Úvodná stránka / Spisovatelia / Zoznam slovenských spisovateľov /

Haugová, Mila (1942) MEDAILóN OSOBNOSTI

Pseudonym

Mila Srnková

Dátum a miesto narodenia

14. 06. 1942 Budapešť

Oblasti záujmu

poézia, publicistika, preklad

Životopis autora

Narodila sa 14. júna 1942 v Budapešti. V detstve sa s rodičmi sťahovala na rozličné miesta Slovenska: Vráble, Nitra, Breziny, Zlaté Moravce, Levice. Otec bol v rokoch 1951 – 1953 uväznený z politických dôvodov. Absolvovala Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Pôsobila ako agronómka, potom ako stredoškolská učiteľka. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy emigrovala do Kanady, skadiaľ sa však po roku vrátila do vlasti. V rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid. V roku 1996 absolvovala študijný pobyt v USA. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba - próza

Zrkadlo dovnútra (2010, kniha pamätí)

Literárna tvorba - poézia

Hrdzavá hlina (1980), Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1997), Krídlatá žena (1999), Atlas piesku (2001), Zavretá záhrada /reči/ (2001), Orfea alebo Zimný priesmyk (2003), Archívy tela (2004), Target(s), Terč(e) (2005), Rastlina so snom: Vertikála (2006), Biele rukopisy (2007), Miznutie anjelov (2008), Pomalá lukostrelkyňa (2010), Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (2011, haiku od 11 slovenských básnikov)

Literárna tvorba - preklad

Neskoro je, neodchádzaj (japonská poézia, 1984), Šuntaro Tanikawa: Poludnie duše (1988), Silvia Plath: Luna a tis (1989), Else Lasker-Schüler: Zrkadlo tvojej krvi (1995), Sarah Kirsch: Krídla okna (2006)

Charakteristika tvorby

Mila Haugová patrí medzi výrazné talenty ženskej poézie. Popritom, že je našou najprekladanejšou poetkou v zahraničí, je aj najplodnejšou súčasnou poetkou. Už tretie desaťročie sa úpenlivo drží slov, ktoré jej pomáhajú žiť. Básnické zbierky Hrdzavá hlina (1980), Premenlivý povrch (1983), Možná neha (1984), Čisté dni (1990), Praláska (1991), Nostalgia (1993), Dáma s jednorožcom (1995), Alfa Centauri (1996) sú toho dôkazom. Nemožno však tautologicky použiť argument jej všeobecnej známosti na odôvodnenie vydávania jej nových a nových textov (Krídlatá žena, 1999, Atlas piesku, 2001), skôr treba vysvetľovať ich vnútornú opodstatnenosť; Haugová totiž začiera čoraz hlbšie: hľadá asociácie a príbuznosti v ríši rastlín i v antike, v dávnej pamäti ľudstva, európskej kultúry, aby nám zase do pamäti vložila svoje dnešné poznanie sveta, ktoré sa podľa nej v zásadných otázkach ľudského života a smrti veľmi nelíši. Čitateľ sa so smutnou rozkošou začíta do jej úzkostných veršov s prvkami meditácie a hľadá v nich paralely so svojím osudom (Atlas piesku, 2001, Zavretá záhrada/reči/, 2001). Možno i konfrontácia jej básnického subjektu s antickým mýtom (Orfea alebo Zimný priesmyk, 2003) a konfrontácia nášho vnímania s jej pohľadom, jej sprostredkovanie niečoho vzdialeného, čo sa nás dotýka, no bez jej pripomenutia by sme si to nestihli uvedomovať, toto pribrzdenie v chvate života robí z jej textov pravú poéziu. Nateraz poslednou Haugovej knižkou je zbierka Archívy tela (2004). Autorka prináša do slovenskej poézie svojský, ostrý a vyhrotený pohľad na ženské bytie, zvýraznený sústredeným záujmom o archetypálne vzťahy v ľudskom vedomí, postihujúcom svet v jeho základných významoch. Vo svojich básňach sa sústreďuje na podstatu výpovede, na presnosť pomenovania a jeho včlenenie do tvaru básne. Básnická výpoveď, vybudovaná na opozičných významových paralelách, smeruje k mnohovýznamovosti, vyjadrujúcej rozporuplnú skúsenosť ženy, človeka i ľudstva, pričom jej východiskom je erotická láska. Kultúrne vedomie súčasného človeka navyše zosilňuje početnými odkazmi na slovenský aj inojazyčný literárny a umelecký kontext, citátmi zastupujúcimi všeobecnú skúsenosť, možno i suplujúcimi nepoznateľnosť prietorov Prozreteľnosti.

