Pseudonym

Teta Mahuliena

Dátum a miesto narodenia

01. 05. 1909  Krompachy

Dátum a miesto úmrtia

25. 12. 1953  Martin

Oblasti záujmu

próza, dráma, publicistika

Životopis autora

Narodil sa 1. mája 1909 v Krompachoch. Do základnej školy chodil v rodisku, do gymnázia v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku, Košiciach a Prešove, kde aj zmaturoval. Potom sa rozhodol pre štúdium práva v Prahe, no pre dlhotrvajúcu pľúcnu chorobu štúdium zanechal. Po vyzdravení sa zapísal na evanjelickú teologickú fakultu v Bratislave. Po vysvätení v roku 1934 sa stal kaplánom v Užhorode, potom farárom v Pozdišovciach. Záujem o lepšie tvorivé podmienky i potreba intenzívnejších intelektuálnych kontaktov ho roku 1942 priviedli do Martina na post tajomníka Slovenskej národnej knižnice. Z pozície tejto funkcie redigoval odborné periodiká – Obežník Slovenskej národnej knižnice a Slovenská národná knižnica, počas SNP aj Národné noviny. V rokoch 1946 – 1948 bol na dlhodobom matičnom tvorivom štipendiu, potom sa stal referentom Matice slovenskej, kde pracoval ako katalogizátor kníh až do predčasnej smrti. Zomrel 25. decembra 1953, pochovali ho na Národnom cintoríne v Martine.

Literárna tvorba - próza

Pohádka (1933), Predposledný život (1940), Železné ruky (1948), Husličky z javora (1957), Úsmev bolesti (1968), Prózy (2010, výber, ed. D. Kročanová-Roberts)

Literárna tvorba - dráma

3000 ľudí (1935), Pevec boží (1936), Diktátor (1938), Mastný hrniec (1941), Na konci cesty (1942), Matka (1943), Neznámy (1944), Dvaja (1945), Veža (1948), Koniec (1948), Poeta Laureatus (rkp. 1950, knižne 1981)

výbery: Človek, ktorého zbili (1936), Mastný hrniec (1940), Matka (1943), Súborné dramatické dielo (2001)

Literárna tvorba - publicistika

Cesta myšlienky (1971)

Charakteristika tvorby

Barčovo dramatické dielo je vo svojom vnútri homogénne. Všetky zmeny, ktoré v ňom nastávali počas takmer pätnásťročného vývinu, nech sa už dotýkajú dialógu, motívov, dramatických osôb, deja alebo myšlienky, možno v ňom vnímať na pozadí tých výsledkov, ktoré dramatik postupne dosahoval v jednotlivých spomínaných zložkách. Ide o dramatika rovnako spätého so svojím domovom ako so širokým kontextom modernej svetovej drámy. Aj o tejto spätosti sme sa mohli presvedčiť. Neviazala sa však iba na minulosť a prítomnosť, ale dotýka sa aj vyústenia viacerých drám z poslednej fázy Barčovej tvorby, ktorá sa uberá celkom organicky ta, kam smeruje vývin veľkej časti porealistickej a ponaturalistickej dramatiky. K poznaniu bezvýchodiskovosti toho usporiadania medziľudských vzťahov, v ktorom sa dramatik zrodil. Keďže však nepoznal iný druh nádeje, zostávala mu len nádej kresťana.

Monografie a štúdie o autorovi

Bálent, B.: Bibliografia Júliusa Barča-Ivana. Martin 1959.

Vanovič, J.: Východiská k J. Barčovi-Ivanovi. Slovenské pohľady 1968, č. 12.

Rampák, Z.: Július Barč-Ivan. Martin 1972.

Rampák, Z.: Variácie Júliusa Barča-Ivana. Bratislava 1973.

Čepan, O.: Barčova próza ako spor bytia a vedomia. Romboid 1980, č. 2.

Vanovič, J.: Cesta samotára. Martin 1994.

Pašteka, J.: Pohľady na slovenskú dramatiku, divadlo a kritiku I. Bratislava 1998, s. 430 – 460.

Hamada, M.: Sizyfovský údel, 1994, s. 222 – 224.

O autorovi

Kto vedel vtedy, že tu odchádza ktosi, kto stvoril slovenskú ideovú, filozofickú drámu, modernú tragédiu, človek európsky rozhľadený, existencialista pred oficiálnym existencializmom, dramatik, čo objavil prvky absurdity, fatality a nezmyselnosti štvrťstoročie predtým, ako k nám začali prenikať v podobe módy, kto tušil, že si o pätnásť rokov budeme objavovať Sartra, Camusa, Becketta, Adamova, Ionesca a neviem koho ešte, ale zabudneme, že v našom reakčnom, konzervatívnom, buržoázno-nacionalistickom malomestskom a vidieckom Martine žil ktosi, kto myslel a tvoril tak, že sa pred tými prvými nemusíme hanbiť.

Július Vanovič

Už v hre 3000 ľudí sa začína aj redukovanie vlastností dramatických osôb na tie najzákladnejšie, podriadené vyjadreniu myšlienky, ktorú autor určil hre a postave v nej. Opúšťa sa realistická psychologická kresba, postavy sú nositeľmi myšlienok, nie typizácie. To však nijako neznamená, že by najmä v ďalších hrách chýbali Barčovým postavám vnútorný svár, zložitejšie odtieňovanie, vnútorný i vonkajší pohyb.

Ivan Kusý

Po krátkej odmlke sa Barč-Ivan vrátil k tomu typu tvorby, ktorý bol vlastný jeho umeleckej koncepcii: k dráme ideí, zosobnených dramatickými postavami a premietnutých cez osudovo konfliktné vzťahy medzi nimi na sujetový plán hry. Azda najzovretejší umelecký tvar v zmysle literárnom i javiskovom dosiahol v dráme Matka (premiéra v martinskom Slovenskom komornom divadle i knižne 1943). Jej dramaticky vypätý dej je postavený na prudkej vzájomnej nenávisti dvoch bratov a na osobnej tragédii ženy, ktorá je matkou ich oboch, a preto v zrážke medzi nimi nájde svoju smrť.

Stanislav Šmatlák

Autor o sebe

Po maturite som začal študovať práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Ochorel som však na pľúca a musel som na istý čas zanechať štúdium. Po vyzdravení nevracal som sa k štúdiu rád. Prevládala vo mne túžba po samostatnosti a nezávislosti. Podal som si žiadosť o prijatie za úradníka na berný úrad v Košiciach. Žiadosť moja bola priaznivo vybavená. Iba po prijatí som zistil, že nie je to prostredie a práca pre mňa. Príliš úzko mi tu bolo, čosi ma zvieralo a vedel som už určite, že som túžil po niečom inom. Po desiatich mesiacoch opustil som košický berný úrad a stal som sa poslucháčom evanjelickej teologickej vysokej školy a. v. v Bratislave.

 

Lebo som v tejto prekliatej tme otroctva spoznal, že niet iného svetla. Niet inej myšlienky, ktorej by patrila taká úcta i láska človeka, ako je sloboda.