© 2008: Andrej Matuška

Dátum a miesto narodenia

Oblasti záujmu

Životopis autora

Jana Beňová sa narodila 24. novembra 1974 v Bratislave. V roku 1993 maturovala na Gymnáziu L. Novomeského v Bratislave. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1993 – 1998). Najskôr publikovala v Dotykoch, vo Fragmente a v Slovenských pohľadoch. V súčasnosti pracuje ako redaktorka pre denník SME. Spolu s fotografom Filipom Renčom vydáva fotograficko-literárny časopis Park. Žije v Bratislave.

Literárna tvorba - próza

Parker. Ľúbostný román (2001), Dvanásť poviedok a Ján Med (2003), Plán odprevádzania. Café Hyena (2008)

Literárna tvorba - poézia

Literárna tvorba - publicistika

Charakteristika tvorby

Jana Beňová vkročila do literatúry ako devätnásťročná básnickou zbierkou Svetloplachý, v ktorej voľným priraďovaním dala dokopy svoje záznamy z citového a vzťahového sveta. Nie je to ucelený súbor textov, Beňová skôr mozaikovito vyberá a nanovo skladá veci okolo seba do akéhosi albumu či denníka. Ten však nie je súkromný, ale dovoľuje čitateľovi zalistovať si v ňom, poprehadzovať jednotlivé časti, tešiť sa z hry. Jej poetické vnímanie sveta však ostáva intuitívne, preto niektoré básne vyznievajú naivne. Zo svojich „mantinelov“ nevykročila ani v ďalších dvoch zbierkach – Lonochod a Nehota. Lonochod je zbierka štylizovaná ako cestopis: od dátumu narodenia autorky po rok 1995. Tak ako v debute, aj tu ide o „cestopis“ medziľudských vzťahov, lások, detailov či postrehov zo života. Ak sa Beňová pokúšala v zbierke Svetoplachý o isté experimentovanie, tu sa experimentovanie prejavilo naplno. V prevažnej miere však ide o experiment s formou – malé a veľké písmena alebo používanie vložených obrázkov (labyrint, skladačka, rébus...) pri výstavbe básne. Často je však otázne, či je zvolená úprava textu funkčná, či posúva význam niekam hlbšie. Tento rozpor je badateľný aj v kvalite jednotlivých básní. To, čo sa dalo v prvej zbierke odpustiť ako začiatočnícke objavovanie, sa teraz prejavilo ako diletantské. Preto sa tu môžeme stretnúť i s textami, v ktorých význam by sme márne hľadali. Napriek tomu, že Nehota je datovaná o rok skôr ako Lonochod, vychádza ako tretia v poradí. Nenájdeme v nej obrázky dopĺňajúce kostru básne, hra s veľkými a malými písmenami však ostáva. Na prvý pohľad je to akoby ucelenejšia zbierka, avšak pri lepšom čítaní nevybočí z rámca, a tak možno hovoriť o svojráznej poetike, ktorá vie, čo chce dosiahnuť, ale pozná aj svoje hranice. Mnoho básní je postavených na „jednometaforovom cvičení“, ktoré síce zaujme, no bez literárnych ambícií. Istý posun nastáva v novele Parker (Ľúbostný román), kde sa prozaický text prelína s lyrickým. Beňová v próze neuniká do seba – ako niektorí jej súčasníci – ale pokračuje v tendencii, ktorú si zvolila v básňach. Vzniká tak epika postavená na reálnej zážitkovosti. Napriek tomu ťažko hovoriť o „silnom príbehu“. Znova ide skôr o koláž jednotlivých momentov zo vzťahu chlapca Parkera a dievčaťa Heidy (Heidy je zároveň dominantnou rozprávačkou v prvej osobe). Heidy však často prechádza do rôznych rodov – ženského, keď hovorí o sebe, do mužského, keď rozpráva o „vážnych veciach“, do stredného, keď je „to dievča toho muža“. Parker (Ľúbostný román) možno zatiaľ považovať za najlepšiu autorkinu knihu –má najucelenejšiu koncepciu, autorka vie, čo chce povedať, a robí to originálnym spôsobom. Poslednou knižkou Jany Beňovej je súbor trinástich poviedok a jednej básne Ivana Štrpku – Dvanásť poviedok a Ján Med. Recenzentské názory na túto knihu sú možno najrozporuplnejšie – od pozitívnych, cez vlažné, až po krajne negatívne. Beňovej v nej nešlo o zachytenie nejakých absolútnych právd či faktov, čitateľa zaplavuje každodennými banalitami, ktoré sú v jednotlivých prózach rozbité do drobných epizód, niekedy len náčrtov. Postavy často prechádzajú z poviedky do poviedky, ale Beňovej fragmentárny štýl si vyžaduje čitateľa plne sústredeného, aby to postrehol. To však nie je dôležité; autorka si znova skladá koláž, ktorá niekomu vyhovuje, inému nie. Podobne ako pri Parkerovi, aj tu je veľkým nedostatkom absencia jazykovej redakcie. Obom knihám možno vyčítať veľa čiarok, ypsilonov, bohemizmov či štylistických nedostatkov.

