Z kontaktov Ladislava Novomeského s Jánom Smrekom


V roku 1919 Smrek i Novomeský začali študovať na učiteľskom ústave v Modre. Nepodarilo sa mi zistiť, aký bol medzi nimi vzťah. Smrek mal totiž o šesť rokov viacej – svetovú vojnu prežil ako vojak na viacerých frontoch. Už v dvadsiatom druhom debutoval básnickou zbierkou Odsúdený k večitej žízni, o dva roky zredigoval a vydal Zborník mladej slovenskej literatúry. V úvodných Literárnych glosách chápavo i kriticky charakterizoval aj prvotiny bývalého kolegu: „Študujúc pilne modernú i až extrémne modernú českú i ruskú poéziu, dosť si naláme hlavu na tom, čo je krajšie, či to ľudskému rozumu prístupnejšie básnictvo a či ten extrémizmus. A skúša svoje sily na tom i onom. Vkus však rozhodne má, a má i vtip. Musí si len dať pozor, aby sa nedal príliš strhnúť cudzími vlivmi.“

Po skončení školy obaja pôsobili v Bratislave. Novomeský ako externista začínal učiť na ľudovej škole, ale väčšmi sa venoval básňam, ktoré pod rozličnými pseudonymami uverejňoval v časopisoch mladých: Svojeť, Vatra, Mladé Slovensko, ale čoskoro aj v komunistických novinách Pravda chudoby. Smrek spočiatku študoval na teologickej fakulte, lenže tam sa mu znevidelo: aj jeho väčšmi priťahovala novinárčina. Najprv v martinských Národných novinách, čoskoro však začal pre pražské vydavateľstvo Leopolda Mazáča redigovať Edíciu mladých slovenských autorov. A od roku 1930 – už priamo v Prahe – vydával mesačník Elán.

Novomeský zrejme stratil kontakt s bývalým spolužiakom, keď sa ako redaktor musel presťahovať do Moravskej Ostravy. V decembri 1925 však ešte stihol v Pravde uverejniť glosu o druhej Smrekovej zbierke Cválajúce dni. Vyhlásil ju za udalosť, lebo v nej ”martinská konzervatívna éra pripustila v sebe niečo voľnejšieho...“ Zdalo sa mu, že ”čínsky múr martinských predsudkov bol prerazený aspoň natoľko, aby teologická skostnatenosť mohla byť vyjadrená voľnejšou formou“. Vyzdvihol, že ”reakční Martinčania“ asi predsa len majú vôľu ”vyjednávať so súčasnými svetovými prúdmi“. Na samej zbierke vyzdvihol, že Smrekov ”zorný uhol nazerania“ už nie je akési ”neúprimné, asketické odriekanie“, akým sa predstavil v prvej knižke. Znamená to vraj plus, hoci ”len“ v slovenskej tvorbe. Akoby v týchto slovách bolo trochu ”odplaty“ za Smrekovu výčitku spred troch rokov v spomenutom Zborníku – o cudzích vplyvoch v Novomeského debute. Je však možné, že ho skôr dojala nepredpokladaná, čiže nesmrekovská báseň Deva z Rossie, v ktorej našiel také ”epitetá o Rusku“, aké sa – podľa neho – vtedy vyskytovali len v bulvárnych článkoch istého ”pána Červinku“...

Nepodarilo sa mi zistiť, či práve táto výčitka mohla narušiť vzťah medzi dvoma básnickými spolužiakmi, nenatrafil som na nijakú zmienku o kontakte medzi nimi. Ani či vzťahy medzi nimi mohla ovplyvniť aj vzdialenosť medzi Bratislavou a Ostravou, hoci Novomeský občas do Bratislavy prichádzal, ale mohlo ísť aj o väčšiu pracovnú zaujatosť Novomeského, pôsobiaceho súčasne v niekoľkých redakciách pražskej ľavicovej tlače. Obaja sa však presťahovali do hlavného mesta v jednom roku (1930). Smrek tu od jesene vydával mesačník Elán, Novomeský tu od toho istého roku redigoval niekoľko časopisov. Ťažko predpokladať, že by sa v Prahe neboli stretli. Faktom je, že prvá kratučká zmienku o ich kontakte je až z decembra 1933. Našiel som ju v perexe k mimoriadne rozsiahlemu Novomeského prejavu Česko-slovenský rozpor (DAV VI, č. 11 – 12, str. 156 – 158), prednesenému v úvode debatného večera v spolku Detvan – ”či možno porozumieť Slovensku bez poznania jeho kultúry”. Uvádza sa tam, že debatu ”zo strany slovenskej...“ uviedli J. Smrek a L. Novomeský.

