Dátum a miesto narodenia

15. 04. 1949  Ostrý Grúň  

Oblasti záujmu

próza, poézia, literatúra faktu, odborná literatúra, editorská činnosť

Životopis autora

Narodil sa 15. apríla 1949 v Ostrom Grúni. Študoval na Strednej škole knihovníckej v Bratislave a na Pedagogickej Fakulte v Banskej Bystrici, postgraduálne na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Jeho trvalým odborným pôsobiskom je Matica slovenská v Martine. Pôsobil tu ako bibliograf, riaditeľ Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej, vedecký tajomník, správca Matice slovenskej a od novembra 2007 ako prvý podpredseda Matice slovenskej a riaditeľ Národného inštitútu slovenského jazyka a literatúry. Žije v Martine a Bratislave.

Literárna tvorba - próza

Skutočnosť. Benátsky diptych I (2007), Neskutočnosti. Benátsky diptych II (2010)

Literárna tvorba - poézia

Čas je tichý posol mysle (2003), Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005)

Literárna tvorba - odborná literatúra

R. W. Seton-Watson and his relations with the Czechs and Slovaks (R. W. Seton-Watson a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom) I, II (1995, 1996, spoluautor, spolueditor)

Literárna tvorba - editorská činnosť

Kľakovská dolina. Od Žarnovice po Vtáčnik (2005, zborník)

Charakteristika tvorby

Tvorivé aktivity Miroslava Bielika sú v začiatkoch spojené s jeho odbornou knihovednou profesiou. Je autorom početných odborných štúdií a článkov z oblasti knižnej kultúry, knižničnej a informačnej vedy a publicistických textov spojených s Maticou slovenskou a jej dejinami. Do tohto okruhu tvorby patrí aj jeho spoluautorstvo na dvojzväzkovej vedeckej monografii R. W. Seton-Watson a jeho vzťahy k Čechom a Slovákom (1995, 1996). Bohatý poznatkový fond získaný v tomto období tvorivo využil aj vo svojej literárnej tvorbe – básnickej i prozaickej. Utvárala sa aj pod vplyvmi spojenými s jeho rodiskom, obcou Ostrý Grúň, v ktorej sa v januári 1945 odohrala jedna z najväčších tragédií v závere druhej svetovej vojny: vyvraždenie viac ako 150 obyvateľov. Básnicky túto udalosť pomenúva v zbierke Nepatrný pohyb po naklonenej rovine (2005) v básňach Vtáčí kríž v Ostrom Grúni (Ostrogrunica), kde robí paralelu medzi tragédiou v španielskej Guernice a „dedinky pod Vtáčnikom“ Ostrým Grúňom, a rovnako v básni Ostrogrúnske úvahy k elégiám Rainera Maria Rilkeho, hneď v úvodných veršoch Prvej elégie: „Rainer, v Duine ste netušili, že budem na vás myslieť v akomsi Grúni // V doline, ktorú poškvrnili ohnivým jazykom tvory, ľuďom nepríbuzné“. Vedomie tragédie jeho rodiska je trvalo prítomné aj v románe Skutočnosť. Benátsky diptych I (2007) v podobe návratov rozprávača do Kľakovskej doliny, kde udalosť prežíva nielen v podobe spomienok, ale rovnako častých úvah o tom, či nebolo možné tejto tragédii zabrániť. Konfrontácia minulosti s prítomnosťou, ich časové súradnice i konštanty charakterizujú už Bielikov básnický debut Čas je tichý posol mysle (2003). Básne zbierky vznikali v dlhom časovom období a možno ich charakterizovať aj ako básnikovu citovú biografiu, zloženú z čriepkov pamäti – báseň Pamäť a verše: „Pamäť detstva // sa nevracia // preto sa strácajú // všetky moje básne // iba na tvojich perách // ich možno stále čítať // Ako v uspávanke“, ako aj reflexiu o tvorbe i životných osudoch tvorcov, ktorí sa stali aj predmetom jeho odborného záujmu: L. Novomeský, I. Horváth, M. Urban, J. C. Hronský či D. Tatarka v básni V úzkosti hľadania: „Človek odjakživa // v úzkosti hľadá, // chce, chce // Len žitie // sa mu vzďaľuje“. V zbierke sú básne „nepokoja mysle“ i „krajiny mysle“ (Pocta Decartovi, Pri čítaní Odysey či Impresia), prírodná a ľúbostná lyrika, ale prevažuje kontemplatívny, úvahový tón, básne venované duchovným témam a postavám kresťanských dejín Mojžišovi, Pavlovi z Tarzu i Konštantínovi Filozofovi. Práve výrazná kontemplatívnosť je charakteristická aj pre druhú Bielikovu zbierku Nepatrný pohyb po naklonenej rovine. „Básnické premýšľanie“, ako autor v záverečnej úvahe „o filozofii a bytí poézie, alebo o porozumení záhady básne v oživenom slove“ sám charakterizoval svoju lyrickú tvorbu, je v zbierke sústredené do cyklov Znamenia, Tvár sveta, Dotyky, Vietor, Ľúto byť človekom, ktoré prinášajú básnikov pohľad do „tváre sveta“, pohľad mapujúci centrá duchovnej a svetskej kultúry. Cyklus Zem na obzore je venovaný Rilkeho Duinským elégiám a básnikovým životným a tvorivým osudom, jednému z kľúčových zdrojov Bielikovej básnickej inšpirácie; Rilke, už v epickej podobe, je výrazne prítomný aj v románe Skutočnosť. Zbierku Nepatrný pohyb po naklonenej rovine prestupuje autorovo poznanie, že „dnes už nikto nemôže vkročiť do sveta poézie suchou nohou, každá myšlienka a každý verš sú viazané v kontexte už vysloveného a mysleného“, ako uvádza v eseji Poézia a filozofia mysle, ktorá je súčasťou zbierky. Autorom definované básnické premýšľanie v jeho dvoch zbierkach sa v románe Skutočnosť. Benátsky diptych I s podtitulom Neistý čas, isté miesto premenilo na prozaické premýšľanie, došlo v nej k pozoruhodnej premene lyrika na epika, na autora, ktorý už prvou časťou románu výrazne zasiahol do hľadania adekvátneho prozaického tvaru, schopného vyjadriť podobu súčasného sveta a „vypovedať o generácii, ktorá má o sebe vedomie, že je nevypovedateľná“ (A. Halvoník). Zložitý románový príbeh polygrafa Iľju Píša má podobu premysleného, autorsky zámerne spomaľovaného rozprávania, do ktorého včleňuje početné citáty autorových obľúbených básnikov – predovšetkým R. M. Rilkeho a J. Brodského – úryvky z cestopisov J. Kollára, S. H. Vajanského či J. W. Goetheho, vzťahujúce sa na opis Benátok, návraty do rodnej Kľakovskej doliny, k rodinnej histórii a pod. Štruktúra románového rozprávania je taká „elastická“, že umožňuje autorovi (stotožnenému s rozprávačom i hlavnou postavou) plynulé vstupovanie a vystupovanie z časopriestoru skutočnosti. Tá sa v stratenom benátskom zrkadle rozprávačovho detstva zároveň stáva obrazom neskutočnosti, „keďže skutočnosť je za ním“. Je to románový príbeh úniku pred skutočnosťou do pomyselných Benátok a zároveň príbeh návratu skutočnosti (nielen bežnej životnej reality) do súčasnej slovenskej prózy. Očakávané vydanie druhého dielu Benátskeho diptychu môže potvrdiť túto Bielikovu románovú hru na skutočnosť a znamenať výrazný prínos do modernej slovenskej literatúry na prahu 21. storočia.

Anton Baláž

Monografie a štúdie o autorovi

Iľková, M.: Hra šifrovanej skutočnosti (Miro Bielik: Neskutočnosti. Benátsky diptych II). In: Knižná revue, 20, 2010, č. 10.

Baláž, A., Bielik, M.: Pred skutočnosťou niet úniku (Rozhovor). In: Knižná revue, 18, 2008, č. 7.

Halvoník, A.: Miro Bielik: Skutočnosť. Benátsky diptych I. In: Knižná revue, 18, 2008, č. 5.

Marčok, V.: Pozoruhodný román o súčasnosti a našej mentalite (M. Bielik: www.skutočnosť.com Benátsky diptych I). In: Slovenské pohľady, 4+124, 2008, č. 3.

Maťovčík, A. a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (2. vydanie). Bratislava – Martin: LIC a SNK 2008.

Rezník, J.: Keď je na báseň (M. Bielik: Čas je tichý posol mysle). In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 14 – 15.

Moravčík, Š.: Láskyplné putovanie časom (M. Bielik: Čas je tichý posol mysle). In: Slovenské pohľady, 4+119, 2003, č. 12.

O autorovi

Bielikova tvorivá metóda, postavená na komparácii minulého a súčasného, bežného a ideálneho, je cestou vedúcou k vytvoreniu hlboko kontemplatívnej poézie so zreteľným úsilím o literárny zápas za návrat humánnosti v každodennom konaní človeka. Autor z vlastnej skúsenosti vie, že hľadanie takejto cesty nie je ľahké, a vo svojej poézii to neskrýva.

