Literatúra faktu 2005


Hodnotenie literatúry faktu za rok 2005

Patrik Oriešek

 
Patrik Oriešek sa narodil roku 1977 v Trenčíne. Vyštudoval bulharistiku a ukrajinistiku na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. V súčasnosti je doktorandom v Ústave svetovej literatúry SAV.

Literatúrou faktu sa na Slovensku zaoberajú najmä skôr narodení autori (väčšinou ešte pred rokom 1945), a to je naozaj škoda. Mladších autorov tento žáner, zdá sa, zatiaľ nepriťahuje, i keď práve literatúra faktu dnes väčšmi ako román zodpovedá novej senzibilite a intelektuálnym potrebám súčasníka. Možnosť pracovať s informáciami, textom, obrazovým materiálom a rôznymi interpretáciami reality a historických udalostí v kreatívne príťažlivej sfére kríženia literárnych druhov a žánrov, fikcie a dokumentu, rekonštrukcie a dekonštrukcie, mladých autorov akoby skôr odrádzala ako oslovovala. Vek autorov literatúry faktu sa, samozrejme, odzrkadľuje aj na výbere tém a spôsobe ich spracovania. Väčšine textov chýba rozptyl, štýl, maniera. Takmer všetky knihy trpia estetickou podvyživenosťou, nevydarenou fragmentárnosťou alebo kostrbatou lineárnosťou. Kvalitných a čitateľsky príťažlivých kníh, aké píšu Poliak R. Kapuśczyński alebo Američan R. Halliburton, sa na Slovensku zrejme tak skoro nedočkáme.

Z každého pravidla existuje výnimka a tou sú memoáre a spomienky, napísané zväčša na celkom dobrej úrovni - zďaleka však nedosahujú formálnu a obsahovú vybrúsenosť diel Gombrowicza, Gidea či Greena. Výrazný estetický a kompozičný nedostatok slovenskej literatúry faktu nevyvažujú ani získané informácie, zozbieraný materiál či chuť potrápiť sa so žánrom a štylistikou. Napriek všeobecne nízkej kvalite a ešte mizernejšej propagácii je slovenská literatúra faktu pomerne obľúbeným čítaním. To vypovedá aj o nárokoch a zvykoch slovenského čitateľa – známeho európskeho gurmána. 

Zastúpenie vydavateľstiev vo sfére literatúry faktu je veľmi pestré. Podiel tradičných vydavateľov slovenskej literatúry faktu - Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT, VSSS, RAK, Perfekt a Ikar – bol percentuálne najvyšší aj minulý rok, ale čoraz viac im sekundujú aj malé regionálne vydavateľstvá, ktoré však literatúru faktu ešte stále vydávajú skôr náhodne ako cielene.

Azda okrem vydavateľov si málokto uvedomuje, že literatúra faktu v porovnaní s inými literárnymi žánrami ponúka aj čosi navyše. Spisovateľ si môže dokonale vyskúšať a otestovať viaceré postupy a metódy, spôsoby narácie a kompozičné experimenty; vedec môže preskúmať homogénnosť alebo heterogénnosť literatúry ako takej a naštrbiť alebo potvrdiť ťažko skúšané pojmy a súvislosti medzi faktografiou, historickým faktom, autorom a textom, subjektom a objektom. Napokon čitateľovi poskytuje zábavu, poučenie a estetický zážitok. Táto u nás stále zaznávaná oblasť literatúry a literárnovedných výskumov môže poskytnúť aj nové odpovede na viaceré teoretické problémy. Môže tiež podnietiť nové diskusie o tradičných otázkach literatúry i literárnej vedy. Literatúra faktu však, zdá sa, zaujíma málokoho, čo je zrejme najväčší paradox slovenskej literárnej scény a jej prehnaných „umeleckých“ a „akademických“ ambícií.

