Dátum a miesto narodenia

04. 09. 1960  Michalovce  

Oblasti záujmu

próza, poézia, esej

Životopis autora

Narodil sa 4. septembra 1960 v Michalovciach. V rokoch 1979 – 1984 študoval na Chemickotechnologickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Po skončení štúdia pôsobil v Bratislave ako murár-lešenár, v rokoch 1984 – 1985 ako výskumný pracovník vo Výskumnom ústave káblov a izolantov, v rokoch 1986 – 1987 robotník a bezpečnostný technik v Slovnafte, v rokoch 1988 – 1989 učiteľ v Sládkovičove. V roku 1990 sa stal redaktorom, potom šéfredaktorom časopisu pre mladú literatúru Dotyky, kde pôsobil takmer desať rokov a mal výrazný podiel na jeho tematickej a obsahovej orientácii. V rokoch 1994 – 1997 vykonával aj funkciu šéfredaktora vydavateľstva ARS-LITERA, v rokoch 1993 – 1997 sa autorsky a moderátorsky podieľal na televíznej relácii 900 sekúnd o knihách. Od roku 1999 pracuje v Slovenskom rozhlase, v súčasnosti ako šéfredaktor Rádia Devín – kultúrneho okruhu verejnoprávneho média. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba - poézia

Výstrel z motyky (1990, spolu s J. Litvákom a J. Urbanom), Príliš tesná koža (1995), Vampiriáda (1998)

Literárna tvorba - esej

Maroš – Úlety a fakty (1997)

Literárna tvorba - editorská činnosť

J. Urban: Zúrivo, nežne, svoj... (2011, výber básnickej, textárskej a publicistickej tvorby doplnený rozhovormi a spomienkami)

Charakteristika tvorby

Prvé básne začal uverejňovať koncom sedemdesiatych rokov v dobových literárnych časopisoch, koncom osemdesiatych rokov najmä v Literárnom týždenníku a Dotykoch a básnických antológiách (Načo sú nám rodičia, Moje najmilšie verše, Súradnice).  Jeho knižným debutom je „trojzbierka“ textov pop-music (spolu s J. Urbanom a J. Litvákom) Výstrel z motyky (s podtitulom Správa o prievane). Kniha bola pripravovaná na sklonku komunistického režimu, ale vyšla až tesne po jeho páde. Už fakt, že úvod do nej (pod názvom Milí čitatelia od 14 rokov) napísal Milan Lasica, ktorého autori zbierky označili za svojho „duchovného otca“, mal byť signálom zásadne iného, ironicko-recesného a aj najmenšieho náznaku akejkoľvek ideológie zbaveného prístupu k tvorbe – a rovnako aj, hoci nesformulovaným,  básnickým manifestom generácie, ktorá žije „len tak hogo-fógo“, generácie, ktorú, „vôbec nebaví / že máte o nás obavy / či skončíme či neskončíme / dobre“. „Práve týmito veršami (v básni Tak už sme došli) Bančej definuje túto spoločnú „správu o prievane“, do ktorej autorsky prispel 22 textami. Už ich názvy – Invalidné blues, Letecký deň neviniatok, Zatvor okno, vypadol nám Fero... (slovenský Ikaros), Zbor majiteľov chladničiek a iné – sú výrečným signálom obsahovo „nevážneho“ prístupu k témam, ktoré predchádzajúca normatívna kritika nepripúšťala alebo sa prinajmenšom stretli s jej ostrým odsúdením. Zbierku Výstrel z motyky, ktorej ďalším spoluautorom je J. Urban, možno vnímať aj ako prvý signál otvorenia priestoru pre nástup novej literárnej generácie. Nie náhodou práve Bančej a Urban po roku 1990 otvorili na stránkach Dotykov, časopisu pre mladú literatúru, priestor na konfrontáciu rozmanitých literárnych a estetických prúdov, individuálnych i skupinových autorských poetík. Bančej sám autorsky do Dotykov sústavne prispieval. Jeho samostatným knižným debutom je básnická zbierka Príliš tesná koža. Je záznamom životných okamihov, raz recesného, inokedy bolestivého „zvliekania príliš tesnej kože“, vlastného autorského ja, ktoré „hľadá kód / presný ako kus kovu / do pulzujúceho blata mozgu / kľúč husľový / zauzlený remienok (báseň Autorský subjekt počúva). Prvá časť zbierky Dnes večer vo vzduchu je napísaná voľným veršom, v jazyku niektorých básní autor využíva rôzne novotvary. V druhej časti Jam session pre pekné nohy prevláda jazyk erotiky, ktorý sa stáva prirodzenou súčasťou jazyka generácie 90. rokov (básne 32°C, Aplikovaná inkvizícia, Mačiatko EL, Cesta územím niekoho, Anémia erotiky a ďalšie). Práve básne s erotickými motívmi ukazujú zložitosť vzájomnej komunikácie tejto generácie, riziko erotického „obnaženia“, ktoré prináša do vzájomných vzťahov muža a ženy. Tretia časť zbierky Ilegálna vysielačka hlavy (s podtitulom Kodicil, úlety, komentáre, slová) je lyrickým pásmom esejisticky ladených básnických textov, členených podľa abecedy. Jeho druhá kniha Vampiriáda je kompozíciou prozaických a básnických textov inšpirovaných rôznymi démonologickými a hororovými textami M. Shelleyovej či B. Stokera a postavami ako A. Báthoryová (u Bančeja Betka Báthory) či Vlad Tepec (Vlad Impaler), ale aj psom baskervillským a slávnymi poviedkami A. E. Poa. Kniha je venovaná „všetkým deťom noci“ a je autorovým originálnym príspevkom do tohto poklesnutého, no literárne stále produktívneho a čitateľsky vďačného literárneho žánru. Z početných Bančejových esejistických, fejtónových a „úletových“ textov vznikla kniha Maroš – úlety a fakty. Okrem zaujímavého, často aj sebaironického pohľadu na vlastnú tvorbu prináša rovnako zaujímavý, odľahčený pohľad na situáciu v mladej slovenskej literatúre s jej adoráciou postmoderny, ale aj snahou o uchovanie trvalých hodnôt slovenskej literatúry 20. storočia.

Anton Baláž

Monografie a štúdie o autorovi

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Šrank, J.: Maroš M. Bančej. In: Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Harák, I.: Literatura našeho času. In: Dotyky, 1999, č. 5.

Macsovszky, P.: Zvliekanie (pri)starej kože. In: Romboid, 1996, č. 2.

My sme tu pre ľudí (Rozhovor). In: Literárny týždenník, 6, 1993, č. 40.

O autorovi

Už po niekoľkých hodinách rozhovoru s ním som mal pocit, že zo všetkého najradšej sa zahráva. S okolím, náukami, ktoré sú zdanlivo historickým výpredajom zo zaprášených foliantov, s čitateľmi, s vlastným zdravím etc. Pre veľkú časť pozorovateľov pragmatik, ktorý si množstvom pseudonymov vytvára priestor pre publicistický a literárny supermarket.

Pavol Filo

Autor o sebe

Rád tvorím nové a nové veci. Od poézie som veľmi skoro prešiel k próze. A keďže mám občas platonický vzťah k viazanému veršu, začali za mnou chodiť aj mladí hudobníci. Napísal som množstvo textov piesní, najradšej tvorím šansónové texty. Je to moja srdcová záležitosť, na tejto parkete som najviac doma, lebo ako básnik mám potrebu dostať tam poetický príbeh. Keď bolo autorské čítanie na Slovensku viac-menej v plienkach, nahovorili ma aj na to. Z introverta som sa teda „preškolil“ na extroverta a skončilo sa to tak, že napokon som k podobným literárnym programom písal scenáre.

Ocenenia

Pocta Dominika Tatarku (1995)

Pocta sv. Cyrila a Metoda (1997)

Ukážka z tvorby

 

LETECKÝ DEŇ NEVINIATOK

tak už viem lietať

             už ma to naučili

od steny k stene

             tak ako netopiera

tvárim sa husto

             tvrdo či zúčastnene

zásadne nechodím

             iba sa ponevieram

namiesto pitia

             požívam alkohol

a tesnú kožu

             nahrádzajú stresy

neutekám už pred sebou

             iba sa stratím kdesi

nebavím sa už o práci

             radšej spomeniem

bezva fleky

             nespal som s Dášou

prosto

             spal som s niekým

že vraj viem lietať

             čo ich to stálo potu

veď sľúbili mi

             cestu na kraj sveta

pre každý prípad

             neurčili kótu

(letisko neprijíma)

             a tak v tom stále lietam

 

SPRÁVA O PRIEVANE

mám prievan vo vreckách

v duši aj v hlave

v skriniach aj v pocitoch

skrátka v tom plávam

 

škárami svedomia

dovnútra práši

prievan hrá ľudovky

na prázdnej fľaši

 

ťahá mi na nohy

v teniskách blázna

city mi netesnia

izba je prázdna

 

dievča sem nevlákam

zbytočná snaha

nedá sa milovať

strašne tu ťahá

 

sedím tu s prievanom

kámoši kde ste

každý si sedíte

na teplom mieste

 

intímko pekná kosť

zamknutí zdnuka

páchate nežnosti

kým na mňa fúka

 

tak nechám záclony

nech si tu vlajú

zhasnem a v prievane

odletím na juh

 

