Tvorba pre deti a mládež


Keď neprší, aspoň kvapká
Pôvodná tvorba pre deti a mládež v roku 2005

Zuzana Stanislavová

 
Prof. PhDr. Zuzana STANISLAVOVÁ, CSc., narodila sa 30. mája 1951 v Hačave. Venuje sa literárnokritickej a literárnovednej reflexii literatúry pre deti a mládež. Je profesorkou na Katedre komunikačnej a literárnej výchovy Pedagogickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove a Kabinetu pre výskum detskej reči a kultúry tejto univerzity.

Vyše desať rokov sledovania pôvodnej produkcie pre deti a mládež vyvoláva otázku, kam sa slovenská detská literatúra za toto obdobie posunula. Pri hľadaní odpovede treba vziať do úvahy prinajmenšom autorské zázemie, žánrový aspekt, hodnotové relácie i prevládajúce estetické trendy.

  Autorské zázemie posledných rokov sa vykryštalizovalo do „generačnej“ štruktúry, v ktorej má pomerne bohaté zastúpenie generácia (povedané terminológiou Júliusa Nogeho) „presahujúca“ zo 60. a 70. rokov (Jaroslava Blažková, Ľubomír Feldek, Ján Beňo, Libuša Friedová, Peter Glocko, Marianna Grznárová, Ján Navrátil, Jozef Pavlovič, Milan Rúfus, Jana Šimulčíková, Jana Šrámková, Ladislav Švihran) a z 80. rokov (Daniel Hevier, Štefan Moravčík, Ján Uličiansky). Po r. 1989 pribudlo niekoľko ďalších pozoruhodných autorov, ktorí v kontexte tvorby pre deti zotrvávajú viac než jednou knižkou (Jana Bodnárová, Gabriela Futová, Erik Jakub Groch, Jana Juráňová, Peter Karpinský, Daniel Pastirčák, Alžbeta Verešpejová), a objavujú sa aj osobnosti „hosťujúce“, ktoré prispievajú do tvorby pre deti síce jediným, ale o to pozoruhodnejším dielom (Viliam Klimáček, Dušan Taragel, Hana Naglik). Ak  si uvedomíme, že v priebehu minulých pätnástich-šestnástich rokov solídnu úroveň literárnej tvorby pre deti a mládež pomáhalo udržiavať niekoľko desiatok ďalších autorov, môžeme konštatovať, že štruktúra autorskej základne približne od polovice 90. rokov 20. storočia signalizuje postupnú stabilizáciu situácie.

  Zo žánrového hľadiska je dlhodobo stálicou detskej literatúry rozprávková tvorba, resp. tvorba so značnou dávkou fantázie (folklórne, folklorizované i moderné rozprávky, fantastika, povesť). Preferovanie rozprávkovej imaginácie a hravosti možno vnímať aj ako reakciu na racionalizmus informačnej spoločnosti. Slobodná fantázia a usporiadanosť rozprávkového sveta môžu tiež slúžiť ako svojrázna obrana voči dobovej manipulácii človeka. Rozprávkový šťastný koniec uspokojuje zasa ľudskú potrebu optimizmu a nádeje. Jednoducho: rozprávka pomáha človeku uniesť zložité problémy jeho existencie, proti neprehľadnosti vzťahov v realite postaviť krásnu usporiadanosť epického sveta. A tak nečudo, že v pôvodnej knižnej produkcii pre deti je tento žáner v ostatných rokoch výrazne dominantný – a tak sa to ukazuje aj v roku 2005. Okrem početných reedícií folklórnych rozprávok priniesol aj tento rok väčší počet moderných autorských rozprávkových príbehov. Viaceré mali pôvodne premiéru ako rozhlasové rozprávky, čo spravidla prispelo k ich kvalite. Takéto texty tvoria spravidla cyklus príbehov optimálneho rozsahu a prehľadnej sujetovej štruktúry, sú štylisticky hutné a jazykovo vypracované.

  Pôvodne rozhlasovú podobu mali aj rozprávky novej knihy Jána Uličianskeho Čarovný chlapec (Perfekt, il. Peter Čisárik). Rozprávky Tik Tak, Peter KľúčikČarovná chvíľa prostredníctvom imaginatívnych príbehov, pre autora charakteristických, vypovedajú o ľudských vzťahoch a hodnotách. Hovoria o tom, aké dôležité je vedieť sa tešiť zo života, nájsť si čas pre seba i pre iných, upozorňujú na potrebu mať odomknuté oči, uši i srdce voči ľuďom a ich problémom. Hrdinami Uličianskeho rozprávok sú chlapci, vždy určitým spôsobom osamelí. Tento fakt tak trocha dobrodružne ozvláštňuje postavy a príbehom dodáva rozmer presahujúci rámec detstva:  kdesi v podtexte sa pripomenie i ľudská osamelosť.  Rozprávky Jána Uličianskeho sa tak stávajú aktuálnou, literárne brilantnou výpoveďou o štýle doby a životnom pocite človeka v nej. V tom zmysle je v nich ako v každom dobrom humore prítomná aj radosť z prevahy, aj smútok z poznania.

