Dátum a miesto narodenia

04. 07. 1944  Liptovský Mikuláš

Dátum a miesto úmrtia

12. 05. 2004  Liptovský Mikuláš

Oblasti záujmu

poézia

Životopis autora

Narodil sa 4. júla 1944 v Liptovskom Mikuláši. Základnú školu vychodil v rodnom meste, tam aj zmaturoval na Strednej priemyselnej škole stavebnej. Rok pracoval ako stavbyvedúci v Košiciach a v Kopřivnici. Potom študoval na Pedagogickej fakulte v Martine a v Banskej Bystrici slovenský jazyk a dejepis. Po skončení základnej vojenskej služby sa zamestnal ako učiteľ na základnej škole v Liptovskom Mikuláši. Pre svoje politické postoje mal problémy s publikovaním. Od roku 1981 pôsobil ako učiteľ na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Po novembri 1989 bol pracovníkom školskej správy, ale po krátkom čase sa vrátil k pedagogickej činnosti. Zomrel 12. mája 2004 v Liptovskom Mikuláši.

Literárna tvorba - poézia

Pohyblivý v pohyblivom (1968), Sme príbuzní na začiatku (1970), Na prahu počuteľnosti (1988), Vzdušnou čiarou (1991), Havránok (1998), Básne (2003)

Literárna tvorba - esej

Liptovský Mikuláš – príbeh mesta (2000)

Literárna tvorba - iné

Laučík / Repka / Štrpka: Pohybliví v pohyblivom (2007, zost. O. Pastier), Laučík / Repka / Štrpka: Pohybliví nehoria (2009, zost. O. Pastier) – obe obsahujú rôzne variácie osobných listov, špecifických manifestov, ukážok tvorby, rozhovorov, dokumentov, úryvkov z denníkov a inej tlače

Charakteristika tvorby

Do literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom, ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku, ktorá je na jednej strane obrazom chaosu súčasného sveta, no zároveň apelom na možnosti každého jednotlivca pri ochrane základných ľudských hodnôt. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti. Zobrazil v nej rozporuplnosť prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a jej zákonitostiam.

Jozef Mihalkovič

Preložené diela

Mobilis in mobile (1999 po portugalsky)

Cranberry in Ice, Mississauga (2001 po anglicky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Laučíkove básne boli preložené do viacerých jazykov a vyšli v zahraničí v početných antológiách.

Monografie a štúdie o autorovi

Hochel, I., Čúzy, L.:, Kákošová, Z.: Slovenská literatúra po roku 1989. Bratislava: LIC 2007.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK 2001.

Hevier, D.: Svetloplaché letectvo Ivana L. (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

Rédey, Z.: Svedectvo o napredovaní po trase poézie (I. Laučík: Básne). In: Romboid, 39, 2004, č. 5.

Štrpka, I., Laučík, I.: Rozhovor Ivana Štrpku s Ivanom Laučíkom nad Pomlčkou a na pokraji jaskyne. In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

Zajac, P.: Báseň na prahu počuteľnosti (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

Jurčo, M.: Príbeh mesta aj „federácie ľudských duší" (I. Laučík: Liptovský Mikuláš). In: Tvorba T, 12 (21), 2002, č. 1.

Gajdoš, M.: Medzi ničím a všetkým (I. Laučík: Havránok). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 23.

Gavura, J.: Návrat ku gréčtine (I. Laučík: Havránok). In: Romboid, 34, 1999, č. 5.

Matejov, F.: Krajina u Ivana Laučíka. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 2.

Matejov, F.: O poézii Ivana Laučíka (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: RAK, 3, 1998, č. 3.

Kasarda, M.: Osamelí bežci. In: Fragment, 9, 1995, č. 1.

Matejov, F.: Tézy k lektúre poézie I. Laučíka. In: Slovenská literatúra, 41, 1994, č. 5 – 6.

Solotruk, M.: Ivan Lučík. In: Dotyky, 6, 1994, č. 3 – 4.

Ivan Laučík (Profil). In: Romboid, 28, 1993, č. 9.

Kasarda, M.: Správy z ľudského vnútra. In: Slovenské pohľady, 109, 1993, č. 4.

Bajusová, Z.: Vzdušná čiara našich čias (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 7.

Čúzy, L.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

Hochel, I.: Zložitý lyrický priestor (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 26.