Napriek jednostaj metastázujúcej povahe súčasnej literatúry faktu a z toho vyplývajúcej nemožnosti presného definovania či opísania jej žánrových hraníc, aspoň naznačím najvýraznejšie sformované línie, i keď tie do istej miery korešpondujú s jej žánrovým rozvrstvením: memoárovo-portrétovou, cestopisno-reportážnou, historicko-topografickou a portrétovo-topografickou literatúrou faktu. Encyklopedická literatúra faktu vzhľadom na svoj sumarizujúco-dopĺňajúci charakter nespĺňa viacero požiadaviek, aké by mala „skutočná“ literatúra faktu spĺňať, a preto ju do hodnotenia literatúry faktu za rok 2005 nezahŕňam. Nezaškodí však pripomenúť, že k najvýznamnejším encyklopedickým dielam minulého roku patria Lexikón Islamu (Kalligram) Jarmily Drozdíkovej a ďalšia časť Encyclopaedia Beliana (Eh – Gala).

 

Memoárovo-portrétová literatúra faktu:

Astrologické aspekty boli tvorbe kníh vlani priaznivo naklonené, svetlo sveta uzrelo desať kníh memoárovo-portrétovej literatúry faktu, medzi nimi aj dlho očakávaná  „paranormálna autobiografia“ Vilmy Jamnickej Elixír môjho života (Ikar). Knihu napísala Marika Studeničová. Elixír môjho života mapuje dosiaľ neuzavretý - takmer storočný - kruh života slovenskej herečky a astrologičky, známej a obľúbenej najmä u staršieho publika, od roku 1906 až po súčasnosť. Jamnická hravou formou sprístupňuje svoje súkromie, uvádza rozmanitú spleť faktov, dokumentárneho materiálu, zavádza, tam, kde si nepamätá, fabuluje, domýšľa, zaťahuje čitateľa do svojho sveta a do poslednej strany mu nedá z neho vykĺznuť. Autorkám sa podarilo výborne skĺbiť pomer medzi využitím faktov a „fikcie“. Navyše jej, ako jednej z mála kníh literatúry faktu za rok 2005, nechýba potrebná razancia a štýl. Jamnická so Studeničovou zabávajú čitateľa v súlade s požiadavkami doby: tu a teraz, rýchlo a príjemne, pričom kniha nič nestráca z dokumentárneho charakteru.

V podobne nonšalantnom duchu sa nesú aj autobiografické spomienky operetného a filmového herca a speváka Františka Krištofa Veselého Moja cesta s piesňou (Vydavateľstvo Q 111).  Veselého spomienky – rámcovo spadajú do prvej polovice 20. storočia - sú však oveľa dramatickejšie a faktografickejšie ako v pomerne štylisticky uvoľnenom a do veľkej miery zábavnom texte Vilmy Jamnickej. Na druhej strane sú čitateľsky (pre mladú generáciu) menej zaujímavé, pričom opisujú až o štyridsať rokov kratší časový úsek a sú tiež písané z iného popudu (pre kamarátov), čo sa prejavuje aj na ich členení a  kompozícii. Ku koncu sa memoáre venujú výlučne subjektívnym autorovým pocitom a rezignujú na zobrazenie a dokumentovanie širších spoločensko-historických udalostí.

Spomienky tanečníka, choreografa, jedného zo zakladateľov SĽUKu a Lúčnice Juraja Kubánku Návraty do nenávratna (Perfekt) sa pohybujú v intenciách rozpomínania sa na detstvo, na zrod, formovanie a zahraničné vystúpenia týchto dvoch svetoznámych folklórnych súborov. Žiaľ, Kubánkove Návraty do nenávratna sa ani rozsiahlou obrázkovou prílohou nevymykajú z radu priemerných memoárových diel slovenskej literatúry faktu.

Asi najslabšou z chudobnej minuloročnej nádielky spomienok a autobiografií je kniha Život plný hudby (SPN-Mladé letá) Eugena Suchoňa. Knihu pripravila skladateľova dcéra Danica Štichlová-Suchoňová. Prvou časťou sú samotné Suchoňove memoáre, druhou spomienky zaznamenané jeho priateľmi, spolupracovníkmi, dirigentmi, hudobníkmi a pedagógmi. Kniha na dvesto päťdesiatich stranách odkrýva neznáme stránky Suchoňovho života a prináša niekoľko nových informácií zaujímavých najmä pre slovenskú muzikológiu.