  Jaroslava Blažková ešte koncom 60. rokov koncipovala svoje Mačky vo vreci (Q 111, il. Martina Matlovičová) ako seriál pre časopis Zornička. Rozprávka v ňom vychádzala na pokračovanie (neskôr sa dočkala aj podoby rozhlasového večerníčka). Po autorkinej emigrácii sa z vôle dobových ideológov pred celou jej tvorbou dvere literatúry na dvadsať rokov zatvorili, a tak predmetná rozprávka knižne vyšla prvýkrát až roku 2005. Krátke, kumulatívne komponované epizódky majú svoj ústredný konflikt: zlá Kokrhela rozkáže svojmu chovancovi Ivanovi, ktorého chce „vyučiť“ za zbojníka, aby vzal do vreca a niekde vo svete utopil dvadsať mačeniec. Tie po každom Ivanovom dobrom skutku postupne vyskakujú z vreca. Každé mača má iné dievčenské meno, je inej farby alebo vzorky, každé je pre Ivana odmenou za iný dobrý skutok. Napokon sa však aj zlá Kokrhela zmení na dobrú babku. Próza je príťažlivá vďaka sujetovému napätiu, ktoré udržiava a segmentuje v krátkych tenziách, zásluhou rozprávača, opakovaním sekvencií vytvára komický stereotyp s prvkami paródie. Autorkina vynaliezavosť sa prejavila jednak pri prideľovaní mien a farieb jednotlivým mačiatkam, jednak pri vymýšľaní dobrých skutkov, ktoré Ivan vykoná. Hodnoty, ktoré sa deťom prostredníctvom príbehu nenápadne vštepujú (priateľstvo, vzájomná pomoc, statočnosť, čestnosť, dôvtipnosť, odvaha, tolerancia, dobrota), posúvajú rozprávku do kategórie rozprávok s (úsmevným a hravým) didaktickým aspektom.

  roman Brat vo svojej štvrtej rozprávkovej knihe O malom obrovi (SPN-Mladé letá, il. Miroslav Regitko) vytvoril dobrodružne ladený príbeh o osudoch rozprávkara Viktóriusa, ktorý odíde do sveta, aby našiel ešte väčších hlupákov, ako sú v jeho krajine traja kráľovskí synovci ujímajúci sa vlády po smrti svojho strýka, a ocitne sa v krajine obrov. Sujet postavil na tradičnom zápase dobroty a dôvtipnosti s hlúposťou a zlobou, vyúsťujúci do textovej metafory: personifikované zlo berie duše bytostí, a tým si ich zotročuje. Rozprávka vyvoláva intertextové konotácie Gulliverových ciest (predovšetkým osudov Gullivera medzi obrami), pričom aj záver príbehu v tomto duchu vytvára východisko pre možné pokračovanie: anticipuje totiž pobyt obrieho dieťaťa Malíčka vo svete ľudí. V próze Romana Brata však cítiť aj ozveny ďalších literárnych látok: motív nesvorných synov, robinsonovský motív, niektoré motívy ľudových rozprávok (Múdry Maťko a blázni, Či jesto pravda na svete).

  Charakter dobrodružného rozprávkového príbehu má aj nová kniha Evy Hajduovej Hrdzavá Rea a Veterný kráľ (Košice, Kristína Rybárová - „Agentúra K“, il. Zdenka Bloňská-Záborská). Podobne ako vo svojej prvej knihe (Rastenove dobrodružstvá, 1996) kašíruje motívy folklórnej rozprávky (domácej i orientálnej), prvky starovekých mýtov aj postupy romanticko-sentimentálneho románu. Dokázala ich však využiť len ako motivické a atraktivizujúce rekvizity žánrovo hybridného útvaru. Dvojfázový sujet (jeho prvú fázu tvorí oslobodenie princeznej Tangalí spod kliatby čarodeja Atreasa, druhú vyslobodenie Reinho brata Karima spod kliatby Veterného kráľa) je povrchovo akčný, tentoraz však dôkladnejšie vypracovaný.

  S dobrodružnou literatúrou sčasti korešpondujú aj Rozprávky zo skrine Libuše Friedovej (Regent, il. Martin Kellenberger). Autorka knihu komponovala ako dva päťdielne cykly rozprávok: päť rozprávok je detektívnych – o slávnom Rexovi a malej Evičke, ďalších päť je lietajúcich. Ich poetika pripomína prózy Kristy Bendovej – cyklovaním, aj spôsobom humornej parodizácie. Ide o jednoduché a nenáročné rozprávkové príbehy pre malých čitateľov, aké tvoria stabilnú súčasť rozprávkovej produkcie s poslaním zabaviť a potešiť dieťa.

