Dátum a miesto narodenia

18. 09. 1945  Bratislava  

Oblasti záujmu

poézia, literatúra pre deti a mládež

Životopis autora

Narodil sa 18. septembra 1945 v Bratislave. V rodnom meste v roku 1964 absolvoval husľový odbor na konzervatóriu a potom vyštudoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Vysokej škole múzických umení. Potom pracoval ako dramaturg spevohry na bratislavskej Novej scéne, neskôr pôsobil ako spisovateľ v slobodnom povolaní. V súčasnosti podniká v oblasti reklamy. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba - poézia

Sad zimných vtákov (1965), Čas violy (1966), Kráľovná nocí (1968), Vychádzka s večernicou (1971), Lipohrádok (1973), Faust a margaréty (1981), Minútové básne (1986), Útechy / maximy / telegramy (1987), Sekunda rozkoše (1989), Dom panny (1991), Lyrické korzo (1991), V slepých uličkách (1999), Voňavé tajomstvá (1999), Breviár lásky (2001), Lipohrádok (2004, 2. upravené vydanie), Čo sa šeptá dievčatám (2007), Toto je moja reč (2008, autorský výber)

Knihy piesňových textov:
Texty (1985), Bosá láska, 77 piesňových textov (obe 1986), Pop texty (1988), Čo bolí, to prebolí (2004)

Literárna tvorba - pre deti a mládež

Malá myš a veľký slon (1986), Celý rok sa hráme (1990)

Literárna tvorba - humor

Lode v delíriu. Bonmottá (1983), Motýľ z iného neba (1995)