K podobnému hodnoteniu ma privádza aj pomerne zlostná a lakonická kniha Antona Kreta Pavol Haspra, režisér (Vydavateľstvo Kubko Goral), poodhaľujúca koncepčné a estetické východiská tvorby divadelného a televízneho režiséra Pavla Haspru. Kret predstavuje Haspru a jeho dielo až s cynickým odstupom, ktorý núti čitateľa porozmýšľať nad tým, prečo a pre koho bola táto kniha vlastne napísaná... Napriek autorovej fundovanosti a dokonalej znalosti látky je text určený viac pre teatrológov ako pre bežného čitateľa. Jeho fragmentárna podoba vytvára isté recepčné problémy a problematiky neznalý recipient sa naozaj nemá od čoho odraziť. 

Od fragmentu k medailónu nás prenesú krátke texty Igora Galla Publicisti bez masky (VSSS). Gallovu knihu možno s prižmúrením oka považovať za voľné pokračovanie knižných portrétov významných osobností slovenskej žurnalistiky Slava Kalného Páni novinári z roku 2004. Na rozdiel od Kalného Gallo viac zaostruje humoristicky poňatý pohľad na poodkrytie chybičiek krásy jednotlivých aktérov – jeho texty sú skôr anekdotami ako ucelenými profilmi viac či menej známych slovenských publicistov. Kniha trpí štylistickou nevyrovnanosťou a v niektorých prípadoch aj zreteľnou absenciou vtipu, ktorý by, podľa všetkého, mal byť nosným pilierom celej publikácie.

Vážnosť zas charakterizuje zbierku textov k 125. výročiu narodenia Milana Rastislava Štefánika (1880 – 1919), editor: Vojtech Čelko (Slovenský literárny klub v ČR). Tvorí ho jedenásť spomienkových etud významných slovenských a českých historikov, literárnych kritikov a politikov, napísaných v  20. storočí (L. Ballek, D. Kováč, A. Matuška, Ľ. Lipták, F. X. Šalda, F. Langer, M. Janin, J. Šeba, R. Rajchl ml., O. Hlad a V. Čelko). Dopĺňajú ho fotografie a básne deviatich slovenských a šiestich českých autorov venovaných M. R. Štefánikovi. Podľa slov zostavovateľa by mal zborník priniesť premeny pohľadu, ako aj isté konštanty o mieste M. R. Štefánika v našich dejinách.

Spojitosť so smrťou a mŕtvymi velikánmi má aj nasledujúca publikácia, štvrtá kniha amatérskeho historika Jaroslava Perniša Jej veličenstvo smrť (Ikar). Po troch úspešných a veľmi dobre spracovaných  knihách - Svätoštefanská koruna na dražbe ambícií, Kráľovné v tieni katedrál, Vznešená žena stredoveku – v ktorých mladý, ale už dostatočne skúsený autor, čitateľovi priblížil sobášnu politiku stredovekých vladárskych dynastií Anjouovcov a Habsburgovcov, nám v svojej zatiaľ poslednej knihe ponúka pohľad na trochu dramatickejšie záležitosti – na život a okamihy smrti stredovekých panovníkov z rodu Habsburgovcov, Luxemburgovcov, Arpádovcov a Přemyslovcov. Časový horizont udalostí je vymedzený 11. – 15. storočím, čo znamená, že slovenský čitateľ v nej nájde aj niekoľko portrétov uhorských kráľov, ktorí vládli aj na našom území. Kniha má napriek viacerým kladom aj svoje slabšie stránky, a to najmä nedostatky v uvádzaní dôležitých údajov, ako napríklad roky rámcujúce život a panovanie jednotlivých kráľov. 