 Obalka Rozpravky K takýmto rozprávkam patria aj príbehy v novej knihe Jaroslava Rezníka Rozprávky o Mladuškovi (Ikar, il. Peter Cpin). Pre epizódky zo spolužitia výmyselníckeho deduška (keďže ešte nie je starý, vnučky ho nazvú Mladuškom) s vnučkami je charakteristické „technicky“ profesionálne spracovanie a jednoduché humanizujúce posolstvo. Rozprávky dýchajú pokojom a pohodou vidieka, ľudia a zvieratá tu žijú v príjemnej, harmonickej symbióze, vo vzťahu k deťom cítiť starorodičovskú nehu, voči prírode zasa porozumenie. Ale personifikačný princíp je v niektorých prípadoch príliš vypočítaný na efekt (vrabec je hovorca, vlastní laptop a skladá na ňom básne) – nie je to humor celkom blízky deťom toho veku, pre ktorý sú rozprávky určené.

  Tradičný typ animovanej rozprávky reprezentuje kniha Benjamína Tináka Neuveriteľné dobrodružstvá kocúrika Mňauka (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Elena Kubičková), nadväzujúca na tradíciu Hronského animovaných rozprávok. Tak ako Hronského Zajko aj Tinákov kocúrik Mňauko prežije dobrodružstvá v cudzokrajnej Afrike v službe u kráľa zvierat a po návrate kúpi pole – hoci on hrachové, nie kapustné, aby hrach vo vrecúšku uviazanom na chvoste už nikdy nevyplašil žiadne zviera, tak ako vyplašil a do sveta vyhnal jeho. Vtipné epizódy sa zaslúžili o vznik knihy, ktorá deťom poskytuje nenáročnú zábavu a potvrdenie istoty domova.

  Ambície zabaviť, ale aj vychovávať má výber z dosiaľ knižne nepublikovanej „meduškovskej“ (rozprávkovej i básnickej) tvorby Eleny Čepčekovej, ktorý pod názvom Meduškin košíček rozprávok a básničiek (Mladé letá, il. Alena Wagnerová) zostavila Magda Baloghová. V jednoduchých veršoch a rytmizovaných rozprávkach je evidentne prítomný výchovný moment i poučenie. Kniha pripamätúva líniu tradičnej podoby detskej literatúry, ako ju poetologicky i hodnotovo realizovala prvá povojnová generácia v 50. rokoch 20. storočia. V súčasnom kontexte detskej literatúry pôsobí už pomerne archaicky. Na druhej strane však prispieva ku kompletizovaniu diela jednej z osobností klasickej detskej literatúry na Slovensku.

  Osobitný typ rozprávok tvoria príbehy, v ktorých sa zážitková rovina spája s faktickým poznaním. Takýto typ textov prináša kniha Jozefa Pavloviča Rozprávkam je do spevu (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Ján Vrabec). Povedať, že ide o rozprávky na motívy ľudových piesní, by nebolo celkom presné, hoci sa tu nájdu aj také príbehy. Väčšinou je to však nie celkom rozprávkové rozprávanie (v niektorých prípadoch ide skôr o historizujúci výklad), ktoré odkrýva genézu ľudovej piesne, resp. hovorí o osudoch autora alebo textu zľudovenej piesne. Pavlovič fakty prerýva fikciou, miestami dotvára humornou mystifikáciou či paródiou. Prostredníctvom pesničiek umožňuje čitateľom poznávanie našich folklórnych tradícií.

  Pre tvorbu Kvety Daškovej je charakteristický intímny vzťah k prírode a autopsívna báza. Tomu zostala verná aj vo svojej novej knihe Pipo, Vankúšik, Nitka a ich zvierací kamaráti (Q 111, il. Vladimír Čáp). Čitateľ sa v nej stretne s postavičkou strašidielka Pipa, ktoré sprevádzalo návštevníkov Bratislavy v poznávacej publikácii Tri mestá, s vnukom a vnučkou rozprávačky, s tromi psíkmi a kocúrom a epizodicky aj s ďalšími zvieratami. Príbehy majú charakter rozprávania o spolužití ľudí s prírodou imaginovaného fikciou, pričom sa nestráca racionálny pôdorys diania. Rozprávačka príbehov nezakrýva svoju dospelostnú identitu, ale o to autentickejšie vyznieva citlivý a empatický vzťah k zvieratám i ľuďom. 

