Pseudonym

A. Horník; Ahy; Peter Arnošt

Dátum a miesto narodenia

23. 02. 1932  Banská Štiavnica  

Oblasti záujmu

próza, esej, dráma, literatúra pre deti a mládež, sci-fi, scenáristika, publicistika

Životopis autora

Narodil sa 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici. Študoval na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Pracoval ako ekonóm vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva v Bratislave, na Železničnom staviteľstve a v Záhradníckych a rekreačných službách Bratislavy. V rokoch 1962 – 1969 pôsobil ako redaktor Československého rozhlasu. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami roku 1968 musel pre svoje politické postoje opustiť svoje pracovisko a nesmel publikovať. Pracoval v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied, potom v Slovenskom fonde výtvarných umení. Od roku 1988 bol ekonomickým námestníkom vydavateľstva Mladé letá, neskôr jeho riaditeľom. V rokoch 1992 – 1997 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Kanade. V rokoch 1998 – 2002 externe prednášal politológiu na Trnavskej univerzite. V súčasnosti žije a tvorí v Bratislave.

Literárna tvorba - próza

Sen vchádza do stanice (1961), Stretol som ťa (1963), Krok do neznáma (1963), Naďa (1964), Námestie v Mähringu (1965), Čas majstrov I – II (1977), Vzťahy (1978), Dobre utajený mozog (1979), Túžba (1980), Milujte kráľovnú (1984), Atómové leto (1988), Obrana tajomstiev (1990), Mária Terézia (1999), Trinásta hodina. Čas majstrov (2006, reedícia), Sám v cudzích mestách (2006), Spomeň si na cára (2007), Rozkoše dávnych čias (2009)

Literárna tvorba - esej

Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením (2001), Čo si o tom myslím, Slovensko a svet. Tridsaťtri esejí z rokov 1998 – 2003 (2003)

Literárna tvorba - dráma

Milujte kráľovnú (2003)

Literárna tvorba - pre deti a mládež

Kamarát Čipko (1989)

Literárna tvorba - literatúra faktu

Kanada nie je "kanada" (reportáže, 1968), Volanty do nebies (portréty automobilových pretekárov, 1975), Budúcnosť je už dnes (literatúra faktu pre mládež, 1987), Dovolenka v Pekingu (cestopisné črty, 1990), Ako chutí politika. Spomienky a záznamy z rokov 1990 – 1992 (2004)

Literárna tvorba - scenáristika

Pre mňa nehrá blues (1965, réžia J. Medveď)

Literárna tvorba - rozhlasová tvorba

Praskanie (1966), Počatie (1969), Také čudné rozhovory (1988), Meteor padá do neba (2003)

Charakteristika tvorby

Anton Hykisch patrí medzi popredných predstaviteľov tzv. generácie 1956. Do literatúry vstúpil ako príslušník generácie, ktorá zásadne odmietla kánony socialistického realizmu a v jej programe dominovali základné otázky súčasného človeka. Z tejto orientácie vyplýva spoločenský kriticizmus, ktorý sa prezentoval prostredníctvom zvnútornenej výpovede, deheroizáciou prozaického hrdinu, ktorým sa stáva najmä mladý človek. Spoločenský kriticizmus je organickou zložkou Hykischovho diela od debutu Sen vchádza do stanice (jeho prvý román o vysokoškolákoch Krok do neznáma, 1959, dal vtedajší povereník vnútra zošrotovať) až po jeho zrelé prozaické práce (Naďa, Námestie v Mähringu, Vzťahy, Túžba). Hykisch obnažuje čoraz ťažkopádnejší spoločenský systém, presýtený mravnou prázdnotou, zlou organizáciou práce, protekcionárstvom, úplatkárstvom a inými neduhmi, ktorý plodí dezilúzie, apatiu a rozčarovanie zo života. Hykischove poviedky a novely zo súčasnosti sa vyznačujú reportážnosťou, ale aj zdôrazňovaním osobných polôh a psychologickej stránky ľudskej existencie (erotika). Kľúčovou knihou tohto obdobia je román Námestie v Mähringu, sčasti autobiografický príbeh mladého inžiniera, ktorý sa po prvý raz dostáva na Západ, keď sa ako študent neúspešne pokúsil o útek do slobodného sveta, hoci vie, že za tento čin bude znášať dôsledky. Nečudo, že začiatkom 70. rokov Hykischa označili za nepriateľa socializmu a mal obmedzené publikačné možnosti. Medzi čitateľsky najúspešnejšie Hykischove knihy patria historické romány Čas majstrov a Milujte kráľovnú. V prvom, z konca 15. a začiatku 16. storočia, rekonštruuje osud neznámeho uhorského autora slávneho obrazu na pozadí spoločenskej situácie a významných udalostí v slovenských banských mestách, menovite povstania baníkov v Banskej Štiavnici v rokoch 1525 – 1526. Druhý je evokáciou života na Slovensku za čias panovania Márie Terézie. V dramatickom slede sa v ňom striedajú scény z panovníckych dvorov, knižníc, dielní a bojísk. Román sprítomňuje obdobie hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu po jozefínskych a tereziánskych reformách v rokov 1740 – 1780, zachytáva osudy slovenských vzdelancov tých čias, ale aj osudy významných postáv európskej histórie (Voltaire, Haydn, Mozart). V oboch románoch vychádza z dobových pramenných materiálov, z ktorých vytvára základné dejové línie a konštruuje postavy, dávajúc im všeobecnejšie vyznenie tým, že do nich vkladá večné otázky bytia či ľudských dejín. Spektrum Hykischových autorských záujmov dokresľujú reportáže o Kanade a Číne. Problematicky prijatá bola predovšetkým cestopisná esej  Kanada nie je kanada, ktorú napísal po návrate zo Svetovej výstavy EXPO 67 v Montreale, neskôr kritizovaná ako chvála západného kapitalizmu. Výpočet rôznorodých žánrových aktivít uzatvára kniha sci-fi poviedok Dobre utajený mozog, knihy pre deti a mládež Budúcnosť je už dnes a Kamarát Čipko, filmový scenár Pre mňa nehrá blues, rozhlasové hry (Praskanie, Počatie, Také čudné rozhovory) a knihy esejí Nebojme sa sveta a Čo si o tom myslím.