Anna Šikulová

Preložené diela

Holomrazenie (1998 po nemecky)

Das innere Gesicht (výber z poézie, 1999 po nemecky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Vnútorná tvár (2000 po nemecky)

Atlas z piesku (2001 po nemecky)

Gradiva (výber z poézie, 2001 po francúzsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Sandatlas (výber z poézie, 2001 po nemecky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Alfa (výber z poézie, 2003 po slovinsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Körperarchive (výber z poézie, 2006 po nemecky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Six Slovak Poets (výber z poézie, 2010 po anglicky - s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Nenogistá roze (2011, výber básní, Lotyšsko, prel. Dagnija Dreika a Uldis Bérzinš - s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Haugovej básne boli preložené do viacerých jazykov a boli publikované v rôznych antológiách a literárnych časopisoch.

Monografie a štúdie o autorovi

Podracká, D.: Mila Haugová: Zrkadlo dovnútra. In: Knižná revue, 20, 2010, č. 6.

Podracká, D.: Mila Haugová: Miznutie anjelov. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 6.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Prokešová, V.: Mila Haugová: Target(s), Terč(e). In: Knižná revue, 16, 2006, č. 4.

Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Čertík, J: Mila Haugová: Orfea. In: Slovenské pohľady, 4+120, 2004, č. 2.

Bžoch, J.: Náročné hľadanie mystéria. In: SME, zv. 11, 3. 7. 2003.

Hochel, I.: Dotyky, sondy, postoje. Nitra 2003, s. 121 – 125.

Macsovszky, P.: Prečo sa ne(z)mení? In: Slovo, 5, 2003, č. 44.

Matejov, R.: Zázemie mystéria. In: Knižná revue, 13, 2003, č. 11.

Mitka, M.: Pamäť v tele priestoru. In: RAK, 8, 2003, č. 6.

Nahálka, P.: Tri o dvoch a o jednej. In: RAK, 8, 2003, č. 7 – 8.

Šimulčíková, J.: Čaro neporovnateľného. In: Literárny týždenník, 16, 2003, č. 23.

Chrobáková-Repar, S.: Mila Haugová. Bratislava: Kalligram 2002.

Macsovszky, P.: Mapa: ústup do seba. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 29 – 30.

Petraško, Ľ.: Mila Haugová: Sandatlas/Atlas piesku. In: Revue svetovej literatúry, 38, 2002, č. 1.

Rédey, Z.: Nekonečná záhrada slova. In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 14.

Vlnka, J.: Záhrada času v období večnosti. In: Slovenské pohľady, 4+118, 2002, č. 4.

Hochel, I.: Viera v silu postmoderného slova?. In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 24.

Chrobáková, S.: Mila Haugová (Alfa). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

Macsovszky, P.: Rozvetvené púšte ticha. In: RAK, 6, 2001, č. 5 – 6.

Matejov, R.: Tajomno púšte. In: OS, 2001, č. 7.

Rédey, Z.: V záhrade slova, v púšti tela. In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

Šrank, J.: Archeológia ako kontemplácia, kontemplácia ako archeológia (predbežné poznámky). In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

Vlnka, J.: Bizarné kresby v piesku. In. Knižná revue, 11, 2001, č. 14 – 15.

Bakoš, J.: Voľakde je vždy voda. In: Knižná revue, 9, 1999, č. 13.

Čierna, M.: Pridelený priestor. In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 36.

Chrobáková, S.: Textová seizmografia. In: Romboid, 34, 1999, č. 5.

Puškáš, M.: Krídlatá poézia krídlatej ženy. In: Pravda, zv. 9, 16. 6. 1999.

Vojtech, M.: Kultivovaná poézia plná chladu. In: Slovo, 1, 1999, č. 22.

Cviková, J.: Mila Haugová: Alfa Centauri. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

Špaček, J.: Alfa Centauri. In: Knižná revue, 7, 1997, č. 15 – 16.

Zelinský, M.: Mila Haugová: Alfa Centauri. In: Romboid, 32, 1997, č. 7.

Bokníková, A.: Úzky svet melodrámy, alebo monodráma ženy v odosobnenom svete? In: RAK, 1, 1996, č. 2.

Krajčovičová, J.: Dýchanie pod snehom. In: Dotyky, 8, 1996, č. 1.

Maczovsky, P.: Takmer vtáčia reč. In: Dotyky, 8, 1996, č. 7.

Petrík, V.: Mila Haugová: Dáma s jednorožcom. In: Romboid, 31, 1996, č. 6.

Chrobáková, S.: Stanislava Chrobáková číta Milu Haugovú. In: Romboid, 29, 1994, č. 1.

Bokníková, A.: Poézia fragmentu. In: Dotyky, 5, 1993, č. 8.

Puchala, V.: Bolesť, ktorou sa rozširuje svet. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 15.

Šimko, Š.: Filozofujúca poézia. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 45.