Charakteristika tvorby

Kamil Peteraj uverejnil prvé básne v časopise Slovenské pohľady v roku 1964 a už v nasledujúcom roku debutoval aj knižne, a to básnickou zbierkou Sad zimných vtákov. V prvotine, ale aj v nasledujúcich zbierkach Čas violy a Kráľovná nocí do istej miery nadväzoval na poetiku vtedy (v 60. rokoch) dominantnej básnickej skupiny konkretistov (označovaných tiež ako senzualisti) tým, že napĺňal požiadavku zmyslovej názornosti. Verše týchto kníh sa vyznačujú bohatou asociatívnosťou, rozvíjaním obraznosti, ktorá sa opiera predovšetkým o emotívne vnímanie prírody. V zbierke Vychádzka s večernicou autor obohatil svoj pohľad o tému detstva a lásky, pričom vytváral verše, ktoré možno charakterizovať ako nežnú lyriku. Zbierka Lipohrádok je svojím spôsobom jedinečná v celom vývine slovenskej povojnovej poézie. Prostredníctvom bohatej a originálnej obraznosti vovádza čitateľa do života „malej prírody“, približuje mu svet bylín, kvetov, lupeňov a chrobákov. Ani v tomto prípade však nemožno hovoriť o dajakom rustikálnom type poézie, lebo prostredníctvom uvedeného krehkého, zraniteľného sveta básnik hovorí o zraniteľnosti človeka, vyjadruje potrebu harmónie v ľudskom bytí. V zbierke Faust a mararéty sa Peterajov básnický štýl zmenil. Aj tu sú básne, ktoré možno vnímať ako čisté lyrické impresie, avšak v porovnaní s prevažne fantazijným svetom predchádzajúcich kníh sa tu básnická výpoveď väčšmi viaže na konkrétny, nielen zmyslovo vsugerúvaný, ale presne identifikovateľný a uchopiteľný svet. V niektorých textoch nadobúda výraznejšie atribúty tzv. civilizačnej lyriky. Básnik nastoľuje aktuálne problémy súdobého človeka – intímneho i spoločenského charakteru, no prostredníctvom originálnej metaforiky spracúva aj tzv. univerzálne témy, ako je napríklad uvedomovanie si ohraničenosti bytia smrťou. V knihe možno zaznamenať aj čiastočný posun vo výstavbe lyrického textu. Kým v prvých zbierkach autor rozvíjal básnický obraz do šírky a pre metaforu bola príznačná významová nejednoznačnosť, tu je význam a zmysel jednotlivých básnických obrazov oveľa ľahšie určiteľný, presnejší, motívy sa viažu na konkrétne javy materiálneho a duchovného charakteru. To sa prejavuje aj v zbierkach Minútové básne a Útechy / maximy / telegramy, v ktorých autor mapuje najmä problematiku medziľudských vzťahov a pocity odcudzenosti súčasníka. Najmä pre druhú z posledne spomenutých kníh je príznačná výrazová naliehavosť, ktorá spôsobuje apelatívny tón mnohých básní. Autor tu zároveň prejavil zmysel pre jazykový, ale aj situačný paradox. V zbierke Lyrické korzo sa Peteraj nechal inšpirovať všednými javmi v ľudskom živote, ktorých opis dokázal obohatiť o reflexívny rozmer s nápaditou pointou. Básnikov sklon ku gnómickej výpovedi vyvrcholil v knihách aforizmov Lode v delíriu s podtitulom Bonmottá a Motýľ z iného neba. Neodmysliteľnou a rovnocennou súčasťou Peterajových tvorivých úsilí je jeho pôsobenie v oblasti písania textov populárnej hudby. V tejto sfére je prítomný od druhej polovice 60. rokov a spolu s Borisom Filanom ho možno pokladať za zakladateľa modernej slovenskej textovej tvorby. Začiatky jeho textárskeho pôsobenia sa viažu na dnes už legendárnu bigbítovú skupinu Prúdy, pričom jeho piesne sa uplatnili už na jej prvej dlhohrajúcej – teraz kultovej – platni Zvonky, zvoňte (1969). Odvtedy Kamil Peteraj napísal veľké množstvo piesňových textov pre najvýznamnejších slovenských interpretov, z ktorých mnohé boli a sú dlhodobými hitmi. Stal sa tak aj spoluautorom desiatok klasických platní i CD-nosičov. Pre jeho textársku tvorbu je charakteristická tematická a motivická originalita, uplatňovanie básnickej metafory, nekonvenčný, originálny jazyk, nesentimentálny prístup ku skutočnosti. O estetickej účinnosti Peterajových textov svedčí skutočnosť, že s priaznivým ohlasom čitateľov, ale aj literárnej kritiky sa stretli ich knižné vydania (Texty, Bosá láska, Pop texty). Kamil Peteraj je aj spoluautorom piesní legendárneho slovenského muzikálu Cyrano z predmestia (1978).

Braňo Hochel

Preložené diela

Six Slovak Poets (výber z poézie, 2010 po anglicky - s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Peterajove básne sú preložené do viacerých jazykov (nemčina, angličtina, ruština, bulharčina a iné) a boli publikované v časopisoch a v antológiách v zahraničí.

Monografie a štúdie o autorovi

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Prokešová, V.: Kamil Peteraj: Toto je moja reč. In: Knižná revue, 18, 2008, č. 18.

Brück, M.: Kamil Peteraj: Čo sa šeptá dievčatám. In: Knižná revue, 17, 2007, č. 10.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Prokešová, V.: Tajomstvá pod hladinou (Kamil Peteraj: Čo bolí, to prebolí). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 26.

Mikula, V., Peteraj, K., Moravčík, Š.: Rozhovor s Kamilom Peterajom a Štefanom Moravčíkom. In: RAK, 6, 2001, č. 3.

Javorková, M.: A život sa opäť rozvonia (Kamil Peteraj: Voňavé tajomstvá). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 11.

Hajko, D.: Hravé paradoxy (Kamil Peteraj: Aleluja, schúlená). In: Dotyky, 8, 1996, č. 4.

Šajdová, Ľ., Peteraj, K.: Ide šťava Saharou (Rozhovor). In: Knižná revue, 5, 1995, č. 20.

Janík, P.: Po stopách strateného Chaplina (Kamil Peteraj: Lode v delíriu). In: Smena, zv. 46, 24. 5. 1993, č. 118.