  Aj v rozprávke Veroniky Jančárovej Chumáčik (Prešov, Vyd. M. Vaška, il. Tomáš Vicen) vytvára príznak rozprávkovosti svojrázna symbióza medzi empatickým sprítomnením pocitov malého vĺčika, strateného vo vesmírnom priestore, a epickým odstupom od rozprávaného. Poznávanie okolitého priestoru vĺčaťom, ktoré kondor uniesol z domova do mesačnej krajiny, a jeho putovanie touto krajinou je cestou za priateľstvom a za poznaním, akú hodnotu má rodina. Monologické rozprávanie plynie hladko a dynamicky, autorka vcelku vydarene buduje lyrickú atmosféru a nevtieravo vyjadruje nežno-chápavý postoj k naivite mláďatka. Knihu možno považovať za jeden z lepších rozprávkových debutov ostatných rokov, hoci začiatočníckym problémom (povedzme v podobe určitej poplatnosti komercializujúcim motívom) sa nevyhla.

  K stabilnej súčasti žánrového spektra súčasnej produkcie pre deti patria povesti, ktoré len zriedkavejšie vychádzajú v jednoznačne intencionálnom určení detskému čitateľovi. Väčšinou majú univerzálnejšiu orientáciu a čoraz minucióznejšie zapĺňajú „povesťovú mapu“ Slovenska. Tento žáner je hodnotovo rôznorodý: popri amatérskych povestiach vychádzajú povesti napísané profesionálne, čo v tomto prípade znamená vytvorené na základe dôkladného poznania a rešpektovania štruktúrnych zákonitostí žánru. Do takejto kategórie patrí tvorba Ondreja Sliackeho, ktorý spolu s ilustrátorom Martinom Kellenbergerom dal tomuto žánru nie práve tradičnú podobu: kniha  Slovenské obrázkové povesti (Vydavateľstvo Matice slovenskej) ponúka totiž povesť ako obrázkový príbeh. Autori v nej sústredili dvanásť historických a dvadsaťsedem miestnych povestí, ktoré pokrývajú celé územie Slovenska. Kompozícia knihy je z hľadiska lokalizácie príbehov kruhová: začína sa i končí príbehmi z východu krajiny. Sujet každej povesti je strohý, príbeh sa rozvíja po jeho uzlových bodoch prostredníctvom obrazovo-slovných sekvencií. Kompozícia každej povesti vymedzuje príbehovú časť (vyjadrenú sekvenciami) a komentár (predstavujúci úvodnú a záverečnú textovú pasáž). Realizácia povestí ako obrázkových príbehov je pre deti zážitkovo príťažlivou modifikáciou žánru (odskúšanou napokon časopisecky – v Slniečku), okrem toho uľahčuje čítanie tým, ktorí ešte zápasia s jeho technikou, podnecuje fantáziu detí, poskytujúc napríklad možnosť dofabulovať príbeh, nevtieravo upozorňuje na žánrové špecifiká povesti.

  Peter Urban v knihe Čertova svadba. Povesti zo stredu Slovenska (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Miroslav Knap) sústredil z  regiónu avizovaného v podtitule jednak autentické literárne látky, jednak sa inšpiroval literárnymi prameňmi zberateľov 19. a začiatku 20. storočia. Pri spracovaní látok sa korektne odvoláva na pramene informácií a dodržiava zásady poetiky ľudovej povesti, vrátane  striedmeho, civilného jazyka bez nadbytočnej ornamentality. Urbanova kniha sa tak stala prijateľným príspevkom do povesťovej mapy Slovenska.

  Legendy a báje vytvorené na základe kresťanského portfólia a po literárnej stránke kultúrne vypracované sa v slovenskej detskej literatúre neobjavujú často. Vlani práve takýto typ próz publikovala Marie Korandová v knihe Ako a prečo je to tak. Slovenské ľudové legendy a báje (Trnava, Spolok sv. Vojtecha, il. Magdaléna Lehotská). Krátke príbehy objasňujú pôvod alebo podobu vecí či javov, pričom za vznikom všetkého, o čom sa v knihe rozpráva, stoja postavy z Biblie (Boh, Ježiš, svätý Peter a i.). Príbehy nie sú zaťažené neprimeranou pietou k biblickým postavám, naopak, sú sympaticky poľudštené a nechýba im ani zmysel pre humor. Báje a legendy tak malých čitateľov potešia, ale zároveň ich podnietia aj lepšie si všímať okolitý svet a uvažovať o ňom i celkom nekonvenčne.

  Menej pozitívne možno prijať knihu Milana Igora Chovana Ružový grúň. (EPOS, il. Michaela Nováková, Júlia Leštinská). Podtitul Dolnoliptovské bájky, povesti a povedačky v tomto prípade znamená nielen regionálnu lokalizáciu príbehov, ale je to aj signál ich žánrovej neurčitosti: miestami ide o povesti, miestami o povrávky, niektoré texty sa zasa prechyľujú k romanticko-sentimentálnej poviedke. Problémom je však aj jazykovo-štylistická stránka textov, najmä neprimerané použitie výrazových prostriedkov modernej doby, aké žánru pôvodne ľudovej prózy nesvedčia.