Ballek, L.: Permanentný pocit napätia. In: Romboid, 27, 1992, č. 3.

Hatala, M.: Ticho a skromne. In: Romboid, 27, 1992, č. 9.

Bátorová, M.: Princíp života dvojíc. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 1.

Fischerová, T.: Časopriestorová mozaika. In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 34.

Chrobáková, S.: Dvojaká skúsenosť tvorivého procesu. In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 7.

Janík, P.: Pralátka poézie. In: Romboid, 26, 1991, č. 8.

Milčák, M.: Prahodnota lásky. In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 14.

Hochel, I.: Mila Haugová: Čisté dni. In: Romboid, 25, 1990, č. 9.

Hosťovecká, N.: Nežná a krutá. In: Slovenské národné noviny, 1990, č. 3.

Chrobáková, S.: Ani láska. In: Kultúrny život, 24, 1990, č. 10.

Mojík, I.: Mila Haugová: Čisté dni. In: Romboid, 25, 1990, č. 9.

Podracká, D.: Udalosti medzi svetlom a tmou. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 37.

Števček, P.: Milovanie z druhej strany. In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 37.

Mikula V.: Literárne observatórium. Bratislava 1989, s. 78 – 81.

Mikula, V.: Poézia možností. In: Romboid, 20, 1985, č. 1.

Križka, T.: Mila Haugová: Premenlivý povrch. In: Slovenské pohľady, 100, 1984, č. 3.

Moravčík, Š.: Balzam zamilovaných. In: Večerník, zv. 29, 18. 5. 1984.

Petrík, J.: Návrat k debutu. In: Nové slovo, 26, 1984, č. 36.

O autorovi

Haugová nie je autorka, ktorá vydáva svedectvo ľahko a ľúbivo. Nespočetne veľa ráz u nej do hrdla tuhne olovoť, mlčíme a vravíme nemí, spíme v kameni. Dotyk tu zostáva bránkou k životu, k vzťahu, k pochopeniu. A vzťah ako kľúč k sebe samému, k človeku, napriek nepriazni ohlúpujúceho prostredia je horúci, citlivý, hlboký. Haugová nie je autorka, ktorá nám poskytne klamné nádeje, ktorá si prispôsobí životnú filozofiu vlastným potrebám. V jej krutej úprimnosti sa však pritajilo zrnko istoty, že bezpečne rozoznáme lásku od nelásky, dobro od zla – aj keby si vymenili vonkajšiu podobu, aj keby ich podoba nebola lyricky idylická a priama.

Stanislava Chrobáková

Haugovej básne sú snímaním masky. Takej masky, ktorá zachytila tvár v každej chvíli, vo všetkých podobách. Iba tak si viem vysvetliť, prečo je významotvorným gestom jej básne vášeň k fragmentu, stojaca oproti inej vášni pre systém. Všetky básne chápem ako jednu báseň – plač ženy za mŕtvym milencom, ako premeny lásky telesnej i duchovnej, fyzickej i metafyzickej (...) – tvorí jednu z originálnych podôb piesní, ktorá svojou erotickosťou kladie odpor voči stupňujúcej sa agresivite a nekrofílii tohto odchádzajúceho storočia.

Milan Hamada

Básnická zbierka Rastlina so snom: Vertikála je napísaná jazykom vedmy, ktorá si opakuje svoje prírodné rituály. Svieti tu svetlo racionálnosti, ktoré sa často mení na svetlo metafyziky alebo duchovnosti. V tomto svetle možno vidieť svet i prírodu s presahom do inej skutočnosti, básnickej i filozofickej zároveň.

Ján Buzássy

Básnická zbierka Mila Haugovej Miznutie anjelov predstavuje ďalší stupdeň vo vývoji tvorby tejto významnej poetky... Mila Haugová od svojich začiatkov viedla originálnu líniu svojej poézie proti tradícii predstáv, aké u nás donedávna vládli o ženskom písaní. Neuzatvára sa do intimity, súkromia, v láske vždy vidí tvorivú silu, napĺňajúcu životy ľudí. Jej básne posúvajú vpred naše poznávanie sveta, najmä jeho ženskej časti, ktorá ovplyvňuje všetko.

