Dátum a miesto narodenia

08. 04. 1938  Modra  

Oblasti záujmu

próza, poézia, esej

Životopis autora

Narodil sa 8. apríla 1938 v Modre v rodine evanjelického farára. Základnú školu vychodil v Rači, zmaturoval na Jedenásťročnej strednej škole v Senci roku 1956. Vysokoškolské štúdium slovenského jazyka a literatúry absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v rokoch 1956 – 1961. Pracovať začal v Košiciach v Mestskom archíve, potom nastúpil na základnú vojenskú službu a po jej skončení pracoval ako novinár v krajskej redakcii denníka Pravda v Košiciach. Popritom spolupracoval s Východoslovenským vydavateľstvom, podieľal sa na vzniku košického literárneho štvťročníka Krok 66 a dvojmesačníka Krok 67, ktoré aj spoluredigoval. Roku 1968 sa presťahoval do Martina, kde bol v rokoch 1968 – 1970 šéfredaktorom kultúrneho dvojtýždenníka Matičné čítanie, od roku 1970 pracoval v Biografickom ústave Matice slovenskej. Pre politické postoje vyslovované najmä v publicistickej tvorbe ho roku 1971 zo zamestnania prepustili, vylúčili zo Zväzu slovenských spisovateľov a počas celého obdobia normalizácie nemohol publikovať. Roku 1977 sa presťahoval do Pukanca, kde pracoval ako vedúci v predajni Slovenskej knihy. Rokoch 1982 – 1990 pôsobil aj ako organista v evanjelickom kostole. Od roku 1990 bol zamestnaný v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Od mája 2004 je členom korešpondentom literárnej sekcie Bavorskej akadémie krásnych umení. Žije v Pukanci.

Literárna tvorba - próza

Lístoky (1999) 

Literárna tvorba - poézia

Srdce sa volá ň (1994)

Literárna tvorba - esej

Tváre a oslovenia (1974 – v samizdate; 1990), Rapsódie a miniatúry (1981, 1987, 1988 – v samizdate; 1992), Dvanásť (1989), Vlastný hororskop (1991), Epištoly (1992), Lunenie (1993), Poco rubato (1994), Hlavolamy (1995), Taroky (1997), Vlani ako dnes (1997), Malé prelúdia (2000), Žiť sa dá len autobiograficky (2004), Chronoskop (2006), Matka všetkých slov (2007), Dnes (2008), Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009) 

Literárna tvorba - literárna veda

Z rečí v nížinách (1971 – kniha pred tlačou zakázaná; 1993, výber z kritík), Reči z nížiny (1973 – v samizdate, výber z kritík), Tváre a oslovenia (1974 – v samizdate)