Bokníková, A.: Túžba po očiste (Kamil Peteraj: Dom panny). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 1.

Hatala, M.: Výskum zdrojov, možností a prostriedkov (Kamil Peteraj: Dom panny). In: Romboid, 27, 1992, č. 5.

Hochel, I.: Peteraj vo vlastnom priemere (Kamil Peteraj: Lyrické korzo). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 6.

Petrík, J.: Kamil Peteraj: Lyrické korzo. In: Knižná revue, 2, 1992, č. 6.

Petrík, J.: Skok a pád? (Kamil Peteraj: Lyrické korzo, Dom panny). In: Literárny týždenník, 5, 1992, č. 25.

Solotruk, M.: Lyrická kačica (Kamil Peteraj: Lyrické korzo). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 6.

Turanová, R.: Prechádzka lyrickým korzom (Kamil Peteraj: Lyrické korzo). In: Dotyky, 4, 1992, č. 4.

Kasadra, M.: Stará panna nehrdzavie (Kamil Peteraj: Dom panny). In: Kultúrny život, 25, 1991, č. 32.

Richter, M.: Ktoré vety sú večné? (Kamil Peteraj: Sekunda rozkoše). In: Romboid, 26, 1991, č. 1.

Janík, P.: Básnik in flagranti (Kamil Peteraj: Sekunda rozkoše). In: Dotyky, 2, 1990, č. 3.

Mikula, V.: Literárne observatórium. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1989, s. 107 – 114.

Zelinský, M.: Peteraj tentoraz didaktický (Kamil Peteraj: Pop texty). In: Slovenské pohľady, 105, 1989, č. 5.

Hochel, I.: Apelatívna lyrika (Kamil Peteraj: Útechy, maximy, telegramy). In: Romboid, 23, 1988, č. 5.

Rechtorisová, M.: Pesničky bez notovej osnovy (Kamil Peteraj: Pop texty). In: Smena, zv. 41, 9. 8. 1988, č. 186.

Rechtorisová, M.: Rezonancia poézie (Kamil Peteraj: Útechy, maximy, telegramy). In: Smena, zv. 41, 16. 1. 1988, č. 12.

Zelinský, M.: Hlbinný prieskum (Kamil Peteraj: Útechy, maximy, telegramy). In: Slovenské pohľady, 104, 1988, č. 6.

Hujík, V.: Nepokojné hľadačstvo (Kamil Peteraj: Útechy, maximy, telegramy). In: Ľud, zv. 40, 1. 12. 1987, č. 282.

Hujík, V.: Texty plné nehy (Kamil Peteraj: Bosá láska). In: Hlas ľudu, zv. 33, 7. 3. 1987, č. 55.

Marčok, V.: Báseň vo chvíli ohliadnutia (Kamil Peteraj: Minútové básne). In: Romboid, 22, 1987, č. 11.

Špaček, J.: Kamil Peteraj: Bosá láska. In: Romboid, 22, 1987, č. 11.

Števček, P.: Kamil Peteraj: Minútové básne. In: Slovenské pohľady, 103, 1987, č. 1.

Hochel, I.: Text ako žáner poézie (Kamil Peteraj: Texty). In: Romboid, 21, 1986, č. 3.

Šimon, L.: Peterajova poetika piesní (Kamil Peteraj: Texty). In: Nové slovo, 27, 1985, č. 30.

Hochel, B.: Civilná poézia (Kamil Peteraj: Faust a margaréty). In: Romboid, 17, 1982, č. 11.

Števček, P.: Kamil Peteraj: Faust a margaréty. In: Slovenské pohľady, 98, 1982, č. 5.

Moravčík, Š.: Motýľ na uzde (Kamil Peteraj: Faust a margaréty). In: Večerník, zv. 26, 9. 10. 1981, č. 199.

Gregorec, J. Poézia v prúdení času. Bratislava: SPN 1980, s. 200 – 203.