Radoslav Tomáš

Preložené diela

Parker (2008 po nemecky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Café Hyena (Plán odprevádzania) (2010 po česky – s podporou Komisie SLOLIA LIC)

Monografie a štúdie o autorovi

Karpinský, P.: Päť x päť (antológia 25 próz súčasných slovenských autorov s krátkymi portrétmi): LIC 2011 

Podivinská, M.: Dočasne spoločná samota (Jana Beňová: Plán odprevádzania. Café Hyena). In: RAK, 14, 2009, č. 4.

Halvoník, A.: Jana Beňová: Plán odprevádzania. Café Hyena. In: Knižná revue, 18, 2008, č. 16 – 17.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Marčok, V. a kol.: Dejiny slovenskej literatúry III (2., rozš. vydanie). Bratislava: LIC 2006.

Mikula, V. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. Bratislava: Kalligram & Ústav slovenskej literatúry SAV 2005.

Hablák, A.: Club med (z kategórie súkromných poznámok) (Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med). In: Romboid, 39, 2004, č. 1.

Némethová, M.: Trinásta komnata Jána Meda? (Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med). In: RAK, 9, 2004, č. 1.

Svetoň, Ľ.: Štiepaný mramor (Jana Beňová: Dvanásť poviedok a Ján Med). In: Knižná revue, 14, 2004, č. 1

Balla, V.: Parker, biely text. In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

Bžoch, A.: Nájdený detstva raj. In: Romboid, 36, 2001, č. 3.

Hablák, A.: Farebné odkrývanie (nielen vlastnej) pamäti (Jana Beňová: Parker). In: OS, 2001, č. 7.

Šrank, J.: Babie leto. In: Romboid, 36, 2001, č. 7 – 8.

Habaj, M.: Jedna recenzia na dve knihy alebo dve recenzie na jednu knihu (Jana Beňová: Lonochod, Nehota). In: RAK, 2, 1997, č. 5.

Macsovszky, P.: Lásky jednej lonovlásky (Jana Beňová: Lonochod). In: RAK, 2, 1997, č. 3 – 4.

Šulej, P.: Lonochodom do nehoty (Jana Beňová: Lonochod, Nehota). In: Romboid, 32, 1997, č. 4.

Maczovszky, P.: O čiernobielej plachosti (Jana Beňová: Svetloplachý). In: Romboid, 28, 1993, č. 7.

Moravčík, Š., Podracká, D., Kršáková, D., Kuhnová, D.: Jana Beňová: Svetloplachý. In: Dotyky, 5, 1993, č. 6.

Puchala, V.: Tajomstvá obhryzených nechtov (Jana Beňová: Svetloplachý). In: Knižná revue, 3, 1993, č. 12.

Bančej, M., Beňová, J.: Elektra, boh, divadlo a tí ďalší.. (Rozhovor). In: Dotyky, 3, 1991, č. 7.

O autorovi

Beňová využíva drobnokresbu a ľahké šrafovanie na vyobrazenie postáv – ich denné tragédie a radosti sú čitateľovi blízke. V podtóne ustavične zaznieva elegický tón signalizujúci túžbu po láske.

Ľuboš Svetoň

Predstavte si, že životy ľudí sú stavebnice Lego. A zrazu niekto príde, povyberá pár kociek, dve-tri z každého života, poriadne ich v dlaniach zamieša a potom len tak rozhodí na papier. A tie kocky vytvoria predtým netušené obrazce, náhodné, niektoré pochopiteľné, niektoré menej. Človek, ktorý sa na ne pozerá, nemá potuchy, z akého života ktorú kocku vybrali, aká bola jej úloha a miesto v pôvodnej stavebnici a ani mu to neprekáža. Kocky sú pekné, obrazce príjemné. A súvislosti nie sú podstatné.