 Vojnovou tematikou, prípravou, stratégiou a cieľmi Povstania, osudmi slovenských letcov a situáciou v slovenskej armáde počas druhej svetovej vojny sa zaoberajú Pamäti generála Tótha (VSSS). Keďže Tóthove memoáre vyšli post mortem a generál sa (z pochopiteľných príčin) nemohol podieľať na ich redakcii, text je korigovaný a doplnený erudovanými poznámkami vydavateľa, ktoré zároveň spresňujú a dávajú do súvislostí niektoré problematické vyjadrenia (mŕtveho) autora. Text sa pohybuje na rozhraní beletrie a dokumentu, čo prospieva uchopiteľnosti látky i jej autentickosti. Je vystavaný na lineárnej narácii, popretkávaný dialógmi, čo je v slovenskej literatúre faktu pomerne nezvyklý postup, a množstvom historicky známych, hoci niekedy len ťažko overiteľných faktov z konca druhej svetovej vojny.

Poslednou a zároveň jednou z najvydarenejších kníh patriacich do memoárovo-portrétovej literatúry faktu je kniha Viliama Klimáčka GUnaGU. Príbeh jedného divadla (L. C. A. Publisher Group). Známy slovenský divadelník a spisovateľ sebakriticky, s dostatočným nadhľadom reflektuje okolnosti vzniku a neskoršie vyše dvadsaťročné pôsobenie tohto autorského divadla i seba samého na slovenskej divadelnej scéne. Text je rozdelený do dvoch častí: do Klimáčkovej (nielen divadelnej) abecedy a neúplného chronologického kalendária – sezónopisu divadla GUnaGU. Súčasťou publikácie je DVD s krátkym dokumentárnym filmom, hudbou a nahrávkami najzaujímavejších scén z divadelných hier GUnaGU. DVD je „prehrateľné“ v dvoch jazykových mutáciách – slovenskej a anglickej - čo sa nedá neoceniť.   

Do rozhrania sféry memoárovo-portrétovej literatúry faktu a cestopisno-reportážnej literatúry faktu patrí Cestovná správa z kongresu o ničom a iné texty (Veda) Štefana Lubyho. Autor touto knihou nadväzuje na svoje dve predchádzajúce – Moji intelektuáli I a Moji intelektuáli II. Nosnou časťou knihy je dvanásť „cestopisných“ čŕt, v ktorých Luby opisuje svoje kongresové a kvázicestovateľské zážitky z rokov 2003 – 2005. Okrem nich kniha obsahuje aj dvanásť Lubyho príhovorov pri rôznych kultúrno-spoločenských príležitostiach.

 

Cestopisno-reportážna literatúra faktu: 

 

V cestopisno-reportážnej literatúre faktu za rok 2005 som, žiaľ, nezaznamenal nové prírastky. Príčiny treba asi hľadať v malom akčnom rádiuse píšucich penzistov alebo v nedostatku ich finančných prostriedkov. Mladí cestovatelia, novinári, spisovatelia a dobrodruhovia z nepochopiteľných príčin (zrejme pre istotu) nič nepíšu, a to je veru horšie, ako keby na Slovensku každý rok vychádzali desiatky kníh cestopisného braku. Jedinú cestopisno-reportážnu aktivitu, ktorú som vlani zaznamenal, sú zápisky a denníky z ciest publikované na pokračovanie v časopise Fragment v rubrike Obuj sa a choď. Ide o cestovný denník Petra Macsovszkého s názvom Káhira a cestopis Róberta Bielika Sansílika. Podobne to vyzerá aj s literárnovednou recepciou cestopisno-reportážnej literatúry. Kým západoeurópska a americká, ale aj ruská literárna veda sa už takmer dvadsať rokov v rámci cestopisno-reportážneho diskurzu zaoberajú štyrmi druhmi meta-cestovania (euroimperialistickým, domácim, transkultúrnym a periférnym), rekonštrukciou kultúrnej skúsenosti, funkciami kultúry vo svete, asymetriami a diferenciami medzi kultúrami, výskumom individuálnej cestovateľskej skúsenosti, kritikou europocentrických a masculinocentrických štruktúr a z nich vyplývajúcich spôsobov narácie, tá slovenská zdanlivo nemá do čoho pichnúť, pretože slovenských cestopisov je málo, nikoho nezaujímajú, a nové samé od seba nevznikajú. Navyše, na kritickú prácu s týmto typom diel chýba vedcom cestujúcim výhradne organizovane – to je vlastne aj jedna z množstva slabín vyššie spomínaného diela Štefana Lubyho - potrebná cestovateľská skúsenosť. Sofasurfing pri Lotmanovi a Mukařovskom je oveľa pohodlnejší.