Igor Válek

Nepatrný pohyb na naklonenej rovine nadväzuje na prvú zbierku Čas je tichý posol mysle a tvorí s ňou nerozlučnú dvojicu. Ide o verše meditatívne, vyzreté, filozofujúce o základných otázkach a pravidlách bytia. Básnik akoby podvedome a melancholicky vnímal, že „slová hovoria menej, než koľko by sme chceli povedať“. Po lyricko-reflexívnych veršoch nastupujú nástojčivé existenciálne problémy ľudského údelu, zmyslu života, slov a obrazov v tomto komplikovanom, chaotickom virvare moderného života.

Štefan Moravčík

Bielik má ambíciu zatriasť slovenskou literárnou realitou románom, prinajmenšom generačným, intelektuálnym a vypovedajúcim prinajmenšom o zvelebovanom i zatracovanom 20. storočí, ktoré sa tak rado chválilo racionalitou, ale pritom vynieslo umenie na najvyšší možný piedestál, aby ho napokon zdegradovalo na nástroj najneracionálnejších civilizačných megaprocesov. Veď o čomže inom by už mal byť román, ak nie o tomto.

Alexander Halvoník

Vnútorný poriadok rozsiahlej prózy Mira Bielika Benátsky diptych I. Skutočnosť tvorí ústredná myšlienka budúcnosti, ktorá sa každou chvíľou stáva minulosťou. Zaujímavá konfrontácia priestoru a času: zemepisné súradnice sú vecné, verné... Neistý, rozkolísaný, plynúci je však čas a jeho napĺňanie, hlavný problém ľudskej existencie, problém myšlienkového a mravného bytia. Jeho vlny (vlny historického a osobného času) sa lámu v zrkadle „benátskeho“ očakávania. Je to román ťažký, nabitý poznatkami (až minuciózne vedecky overenými zisteniami) a intonovaný a presne kontúrovaný metaforami a symbolmi! V kontexte súčasných slovenských prozaických konvencií predstavuje až neslýchane širokú ponuku obsahových a formálnych výziev.

Blažej Belák

Bielikov Píš (z románu Skutočnosť. Benátsky diptych I) je svojím spôsobom dnešný Ikar. Napriek tomu, že sa pokúša vzlietnuť nad labyrint súčasnosti na dvoch zdanlivo komplementárnych krídlach – praxe aj umenia, jeho vzlet, ako možno uzavrieť z doterajších náznakov, nemôže byť iný ako tragický. Vyzerá to len na prelet z jedného hryzoviska do ešte väčšieho... Príbeh Píša sa v hĺbkovom pláne rysuje aj ako podobenstvo o nemožnosti uniknúť dozadu ani inde. Teda aj – o morálke a zodpovednosti. (...) Bielikov textový holograf - v súhre s našou zvedavosťou aj úžasom - produkuje nielen neskutočnú skutočnosť udivujúcu nás svojou faktickosťou, ale zároveň aj postskutočnosť zasahujúcu nás svojou nestabilnosťou a iluzórnosťou.

Viliam Marčok

Autor o svojom diele

Románový diptych vypovedá v prvej časti najmä o mojej generácii a dvadsiatom storočí. Držím sa témy v duchu Vajanského, že „v nás musí sa ozývať náš vek, ináč sme mleli naprázdno“. Chcem vypovedať o súčasnosti, o problémoch dnešného žitia. Opieram sa aj o reálie rodnej Kľakovskej doliny, aj keď nie sú v románe dominantné, sú tu isté paralely. Spoločným menovateľom problémov dneška sú problémy existenčné. Na druhej strane sme tiež generáciou, ktorá sa ocitla medzi dvoma systémami. Po roku 1990 je tu nová pozícia, do ktorej sa musí súčasník etablovať.

Ukážka z tvorby

ČAS JE TICHÝ POSOL MYSLE (úryvky)

 

Čo ma drží pri zemi?

 

Dozrelo jablko gravitácie

S hlavou obnaženou

plnou nepokoja

čakám na brieždenie

Pohyb Galilea

preniká mi čelom

Darmo odkladám

odpovede na otázky času

Predsa sa točí starodávne

svet dookola mysle

S poznaním?

Bez poznania?

Ale ani Newton neuhádne,

čo ma práve drží pevne

pri zemi

Myseľ

Myseľ láskyplná

 

 

Deň bez verša

 

Švitorením sa rodí deň

ešte zo sna

Kto cíti a pozná

znamenia?

Život trvá,

smrť prichádza

Ani deň básne

bez verša nesvitá

Ani deň bázne

bez lásky nevstáva

Ani deň bez žitia

nezmiera

Dokonané je, čo neostáva

Deň bez verša

Stratený

 

 

Nevyhnutné slová

 

Hriešne som hovoril,

keď mlčky tavilo sa striebro

Hriešne som mlčal,

keď slovo bolo soľou nad zlato

 

Vetrík už ohýba mi klasy

a sťaby bez únavy

vlasy mi clivým tónom pretkáva

Že by už dozrel čas žatvy?

 

Zadrž ešte chvíľu,

myseľ nedočkavá

 

Prichádzajú potichučky

nevyhnutné slová

 

 

Príchod jarného úsvitu

 

Dlho som čakal

na príchod

jarného úsvitu,

ktorým sa prebúdza

ten zvláštny svit

tvojich očí

 

Iba dnes ráno

akoby si mala prekročiť

náš prah

Vykúpaná sviežim povetrím

vstúpila si

do mojich predstáv

 

 

Pozorujem, ako odchádza jar

 

Pozorujem,

ako odchádza jar

Dni, natiahnuté

na slnečný škripec,

postenkávajú

A čo my?

Prejdeme do leta

ako do izby,

v ktorej každý rok

znova a znova

hľadáme to naše dávne

Nájdené?

Pozorujem,

ako odchádza jar,

v ktorej si prišla

a ostala

Dni sú už natiahnuté

ako vybielené plátno,

ktoré si práve

rozvešala

 

Celý ten nekonečný čas

 

Celé tie nekonečné dni

som premýšľal

o čase,

v ktorom si nebola

 

Pribúdala si ako mesiac,

ktorý ma osvietil

jasným splnom

 

 

Máš ma

 

Máš ma

úplne v cele

Akú len muž

chce a túži mať

 

Preto rád

každý deň

prijímam od teba

chlieb

 

s tupým pilníkom

 

 

Praha a Bratislava

 

Prahu mám rád

i s prstami dažďa

Bratislavu i bez dáždnika

 

Len sám neviem,

či sa práve nezvalovsky

pripájam k tvojej tepne,

či naopak smrekovsky,

kráľovsky

uložená v posteli,

čítaš moje dávne básne

 

Dážď mám rád,

keď prší naraz

tu i tam

 

 

Vo vlaku

 

Samota

má svoj zvláštny

rytmus

Ako verš

bez rýmu

 

Preplnený

vlak spomienok

bez koľají

Ako báseň

bez samoty

 

 

Hranica

 

Prichodí prekročiť

hranicu

Zúfalo

úzke sú

Vráta Labe

 

Ako len Kollár

svoju veľkú Mínu

cez ne preniesol?

 

 

Pamäť

 

Večer čo večer

uvažujem o spánku

A on neprichádza

 

Pamäť detstva

sa nevracia,

preto sa strácajú

všetky moje básne

 

Iba na tvojich perách

ich možno stále čítať

Ako v uspávanke

 

 

S prvými mrazmi

 

S prvými mrazmi

vetrík sa plazí

Chvost kométy jesennej

je zimomravý

Čas,

ten nedozerný mravec

zalieza do svojich komnát

A mlčí...

 

 

Ticho mysle

 

Je taká krajina,

nemá sveta strany

Ani výšiny, ani nížiny

Rovná vidina

 

Je taká krajina,

krajina zázrakov

Stvorená zo slov

Slovami videná

 

V tej krajine

chodníček času

vinie sa v mysli

plný zmyslov

 

Nemožno utajiť

vrstevnice citov

Milovaná myseľ,

strmá cesta domov

 

 

NEPATRNÝ POHYB PO NAKLONENEJ ROVINE (úryvky)

 

 

Bez znamenia

 

Podobenstvo o horčičnom zrnku

Nebeské vtáky

hniezdia na konároch

stromu poznania

 

Proporcia človeka a sveta

Čiary na dlani

Vrásky na tvári

Cesty necesty

Veľká analógia tela a osudu

v neviditeľnom zrkadle

signalizovaná

sympatiami

a súpereniami

 

Súperivosť rozpoznáš

podľa očí a hviezd

Oči na tvári

ako hviezdy v prázdnote

Hľa, slepý

vidiaci v temnote

Niet podobnosti

 

 

Bez podobnosti

 

Podobnosť vidno,

alebo nevidno

Horiaci ker

a hovoriaci človek

Ten zraniteľný tvor

čo šíri slová,

ktoré jestvujú

pred ním

i po ňom

 

Človek bez podobnosti?

 

 

Vtáčí kríž v Ostrom Grúni

(Ostrogrunica)

 

V pondelok

jedenásteho septembra dvetisíc jeden

bolo v Ostrom Grúni

bezvetrie

Aj kuvik ustal

Žiadne ostrie

života a smrti

Iba pár hrdličiek

pri soche matky a dieťaťa

na cmiteri

páralo si perie

Pokoj sveta?

 

V nedeľu

dvadsiateho prvého januára

tisícdeväťstoštyridsaťpäť

v New Yorku

bez pohnutia dolára

deň vstal obyčajný

Vari posledné sneženie

na konci vojny,

pod ktorým nové rovy

ešte nezarástli

Pokoj sveta?

 

New York a Ostrý Grúň

a všetky miesta označené

ostrým krížom

Guernica a Ostrogrunica

Strecha sveta

a dedinka pod Vtáčnikom

 

Kto ešte nevie a nepozná,

ako v poslednej sekunde

od Betlehema po Beslan

pred besniacim netvorom

mať bolestne

celým krehkým telom

zúfalo kryje dieťa

Pokoj sveta?

 

Tá socha matky

z Grúňa

patrí pred OSN

A kúsok kovu

z newyorského mrakodrapu

k puknutému zvonu

na zem

spod Vtáčnika

 

 

Studňa

 

Studňa sama osebe

ponúka vodu z dávna,

mlčí, nepýta sa osudu,

odkiaľ sa pramienok berie

Nič ju vraj nebolí, nekryje

Zrkadlom jej hvezdár hľadí na oblohu

Oblakom máva ich nehybná pokrvná

a hviezdam stálym

po nociach meria dráhu

 

V Trenčíne na vysokom brale

studňa si vraj s dažďom podáva ruku

a keď prší,

básnikove prsty stále

klopú na nepoznanú bránku

Tak Poézia

pozerá sa do neznámej tváre

V šírom poli ďalej zneje

Kopala studienku, pozerala do nej

 

 

Vetrík v ruke

 

Ruka mojej mysle,

čo by som si počal

bez teba

Slová z jazyka

sa mlčky tratia

Len ty ich

sem-tam

ako starostlivá matka

zachytíš

 

A tiež,

zväčša znehybnená,

sťa päťprstá mačka,

tichučko čakáš

a vyhrievaš sa

Opretá o čelo

Vetrík v ruke

Nakloní sa strom

poznania?

 

 

Pamätaj

 

Pamätám na každú nedeľu

v tisícoch podobách, v stovkách jazykov

Siedmy deň na chvíľu,

boží deň veky vekov

I básnika rozochvie hlas vzdušných zvonov,

stamodtiaľ,

od Beniaka, či Novomeského,

otvárajú sa okná veršov

 

Len teraz, zdá sa, nedeľa

na ôsmy deň presunutá,

v rozpakoch veľkomesta, osirela

Ktorý je to vlastne deň? Sobota...

Kto ukradol ten náš siedmy?

 

Ani Michail Bulgakov priamo nespomína,

čo zo sveta odnášal si diabol Woland kradmý

v sobotný večer pri západe slnka

 

 

Hriešne sny

 

Koľko len listov napísali apoštoli

do Ríma či do Korintu, Kolosea

a opakovali to po nich dookola,

stojíte, dajte pozor, aby ste nepadli

Vždy znova a znova,

žiadosť je i vo sne hriešne hriešna,

či je to, kráľ Dávid, moja vina?

A čo oči, v ktorých stále číha

neúnavný démon zmyselnosti

Jóbova zmluva s očami,

aby nepozeral na panny,

je neúčinná pre smilné sny

V nich spadnutý anjel čierny

vzdychá a vyje po boji

Kto hodil kameň, kto zostal bez viny?

 

Ale viac nehreš, choď v pokoji

 

 

Melanchólia

 

(Miroslavovi Válkovi)

 

Ešte je stále v móde

ukrývať núdzu

pod drahú kožušinu

A keď treba zakryť oči biede,

a ani to už nestačí,

ešte je tu obyčajné

husie perie

Čo na tom,

že básnik núdzu

nikdy neskryje

Neslúži,

a predsa vyznáva

Milovanie

v husej koži

 

 

†  Ján Pavol II.

 

Tatry na nebesiach!

 

Vietor zas štrnásť dní

po Veľkom piatku

blúdiac od Tatier

po južné lesy

oprel sa o rakvu

z cyprusového dreva

Evanjeliár otvorený

Znamenia stáročné

Niet pastiera

Len kríž

Na štrnásty deň

zatvára vietor posvätný

knihu života

Opus dei

Dokonané dielo človeka

 

„Majstre, veď ma do Efraimu a s Tebou dovoľ mi tam zostať,

na ďalekých brehoch, kde tíš krídla vtákov nesú v zasnení,

a ním je aj zeleň, vlna, ktorej veslo nezmútilo postať,

ním je aj kruh na hladine, tieňom strachu nevyplašený“

Karol Wojtyła

 

 

Rovina

 

Slama na samotu dozrela

 

Čo sa stalo?

Strnisko

Ako prsty

Oranisko

Brázda

Zrno

v zemi

Na horizonte

hmla

 

 

Rovina mora

 

V rozprávkach býva more

za hustými horami, pustými dolami,

široké a hlboké,

a za slnkom možno ísť na jeho okraji

už len rovno, ani napravo, ani naľavo

Rovina dávna, pradávna

Pohyblivý piesok, stále vzďaľujúci sa

koniec sveta

Nekonečno sna,

v ktorom prebudený Odyseus

uvidí začiatok putovania

 

 

Rovina neba

 

Rovinu neba nepozná nik na svete

Rovnica je to o všetkých neznámych

A nevyriešil ju ani žiaden pápež, verte,

no neznamená to, že ďalej nevyzýva, nemámi

A či je nebo rovné, Písmo nám nepovie, ver

Každá rovina rozbieha sa zákonite k vŕšku,

a tak podľa pozemských mier

nebo malo by mať hĺbku, šírku, dĺžku, výšku

No ak aj človek stvorený bol

na obraz samotného Boha,

svet nebol mu daný do zálohu podľa vzoru neba

Nie, raj na zemi, to nie je kúsok neba, iba stará prehra

Veď človek mení sa v ňom odpradávna

v nepoznané zviera

Rovina neba bude teda iná,

ak je, človeče, myslená pre teba

 

 

Pamodaj šťastia, lavička

 

Anjeličku, môj strážničku,

opatruj mi dušičku...

A ochraňuj ma,

idem k lavičke času

Pamodaj šťastia, lavička

Lavička uzučká

medzi životom a smrťou

 

Kohút na otcovom pánte spieva

Naša kňahňa domov tiahne

 

Nie, kohút, to som ešte ja,

ten, kto sa stále pýta

Som zlodej božského ohňa

Som prievozník medzi všedným ľudským

a neviditeľným božským brehom

Som záhradník slov,

či ich biedny alchymista,

ktorý nepozná zloženie elixíru snov

a pohráva sa s kódom žitia

 

A za mnou tiahne tá prečudesná kňahňa

 

 

SKUTOČNOSŤ. BENÁTSKY DIPTYCH (úryvky)

 

Slepý Homér, hluchý Beethoven...

 

„Až nabudúce budete mať pocit, že s vami Boh nič nezmôže, spomeňte si, že...

Noe bol opilec, Abrahám príliš starý, Izák snilko, Jakob klamár, Lea bola škaredá, Jozef obeťou násilia, Gedeón sa bál, Rachab bola prostitútkou, Jeremiáš a Timoteus boli príliš mladí, Dávid mal aféru a bol i vrah, Jonáš utekal pred Bohom, Noemi bola vdova, Jób zbankrotoval, Ján Krstiteľ jedol chrobáky, Peter zaprel Krista, učeníci zaspali, keď sa modlili, Marta si so všetkým robila starosti, Mária Magdaléna bola... samaritánska žena, bola rozvedená, a viac než raz! Zachej bol veľmi malý. Pavol bol priveľmi nábožný. Timoteus mal žalúdočné vredy. A... Lazar bol mŕtvy! Tak už žiadne výhovorky!“

Čítam text vo vývesnej skrinke pred kostolom v Kľačne. Akoby tieto slová pán farár vyložil na oči kvôli mne. Vedel, že sa prídem pozrieť na demontáž kazateľnice, ktorú pamiatkari dovolili odviezť na reštaurovanie do ateliéru. Cez sklené tabule dverí zisťujem, že som prišiel neskoro. Kazateľnica je už rozobratá, uložená vo vestibule a pripravená na odvoz. Drevený anjelik má zlomenú rúčku, niečo je tam odštiepené, vidieť, že toho poškodeného a nahlodaného zubom času bude viac. Ozaj, aké zuby má čas? Ozubený čas! Ja len časom cítim, že ma zuby trápia čoraz viac a zrejme už nebudem dlhšie odkladať návštevu Šichmana alebo Angyala. Nevymýšľam si. Obaja zubní lekári existujú. Jeden tu a druhý tam. Tak vidíte, pán farár, v texte chýba ešte niekto biblický, koho boleli zuby. Mňa Eliáša trápia aj zuby, ale to nie je výhovorka, pre ktorú som prišiel neskoro. Nestíham. Ako vy, Kazateľ, hovoríte: ... ani človek nepozná svoj čas...

Cesta od kostola sa vinie cintorínom. Alebo ku kostolu? A nie je to jedno? Nie! Aleja minulosťou, budúcnosťou? Pomník? Alebo smerník? Náhrobné kamene akoby stratili mŕtvolnú ostrosť. Pôsobením toku času zmäkli, zaoblili sa, akoby ospravedlňovali holú skutočnosť, že ten, kto sa stratil zo života, stráca sa aj v hrobe a v pamäti. Napadlo mi vyhľadať hroby dávnych učiteľov. Benč, mohol byť aj Homér, ale Homér nemal okuliare, vlastne ako slepý ich ani nepotreboval. Lenže Benčovcov je tu viacej. A čo Zúbek? Zúbkovcov ešte viac. Ferko bol aj hudobník, nie síce ako Beethoven, ani ako jeho brat, ale pre malých školákov bol veľkým huslistom. Dokonca som chcel mať aj ja také Zúbkove husle.

Domŕzal som starého otca: – Starký, vystrúhaj mi husličky z javora...

– Ajáj, chlapče, na husle treba poriadne drevo, a nie poleno, ktoré si ty doniesol. A ešte pritom z buka. To je hluché drevo. Ešte tak zahrá, keď blčí v peci.

 – Ale máme aj javorové, – nedám sa odbiť. – Máme aj nemáme, len sa ty pýtaj učiteľa.

Na Martina boli u nás hody. Upršaný novembrový čas. Pokiaľ sa trúsili sviatoční návštevníci, my so Slavom sme v pustých záhradách ráňali osirelé jablká na vysokých jabloniach, z ktorých už spŕchlo lístie. Toto sú posledné jonatánky, tu štrúdľovky, hvôdzovky a tieto necháme na konároch do mrazov. Ba niektoré sú najchutnejšie až primrznuté a jedia sa s novučičkým čistým snehom. Tamtie oráňame; hádžeme odlomené haluze, nájdené drevené papeky i tenké narúbané kolíky. Pomáhame jeseni zrážať listy zo stromov. Kto trafí viac. Pri neviem koľkom pokuse mi vyletí z ruky papek tak presne, že triafa obočie kamaráta. Krv! Nedá sa nič robiť, musíme s farbou von. Lepšie povedané, dnu. Rýchlo dovnútra k jeho rodičom a starým rodičom, priamo do izby plnej hodovníkov. To sme tomu dali! Slavova stará mater s ním beží na ošetrenie do Jožkových. Ranu treba očistiť a vraj zašiť.

Chlapčiská nezbedné!

– A ty, – ktosi mi prísne nariaďuje, – ostaň tu vnútri a opatruj cez pauzy husle, natieraj sláčik, ale struny nechaj na pokoji, nič nenaťahuj, nieže ich rozgajduješ!

Slavov starký hrá na husliach a melódie akoby vyjadrovali jesenný plač.

– Môžem aj ja skúsiť?

 – Skús!

 

*

 

Zo zadumania ma vytrháva čísi ženský hlas. Starena upravuje pri cestičke hrob. Je zhrbená a oblečená v obnosených čiernych šatách a modrotlačovej zástere.

– Hľadám Zúbkovcov.

– Máte šťastie. Starý pán sedí práve na slniečku pri kaplnke na námestí. Poponáhľajte sa, tam ho dostihnete. Málo ho vídať, žije v Dubničke, príde len občas. On vie o Zúbkovcoch najviac, veď je jedným z nich.

Vskutku. Na lavičke inak prázdneho námestia sedí starý muž vo vyblednutej lesníckej rovnošate. Klobúk má položený na kolenách, uprene hľadí na akýsi pomyselný bod. S tichým oslovením a jeho mĺkvym prikývnutím si sadám k nemu. Nad hlavami nám ako tryskáče prelietajú lastovičky.

– Nie ste vy ten Zúbek... Ten, čo prirovnal sen k letu vtáka: videl si ho vo vzduchu – no pokús sa nájsť stopy po jeho lete!

– Kdeže, ja a sny... Stále si premietam tú dávnu scénu, keď v mrazivom dni fašisti vyháňali ženy, deti, starcov, každého, koho našli v domoch, sem na námestie...

– Nedá vám zabudnúť, stále vidíte stopy po lete šípu.

– Po vojne som našiel rodnú obec v popole. Vychudnutý a polohluchý sa vraciam zo zajateckého tábora a tak ako teraz sadám si vedľa kaplnky a pátram po tieňoch ľudí, ktorí tu mreli hrôzou pred popravnou čatou. Brat Ludvo by vám vedel rozprávať! Ja sa hneď rozcítim a nevydám ani hláska. Preto radšej maľujem a hrám na najrôznejších nástrojoch.

– Ako Beethoven.

– V tábore bol jeden skladateľ, ktorý občas prehodil slovo o našom osude a stále sa vracal k Beethovenovi. Mne to vôbec nič nehovorilo. Až po vojne som študoval, pravda, nie umenie, ale lesníctvo, no popritom sa dalo vzdelávať aj v hudbe a vo výtvarnom umení. Tak som sa, ešte polohluchý, dostal k Beethovenovi. Stále som myslel na toho neznámeho skladateľa z tábora a na Piatu symfóniu – Osudovú.

– Veru tak, osudová bola a vari aj je doba a každý má z toho osudu svoj podiel. Beethoven otosklerózu, vy vojnovú traumu, mňa ohrozuje glaukóm.

– Preto ma zaujal práve Beethoven. Nevzdal sa, zápasil, a bohvie, či to vôbec niekomu povedal. Alebo sa len tak traduje k tým štyrom úvodným tónom Piatej symfónie: Takto búcha osud na bránu!

– Viem, že po Prvej symfónii, alebo pred zložením Druhej, keď sa už prejavili príznaky jeho choroby, napísal slávnu vetu: Chcem osudu siahnuť do papule, celkom ma zdolať sa mu určite nepodarí.

– Ja už takú pamäť nemám.

– Nič si z toho nerobte, ani ja. Tento výrok som si zautomatizoval pri výcviku nášho boxera. Keď mu siaham do papule, vynorí sa mi filmový pes Beethoven.

– Naši psi, to boli veľkí speváci! Len čo som zafúkal do fujary, už kvílili. Žiaľ, psi dožili, deti sa roztratili po svete, ovdovel som, ostal som sám len so spomienkami.

– A s hudbou.

– Máte pravdu. Aj keď opäť, „a už iste navždy“, strácam sluch, hudbu počujem v sebe. Neviete si to predstaviť, ale mne sa to tak zdá, že aj myšlienky môžu jestvovať za hranicou vedomia. Človek je stále nepoznaným tvorom. Nakoniec, niet toho, kto by ho skúmal nezávisle. Mozog sám osebe všetko neprezradí. Aj on má svoje tajomstvá!

– Vidím, že hudba vás zaviedla aj do komnát filozofie.

– Ale kdeže, to ja len tak. Taký Beethoven musel byť ešte i filozof, blízkymi mu boli vraj Schiller aj Goethe. A jeho Deviata symfónia, no povedzte, nie je to filozofia optimizmu?

– Myslíte na posledný odsek s chórovým finále na Schillerovu Ódu na radosť?

– Áno, myslím na radosť z hudby aj zo života. Chcel by som chvíľu pobudnúť aj v Dolnej Krupej, započúvať sa do Sonáty mesačného svitu, Kreutzerovej sonáty, Appassionaty, alebo len tak si zahrať bagatelku Pre Elišku... Aj keby to mala byť sonáta číslo dvadsaťšesť – Das Lebewohl, čiže Zbohom, stálo to za to.

– Mňa učil váš nebohý brat Ferko. Pravda, je to už dávno, ešte v prvých triedach základnej školy. Ale to viem určite, že zbožňoval Mozarta.

– Áno, Ferko bol talent! Mal v tele mozartovský rytmus. Aj on bol zázračným dieťaťom, žiaľ, narodeným do vojnových čias. Umrel mladý, ako Mozart, a zostala mi po ňom čarovná flauta. Nie, nie záhadné hudobné dielo Čarovná flauta, ale obyčajný, hravý nástroj, ktorý uchovávam a v pozostalosti venujem jeho škole. V rozhovore by sme mohli pokračovať aj u brata Jožka, ktorý ma už bude vyzerať. Príďte, nech vám ukážem aspoň fotografie mojich obrazov. Jeden, ktorým stvárňujem toto miesto v onen tragický januárový deň, som daroval obci a nájdete ho v kultúrnom dome.

Poberám sa, musím ísť, ale sľubujem, že sa zastavím. Čochvíľa ide do mesta autobus, zveziem sa ním. Po kľukatej ceste už to nie je hudba pre anjelov, ale pre obyčajných smrteľníkov. A či obyčajní smrteľníci nevytvorili veľké diela nielen pre anjelov? – A vieš, čo napísal Smrek? – spýtal sa ma na jednom koncerte Šesták. Áno, ten človek, čo sadí nádej. Neviem, čo by mohol napísať Čietek, aby sme si boli načistom a hovorili o smrteľníkovi. Nech mu je zem na Národnom cintoríne ľahká. Tak mi to Janko poslal a môžem si to tisíckrát opakovať: A mne tu veru slovo nestačí. / Som prekliaty, že nie som skladateľom. / Ja vládnem iba – slovom / a to je ako vládnuť iba telom. / Zapchajte ústa mi, nech nehovorím, / žily mi pretnite, nech vraví krv. / Len majte súcit s tým, / za čo sa borím. / Ja teraz píšem báseň o hudbe. / Lež, čo je pero moje? / Radšej by som ho zlomil. / Telo je slovo a slovo je telo. / Ale ja muziku chcem, / čo je duch! / Vyrazte z ruky mojej biedne pero, / nech žije hudba, nech žije sluch.

 

*

 

V dnešných novinách aspoň prelistujem stránky. Je to na neuverenie, ale práve narazím na nadpis článku Hudba pre anjelov. Sú proste také náhody. Nedávno sa mi stalo, že som vyslovil jedno slovo a ako ozvenu som ho počul zo zapnutého rádia. Čo slovo! Slovo v rovnakom významovom spojení. Čítam z pera Petra Macsovszkého: Mozartova hudba neprestáva ani dnes, v čase neohrabaných a bezohľadných, mozgy vymývajúcich globalistických mediálnych náporov udivovať pozornosť poslucháčov. Ponúka nezameniteľnú harmóniu tónov, ku ktorej sa, za pomerne lacný peniaz, môžeme dostať takisto v obchodoch predávajúcich nosiče s ezoterickou relaxačnou hudbou, ako aj v špecializovaných predajniach s klasickou hudbou... Mozartove tóny si na vás počkajú medzi neónovými svetlami, zaplavenými regálmi supermarketov i v útulných kaviarničkách či cukrárňach kvázi viedenského razenia. Pred piatimi rokmi sa mi stalo, že som v Spojených štátoch, v Iowa City vošiel ráno o siedmej do bufetu s rýchlym občerstvením. Mäkučkú šišku s horúcou kávou som si vzal k stolu, a kým som si listoval v dennej tlači, z reproduktorov sa ku mne nežne rinuli Mozartove vrtošivé a snivé kompozície... Sériová výroba, plastový príbor, kartónový pohár, hi-fi technika a bukolicky-žblnkotavo bezstarostný Mozart. Táto hudba, hoci už patrí do klasiky, nikoho nevyrušuje. Čakám na deň, keď jeho hudba zaplaví aj staničné haly, nástupištia, banky, pošty, nemocnice...

Veru, bol by som rád, ak by prekryla stupňujúci sa hluk bytia. Kdesi som čítal, že Mozart je preto taký akceptovaný, že komponoval v biorytmoch. Frekvencia srdca je presne štvornásobkom frekvencie dýchania. Aj jeho skladby sa vyznačujú striedaním rýchlych a pomalých, hlasných i tichých partií, čo zodpovedá biorytmom ľudí. Rock me Amadeus!

Pri Mozartovej hudbe ide o život. A to sa vraj vraví o gotickej! Doslova. Gothic rock. Kto sa vidí v tejto hudbe v spojení s čiernym oblečením, mejkapom a obojpohlavným výzorom, je údajne na ceste k samovražde. Pri Mozartovi naopak. Ako si pritom vysvetliť, že práve on myslel na smrť?

– Myslím na smrť, moja malá Stanzi-Marini, – povedal jemne. Konstancia sa otriasla. – Myslím na ňu stále, vieš! Preto musím dokončiť Requiem. Položil si tvár na jej ruku a vzhliadol k nej. – Píšem ho pre seba, miláčik, čo to nechápeš?

Agnus Dei. Dobre to napísala Marcia Davenportová, ale nemôžem sa zmieriť s jej videním Mozarta v uhorskom Prešporku. Do neho vraj „v tej divočine“ neviedli takmer žiadne cesty. Aké len cesty boli v roku 1762 v Amerike? V akej divočine sme to zase v Európe, v ktorej sa opravujú a rozširujú všetky cesty-necesty.

Z čítania ma vytrháva narastajúca tlačenica v autobuse. Na akejsi zastávke, ktorú som prehliadol, nastúpilo množstvo cestujúcich. Pani v čiernych šatách, ktorej ťažko odhadnúť roky, kliesni cestu zjavne nevidiacemu Homérovi. Mieri priamo na voľné miesto vedľa mňa. Bože, vari aj mňa čaká podobný osud? Bezmenný slepec, homéros. Ešte k tomu neviditeľný. Naša „odysseia“. A predsa bol Homér pre Grékov ich najväčším básnikom a zostal ním pre veľkú časť ľudí dodnes. Žeby to zariadil archanjel Anael? A čo náš Homér, Ján Hollý? Písal aj poslepiačky. Nevidiaci starček si prisadol a „zahľadel“ sa mi do očí.

– Pane, ja nie som slepý, i keď nevidím, – vraví mi, akoby ma poznal. Nie, nemôže ma poznať. Vidím ho prvýkrát. – Verím, preto mám videnie. Čudujete sa?

– Nie, otče, počúvam vás.

– Ale myslíte si, že neexistuje nič horšie, než narodiť sa slepý.

– Iste je veľa strašidelných vecí...

– Ja vám poviem, horšie je mať zrak bez vízie!

 

*

 

Jedného dňa začal sa svet podobať mojim knihám... –  napísal kedysi André Malraux. A ja by som chcel, aby sa moje ilustrácie začali podobať svetu. Akému svetu? Človečiemu...

– Čo si to šepoceš s neviditeľným anjelom? – pýta sa Paula bez toho, aby mi venovala pohľad. Nevidí, že sa dusím v problémoch. Som ako ten André Gide, keď si zapisoval trpké, priam zúfalé slová: Dusíme sa, a zajtra to bude ešte horšie, v hustom lese neriešiteľných problémov...

– Si ľahostajná k prítomnosti, ako sfinga k egyptskej púšti, – zaťal som do živého. Žiadna reakcia. Skúsim opatrnejšie: – Myslíš si, že umenie pracuje vo večnom...? Aj mne záleží, aby dielo bolo trvácne, pokiaľ, pravda, možno hovoriť o trvácnom diele, teda o takom, ktoré by bolo rovnako aktuálne zajtra ako dnes, alebo ešte aktuálnejšie niekedy v budúcnosti než v prítomnosti. Ale preto ešte neodmietam svedčiť o dobe, v ktorej žijem. A trápiť sa ako smrteľník v tom dnešnom rúbanisku.

– Zaraďuješ ma k tým, ktorí si myslia, že umenie, ktoré zostupuje k otázkam dňa, je deklasované len preto, lebo ako reštaurátorka som ponorená do retrospektívy?

– Žiješ v umení a tak sa mi zdá, že si spútaná umením pre umenie. Aj keď sleduješ dennodenne správy, bežné problémy súčasnosti nechávaš na mňa.

– A na koho iného by som mala?

– Lenže zabúdaš, že aj ja, poviem to ako tvoj Faust slovami Paula Valéryho – viem toho priveľa, aby som miloval, viem toho priveľa, aby som nenávidel, a som uštvaný z toho, že som človek.

– No, chudáčik môj utrápený, škoda, že nie som slečna Krištáľová. Teda Lust tvojho Valéryho. Ale teba by vari neutešil ani sám Mefistofeles.

– Ja som, naopak, samé ucho na slová i hudbu pokoja a oči mi sliedia po písmenách, obrazoch i predmetnom svete, ako čitateľovi dobrej mysle a zlej vôle.

– Nie som ľahostajná, ale tichá! Niekedy v tom tichu počujem v sebe, ale aj v tebe, niekoľko hlasov. Neviem, či to zápasí vo vnútri démon poznania s démonom odmietania. Ja to vyjadrujem obrazom: kvet na kameni a pod kameňom had.

Mlčím. Čo už dodať v tejto chvíľke, ktorá prechádza uchom ihly?

Súhlasíš...? Mlčíš...? Faust, prehovor tak ako prv. Keď mlčím, pýtam sa a čakám odpovede.

Po dlhšej pauze odstúpi Paula od maliarskeho stojana a sústredene na mňa hľadí. V záhrade umenia rastú odpovede? Umenie pracuje vo večnom čase, aj keď v dnešnej dobe nedokáže reflektovať veľké príbehy sveta. A či príbehy obyčajných a neznámych ľudí, cez ktorých nazerá súčasná tvorba na realitu, nie sú večné?

– Niečo sa stalo! – náhle zvolala a na čele sa jej zjavila jemná vráska.

– Prepánajána, – vravím, – čo by sa mohlo stať? Od čias Krista sa nič nedeje.

– Čo ty vieš.

– Chceš povedať, že sa stal nejaký zázrak? Alebo niekto z omrviniek nakŕmil bezdomovcov?

– Zázraky sa dejú každý deň, lenže ty čakáš na to, že On zoskočí z nebies, alebo aspoň z kostolnej veže.

– Ja len vravím, že to, čo nedokáže obsiahnuť ľudský rozum, to sa od Ježišových skutkov nezopakovalo. A ty hovoríš o zázrakoch človeka vo vede alebo v umení. Každý deň robíš zázrak, keď kriesiš starú mŕtvu hmotu maľby a predlžuješ jej bytie. Ale zázrak vzkriesenia?

– Chceš povedať, že dnes sa nenájde vzkriesený Lazar?

– Zase podsúvaš zázraky medicíny. Ja nepoznám prípad skutočného vzkriesenia. Pravda, od legendárneho zvolania: Lazar, poď von! Však, Mária a Marta?

– A čo Ježiš, ten nevstal z mŕtvych?

– Hovoríš o premene?

– Nie, ja hovorím, že niečo sa stalo.

– Ja vravím, nie vzkriesenie, ale premenenie!

– S tebou sa nedá rozprávať, prekrúcaš a chceš ma skúšať, ako ten pokušiteľ na púšti.

– Ja o voze, ty o koze.

– Chcela som len povedať, že niečo sa stalo! Ak neveríš, pozri si výstavu šestnástich súčasných talianskych autorov v galérii. Už nejde o veľké témy, ale mikropríbehy bežných dní.

– A čo je na tom zázračné? Vieme, že nebeské sily sa nielen vo výtvarnom umení, ale aj v literatúre neobjavujú na scéne už od šestnásteho storočia. Ak, pravda, nemyslím na reprodukcie.

– A čo Chrám Matky Božej v Paríži?

– Tak dobre, ešte priraďme Viktora Huga, Dostojevského Veľkého inkvizítora...

– Danteho...

– Peklo sem nepleť! To by sme došli až k súčasnosti.

– Goetheho Faust!

– Bulgakov, Valéry...

– A čo dnes? Predsa sa niečo stalo. Len zájdi do Esterháziho paláca na Námestí Ľudovíta Štúra...

– Paula! Ty ma navádzaš na hriešne myšlienky, že i malé témy stoja za stvárnenie. Hádam len nechceš, aby som zobrazoval priestory bez ľudí, predmety, ktoré majú sprostredkovať predstavu, že v miestnosti sa niečo udialo alebo udeje. Ja viem, že ma navádzaš, aby som chytal postmodernu za chvost.

– Sleduj dianie, nič menej a nič viac.

– Poznám tie obrazy súčasnej reality! Umenie krížené s technikou masmédia, digitálna kultúra, nová realita.

– Tak konaj! Dokedy sa budeš len chystať vypovedať? Čas ti plynie...

– To hovorí tá pravá, ktorá stopuje čas do minulosti. Ja ťa rešpektujem, ale moje oči pátrajú po čomsi ešte stále vzdialenom.

– Len aby nebolo neskoro.

– Predstav si, Bob Slocum má problémy. Niečo sa stalo s jeho životom. Žena ho neznáša, občas, a on sám ju už akoby tiež nemal rád, hoci niekedy...

– Čo to melieš, aký Bob? Bílý, neboli černý? Už máte v závode „investorov“?

– Tak som ťa predsa nachytal. Nečítala si Josepha Hellera: Niečo sa stalo... a vravíš, že sa čosi deje.

Vraj aspekty nových rozprávaní. Nič sa nestalo! Ale niektoré obrazy tých Talianov sa mi pozdávajú. Čo budem Paule hovoriť, že sa mi páči Marina Paris. Alebo žena na obraze Maddaleny Amrosio: Bez názvu...

Jednoducho som ticho. V mysli sa mi miesia prvky renesancie, baroka, manierizmu so zmesou transavantgardy. A z diaľky akoby prichádzal Neznámy. Radca? Ešte ho nevidieť, len sťaby predzvesťou mi vniká do pocitov, ako vetríček pred závanom vetra.

 

 

Perspektíva podľa projektu

 

Prechádzka Hlavnou ulicou je pre mňa vždy príťažlivá. Nikdy predtým som si napríklad neuvedomil, koľko tvárí na tejto ulici jestvuje. Potom som kdesi čítal v Zápiskoch Malteho Lauridsa Briggeho od Rilkeho, že na svete je množstvo ľudí, ale ešte oveľa viac tvárí, lebo každý ich má niekoľko. Niektorí nosia jednu tvár roky a tá sa, pravdaže, opotrebuje, zašpiní, popraská do vrások, vyťahá ako rukavice, ktoré nosili na cestách. Sú to šetrní, jednoduchí ľudia; tí si tvár nevymenia, ba nedajú si ju ani vyčistiť. Ešte zbaví, tvrdia, a kto im dokáže opak? Keďže majú viacero tvárí, vzniká otázka, čo robia s ostatnými. Odkladajú ich. Budú ich nosiť ich deti. Ale niekedy ich nosia aj ich psy. Prečo by aj nie. Tvár ako tvár.

Iní ľudia si strašne rýchlo nasadzujú jednu tvár za druhou, a všetky obnosia. Spočiatku sa nazdávajú, že im vydržia navždy, no ledva dovŕšia štyridsať, už nosia poslednú. V tom je istá tragika. Nie sú zvyknutí šetriť si tváre, za týždeň sa im opotrebuje aj tá posledná, je deravá, na mnohých miestach tenká ako papier a postupne sa dostáva na povrch podklad, netvár, s ktorou potom chodia po svete.

Stalo sa mi, že ma niekto oslovil vlastným menom na tejto ulici, a tvár toho človeka bola pre mňa neznáma. Hovoril som s ním dosť dlho a nebadanými otázkami hľadal vybavenie známej tváre. Zo školy? Z vojenčiny? Dokonca sme si dohodli o týždeň stretnutie v kaviarni. Doma som dlhé večerné hodiny prezeral staré fotografie a vyjavoval si neznámeho. Mal som sa mu radšej hneď priznať, že ho nepoznám, a nie sa hrať na detektíva. Neostávalo mi nič iné, len kapitulovať pred týmto človekom, ktorý vedel o mne priveľa na to, aby bol neznámy. O týždeň som ho čakal s napätím už dobrú polhodinu vopred. Neprišiel. – Nevermore, veru nie, nikdy, ver, neborák, – kráka Havran Edgara Allana Poea.

Neviem, kde sa tu berú kŕdle vrán. Nížina priťahuje predjarie. Odkedy som prvýkrát vkročil na túto ulicu ako anonymný vojak, čatár absolvent, či podporučík, vždy ma sem niečo ťahá. Nenamýšľam si, že ma tu niekto čaká. To nie. Ani stopa po minulosti. Odyseus, kde sú tvoje moria? Kde sú moria dvadsiateho storočia? Nebola to len cesta, ale blúdenie na ohmat a poslepiačky... – čítal som kdesi v súvislosti so stále neznámym nositeľom Nobelovej ceny Josifom Brodskim, ktorého Paula objavila v benátskych súvislostiach. – Hádaj, prečo niektorí velikáni ducha chcú nielen vidieť, byť, ale i umrieť v Benátkach? – spýtala sa ma raz večer, keď som provokačne spomenul Benátky. Nedopovedala mi to. Len som si prečítal akýsi úryvok z čohosi: ... vo svete rútiacich sa hodnôt videl cestu v obrátenej perspektíve: k Itake sa nepribližuje, ale vzďaľuje, postupne mizne. Spôsob prepravy i cieľ je nepodstatný, oveľa dôležitejšie je miesto začiatku cesty – bod, od ktorého sa začína metafyzické putovanie. Zaujímavé... Sirény. Nausikaá! Slnko sa ti už stačilo oprieť o prsníky. Zvláštne, Košičanky sa neboja obnažiť ňadrá ani v zimnom čase.

Keď som sa tu pri vojenskom cvičení a ničnerobení neverne prechádzal s teraz známou sopranistkou, vždy sme zapadli do Carpána. Idem, akoby ma tam čakala. Už ani neviem, ako som sa s ňou zoznámil. Tuším som ju len tak oslovil na ulici. Nudila sa. Práve skončila školu, čakala na angažmán, bola bez peňazí, prijala pozvanie na kávu, zaviedla ma do Carpána, objednala koňak, cigarety... Kto to bude platiť? Potrebovala rýchlo vytlačiť navštívenky. Hlásila sa na konkurz do SND, hľadala dobrého korepetítora.

Mám možnosť intervenovať, aby sa umiestnila? Hovoril som áno. Nemal som. Ale bola dobrá. Neviem, ako som to vytušil, veď som ju nepočul zaspievať ani stupnicu. Ba raz áno. Ukázala mi dom vo vedľajšej ulici, kde bývala s rodičmi. Spáva nahá. Spí dlho, takmer do poludnia. Potom sa rozcvičuje. Neveril som jej. Potajomky som sa vkradol na jej ulicu a čakal vari hodinu. Nič. Zrazu vyšla z brány. Áno, určite to bola ona v károvanom zimníku, rozhalená a za ruku viedla dieťa... Štvor-päťročné dievčatko. Skryl som sa za novinový stánok. Meravo čakám ďalej. Po dlhých minútach sa vrátila. Potom sa na poschodí to okno otvorilo dokorán. Po chvíli sa ozval kvílivý spev. Zsuzsa?! Zuna – preblesklo mi pamäťou. Vtedy som ešte nevedel, že hlasové cvičenie sopranistky spájam s predstavou Švantnerovej Nevesty hôľ. Zuna! Tak mi zostala v pamäti.

Ani som si neuvedomil samovoľnosť krokov, ktorými som odbočil z Hlavnej ulice. Odrazu som sa ocitol na starej známej Mäsiarskej... Okno mám problém identifikovať, akoby sa domy i poschodia rokmi preskupili. Na susednom dome čítam: V tomto dome prežil svoje detstvo významný maďarský spisovateľ Sándor Márai (1900 – 1989). Na návštevu pamätnej izby sa treba ohlásiť a na to už nemám vôľu. Až tu budem niekedy v stredu popoludní, alebo v nedeľu... Na akomsi imaginárnom paneli čítam: Jediná chvíľa samoty, sebapoznania, keď si pokoril svoju pýchu, dala viac tebe, aj svetu, než čokoľvek, s čím sa pred svetom kekešíš. Jediný prejav pokory je väčším hrdinstvom než akýkoľvek precítený herecký výkon, ktorému národ zatlieska. Mysli na to, kým nie je neskoro.

Máš pravdu! Chvíľa samoty je víla múdrosti, ktorá si ťa nájde aj uprostred najhlučnejšieho davu. Tak to pociťujem i pri túlaní sa starými známymi ulicami. Kráčam opäť na Hlavnú a mierim do Carpána.

Večer pri koňaku sa ma spýtala, či mám deti. Oklamal som ju a zopakoval jej otázku. Povedala: mám štvorročnú Henrietku, starajú sa o ňu naši... Ak chceš, môžeme sa s ňou v nedeľu prejsť do Čermeľa. Kde? Do lesoparku.

 

*

 

Nedeľa popoludnie. Typická rodinka. Ocko dôstojník, mamička panička, vyobliekané dievčatko.

– Počuj, – vravím po chvíli, – prečo Henrietka len mlčí a mlčí. Nie je jej zima? Zdá sa mi, že tie topánočky veľa tepla nedajú.

– Vidíš, musíš jej kúpiť nové, – vraví bez rozpakov.

– A prečo si jej nedala rukavičky? – stískam jej maličkú studenú rúčku. Neodpovedá.

– Potrebujem cigarety, – vraví po chvíľke.

– Neblázni, mala by si si šetriť hlasivky.

– Veď práve preto potrebujem cigarety, nevieš, že sopranistka nemá byť dlho na mraze? Ha-ha...!

Neodporujem, dávam jej stovku, aby v bufete kúpila aj niečo teplé pre malú. My sa zatiaľ poprechádzame.

– Henika, čo povieš? Dobre?

– Jóvan...

– Nerozumiem. Koľko máš rokov?

–        Három...

–        – Tak teda három. Opäť ticho.

– Neplač, mama sa vráti. Nerozumieš? Ani ja. Len už toľko neplač. Príde. Išla kúpiť...

Zmizla. Nechala ma s tou maličkou skoro hodinu. Keď sa vrátila, mala pri oku malú, ale viditeľnú modrinku. A oči sčervenené. Od sĺz, od zimy... Čo sa stalo? Mlčala. Iba ruku si vsunula pod moju pazuchu.

– Mala si mi povedať, že dievča nerozumie po slovensky.

– Naši hovoria doma len po maďarsky, – povedala po chvíli a čosi vysvetľovala malej.

 

*

 

Kde si? Kde ste? V Carpáne kávičkujú pekné slečny.

Objednávam si kávu a minerálku, i keď tu podávajú kávu, ako sa po pansky patrí, s minerálkou, a – gruzínsky koňak.

– Gruzínsky? – spytuje sa pre istotu mladý čašník.

– Ako vždy, gruzínsky, – vravím isto. Nech je z toho jeleň. Veď kto už dnes pije gruzínsky koňak? Whisky, balantínky, soberána a kadejaké fernety...

Pri vedľajšom stole sedí bielovlasý bradatý „vládca“ miestneho podsvetia v čiernom roláku so striebornou reťazou na hrudi. Ako gestikuluje s holohlavým spoločníkom, na vzdychajúcom pupku sa mu hýbe – korytnačka. Alebo je to veľký drôtený a štylizovaný pavúk? Podľa syčiaceho hlasu ten chlap je had. Ustavične čosi vykladá a z hlasiviek sa mu vydiera nezrozumiteľný chrapot. Čo ma po ňom! Pokúšam sa myslieť na zajtrajší program. Ale pamäť nie a nie preladiť. Ba kdesi v zabudnutom kúte vyhrabala obraz z dávnej cesty do Havany, kde som počas celého pobytu v hoteli musel raňajkovať či večerať oproti mohutnému Kubáncovi, ktorý mal na jednej strane tváre takú hroznú hrču, akoby mal druhú tvár. A bolo po pohode. Ten však nevydal ani hlásku, nanajvýš jedna z jeho tvárí mľaskala pri kuracine a sŕkala koktail za koktailom. Tunajší „vládca“ v jednom kuse soptí. Určite má pod rolákom dieru v pažeráku a hlas mu upravuje syntetizátor. Hľa, takto môžeš dopadnúť, keď budeš chľastať! – Kto ma to poúča? S čím mám prestať? – S alkoholom! A s tým tempom... Bakchus sa konečne na sekundu odmlčal, odpil si čohosi čierneho z pivového pohára.

Fuj! To je ten prevtelený posol smrti z Benátok. Veď to syčí Hádov vyslanec! Ešte aj chrup má falošný, ako ten pochabý Mannov starec, ktorý občas cvakne ako chrup kostlivca... Aj tohto ruky sú ruky starca s pečatnými prsteňmi na oboch ukazovákoch. Pamätám sa, že Aschenbach sa na ten dávny prízrak smrti díval zhrozene. Ja si tiež zakrývam rukou čelo a privieram unavené oči.

Nie, ten chripot, chrapot, chrchlanie a sipotanie sa nedá počúvať. Presadnem si na druhú stranu kaviarne. V rohu je voľný stôl, i keď pri vedľajšom je akási veselá dámska trojka.

Slečny sú veterinárky, napadlo mi len tak, lebo dcéra našej lekárky tu študuje veterinu. Možno sú to len pouličné vegetariánky. Čo ma po nich. A možno je jedna z nich Henrieta. Vekovo až-až. Či by si pamätala prechádzku v lesoparku? Z výložky som si vtedy vybral hviezdičku a pripäl ju malej na golierik. Dlho potom som bol jednoramenný podporučík, čo si všimol o pár dní pri rannom nástupe veliteľ práporu a poslal ma „ustrojit se“. Išiel som rovno do knižnice, potom na kávu do Carpána a na celú príhodu som o pár dní po skončení cvičenia zabudol.

– Nemáte oheň? – prekvapuje ma dlhovlasá blondínka.

– Podľa toho, aký oheň potrebujete, – vyhŕklo zo mňa. – Som nefajčiar...

– Škoda.

– Počkajte.

Nie, už oslovuje čašníka. Tie dve pri vedľajšom stole sa vyzývavo chichúňajú. Tri grácie. Paula by povedala presnejšie: detail z Primavery od Botticelliho alebo Raffaelova Cudnosť, Krása a Láska s jablkami Hesperidiek v rukách.

Paula. Kedyže sme my boli naposledy spolu v kaviarni? Keby si vedela, že sa teraz flákam bezcieľne po Košiciach. Veď ti večer zavolám, Paulička.

– Ujo, spolužiačka potrebuje súrne zavolať domov. Nepožičali by ste jej mobil, len na pol minútky, – oslovuje ma cnostne čiernovláska. Má jazvu na čele, ktorú si všimnem zlomkom pohľadu, ale tá jazvička je ako znamienko krásy, znak na spoznanie v raji. Tú si zapamätám.

Práve som dopil gruziňák a mienil zavolať doktorovi Helzovi, že som ešte na ceste a prídem až neskoro večer. Pravdu povediac, nechce sa mi už dnes mudrovať nad záväzkami, pohľadávkami a právnickými kľučkami. V ich klube by som už bol zamotaný do otázok o akciách, záložnom práve a vtiahnutý do neprehľadnej politiky.

– Prosím, – podávam dáme mobil a prehĺtam oslovenie. – Ale, teta, po minúte hneď vrátiť, – dodávam. Čašník medzitým odnáša prázdny pohár od koňaku. Ani neviem, ako som vypil kávu. Bola v takej mrňavej šálke, že som si ju ani poriadne nevychutnal.

– Ešte jeden, prosím. A čapované pivo... Nemáte. Tak tretinkové fľaškové.

Smädí ma. Mal by som niečo zjesť a nie koňakovať. Po koňaku ma len smädí. Dobre, ešte jeden a dosť.

– Ďakujem, – vraví tentoraz prírodná červenovláska, či umelá?

Podáva mi mobil tak nešikovne, že sa na chvíľu dotýkam jej ruky. Na zápästí má jemne tetovanú lienku.

– Lenka? – spytujem sa bez rozpakov.

– Ako viete?

– Prisadneš si? – razom jej tykám.

– Poďte radšej k nám, – vraví a ukazuje na voľnú stoličku.

– Tak ešte tri koňaky, – mávam čašníkovi. – Čo oslavujete, dámy?

– Časovrat, – vraví ktorýsi hlas.

– A to je čo za bláznovstvo, veď sú ešte len Hromnice.

– Hromnice... Chi-chi! – smeje sa blonďavá s labuťou šijou. – Hromobitie, vyleteli sme zo skúšky.

– Všetky tri? – neverím.

– Každá z inej. Ja nepoviem z akej, Lenka z anatómie a ona, – ukazuje na Tetu, – zo psychológie.

– Tajnostkárka, ako ťa volajú?

– Mery.

– Marína, – posmievajú sa Teta s Lenkou.

– Dobre, tak na reparát. Koňak vám dodá odvahu do budúcich skúšok. Nie je z vás niektorá Henrieta? Napríklad Teta?

– Čo vás to napadá. Nie sme v opere.

– A to prečo spomínate práve operu?

– Lebo opera je predsa vedľa, tam je každá Henrieta. My sa nehráme. Neveríte? Aj keď si tu s vami hrkútame, nič nemaskujeme, nekopírujeme, nenapodobňujeme, sme, aké sme...

– Tak si ešte niečo dajte na môj účet.

– Môžeme?

– Samozrejme.

Teta odbehla k čašníkovi. Cnostne. Lenka sa zahľadela do snivej diaľky a v jej zelenkavých očiach sa leskne akási zvláštna túžba. Láska? Marína! Marína sa primkla bližšie ku mne a nebadane sa kolenom oprela o moje koleno.

Blonďavá hnedoočka.

– Odkiaľ si, Marína?

– Zo Štiavnice, – vyprskla smiechom.

– Tak si potom Pischlová a ja som Píš, – predstavujem sa ľahkovážne.

– Menom.

– Ján, – tvárim sa suverénne.

– Tak nám napíš esemesku, keď sa vyspíme z týchto Hromníc, – vraví a na obrúsok čarbe číslo.

– Pred chvíľou ste tu hrali na mňa, že ste bez mobilu bezradné.

– Však sme! Nemáme kredit a... – vyhŕkla Lenka a ako na povel sa všetky rozrehotali.

Vtom zazvoní, lepšie povedané, pípne mobil. Na displeji Peter. Nedá pokoj. Neberiem. Dievčatá sa zašuškali do akéhosi zámeru. Opäť mobil. Helz.

– Áno, – idem na chodbičku. Ospravedlňujem sa. Nevyšlo mi to. Neplánované stretnutie. Mrzí ma, že koncipientka čaká. Ešte raz sa ospravedlňujem. Uvidíme sa skoro ráno. Ďakujem.

Tri grácie. Ktorá je príma? Cnosť? Krása? Láska?

– Bože, vy ste objednali ďalšie nápoje? – hovorím po návrate k stolu.

– Veď ste povedali, že môžeme, – bráni sa Teta.

– Nebojte sa, toto je slušná kaviareň, – dodáva Lenka.

– Ja viem...

– Marína vás môže odprevadiť do Slovana.

– Ako viete, že do Slovana?

– Videla som, ako ste prišli.

Neviem. Záhada. Ešte nech sa z nich vykľuje niektorá z advokátskej kancelárie.

Kaviareň sa medzitým zaplnila. Akísi mladíci pozerajú vyzývavo na grácie. Dve z nich sa poberajú ešte niečo vybaviť. Meníme lokál... prídeme po večeri. Ostávam s Marínou. Teda, tak sme my...

Pokúšam sa myslieť na Sládkovičovu nôtu. Hodina každá pás v čelo ryje, / ale kto láske a kráse žije, / ten večne zostane mladý. Oťažieva mi jazyk. Zachytávam akýsi posmešný hlas: Premýšľa, chudák...! A zvnútra sa mi derú slová zachytávané ešte pamäťou, ktoré už nedokážem artikulovať: Mala prsia ako hrob / V červenom tričku / čierny kríž / Si ty smrtka? / Či mi neveríš? // Neverím ti smrtka zradná / Čierne rúcho smútku máš / Červený od krve kríž / Tvoje prsia? Hroby na cmiteri / Darmo hudieš – umri, umri... Ešte sa pamätám, že platím privysoký účet. A ideme večernou sychravou ulicou.

– Prídem za tebou, – šepne mi Marína.

Nenamietam. V hotelovej izbe je chladno. Možno sa mi to len zdá. Horúca sprcha! Ale najskôr volám Paule. Neviem, čo motám, prerušuje ma. Vraj som pil. Kdeže. Som len uťahaný. Idem spať, ráno ma čaká pojednávanie. Po chvíli sa ozve mobil. Marína... Ako pozná moje číslo? Zabudol som, že som im požičal mobil. Ide hore. Nuž čo. Nech ide. Marína, ja som tak strašne unavený... Neviem, čo hovorí, neviem, čo sa deje. Leží pri mne, zdá sa mi, že od večera tuho spím a všetko iné sa mi len sníva. Kto si? Anabela, či Paula? Podobá sa na jednu i druhú, ba pripomína mi Grétu, Lauru či Zunu. Nadránom sa mi prisnilo, že ma budí Barbora. Preboha, čo sa stalo?

– To som ja, Marína, už musím ísť. Nechaj mi nejaké peniaze. Nie, nie som Henrieta. Vážne, študujem veterinu a chystám sa na štátnice. Len som bez prachov.

– To mi hovor...

– Nechávam ti adresu, číslo telefónu máš zo včerajška, ak môžeš, dobi mi kredit. Môžem sa ozvať?

 

*

 

Neviem, je skoré ráno. Ešte tma. Čo bola skutočnosť a čo neskutočnosť? Nič nie je skutočné. Len mi chýba pár peňazí. Čo je to oproti jednej a tisícke nocí? Aspoň sa nič nestalo. Som v Košiciach a mám rokovanie u doktora Helza. Je toho názoru, že z taktických dôvodov nemám ísť na pojednávanie osobne, dávam mu plnú moc, ešte overenie u notára. Potom nekonečné procedúry. Po pojednávaní sa radíme v štýlovej pracovni advokáta, v ktorej dominuje obraz Štefánika. Veriť, pracovať, milovať. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem! Ak sa neprepijem, ako včera – ozve sa vo mne niekto skryto ironický.

Únavu v očiach som pocítil ku koncu rokovania a doktor Helz musel môj útlm intuitívne zaregistrovať. Pozýva ma na ľahký obed. Spontánne sa vyhováram a bez úvahy čo ďalej, hovorím, že mám o chvíľu dohodnuté stretnutie. Sám neviem, čo ma to napadlo, ale dôstojný pán advokát prvý ohlasuje prestávku a namiesto obeda navrhuje aspoň malý drink.

Vyšiel som na Hlavnú ulicu. Zmätene mierim k Dómu. Na chvíľu vojdem, pristúpim k zadným laviciam katedrály. Občas sme sa kedysi takto zastavili so Zunou. Šeptom mi opakovala, že by tu raz chcela, aspoň raz, chvíľu spievať. Hľa, čo povedal Kollár v Chráme sv. Marka v Benátkach: Opera we chrámě a kázeň na diwadle: oboje nesmysl! Pár ľudí je pohrúžených do modlitieb. Stojím so zatvorenými očami. Otče náš...

Po chvíli sa ticho vytratím. Chce sa mi zájsť do Carpána, ale za niekoľko minút musím byť za volantom. Postojím a vtom si jasne spomeniem. Zuna vždy, keď sme vyšli z Carpána, zastala, akoby skamenela. A minútu, dve... nepohnuto hľadela na kupolu divadla. Teraz ju priamo osvetľuje ostré slnečné svetlo. Dielo istého Adolfa Langa v štýle eklekticizmu s prvkami neobaroka a secesie, viem to naspamäť, lebo to vždy opakovala, keď opäť ožila. Ohromujúci priestor. A na úplnom vrchole kupoly socha Aurory – Zorničky s pochodňou v ruke. Aurora musis amica – priateľka múz. Zora, Aurora, Umka, Lada, Deva, Živa, Rusalka... Už viem, čo videla a cítila. Ona sama chvíľočku stvárňovala túto rolu a vyzývavo pripomínala tej kamennej postave na kupole opery: Som tu živá. Mám perspektívu. Perspektívu podľa svojho projektu hviezdy operného neba.

A ako sa tak pozerám na kupolu divadla, marí sa mi, že do divadla vchádza s labutím držaním tela štíhla Marína. Určite je to ona. Oklamala ma! Všetci ma svojím spôsobom klamú. Určite je iná. Iná perspektíva.

 

 

Zrkadlenie

 

Inde než v zrkadle sa oko nikdy nevidí.

Keď telo usína, oko sa zavrie posledné.

Zostane otvorené, keď telo ochrnie alebo umrie.

Oko neprestáva pozorovať skutočnosť...

Josif Brodskij

 

Kedykoľvek vstúpim do domu na Časnej ulici, nemôžem si nespomenúť na prvú návštevu u Pauliných rodičov. Vlastne, Paula ma iba stroho predstavila a starý pán Petráš tajnostkársky poznamenal: My sa predsa poznáme...

Ale ja som strnulo hľadel na veľké benátske zrkadlo, ktoré rozširovalo vstupnú halu. Hneď som si všimol, že zrkadlo má imitovaný renesančný rám, zostavený z menších brúsených a fazetovaných zrkadlových plôšok. Taký sme mali doma. Doma, myslím na domov u starých rodičov z maminej strany, kde som býval počas vyšších ročníkov základnej školy, ktorá bola v ich obci. Áno, to benátske zrkadlo je presne také isté!

Tak sme sa opäť stretli, zrkadlo, zrkadielko, v dobrom i v zlom. Zrkadlo, ktoré som uvidel na samom začiatku vedomej cesty. V starootcovskej izbe stálo vedľa postieľky, do ktorej ma uložili, lebo prvé mesiace sme vraj bývali u maminých rodičov. Po čase som si konštruoval predstavu, že zrkadlo je obrazom neskutočnosti, keďže skutočnosť je pred ním. V mladých rokoch som v ňom videl neskutočné lásky, neskôr sa mi javilo ako priechod do minulosti. Tento pocit miešania stálosti a časnosti sa vo mne zahniezdil pri úmrtí starého otca. Ležal vystretý vedľa zrkadla zahaleného čiernou látkou. Zrkadlo, pred ktorým sa holil britvou, ktorej sa nesmel dotknúť nikto, zrazu neodrážalo skutočnosť...

Počas stredoškolských prázdnin som pátral po pôvode zrkadla. Stará mať mi po mnohých domŕzaniach prezradila, že zrkadlo doviezol do domu starý otec na rebrináku spolu so stoličkami a almarou v apríli 1945 zo susedných nemeckých obcí. Vraj bolo u Zimmermannovcov, s ktorými sme dokonca boli v akomsi veľmi vzdialenom rodinnom vzťahu. V akom, to som sa nikdy nedozvedel. A starý Zimmermann ho doviezol zo Štiavnice a do Štiavnice sa kedysi dávno dostalo z Benátok...

Z Benátok... Keď sme sa vracali hlučným vlakom zo školského zájazdu, hovoril som Anabele príhodu o benátskom zrkadle, ktorú som si improvizovane vymýšľal. Podľa tejto historky bol prastarý otec bohém, ktorý neraz navštívil Paríž i Benátky, majetok však ľahkomyseľne premárnil a z bohatstva zostalo napokon len pravé benátske zrkadlo, ktoré máme doma, a v celých Benátkach sme krajšie nevideli. – Neveríš, uveríš, keď ho u nás uvidíš, a sama sa uvidíš, – nahováral som Anabelu a ona sa len neveriacky chichotala.

A aby som dodal príhode vážnosť, popýšil som sa naštudovanými poznatkami o benátskom sklárstve. