Pseudonym

Balla

Dátum a miesto narodenia

08. 05. 1967  Nové Zámky  

Oblasti záujmu

próza

Stručne o autorovi

BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch.

Stručná charakteristika tvorby

Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.

Literárna tvorba - próza

Leptokaria (1996), Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005), Cudzí (2008), V mene otca (2011)

Preložené diela

Dvosamljenost (výber z poviedok, 2005 po slovinsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Niepokój (výber z poviedok, 2008 po poľsky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Naživu (výber z poviedok, 2008 po česky ‒ s podporou Komisie SLOLIA LIC) 

 

Monografie a štúdie o autorovi

Karpinský, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

Belková, Z.: Balla: Cudzí. In: Knižná revue, 18, 2008, č. 14 – 15, s. 1.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Darovec, P.: Vladimír Balla. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Dvořáková, H., Balla, V.: Lovím v snoch a upravujem ich na podobu života (Rozhovor). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 7, s. 12.

Halvoník, A.: Balla. Unglik. In: Premeny. Slovenská próza na rozhraní storočí, Bratislava 2004, s. 118 - 119.

Koch, A.: Balla ako droga (Balla: Unglik). In: Rak, 9, 2004, č. 2, s. 57 – 59.

Halvoník, A.: Balla: Unglik. In: Knižná revue, 13, 2003, č. 19, s. 1.

Hudymač, M.: K permanentnej ceste ku kolapsu? In: Romboid, 38, 2003, č. 5 – 6.

Kršáková, D.: V slepej uličke (Balla: Unglik). In: Slovo. Politicko-spoločenský týždenník, 5, 2003, č. 46.

Némethová, M.: Vykrútiť krk jazyku (Balla: Unglik). In: Romboid, 38, 2003, č. 9.

Repar, S.: Balla: Nehotovosť. In: Romboid, 38, 2003, č. 3, s. 41 – 54.

Součková, M.: Ten Balla – alebo ten Vladimír? (Balla: Unglik). In: Os, 2003, č. 11, s. 54 – 57.

Škovierová, B.: Neznesiteľná ťažoba bytia Ballových textov. In: Pravda 26. 9. 2003.

Hrúzik, M.: Tichý kút hľadania (Balla: Tichý kút). In: Romboid, 37, 2002, č. 1, s. 76 – 77.

Hudymač, M.: Pohľad cez bublinu (Balla: Tichý kút). In: Kultúrny život, 3, 2002, č. 3, s. 8.

Kršáková, D.: Na pokračovanie (Balla: Tichý kút). In: RAK, 7, 2002, č. 4, s. 46 – 47.

Rebro, D.: Anti-hrdina? Hrdina (Balla: Tichý kút). In: Romboid, 37, 2002, č. 1, s. 77 – 79.

Vlnka, J.: Najstrašnejší kút v šírom svete (Balla: Tichý kút). In: Knižná revue, 12, 2002, č. 2, s. 5.

Bžoch, J.: Poviedkové tehotenstvo. In: SME, 20. 9. 2001, s. 8.

Hudymač, M.: Gravidita: Snovosť, absurdita, expresivita, vzťahy (Balla: Gravidita). In: Romboid, 36, 2001, č. 4, s. 83 – 85.

Chrobáková, S.: „Byť človekom“ alebo „Parenisko emócií, ihrisko živlov“ (Balla: Gravidita). In: Romboid, 36, 2001, č. 1, s. 75 – 77.

Krčméryová, E.: Neplánovane (Balla: Gravidita). In: Rak, 6, 2001, č. 1, s. 83 – 85.

Krčméryová, E.: Situácia subjektu v Ballových prózach. In: Slovenská literatúra, 48, 2001, č. 5, s. 412 – 426.

Matejov, R.: Ballamútenie (Balla: Gravidita). In: Knižná revue, 11, 2001, č. 5, s. 5.

Sojková, M.: Balla v kontexte postmoderny. Diplomová práca. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2001.

Součková, M.: Personálna téma v prozaickom texte. Prešov: Náuka 2001.

Beasley-Murray, T.: Súčasná slovenská literatúra, diabolská zmluva s teóriou a genitalisti. In: Rak, 5, 2000, č. 3, s. 10 – 18.

Žilka, T.: Postmoderná semiotika textu. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa 2000.

Cviková, J.: Konfrontácie c/z (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 1, s. 44 – 46.