 Obálka Dievčatko Od rozprávky je na skok k fantastike, teda k žánru, ktorý sa v ostatných rokoch teší aj u nás veľkej obľube – pravda, predovšetkým zásluhou prekladovej tvorby. V roku 2005 vyšli prvé dva zväzky zo zamýšľanej trojzväzkovej fantastiky Mušky MolitorovejIgora Molitora Dievčatko z krajiny drakov, Kniha prvá: Mezzarthys, Kniha druhá: Tajomstvo Legelynu (Ikar). Autori žijú mimo Slovenska (Austrália). Ide o postmoderný mix s rôznorodými filiáciami, najviac filiáciami Harryho Pottera a v druhom zväzku aj Sienkiewiczovho románu V púšti a pralese. Tak ako v Potterovi aj tu je hrdinom sirota, nie však chlapec, ale dievča, kvôli utajeniu identity pomenované všeobecným menom Dievčatko; aj ono má splniť tajomnú úlohu v zápase so zlom. Príbeh je situovaný do paralelného sveta: medzi ním a pozemským svetom jestvuje prepojenie tajnými časopriestorovými tunelmi a každý zo svetov je geograficky i sociálne štruktúrovaný. Kým v ľudskom svete len ojedinele (a pritajene) žijú postavy nie-ľudí, v paralelnom svete žijú ľudia len akoby mimochodom popri prevažne mýtických bytostiach: čarodejníkoch, drakoch, bosorkách, démonoch a pod. Samozrejmou súčasťou paralelného sveta sú čarodejné predmety (metly ako dopravné prostriedky, ale aj vzducholode, potreby na čarovanie), nájdu sa tu aj tradičné rozprávkové rekvizity (zakliaty les, zákaz a jeho porušenie), či stopy artušovských legiend. Akcie a intertextové suvislosti sú zručne pospájané do akčného, dynamického diania, ktorého podstatou je zápas s tajomným zlom. Dievčatko sa dostáva do podobnej situácie permanentného ohrozenia ako Harry Potter, ale celý príbeh je menej temný, viac rozprávkovo dobrodružný. Pre sujet je v prvom diele nosný motív pátrania, v druhom motív putovania a pre obidva zväzky je spoločný motív prenasledovania. Ako v správnej fantastike strašidelné motívy sú spojené s motívmi komickými. Zosobnením zla je bosorka, ktorá si uzurpovala moc v krajine Mezzarthys; táto postava je však nedotiahnutá. Jej hrozivosť a nebezpečnosť zostáva viac vo verbálnej, nie obrazno-akčnej rovine, medzi verbálnymi deklaráciami o jej moci a konkrétnymi prejavmi postavy v akcii nastáva z času na čas rozpor. Napriek takýmto problematickým detailom vznikol príbeh akčný a napínavý – typický príklad masovej kultúry.

  Žánrová oblasť spoločenskej a psychologickej prózy zo života detí a mládeže je už svojou podstatou povolaná na zaznamenávanie životného pocitu a životného názoru mladých.V ostatných desiatich-pätnástich rokoch patrí k vyslovene nedostatkovému artiklu (nielen v pôvodnej, ale i v prekladovej tvorbe) napriek tomu, že čitateľský záujem o príbehy o rovesníkoch u detí a dospievajúcich trvá.   

  Spoločenská próza teda nezaznamenáva rozkvet porovnateľný s jej situáciou v niektorých predchádzajúcich obdobiach, hoci temer každý rok vyjde jedno-dve diela spomínaného zamerania. Psychosociálne problémy súčasných detí a ich pocity zo života však autori iba zriedkavo dokážu stvárniť autenticky (J. Bodnárová, P. Glocko).

Obálka Futová, treba ju vybrať z tej fotky  Systematicky sa príbehom o deťoch venuje Gabriela Futová. Pre jej prózy je charakteristický rodinný prázdninový príbeh, ktorý má vtipne a dynamicky modelovaný  konflikt, životaschopné postavy, šťavnatú fabuláciu a rozprávačský švih. A tak nečudo, že knihy tejto autorky sa stávajú detskými bestsellermi v tom najlepšom zmysle slova. Takúto šancu má aj jej nová kniha Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche (Mladé letá, Il. Juraj Balogh), voľne nadväzujúca na prózu Hľadám lepšiu mamu, v ktorej sa desať-jedenásťročná Katka cez prázdniny z trucu pokúša nájsť si novú mamu, lepšie vyhovujúcu jej naivným predstavám. Tentoraz sa dievčatko musí vyrovnávať s tým, že do domácnosti pribudne mamin partner. Futová teda siahla po téme neúpnej rodiny a ťažkostiach, aké môžu sprevádzať pokus o jej kompletizovanie. Túto závažnú tému neuchopila ako ťažký psychologický problém, ale spracovala ju s dôrazom na komiku vyrastajúcu väčšinou z úsmevných epizód a strelených nápadov protagonistky. Originálne a vtipne pritom dokázala ozvláštniť situácie, ktoré sú v detskej literatúre už ošúchané (príchod nového otca, narodenie súrodenca). A hoci ide o veselý a napínavý príbeh, povedomie závažnosti problému, s ktorým Katka zápasí, zostáva v úzadí nenápadne prítomné.