Historicko-topografická a portrétovo-topografická literatúra faktu:

Modelovým príkladom tohto typu literatúry faktu sú knihy profesionálnych historikov Vladimíra Segeša Prešporský pitaval – Zločin a trest v stredovekej Bratislave (Perfekt) a Kataríny Hradskej Slobodomurárske lóže v Bratislave (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Obe sa vyznačujú diachrónnym prístupom k téme – stredovekému zločinu, trestu, právu a slobodomurárskym lóžam – a to na konkrétnom mieste – v Bratislave. Kým Zločin a trest v stredovekej Bratislave má viacvrstvové členenie, dá sa v ňom pohybovať ako v skladačke, prechádzať z miesta na miesto, čítať rôznymi smermi a spôsobmi, Slobodomurárske lóže sú napísané prehľadnejšie, čitateľsky príťažlivejšie, lineárne. Obe práce sú, samozrejme, výrazne selektívne, čo je vidieť najmä na texte Kataríny Hradskej. Vladimír Segeš predostiera svoju tému priemernému čitateľovi na môj vkus pomerne vyčerpávajúco, informačne i kompozične, čo však prináša ďalšiu možnosť otvorenej obsahovej i formálnej konfrontácie tohto textu s inými, menej postmodernými prístupmi k písaniu historicko-topografických prác patriacich do sféry literatúry faktu. Obe knihy nepochybne patria k tomu najlepšiemu, čo roku 2005 v literatúre faktu vyšlo, preto by sa mali stať vzorom aj pre ďalších tvorcov.  

K pomerne vydareným dielam patrí kniha Ivana Szaba a Ladislava Švihrana Vzácne návštevy Bratislavy (Nakladateľstvo Region Poprad). Opisuje šesťdesiat návštev Bratislavy významných osobností spoločenského, kultúrneho a politického života. Tieto historické postavy od pápeža Leva IX., Fridricha I. Barbarossu cez Paracelsa, Máriu Teréziu a Jána Sobieskeho až po Casanovu, Alberta Einsteina a Dalajlámu - pútavo a skratkovito približujú medailóniky a zaznamenávajú ich aktivity v našom hlavnom meste počas návštev. Publikácia by sa dala zaradiť aj k línii memoárovo-portrétovej literatúry faktu, ale vzhľadom na jednoznačnú geografickú determináciu patrí do sféry portrétovo-topografickej literatúry faktu.

Čitateľsky menej príťažlivé, ale informáciami mimoriadne nasýtené sú Dejiny lurdskej jaskyne na Hlbokej ceste v Bratislave (Lúč) Jozefa Haľka, Z dejín Liptovského Hrádku a okolia (Lufema) Branislava ChomuNajstaršie dejiny obce Hodruša-Hámre (Aprint) Víta Priesola. Tieto tri knihy sú cenným zdrojom poznatkov pre obyvateľov, cestovateľov a návštevníkov zmieňovaných lokalít a svojho druhu prvými dejinami týchto miest. K nim treba priradiť aj spomienkovú knihu významného slovenského jazykovedca Antona Habovštiaka Oravské chodníčky (VSSS), ktorá vychádza už druhýkrát - prvé vydanie vyšlo roku 1985. Habovštiakova kniha esejí je nezameniteľne spätá s miestom detstva, detailne približuje život a reálie oravskej dediny z prvej polovice 20. storočia, preto ju nezaraďujem k memoárovému prúdu literatúry faktu, ale k historicko-topografickej línii.

Vyslovene amatérska, avšak o to autentickejšia je práca Júliusa Jackuliaka Bučinári (Feeling, spol. s r.o.). Skupinový portrét drevokombinátu a jeho zamestnancov prekvapivo nevznikol na objednávku, ale ako výsledok spontánneho zberateľského nadšenia dlhoročného zamestnanca podniku. Autor podrobne opisuje rané roky fungovania Bučiny a cez problémy výroby a osudy jednotlivých zamestnancov sa dostáva až k rozporom súčasnosti a krátkemu prehľadu štátnych delegácií, ktoré navštívili drevokombinát počas jeho polstoročnej histórie. Šesťdesiate výročie vzniku Bučiny mohli teda súčasní i minulí bučinári spokojne osláviť aj touto vzácnou knihou.     