Katarína Smiková

Literárny svet Jany Beňovej je zreteľne určovaný jej reálnym zážitkovým svetom. Voľne sa skladá, bez pevnejších kompozičných väzieb, z príhod a príbehov (či už zažitých, počutých alebo videných) a drobných postrehov a pozorovaní, ktoré autorka iba akoby domýšľa a rozvíja. Svoje fabulačné schopnosti dosvedčuje tým, že do tohto „realistického” korpusu zapája predstavivosť a fantáziu, že vtipne glosuje alebo absurdne pointuje. V zápletkách sa pohráva tak s bizarným, ako aj s normálnym – hlavne na úrovni partnerských vzťahov osciluje medzi vážnym a nevážnym. (...) Jej písanie nie je výpoveďou o stave literatúry či spoločnosti, hoci občas sa sem-tam niečo na tento spôsob mihne, ale v prvom rade odkazuje na autorkin vlastný svet a jej blízkych ľudí. V tomto zmysle akoby sa Jana Beňová o nič mimoriadne či veľké nepokúšala: píše hlavne o tom, čo pozná a čo je jej blízke. Možno je to aj dobre: nehrozí jej, že by ju téma prerástla.

Dana Kršáková

Ak sa po prečítaní knihy dostaví pocit zavŕšenosti, komunikačnej naplnenosti či, naopak, nečakaného rezu, rýchleho ukončenia bez naplnenia základných čitateľských pudov, hrozby pôsobivého nezmyslu. Jednoducho akákoľvek forma prostého čitateľského úžasu nad hocijakým prejavom dômyselnosti textu. Takéto zadosťučinenie sa však ani po dvojnásobnom dôkladnom prečítaní knihy nedostavilo. Drobné záchvevy načrtnutého zmyslu čítania ma však zasiahli na ploche dvoch poviedok, ktoré považujem v kontexte celej zbierky za najvydarenejšie.

Ľubica Somolayová

Beňovej (románová) vízia Petržalky (Plán odprevádzania) je pravdepodobne prvou prózou o tomto malom zadunajskom a zamestskom betónovom kontinente, ktorá má svoj kolorit, svoju atmosféru a svoju subjektivitu napriek tomu, že tam práve toto chýba. Nie je tu zakázané snívať, predstavovať si, fabulovať príbehy iného razenia, než boli tie, do ktorých núdzne vstupovali ľudkovia bez vlastných dejín, názorov a vízií. Čo na tom, že sa tu všetko krúti v začarovanom kruhu osamotenosti, že priepustné steny devalvujú ľudskú intimitu, že človečí čas tu odmeriava najmä pípanie registračných pokladníc v hypermarketoch. Románový pohyb sa predsa nedeje v pustých uliciach, ale v hlavách a dušiach postáv, ktoré po nich chodia rovnako zabúdať, ako pripomínať si. (...) Dynamiku „odprevádzacích“ rituálov zabezpečuje neskutočne plné rozprávačstvo, rozčlenené do pätnástich segmentov, rozčlenených na krátke zábery. Predmetom rozprávania je však naozaj všetko; všetko, čo súvisí s postavami a ich dejmi, s ich vzťahmi a viazacími potenciálmi. Predmetom rozprávania sú city, pocity, alúzie, sny, jazyk, lyrika s príchuťou kvetov zla, hĺbková psychológia, reálne skutky postáv i banálne myšlienky, cudzie mená, cudzie slová, slová vypočítané na efekt, i efektné skomoleniny a šokujúce vulgarizmy. Dôležité je, že rozprávanie nikdy nestráca svoju plnokrvnosť, a každá veta vždy prekvapuje svojou originalitou i sémantickou silou. Sú to texty rovnako plné irónie a sebairónie ako nehy, túžby a spolupatričnosti. Sú to texty, smerujúce do hlbokých vrstiev cítenia a vnímania, rovnako ako do politiky a odcudzených praktík, na ktorých fungujú moderné spoločnosti. Presné strihy umožňujú intelektuálne dobre pripravenej autorke reagovať naozaj na všetko, hoci je isté, že v týchto plných textoch zostane mnohé neprečítané, z mnohého sa zaiste časom prenesie akcent na iné, mnohé nadobudne nové rozmery. Ale pri kvalitnej literatúre je to vždy tak: čas hrá pre ňu. V ére ženského zbanálňovania literatúry je to priam zázrak autenticity.