Charakteristika tvorby

Ivan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Mimoliterárne okolnosti však zapríčinili, že hneď jeho prvá kniha kritík Z rečí v nížinách, v ktorej sa prezentoval predovšetkým ako literárno-kritická osobnosť, bola pred tlačou zakázaná a prvýkrát bola oficiálne publikovaná až o 12 rokov neskôr. Normalizačná moc sa po okupácii Československa v 1968 pokúsila Kadlečíka vytlačiť na okraj kultúry a spoločnosti a spolu s ďalšími, komunistickému režimu nepohodlnými autormi, úplne ho publikačne umlčať a marginalizovať. Na tento vonkajší tlak reagoval Kadlečík vo svojej tvorbe hlbším zakoreňovaním sa v dejinách, v generáciách svojich predkov, v prírode a kultúre; odpútal sa od kritickej reflexie, z ohniska jeho záujmu sa vytratilo literárne dielo a nahradil ho jeho vlastný osud. Motív autentickosti a autobiografickosti sa u Kadlečíka stáva jedným z najdôležitejších momentov tvorivého procesu. Autobiografickosť u Kadlečíka znamená, že „aj tvoriť sa dá len autobiograficky; hodnotu má len to, čo je garantované autorovým životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa prebojoval a ktoré pretrpel. Teda, Kadlečík nechápe tvorbu ako pekné rozprávanie, ale ako bytostný prejav, do ktorého sa musí človek vložiť celý“ (V. Petrík). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa jeho žánrové rozpätie rozrastá o fejtóny a besednice, ktoré sa v tom období „pestovali“ najmä v českej disidentskej obci a publikovali sa v samizdatoch. Kadlečík bol pravidelným prispievateľom a autorom. V ďalší literárny žáner, ktorý rozvíjal – v epištolárnu literatúru – sa pretavila vzájomná dlhoročná korešpondencia medzi proskribovanými autormi – tak vznikla kniha Poco Rubato, ktorá je zbierkou korešpondencie medzi I. Kadlečíkom a českým disidentským spisovateľom L. Vaculíkom. Sedemdesiate roky predstavovali celkový Kadlečíkov obrat smerom k intímnejším žánrom (autobiografické žánre, epištolárna literatúra, esej). Prvou Kadlečíkovou prácou, ktorá reprezentuje tento Kadlečíkov žánrový posun, je kniha Rapsódie a miniatúry, ktorej charakteristickou črtou je motív autobiografickosti. Štruktúru jeho literárneho priestoru tvoria motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Príroda je mu „životným kolobehom, spriaznenosť všetkého živého, pocitom totožnosti“ (V. Petrík). Osobitným motívom v Kadlečíkovej tvorbe je však motív hudby, v ktorom sú obsiahnuté aj predošlé motívy (viera, príroda). Hudbe venoval aj osobitnú kapitolu v knihe Vlani ako dnes, kde sa hudba stáva súčasťou autorovho panteistického chápania prírodných procesov. Kadlečíkovo hľadanie a upnutosť na tradíciu a národné korene potvrdzuje kniha literárnych portrétov významných osobností slovenských dejín Tváre a oslovenia. Premostenie medzi obdobím normalizácie a deväťdesiatymi rokmi predstavuje dielo Epištoly, do ktorého je predovšetkým zaradená korešpondencia zo začiatku 90. rokov a denníkové záznamy so starším vročením. V Epištolách ako aj vo Vlastnom hororskope sa otvorene vyjadruje i k aktuálnej politickej situácii. Kadlečík aj v najnovšej tvorbe zostáva verný svojim tradičným témam a motívom, ktoré rozvíja, variuje a parafrázuje, ako napríklad v knihách Lunenie, Hlavolamy a najmä v diele Vlani ako dnes. Tieto diela majú tiež podobnú kompozičnú štruktúru – kapitoly sú často členené na základe kalendárneho cyklu podľa počtu dní a mesiacov v roku. Zo žánrového hľadiska má v 90. rokoch v Kadlečíkovej tvorbe osobitné miesto prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Zatiaľ posledným autorovým dielom je bibliofília Malé prelúdiá, ktorú autor vydal vlastným nákladom v počte dvadsať kusov „ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru“.

Norbert Gašaj

Preložené diela

Das eigene Horrorskop (1995 v nemčine)

Rapsódias e Miniaturas (2004 v portugalčine) 

Monografie a štúdie o autorovi

Podracká, D.: Ivan Kadlečík: Škoda knižke nerozpredanej ležať. In: Knižná revue, 20, 2010, č. 3.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Zelinský, M.: Ivan Kadlečík. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Oriešek, P.: Na noži – Ovievanie zatuchnutou slamou (Ivan Kadlečík: Dvanásť). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 25.

Svetoň, Ľ.: Epištola o košatení (Ivan Kadlečík: Žiť sa dá len autobiograficky). In: Knižná revue, 15, 2005, č. 6.

Matejov, R.: Naoko voľné oká (Ivan Kadlečík: Lunenie). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 21.

Zmeták, I.: Taroky sú pripravené (Ivan Kadlečík: Taroky). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 2.