  Spomedzi príbehov zo života detí a mladých znesie prísnejšie literárne kritériá azda len Autobusová romanca Adolfa Lachkoviča (CCW, il. Peter Lajčák). Tak ako v próze Príbehy spod gaštanov ide o autobiograficky ladený príbeh, v tomto prípade je to príbeh prudkého citového vzplanutia k dievčaťu z autobusu a následného sklamania, odohrávajúci sa v období 50. rokov. Doba tvorí v podstate len kulisu príbehu, praktiky sú verbálne prezentované, nie obrazne stvárnené. Napriek formálne nie celkom štandardnému rozprávaniu (2. slovesná osoba, fiktívne rekonštrukcie prežívania vzťahu dievčaťom) pôsobí tento krehký a citlivý príbeh dosť starosvetsky, čo môže byť závažnou recepčnou bariérou medzi ním a potenciálnym mladým čitateľom.

  V roku 2005 vyšlo ešte niekoľko próz zo života detí a mladých, ich kvalita je však diskutabilná a úroveň nemá ďaleko od diletantstva. Platí to aj o druhej knihe Dagmar Pokornej Prečo veveričky nenosia dáždnik? (Perfekt, il. Miroslav Regitko) určenej pre staršie deti. Prázdninový príbeh rozvíja peripetie prvého zaľúbenia rozprávačky. Prológom k príbehu je stručná charakteristika postáv, ktoré budú vystupovať v sujete, čo je v tomto prípade krok dosť podstatný. Charakter jednotlivých postáv by totiž čitateľ poväčšine inak ťažko odhadol, keďže v sujete sa prejavujú pomerne stereotypne, málo individualizovane. Konflikt, tak ako je spracovaný, pôsobí triviálne a opakujú sa v ňom nedostatky z prvej knihy Dagmar Pokornej spred dvoch rokov, predovšetkým  vykonštruovanosť situácií, naivné blufovania vo vzájomných vzťahoch postáv, ktorého úlohou je vytvárať napätie, nedostatočná psychologická plastickosť postáv, ktorú by zrejme mal zastrieť nadužitý slang a vyvolať dojem súčasnosti. Vznikol mimoriadne plytký, prvoplánový príbeh.

  K typu prázdninových príbehov patria aj prózy Milana Igora Chovana Maľované leto (EPOS, il. Michaela Nováková). Dedikácia „všetkým dobrým chlapcom, ktorým sú zážitky a skúsenosti poučením“, a „všetkým dobrým dievčatám, ktoré vedia byť pre chlapcov vzorom“, dáva tušiť, že pôjde o didaktizujúce prózy s príkladnými hrdinami, odohrávajúce sa v idylickej atmosfére. Toto tušenie sa skutočne potvrdí: prázdninové zážitky dvoch kamarátov sú popisné, staromódne, bez napínavosti a dobrodružnosti – či už by išlo o dobrodružnosť akcie, alebo o dobrodružnosť poznávania. Ponúka sa tu próza o dobrých deťoch a bezproblémovom vegetovaní ako vystrihnutá z prelomu 19. a 20. storočia.

  Podobne ako kedysi v 50. a 60. rokoch Mladé letá sa tentoraz rozhodlo vydavateľstvo Perfekt stimulovať záujem autorov o tvorbu nedostatkových žánrov, a vypísalo teda súťaž v tvorbe poviedok pre deti a mládež. Zborník najlepších poviedok vyšiel pod názvom Poletíme za dúhou. Poviedky pre deti a mládež (Perfekt, il. Miroslav Regitko) a priniesol sústredenejši, literárne niekedy profesionálnejší a nelineárny, väčšinou však amatérskejší a priamočiarejší pohľad na pálčivé problémy dneška, akými sú šikanovanie a intolerancia k rasovej či fyzickej inakosti, osamelosť a nekvalita medziľudskej komunikácie, rôzne druhy závislosti...  Prvý ročník súťaže teda zmapoval časť zásadných spoločenských problémov, hoci väčšinou len v tematickej polohe,  ale v najlepších poviedkach (víťazná poviedka Jany Bodnárovej Psy, čiastočne v poviedkach I. Škripkovej, R. Jágrikovej) nájdu sa už náznaky autentickej pocitovej polohy, v akej tieto problémy zažívajú a reflektujú súčasné deti a dospievajúci.