Alexander Halvoník

Autor o sebe

Keď som mala šestnásť, písala som plamennú poéziu, a myslím, že v tom veku to ináč ani nemôže byť. Viem, že treba písať aj o hrozných veciach, ale nerada čítam knihy, ktoré ma vystrašia. Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť.

Slovosled podriaďujem celkovému významu a rytmu. Nechcem, aby moje rozprávanie bolo rozvláčne. Mám rada básne, aj keď ide vlastne o poviedky či román – sú výstižnejšie ako klasická próza a všetko sa v nich môže diať odrazu.

Ukážka z tvorby

SVETLOPLACHÝ (úryvky)

VEĽKÝ PRINC

28. 9. 1991

Biele ruky ho umyli

Biele ruky prevliekli

Bielu plachtu a pozapínali

Bielu košeľu

Biele ruky založili veko a nabrali za hrsť čiernej zeminy.

Pre Milesa, čo nikdy nemal rád

belochov.

xxx

Sedím v guli ticha – dostala som ju k sviatku.

Aj v nej nocujem.

Vidím, čo vravia Sestry Bratom, aj ako sa ODCHÁDZAJÚ

PREZLIECŤ vždy do druhej izby.

Ja nemám komnaty.

Bratia často strašia Sestry veľkými čiernymi

PAVÚKMI a potom ich mocne zašľapnú.

Sestry plačú a Bratia ich utešujú.

Sestry často plačú, aby ich Bratia utešovali.

Niektorí Bratia ZHAVRANEJÚ.

Moja guľa by chcela byť otlačená, často myslí

na dlane, chodidlá a veľké osobnosti.

Neviem, či jej mám vyhovieť.

Zatiaľ má len 3 rohy – okoloidúci tvrdia, že

sú to PRASKLINY.

Dá sa o tom polemizovať.

xxx

Bez pôvodu

Bez hustých vlasov

Bez rečí

Bez rád

Bez veľkosti

Bez výčitiek

Bez pevných stehien

Bez dreva a elektriny

Kristus po plastickej operácii.

HENRIKOVI

Túto

báseň

píšem

preto

lebo

som

veľmi

túžila

venovať

Henrikovi

báseň.

DVE

Z väzenia utiekla

zbraň

Pozor má pri sebe

človeka

Toto sú slzy

ktoré sú spoločné

Pán Boh má rád smutné

seriály

A AK MI BOH ODPUSTÍ, POTOM ODPUSTÍM AJ JA JEMU

Ak chce ešte

Hocikto

Hocikoho

ja chcem

Toho

čo stojí pri pulte

Toho

čo sa ticho otáča

Toho

čo sa usmieva

Toho

čo smutne rozpráva

Toho

čo je vždy veselý

Toho

čo sa pýta na Kristov zdravotný stav

Toho

čo nosí vrkoč a dnes má rozpustené vlasy

Toho

vysokého a chudého

neoholeného s vysokými topánkami

Toho

s okom

plným nepriestrelného skla:

                                        MODRÉHO.

ČERVENÉ         peklo

ZELENÉ            jablko

MODRÉ            nebo

BIELE              kráľovstvo

ČIERNY           čert

HNEDÁ            Mária

ŽLTÁ               cesta

FIALOVÝ          dom

Ježiš Kristus sa narodil v rodine impresionistu. Ale SÁM bol

farboslepý.

STARÁ MAMA CÍTI VNÚTORNÝ NEOPOKOJ

Pozerá sa mňa a kreslí

jablkom po stene.

Stará mama cíti vnútorný

nepokoj, sedí a číta

najstaršie noviny.

Asi cíti ticho,

keď vojde do našej izby,

sadne si k reproduktoru

a povie,

že tu máme živo.

xxx

Pán Boh mal

ODJAKŽIVA

rád mäso

a najradšej baránka

ale aj hovädzie

kuracie

a rybacie...

Potom sa PREJEDOL

a Stvoril človeka.

Satan bol

vegetariánom.

(Ivanovi)

Ešte skučím

            a načúvam...

až kým sa

            nezašpiním vo vetre.

Až kým sa NEPOTRHÁM

Až kým ma NEUKRADNÚ

Až kým ma NESNÍMU.

            Kým NEVYBLEDNEM

a kým ma niekto

            NEZASTELIE do postele.

Omylom –

vlajku zo štátnikovho mercedesu.

a čas príde

a čas pritečie

a čas bude padať

a vojde úzkosť

široká ako gate zvonové

a starí odhalia

deti kleptomanov

a starí opustia

svoje hotely

a starí nikdy nebudú

zozadu učesaní

a ženy

sa zmenia vo

veľkoplošné reklamy

a muži začnú kopať

pod hradom

A starí s nedôverou hľadia

na chodiace schody

a starí sa na nich vozia

závratnou rýchlosťou

xxx

Všetko čo bolo použité

proti mne

som povedala

LONOCHOD (úryvky)

KEĎ NIEKTO ZOMRIE, NIKTO SI NIE JE ISTÝ, ČI SA NAŇHO DOSŤ USMIEVAL

Srdce ma

bolí

Hoci som

nič

TAKÉ nejedla

SKLENÁ VATA

veľkým

slzám

rastú

SILNÉ

Svaly

NEHOTA (úryvky)

LISTY Z NESPAVOSTI

že čo?

že tém.

xxx

Všetky RYBY,

ktoré donesiem,

POLOŽÍM

k tvojej

spiacej tvári,

Márius.

HUDOBNÉ TELESO (úryvok z knihy Dvanásť poviedok a Ján Med)

Vraví mi nedávno moja žena

Pre ktorú by som čokoľvek spravil

Chcela by som mať

Jeden malý zelený strom

Aby za mnou po ulici utekal.

(Vasko Popa)

     Volám sa Ema a som členkou Pražského symfonického orchestra. Predtým som pracovala ako moderátorka detskej rozhlasovej relácie, ale dnes viem, že hra na triangel a pestrý život vo veľkom hudobnom telese mi sedia viac.

     Hoci nemôžem deťom uprieť schopnosť ma rozveseliť. Téma mojej poslednej relácie bola bývanie. Deti, ktoré sa do relácie dotelefonovali bývajú v paneláku a chcú bývať v rodinnom dome. Túžia po zvieratách a rodičia im vysvetľujú, že zvieratá nemôžu žiť v panelákoch.

     Iba jediné dievčatko v našom meste nechce domček so záhradou ale byt na 80. poschodí nejakého vysokého mrakodrapu. Bude potom mať dobrý výhľad doďaleka a celé dni bude pozorovať zvieratá. Lebo keď niečo celé dni pozorujete, tak komu to patrí najviac? Vám predsa – zvolá nakoniec dievčatko a tresne z celej sily telefónom.

     Večný problém spojený s detskou reláciou v rádiu je, že do programu pre deti začnú telefonovať dospelí, ktorí sa robia, že sú deti. Potom je to zrazu všetko nespravodlivé, lebo oni neustále nad skutočnými deťmi víťazia, pretože sú múdrejší, vedia lepšie riešiť rébusy, recitovať a aj podstatne krajšie spievajú.

     Vyhrávajú tak všetky ceny a deťom nič nezostane. Aj naposledy som mala pocit, že mini puzzle Harry Potter, sušienky Harry Potter, školský batoh Harry Potter i detskú stoličku Harry Potter vyhral nejaký šikovný štyridsaťročný brooker.

     V mojej poslednej relácii bol hosťom Pražský symfonický orchester, teda samozrejme nie celý, ale štyria jeho členovia, medzi nimi Rebeka, violončelistka s nakrátko ostrihanou zlatou hlavou, ktorá deťom zahrala veselú skladbu Rimskeho Korsakova len pre violončelo s humorným názvom Let čmeliaka.

     – Čo by si povedala na triangel? – spýtala sa ma pri lúčení Rebeka vážne a táto otázka stála na začiatku nášho priateľstva. 

     Brať vážne som ju však začala až po našom prvom spoločnom výlete.

     Bicyklovali sme sa a popri nás bežal Rebekin pes Garbarek. Pre Garbareka to bol trochu prináročný výlet. Pridlhý a prihorúci. Rebeke ho bolo ľúto.

     – Čo myslíš? – zoskočila z bicykla a otočila sa ku mne. – Nebolo by dobré, keby Garbarek mal taký gombík, my by sme ho teraz stlačili a on by sa zmenil na koňa?

     – Neviem, poviem ti pravdu, ešte som nad tým nerozmýšľala, – odpovedala som Rebeke.

     – A potom, keby sa nám chcelo... znovu by sme ho stlačili a z koňa by bol zase pes Garbarek... A keby sme si chceli zažartovať, tak by sme ho stláčali rýchlo dookola: pes – kôň – pes – kôň – pes... až by sa nám z toho zatočila hlava...

     Rebeka domýšľala veci do dôsledkov a jej vzťah k svetu by sa dal charakterizovať slovami: úprimný záujem.

     S prichádzajúcim letom trávim s Rebekou čoraz viac času. Cez deň sa kúpeme v jazere, večer máme koncert alebo ideme do kina a nadránom zaspávame ruka v ruke umorené vínom a dlhým rozhovorom. Dnes sme sa vrátili z kina a Rebeka mi povedala, že ten film bol asi na ňu až príliš umelecký.

     To sú také typy filmov, ktoré moja mama opisuje takto: on ide, ide... príde k oknu díva sa, díva... ešte stále sa díva... a zrazu vidí ju... a ona ide, ide... po ulici... zastaví sa a teraz stojí... stojí... zdvíha pomaly hlavu a pozerá sa naňho, pozerá. On premýšľa... ona premýšľa... po ulici vietor pomaly lístie ženie, ženie...

     – Moja mama je Talianka a jej povahu najviac vystihuje mäkký zvuk slov, ktorými Taliani pomenovali cestoviny, – vysvetľuje Rebeka. – Mama to sú fettucine, farfalle, pappardelle, garganelli, tagliatelle. A môj otec je šéfkuchár v hoteli v Laussanne. Zlý človek – ale výborne pečie. Keď som ešte chodila do školy, vždy v zime mi dával so sebou aj kus torty. Vedľa mňa sedel Eugen Plačúc, ten čo s nami hrá teraz v orchestri... Bol vtedy najnižší z celej triedy a volali ho trpaslík. No a keď sme sa po škole chodili sánkovať, tak stačilo, keď som dala Plačúcovi ten kus torty a on bol za to ochotný ťahať ma na sánkach aj pol dňa. A pokojne hore kopcom. A stále sa pritom ešte smial a obzeral na mňa dozadu. Mal obrovské uši a smial sa ako taký malý pes.

     Rebeka je krásna. Keď sa smeje, jej ústa mi padajú rovno do očí. Ako pridlhá ofina. Bránim sa. Občas ešte pohodím hlavou doľava doprava.

     V našom hudobnom telese je okrem Rebeky ešte jeden violončelista – Eugen Plačúc. Raz si ma nechá zavolať a povie mi, že on a Rebeka majú roky pekný vzťah, ktorý najpravdepodobnejšie skončí v peknom manželstve a že naše kamarátstvo ho denervuje. Keď vidí ako sa na seba dívame počas koncertov, má chuť prestať hrať a vyplieskať nás slákom...

     Povie mi to na párty v jeho veľkom modernom byte. Osamieme spolu v kuchyni. Dvaja sokovia. A ako tam stojíme, miestnosť sa mi zrazu zdá hrozne rozľahlá oproti nám – ako hovoril môj starý otec – až v Kanade som pochopil, čo sú to skutočné vzdialenosti.

     Zľahka som sa oprela ramenom o chladničku. Na lesklých šmykľavých dverách sú obrázky niektorých extrémne zdravých potravín (otruby, vločky, brokolica) a pod nimi nápis: AKO SA MÁ TVOJE HRUBÉ ČREVO? Po torte šéfkuchára z Lausanne nezostalo už ani stopy...

     Eugen Plačúc na mňa bez prestávky prísne hľadel zo svojej dvojmetrovej výšky. Vysoký trpaslík – pomyslela som si.

     Po tomto incidente kráčame s Rebekou na nočný koncert. Po prvýkrát len ako diváčky. Počujem, že už ideme trochu neskoro, hudba nám plynie v ústrety. Nenachádzame v sále dve miesta vedľa seba. Rebeka si sadá do prvého radu, ja do siedmeho. Zasunieme sa medzi celkom cudzích ľudí a počúvame.