Čičmanec, I.: Spisovateľ ako strom (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Tvorba T, 13 (22), 2003, č. 4.

Čúzy, L.: Hľadanie hodnôt (Ivan Kadlečík: Malé prelúdiá). In: Slovenské pohľady, 4+119, 2003, č. 4.

Gajdoš, M.: Bilancia nádejí (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 2.

Gajdoš, M.: Pocta Bachovi (Ivan Kadlečík: Malé prelúdiá). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 8.

Zmeták, I.: Hlavolamy z Pukanca (Ivan Kadlečík: Hlavolamy). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 10.

Zmeták, I., Kadlečík, I.: Stanem sa knihou (Rozhovor). In: Knižná revue, 13, 2003, č. 7.

Matejovič, P.: Ivan Kadlečík. Bratislava: Kalligram 2001.

Matejovič, P.: Tvorba I. Kadlečíka na pozadí deväťdesiatych rokov. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 1.

Balla, V.: Šumí to prírodou aj devätnástym storočím (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: Romboid, 35, 2000, č. 2.

Beasley-Murray, T.: Štýlom egomasáže (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: Romboid, 35, 2000, č. 2.

Gavura, J.: Od toho, čo píše, k tým, čo čítajú (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: RAK, 5, 2000, č. 2.

Chudoba, A.: Život je krásna veta? (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: Literárny týždenník, 13, 2000, č. 5.

Lichnerová, R.: Cyranovo jabĺčko v Kadlečíkových Lístokoch (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: Tvorba T, 10 (19), 2000, č. 1 – 2.

Lichnerová, R.: Kadlečíkove malé záznamy o súkromí (Ivan Kadlečík: Malé prelúdiá). In: Kultúrny život, 1, 2000, č. 12 – 13.

Matejovič, P.: Prirodzený svet a autobiografické písanie Ivana Kadlečíka. In: Slovenská literatúra, 47, 2000, č. 3.

Petrík, V.: Tradičný a moderný (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: OS, 2000, č. 2.

Svetoň, Ľ.: Lístoky: i sto kíl (Ivan Kadlečík: Lístoky). In: Knižná revue, 10, 2000, č. 8.

Andruška, P.: Hĺbková retrospektíva (života a tvorby) (Ivan Kadlečík: Vlani ako dnes). In: Literika, 3, 1998, č. 1.

Mikitová, Marta: Ivan Kadlečík (Personálna bibliografia). Levice: Tekovská knižnica 1998.

Petrík, V.: Duch a predmetnosť u Kadlečíka (Ivan Kadlečík: Vlani ako dnes). In: Romboid, 33, 1998, č. 8.

Petrík, V.: Tvoriť sa dá len autobiograficky. In: Tvorba T, 8 (17), 1998, č. 2.

Podlipná, E.: Taroky s Kadlečíkom. In: Tvorba T, 8 (17), 1998, č. 2.

Hablák, A., Kadlečík, I.: Minulosť i budúcnosť sú pozakrývané knihami (Rozhovor). In: Dotyky, 9, 1997, č. 2.

Chrobáková, S.: Kadlečíkovo vzdorovanie vyslancom ničoty (Ivan Kadlečík: Taroky). In: Romboid, 32, 1997, č. 1.

Lichnerová, R.: Kľúče k textu sú v texte (Ivan Kadlečík: Taroky). In: Literárny týždenník, 10, 1997, č. 22.

Lichnerová, R.: O jednej Šovcovej a dvoch Kadlečíkových knihách. In: Tvorba T, 7 (16), 1997, č. 3.

Petrík, V.: Ivan Kadlečík: Taroky. In: Tvorba T, 7 (16), 1997, č. 2.

Součková, M.: Vlani ako dnes (Ivan Kadlečík: Vlani ako dnes). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 17.

Škotka, M.: Karty významov (Ivan Kadlečík: Taroky). In: Slovenské pohľady, 4+113, 1997, č. 9.