Možno práve na tomto stretnutí sa dohodli, že mimoriadne plodný komunistický publicista občas prispeje aj do časopisu svojho spolužiaka. Prvý raz sa tak stalo v aprílovom čísle nasledujúceho roku, keď mu v Smrekovom mesačníku vyšla causerie o Literárnej Bratislave (Elán IV, č. 8, apríl 1934, str. 4), ktorá okrem iného potvrdzuje, že Novomeský predsa len vedel častejšie prísť z Ostravy i z Prahy do Bratislavy. Ináč by nebol mohol vychvaľovať neopakovateľnú atmosféru vtedajších bratislavských kaviarní a vinohradníckych viech, akú – podľa neho – nepoznali či nevedeli vytvoriť nielen v Prahe, ale ani v Paríži! Spomenul napríklad, že okrem iných sa ňou nadchýnal aj Vítězslav Nezval s hudobným skladateľom Jaroslavom Ježkom, ale aj taký svetobežník ako Iľja Erenburg... Novomeský vo výstižnej skratke charakterizoval toto závideniahodné ovzdušie: ”V dojemnej zhode znáša sa tu – ale len tu – ´veľkolepé kráľovstvo ducha´ Tida Gašpara vedľa protestantskej pokory Emila Lukáča, a túto zhodu neskalí ani buričská nenávisť proti kráľovstvám i pokore v rečiach Jána Poničana.”

A na ďalšie priblíženie vzácneho a neopakovateľného úkazu, akým sa vyznačovala umelecká atmosféra bratislavských viech, zdôraznil, že cudzím návštevníkom Bratislavy nik nevyvráti presvedčenie, že také ”milieu ľudových piesní je len tu, a nikde inde“, lebo tu na ich počesť a z vlastnej záľuby opíja sa ”literárna Bratislava i jej neodmysliteľné okolie piesňami, ktoré sem stekajú z Oravy i Pohronia, zo Šariša i Zvolena”. Práve tu vraj načerpali motívy na lyrizovanie Slovenska nie síce bratislavskí literáti, ale aspoň jej cudzí návštevníci a obdivovatelia. Tamojší umelci podľa neho preto odmietajú literárne salóny, strediská a kluby, čo za všetkých najprimeranejšie vyjadril Milo Urban: ”Najlepšie sa mi schádza v kaviarni...”

Ani po vydarenom ”debute” v Eláne sa však Novomeský nestal častejším prispievateľom tohto časopisu. Azda aj preto, že sa chystal na zjazd sovietskych spisovateľov v Moskve, ktorý sa konal v druhej polovici augusta 1934. Znovu sa predstavil v Eláne až vo februárovom čísle V. ročníka (1935), keď mu redaktor Smrek uverejnil prekvapujúco rozsiahlu a hlbokú úvahu o Prekážkach básnického tvorenia, ktorá odznela v cykle večerov slovenských autorov v prednáškovej sieni Elánu. Hneď na začiatku sa ospravedlnil za to, že ako autor ”dvoch zošitov s niekoľkými desiatkami veršov” sa opovážil prísť pred širšie obecenstvo. Jeho nasledujúce úvahy o poézii vo vtedajšom čase a najmä o povinnostiach však svedčia, že Novomeský bol nielen neuveriteľne výkonným novinárom, ale aj zanieteným i podkutým znalcom poézie, zdôrazňujúcim popri inom jej závažné poslanie v živote človeka.

Po krátkom úvode to dokazoval zrelými úvahami o poslaní a vnímaní poézie, ba umenia vôbec, pričom sa opieral o názory Voltaira, Wilda, ale aj francúzskych symbolistov atď. Nemienil predniesť nijakú literárnohistorickú rekapituláciu starších a cudzích umeleckých kontextov, hoci im vo svojich úvahách venoval najväčšiu pozornosť. Zdôraznil však, že ani na Slovensku nie je ešte iná funkcia poézie ako inde, že ani u nás ešte nie je mysliteľné, ”aby básnik stvoril súlad medzi svojím dielom prikazujúcim mu objavovať nové krásy a medzi povinnosťou, ktorá mu bola uložená ako členovi spoločnosti”. To sa, podľa neho ”veľmi zreteľne odráža na stave našej poézie”.