  V oblasti literatúry faktu sa každý rok objavujú nové tituly. Medzi nimi sa z času na čas ukážu životopisné diela. V minulom roku vyšli hneď dve diela takéhoto žánrového zamerania. Jedným je biografická próza Danice Štilichovej-Suchoňovej Život plný hudby (SPN-Mladé letá), v ktorej na základe autentických výpovedí svojho otca, hudobného skladateľa Eugena Suchoňa, poskladala mozaiku jeho osudov, doplniac ju o rovnako autentické výpovede osobností, ktoré Suchoňa poznali. Popri pôsobivom príklade silnej osobnosti sú v texte prítomné aj nenápadne zapracované informácie o svete hudby i o živote na Slovensku v minulosti. Životopisným rozprávaním je aj nová kniha Ladislava Vargu Hviezdny generál: tajomstvá života a smrti M. R. Štefánika (Žilina, Knižné centrum). Publikácia je spracovaná so značnou dávkou patetickej piety a bez väčšej literárnej hodnoty.

  Obalka moja prva galeria Spojenie vecnej informácie s autentickou zážitkovosťou určilo podobu originálnej publikácie Jany Bodnárovej Moja prvá galéria (Vydavateľstvo Vienala, il. Miloš Kopták, Denisa Stanislavová). Autorka využila funkčnú symbiózu dvoch semiotických systémov: výtvarného (farebné reprodukcie výtvarných diel umiestnené na pravej stránke) a slovesného (poetická interpretácia artefaktu situovaná na ľavej strane dvojstrany). Ilustrátori v podstate len jemnou kresbou striedmo zasahovali do reprodukcie. Literárna časť je pozoruhodná spôsobom, akým sa tu spája vecné kunsthistorické poznanie s impresívnym  zážitkom z výtvarnej percepcie a so schopnosťou vydať o tom básnivú výpoveď. Výsledné lyrické impresie a rekonštrukcie (možných) drám skrytých vo výtvarnom diele sú esteticky pôsobivé a zároveň nenápadne a nevtieravo inštruujú, akým spôsobom možno vnímať a zažívať umelecké výtvarné dielo. Upriamujú pozornosť na atmosféru diela, na zaujímavé detaily a ich komponovanie do celku, naznačujú potenciálne príbehy a osudy postáv alebo reálií na obraze, stimulujúc tak čitateľovu predstavivosť.

  O spojenie informácie so zážitkom sa usiluje aj Rudolf Čižmárik v próze Pes do vrecka. (Alexandra). Téma nie je nová: rozprávanie o psíkovi v rodine. Má podobu štylizovanej biografie psa Emy, pričom sa nezrieka ani ambície vypovedať aj o vzťahoch medzi ľuďmi a zvieratkami. V určitom zmysle je kniha sympatickou adoráciou tohto spolužitia, chýba jej však imaginácia: čosi, čo púhu empíriu transformuje na literatúru. Výhrady možno mať aj voči práci jazykového redaktora.

  Ak v nejakom žánri slovenskej detskej literatúry už dlhodobo vládne nuda, je to celkom určite poézia. Ani v roku 2005 sa na tomto poli neudialo nič zvláštne. Tri zbierky veršov pre deti, ktoré sa objavili, zotrvávajú pri modeli riekankovej jednoduchej a hravej poézie. Nová básnická zbierka Štefana Moravčíka Videl to svet? (Vydavateľstvo Matice slovenskej, il. Martin Kellenberger) je tentoraz výraznejšie zameraná na hravé popularizovanie zabudnutej (zastaranej, nárečovej) lexiky. A tak sa deti dozvedia, čo to je brdo, vercajg, náprstok či almara, čo to znamená, ak deti pomenujeme argotizmom „bosí“ alebo ak kupujeme niečo za babku, ale poézie, ktorá by im otvárala oči pre iné videnie všedných vecí, si neužijú.

  Zbierku Ondreja Nagaja Od čoho má slnko kľúče (Knižné centrum, il. Ján Vrabec) tvoria nenáročné riekanky usporiadané do cyklov podľa ročných období. Zaiste potešia, ale neprekvapia. Paperback Táne Pastorkovej Veršovaná abeceda (Príroda, il. Katarína Slaninková) rozmnožil počet jestvujúcich abecedárov na vyslovene diletantskej úrovni (veršovnícky, obrazne, aj prakticky: báseň určená na vyvodenie a osvojenie si písmena nemôže mať toto písmeno zastúpené iba v jedinom slove!). Daniel Hevier v knihe Päťka z nudy (Mladé letá, il. D. Hevier) ponúkol komponovaný súbor piesňových textov, básní a próz, ktoré majú podobu mystifikovaných a imaginovaných výpovedí a sú už tradične vytvorené na profesionálnej úrovni. Ani on nijako neprekvapil. No a novú knihu veršov zosnulého Borisa Droppu Modré slnko (Regent, il. Virgil Droppa) sa nám nepodarilo zohnať vôbec. Jozefa zo Senca s jeho už tretími či štvrtými grafomanskými veršovanými opovážlivosťami radšej ani nespomíname.