Darovec, P.: Ivan Kadlečík: Hlavolamy. In: Romboid, 31, 1996, č. 5.

Moravčík, Š.: Denník profesionálneho disidentistu (Ivan Kadlečík: Hlavolamy). In: Literárny týždenník, 9, 1996, č. 11.

Petrík, V.: Ivan Kadlečík: Hlavolamy. In: Romboid, 31, 1996, č. 5.

Kasarda, M.: Vyše stohlavý drak... (Ivan Kadlečík: Hlavolamy). In: Dotyky, 7, 1995, č. 7 – 8.

Mojík, I.: Ivan Mojík číta Ivana Kadlečíka. In: Romboid, 30, 1995, č. 9.

Kasarda, M.: Ivan Kadlečík: Srdce sa volá ň. In: Fragment, 8, 1994, č. 4.

Kršáková, D.: Ivan Kadlečík: Lunenie. In: Dotyky, 6, 1994, č. 1 – 2.

Ruttkayová, I.: Koncert pre jedného spisovateľa (Ivan Kadlečík: Lunenie). In: Literárny týždenník, 7, 1994, č. 17.

Blažek, J.: Rozloha času (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Fragment, 7, 1993, č. 4.

Čúzy, L.: Filozofujúca literatúra (Ivan Kadlečík: Epištoly). In: Kultúrny život, 27, 1993, č. 10.

Kadlečíková, I.: Ivan Kadlečík (Personálna bibliografia). In: Slovenská literatúra, 40, 1993, č. 1.

Marušiak, O.: Roztvorenie v slove Ivana Kadlečíka. In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 17.

Patarák, J.: Epištola k Ivanovi Kadlečíkovi (Ivan Kadlečík: Epištoly). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 2.

Urban, J.: Ivan Kadlečík: Z rečí v nížinách. In: Knižná revue, 3, 1993, č. 16.

Vilikovský, P.: Písanie ako spôsob bytia (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Romboid, 28, 1993, č. 1.

Bžoch, A.: Zvuk a téma (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Slovenské pohľady, 108, 1992, č. 11.

Hóch, P.: Zvonovo, píšťalin, orechovi, mesiacove (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Kultúrny život, 26, 1992, č. 50.

Mlynárik, J.: Hľadám presné slová a vety (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Fragment, 6, 1992, č. 10.

Pastier, O., Kadlečík, I.: Ivane, přijď si k nám zahrát Bacha (Rozhovor). In: Fragment, 6, 1992, č. 7.

Bžoch, A.: Ivan Kadlečík alebo kontinuita kríža (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop, Tváre a oslovenia). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 10.

Chmel, K.: Dr(o)bky, čr(ie)pky, v(ý)ňatky... (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop). In: Fragment K, 5, 1991, č. 5.

Chrobáková, S.: Tristné ametysty Ivana Kadlečíka (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 9.

Petrík, V.: Človek proti moci (Ivan Kadlečík: Rapsódie a miniatúry). In: Slovenské pohľady, 107, 1991, č. 1.

Petrík, V.: Svedectvo a vyznanie (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop). In: Tvorba T, 1 (10), 1991, č. 6.

Součková, M.: Múdrosť cez oslovenia ... (Ivan Kadlečík: Tváre a oslovenia). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 46.

Sulík, I.: Ľudia, roky, udalosti... (Ivan Kadlečík: Vlastný hororskop). In: Literárny týždenník, 4, 1991, č. 46.

Vanovič, J.: Kadlečíkove Tváre a oslovenia. In: Tvorba T, 1 (10), 1991, č. 2.

Chudoba, A., Kadlečík, I.: Bez ticha niet hudby (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 3, 1990, č. 13.

O autorovi

Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky „vyrovnával“ s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy „vylúčiť“ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre.

Vladimír Petrík

Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych.

Pavel Matejovič

(Kadlečíkovo) nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje.

Jozef Bžoch

Autor o sebe

Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, ktorý sa cestou pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia zemani, učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesiem v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.

Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi – paradoxne – dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ.

Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu.

Ocenenia

Cena Dominika Tatarku za rok 1995 za knihu Hlavolamy

Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002

Ukážka z tvorby

HAMLETOV PRÍBEH TRVÁ

     Hamletov príbeh sa ešte neskončil.

     Citlivý filozof a vzdelaný umelec, vidiaci a dôvodne nepodkupný, pochopil z okolia toľko čo málokto, a jeho predstava reálne možného ideálu spojená so skrytou vnútornou čistotou mu nedovolili bežne sa s videným zmieriť a stotožniť. „Já vím, že v naší tučné, dušné době neresti omlouvat se musí cnost...“

     Preto ostal akoby osamotený, pravda, osamotený iba v tom zmysle, že s najbližším okolím nemohol a ani nechcel komunikovať. Hľadal bezohľadnú pravdu, nie štátne výhody, a to je dostatočný dôvod na to, aby ho väčšina považovala za blázna; predbehol ich a urobil sa šialeným sám. No v jeho pomätenosti je pre tých, čo chcú, vedia a neboja sa počuť, viac než v tom, čo sa za pravdu usilovne a nápadne nahlas vydáva. Nie, nebol ani trochu chorý, ani nijako inak nedostatočný, ale práve naopak: iba vykĺbená doba ho tak zo svojej perspektívy zákonite vidí. Hodnoty sú obrátené. Hamlet to príliš dobre pochopil, a teda aj presne vedel, kedy a pred kým má hrať blázna, zdanlivo prijmúc pravidlá falošných hráčov. Šialenstvo ako zámienka na ostrú alebo stlmenú metaforu; metafora ako nadbytočná ozdoba, a nie nutná estetická figúra, a metafora ako nevyhnutná a trpká hra s cenzúrou a dohliadaním.

     Hamlet sa bránil pred násilím, predstierajúc šialenstvo; inokedy a inde sa násilie bráni pred Hamletmi tým, že predstiera ich šialenstvo. Nie váhavosť a strach, ani melancholikova neschopnosť a bezmocnosť, ba nie ani údajný rozpor myslenia a konania, ale citová zodpovednosť syna voči matke a otcovi a mravná zodpovednosť intelektu voči pravde a spravodlivosti: teda nielen myšlienku premeniť v čin, ale aj čin premeniť v myšlienku a zmysel, to je to trápenie, ktoré u Hamleta ťažko uhádnuť. Lebo prostá pomsta za vraždu otca nič nevyrieši a Hamleta to neuspokojí. Hamlet je na to príliš dobrý šermiar. Zobrať kord a pichnúť je príliš jednoduché a je to zase len násilie, ktoré nepotresce iba zločinca a vraha, ale aj pomstiteľa.

     V tomto zmysle je Hamlet zodpovedný predovšetkým sám sebe, nielen otcovi, ktorého duch si žiadal: pomsti ma, hoci pre istotu nepovedal ako. Hamlet teda neváha v čine, ale v spôsobe; hľadá čin zmysluplný a čistý, ktorý sa odlišuje od zaužívaného a samoúčelného vraždenia a ktorý by negatívne nepotrestal iba vraha, ale zároveň by kladne ukázal cestu k tomu, aby sa takto primitívne neriešili gordické uzly spoločnosti. „Ne štěnice zabíjet, ale víru v užitečnost štěnic hubit, o to jde,“ povedal by Karl Kraus.

     Dánsky princ teda nie je pasívny, ufňukaný a márne čakajúci, ako ho obviňujú utajení závistlivci. Hľadá, myslí a tvorí a nachádza, teda pokúša sa o historicky experimentálnu koncepciu: zaútočiť na svedomie tyrana a sveta tým, čo najlepšie ovláda a čo je ľudsky čestné a ušľachtilé: slovo, slovo, slovo, vymačkané z posledného. „Hovořit hodlám dýky, ne jich užít...“ Hamlet je harmonický muž, ktorý vie o svojom poslaní, je jednoliaty v rozume a cite, v myšlienke a skutku, a skepsa nie je slabosťou, ale predpokladom a signálom tvorivej a mysliacej energie. Lebo otcov duch mu povedal aj toto: pamätaj! Len ten vidí ďaleko dopredu, kto sa dozadu dobre pamätá...