Presne na opačnej strane čitateľského záujmu by sa mohol ocitnúť netradičný, takmer detektívny bedeker po histórii, kultúrnom a spoločenskom živote Galanty, dokazujúci, že aj marginálna téma spracovaná na vysokej úrovni sa môže stať mimoriadne zaujímavým a gurmánskym čítaním. Prostredníctvom životného príbehu Samuela Neufelda a jeho galantskej tlačiarene v rokoch 1890 – 1949 (L. Struhár) prináša Anna Jónásová neošúchané pohľady na kultúrne dejiny Galanty a jej širokého okolia, a to vo veľmi širokom kontexte. Autorka poskytuje čitateľovi nielen cenné informácie, ale uvádza do deja, ktorý je, ako sa zdá, pre väčšinu slovenských diel literatúry faktu absolútne nepotrebný. Zároveň svojou knihou pripomína, že literatúra faktu by mala byť skĺbením čo najväčšieho - prehľadne spracovaného - klbka informácií a pútavého štýlu. Už nápad predstaviť kultúrno-spoločenské dejiny mesta cez vývin a osudy kníhtlačiarov (a ich tlačiarní) či cez bibliografiu produkcie tlačiarní v istom regióne v istom čase je nesmierne zaujímavý, a ako sa to v texte Anny Jónásovej jasne ukazuje, aj relevantný a nanajvýš inšpiratívny. 

Naopak, veľmi rozpačito vyznieva kniha Mikuláša Nevrlého a Jána Čomaja Šachová Bratislava (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Viac sa v nej dozvieme o Bratislave než o šachu alebo o šachu v Bratislave, ako by to mohol predznamenávať názov publikácie. Knihe chýba jasnejšia koncepcia; suché úradnícke vyratúvanie udalostí a mien na kvalitnú literatúru faktu dnes už naozaj nestačí.

S básnickou otázkou či je Nitra, slovenské Coventry? (Effeta) sa na čitateľa obracajú Štefan Košovan a Emil Augustín Vontorčík. Autori sa venujú opisu vojnových udalostí spájajúcich sa s Nitrou a jej najbližším okolím.

Mimoriadne plodným autorom je Viliam Apfel. Roku 2004 mu vyšla kniha o M. R. Štefánikovi a osudoch pamätníka na Bradle s názvom Panteón zlomených nádejí, vlani kniha Čas bez rozlúčky (Vydavateľstvo Matice Slovenskej). Autor v nej pútavú tému bojov pri Piave predstavuje značne fragmentárnym spôsobom - prelínanie sa osobných zážitkov aktérov, úryvkov z kníh, denníkov a dobových fotografií. Pri písaní Apfel vychádza z osobných pohnútok – brat jeho starej mamy pri Piave padol - a oduševnene sa snaží vdýchnuť život týmto udalostiam. Knihe sa dá vyčítať priveľká rozbiehavosť, chýbajúca centrálna línia, časové a informačné vákuum vznikajúce zo slabej práce s prameňmi, a to nielen v kontexte prvej svetovej vojny, ale aj v rámci samých bojov pri Piave, čo knihu najskôr zbavuje výpovednej hodnoty a následne aj čitateľnosti.   