  Na záver možno konštatovať, že rok 2005 nepriniesol v tvorbe pre deti a mládež žiadne veľké prekvapenia ani v oblasti autorskej základne, ani v rovine žánrov. V porovnaní s predchádzajúcimi rokmi však neznamenal ani „prepad“ hodnôt: tak ako vyšli diela nadštandardných kvalít, vyšli aj diela štandardné a subštandardné. A podobne – tak ako vyšli diela konvenčných poetík, vyšli aj diela objavné. Za najlepšie vydané opusy možno považovať netradičné rozprávanie o výtvarnom umení Jany Bodnárovej, rovnako netradičné podanie povestí Ondreja Sliackeho a Martina Kellenbergera, múdry rozprávkový triptych Jána Uličianskeho, vtipný detský príbeh Gabriely Futovej a inteligentne didaktickú prózu Jaroslavy Blažkovej. K  literárnym dielam s dobrou úrovňou patria aj knihy V. Jančárovej, Romana Brata, Kvety Daškovej a, prirodzene, Daniela Heviera. Napokon, zaujímavými príspevkami do žánrového i hodnotového spektra slovenskej detskej literatúry boli i dve knihy fantasy M. a I. Molitorovcov.

  To, čo je ešte na produkcii roka 2005 zaujímavé, sú posuny v štruktúre vydavateľstiev kníh pre deti. Odhliadnime pritom od nových a neznámych (málo známych) súkromných vydavateľstiev – tie sa za knižnými titulmi objavujú každý rok. Nápadné je skôr to, že sa čoraz výraznejšie začína profilovať Perfekt, preberajúc na seba aj prvky organizovania života detskej literatúry a jej rozvoja. Stabilne prínosné sú vydavateľstvá Ikar, Q 111, Regent i Vydavateľstvo Matice slovenskej. Naopak – zdá sa, že nie tak dávnu pozíciu vydavateľského „lídra“ kvalitnej pôvodnej detskej literatúry opúšťa vydavateľstvo Mladé letá; predbežne sa to ešte prejavuje skôr v dramaticky klesavom počte vydaných titulov, ale začína sa to už nebezpečne dotýkať aj kvality viacerých z nich. Spojenie so Slovenským pedagogickým nakladateľstvom by hádam nemalo znamenať likvidáciu tohto v minulosti monopolného vydavateľa detskej literatúry u nás? Osobitným problémom je napokon distribúcia detských kníh po Slovensku (Bratislavu nevynímajúc), najmä z vydavateľstiev Regent a Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Ich produkcia zostáva pred čitateľom vo veľkej miere dobre utajená. A preto ani toto bilančné hodnotenie nezaznamenáva všetky tituly, ktoré by zaznamenať mohlo a malo.

  Pôvodná literatúra pre deti a mládež však napriek všetkému žije a rozvíja sa. Aj keď sa to nedeje skokmi a za zvukov fanfár. Aj keď tie najpozoruhodnejšie diela sa každý rok dajú spočítať na prstoch jednej ruky a prevažuje skôr to ostatné. Napokon: ani v minulosti to väčšinou nebolo inak. Nebolo to inak ani v roku 2005.

 

Najkrajšie detské knihy 2005
podľa poroty Bibiany a Slovenskej sekcie IBBY:

JAR – Jozef Pavlovič: Z košíčka (SPN – Mladé letá); LETO – Ján Uličiansky: Čarovný chlapec (Perfekt), Michal Černík: Rozprávka o kohútikovi a sliepočke (Buvik); JESEŇ – Viliam Klimáček: Noha k nohe (Vydavateľstvo O.K.O.); ZIMA – Jana Juráňová: Ježibaby z Novej Baby (Záujmové združenie žien Aspekt).

 

Najlepšie detské knihy 2005:


LETO –
Ján Uličiansky: Čarovný chlapec (Perfekt); JESEŇ – Viliam Klimáček: Noha k nohe (Vydavateľstvo O.K.O.); Gabriela Futová: Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche (SPN – Mladé letá); ZIMA – Daniel Hevier: Päťka z nudy (SPN - Mladé letá).

 

Prémia Literárneho fondu za rok 2005:

Jaroslav Rezník: Rozprávky o Mladuškovi (Ikar)

 

Cena Spolku slovenských spisovateľov za rok 2005:

Igor Gallo: Rozprávočky z kolibôčky (VSSS)