Úvodná stránka / Spisovatelia / Zoznam slovenských spisovateľov /

Baláž, Ireney (1944) MEDAILóN OSOBNOSTI

Dátum a miesto narodenia

15. 07. 1944 Levoča

Oblasti záujmu

poézia, publicistika

Životopis autora

Narodil sa 15. júla 1944 v Levoči. Stredoškolské štúdiá absolvoval v dnešnej Českej republike, najprv na Jedenásťročnej strednej škole v Duchcove (1958 – 1961), potom na Strednej priemyselnej škole v Čáslavi (1961 – 1963). Po maturite začal v roku 1964 študovať na Veterinárnej fakulte Vysokej školy poľnohospodárskej v Košiciach, avšak štúdium zanechal v roku 1968. V rokoch 1969 – 1988 pracoval na propagačnom oddelení podniku Východoslovenské železiarne v Košiciach. Od roku 1989 je na invalidnom dôchodku. V roku 1991 sa presťahoval do Bratislavy, kde sa okrem písania venuje aj organizovaniu literárneho života.

Literárna tvorba - poézia

Fresky (1996), Anatómia smädu (2000), Prierez tmou (2004)

Charakteristika tvorby

Ireney Baláž sa do kontextu súčasnej slovenskej lyriky zaradil pomerne neskoro, naozaj v zrelom veku. Po publikovaní v rôznych literárnych časopisoch (Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Dotyky a i.) knižne debutoval básnickou zbierkou Fresky. Prvotina jednoznačne ukázala, že Baláž nebude básnikom patetického či štylizovaného rebelantského gesta, ale tvorcom hĺbavej reflexie. Jeho úvahová lyrická poloha si však nevyžaduje veľa slov a v jednotlivej básni ani väčšiu veršovú plochu. Naopak, zjavná je tu dôvera tvorcu v lyrickú skratku, v silu básnického obrazu, ktorý svojou viacvýznamovosťou núti čitateľa zamýšľať sa. O čo je v jeho veršoch menej pátosu, o to viac v nich pri pozornom vnímaní nájdeme naliehavých otázok o podstate ľudského bytia. Básnik je pritom melancholický, miestami priam skeptický, jeho lyrický subjekt občas prežíva aj existenciálnu úzkosť. Už v debute autor naznačil to, čo je príznačné pre jeho nasledujúcu tvorbu – záujem o trascendentné rozmery ľudského bytia. Ten sa miestami premieta aj do vesmírnych motívov. Fresky však predstavujú zbierku polytematickú a polymotivickú. Sú v nej i texty inšpirované drobnými zážitkami, ktoré patria do tzv. poézie všedného dňa. V iných básnik v podobe narážok reaguje na spoločenské otázky, ktoré boli aktuálne v čase vzniku diela.

Svoju druhú básnickú zbierku Anatómia smädu rozčlenil do troch častí. Prvá s názvom Efekt snov a tretia, ktorú pomenoval Kolmé riadky, predstavujú rozsiahlejšie lyrické tvary. Možno ich vnímať ako moderné, voľným veršom (autor mu bezvýhradne dôveruje v celej svojej doterajšej tvorbe) písané básnické skladby. Strednú časť, pomenovanú Úlomky, tvorí súbor krátkych, tematicky rôznorodých básní. Obe skladby predstavujú náročné lyrické výpovede, v ktorých analyzuje problematiku ľudskej osamelosti, hľadania lásky a porozumenia, ale aj akejsi stratenosti človeka v nekonečnom čase a priestore. Širokú paletu významov pritom dokáže podať bez nadbytočných slov, pretože dobre ovláda metódu lyrickej skratky, verí v estetický účinok náznaku. Miestami sa dostáva až do polohy akéhosi výrazového minimalizmu, keď do samostatného verša či dokonca strofy vyčlení aj spojku alebo predložku. Nie je to však samoúčelné, lebo pri tom postupuje premyslene, dosahujúc efekt istého dramatizmu. Verše miestami na čitateľa pôsobia ako naliehavé krátke výkriky, a to napriek tomu, že básnik nie je patetický a výkričník je uňho iba celkom zriedkavé interpunkčné znamienko.

Tematicko-motivická paleta v poradí tretej zbierky Prierez tmou je pomerne široká a rozvetvená. Básnik toho do čitateľovej pozornosti ponúka naozaj veľa: od impresívnych záznamov rýchlo unikajúcich okamihov v ľudskom živote a intímnych dimenzií medziľudských vzťahov (najmä lyrického subjektu a ženy) cez usúvzťažňovanie našej prítomnosti s minulosťou, objavovanie archetypálnej podstaty ľudskej existencie až po hľadanie transcendentných súvislostí bytia a vyjadrovanie pocitu malosti a stratenosti v obrovskom, nepredstaviteľnom vesmírnom priestore. Čím viac sa začítavame, tým viac pribúda básní, ktoré v zásade vyjadrujú existenciálnu osamelosť človeka: Kto sme? Kam nás ženie čas? Kam sa strácame? Aký zmysel má naša krátka existencia v nami poznateľnom svete? To sú otázky, ktoré nepriamo, ale naliehavo zaznievajú z Balážovej poézie. Dominujúca existenciálna tematika nachádza vyvrcholenie v predposlednej časti zbierky, ktorá má názov Kozmická akupunktúra a ktorú môžeme vnímať ako lyrický cyklus. V nej sa ľudský život (osud človeka na tejto zemi) konfrontuje s tajuplným bytím vesmíru, jeho mohutných síl, o ktorých úlohách čosi tušíme, ale v skutočnosti o nich nevieme takmer nič. Básnik reflektuje večnú problematiku vzniku či stvorenia sveta, človeka, zrodu a vývinu. Ľudskú – a teda i vlastnú – existenciu chápe ako etapu medzi svetlom a tmou, čiže medzi vedomím bytím a neznámym, a preto i desivým nebytím, ktoré však môže (ale nemusí) znamenať aj nové svetlo. Ide tu o básnické uvažovanie o transcendentných dimenziách, ktoré, samozrejme, nemôže dať jednoznačné odpovede. Jednoduché odpovede, k akým sa niekedy uchyľuje „praktická“ teológia, sú autorovi celkom cudzie. Zbierka je skutočne zaujímavá, ponúka originálne videnie, pútavá je aj samotná fascinácia básnika vesmírnym svetom. Lyrické reflexie Ireneya Baláža o univerzálnych otázkach bytia, ktoré jednotlivca i ľudské spoločenstvo zrejme nikdy neprestanú znepokojovať, pravdepodobne rezonujú v každom kultivovanom percipientovi.

Igor Hochel

Preložené diela

Balážove básne boli preložené do češtiny, nemčiny, francúzštiny, poľštiny, bulharčiny a ruštiny a publikované časopisecky alebo prezentované v rámci literárnych festivalov či autorských čítaní.

Monografie a štúdie o autorovi

Bančej, Maroš M.: Fresky s pozadím presného slova. In: Pravda, zv. 6, 2. 9. 1996.

Danko, M.: Meditácie a zmierenia. In: Dotyky, 8, č. 7, 1996.

Ruže v zime nekvitnú. In: Knižná revue, 10, č. 21, 2000.

Stano, D.: Efekt slov. In: Dotyky, 13, č. 1, 2001.

Vlnka, J.: Ranený bez rán. In: Slovenské pohľady, 4+117, č. 2, 2001.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. Vydavateľstvo SSS a SNK, Bratislava – Martin 2001.

O autorovi

Balážova poetika je v istom zmysle rozvíjaním básnických výdobytkov, ktoré do slovenskej poézie vniesli Osamelí bežci. Zdanlivo abstraktné prostredie básne, neepická štruktúra, odkazy na kultúrne, biblické či filozofické reálie. Miestami akoby torzovitá výpoveď evokuje prerušovaný myšlienkový prúd súčasného človeka, jeho neustále atakovanie moderným svetom, ktorý je zahltený elektronickými médiami, komunikačným šumom, reklamou. (...) Azylom pre cítiaceho človeka ostáva vnútorný svet, často redukovaný na pesimistické vízie budúcnosti.

Maroš M. Bančej

Ireney Baláž je vskutku originálny v spôsobe nastoľovania básnickej neodkladnosti, ale i v nesmiernej úspornosti, prostredníctvom ktorej sa táto neodkladnosť prezentuje. Básnik je očividne meditatívnejší ako mnoho jeho kolegov, ktorí sa za meditatívcov programovo prihlasujú. Jeho meditatívnosť sa však inšpiruje konkrétnymi nálezmi v skutočnej tme skepsy, jeho otázky sú rovnako presné ako jeho nenájdené odpovede, jeho obrazy, zriedkakedy presahujúce dve slová (podmet, prísudok), sú tak transparentne hmatateľné, že čitateľovi neostáva nič iné, len im uveriť a odpichnúť sa od nich k vlastným hľadaniam. A v tom je vlastne zmysel Balážových veršov: intímne komunikovať prostredníctvom ľahko zbadateľných vecí a v tichom očarení sa diviť, čo všetko sa dá vidieť, aj keď je úplná tma.

Alexander Halvoník

Poézia I. Baláža je lyrickou spoveďou o hľadaní pevného miesta v sebe i mimo seba. Jeho krédom je Archimedov bod bytia v čase i priestore, neustále pulzovanie na hrane dočasnosti.

Viktor S. Maťuga

Baláža s autormi narodenými v 40. rokoch minulého storočia spája v istých bodoch spoločná životná skúsenosť a priraďuje sa k nim aj typom básnického videnia i podania. Vychádza totiž z presvedčenia, že poézia je spôsob poznávania a osvojovania si sveta nielen pre jej tvorcu, ale aj pre čitateľa, preto sa neuchyľuje k dajakým textovým hrám (ich svedkami sa často stávame pri čítaní veršov najmladších básnikov), ale usiluje sa prostredníctvom verša, obrazného jazyka vysloviť myšlienku, sprostredkovať čosi zo svojho „vnútorného bytia“, intimity, citového a pocitového prežívania. Povedzme to ešte aj takto (hoci sa vystavíme riziku, že to môže vyznieť pateticky): Baláž chápe funkciu poézie tak, že má prinášať isté posolstvo.

Igor Hochel

Ukážka z tvorby

Pavučiny

Bozky stratené v tráve

prútený kôš

čas nepozbiera lístie

poznania.

Piješ trávu

rodíš strom.

Ochutnaj lístie.

Úplná obyčajnosť

So zrnkom prachu

pozbierať

fotogenickosť úsmevu

v ružových krytoch

hľadať

dymovnice odstrelu.

To všetko vtedy

keď sa jagajú hviezdy

a smrť povoľuje.

Hlas

Tečú plamene času

korytom zo zlata

biely náhrdelník

praskol silou blesku

zavyl pes

preťal ticho

vystrekla voda

diamanty okamihu

sa priblížili

zavrel som oči

a uvidel ticho...

(tmavé čierne ticho)

Znehybnená ilúzia

Kriedou

nakreslená cesta domov

v dlani

zub času

Zostarli sme spolu

v prevrstvených dňoch

(ty a ja)

Súhvezdie prítomnosti

Rozbila si sa na slze

ako kvapka

na kameni

vykresala

v sebe

iskru

nesmrteľného času

... počatie medu

úsmev

povrázku

Odosobnenie

Nahliadol si cez okraj

(vyspievaných)

vízií

Predpokladmi...

Drvil si hlinu

zmyslom chladnúcej

magmy

protipólmi stredu

... keď si stratil

svoj vlastný atóm

bol vydaný napospas)

PRIEREZ TMOU (úryvky)

Maja

Vo vyčerpaných

paralelách

uzimeného

priestoru

existuje

iný

svet

a ten

ktorý

(úplne)

celý

vojde

dlaní

Prienik

Objatie

potu

Stotožnenie

s iným pocitom

Narovnaný

pohľad

Balustrádový

smiech

uzavretý

priestorom

tela

sa obohatil

o svoju

ďalšiu

dimenziu...