ODTRÚBENÉ

Večer si odpínam

Anjelské

maxihusie krídla

vešiam ich na balkón

aby vypáchli

 

Vietor sa motá

lenivo

s čistým zámerom

zaliezť niekam

kde ho ani

predpoveď počasia

nenájde

 

Akváriá okien

odlievajú zo svetla

Nikto nesiahne

do chladničky fantázie

 

Pozapínaní exhibicionisti

štrajkujú

 

32°C

Inferno

Bože tých krásnych zadkov

cítim sa krátko

O hlavu kratší

o úd

Netuším

akou noc splatím splátkou

S kým vstanem ráno...

 

(a koho zradím

kým zaspieva kohút)

 

ALLES NAHE WERDE FERN

(Praha – hotel Velodrom)

 

Sú ľudia

ktorí myslia na život a

na súmrak

Napríklad taký Goethe

Alebo na tvoj zadok

napríklad taký ja a verím

že aj Goethe

Alebo na to

ako v postoji lučištníka

stojíš nahá na

hotelovej posteli

šarmantne rozkročená

a

bohvie prečo

chýba ti šíp

 

Sú ľudia

ktorí myslia na súmrak

a Goethe mi už dávnejšie

povedal

Všetko blízke sa vzďaľuje

 

MAČIATKO EL

Vstáva

Oči s vankúšikmi

po žihadlách

neprežitej lásky

Vlasy

prečeše dlaňou

Ústa

v medovom

Ách

Mačací pohyb zdvíha

minútovú ručičku

do pozoru

Hladí sa

Nedohladená

Tápavo

skúša pobozkať

pohár čaju

Drôtiky nervov chvejú

hladkým plátnom

tela

Popamäti

kreslí seba samu

štetôčkami

minulej noci

Tak rada by sa

nechala objavovať...

 

BETKA BÁTHORY

Krv, to je tá zvláštna šťava...

                        Mefistoteles

Madam, ja cítim vašu vášeň pre hru,

to nič, že kožu vápno vybieli.

Ukážte dlaň.

Tá čiara

smerom k žilám...

Skončíme tuším

spolu v posteli.

 

Madam, som smutný, trúfalý a ničí.

Len teoretik

a vy viete svoje.

A história myslí si, že zničí

tie sado-maso

večné nepokoje.

 

Noc, madam, poznáte to,

čierna ako vdova.

Nejaký kamión sa práve štverá k lesu,

a vaši podriadení vyrážajú znova...

Len s pannami je problém.

Tuším nie sú.

Dovoľte, Betka, môžem takto priamo?

Pozvať vás na drink,

niekto splatí účet.

Načo tá dýka?

Moja krv je chorá.

Slnko je kurva,

tají svoje lúče.

 

... a doktor Jánsky iste vedel svoje.

 

Tak ako vy a ja.

 

Ó naše nepokoje...

 

VLAD IMPALER

22. září

                        Je po všem...

Bram Stoker

Nemám čo ľutovať...

Lesy tak pekne šumia

a v zrúcaninách pobiehajú krysy.

Nemám čo ľutovať...

Londýn bol pritesný

a Stoker stále kričal:

Čí si?!

Tie telá boli síce čisté,

nie ako u nás –

pot a semeno.

No tu mi aspoň prídu na meno.

A som tu grófom –

to sa ráta...

Pamätám,

kedysi,

v sladučkých snoch som mátal

bleduľky dychtivé

vo všetkých farbách pleti.

A čas, ten, medzi nami, nie je už to, čo letí.

Iba tak lezie...

Raz za sto-dvesto rokov

pomrvím v truhle bokom.

Nemám čo ľutovať...

Viem, nenávisť,

tá vo vás tvrdo klíči.

V noci ste ničí

a vaše údy mäknú ako sviečka.

Tak pozvite ma.

Privrite tuho viečka...

Bude to spočiatku

ťaživo

chladno

hmlisté.

 

Nemám čo ľutovať...

 

Vy spoznáte to isté.

 

GOTIQUE

Na tvári diabla nájdeš

vlastný rozsudok...

                        W. Shakespeare

Anjelik na veži odpľul si do ulíc,

načuchral perie.

Uchytil do spárov pár bielych holubíc,

teraz ich žerie.

 

Prechádzam ulicou, noc páchne po krvi,

chvíľa je vratká.

Gotické chrliče, priateľov pokrvných,

po bruchu škrabkám.

 

Len žiadne neóny, odporné zrkadlá,

normálnych ľudí.

Najkrajšia chvíľa je noc, čo ma prepadla,

čas, keď sa budím.