Ján Buzássy

Jednou z ústredných metafor tvorby Mily Haugovej je záhrada. V záhrade poetka miluje, zúfa si i verí, píše žalmy i Kasandrine proroctvá, obracia tok rieky z prúdu na protiprúd, aby sa vždy znova presvedčila, kde je prameň lásky. Kde je Alfa. Záhrada je pre ňu záhradou reči i záhrobím mlčania, miestom Omega; v záhrade je azyl pre súkromný raj pre dvoch, ale aj miesto ustavičných premien, z ktorých sa dajú vypozorovať premeny duše sveta. Záhrada je zrkadlom jej myslenia i cítenia, dýcha spolu s ňou a žiali spolu s ňou, keď bytosti, priazeň či iné dobrá sveta začínajú miznúť z vonkajšieho sveta, najmä ak ide o bytosti voľným okom neviditeľné, ak teda ide o miznutie anjelov. Takáto chvíľa nastala v čase vrcholiaceho smútku, po smrti matky – pri písaní Canto triste, Smútočného spevu, keď záznam z 11. 12. 2007 hovorí o mori bolesti: „akoby more / v hmle vystúpilo po hrdlo / a nedovolilo nič / už nič“. (...) Návratným motívom zbierky je aj smrť srnky, ktorá sa vyskytla v niekoľkých opisoch už v predchádzajúcich textoch Mily Haugovej. V básni Priesvitnosť píše: „chcela som povedať: Som unavená / som na smrť ustatá zo smrti neznámeho / zvieraťa. Znehybnela som / a láska bola nepoznateľná“. Návratný motív mŕtvej srnky (skryté podobenstvo aj s pseudonymom Srnková), keď hovorí, že tou srnkou bola aj ona, je jedným z dôkazov návratnosti času, ktorý sme žili a jeho význam si uvedomujeme s narastajúcou skúsenosťou vždy v nových súvislostiach. Vždy v novej špirále zdvojeného priestoru a času. Zbierka Mily Haugovej Miznutie anjelov prekračuje lineárny čas a priestor. Dokazuje, že vo vnútornom bytí je všetko magicky preskupené: viditeľné s neviditeľným, racionálne s iracionálnym, temnota so svetlom, život so smrťou a oboje so snom. Všetko súvisí so všetkým v závislosti od okamihu, ktorý otvára oko prázdnoty. Oko, ktoré nás pozoruje. V tomto oku je aj nový čas mŕtvej matky, čas bez času, dovoľujúci zažívať pocit blízkosti z neprekročiteľnej vzdialenosti.

Dana Podracká

Autor o sebe

Samu seba neviem analyzovať. Ale kým som si našla svoj spôsob sebavyjadrenia, trvalo to veľmi dlho. Možno typ školy, možno určitá moja uzavretosť spôsobili, že som dlho nepovažovala svoje písanie, svoje denníky, za niečo pozoruhodné aj smerom navonok. (...) Celok je u mňa vždy zložený z fragmentov, z čiastočiek... a pravdepodobne ani ja nie som jednoliata.

Ocenenia

Cena Klubu nezávislých spisovateľov za rok 2008 za básnickú zbierku Miznutie anjelov (2009)

Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2008 za básnickú zbierku Miznutie anjelov (2009)

Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2006 za básnickú zbierku Rastlina so snom: Vertikála (2007)

Prémia Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu v roku 2004 za básnickú zbierku Archívy tela (2005)

Ukážka z tvorby

CIT (zo zbierky Krídlatá žena)

V intimite obnažených zvukov

neviem si spomenúť na tvoj

hlas,

zlyháva môj sluch, zvuková

pamäť, alebo je prasklina

taká ostrá a hlboká, že

uniká pochopeniu.

Stúpam na krehký novembrový

ľad, nie je to nič nebezpečné,

len stupaj na poľnej ceste

naplnená vodou a pokrytá

ľadovým fraktálom ranného

mrazu.

A predsa je v tom praskaní

strach, akoby mi pod nohou

ustupovala bezodná

hĺbka, na ktorej dne

je prázdny priestor

pre reč.

PALINDRÓM DOTYKU (zo zbierky Krídlatá žena)

Telo dvojnásobne zranené...

Dvojitá zriedkavosť pomýleného sna.

V sne o tebe som ja tá, ktorej sa sníva,

že je tebou, a v tebe pochybujem o mojej láske

k tebe. Neviem, či je to pochopiteľné, ale možno

len v prípade neurčitého chcenia, odhalenia slabosti

a rany v tele, vzdávajúc sa dopredu toho, čo tu nebolo

nikdy moje. Tenké a priesvitné, chĺpkaté vakuoly, tkanivo

sna prerastajúce dňom – predstava imaginatívnej pozornosti.

Dve prázdnoty navzájom nedotknutých pohľadov.

Nepríde nikto a nepoloží nás na správne miesto.

DVOJNOSŤ (zo zbierky Krídlatá žena)

Chcieť bez chcenia.

Chýba mi semipermeabilná membrána.

V temnom prúdení nevedomý vzdor proti rytmu.

Kone prichádzajúce k ohrozujúcim ohradám.

Na večer stíchnu a pohrúžia sa do seba, obnažia sa noci.

Telá žien zmietané medzi dvomi vodami.

Dievčatko sa navždy ponorí do ženy.

Zatvorené v polotmavej miestnosti.