Alexander Halvoník

Preložené diela

Hykischove diela vyšli v mnohých antológiách v nemčine, angličtine, maďarčine, poľštine a bulharčine.

Naďa (1964, po česky)

Námestie v Mähringu (1967, po česky, maďarsky)

Vzťahy (1981, po nemecky)

Milujte kráľovnú (1985, 1986 po česky, 1988 po nemecky, 1989 po chorvátsky, 1991 po rumunsky)

Čas majstrov (1981 po maďarsky, 1989 po rusky)

Čas majstrov (2007 po nemecky, 1. diel Majster M. S. – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Milujte kráľovnú (2003 po poľsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Vrahovia (2009 po arabsky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Monografie a štúdie o autorovi

Bátorová, M.: Anton Hykisch: Rozkoše dávnych čias. In: Knižná revue, 19, 2009, č. 25.

Sliacky, O.: Anton Hykisch. In: Sliacky, O. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2009.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Bátorová, M., Hykisch, A.: Naša trvácnosť je dnes ohrozená (Rozhovor). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 6.

Farkašová, E.: Viac ako cestopisné príbehy (Anton Hykisch: Sám v cudzích mestách. Príbehy nielen zo sveta). In: Knižná revue, 17, 2007, č. 5.

Halvoník, A.: Anton Hykisch: Spomeň si na cára. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 11.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Součková, M.: Anton Hykisch. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Dzúr, M.: Tajomstvá histórie a umenia (Anton Hykisch: Čas majstrov). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 22.

Mikitová, M.: Anton Hykisch (Personálna bibliografia). Levice 2002.

Petraško, Ľ.: Tak aj onak, taký aj onaká (Anton Hykisch: Mária Terézia). In: Slovenské pohľady, 4+118, 2002, č. 10.

Petrík, V., Hykisch, A.: Nebojme sa globalizácie (Rozhovor). In: Knižná revue, 12, 2002, č. 25 – 26.

Hochel, I.: Dobové i nadčasové súvislosti (Anton Hykisch: Námestie v Mähringu). In: Kultúrny život, 2, 2001, č. 11.

Farkašová, E.: Život v tieni (Anton Hykisch: Námestie v Mähringu). In: Slovenské pohľady, 4+116, 2000, č. 9.

Jurčo, M.: Paradoxný svet literatúry faktu. Banská Bystrica 2000.

Liba, P.: Vážna pri(s)pomienka (Anton Hykisch: Námestie v Mähringu). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 16.

Barica, J.: Decentná „tvorka“ osobností (Anton Hykisch: Mária Terézia). In: Literárny týždenník, 12, 1999, č. 48 – 49.

Štrelinger, P.: Čas majstrov. In: Literika, 3, 1998, č. 3.