Novomeský pred svojimi poslucháčmi nemienil robiť nijakú literárnohistorickú rekapituláciu, okrem iného však zdôraznil, že napríklad životná a básnická tragédia Janka Kráľa, ako aj bolestné preciťovanie ”spleti týchto rozporov“ v diele Andreja Žarnova sa ešte stále zreteľne odráža napríklad na nízkom náklade básnických kníh a neprimerane malom dopyte po nich. Dovolím si odcitovať z jeho vízie, ktorá bola možno vybájenou predstavou (proroctvom?) o zmysle a poslaní poézie, hoci mal len tridsať rokov a denne ho vyčerpávala novinárska práca: ”Viem určite... že nová doba čias neobťažených tiesnivou starosťou o bytie ani nie už životné, ale živočíšne, že zbavenie života tiarch, teraz naňho navalených, že rozptýlenie depresie a navrátenie istoty podnieti v ľudstve nevídané dispozície pre nepredstaviteľné podoby citového i zmyslového života. Tieto chvíle začnú približovať k sebe póly vnímania a tvorby... zvierať ramená nožníc, v zovretí ktorých sa zmieta dnes poézia i básnik”. Potom podľa neho bude úplne samozrejmé, keď mladý básnik, hoci s jediným štvorverším, ”bude skladať účet z intimít pociťovaných pri tvorbe svojho dielka a bude úplne samozrejmé, že účastníci tohto zhromaždenia budú vášnivo debatovať o tejto senzačnej udalosti. Slovom, bude samozrejmé to, čo sa mi pre dnešok zdá smiešnym, zbytočným a zahanbujúcim: veľkou udalosťou bude to, čo by dnes bolo obrazom nesmiernej chudoby našej básnickej tvorby, nášho literárneho života...” (Cit. z Publicistika III, 1932 – 37, Manifesty a protesty, 1970, str. 209.)

V marcovom čísle Elánu (1935) uverejnil Ján Smrek dvojstĺpcový článok O poézii Laca Novomeského (č. 7, str. 6). Zamyslel sa v ňom najprv nad charakteristikou dobrej (zdôraznil Smrek) básne, pričom vychádzal z francúzskej tvorby, vyzdvihujúc jej monumentalitu a ”koncentrovanú svietivosť“. Z našich autorov prirovnal k Francúzom Ivana Krasku a Novomeského, pričom mu neprekážalo, že obaja sa predstavili len dvoma zbierkami. Dodal napríklad, že Bezručovi zabezpečila slávu jediná zbierka Slezské písně. Potom sa krátko venoval už len Novomeského sociálnym veršom, ktoré sú podľa neho – pravou poéziou. Napriek tomu, že jeho Nedeľa je ”náležite hodnotená“ až po desiatich rokoch! V druhej Novomeského zbierke (vzorom mu vraj bol popri iných najmä Sergej Jesenin) nezanedbáva ani ”západné básnické formy“, oba podnety vie ”múdro spojiť a uviesť do rovnováhy”, takže dokáže ”sociálne presvedčenie básnicky umocniť svojím umeleckým presvedčením”. Napokon o mladšom spolužiakovi na záver vyhlasuje, že aj keby z jeho tvorby zostalo len 5 - 6 krátkych veršov (ako Dve baladySomnambul) – je to vraj ”dosť na meno básnika“!

Ďalší Novomeského príspevok sa v Eláne objavil už v októbrovom čísle toho istého roku! Ešte väčším prekvapením však bolo, že táto stať na toto obdobie až neuveriteľne schvaľovala myšlienky mladého pracovníka Matice slovenskej Stanislava Mečiara, autora článku Slovenská grafománia (Elán VI, 1935 - 36, č. 1, september 1935, str. 1 - 2). Pravdaže, Novomeský nezmenil svoje názory. Tu totiž s neskrývanou spokojnosťou vyzdvihol okrem iného skutočnosť, že ”tieto kategorické požiadavky, také rázne slová určujúce miesto slovenských spisovateľov v pospolitosti európskeho literárneho sveta, nota bene toho sveta, ktorý sa prejavil tak jednoznačne v chaose a v konfliktoch súčasnosti ako literárny svet reprezentovaný Gidom, Rollandom... Barbussom, Malrauxom, Gorkým, Erenburgom, Heinrichom Mannom, Feuchtwangerom a celým parížskym medzinárodným literárnym kongresom“ – vyšli z ”kruhov“, odkiaľ také ”kategorické požiadavky“ a ”frázne slová“ ešte nebolo počuť! Prirovnáva ich k výzve Tida J. Gašpara: ”Dajme sa dokopy.“ A stavia otázku, či by sa za celé roky požadované stretnutie slovenských spisovateľov nemalo konať práve v tejto situácii, aby si vyjasnili ”svoj pomer k verejnosti“ a verejnosť svoj vzťah k spisovateľom.