     Hamlet je teda dráma a tragédia intelektu, zodpovedného za tvár sveta, v ktorom žije. Tragédia spočíva v tom, že čistý intelekt napokon vohnali do toho, čo nechcel. Vohnali ho do cudzieho mu násilia, a to bol zároveň aj jeho koniec. Tragédia intelektu a srdca medzi kupcami, donášačmi, podvodníkmi a podobne, ale oveľa väčšia tragédia spoločenstva, ktoré je hluché k slovu a nepočúvne k duchu. Nie, Hamlet neprehral, ani sa nezničil, on iba zomrel, chcel ísť nad seba, čo je nemožné; ale už tým, že chcel, sa presiahol. Dodnes sa mu nepodarilo, čo chcel; ale ani to, čo nechcel a čo odmietal, ešte nezvíťazilo. „Ať už jsem nástroj takový nebo onaký: můžete mě rozladit, ale hrát na mne nedokážete.“

     Hamletov príbeh sa ešte neskončil.

     Sloboda otvára široké možnosti aj pre záporno. A čo sa týka napríklad rozčlenenia spisovateľov do viacerých spoločenstiev, zoskupení, klubov, pospolitostí, to je normálne a prirodzené, aj galaxie sú organizované na podobnom princípe, nielen Slováci. Považujem sa predovšetkým za nezávislého občana a spisovateľa, a preto človeka, s ktorým hovorím, meriam nie príslušnosťou k niečomu, ale jeho intelektom, teplotou srdca a charakterom. Čo je hlboko pod mieru, od toho utekám tak chytro, ako sa len dá, ba rýchlejšie, než mi to dovolí zdravotný môj stav a vek.

* * *

     Nechcem devalvovať svoj údel v roztáranosti epiky. Stačí extrakt, esencia, náznak a tajomné čaro nedopovedaného. A je tu ešte veľká skepsa a nedôvera voči epike a jej umelým konštrukciám. Nazdávam sa, že pravdu o prítomnej podobe sveta skôr vydá kusý záznam, fragment, nesúvislá nadmetafora, detail, útržok z denníkového záznamu, z listu, veta z novín alebo časť náhodne v krčme počutej vety... Vieš si predstaviť, až na malé výnimky, ak jednotlivec rozriedi skúsenosť na stovky a tisíce strán, koľko tam musí byť hlušiny? Bez ticha niet ani hudby. „... a beda všetkým, ktorí nemali hodín sviatočných a bez bázne chodili hovoriť do chrámov Slova.“

 

VLASTNÝ HOROSKOP

     Patrí dnes u nás k móde, k dobrému tónu, byť chorý alebo aspoň užívať čím viac liekov. Ako tie párky s horčicou, ktoré odbory dávali bezplatne pracujúcim, keď prišli manifestovať na Prvého mája (neviem, či to ešte funguje): človek má na to akosi nárok, maličká pomsta za všetko odnímané, len hlupák nechá prepadnúť päť Kčs, keď zostane doma a ešte bude mať aj nepríjemnosti. Išiel som si teda na štátne trovy trochu ľahnúť do nemocnice, súc beznádejne zdravý. Zdravý ako býk v aréne.

     Chlapec narodený v znamení Býka bude ako kytička a tá kytička bude ako býk. Nech sa varuje ostrých chirurgických a mäsiarskych nástrojov, červenej farby a oficiálnych osláv. Cigaretám a zdravotným sestričkám sa vyhýbať nemusí, práve naopak.