Bíziková, M., Hykisch, A.: Literatúra bez príbehu nie je cestou k svetovosti (Rozhovor). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 23.

Dvořáková, H., Hykisch, A.: V literatúre som nachádzal útechu (Rozhovor). In: Nové slovo, 2, 1992, č. 29.

Čomaj, J.: Umenie cestopisu (Anton Hykisch: Dovolenka v Pekingu). In: Národná obroda, zv. 2, 15. 2. 1991, č. 39.

Bodacz, B.: Hľadanie tajomstiev (Anton Hykisch: Obrana tajomstiev). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 33.

Farkašová, E.: O neobvyklom priateľovi (Anton Hykisch: Kamarát Čipko). In: Romboid, 25, 1990, č. 3.

Jurík, Ľ., Hykisch, A.: Pamäť literatúry (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 3.

Števček, P.: Pokušenie otázok (Anton Hykisch: Obrana tajomstiev). In: Romboid, 25, 1990, č. 7.

Tučná, E.: Jedinečná symbióza alebo nadmieru úspešný pokus (Anton Hykisch: Kamarát Čipko). In: Zlatý máj, 34, 1990, č. 7.

Uličný, P.: Obr(a)na tajomstiev (Anton Hykisch: Obrana tajomstiev). In: Slovenské pohľady, 106, 1990, č. 8.

Blahová, A.: Anton Hykisch: Kamarát Čipko. In: Zlatý máj, 23, 1989, č. 9.

Boldišová, E.: Budovateľský román (Anton Hykisch: Atómové leto). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 2.

Števček, J. Dejiny slovenského románu. Bratislava: Tatran 1989.

Čierna, M.: Reaktor a biele margaréty (Anton Hykisch: Atómové leto). In: Nové slovo, 30, 1988, č. 41.

Haľamíková, E., Hykisch, A.: Dialóg so svetom i čitateľom (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 12.

Otčenáš, I.: Chladné atómové leto (Anton Hykisch: Atómové leto). In: Literárny týždenník, 1, 1988, č. 9.

Pavuľaková, N., Hykisch, A.: S maximom informácií a emócií (Rozhovor). In: Zlatý máj, 32, 1988, č. 6.

Sulík, I.: Súradnice novej prózy. Bratislava: Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie 1988.

Žemberová, V.: Anton Hykisch: Milujte kráľovnú. In: Slovenské pohľady, 102, 1986, č. 10.

Kritici diskutujú o Antonovi Hykischovi. In: Romboid, 20, 1985, č. 12.

Martiš, J.: Hykischovo privilégium v Hofburgu (Anton Hykisch: Milujte kráľovnú). In: Romboid, 20, 1985, č. 3.

Hochel, B.: Aspoň raz emancipovaná (Anton Hykisch: Túžba. Správa z klubu rozbíjačiek blaženosti). In: Romboid, 16, 1981, č. 5.

Sulík, I.: Anton Hykisch: Túžba. In: Slovenské pohľady, 97, 1981, č. 4.

Petrík, V.: Čo by sa stalo s človekom keby… (Anton Hykisch: Dobre utajený mozog). In: Romboid, 15, 1980, č. 11.

Kopina, J.: Človek medzi ľuďmi (Anton Hykisch: Vzťahy). In: Nové slovo, 21, 1979, č. 25.

Sulík, I.: Anton Hykisch: Vzťahy. In: Slovenské pohľady, 95, 1979, č. 1.

Noge, J.: Anton Hykisch: Čas majstrov 1, 2. In: Romboid, 13, 1978, č. 2.

Petrík, V.:Úspešný historický román (Anton Hykisch: Vzťahy). In: Práca, 33, 18. 5. 1978, č. 115.

Sulík, I.: Anton Hykisch: Čas majstrov. In: Slovenské pohľady, 94, 1978, č. 3.

Petrík, V.: Stratená prozaická generácia. In: Romboid, 3, 1968, č. 3.

Hamada, M.: V próze sa nebýva. In: Slovenské pohľady, 82, 1966, č. 7.

Mráz, A.: Anton Hykisch a mladá slovenská umelecká próza. In: Slovenské pohľady, 80, 1964, č. 4.

O autorovi

Umelecká stratégia, ideový zámer, filozofická koncepcia dejín ako ju predstavuje vo svojom románe Hykisch, je koncepcia výnimočného, neanonymného v anonymnej dejinnej existencii ľudí. Umelec nie je v chápaní Hykischa výnimočný tým, že je, ale tým, že existuje pre iných, že je schopný vo svojom diele nielen sa spodobniť, ale nasať celú dobovú skúsenosť, skutočnosť iných ľudí, a odovzdať ju svojím súčasníkom i súčasníkom jeho diela po stáročiach.