Včerajšie svetlo si tam uchováva teplý jas.

Výboj v katódovej trubici za tých istých okolností ten istý.

ČAS PRED STRVORENÍM SNOV (zo zbierky Krídlatá žena)

je vo mne také miesto o ktorom

doteraz neviem?

nech sa nechveje srdce a tajomstvo

nech viacej neužíva jazyk temnoty?

si tu

si živá

je ti zima

sneh padá na zamrznutú zem

mesiac už iba cúva

vyklonená z rannej hmly

do prázdnej siete krajiny

potrebujem záhradu prstami

sa zaryť pod korene slov

v tejto sekunde sa len niekoľko

žijúcich spozná (sme bytosti, ktoré

rozdelil čísi cudzí pohľad, dobre,

neodpovedaj mi, ale aspoň ver, že

tvoj hlas bol jediný dosiahnuteľný,

v tom si môžeš byť istý, aj keď môj

pohyb v poslednej chvíli možno uhne

pred tvojím pohybom.)

chcela by som byť (jeho vzduchom)

všetko čo zostane je priesvitnosť

NE-SÚVISLOSŤ (zo zbierky Krídlatá žena)

temná brána oceánu napnutá

k prahu sna: telo zanecháva

chodbu v mrznúcej hmle,

znaky zanikajú pred

zaznamenaním „uprostred tých

vecí, ktoré sú staršie ako ich mená,

tých vecí, ktoré sú tak dobre

povedomé Bohu...“ ale moje telo nezobudí

ani táto vidina, vytváram krivku

zlomenú vo všetkých bodoch, môžem ísť

ďalej alebo

zahynúť, duša si vybrala iné nebo:

zaspávam v snehových krídlach druhého

archanjela: skúšam si takúto smrť.

14. 1. 1998

RASTLINNÉ DENNÍKY l (zo zbierky Krídlatá žena)

teba jediného si neviem presne

predstaviť

(premenlivé krídla)

nepozornosť k tichým veciam

chcem priamy východ z labyrintu

(jednoveté noci)

spoločný čin myšlienky

písanie bude mať takú hodnotu

akú mu prisúdi Boh

(ochrana vnútri básne)

svet pod neprístupnou kožou

len kosť

(zápas o hmotu svetla)

nástroje krutosti vykonávajú

v nás nevratný stav

(duch sa nemôže oslobodiť

od seba)

kresby na papyrusoch súd duše

pred bohyňou Muth

(na váhy položené srdce)

žiadne svetlo sa neubráni tme

oddeľujúce sa mlčaním

(Hórovo mesačné oko)

telá znova v dokonalej čistote

znovuzrodenie

krása a pravda

AMARNA (zo zbierky Krídlatá žena)

:čo sa stane s priestorom,

ktorý mi patrí, keď tu

raz už nebudem?

v tme.

na chrbte.

spomínam.

chcem zabudnúť.

:nie som teraz o nič staršia,

ako som bola vždy: detail mojej tváre

v zrkadle brúsenom nechtami:

počuté v tme.

ako ťažko (pomaly)

mi bije srdce.

:nehybná hmla: zo zranených hviezd

sa odvíjajú obväzy (hocikde sa dotkneš

urobíš ranu jemnú ako smrť).

si.

krídlatá žena.

zo dna sarkofágu: nehybná.

nehybnosť.

granit tela.

strácam.

fragmenty veršov.

stav dokonalej čistoty.

ústa.

telo duše nesmie.

zabudnúť.

UZAVRETÁ ZÁHRADA (zo zbierky Krídlatá žena)

Pobozká svoje stromy:

len teraz si sa narodila, hovorí,

nehybne trvá tento priestor, teraz

sa ho vzdám, teraz sa obracia voda,

spí, dýcha, mizne tam, kde všetko držia

(teraz), načo je všetko, keď to nemôžem

prestúpiť, hovorí, teraz už nie, preto,

lebo vtedy áno, hoci ani vtedy nebolo

áno silnejšie ako teraz nie,

v tele textu, riadok za riadkom, ticho

(s)tvorenia: zasadí to, prihrnie drobnú

suchú zem a čaká na dážď, svet sa začína tam,

kde sa končí jej pokožka... prebudenie:

smrteľne presne praská semeno a klíči,

ešte živá v chvení tušeného, premárni

nevedomý pohyb (ruka na jeho horúcom čele),

slabiky dotykov, ako ich dostať von

z textu svojej kože?

jednosmerná pasca, stavba noža, vôňa: voľačo

v nej sa teraz k sebe vracia, otvára dvere:

a vtedy sa duša najviac priblíži

k svojej predstave.