     Jeden z reflektorov osvetľuje temeno Rebekinej hlavy a mení ho tak na zlatý kotúč. Jeho odlesky mi začínajú spôsobovať ľahký závrat. Prižmúrim oči a okolo Rebekinej žiarivej hlavy pribudne roj drobných ostrých svetelných pilín, (v učebniciach fyziky znázorňujú magnetické a elektrické polia). Muzikanti sa ukláňajú. Spotené ruky zakvačím do operadiel kresla. Z milovanej hlavy v hľadisku sa stalo javisko.

     – Tieto pokoncertné zimomriavky si pamätám z detstva – povedala mi Rebeka, keď zacítila pod rukou husaciu kožu na mojej tvári. – Aj ja si ich pamätám z tvojho detstva, povedala som jej. Rebeka je veľmi vrúcna a až pri nej som si uvedomila, že vrúcnosť je vlastne len najvyššou formou inteligencie: človek kolenačkujúci – človek zhrbený – človek vzpriamený – človek vystretý – človek rozumný – človek vrúcny.

     V tú noc po koncerte nemôžeme od vzrušenia zaspať. Viac mlčíme ako rozprávame. Opriem si hlavu o Rebekinu hruď. Nič iné neexistuje.

     Keď mi Rebeka zľahka prejde dlaňou po kľúčnej kosti, čelo mi zaleje horúčava a stehná sa mi zachvejú akoby mi medzi nimi mala každú chvíľu vyjsť hviezda. Žiarim na svet.

     Naša láska naberá na rýchlosti. Dravosti tohto všetko prehlušujúceho vzťahu už vážna hudba prestáva stačiť. Opúšťame preto s Rebekou symfonický orchester a zakladáme vzápätí vlastnú rockovú kapelu. Prechod od triangla k bicím je pre mňa rovnako samozrejmý ako pohľad na Rebeku sklonenú nad elektrickou gitarou.

     V našom trochu prerývanom dychu môžete miestami započuť zbesilý rytmus hudby. Keď sa nám počas hrania stretnú na dlhší čas pohľady, prepadám sa do jej očí a moje paličky prestávajú mieriť na blany bubnov a činely. So zavretými očami mierim rovno na vesmír. Áááá, udieram.

     Závratný úspech našej skupiny je samozrejmosťou. Prijímame pozvanie na koncert do New Yorku. Na 80. poschodí mrakodrapu dostanem zrazu pri rozkladaní aparatúry neovládateľný euforický pocit slobody. Raz som počula, že ľudia, ktorí žijú na kopcoch alebo vôbec vo výškach sú takí slobodnejší, majú väčší rozlet a nadhľad. Výšky dodávajú odvahu.

     Na záver koncertu hráme pieseň Plné ulice. Prajem si ťa, plné ulice môjho mesta. V niektorých sa úzkostlivo vyhýbaš sama sebe, ako tehotné ženy ustupuješ, vystupuješ si z cesty. V iných do seba vrážaš s prudkou nevšímavosťou mladých mužov. Prajem si, aby ulice boli plné teba. Tebááá.

     Aplauz. S pohárom vína v ruke blúdim 80. poschodím a hľadám úkryt pre seba a pre Rebeku, aby sa aj dnes naša láska mohla naplniť. Ocitáme sa vo veľkej, celkom prázdnej miestnosti. Len v strede stojí veľká orechová skriňa. Keď sa pozeráte dlhší čas na čiary orechového dreva, oblúky a tmavé fľaky v ňom začnú vytvárať obrazy a po pár hodinách sa z obrazov stávajú príbehy.

     Pokúšam sa zistiť, čo je v nej. Je však zamknutá. Na rozdiel od dverí, ktoré sa síce za nami zavrú, ale zamknúť sa nedajú. Vezmem skriňu do náručia a dvere ňou zatarasím.

     Keď sa po milovaní s Rebekou zobudíme, je už ráno. Opäť chytím skriňu do náručia a pokúšam sa ju odtisnúť odo dvier. Nevládzem ňou však pohnúť ani o milimeter.

     Nepodarí sa mi to ani s Rebekinou pomocou. Dvere sú zatarasené. Stojíme tvárou v tvár nehybnej orechovej skrini plnej prelínajúcich sa výjavov. Proti našim nahým zápästiam a členkom sa kľukatia mocné reťaze obrazov a okovy kresieb.

     Leto za oknom vrcholí. V skrini sa začal naliehavý a neodbytný Let čmeliaka.