Ján Števček

V románe A. Hykischa Čas majstrov ide skôr o vybudovanie neprekonateľného konfliktu medzi dobovou brutalitou a rozvojom ľudského ducha, dejiny však majú východisko: nie sú veľkolepým chaosom alebo nevysvetliteľným poblúdením.

Ivan Sulík

Anton Hykisch niekoľkokrát dokázal, že historický román je jeho serióznou tvorivou doménou, v ktorej momentálne na Slovensku nemá konkurenciu. Vie bezpečne vyhmatať tému, vie ju poctivo naštudovať, vydokumentovať historickými faktami a nájsť pre toto všetko príťažlivý príbeh, ktorý unesie jej posolstvo stelesnené nezjednodušenými postavami. Vďaka tomu sa historizujúci Hykisch číta i prekladá, vďaka tomu starne menej ako mnohé aktuálne sa tváriace prozaické veľdiela. Hykischov román Spomeň si na cára má síce historický základ, ale sotva by sme ho mohli pokladať za historický, hoci jeho námet je takpovediac dejinný: rekonštrukcia životného príbehu autorovho strýka, ktorý bol pobočníkom bulharského cára Ferdinanda Coburského. Do historickej, monografiami a historickými dokumentmi zmapovanej témy teda rovnocenne vstupuje iba náhodnými rodinnými relikviami a spomienkami zdokumentovaný život slovenského mládenca s diplomatickými ambíciami, a navyše – i autorské úsilie sceliť útržkovité vedomosti o predkovi do ucelenej, podľa možností príbehovej predstavy, ktorá má svoje posolstvo. Autorovi sa tak ponúkol takmer postmodernistický mnohovrstevný námet, v ktorom budú rovnako dôležité všetky tieto roviny a výsledný tvar bude nielen objavovať a pripomínať európskosť slovenských kontextov, ale bude hľadať aj ich všeobecnejšiu filozofiu, zmysel či význam. Napokon už aj sám názov svojím imperatívnym prízvukom nabáda čitateľa na iné než jednosmerné čítanie.

Alexander Halvoník

Jeden z najscestovanejších slovenských spisovateľov, vníma „veľký“ svet ako výzvu, jeho poznanie ako príležitosť na lepšie sebaspoznanie, kontakty s ním, či pobyty v ňom ako možnosti overovania vlastných síl. To, že poznávanie sveta nechápal autor len ako „úradnú“ povinnosť v čase pôsobenia v pozícii slovenského veľvyslanca v Kanade, ale že ho dlhodobo chápe ako podstatnú súčasť svojej životnej filozofie, dokumentujú nielen jeho cesty, ale aj texty – eseje, literárne reportáže a poviedky.

Etela Farkašová

Známy slovenský prozaik Anton Hykisch v najnovšom rozsiahlom autobiografickom románe Rozkoše dávnych čias zachytáva časové rozpätie od súčasnosti naspäť do medzivojnových rokov – od mladosti svojich rodičov a svojho detstva, cez mnohé životné peripetie, až po najsúčasnejšiu súčasnosť. Osobnosť autora je centrum všetkého diania, veľmi zložitý, často aj protirečivý mechanizmus jemného, kultivovaného a citlivého intelektu, ktorý verne a miestami veľmi dramaticky zachytáva rozličné politické premeny, miestami zase s odstupom toho, kto pozná príčiny. Uzlové prevraty slovenských dejín prepojené na európsku a svetovú politiku sú v románe skĺbené s najvnútornejšími poryvmi detskej, dospievajúcej a mužnej duše. Tak, ako je tento román hlbokou analýzou duševných pochodov, je aj syntézou múdrosti, skúseností, vzdelania a poznatkov. Na rozdiel od predošlých Hykischových diel je nový román štýlovo nejednoliaty. Odlišuje sa najmä použitím mnohých štrukturálnych prvkov do takej miery, až by sa zdalo, že isté časti boli určené na samostatný románový celok. (...) Autorský rozprávač sa suverénne a nezakryte pohybuje v tretej a prvej osobe, čo vytvára zvláštny efekt premenlivosti, zároveň však koncentrácie do jedného bodu. Hykisch mení prézent a perfektum, ako mu to vyhovuje. Neusiluje sa o ilúziu a striktný pohľad dieťaťa, ale detské spomienky pokojne kde-tu dopĺňa náhlym komentárom súčasníka v prézente. (...) Hykisch v tomto románe predviedol genialitu autora, ktorý pevne ovláda svoje remeslo. Dramatické vrcholy osobné sa miestami kryjú s politickými, a tak jasne vidno, ako je človek len malou súčasťou dejín, je udalosťami zasiahnutý niekedy veľmi ťažko, aj politicky, aj zdravotne. Anton Hykisch ponúka čitateľom výnimočne hlboký zážitok spoluodkrývania takmer celého jedného storočia slovenskej histórie.