Ferko, M.: Do dna (Balla: Outsideria). In: Literika, 3, 1998, č. 1, s. 123 – 124.

Rožňová, J., Balla, V.: Veľký príbeh je nafúknutá zdochlina (Rozhovor). In: Knižná revue, 8, 1998, č. 2, s. 3.

Součková, M.: Kto nevládze, nech nečíta (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 8, s. 61 – 63.

Zajac, P.: Autentickosť ako rétorická figúra. In: Slovenská literatúra, 45, 1998, č. 6, s. 424 – 429.

Zelinský, M.: Konfrontácie c/z (Balla: Outsideria). In: Romboid, 33, 1998, č. 1, s. 44 – 45.

Beňo, J.: Človek človeka bolí (Balla: Leptokaria). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 5, s. 1.

Činčurová, X.: Priestor v epike. In: Slovenská literatúra, 44, 1997, č. 5, s. 321 – 337.

Chrobáková,S., Balla): Neznášam proroctvá, neznášam podobenstvá (Rozhovor). In.: Romboid, 5 - 6, 1997, s. 85 -- 89.

Kasarda, M.: Príbeh, ktorý nie je možný, je triviálny (Balla: Outsideria). In: Literika, 2, 1997, č. 3, s. 130 – 131.

Kršáková, D.: Kto ešte vládze (Balla: Outsideria). In: RAK, 2, 1997, č. 6.

Rožňová, J., Balla, V.: Pri každom čmáraní na papier vstávam z popola (Rozhovor). In: Knižná revue, 7, 1997, č. 4, s. 12.

Ballek, L.: Prvé poznámky k Dnu. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4, s. 13.

Bančej, M. M.: Za hrsť drobných? (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

Darovec, P.: Bože, ako hlboko... (Balla: Leptokaria). In: Rak, 1, 1996, č. 2, s. 32 – 34.

Ferko, M.: Všeobecné rozleptanie (Balla: Leptokaria). In: Slovenské pohľady, 4+112, 1996, č. 7 – 8, s. 291 – 293.

Gajanová, G.: Pohľad na... (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 6, s. 45.

Jaroš, P.: Dnu a von. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4, s. 14.

Krajčovičová, J.: Narcisova studnička, písanie a Vlado Balla. In: Dotyky, 8, 1996, č. 9 – 10, s. 51.

Krajčovičová, J.: Zrelá a vlastná správa o... Leptokarii. In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

Macsovszky, P.: Unitas Multiplex (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

Malý rozhovor s... Ballom. In: Rak, 1, 1996, č. 2, s. 45 – 46.

Prušková, Z.: Telo nás môže zradiť, osamelosť zostáva (Balla: Leptokaria). In: Rak, 1, 1996, č. 4, s. 59 – 61.

Sulík, I.: Zložitosť dorozumenia. In: Literika, 1, 1996, č. 3 – 4.

Uličný, P.: Ešte šťastie... (Balla: Leptokaria). In: Dotyky, 8, 1996, č. 3, s. 12 – 13.

Vargová, L.: Prípad Balla (Balla: Leptokaria). In: Romboid, 31, 1996, č. 7, s. 70 – 71.

Zajac, P.: Prelomové či svoje? In: Os, 6, 1996, s. 74 – 77.

Rassloff, U.: Poetika coolness? In: Rak, 4, 1995, č. 5, s. 24 – 32.

Zatiaľ platí prezumpcia neviny. Poviedkový rozhovor s Vladimírom Ballom. In: Dotyky, 7, 1995, č. 6, s. 2 – 5.

O autorovi

Ide o ponory do sveta najhbšej existenciálnej intimity, sveta úzkosti, osamelosti, strachu z bytia v priestore plnom absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Hoci názov Leptokaria implikuje štítivosť a hnus kožnej choroby, meno ostrova v Grécku – ako sa oznamuje v rovnomennej poviedke – možno vnímať aj ako istú priestorovú ohraničenosť vlastného neurotického bytia, prenesene možno aj v strednej Európe, kdesi pri brehoch Ipľa. Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu a napätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv. literárnym a mimoliterárnym, spájanie a prelínanie sa hodnotovo i štylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou.

    

Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu? – slovom, detail, a načisto rozptýlene a nedbalo a úzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa s nimi deje, akí sú a ku komu. O odstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným a slepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; v presných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty.

Viera Prokešová

Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú v prirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú z tohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy.