HMYZIE KRÍDLA (zo zbierky Krídlatá žena)

Pohyb podobný letu,

viditeľne rastúci októbrový dážď,

presnosť oka merajúceho hĺbku hmly,

to všetko je nablízku, hustne okolo

snov, len nevie, prečo nie sú dvaja,

ktorí by si rozumeli vo vzájomnej

blízkosti: jazvenie, Alfa vidí naraz:

ako si vlečie obrovské hmyzie krídla,

ako si želá, aby tá predstava zmizla,

ako sa blíži k prahu v tme počutých slov,

ako si stelie lôžko, ako s ním padá do hĺbok.

Pohyb je tvoj, kým si ho neponúkol,

pohyb je tvoj, kým trvá pokoj,

pohyb je tvoj, kým padáš do objatia,

pohyb je tvoj,

keď čakáš

v hlbokom spánku blízko smrti,

ústa pod blanou vzduchu,

trváš tu, priťahuješ rez, nemusíš

všetkému rozumieť: „Je možné, že okolo

tých najhustejších telies vo Vesmíre

priestor a čas vôbec neexistuje.“

HLBOKÝ LOV (zo zbierky Krídlatá žena)

Jednokrídla.

Hluchá. Slepá. Nemá.

Súlad pocítiš prstami.

Rastlinožena.

Ak teraz zastane.

Už sa nebude vedieť pohnúť.

Pieskoreťaz.

Polokruh.

Utajené ovíjanie.

Slovo hustejšie a hustejšie.

Zasvätenie: obeť zabíja lovca

ORIGO (zo zbierky Krídlatá žena)

Horizont, v ktorom

doteraz nestoja žiadne veci.

Voda sa zlomí vo dvoje.

Otvorenie a trhanie dýchania.

Pozornosť vodnej hladine.

Predhovorenie.

Nepokoj, ktorý sa prekonáva

trpezlivosťou. Ústa hladu.

Prebúdzanie bylín. Koreňotma.

Milujem, čo nezávisí odo mňa.

Sladký a smrteľný vtáčí hlas.

Spája to tu s tým tam.

Dvojhviezda. Objavenie nádeje.

Zvieratá vrhajú ľudské tiene.

ZÁHRADA V DAŽDI RÁNO O ŠTVRTEJ (zo zbierky Krídlatá žena)

Vystrašená koža.

Náhla vratkosť tela.

Objavenie tajnej záhrady.

Ovocie padajúce samo od seba.

Izba dýchajúca vedľa mňa.

Pergamenové zrkadlá.

Skorotma.

Dážď, ktorý všetko hlce.

Ako žena hltajúca diamant.

LET (zo zbierky Krídlatá žena)

hlboká rosa tela

pod krídlom vtáka zlatý tieň

ty dotyk môjho dotyku

jednoducho telo duše

ale nie je to také jednoduché

len s tebou bez nej

vtáčia žena nečakane odovzdane

uvidím kosti snov

pohyblivú hranicu únikov

čas svojho času

v srsti a perí

posledné teplá

zvierat sníva sa mi

to isté ako im

nikto nemá prehľad

o množstve bolesti

ZAVRETÁ ZÁHRADA (REČI) (urývky)

Záhrada Kassandry

– a z vitríny času –

nepamätá si vlastnú tvár

alebo tú si pamätá najmenej:

jediný žiari svet

za sklopenými viečkami:

prízvučný pohyb

forma strateného vosku:

stopa muža v žene

vlásočnicové rastlinotelo:

vyčistenie vzdialeností

záhrada v tele oka:

rozhranie snov

gamety algy rizóm:

dážď nás rozmýva

horizont kde nie sú vtáci:

telo priťahuje príbeh

pomalú temnú dieru v ľade:

Animálny magnetizmus

sníva sa mi som vzlietajúci vták

ale priestor sa nerozrastá

keď pošle Boh anjelov k duši

sú skutočne spoznateľní

(rekonštrukcia tvaru krídla)

otváram sa (nie sem)

rozťahujem chrbát

zostávam človekom vlysom dychom

voskom pigmentom na povrchu dychu

zostaň poviem si aj keď len

ľudské zviera

stúlené so psom

Stav Anjela pred reštaurovaním.

Odkrytá pôvodná vrstva.

Stmavnutý znečistený.

RTG snímka.

Infra záber.

Vrstvenie sondy (vosk).

Nedokonalý Anjel.

Rubľov v tvojom oku.

Jeho meno je ako priepasť.

Stav pred.

Svedok neviditeľného.

Tvoje zelené oko.

Ten priestor znova otvorí.

Anjel mlčiaci v záhrade Boha.