Mária Bátorová

Autor o sebe

Pamäť, pamäť…  Moje nenapísané romány. Modlím sa za to, aby mi zdravie vydržalo a aby som pre seba i pre iných mohol vyniesť pravdu z hlbín na svetlo. Lebo pri obzretí do minulosti, aká hrôza, čoho všetkého sme sa báli. Pretvarovali sa celé generácie, pod ťarchou netolerantnej moci. A kto sa raz začas vzbúril, zhodil masku pretvárky, dostal sa do priameho konfliktu s režimom.

Ocenenia

Cena Literárneho fondu za pôvodnú literárnu tvorbu za rok 2009 za román Rozkoše dávnych čias

Ukážka z tvorby

SPOMEŇ SI NA CÁRA (úryvky)

     Zastal vo výklenku a hľadel na uprataný palácový dvor s kvetináčmi, rozostavili ich pod jeho dozorom. Dotkol sa chladnej sadry Kupida s milou tváričkou. Za uplynulých dvadsať rokov (ako ten čas uteká) usiloval sa preniesť do Sofie kus Francúzska, napodobniť Trianon a Versailles, ale to všetko sa mu zdalo ničotné a márne. Ferdinand v hĺbke srdca miloval nežnosť a kultivovanosť, hudbu a obliekanie, galantnosť a čistotu. Pokúšal si preniesť dlaňou kus chladu sochy na svoje čelo. Považovali ho za hypochondra a teraz sa mu tiež rozbúchalo srdce. Zdalo sa mu, že má čelo horúce, tohoročná jeseň je tu na juhu ešte plná horúčav a letnej únavy. Príšerné časy. Plavovlasý poručík z vidieckeho pluku, odvelený do palácovej gardy, udal Ferdinanda u Stambolovova, že ho knieža prijal nahý v kúpeľni a nútil ho sa povyzliekať.... To všetko sa prepieralo pred verejnosťou. Pričom čo bol ten Stambolov? Diktátor, násilník, mal každú Bulharku, ktorej sa mu zachcelo. Frajer. Tvrdý a neporaziteľný frajer. Koľko razy demonštranti kričali, aby som ho zosadil, veď Stambolov bol zaprisahaným nepriateľom cárskeho Ruska, presvedčený o tom, že Bulharsko môže prekvitať len v spolupráci so Západom. Diktátora nemrzelo, že Ferdinanda ako bulharské knieža nechcela uznať za legitímneho panovníka ani jedna veľmoc, vrátane Nemecka a Ruska.

     Zničujúci súboj dvoch tvrdohlavých mladíkov, ich tandem ovládal Bulharsko, skončil sa pádom jedného z nich. Jednoduchý Bulhar-revolucionár a importovaný rakúsko-nemecký princ („Bezomňa by bol Ferdinand nulou, ja som zariadil, aby sobranie odsúhlasilo príchod Ferdinanda Coburského do krajiny“) nemohli popri sebe existovať natrvalo.

     Ozajstnou záchranou kniežaťa Ferdinanda bol však trinásťročný chlapec, jeho syn, splodený náhlivo s nepeknou Máriou Lujzou zrejme presne za svadobnej noci, možno za pomoci všetkých amuletov a zázračných kameňov, umne rozostavaných v rokokovej spálni podľa pravidiel, ktoré si Ferdinand nechal navždy pre seba.

*

     Keď vonku do noci zahrmeli prvé delové výstrely, Boris vyskočil z kresla, vytreštil oči na otca, ktorý stál vo dverách. Zazneli ďalšie výstrely. Boris sa rýchlo prežehnal. Ferdinand na chvíľu zmeravel, chlapcove tri prsty vytvárali kríž na pravoslávny spôsob, môj ty Bože, Boris, môj trinásťročný syn, je naozaj ich, je jedine pravej viery, pravoslávny.