Jela Krajčovičová

Existenciálna úzkosť sa pre Ballu stala alfou a omegou všetkého písania, pitvanie stavov úzkosti, strachov, bolestí a neistôt jedinou literárnou témou. Vystačil si s ňou po celé deväťdesiate roky, pokračuje ďalej. Na svoju i čitateľovu škodu. Balla znova privádza na scénu deprimovaných jedincov, ktorých vlastná predstava o sebe je nanajvýš negatívna. Postavy stoja pred dilemou, ako naplniť svoju existenciu nejakým zmyslom, no schodná cesta sa stále akosi neukazuje. (...) Ballova autorská stratégia je pritom už tradične postavená na zmesi filozofovania, intelektuálskej pózy a ironizovania, s občasným skĺznutím tu k cynizmu, tu k pátosu. Opakuje sa tiež signál smerom k čitateľovi, že autor to má pevne v rukách a iba od neho závisí, že príbeh, ktorý by sa mohol nečakane skončiť, predsa len pokračuje. Ide sa ďalej, aj keď cieľ cesty je neznámy (pre Ballove literárne postavy) a nejasné ostáva aj smerovanie autora. Problémom nie je ani tak formulovanie pocitového sveta negácie a bezvýchodiskovosti, ako skôr banalita poviedok. Sú to variácie „záznamov o bolesti“, s ľahko postrehnuteľnou schémou, toporné vo svojej vykonštruovanosti, fádne kvôli opakovaniu. (...) Balla je príliš uzavretý vo vlastnej autorskej škrupine.

Dana Kršáková

Balla v súbore textov Cudzí pokračuje v línii naznačenej predošlou knihou De la Cruz. Ani nie tak tematicky, ako skôr náladou či akýmsi pocitom zo sveta, v ktorom je v originálnej proporcionalite namixovaný ťaživý sen a nefalšovaný odstupový úsmev. Niektoré poviedky možno čitateľ vyhodnotí ako variácie na témy z De la Cruz, iné zrejme bude vnímať ako skutočné dopovedanie, korigovanie a zostrenie pohľadu, ktoré sú Ballovou autorskou stratégiou. Zostáva verný mnohému z registra svojich obľúbených motívov – postavám dožičí obligátnu osciláciu medzi vedomím „celkovo zúfalo prázdneho života“ a – podľa neho – efemérnou vierou „v možnosť nejakého inakšieho spôsobu existencie“. Štedro dávkuje signifikantný moment „neistoty a strachu“, respektíve „dobre ukrytého večného smútku“. Pokiaľ ide o prácu s literárnymi alúziami, ktoré patria k dôležitým znakom Ballovho písania, rovnocenne znejú tóny fulcanelliovských aj neodmysliteľných kafkovských inšpirácií. V Ballovom prípade ide o viac než strohé použitie citátu vo forme motta. Parafrázuje poetiky – bez podozrenia z epigónstva a s jediným zámerom: akcentovať jednotlivé vrstvy svojej vlastnej, precízne sformulovanej a originálnej autorskej filozofie. (...) Ballovi ide o vybočenie zo schémy. O narušenie stereotypu. Znovu a znovu sa vracia k svojim introvertným postavám, aby postrehy o ich pechorení okorenené existenciálnymi momentmi využil na vybudenie čitateľa k aktivite. Niekedy na to použije krátky kondenzovaný text, inokedy si dovolí rozsiahlejší únik do „extrémnej, absurdnej, polosnovej polohy, dokonca k boju o holé prežitie, čiže k pravej povahe sveta“. Balla je stabilná spisovateľská značka. Stále rovnako sebaironický, stále neľútostne ironický. Potvrdzuje auru autora schopného abstrakcie od každodennej všednosti, ktorej prejavy sú však jednou z najvýraznejších motivácií jeho písania. Ballov „sudcovský“ postoj k ľudským nedokonalostiam je natoľko predimenzovaný, že môže v čitateľovi vyvolať buď principiálne odmietnutie z dôvodu nepochopenia, alebo – v šťastnejšom prípade – porozumenie pre jeho kultivovanú verziu hyperboly. Nezľavuje z mizogýnskych a zdanlivo mizantropických štylizácií, avšak podstatnejšie než úvahy o miere ich autenticity je vypäto etické a humanistické vyznenie v podtexte.

Zuzana Belková

Autor o sebe

Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil, cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. A predsa čosi by sa našlo: po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.

Ocenenia

Cena Ivana Krasku (1996)

Laureát súťaže Poviedka 97 (1997)