V nasledujúcich mesiacoch sa Novomeský popri stále rozsiahlej novinárskej práci spolu s inými venoval príprave Prvého kongresu slovenských spisovateľov (na prelome mája a júna 1936) a po ňom okrem iného viackrát jeho priebehu, kladom i nedostatkom najmä v tlači, ktorú redigoval. Ale do októbrového čísla Smrekovho Elánu (1936) opäť prispel neveľkým článkom Časová nečasovosť s podtitulom Úvaha takmer agitačná. Opierajúc sa o myšlienky Paula Valéryho, uvažuje na vysokej úrovni o básnickej tvorbe, obáva sa spolu s ním o osud poézie budúcnosti, lebo v časoch techniky, áut, kín atď. je čoraz menej času na čítanie básní, na oceňovanie a vychutnávanie slova atď. V závere článku aforisticky dvíha varovný prst: ”Nepíš len ,pre seba´, aby si o seba neprišiel... nemysli len na vlastnú rozkoš, na vlastnú tvorivú rozkoš, aby si sa jej mohol oddať úplne!“

Na sklonku tridsiatych rokov Novomeského ešte väčšmi absorbuje novinárska robota, ale ako osvedčený publicista širokého záberu píše o množstve vtedajších problémov v politike i kultúre. Napríklad v lete 1937 sa ako delegát zúčastnil na II. kongrese Medzinárodnej asociácie spisovateľov na obranu kultúry, ktorý sa v čase španielskej občianskej vojny postupne konal v Barcelone, Valencii a Madride. Svoje dojmy, úvahy a komentáre z kongresu i zo zážitkov z bojísk uverejňoval po návrate vo ”svojich“ časopisoch, najmä v Slovenských zvestiach, ba dvakrát aj v Eláne. Najprv v decembrovom čísle (1937) pod názvom Medzi španielskymi spisovateľmi a potom v marcovom (1938) – takmer s rovnakým nadpisom Medzi spisovateľmi v Španielsku. Vychádzal pritom z rozhovorov s domácimi literátmi Antoniom Machadom, Rafaelom Albertim a inými; v druhom informoval o názoroch Iľju Erenburga, Michaila Koľcova a ďalších literátov na tamojšiu zložitú situáciu, ktorá mohla ohroziť aj ďalšie európske štáty.

Dnes už ťažko zistiť ako sa Smrekovi podarilo presvedčiť voľakedajšieho spolužiaka, aby písal do Elánu častejšie akurát v období, keď tento - odnedávna len náhodný či ”sviatočný“ prispievateľ - prišiel z vojnového Španielska plný zážitkov, ale zveroval sa s nimi, pochopiteľne, svojim ľavicovým čitateľom. Faktom však je, že v prvom dvojčísle deviateho ročníka Smrekovho Elánu (september - október 1938) mu tu naraz vyšli tri príspevky, hoci vlastným menom podpísal len prvý (Aby Francis Jammes v pokoji odpočíval), v druhom (Triedenie duchov v Česku) použil pseudonym Pavel Havran a v treťom (Za profesorom Dominoisom) len značku –on-. Hneď v novembrovom Eláne sa pod vlastným menom rozpísal o budovaní Slovenského národného divadla, ale články Vládne vyhlásenie o umeníFrancúzski vzdelanci a naša tragédia podpísal opäť len značkou –on-. Najväčším prekvapením, pravdaže len pre zasvätených, muselo však byť decembrové (4.) číslo Elánu, v ktorom uverejnil deväť (!) príspevkov, z toho len dva pod vlastným menom (Slávnosť istoty, Veľkosť, či pochybnosť, Pri pomníku známeho vojaka, Majakovskij – klasik ruského básnictva, O tej jazykovej čistote, Analógia medzi českými nakladateľstvami, Mein Kampf nevyjde po česky, O tom slovenskom výtvarnom časopise).

Ani po Novom roku 1939 (Smrekov Elán pravidelne vychádzal od septembra jedného roka do júna nasledujúceho, neraz v dvojčíslach) neprestal Novomeský patriť medzi najusilovnejších prispievateľov. V čísle 5 - 6 sa rozpísal O problémoch slovenskej univerzity, prispel aj rozhovorom s docentom Petrom Bogatyriovom a článkom Delikt? V nasledujúcom dvojčísle si zalistoval v Hviezdoslavovom básnickom diele (Slovenský národný mysliteľ); vyjadril sa k problémom dramatizovania epických diel (Od románu k dráme); pripomenul výročie narodenín Tarasa Ševčenka (Slovanské jubileum); zamyslel sa nad rozlúčkou s českým národom (Nelúčenie); spochybnil myšlienku, že by bol záujem o poéziu naozaj ”taký neutešený“. V poslednom dvojčísle IX. ročníka Elánu (máj - jún) pripomenul Malé puškinovské jubileum; rozlúčil sa s autorom Jánošíka J. Mahenom, zamýšľal sa nad Novou máchovskou variáciou i nad Ohlasmi nelúčenia medzi Čechmi a Slovákmi.

