Kalendárium


 

ŽIVÁ A MŔTVA VODA PAVLA DOBŠINSKÉHO

(Chronológia života a diela)

1828

Ilustrácia

16. marca sa v Slavošovciach evanjelickému učiteľovi Pavlovi Dobšinskému a Zuzane Juliane, rod. Pauerovej, narodil syn Pavol Emanuel. V slavošovskej farskej matrike je v rubrike meno a priezvisko dieťaťa napísané „Paulus Emanuel Dopschinszky“. Ďalších osem detí sa Dobšinským narodilo v Hosúsove (dnes Dlhá Ves), kde Dobšinského otec, ktorého celá rodina nazývala „apovka“, už pôsobil ako ev. kňaz, a potom v Sirku.

1837/38

Po vychodení elementárnej školy v Sirku deväťročný Dobšinský sa stáva žiakom nižšieho gymnázia v Rožňave. Tu si osvojuje základy maďarčiny.

1838/39

V štúdiu pokračuje a v maďarskom jazyku sa zdokonaľuje počas jednoročného pobytu na gymnáziu v Miškovci.

1840

2. septembra sa dvanásťročný Dobšinský zapisuje na levočské lýceum. Študuje tu, až na ročnú prestávku 1843/44 pre „chudobu otcovu“, do roku 1848. Na prešporskú výzvu Jána Francisciho z roku 1842 zbierať ľudovú slovesnosť zareagujú aj študenti levočského lýcea, medzi nimi i Dobšinský.

1845

15. februára vzniká v Levoči Jednota mládeže slovenskej, študentský spolok, v ktorom jeho členovia vyvíjajú literárne i divadelno-ochotnícke aktivity, zbierajú ľudovú slovesnosť, cvičia sa v hudbe i speve. V čase tatrínskeho zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši 6. augusta 1845 dochádza k spojeniu obdobných študentských spolkov do Sústavy Jednoty mládeže slovenskej pri školách ev. a. v. v Uhorsku. Dobšinský sa stáva aktívnym členom levočskej Jednoty. Začína zapisovať rozprávky, porekadlá, príslovia a iné žánre ľudovej slovesnosti. Neskôr sa stáva redaktorom rukopisných časopisov Život, Holubica, Sokol, Považie. Uverejňuje v nich ľudovú slovesnosť, ale i preklady z tvorby Byrona, Mickiewicza, Lermontova. Na zberateľskú činnosť levočských študentov má nepochybne akcelerujúci vplyv príchod Jána Francisciho do Levoče v roku 1844 a jeho vydanie prvej zbierky ľudových rozprávok pod názvom  Slovenskje povesťi v roku 1845. V máji 1848 vedie sa vyšetrovanie „tajnej a vlastizradnej“ činnosti Jednoty. Jeho zavŕšením je uzavretie levočského lýcea 31. mája 1848.

1848

Po zatvorení levočského lýcea sa Dobšinský vracia k rodičom do Sirku. Je chorľavý, má žalúdočné ťažkosti, trápi ho zimnica. Napriek tomu zbiera rozprávky, príslovia, porekadlá, zapisuje obyčaje i piesne. Dôkazom toho je rukopisná „Sbjerka Dobšinskýho. Slovenskje prostonárodňje povesťi“ Sbjerka Dobšinského II, písaná v Sirku 1848 a 1849“.