Bagin, A.: Priestory textu. Bratislava: Smena 1971, s. 95 – 109.

Plutko, P.: Problémy s hodnotou. In: Slovenské pohľady, 84, 1968, č. 12.

O autorovi

Peteraj je básnik imaginácie. Básnický obraz je základným výstavbovým prostriedkom jeho poézie; má najmä podobu personifikácie a syntézy, čo súvisí s oživovaním prírody a s úsilím dostať do básne čo najviac konkrétnych zmyslových zážitkov. Autor je básnikom impulzívnej obraznosti; jeho báseň je radom prudko sa zažíhajúcich asociácií, spájajúcich i veľmi odľahlé reálie. Peterajov básnický svet má vyslovene kreatívnu podobu.

Ján Zambor

Kamil Peteraj nepatrí k básnikom, ktorí sa nevyvíjajú, nemenia, zotrvávajú pri jednom spôsobe písania, nehľadajú nové možnosti vlastnej poetiky, i keď, prirodzene, ako je tomu v prípade každej umelecky skutočne vyhranenej osobnosti, možno v jednotlivých zbierkach a lyrických textoch autora vystopovať aj invariantné znaky jeho básnického rukopisu. Nie je ani básnikom monotematickým, hoci ústrednou a univerzálnou témou jeho poézie je "priestor" ľudského vedomia, psychický stav súčasníka ako zrkadlo rozmanitosti podôb života.

Igor Hochel

Jazyk je pre Peteraja univerzálny prostriedok, ktorým skúma, čo trvá, čím to trvá, prostriedkom orientácie, tým kameňom ukrývajúcim naše praveké sny, ich tvrdnúci prach, sny, na ktoré zabúdame a ktoré zabúdajú samy na seba – ak jazyk stratí pamäť ľudí.

Marián Hatala

O piesňových textoch Kamila Peteraja možno uvažovať ako o básnickom výtvore, hoci neraz ani z nich nemožno celkom vymazať utilitárne stopy. Je to tak v ojedinelých prípadoch, hlavne vtedy, keď text vznikol dodatočne na hudobný motív. Kamil Peteraj však má nespornú zásluhu na tom, že na Slovensku sa prestala písať poézia iba do kníh a pamätníkov.

Karol Wlachovský

Peterajovo textárstvo je vlastne istým druhom básnenia, ťažko tu oddeliť básnika od textára. Dôverne pozná okamih, v ktorom „topí sa loď týchto chvíľ“, a vie ho zaujímavo zakresliť do slov. Každý príbeh, ako ho prináša pieseň, je presne odpozorovaný zo života, čo v tomto prípade umocňuje aj vkusné a vtipné používanie slangu. (...) Kniha Čo bolí, to prebolí je prierezom Peterajovho textárstva; okrem zaručených a už takmer klasických piesňových textov (Dievčatá, Kapely starnú, Balada o poľných vtákoch, Atlantída, Koloseum a i.) sú do nej zaradené aj texty z Brechtovej hry Baal i muzikálov Cyrano z predmestia či Adam Šangala. Nájdeme tu však aj texty, ktoré sú možno neopočúvané, nie také lyrické ako iné, čo bolo určite základnou snahou autora: predstaviť sa aj v neiluzívnych polohách, v akých ho priemerný poslucháč slovenských rádií určite menej pozná. Zaujímavé je aj členenie textov, keď sa nové stretávajú so staršími. Vzniká tak syntetický obraz textára-básnika. Pri tvorbe textov – ako napokon všade v umení – je veľmi dôležitý cit pre mieru; Peteraj akoby mal citlivú „odmerku“, ktorou pridáva do textov sentiment, skepsu, ľahký zdravý cynizmus, zmysel pre krásu a tvorí živé konštrukcie.