Obnažené želanie

(pozornosť vosku)

Liatie zvona.

zárez (do) vody

(posadnutosť labyrintom)

konštrukcia paralelných ciest

jaskyňa eremitov opustená

dlhé tiene oker umbra siena

noc únava únik k tebe telom

nečinnosť premeny v žiarivej

ničote (prekročenie čistej prekážky)

potrebuje pravé meno

V reči

obnovenie raja prízvučné pohyby predĺženie medzier

medzi slabikami rastlín: aby nás prijali: aby si nás

zapamätali: všetky vzlyky modlitby obete: živé vnútri

horúce kamene

aby si otvorila dvere tam kde práve sú: v stene: v múre

s úlomkami kamienkov štrku nás: hranica nehy: všetko

na čo sa pozriem je moje

keby bol vedel milovať mohol milovať veľmi: tvár

pod ľadom: extrémna bolesť: objímajúci hlas

v zatvorenom

príbehu (milenci v izbách) sotva počuteľne dýchajú

tvár dovnútra: za stenou naučeného rozhovoru: tvár

tela príbehu seba: som tu aby som navždy tu

už nebola

(transcendencia modrej)

záhrada: ten istý smer

som teraz zatvorená v sebe

v slučke slov kde sú

slabiky prinútené mlčať

divá

útrobná

dráždivosť

bosá do K.

chladná (opustenosť)

v tvrdom snehu ústa

žiaria z ubližujúcej krajiny

(smäd) v jej prasklinách umieranie

(doteraz) v pomalej láske koža vzduchu

sa na mňa pritláča všetko čo vidíš

je tvoje dotkni sa lebo to už

viac neuvidíš môj hlad túži po inom

záhrada: svätyňa

k sebe modré kruhy nežné

svetlo architektúry tela

tvár na prahu čítania je

v rovnováhe teraz mizne

zaostrený obraz

(camera obscura)

tela písmen a zvuku

obetovanie na kameni

z chladného prúdu

je to ako vidieť Anjela

ktorý sa zaoberá mojou dušou

záhrada: priestor básne

otvorené roztvorené zarosené

nezraniteľná istota sna

(úroveň zvuku)

(sestra sype prach

bratových kostí do vína)

teraz neodíde

vysype prach jeho

kostí (v ópiovom spánku

keď rana mlčí) sestra žiarivej

melanchólie pomôž telu na ceste

k duši

(obväz sna)

negatívna hranica (noc-únava-únik

do tela jedenásteho marca – ja)

záhrada: trvanie (v priestore)

spočinutie nervatúra rebier kde krehkosť

drieme v sile treba ochraňovať katedrály

oko by nevidelo viac ako v noci keby mu

neprišla na pomoc vlastná duša

ty neodídeš ja sa vzďaľujem sebe

do záhrady krajiny rastlín svetla

obdarovaní sme nebom (sklopiť oči)

bez teba sa zastavujem

delta svetla navždy

tvoje dovnútra

zahľadené

oko

chladnúce záhrady: vzdialené chladnúce záhrady bez

dychu k chvejúcej sa sliznici pod kožou krajiny

zadržať dych možno v pamäti skutočne vzniká

nová krása ktorú ešte nemôžeme vidieť

odprosiť vypýtať si odpustenie aby sme odpustili sebe

skutočnosť býva len na okrajoch sna schopnosť milovať

ale čo so studeným bielym snehom ktorý náhle napadol

v marci

na prahu záhrady (bolesti) úzkosť z odložených vecí

ostré bytie v Celanovom úzkovode kde sa neisto

rozdvojí

oko ktoré vidí v súmraku presnejšie

vziať si čo je tvoje ústami (kryštalizujúcim slovom)

rana ktorá sa mení na reč

(modlitba)

záhrada: Borges

„zanechávam niektorým (nie všetkým)

budúcnostiam svoju záhradu, v ktorej sa

rozvetvujú cestičky.“

iluminovaný príklad šepkajúci strom

aorta. krypta. priezor.

zastavené v prvej vrstve dychu.

divé zvieratá sa vrátili do záhrad

v tvojom hrdle zadrhnutý je môj hlas

vedieť dobre vidieť. túto záhradu a

jej bytosti s ich tieňmi len prvú

podobu nezastrie rozum spomenutá

štruktúra kryštálu ohraničí noc

nekonečné číslo

pred-hovorenie. nie ty.

záhrada: chaos

v nehybnom oku Boha nehlučne

plynie zastretý obraz hustota

vnútornej krajiny keď sa

rozpustí púšť pred-pohyb

„Ah, bear in mind this garden

was enchanted.“ E. A. Poe

v záhrade stúpa matka na hady

ktoré sa plazia dovnútra

cez hrdzavé brány

všetko to neviem v čom

by som sa mohla mýliť

Vytrácanie podoby

litánie otvorené telo olovený dážď

úzka samohláska presvetľuje text

glazúry lazurit náhrdelník krvi.

teda zostanem tu.

keď nemilosrdne sa očisťuje duch

teba zabudnem prvého. horúci v hodvábe

kože zamatový

znejúci znak je za bránou

záhrady noc alebo deň.

kto ma osloví hlbokostojacu

v hľadaní v rozostretom

rastlinnom spánku sa roztvoria

záhyby duše

sčasti osvetlená maska

(teba v tých ostatných)

Záhrada: čierny štvorec

na bielom kostra fragmentu

pod červená koreňokresba prídem

a (odvrátená) hľadám aspoň nejakú

podobnosť so svojím minulým

životom nejaký vedomý čin

len osamotenosť ako

v románe Jukia Mišimu: „Zvláštny

smútok otriasol mojím telom.