Značnú dávku paranoje, mysterióznosti a konšpiratívnosti à la Däniken a Golicyn obsahuje na slovenské pomery netradičná kniha Lži, ktoré menili svet (Regent) novinára Leopolda Moravčíka. V dvanástich kapitolách Moravčík rieši dvanásť veľkých revolúcií, ktoré sa v jeho interpretáciách udiali inak, ako to poznáme z odbornej literatúry alebo médií. Autor „verný“ svojmu remeslu nepodsúva čitateľovi tendenčné výpovede, ale myšlienky oprostené od ideologických a ideových nánosov, a narába s pragmatickejšími a pravdepodobnejšími scenármi, ako to dosiaľ robila slovenská a európska historiografia. Využíva slabiny a obmedzenia akademického historizmu, hľadá viaceré možnosti interpretácie známych udalostí a ponúka čitateľovi paralelné dejiny, za čo mu slovenská historiografia a literatúra faktu môžu iba poďakovať. Moravčík prinavracia čitateľa k záujmu o veci, ktoré sa okolo neho zdanlivo nepozorovane odohrávajú celý život a podnecuje ho k ďalšiemu štúdiu problematiky a samostatnému mysleniu. Literárny vedec profesor Jurčo by tento typ literatúry iste nazval bulvárom literatúry faktu, ale práve knihy ako Lži, ktoré menili svet  môžu do sféry humanitných vied priviesť budúcich slovenských historikov a politológov.

Na záver som si nechal dva bonbóniky, ktoré sú zároveň príjemné aj užitočné. Jednoznačne najprecíznejšie spracovanou publikáciou literatúry faktu za rok 2005 – mohlo by sa zdať, že ide o encyklopédiu - je kniha Tomáša Krivjanského Poľovnícke strelectvo (Epos). Autor detailne spracoval celú problematiku poľovníckeho strelectva od balistiky, druhov strelných zbraní, nábojov, poľovníckej optiky cez prehľad zbraní vyrábaných v ČSSR, ČR a SR, ako aj k nám dovážaných,  po legislatívu a krátku históriu vzniku a vývoja Slovenského poľovníckeho zväzu a poľovníckeho strelectva na Slovensku. Text dopĺňa množstvo farebných a archívnych fotografií, schém a obrázkov. Je to reprezentatívna publikácia najvyššieho rangu. To isté platí aj o nasledujúcej knihe.

Všetkých milovníkov vína iste poteší publikácia Fedora Malíka a kolektívu Víno Malých Karpát (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT). Kolektív autorov sa v nej komplexne venuje vínu a ľuďom pod Malými Karpatami a vyvážene predstavuje jednotlivé vinohradnícke lokality, opisuje ich špecifiká a históriu dorábania vína, tradíciu stolovania a pitia vín v malokarpatskej oblasti. Knihu dopĺňa množstvo kvalitných farebných a čiernobielych fotografií. Čo dodať k tejto knihe a vlastne už aj celkom na záver? Snáď len to, že je škoda, že vydavatelia ku knihám nepribaľujú aj fľašu vína... 

 

Ceny za literatúru faktu udelené v roku 2005

Prémia Literárneho fondu

Literárny fond udelil prémiu v oblasti literatúry faktu Jánovi Čomajovi za knihu Tisíc a jedna žena sochára Tibora Bartfaya(Perfekt).

,,Biografické rozprávanie o živote a diele popredného slovenského sochára rekonštruuje životný príbeh umelca, ktorý sa výrazne zapísal do dejín našej výtvarnej kultúry, najmä tej jej súčasti, ktorá profiluje aj panorámu verejných priestranstiev niektorých miest. Kniha je výsledkom interakcie umelca a skúseného novinára a publicistu, treba tu povedať, že produktívnej spolupráce, ktorá presahuje iba nevyhnutný záznam životných epizód a anekdot, ale vo vydarených okamihoch preniká k charakteru a zmyslu tvorivých úsilí umelca Bartfaya, Jeho spomínanie a dokumenty si našli v Čomajovi adekvátneho partnera, autora textu so zmyslom pre výrazové a významové bohatstvo rozprávania.“

Cena Miroslava Ivanova

Viliam Apfel si na pražskom veľtrhu Svět knihy prevzal Cenu Miroslava Ivanova za ,,trvalý prínos pre rozvoj českej a slovenskej literatúry faktu“.

Ceny AOSS

Klub spisovateľov literatúry faktu ocenil Cestovnú správu z kongresu o ničom a iné texty Štefana Lubyho (Veda).

Cena Ikaru Zlaté pero

Jaroslav Perniš: Jej veličenstvo smrť