1849

Ilustrácia
V revolučných rokoch sa Dobšinský, napriek predpokladom, neaktivuje na strane národných síl. V máji 1848 sa stáva vojakom maďarskej, kossúthovskej armády a je odvelený do Petrovaradína. Nešlo o osobné zlyhanie či popretie národných ideálov, ktoré ako študent levočského lýcea vyznával. Z odstupu takmer dvadsiatich rokov sám o tom v časopise Považie píše: „Ako dvadsiaty rok života doplnivší, pod Kossuthom dýchajúci jednotlivec, padol som roku 1849 do vojnopisu. Napred ani ten slúžnodvorský, v jehož okrese som býval, ani ten, v jehož okrese som sa zrodil, nevzali ma do popisu, ač mojich vrstovníkov mne pred očami popisovali a brali za honvédov. Potom, ako sa stalo, ako nie, sám neviem, predvolal ma slúžny okresu štítnického Kirinyi, že lós padol na mňa, že som už honvédom. Keď som si všetky okolnosti uvážil, ostávala mi voľba len medzi tým: abo ísť za honvéda, abo pustiť sa na útek a otca i rodinu vystaviť vyšetrovaniu, väzneniu, keď okrem toho raz už aj rozkaz k uväzneniu môjho otca ako osvedčeného i so synom Slováka vydaný a len sťažka odvolaný bol. Pre ušetrenie rodiny nešetril som seba a vyvolil som si prvšie.“ Zásluhou intríg miestnych maďarónov chorľavý Dobšinský sa dostáva do petrovaradínskej pevnosti, kde je do 7. septembra 1849. V tento deň maďarská posádka vydáva pevnosť cisárskemu vojsku výmenou za osobnú slobodu. Cisársky generál Mamula sľub nedodrží a časť honvédov, medzi nimi aj Dobšinského, preveľuje do rakúskej armády. Cestou z Petrovaradína do Štajerského Hradca, kde cisárske velenie zhromažďuje vojsko pre taliansky front, Dobšinský znova ochorie. Je hospitalizovaný vo vojenskom lazarete, takže do Štajerského Hradca prichádza až 13. februára 1850. Vzápätí je v rámci amnestie prepustený z vojenskej služby. Do Sirku sa vracia 6. apríla 1850.

1850

Po návrate z prezenčnej služby sa zotavuje zo zdĺhavej choroby a pripravuje sa na kandidátsku kňazskú skúšku. 15. novembra ju úspešne skladá v Revúcej u Samuela Reussa, administrátora potisskej superintendencie. Po nej Reuss, prvý zberateľ folklórnej rozprávky, prijíma Dobšinského za svojho tajomníka, čo nepochybne vplýva na prehĺbenie záujmu mladého folkloristu o ľudovú slovesnosť. V tomto čase dvadsaťdvaročný Dobšinský pre gemerských ochotníkov preloží Hamleta. Keďže ochotnícky súbor sa rozpadol skôr, než Dobšinský preklad dokončil, nikdy nedošlo k jeho inscenovaniu.

1850/52

Žije v Revúcej. Podľa monografistu Andreja Melicherčíka každodenné povinnosti Reussovho tajomníka, ako aj recidívy choroby mu nedovoľujú aktívnejšie sa zúčastňovať na vzniku novej zbierky rozprávok, ktorú v spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym a Jonatanom Dobroslavom Čipkom pripravuje syn Samuela Reussa Ľudovít. V tomto čase však už Dobšinský nevníma rozprávku len ako historický doklad duchovného sveta slovenských predkov. Na rozdiel od Reussovcov vzrušuje ho jej poetická krása, metaforickosť a symbolickosť, čo spôsobuje, že sa vzďaľuje od strnulej historickej dokumentárnosti Reussovcov a pristupuje k umeleckej interpretácii autentického fokloristického záznamu. A práve táto skutočnosť, hoci nedeklarovaná, mohla spôsobiť jeho absenciu na pripravovanej zbierke. 

1852

Keďže Ľudovít Reuss popri kaplánstve postupne preberá aj kompetencie otcovho tajomníka, Dobšinský prijíma ponuku J. M. Hurbana prevziať po smrti Mikuláša Dohnányho post tajomníka Slovenských pohľadov. V polovici júla prichádza do Trnavy, kde sa Slovenské pohľady tlačia od 7. apríla 1852. S jemu príznačnou vehemenciou púšťa sa do budovania expedičnej siete, po krátkom čase však Slovenské pohľady zanikajú (31. augusta). Nový tlačový zákon totiž vyžaduje od vydavateľa vysokú finančnú kauciu a trvalý pobyt v mieste vydávania, čo J. M. Hurban nedokáže splniť. Dobšinský zostáva bez práce. „Nasledujúce dva mesiace,“ poznamenáva vo svojom životopise, „strávil som ešte cestovaním po Nitre, Tekove, Veľkom Honte a Zvolene a v novembri zase do domu rodičovského som sa navrátil.“ Po návrate domov sa pokúša získať miesto profesora na lýceu v Levoči. Žiaľ, neúspešne.

1853

Začiatkom roka prijíma ponuku Jána Chalupku, ev. kňaza a významného dramatika, a vo februári prichádza do Brezna za kaplána. Súčasne pôsobí ako katechéta.

1855

3. júla sa stáva ev. farárom v Rožňavskom Bystrom. Keďže v tom čase Ľudovít Reuss, znechutený márnym zháňaním finančných prostriedkov, rezignuje na editovanie pripravovanej zbierky rozprávok, rozhodne sa v tomto projekte pokračovať Dobšinský a A. H. Škultéty. Neskôr 30. mája 1858 Dobšinský svoje rozhodnutie vysvetľuje v liste Jánovi Makovickému takto: „Náš národ je ešte ten v čítaní, ktorý mliekom kŕmiť treba, aby k záživnejším pokrmom privykol. Povesti držím za to mlieko, ktoré našim Slovákom šmakovať bude a pri ktorom si čítanie vôbec obľúbia a i naďalej k slovenským knihám privyknú.“  

1858

Ilustrácia
V prvej tretine roka sú niekoľkoročné prípravy na vydanie Slovenských povestí skončené. Finančne na ich vydanie prispel najmä Štefan Marko Daxner, sám zberateľ a upravovateľ. Prvý zväzok zbierky vychádza v Rožňave začiatkom júna. V jeho úvode Dobšinský so Škultétym interpretujú hodnoty a zmysel ľudovej rozprávky. Druhý zväzok vyšiel na jeseň. V tomto čase sa Dobšinský na odporúčanie Sama Tomášika stáva profesorom novozriadenej Katedry slovenskej reči a literatúry na banskoštiavnickom lýceu. Do Štiavnice prichádza 21. októbra. Jeho týždenný úväzok pozostáva z 8 hodín slovenčiny (jazyk a literatúra), zo 4 hodín nemčiny (jazyk a literatúra), 2 hodín náboženstva a 2 hodín zemepisu. V tomto čase študovalo na lýceu 217 žiakov, z toho 116 slovenskej národnosti. Jeden z Dobšinského študentov, Samuel Medvecký, neskôr spomína: „Dobšinský bol ako učbár všeobecne ctený a obľúbený. Dosvedčil sa byť veľmi šťastným, rozumným pedagógom. Prednášky mal jadrné, jasné, s mládežou znal zaobchodiť láskave, trpezlive a až bol i prísny, nedal sa zachvátiť náruživosti. Vo vyššom gymnáziu držal s mládežou literárny krúžok, kde sa i rečnilo i práce donášali, kritizovali.“ Popri vyučovaní prijíma Dobšinský i miesto nemeckého kazateľa. Vo voľnom čase pokračuje vo vydávaní Slovenských povestí. Napriek nedostatku finančných prostriedkov vydáva v Štiavnici 3. a 4. zväzok, každý v náklade 1000 výtlačkov. Ekonomická návratnosť jeho investície je povážlivo nízka, a tak 5. zväzok, ktorý vychádza na jar 1860, vydáva už len v 600 exemplároch. Šiesty zväzok vyšiel až na jar 1861. Spolu obsahujú Slovenské povesti 64 rozprávok. Zbierka obsahuje podstatnú časť dovtedy zapísaných folklórnych rozprávok a súčasne, ako vyplýva z jej úvodu, je výnimočná i definitívnou rozlukou s Reussovým rozprávkovým historizmom:  „Slovenské povesti sú výtvory prostonárodnej slovenskej poézie, ktorých pôvod a počiatok padá hlboko do časov najprvšieho národného povedomia. A tak ony sú najprvšie kvety poézie jeho vyvinuté, na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého, a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.“

1860

Počas svojho učiteľského a kňazského pôsobenia v Banskej Štiavnici a popri práci na Slovenských povestiach Dobšinský začal 5. mája vydávať „časopis pre krásne umenie a literatúru“ Sokol. Po zániku Hurbanových Slovenských pohľadov vytvoril tak publikačný priestor pre staršiu (S. Chalupka, A. Sládkovič, J. M. Hurban) i mladšiu generáciu (J. Botto, J. Čajak, Ľ. Kubáni, G. Zechenter). Jeho snahou bolo však vydávať nielen literárny, ale i kultúrno-spoločenský časopis. Preto okrem literárnych príspevkov, ktoré mali „dýchať hrdosťou a povedomím národným“, uverejňuje v ňom aj informácie o spoločenskom živote Slovenska. V čase  oživovania maďarských štátoprávnych ambícií po prehratej rakúsko-talianskej vojne práve táto koncepcia časopisu sa stretáva s averziou medzi štiavnickou maďarónskou spoločnosťou. V apríli 1861 píše J. M. Hurbanovi, že za uverejnenie Kráľovej básničky ho Štiavničania zažalovali na miestodržiteľskom úrade za šírenie panslavizmu. Ešte predtým sa dokonca znížia k tomu, že mu v noci rozbijú obloky, a prinútia majiteľa domu, v ktorom býva, aby panslávovi a buričovi zrušil prenájom. Vtedy sa už Dobšinský stáva nepohodlným aj vedeniu lýcea. Jeho úväzok je zredukovaný na minimum a navyše musí sa vzdať aj miesta nemeckého kazateľa. Úder však prichádza aj od vlastných. Pre hattalovský jazykový úzus Sokola rozchádza sa s J. Viktorinom a J. Palárikom, traumatizuje ho však najmä nezáujem slovenskej inteligencie o jeho časopis. Aby bol Sokol rentabilný, potreboval by najmenej 400 predplatiteľov, no stálych záujemcov má len dvesto, a aj tento počet sa z čísla na číslo zmenšuje. Sobáš s Paulínou Schmidtovou, pochádzajúcou z neďalekej Hodruše, je chvíľkovou náplasťou na tieto Dobšinského nezdary. Už o niekoľko mesiacov však píše svojmu najlepšiemu priateľovi Jánovi Bottovi, pre ktorého, ako napísal Vladimír Mináč - bol milý a milovaný – šokujúci list: „Milý môj priateľ Botto, milý Janko, tak rád by som si s Tebou posedel pri grošovej cigarke, ale moja žena Paulína je opäť chorá... Trápia ju tie strašné suchoty... Odchádza mi pred očami, hoci nežijeme spolu ani rok... Túži po dieťati a ja sa bojím, že ak sa jej túžba naplní, možno ju to zabije... Och, Bože, asi sa v tejto chvíli rúham, ale trápi ma priveľa vecí... Moja druhá láska, moja rozmilá, hoci hrbatá nevesta Banská Štiavnica, ma začína nenávidieť...“

1861

14. februára umiera vo veku 42 rokov v Drienčanoch priateľ Pavla Dobšinského ev. kňaz Jonatan Dobroslav Čipka, tvorca štúrovskej literatúry pre deti a vynikajúci literárny folklorista. Dobšinský dostáva ponuku drienčanských farníkov stať sa ich kazateľom. V dôsledku zhoršujúcej sa osobnej situácie, ako aj zániku Sokola (15. septembra) Dobšinský túto ponuku prijíma a odchádza aj s chorou, no už tehotnou manželkou do jednej z najzapadnutejších farností v Gemeri.

1862

Manželkina choroba rapídne postupuje. Napriek tomu v lete porodí dcéru Olinku. Krstným otcom dievčatka je Ján Botto. Zlatý dukát, ktorý básnik vloží krstňaťu do kolísky, má mu priniesť šťastie. Chmáry nad drienčanskou farou však táto šťastná chvíľa nerozoženie. O niekoľko mesiacov, na jeseň zaznie z drienčanskej zvonice umieračik. Zvoní Paulíne Dobšinskej. Dobšinský navyše musí uniesť ďalšiu Jóbovu správu. Jeho dcérka, o ktorú sa bude v Sirku starať Dobšinského matka a sestry, prišla na svet nainfikovaná matkinou tuberkulózou. Dobšinský je v depresii, nedokáže sa sústrediť na tvorivú prácu. Pokračuje však v zbieraní finančných darov na zriaďujúce sa gymnázium v Revúcej. Na jeseň odovzdáva správe školy 15.000 zlatých.

1863

Osobné nešťastie Dobšinského akoby nemalo konca. V máji mu umiera dcéra Olinka. V rozpätí niekoľkých mesiacov stráca dve najdrahšie bytosti. Ľudsky zostáva sám, po zániku Sokola ho však nepochybne poteší správa, že 22. septembra bol zvolený za „výborníka“, člena výboru Matice slovenskej. Mimochodom, zlatý dukát, ktorý do kolísky jeho dcéry vložil Ján Botto, daroval Matici slovenskej. Ostatne je to Ján Botto, ktorému leží na srdci Dobšinského údel. Ako o tom svedčí jeho list, usiluje sa priateľa znova postaviť na nohy. „Drahý môj Pavol Emanuel, viem, ako veľmi Ťa zronila smrť Tvojej milovanej ženy Paulíny a dcérky Oľgy... Olinky, ktorej som bol krstným otcom, a preto chápem Tvoj žiaľ. No nedá mi, aby som Ťa nechal schnúť v smútku! Znovu a znovu Ťa prosím, aby si pozbieral sily a vrátil sa medzi ľudí – k starým priateľom a k práci, ktorá Ťa vytrhne z depresie. Milý Pavol Emanuel, teším sa, že sa stretneme pri slávnosti tisícročnej pamiatky pokrstenia Slovákov, kde máš vraj slávnostnú reč. Paľko, teším sa, že Ťa objímem...“

Slávnosť, ktorú spomína Botto, sa naozaj uskutočnila. 8. novembra Dobšinský predniesol v Ratkovej reč o historickom význame solúnskych bratov v dejinách nášho kresťanstva. Ešte toho roku vyšla tlačou pod názvom „Pamiatka pred 1000 rokmi v národe slovenskom uvedeného kresťanstva.“

1867

V Liptove umiera Dobšinského spolužiak z levočského lýcea Janko Čajak. Po pár mesiacoch na radu Jána Botta Dobšinský prichádza do Zvolenskej Slatiny, kde žije Adela Čajaková, vdova po jeho priateľovi, so štvorročným synčekom, a požiada ju o ruku. Družbom mu je kmotor Ján Botto. Drienčanská fara opäť ožíva ruchom a detskou vravou. O necelý rok sa Dobšinským narodí syn Vladimír (Mirko), potom Ľudko a Ivan Branislav. Radosť z tretieho syna však čoskoro prehluší umieračik. A pri pohľade na Ľudka, postihnutého ťažkou krivicou, sa Dobšinskému tiež zviera srdce. Adela je však jeho šťastím, a tak má opäť dôvod pracovať. Intenzívne pokračuje v zbieraní rozprávok, porekadiel, prísloví, povier a obyčajov, v Matici slovenskej organizuje výskumnú folkloristickú činnosť a po večeroch, keď sa už rodina ukladá na odpočinok, postojačky, za vysokým pultom v hosťovskej izbe píše recenzie, správy do Pešťbudínskych vedomostí, no predovšetkým, ako napísal Vladimír Mináč, „snuje svoje príbehy, neúnavný a nezničiteľný ako hrdinovia týchto príbehov; ešte slovo a ešte krok, a ešte jedna tmavá hora, a ešte jedna beda či bieda –ale teraz si už vydýchneme: Pamodaj šťastia, lavička.“ Vracia sa však aj do svojich študentských rokov v Levoči a na základe denníkov a zápisníc mládeže „napísal som časovým poriadkom čo a jako sa dialo s nami a medzi nami, vzdelávajúcimi sa v reči materskej, pestujúcimi medzi sebou povedomie a ducha mládeneckého, národného, slovenského i slovanského, ba vynasnažujúcimi sa city a vedomie nami hýbajúce presádzať hneď i do záhrady ľudu a národa slovenského.“ Deje Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 je významné memoárové dielo, výnimočné svojou výpovednou hodnotou o živote a ideáloch štúrovskej mládeže, napriek tomu v tlačenej podobe dosiaľ nevyšlo. Roku 1972 Matica slovenská vydala len jeho faksimilnú podobu.

1870

Ilustrácia
Po rokoch sústredenej práce Matica slovenská vydáva prvý zväzok folkloristického Sborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier. Jeho prvá časť obsahovala ľudové piesne, druhá pozostávala z rozprávok zapísaných P. Dobšinským, Š. M. Daxnerom, J. Rotaridesom a Š. Rúčkom, v tretej časti boli príslovia a porekadlá zozbierané P. Dobšinským, F. Sasinkom a P. Krupom, štvrtú časť tvorili ľudové hádanky zapísané P. Dobšinským, A. Braxatorisom a F. Sasinkom, v piatej časti boli publikované hry, obyčaje a povery v zápisoch P. Dobšinského, F. Sasinka a A. Truchlého. V Sborníku Dobšinský publikuje štúdiu Obyčaje, povery a čary určitých dôb, ale rozličných predmetov a úkonov, ktorá podľa Andreja Melicherčíka, dosiaľ jeho jediného monografistu, „rozsahom i úplnosťou materiálu patrí medzi popredné národopisné štúdie, ktoré boli napísané o živote a kultúre slovenského ľudu v 19. storočí.“ Cenná je však i jeho Zbierka slovenských porekadiel a im podružných viet. V jej úvode Dobšinský vysvetľuje, z čoho vychádzal pri ich zbieraní: „Nazbieral som ich sčiastky na poli skutočného pospolitého života, z úst ľudu, načúvajúc a značiac vždy pilne, ako si to sám ľud tú svoju slovenčinu sloví, rečňuje, ohybuje a spletá v umné, vtipné, krátke a jadrné vety; sčiastky ale vyberal som ich z prostonárodných piesní a povestí, prebehnúc nakoľko sa mi dalo pozorne dosavádne zbierky rukopisné a tlačou na svetlo vydané.“ Dobšinského záujem o slovenskú jazykovú kultúru dokladá bohatý slovníkový materiál, ktorý pod názvom Príspevky k slovenskému slovníku – Idioticon je v archíve Slovenského múzea v Martine.

1871

Na valnom zhromaždení Matice slovenskej je Dobšinský zvolený za redaktora Sborníka. Okamžite začína s prípravou jeho druhého zväzku.

1872

Dobšinský vydáva knihu Úvahy o slovenských povestiach, teoretické dielo, v ktorom zhrnul svoje názory na zmysel, podobu a poslanie ľudových rozprávok. Koncepčne vychádzal z názoru, že „prostonárodné povesti“ sú poetickým dokladom národnej identity: „Povesti sú najprvším dielom mladistvého obrazivého ducha národa, v ňomž zostavil si náuky svojho vlastného názoru i ponímania sveta, spolu i náuky a zásady života, dľa ktorých usporiadal pomery svoje, čiže svoje prvotné, mladistvé národné živobytie.“ Každodenný život Dobšinského je v tom čase naplnený prácou a starosťou o zabezpečenie rodiny. Zo svedectva Jána Čajaka, Dobšinského adoptívneho syna, vieme, že vo voľných chvíľach včeláril, záhradníčil, zbieral liečivé bylinky. Rád podnikal výlety do hôr a na salaše. Pre nedostatok finančných prostriedkov, ktoré si dopĺňal prepisovaním pozemkových kníh, sám vyučoval svoje deti, pričom na fare sa vždy našlo miesto pre jednu-dve miestne siroty.

1874

V redakcii Dobšinského vydáva Matica slovenská prvý zošit II. zväzku Sborníka slovenských národných piesní, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier. Je v ňom predovšetkým piesňový materiál zaznamenaný P. Dobšinským, J. Kadavým, T. Kolenyiovou, D. Kordošom a M. Hrebendom. V časti „povesti“ je len fragment ľudovej legendy Mataj v úprave A. H. Škultétyho. Ďalší avizovaný materiál mal obsahovať druhý zošit. V dôsledku likvidácie Matice slovenskej však už nevyšiel.

1875

Počas levočských štúdií sa Dobšinský spriatelil najmä s Jankom Čajakom, Jánom Bottom a Ľudovítom Kubánim. Ako prvý rozpoznal talent svojich „pobratimcov“, povzbudzoval ich a neskôr na ich tvorbu upozorňoval aj iných. Napríklad 22. decembra 1858 píše Jozefovi Viktorinovi: „Konečne mám jedného dobrého priateľa a spolu dobrého románopisca v Gemeri, Ľudovíta Kubányho. Ten má viac vydarených rozprávok (romány a novely) v rukopisoch; toho vyzvem, aby Vám z nich poslal a viem, že Vám vítané budú...“ Sám ako redaktor Sokola Bottovi a Čajakovi uverejní niekoľko básní a Kubánimu prózy Mendík a Pseudo-Zamajski. Po tom, čo si vezme Čajakovu vdovu a vychováva jeho syna, prejaví záujem usporiadať i priateľovu literárnu pozostalosť. Vybavenú náčrtom Čajakovho života, komentármi a vysvetlivkami, vydá ju roku 1875 pod názvom Básne Janka Čajaka. Po Čajakovi za tragických okolností umiera roku 1869 Dobšinského druhý priateľ Ľudovít Kubáni. Dobšinskému sa dostane do rúk torzo jeho prózy Suplikant. Prácu sa rozhodne zachrániť tým, že ju dopíše. Z najbližších priateľov mu zostáva už len Ján Botto. 28. 4. 1880 však ako päťdesiatdvaročný umiera i ten. Pre Dobšinského je to jedna z osudových rán.  

V polovici 70. rokov Dobšinský uvažuje o pokračovaní vo vydávaní Slovenských povestí. A. H. Škultéty, s ktorým editoval a vydal prvý zväzok, pre relatívny spoločenský nezáujem a z toho vyplývajúce finančné problémy na ďalšiu spoluprácu s Dobšinským rezignuje. Dobšinský sa preto 13. novembra 1874 obracia na Andreja Truchlého, redaktora Orla, s nasledujúcim návrhom: „Ale čože poviete na toto? Mám Slovenské povesti v rukopise hotové, ešte asi na takú knihu, akú som vydal spolu s Augustom H. Škultétym. Škultéty teraz odstúpil... vydávanie Slovenských povestí ponechal mne samotnému. Je ďaleko od pošty i tlačiarne. Či by sme sa teda spolu nemohli na to dať, že by sme druhú knihu Slovenských povestí po zväzkoch vydali? Ja by som dal hotové, čisté rukopisy pre každý zväzok. Vy by ste obstarali tlač a expedíciu... S čistým výnosom by sme sa delili na rovnaké polovice.“ Z oznamu a subskripcie na II. zväzok Slovenských povestí v Orle je zrejmé, že A. Truchlý Dobšinského ponuku prijal. A hoci zabezpečenie vydania malo patriť do jeho kompetencie, Dobšinský sa obrátil na Jána Francisciho, správcu Kníhtlačiarskeho spolku v Martine, s prosbou o vydanie zbierky. Dobšinský v tomto prípade šiel naisto, pretože to bol Ján Francisci, kto po stretnutí so Samuelom Reussom v roku 1842 na fare v Revúcej preniesol jeho zberateľské nadšenie na mladú štúrovskú generáciu a stal sa iniciátorom Prostonárodného zábavníka, najrozsiahlejšej rukopisnej zbierky folklórnych rozprávok romantickej generácie, bol to on, kto roku 1845 v Levoči vydal prvú knižnú zbierku slovenských ľudových rozprávok pod názvom Slovenskje Povesťi, a bol to on, ktorý v roku 1871 vydáva v Martine prvú knižnú zbierku rozprávok pre deti pod názvom Poviedky pre slovenské dietky. Lenže v roku 1875 Francisci už nie je „romantickým sokolom“, búrlivákom, je podnikateľom. Tentoraz už nie sú rozhodujúce ideály, dôležitý je zisk. A tak píše Dobšinskému, že jeho povesti nemôže vydať, pretože „by sa nepredávali“. Dobšinský sa nevzdáva. Je tu ešte stále subskripcia vypísaná Orlom. Spolieha sa na ňu a zrýchľuje záverečnú redakciu rukopisu. Vytriezvenie však prichádza čoskoro. Vo februári 1876 píše Truchlému, že má objednávky len od troch ľudí na 22 výtlačkov. Na drienčanskej zvonici opäť raz zaznie umieračik.

1880

V Martine vychádza Dobšinského národopisná monografia Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, ktorá podľa etnológa Andreja Melicherčíka „patrí medzi popredné pramene poznania života a kultúry slovenského ľudu v minulosti.“ Dobšinský v nej zaznamenal a prehľadne utriedil rodinný, spoločenský, kultúrny a hospodársky život dedinského človeka od narodenia až po smrť a súčasne ho doložil bohatým folklórnym materiálom. Na rozdiel od predchádzajúcich etnologických záznamov jeho výskum, i napriek istej idealizácii patriarchálnosti, má znaky odbornej systémovosti. V tomto čase Dobšinský stále intenzívnejšie pociťuje príznaky tuberkulózy hrdla. Na radu lekára by mal prestať s fajčením, Dobšinský sa však tohto zlozvyku nedokáže vzdať. V tomto roku začínajú vychádzať Prostonárodné slovenské povesti, vrcholná zbierka slovenských ľudových rozprávok, obsahujúca rozprávkové texty všetkých dovtedy vydaných zbierok i nové, dosiaľ nepublikované texty. Po skúsenostiach s nevydaným 2. zväzkom Slovenských povestí Dobšinský ich vydáva vlastným nákladom. Pri ich príprave pracuje s niekoľkými variantmi, finálny – až na niekoľko výnimiek - je výsledkom jeho redakcie. „Jednotlivým ľudovým rozprávkam,“ konštatuje Andrej Melicherčík, „vtlačil svoju vlastnú tvorivú pečať, a nesú tak všetky znaky jeho autorstva ako upravovateľa.“ Prostonárodné slovenské povesti vyšli v ôsmich zošitoch a obsahovali 90 rozprávok.

1885

Ilustrácia

Od včasnej jari Dobšinský žije v predtuche smrti. „Brat môj drahý,“ píše A. H. Škultétymu, „už sa k večeru života chýlime a kloníme... U mňa je všetko zapakované v doskovej kisni a v jednom malom balíku... Pri mojej chorľavosti mi roky nedalo pokoj, ako zachrániť pre našich vnukov a pravnukov všetky poklady. Treba ich ukryť pred ľudskou hlúposťou a zlobou! Brat Janoška všetko vezme so sebou na vozík a dopraví to do úkrytu v sakristii jasenovského kostola...“ 22. októbra hodinu o 23.00 hod. Pavol Dobšinský na drienčanskej fare umiera. Pred smrťou sa z Národných novín dozvedá, že pre panslavizmus vylúčili jeho nevlastného syna Jána Čajaka z teologických štúdií v Bratislave. Dobšinského pochovajú 25. októbra v Drienčanoch medzi farou a kostolom. Jeho vdova sa presťahuje do Rimavskej Soboty. Gemerský seniorát jej síce priznal podporu 60 zlatých ročne, aby však mohla uživiť rodinu, musí ubytovávať študentov tamojšieho gymnázia. Po čase sa presťahuje do rodnej Zvolenskej Slatiny, kde je opatrovníčkou duševne chorej manželky grófa Platiho. Tu ju zastihne ďalšia tragédia. Jej milovaný „krivuliačik“ Ľudko ako osemnásťročný umiera. Napokon odchádza aj so synom Vladimírom k Jánovi Čajakovi, ktorý po vylúčení z teologických štúdií stal sa učiteľom medzi vojvodinskými Slovákmi. Kým Ján Čajak na Dolnej zemi pokračuje v kultúrnej misii svojho otca a otčima, Dobšinského vlastný syn „utonul v maďarónstve“.  Adela Dobšinská prežila svojho druhého muža o štyridsaťtri rokov. Pochovaná je v Báčskom Petrovci vedľa synov Jána a Vladimíra.

Spracoval Ondrej Sliacky

 

Ilustrácie © Martin Kellenberger