Cítil som žeravosť osihotenosti,

horúcu ako slnko.“

Tá do textu včarovaná túžba

čin chcenie ktoré ma vedú

ako skutočné aby potom

nejaká skutočná túžba čin

chcenie a krása

nech sa

zjavia tak že budú telesné.

Záhrada: telo prudký skok v gramatike

telo k inému telu horiace hromady bylín

vôňa tlejúca v záhyboch substantív

nepatriť len milovať (odložená úzkosť)

z hrdla kde sú slovosny odkiaľ hovoríš

a komu?

(ešte raz môžem použiť slovo jazmín)

ako hustnutie svetla: len prvý vnem neprekryje

vedomie (si ešte celá) premenlivý povrch

všetkého (krv neberie ohľad) skrútená v koreňoch

svojej rastliny (veta je vypovedaná alebo

napísaná? myšlienka) druza kryštálov ametystu

(dané) prežije len oddanosť

modlím sa slabiky

záhrada: vtákov ako sa v nej

prechádzajú (v striebornom lístí

červení a modrí vtáci na tenkých

nožičkách v egyptskej perspektíve v rôznych jazykoch

(vogelgarten) (jardin aux oiseaux)

(garden with birds) (giardino con

uccelli) na reprodukcii (27x39)

originál v galérii v Mníchove

zato toľko jazykov aby sme všetci

rozumeli tomu čo vidíme. a čo

namaľoval Klee v roku 1924.

MOŽNÁ NEHA (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Možno za tým oknom

v autobuse,

ktorým sa naraz

pozeráme,

je všetko iné.

Možná neha. Tlkot tiel.

Všetko, na čo sa dívam,

je moje?

Stále odchádzam,

vždy jednou nohou

v tebe

ako v hrobe.

JESEŇ – SVETLO (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Už som len ruka,

čo sa k tebe sunie,

už som len oko,

čo ťa hľadá v tme,

už som len ucho,

čo splýva s tichom.

Už si len ruka,

čo sa ku mne sunie,

už si len oko,

čo ma hľadá v tme,

už si len ucho,

čo splýva s tichom.

Už sme len plášť,

čo padá z pliec,

už sme len svetlo,

čo chýba z hviezd.

VÝMENA VÔNÍ (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Z rosy sa vykľúva zrkadlo.

Súhvezdia kľačia v piesku.

Prekročený je prah nehy.

Rastie primitívna vnímavosť prstov.

Začína výmena vôní.

Muž chce ženu.

Žena chce muža.

Chce od nej všetko, čo sám nemá.

Ona chce pobozkať jeho hlas.

TVOJE TELO JE MÔJ ČAS (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Už som tu, tak sa neboj,

už som tu, aby som sa ťa spýtala na všetko,

už som tu, aby som bola tvojím dňom i nocou,

priepasťou, kde pochovávaš svoje tváre,

už som tu, tak môžeš padať

z tvojho tela do môjho.

Tvoje telo je môj čas,

hľadám si v ňom miesto.

Už som tu, tvoja žena,

dám ti hádať svoje detstvo.

Už som tu, aby som vzala do rúk tvoje temné čelo,

už som tu, je tu moje lono,

už som tu, a čokoľvek sa stane, milujem ťa,

už som tu, čakala som ťa celý život.

PRIJATIE (z výberu Snívali sa mi ruky tvoje)

Skoro bezvýznamný je náš dych,

nás cúvajúcich do lásky, natoľko

ukrývanej, že aj najmenšia zmena

rovnováhy ju prenesie za hranicu

možnosti... prichádzame k sebe v tme

vytúženosťou lúča, vyhmatávame nepresné

obrysy slov, brúsime diamant zadŕhavého

jazyka, dotýkame sa v rannom svetle

nežných rán, vidíme ich opalizujúci pulz.

Niet tváre, ktorá by k večeru nedozrievala

znútra... stojíme tlačiac sa k múru seba

akoby navždy, nemáme iné telá, ktoré by si

tu navykali za nás... nikdy nedokončený

text tela... ústa nemé tesne vedľa iných úst.