Chrobáková, S.: Ivan Laučík: Vzdušnou čiarou. In: Romboid, 27, 1992, č. 7.

Kasarda, M.: Šťastnú cestu! (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 4.

Matejov, F.: Estetika „vznešeného“? (I. Laučík: Vzdušnou čiarou). In: Tvorba T, 2 (11), 1992, č. 7.

Trávníček, J.: Báseň jako vědomí krize. In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

Gomba, C.: Ivan Laučík: Na prahu počuteľnosti. In: Romboid, 24, 1989, č. 11.

Chrobáková, S.: Prekročiť prah vlastného nevedomia (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Romboid, 24, 1989, č. 7.

Hevier, D.: Čo sa nezmestilo do mlčania (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 11.

Štrpka, I.: Laučíkov prah (I. Laučík: Na prahu počuteľnosti). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 2.

O autorovi

Laučíkov "osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ  – účinkovať v priestore činu.

Ivan Štrpka

Laučík azda najviac z Osamelých bežcov využíva entropiu ako konštitutívny prvok literárneho textu. Neurčitosť nemieni vo svojej poézii zmenšovať, zapĺňať zdanlivé nejasnosti, dorozpravávať obrazy. To necháva na čitateľa, nech si sám vytvorí priestor, v ktorom jednotlivé voľne visiace významy slov nadobúdajú súdržnosť. Seriálová forma chápaná ako spájanie prvkov, ktoré získavajú na význame vo vzájomnom kontexte a opakovaním, sa však u Laučíka naozaj pohybuje na extrémnej hranici únosnosti. Komunikácia s textom je náročná a každé čítanie knihy nám predstavuje zbierku inak, vytvára pozmenenú štruktúru Laučíkovho – a čitateľovho – sveta. Azda je to borgesovská kniha z piesku, kde každé otvorenie vyvolá iné čítanie.

Martin Kasarda

Svetlo má u Laučíka svoj objem, hmotnosť, hĺbku i hrúbku, svoju fyzickosť. Nie je to impresionistické mihotanie, je to skôr ostrý lúč schopný rezať a vnikať. Preto všetky tie severy, marce, ostrosť, presnosť: nie aby bolo mrazivo, psia ľudská zima, ale aby bolo čisto, viditeľne, presne.

Daniel Hevier

Laučíkov prah básne sa začína kdesi tam, kde padá hranica prežívania a reflexie a nastupuje ich živé prelínanie, procesuálnosť, roztváranie sa "cítiaceho" vedomia a jeho vstupovanie do reality, do jej tvorivého preštruktúrovania v básni. Tam, kde je aktérom, kde nastupuje konkrétnosť lyrickej situácie a jej výsostne akčný pôdorys, autentické dianie a nelineárne myslenie. Priestor jeho básne je syntetizujúci, holistický. Jej čas je prítomnosť. Jej spôsob – byť prítomný, t. j. celkom živý. Každá jeho báseň je dynamicky utvárajúci sa a fungujúci významotvorný proces, smerujúci k novému celku – nie k súhrnu významov. (…) Laučík nevytvára metaforické rovnice, jeho laserovo prenikavá obraznosť slúži procesu poznávania, utvárajúcemu sa mysleniu. Výrečná je jeho koncentrovanosť výrazu, strohosť, postupy blízke juxtapozícii, dynamický sémantický strih, sugestívna vizualita, jemná irónia, sarkazmus. Zbytočných slov tu niet. (…) Laučíkova báseň je nasýteným poľom kooperujúcich významov, je sieťou, ktorá vytvára pulzujúci a ináč neuchopiteľný úlovok.

Ivan Štrpka

Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, pričom ho prežíva ako permanentný stav. (…) Človek v Laučíkovom autorskom chápaní je krehký zraniteľný tvor, ohrozovaný predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto sú do značnej miery bizarné aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť.

Igor Hochel

Dnes je čoraz zjavnejšie, že lyrickú podstatu osamelo-bežcov možno prijímať cez duchovné štruktúry, ktoré vysvetľuje napríklad holistická teória univerza, gaiateória, filozofia perennis či transhumanizmus. Laučíkovo počúvanie sveta poskytuje i evokuje zážitky blízke analogickým teoretickým úsiliam definovať novú paradigmu bytia, postihujúcu životný význam kooperácie, synergie a problémov ekológie. Pocit globálnej súnaležitosti je najsilnejším motívom Laučíkovej tvorby.

Zuzana Bajusová