Dotyk

dvoch

zachytil niečo

čo v nich prehistoricky

ešte

... zostalo

Exekúcia

... Ešte pred zapadnutím slnka

sa nachýliš cez zábradlie

svojich snov

vdýchneš do seba

moju tvár

s kohútími perami

... Ešte pred zabudnutím noci

ocitneš sa

vo mne

taká nahá

... Čas uvitý z nás

Je vencom

uvitým zo slnka

a z tvojich očí

ktoré

náš príbeh

ešte

nevyrozprávali

Šanca posledného dňa

Dotkni sa ma nanovo

a postojačky

svojím hlasom

jazykom

a posadenou

zmenou

tvojho

ešte nenapísaného

riadku

Kryštálový prach každodennosti

Keď si sa otočila

za svojou krásou

a pohltila priestor

medzi sebou

a svetom

rozbolela ťa podstata

každej

sekundy

tvojho

bytia

so všetkou tou plazivou

samozrejmosťou

pouličných správ

o vysatom lete vtákov

o láske a smrti...

o roztopenom asfalte

v hlavách

hemžiacich

sa ľudí

... o nahnevanom Bohu

Tak teda

o čom vlastne sú

tie okamihy

ktoré nám tak nemo

sladnú

práve teraz

pod jazykom...

Prierez tmou

Otáčavé

oko slnka

rozsvietilo tmu

otáčavým pohybom

priestupných

časov

Nanesená predstava

tmy a svetla...

Okamih vyčerpanej

existencie milencov

Smutná ilúzia

o pretrvávaní

večnosti...

Faustovské okamihy

Život sa započal

až príliš rýchlo

na krátkej zastávke

nášho spoločného

dychu

Mesačným svitom

si mi vtedy

pripísala na čelo

znamenie

veľkých zaklínačov

hadov

A ja

som ti vtedy otvoril

svoju dušu

vyzlečenú

(z čiernych perál)

otázkami

o večne zbabraných

koncoch

Pomíňajúci dym metafory

Pod obrúčkou

cynického pohľadu

na bezveternej strane

slnka

žije osamelá slza

s diamantmi noci

a harfa

ktorá už dohrala svoj part

starovekých

mudrcov

V tejto posvätnej chvíli

očakávania

začínam chodiť

po hrotoch

živých slov

po pavučine

ich večnosti...

po sne

z purpurovej peny...

vyliatej

na zem

ako oblak

Taký obyčajný večer

Čistá hlina

a zvuk večera

s podvedomím vety

medzi štyrmi očami

ma objala

svojou nevyspytateľnosťou

nachýlenou istotou

a stratou pamäti

A potom

keď sa nočný dážď

prehupol

cez zábradlie jazyka

kvapkou

ba i kvapkami

mi smrť sama

začala vypovedať

o okamihoch

môjho narodenia

o tom počatí slabiky

ktoré sa možno raz

stane

slovom

Uzol

Prázdny jazyk

(ešte)

z predvčerajška

sa dotkol

vlastného

vyobcovania

zbičovaným

hlasom

človeka

a osudovou kvapkou

krvi

vo vrcholnej

extáze

tajomného

vyznania

Padajúci biblický kríž

Skrížené lásky stromov

si aj tak raz ľahnú

so zemou

k zemskej príťažlivosti

bedárov

S reznými ranami

vlastných fatamorgán

si vytrúsia

spomienky starci

ktorí už dosnívali

každodenný výsmech

zvráskavenej kože

na pokraji dňa

ktorý sa

už naplnil

A tak sami

a len sami

s prísľubom rannej rosy

len úpenlivo čakajú

na okamih

ktorý

už dávno

neexistuje

... Vykrádači hrobov

sa vždy stretnú

na svojom veľkom

bankete

žobrákov

Prítomnosť budúcnosti z minulosti

Zovrela voda

v prasknutých džbánoch

a vtáky zniesli

bojazlivé vajcia

na suchých rázsochách

Smiech

sa pousmial

špirálou

z cukru

od tmy

k tme

cez stĺporadia

zahľadené

do svetla

... Iba okamih

a vzdialená

ozvena

Atómová peha

a rozkúskovaný

čas

Smrť mýtického jednorožca

A tak tu teraz

nakoniec

stojím

sám

pred nakopenou

nocou

láskou...

a rozmýšľam nad tým

že sa rodíme

úplne obyčajne

a bez slova...