     „Neboj sa! To sú delové salvy na počesť veľkokniežaťa Vladimíra zo Sankt Peterburgu. Práve sme začali naše zblíženie sa s Ruskou ríšou,“ povedal Ferdinand a pohladkal Borisa po hlave. „Budeme ho musieť ísť privítať. Celkom som pozabudol. A ja som si chcel s vami pohovoriť, princ Tarnovský,“ usiloval sa o úsmev. „Uvedomujete si, princ, že ste prvým následníkom bulharského trónu po päťsto rokoch?“

     „Som na to hrdý, výsosť,“ povedal poslušne Boris a vstal z kresla.

     „Keď si sa narodil, nad Sofiou zahučalo stojeden delových sálv. Rozradostená stará mama...“

     „Babička Clem?“

     „Áno, drahá Clem ťa zobrala na ruky a tu z balkónu paláca ťa ukazovala národu.“ Zahryzol si do pery. „Neviem, či to plne chápete, princ Tarnovský. Ste potomkom slávnych Bourbonovcov, francúzskych kráľov Ľudovíta Filipa a Karola Desiateho. Ste potomkom Koháryovcov, čo získali kniežací titul za boj proti pohanským Turkom. Zakladáme novú dynastiu pre Bulharsko. Ak Boh dá, budete raz cárom. Vašu prvú opatrovateľku vám poslala kráľovná Viktória z Londýna. Sviatosť krstu vám udelil sám pápežský nuncius a arcibiskup Sofie a Plovdivu.“

     „Arcibiskup? Nie exarcha? Som ešte stále katolíkom?“ Ferdinand očervenel.

     „Svätý krst je jeden jediný. Si kresťanom, môj milý.“

     „Katolíci neslávia pravú vieru. Nie sú pravoslávni.“

     „Nie sú pravoslávni, pamätaj si však, najstaršou kresťanskou cirkvou je rímska katolícka cirkev, rad pápežov sa odvodzuje od svätého Petra, ktorý...“

     „Ale ja verím správne. Som pravej viery, pravoslávny.“

     Ferdinand zakašľal.

     „Kto ti to povedal?“

     „Ujo Gančev.“

     „Si pravoslávny. Si kresťan,“ povzdychol si Ferdinand. „Koniec koncov, raz sa všetci kresťania musia zjednotiť. Dúfam, že sa toho dožijeme aspoň v tomto dvadsiatom storočí.“

     „A čo vy, papá? Vy ste ešte stále katolík? Bojím sa, že nebudete spasený.“

     Ferdinand si vzdychol.

     „Pápež sa na mňa naozaj nahneval, takže neviem. Otázkou je, či pápež, teda svätý Otec má dobré spojenie s Pánom Bohom.“

     „Výsosť, však, že nikto nemôže mať priamu linku s Bohom?“

     „Videl si už telefónne drôty priamo do neba? Ja nie.“ Vytiahol si z vesty velikánske hodinky Patek na veku s vygravírovaným novým erbom. Zlaté veko sa odchýlilo so slabým cvaknutím. „Je už neskoro. Musím na stanici privítať veľkoknieža Vladimíra a veľkokňažnú Máriu Pavlovnu. Pošlem vám Tóniho, nech vám s Cyrilom pred spánkom ešte niečo prečíta.“

     „Kto je veľkoknieža Vladimír?“

     „Je to jeden zo štyroch strýkov nového ruského cára Mikuláša. Nový cár nastúpil na trón ako dvadsaťšesťročný mladík a...“

     „Tí strýkovia mu stoja za chrbtom a stále mu kibicujú?“

     Ferdinand sa rozosmial.

     „Dobre sa vyspite, zajtra máme veľkú slávnosť.“

     „Viem, viem...“ poskočil Boris. „Pomník cára Osloboditeľa. Aj toho zabili?“

     „Čože?“

     „Väčšinu cárov zabili.“

     „Áno. Cára Alexandra II. zavraždili nihilisti. Hodili naňho bombu. Práve v deň, keď chcel vyhlásiť reformy.“

     „Zabili ho Bulhari?“

     „Kdeže. Vlastní Rusi v Sankt Peterburgu. Na námestí.“

     „Nemali by sme si predsa rozmyslieť, či chceme byť cármi?“

     Ferdinand pomaly zdvihol chlapca z hlbokého kresla. Chytil mu pravú ruku, roztvoril dlaň a pomaly skúmal kresbu na dlani. „Nebojte sa, princ Tarnovský. Nám sa nič nestane. Sme pod ochranou magických síl. Zajtra ti nájdem účinný talizman.“

     „Čo je to talizman?“

     Zľahka ho pobozkal na čelo a schytil veľký mosadzný cengáč na stole.