V X. ročníku Elánu (september - október, č. 1, 2) sa lúčil so S. Freudom, písal o slovanskej orientácii sovietskej vedy, o 125. výročí narodenia Lermontova, komentoval knihu Veresajeva Ako pracoval Gogoľ. V novembri a decembri vyšli po dlhšom čase samostatné čísla tohto časopisu. V prvom Novomeský informoval o českých kultúrnych aktualitách a o odchode P. Bogatyriova do Moskvy. V druhom polemizoval s J. K. Šmálovom pre jeho nepochopenie zbierky Moja rodná a pochválil dve kultúrne akcie: Mesiac českej knihy a výtvarného umenia a Mesiac českej knihy. Podľa neho význam pre obranu českej kultúry a prehĺbenie národného uvedomenia aj napriek ”patronátu“ protektorátnych úradov.

V priebehu roka 1940 sa v Novomeského živote muselo niečo zmeniť. V Eláne síce ešte uverejnil sedem príspevkov pod značkami i pod pseudonymom Pavel Havran (o vydaní Sládkovičových básní, kritizoval nedostatky literárnych súbehov, pripomínal Tolstého i Racina a v decembrovom čísle bránil nadrealistický zborník Sen a skutočnosť). Potom sa však takmer na tri roky odmlčal. Ozval sa až v októbrovom čísle Elánu a podpísal sa Laco Novomeský. Nepodarilo sa mi zistiť, čo bolo skutočnou príčinou odmlčania, ale určite nešlo o konflikt so Smrekom, skôr o zákrok policajný. Jeho meno sa však pravidelne objavovalo v humoristickom stĺpčeku Medzi rečou!

Prekvapujúco sa ozval až v októbrovom Eláne roku 1943, aby vysvetlil svoje mlčanie. Odvolával sa na názory F. X. Šaldu zo začiatkov prvej svetovej vojny, keď žiadal, aby tvorba premáhala a prekonávala aj vojnu, aby harmonizovala aj disonancie, uvádzala do súladu ”rozorvanosť, rozvrat a negácie akejkoľvek inej surovej skutočnosti” atď. Ďalej rozvádzal citované myšlienky, no snažil sa najmä vysloviť vlastné postrehy, prečo v jeho období nemajú ozvenu ”tragédie, ale ani komédie nášho dramatického súčasna“. Myslím, že nasledujúce slová nemožno parafrázovať, ale doslova odcitovať aspoň niekoľko jeho presných formulácií, ktoré majú nielen historickú hodnotu, ale vo všeličom dodnes nestratili platnosť. ”Nemusí nikoho zarmucovať ochabnutie umeleckej tvorby, ak jeho príčiny sú v rozpore medzi tým, čo umenie o dnešnom svete má, musí a chce povedať, a tým čo tento svet o sebe chce počuť. Takáto odmlka je koniec koncov tvorivá, lebo je zástenou zápasu o zvládnutie problematiky, ktorá sa v premenách našich rokov neobyčajne rozvírila...”

”Umenie nie je, alebo aspoň nemá byť púhym zobrazením skutočna, ale jeho pretváraním... Nezáleží na tom kedy, ide len o to, aby ten ohlas bol pravdivý a prispel k vyššiemu uvedomeniu, k zošľachteniu a k zlepšeniu života... Všeličo z dneška iba o tom hovorí, že keď zbrane rinčia i múzy možno prinútiť k hovoru. Pre takúto možnosť by aj dnešné mlčanie bolo plodnejšie a výmluvnejšie ako bachanty nepravdivostí, neúprimností, omylov alebo rozpakov.”

Pokúša ma neodbytný pocit, či nie náhodou po skončení vojny Elán vyše roka nemohol vyjsť preto, lebo ani povereník kultúry, ani ďalší vysokí hodnostári nevedeli proti svojim zaujatým kolegom presadiť, aby časopis mohol znovu vychádzať. Elán napokon vyšiel, ale prežil sotva rok a neprajníci ho definitívne zlikvidovali. O niekoľko rokov bol z kultúry vyradený Ján Smrek a Novomeský takmer prišiel o život...

Štefan Drug

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013