     Za oblokom sa kníšu stromy v bielych plášťoch: alebo sú to lekári? A zeleň operačnej sály v mestskom parku... Väčšinou hlasov (vtáčích) nastáva jar. Parlament odsúhlasil ako všetko, čo mu predostrú, hoci niekoľko skrachovaných disidentov bolo celkom proti, zopár intelektuálov pomýlených podpísalo petície. Máj je tu, nedá sa nič robiť, nanajvýš ak na to kašlať. Na streche, na žrdi trepocem sa strachom: alebo je to zástava? (Celý som popletený od heráku a trávy a koksu). Rozbolel ma odrazu celý svet, aj steny, aj posteľ, aj okuliare a hodinky, rozbolelo ma úzkosťou a nepokojom ako Sörena Kierkegaarda alebo Bohumila Hrabala v poviedke Kouzelná flétna.

     Omámený si groteskne predstavujem, že spisovateľ je maják, ktorého úlohou je len byť nehybne a stáť tuho a ležať v erárnom župane anonymnom a čumieť do stropu a sám. Ale aj svietiť, cestu tak ukazovať, smer a úskalia. Svietiť. Svietiť – ale čím? Podpálim svoje texty! To bude krásna, estetická žiara.

* * *

     Aby som napísal poviedku. Mohla by byť zaujímavá vzhľadom na môj spôsob deformovania skutočnosti, kompozície, jazyka a štýlu, čo celkom zodpovedá realite, lebo taká dnes u nás je. Napísal som teda tak, ako vždy píšem, len som zmenil názov, dal viac odsekov a replík, pridal som dve-tri vatové strany. Kluci českí, naletíte mi? Nenachytali sa. Milan Jungmann i Ludvík povedali: nie je to poviedka, ale je to dobré.

     Zase to bol len ten rapsodický spôsob narácie, povedal by Roland Barthes, keby to čítal. Poviedka potrebuje dej, príbeh, lineárny pohyb v čase i nadčase, postavy. Ale aj obyčajné samo slovo je už epickým dejom, má miesto v priestore, kategóriu času. Veď aké dynamické slová (pojmy) sú šľahačková torta, posteľ, revolúcia, Milica Ponická, bicykel, neha, smrť, večnosť a niektoré iné! A veta, majúca dramatické sloveso, prísudok, to je už hotový román.

     Epika sa mi najlepšie píše v autobuse, podľa možnosti expresnom a klimatizovanom: akoby to zrýchľovalo dianie a tvorilo sujet. Na sedadle za sebou počujem klebetiť (literatúra je vlastne klebeta) staré baby: Predstav si, Anna, čo sa ti v Pukanci nedávno, tuším v auguste, nestalo. Zo päť vojakov v noci (a tá noc trvá už vyše dvadsať rokov) vtrhlo do domu a perverzne znásilnilo dievčinu, pannu. Niektorí sa potom zľakli svedomia či prokurátora, či vytriezveli a chceli sa ospravedlniť. A nevlastný dievčinin otec, vieš si to predstaviť? Vraj nak sa im nemiešajú do vnútorných záležitostí, bola to ich povinnosť a susedská pomoc a jej že sa to zapáčilo. Ech, babské povedačky.

     Chlapec narodený v znamení Panny je bojazlivý a hanblivý. Zomrie od vysilenia či zadusenia v skrini u záletnej ženy, ktorej sa príde pospytovať na lieky proti žalúdočným bolestiam, keď tu sa zrazu vráti žiarlivý manžel, ktorý prinúti manželku, aby celý večer s ním konzumovala výrobky Československého priemyslu literatúry, štátny podnik a pozerala bratislavskú televíziu, no rádio Slobodu jej počúvať nedovolí. Osoba ženského pohlavia zrodená v tomto znamení nech sa vyhýba ostrým nábojom a prihorúcim jedlám a nápojom, ako aj tankom. Nech je opatrná v tme. V nijakom prípade však nesmie položiť kvety na miesta zavraždených obetí okupácie.