     „Spi dobre. Pomodli sa za matku. Aj za mňa.“

*

     (Motor auta príjemne rapoce. Knieža na zadnom koženom sedadle zadriemal.)

     Úzka predsieň vysoké okno biely parapet Vaša svätosť biela rukavica prsteň voňavka stáť ostatní pri audienciách kľačia iba biskupi kardináli a tiež štátnici majú u nás výsadu stáť Jeho Svätosť rímsky biskup patriarcha Západu najvyšší veľkňaz sluha sluhov Božích pápež Lev Trinásty narodený ako Gioachino gróf Pecci ma počúva starec v bielom ako novembrová hmla v takmer neviditeľnom slnečnom svite zamotanom v miliónoch vodných kvapiek a za úzkym oknom padá málo badateľný dážď január v Ríme stáť unavený stáť a domáhať sa svojej kauzy u jediného uznaného najvyššieho príhovorcu na zemskou okruhu.

     „Vaša svätosť,“ hlas sa mu trasie spolu s navešanými vyznamenaniami na hrudi, „Prichádzam do Ríma incognito ako pokorný syn, aby som Vašu svätosť opätovne požiadal o povolenie prestupu svojho dvojročného syna Borisa na pravoslávnu vieru. Dovolil som si v niekoľkých listoch vysvetliť, aké dôvody ma vedú...“

     „Knieža,“ uprie naňho pevný zrak, „chcete, aby som posvätil smrť vášho syna? Smrť jeho duše? Veď by to bola duchovná vražda!“

     Kniežaťu prebehnú mysľou znepokojujúce správy. Po zosadení diktátora Stambolova Bulharsko chce obnoviť diplomatické styky s Ruskom. Má pápežovi povedať, že aj Vatikán sa usiluje o to isté? Má citovať poznámky Leva XIII., že ruský imperátor je vítaným garantom kresťanských hodnôt v Európe? Sofijský metropolita, vedúci bulharskej parlamentnej delegácie v Rusku, po návrate do Sofie jasne tlmočí ruskú podmienku: Treba zmeniť článok 38 bulharskej ústavy. Vládca Bulharska musí vyznávať pravoslávie. Následník trónu musí prestúpiť na pravoslávie. Inak...

     Obávaný hlavný prokurátor Svätého synodu ruskej pravoslávnej cirkvi Pobiedonoscev v cárovej prítomnosti sa vyjadril, že bulharský vládca musí byť telom i duchom zjednotený so svojím národom v pravoslávnej viere. A knieža Lobanov, priateľ princeznej Klementíny, dodáva: Zmierenie s Ruskom je nemysliteľné bez konverzie malého Borisa na pravoslávie. Ferdinandove slová však na bielu postavu nezapôsobili.

     „Nato ste mali, knieža, myslieť hneď na začiatku. Už vtedy, keď ste prijali pozvanie stať sa kniežaťom pravoslávneho Bulharska. Už vtedy, keď ste dali pokrstiť svojho prvorodeného syna v našej svätej rímskokatolíckej viere. Teraz je už neskoro.“

     „Svätý Otče,“ ťažko vyráža zo seba, „aj svojho druhého syna Cyrila som dal pokrstiť ako rímskeho katolíka. Vaša svätosť vie, aká horlivá dcéra cirkvi je moja žena Mária Lujza...“

     „O vernosti kňažnej de Bourbon-Parma nijako nepochybujeme. Mária Lujza a jej rodina sú vernými údmi našej svätej cirkvi.“

     „Krst je predsa jediný pre všetkých kresťanov. Vládnem v krajine, kde je živá tradícia k apoštolom Slovanov svätému Cyrilovi a svätému Metodovi. Encyklika Vašej svätosti Grande Munus vyhlásila solúnskych bratov za svätcov všeobecnej cirkvi.“

     Biely starec s nehybným pohľadom počúva, iba pravá ruka sa mu nadmerne roztrasie, mihá sa ako v šialenom tempe uväzneného motýľa. Knieža odvráti zrak a neisto pokračuje, vyslovuje celé svoje bôle a strasti, líči pascu, do ktorej sa dostal.