Viera Prokešová

Peterajova básnická výpoveď vychádza v knihe Čo sa šeptá dievčatám z najprogresívnejších devíz jeho textárskej tvorby, ako melodická ľahkosť, výrazová presnosť a úspornosť či pozvoľný dynamický spád. Vari už od jeho vstupu do literatúry a neskôr aj do textárskej oblasti mu bola cudzia inflačná naplavenina slov a jazyková strnulosť. Ústredným motívom nie je výlučne láska a milostné city, ale tieto motívy mu slúžia aj ako prechodový mostík k preniknutiu k iným závažným situáciám. Významné miesto tu má neuchopiteľná veličina času, jeho nemilosrdné plynutie na pozadí meniacej sa skutočnosti. Peteraj v tomto dravom toku nekompromisne účtuje najmä sám so sebou, so svojimi postojmi a názorovými stanoviskami. Mužná stálosť jeho nadhľadu mu umožňuje uvidieť vzťahy v ich pôvodných a nezdeformovaných súvislostiach. V tomto spätnom hodnotení musí byť logicky prítomné aj priznanie zo straty ilúzií a následné rozčarovanie. Peterajova škála hodnôt je však jasná a nemenná, bez potreby korigovať ju z pohľadu dneška. Hybnou zložkou aj naďalej zostáva neutíchajúce užasnutie nad prchajúcimi formami krásy presakujúce do každej básne. Autentická snaha o postihnutie tej goetheovsky zázračnej chvíle, snaha o jej zastavenie alebo aspoň spomalenie. Sympatická je aj Peterajova hravosť a sebairónia, ktorá pomerne často a výrazne v jeho textoch preskakuje. Tento fakt je vždy u autora „vážnej“ lyriky vítaný a osviežujúci. V momente keď na povrch vystupujú nahromadené pochybnosti zachytené odstupom času, je táto sebaironická poloha najúčinnejšia.

Miroslav Brück

Až pri čítaní celoživotného autorského výberu Toto je moja reč možno pochopíme, aký je Kamil Peteraj vážny a dôkladný autor, ktorého nenechávajú veci bez pohybu a ktorý statiku okolo seba vie zavnímať síce ako sochu, ani tá však nie je bez vnútorných pnutí, bez vnútornej často až tryskajúcej dynamiky. Život Peterajovej básne sa môže odohrávať na celkom všednom javisku, v ošúchaných kulisách, no čitateľom až zatrasie vyhranená, ako oko lesklá pointa, živý zmysel. (...) Peteraj nie je autorom sentimentu či nakašírovanej lyriky, jeho postrehy a záznamy sú logicky číre, a pokiaľ aj v racionálne zovretých spojeniach vidíme krásu, sú aj také. Nie je naivný, jeho básne z ktoréhokoľvek obdobia, čo sa môže zdať až paradoxné, sú básne našej neraz krutej súčasnosti a možno podobnej skúsenosti. Prirodzene, Kamil Peteraj si slová vyberá a triedi, cúdi, práve tento výber môže byť dôkazom, ako celý život vedel s nimi pracovať, a hoci na nás z veršov padajú ako čistý dážď, vnímame ich po kvapkách a potom si už celkom sami modelujeme básnický svet zo všetkého bohatstva, ktoré nám predložil tento charizmatický básnik.

Viera Prokešová

Ocenenia

Najkrajšia kniha roka 2008 za autorský výber Toto je moja reč

Ukážka z tvorby

MESIAC

(poopravená entá báseň o mesiaci)

mesiac má svoj zvláštny výraz

aj keď v lyrike vraj

(ako klišé)

patrí do zberu

 

ale vždy sa nájdu blázni

čo vpašujú ho tam kam v básni

patrí a na milosť ho zoberú

 

povediac len: aká cenná rekvizita!

nech je v rohu nenápadne skrytá

ako osvetlenie nočnej scény

ktoré význam posunie a zmení

 

a tak mesiac – už nie ako klišé

vyčistia a zavesia späť vyššie

patinovo žltý vyleštený

nad stromami romanticky schovaný

 

nech ten klasik osvetlenia

pekne svieti

mladulinkej láske

 

na tom dôležitom mieste nad nami

 

LISZTOVÉ TAJOMSTVÁ

Dnes píšeme faxy, maily, a nie listy.

