hlaholského písma“ (K. Habovštiaková a E. Krošláková, Z tvorby solúnskych bratov a ich žiakov. Trnava 1993. S. 28 – 29). Obrátenie sa Pavla (Šafárika) z cyriliky na vyznavača hlaholského prvenstva nie je ojedinelým javom v cyrilo-metodskej problematike. Veď i Proglas celých päťdesiat rokov pokladali vedci iba za prózu, až roku 1908 prišli na to, že majú pred sebou nádherný básnický text! A pochopiteľne odhaľovanie tajomstiev hlaholiky a Proglasu sa nekončí.

Napríklad, ešte v úvode k audiokazete, pripojenej k tomuto vydaniu Proglasu, som v „dvojlístku“ (Čo nevošlo do kazety) napísal, že nevieme, prečo náš Konštantín Filozof v hlaholike, vo svojom vynáleze, „vybral pre zhrnutie svojej predveľkomoravskej činnosti práve PÍSMENO ,I‛, čiže hore TROJUHOLNÍK a z neho vyrastajúci KRUH.“

Dnes to už viem a myslím, že by si to mohli všimnúť už všetci: Keď Filozof po vrúcnej modlitbe k Bohu začal pre svoju veľkomoravskú misiu vynachádzať PÍSMENÁ a keď vedel, že preklad začne evanjeliom sv. Jána, čiže „I S k o n i bie Slovo i Slovo bie u Boga i Bog7 bie Slovo“ – do prvých DVOCH PÍSMEN „I“ a „S“ tohto prekladu, do tohto začiatku našej slovenskej i slovanskej slovesnosti a kultúry, vložil „šifry“, presnejšie povedané „IDEOGRAMY“, či KALIGRAMY, vyjadrujúce „jadro“ predveľkomoravskej misie zacielenej proti rúhajúcim sa Agarénom (v písmene „I“) a prinášajúcej PROGRAM pre misiu u našich predkov, pre veľkoposlanie, pre úlohu prehlbovať znalosť Krista, jeho blahozvesti, evanjelia v ich VLASTNOM JAZYKU! A tieto INICIÁLY, „I“ a „S“ so začiatku prekladania evanjelia započatého ešte v Byzancii, už po jeho doprekladaní u nás Filozof vložil hlboko do umeleckej štruktúry chválospevu na slovienske PÍSMENÁ a Sväté PÍSMO v nich, na jeho najdôležitejšiu časť – do PROGLASU.

* * *

 

Zdôrazňovanie PÍSMEN v liste cisára Michala III. (Život Konštantína-Cyrila, kap. XIV.),, že je to poklad nad zlato a striebro – a zhodné hodnotenie PÍSMEN v Proglase nie je len nejaký náhodný jav! KNIHA bola v časoch Konštantína Filozofa SYMBOLOM samej BYZANCIE, jej rozumnosti, vzdelanosti ako protiklad k mágii Orientu (Růžena Dostálová, BYZANTSKÁ VZDĚLANOST. Praha 1990. S. 159). A je pozoruhodné, do akej krásnej metonýmie-metafory vložil autor Proglasu súvis medzi „SEMENAMI-PÍSMENAMI“ a „KNIHOU“, keď ju nazval „DAŽĎOM BOŽÍCH PÍSMEN“ (v. 71)!

A v mene KNÍH a teda práve evanjelia a listov sv. Pavla v nich označil národy bez takýchto kníh za národy NAHÉ (v. 80). Pravda, to nie je zďaleka všetko, čo ešte perd nami ukrýva Proglas.

Proglas však má už svoj ohlas aj u nás, kde pred vekmi vznikol. Slovenským básnikom a vôbec literátom nech slúži ku cti to, čo napísali v ankete Literárneho týždenníka v roku 1995 s titulom „Čo pre vás značí Cyril a Metod?“. Pozoruhodné sú tieto dve či až tri celé čísla s cyrilometodským príspevkami (č. 25 – 27). Proglas sa v nich nazýva „úchvatnou básňou“ (K. Rosenbaum), ktorá by mala stáť na „začiatku všetkých učebníc literatúry“ u všetkých slovanských národov (V. Mihálik). Ján Švantner vedie paralelu medzi najstaršou francúzskou literárnou pamiatkou – známymi Štrasburskými prísahami – a našou. V jednej z učebníc francúzskej literatúry hneď na samom jej začiatku čítal, že sa nimi, týmito ,prísnymi‛ prísahami, „narodila v jedno zimné ráno roku 842“ francúzska spisba. A bol by rád, keby sa raz v niektorých dejinách slovenskej literatúry dočítal, tiež na ich začiatku, že „slovenská literatúra sa narodila v jedno letné ráno roku 863“. Bol by tomu tým radšej, že sa tak nestalo nejakým právnickým textom, ale „výsostným aktom básnickým – Proglasom“. V ankete nájdeme aj KALIGRAM Zlaty Solivajsovej, ktorá do podoby DVOJKRÍŽA vyspievala vďaku našim vierozvestcom i „za vďačných DEDIČOV PROGLASU“ (Literárny týždenník 1995, č. 25, s. 9). Keďže Proglas obsahuje, takpovediac, vo svojom srdci, aj prvé KALIGRAMY slovenskej a slovanskej poézie vôbec, pravdepodobne pravdu má Štefan Moravčík, ktorý svoj anketový príspevok uzatvára: „Odkaz týchto veľkých učiteľov nesieme si v krvi, hlboko vo svojom ošarpanom srdci, ktoré oni večne sceľujú a znovu dávajú dokopy. Naša poézia je len nešikovným, menej či viac vydareným pokračovaním ich Proglasu, ktorý to všetko odštartoval...“ (Literárny týždenník 1995, č. 26, s. 9).

Tieto Poznámky k hlaholike a umeleckej stavbe Proglasu môžeme uzavrieť slovami kardinála J. Ch. Korca z jeho slávnostného príhovoru na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, na ktorej mu udelili čestný doktorát. Na konci svojho prejavu cituje z Proglasu: „A preto čujte, čujte toto, Slovieni... Počujte Slovo, od Boha nám poslané, Slovo, čo hladné duše nasýti, Slovo, čo um aj srdce vaše posilní...“ A vzápätí dodáva: „Toto je odkaz a program na stáročia. Aj pre dnešok a pre nás, pre národ i pre celé Slovensko. Je to program pre všetkých pedagógov, pre všetky univerzity, pre všetkých kultúrnych činiteľov, pre každého človeka...“ (Literárny týždenník 1998, č. 18, s. 11).

Viliam Turčány. Bratislava 23. júna 1998