Pospiatky

Veľavravné gestá

a piesok v mojich zuboch

sa pootočili na otázke

vnútorného

inkvizičného

atómu

Plné záhrady

ohraničili

obsah

Okázalé princípy

rozprestreli

svoje okamihy

Platonickou strunou

kovových bytostí

som sa dotkol

preludov

Práve tie okolnosti mi vyprázdňujú čas

... keď hnetiem hlinu

svojej existencie

alebo oslovujem

svoje bytie a život

vlastnou

prítomnosťou

ktorá je vtesnaná

v každom z nás

nepočujem

podobnosť

vzdychu

na tachometri

zajakavosti

vesmíru

Stáva sa to skoro každý deň

... Na ploche

dvoch utrpení

sa vždy nachádza

smiech a plač

ako neriešiteľnosť

otvorenej rany

s okamihom

pravdy

vnikajúceho

noža

Za absolútne bieleho dňa

som zostarol

na rozhojdanej

hrazde času

na ktorej mi už dnes zostali

iba dve slabiky

dobra

s dobre utajenou

slepotou

pravdy

Stále od počiatku

Dotýkam sa zeme

kôrou stromov

a dýcham steblá

tráv

A snáď len vtedy pochopím

veľkú prítomnosť

budúcnosti

ešte pred

vlastnou

minulosťou

ktorá je piesňou

zámotku

všetkých

ľudských

spriadačov

Magické a neznám

Keď hĺbim

otvor

do steny slova

neviditeľným drievkom

noci

Nenájdem

v ňom nič

iba pochybnosť

(Sám o sebe)

Prierez tmou II

... Noc

spiacej dúhy

krásky tmy

z čierneho

ebenu

... Ilúzia

polovičnej

noci

z dôb ešte dávno

pred jej samotným

vznikom

... Polovičaté ráno

Vtedy Tma

ukrytá kdesi

hlboko

v podstate

Svetla

uposlúchla

prst Toho

ktorý si ju ovinul

okolo

špirály

žiariacej

Sebou

Samým

Poznanie

... Na okamih

ale iba na okamih

som vtedy zapochyboval

Rozkývané kyvadlo

a priamka

narovnali

všetky vzorce sveta

... A ten náraz

vystrelil

na obežnú dráhu

večnú

polemickú

pochybnosť

od svojich obyčajných

Počiatkov

... A to Slovo padlo...

na obe strany

Obrázky z napodobenín

Pohlcovanie...

uhýbajúce smery

miznutie

vlastnej

podstaty

v čiastočkách

čiernej

hmoty

Obraz hada

s holubicou

Svojím prachom

z oblohy

som sa dotkol

tejto

Zeme

Odpoveď z času

Kedysi dávno

ešte pred vznikom všetkého

čo sa iba začína

a ešte sa neskončilo

povstal zo zeme pocit

chleba

a mlieka

Na matnom pozadí vývoja

bratov svetla a tmy

sa otvorili dvere

do tajomstiev vodopádov

princípov hliny

a podstát

človeka

Tma a Svetlo

... Počatie Tmy

sa vždy roztvára

budúcemu prísľubu

Svetla

otvorom večného Času

akoby bez zmeny

lebo je taká čistá

protikladmi svojho večného

opakovania

... Sama

a bez otázok

sa pohybuje nocou

a prízrakmi

si naberá odvahu

nového rána

... Tma nikdy

nevysloví

v rotujúcich svetoch

večnú otázku

samoty Času a Svetla

odpoveďou

ľudského

usínania

Ako Sírius...

Uteč

z nehmotnej časti

ukrižovaného

blesku

zo svojho

života

„potom“!

a ešte z tých zopár tmavých okamihov

konci

Svetla!

Epilóg

... Je skoro ráno

ale úplne

to najskoršie

keď si vždy

taká krásna

tým čím práve snívaš

a nádherná

... ako skok

do medzi – priestoru

reality

Vyzlečená

(svojím)

novým dňom

do žmurkajúcej

podstaty

(môjho)

ešte stále

píšuceho

počítača