Listy píšu iba romantickí bicyklisti.

 

Pretože som romantický bicyklista,

píšem liszty a počúvam Liszta.

 

Čierne tuše duše, víry, chýry,

diablov portrét múzy na klavíri,

 

nikde žiadny zhon, len vzruchy,

akoby v tom lísztí dve Lisztove ruky,

 

pod ktorými hudba šuští, kráča, hrmí,

písali tie liszy lisztov

rukou šialenou a fantaszticky isztou.

 

Žiadne EKO. Tá hudba je čisztá.

Liszt je tvoj. No tečie v ňom krv

romantika Liszta.

 

MESTO PO LYRICKOM BOMBARDOVANÍ

Keď prší

a po zebre prechádza pod opitým dáždnikom

starožitná dáma

 

Keď nám je zima z jedinej kvapky

za golierom

 

Keď depresia a nádej sú koktailom

ktorý nám podáva na stôl

spolu so slamkou

unudená blondína v páchnucom espresse

 

Keď kôš náhle zvracia

šalát starých novín

 

Keď vôkol prefrčí auto

z ktorého trčia jelenie parohy

Keď mravce ďalej dobýjajú kvetináč

 

Keď si naťahuješ nohavičky

a prsia sa ti zbiehajú

do dvoch skrehnutých bradaviek

 

Keď z padajúcej plechovky

vypadne utajená kvapka koly

 

Keď na ceste leží pohodené telo

mŕtvej mačky

so žiariacimi vnútornosťami

 

Keď v povetrí cítiť vôňu

hranolkov a spáleného oleja

 

Keď je jasné

že o chvíľu nepríde

ani Ježiš ani Budha

ani iný spasiteľ

 

Keď je dobre i nanič zároveň

 

Keď kaluže náhle zružovejú

a ty si hovoríš:

takto vyzerá mesto po lyrickom bombardovaní

 

AKO OBRÁZOK

Najkrajšia si keď si češeš vlasy

Tuším zakryjú tvoj štíhly pás

Zrkadlo už pošepne ti asi

že sa krásnym ženám podobáš

 

Najkrajšia si keď sa troška potkneš

o ten kameň ktorý v ceste stál

Vždy keď sa ma v takej chvíli dotkneš

v duchu vzdávam vďaku rodu skál

 

Najkrajšia si keď si dávaš blúzku

Kvitnú ti v nej kvety priesvitné

Vtedy zabúdam vždy na poučku

čo sa môže čo nemôže v tme

 

Najkrajšia si keď mi dávaš zbohom

Keď ťa krásnu vietor nesie preč

A keď som už sám za prvým rohom

spomalím a ty ma dobehneš

 

Na každý deň máš prekvapení pár

Stále krajšiu tvár

denne stretám

 

KAPELY STARNÚ

Vyšli sme z módy ako staré džíny

Náš plagát nikto nehľadá

Ústrižky novín váľajú sa v skrini

Sme tu len ako záplata

 

Vyšli sme z módy ako éra platní

Vymietli rokmi toľko sál

Sedíme ako zbití zrazu v šatni

a niekto nás už odpísal

 

Už nie sme pekní šťastní chlapci slávy

Neletia na nás dievčatá

A menej ľudí úctivo nás zdraví

Sme tu len ako záplata

 

Lacnejší hotel patrí k ceste dolu

Pre vrátnikov sme neznámi

O slávu starší Neťaháme spolu

Blúdime svetom s piesňami

 

Zo spolužiačok sú už dávno mamy

čo vláčia tašky s nákupom

Žijú svoj život trocha pobabraný

Každý už na ne zabudol

 

Mávali vlasy krásne rozpustené

Patrili nám a kamošom

Aj túto pieseň máme už len pre ne

Možno sú s nami v najhoršom

 

Kapely starnú

Tak nech žije zmena!

Zostarlo naše publikum

Kapely starnú

Tak nech žije zmena!

Odchádza každý potichu