     „Vedú ma k tomu i vnútropolitické dôvody. Nielen verejná mienka sa obracia proti mne. Ľud podnecujú proruskí extrémisti. Parlament nástojí na zmene ústavy. Obávam sa, že...“ zaváhal, potom dodal plačlivým hlasom, „Sofijský denník nedávno napísal, že riskujem svoj život, ak im nevyhoviem.“ Lev XIII. stále mlčí, iba neovláda svoju ruku, na okne sa ukáže prvý súvislý prúd dažďa. „Vláda mi dala ultimátum. Kabinet podá demisiu, ak sa do konca mesiaca nevyjadrím.“

     Ticho? Nie. Spoza zle privretého okna šuští dážď. Temer deväťdesiatročný Lev XIII., vzdelaný pisateľ encyklík, „robotnícky pápež“, podporovateľ prírodných vied, protivník amerikanizmu, diplomat, čo sa zmieril s Bismarckom, ticho hovorí: „Knieža, my dobre vieme, čo sme napísali v encyklikách. Neprináleží vám poučovať nás o potrebe zmierenia západného a východného kresťanstva. To nechajte na Svätú stolicu. Keď za nami prišiel vojvoda z Parmy a hovoril nám o úmysle zasnúbiť vám svoju dcéru, predpokladal som tieto ťažkosti. Vojvoda nám dal svoje čestné slovo, aj vo vašom mene, že deti z tohto manželstva budú rímski katolíci. Nás,“ ukázal na seba pravicou, ktorá sa na chvíľu uspokojila, „nás dnes vo vašej kauze konkrétne zaujíma, ako vy, knieža, dodržujete dohodu katolíckych rodov Sachsen-Coburg a Bourbon-Parma so Svätou stolicou o výchove vašich detí. Dali sme vám súhlas na uzavretie manželstva s jasnými podmienkami.“

     Knieža neodpovedá, zalieva ho horúčava, zrazu akoby ho prepichovali starecké oči. Pápež naozaj vyzerá ako Voltaire, je vraj nato aj posmešne hrdý. Starý diplomat, hovorí dobre po nemecky a po francúzsky, nič ho tak ľahko nevyvedie z rovnováhy. Prečo sa stále díva na Ferdinanda, nezaváha ani na chvíľu? Knieža sa zrazu cíti pokorené, neisté. On, čo sa sám seba podľa starého zvyku protokolárne oslovuje My, prijíma Ferdinanda v akejsi predsieni, postojačky, nielen v roli vazala, ale aj v roli hriešnika. On vie všetko. Kúpeľne, šoféri, dôstojníci, dámičky z kúpeľov. Hádky s Máriou Lujzou o Borisovom prekrstení. Všetko.

     „Abdikujte, knieža!“ náhly pápežov výkrik otriasa oknom, „Abdikujte! Načo čakáte?“ Pápež kričí, drží sa pravicou stolíka s antickou vázou, stolík sa roztrasie ako na špiritistickej seanse, Ferdinand nevie, čo má robiť, či pridržať stolík alebo roztrasenú ruku Jeho svätosti. Stojí ako skamenený. Chápe. Všetko je stratené. Len nech už pápež nekričí. Načo som sem išiel?

     „Ja nemôžem inak, Vaša svätosť. Iba pokorne prosím, aby ste ma ušetrili hanby exkomunikácie.“

     „Čože?“ vykríkne pápež. „Vy sa musíte ušetriť, nie my! Ak dovediete svojho syna Borisa do schizmy, ste ipso facto exkomunikovaný.“

     Knieža ustupuje dozadu, narazí na akýsi stolík pri stene za sebou. Kľaká si, zloží ruky na hruď, rozkývané metále na hrudi znehybnejú, akoby tiež čakali.

     Pápež Lev XIII. sa prekvapene pozrie na kľačiaceho muža pred sebou a rýchlo odvráti svoj zrak kdesi k oknu. Obráti sa, jeho rozkývaná pravica sa prinúti stisnúť kľučku vysokých dverí. Zmizne vo svojej pracovni.

     Knieža vstane, opráši si nohavice, márne sa usiluje zabrániť svojej tvári, aby ju nezaliali ostré pruhy červene, rany bičom. Audiencia sa končí bez požehnania.

     Modli sa aj za mňa Boris princ Tarnovský modli sa za mňa viacej ako za svoju mŕtvu matku modli sa lebo ešte stále si medzi sebou vravia že zomrela od žiaľu nad tvojím pravoslávím a mojou neukojiteľnou smilnosťou mademoiselle Fuchsová veľmi distingvovaná dáma v Sofii predčítavačka tvojej matke priviezol som ju na konci svojej dovolenky z Karlových Varov agónia tvoja matka volala po mne a po vás princoch a princeznách katafalk zlato striebro bronz dve hodiny po polnoci vojaci planúce fakle rakva mystický sprievod posledná cesta ďaleko od Sofie telo kňažnej Filipopolis teraz Plovdiv modlite sa deti príde nová matka Bulharsko a ja to potrebujeme amen.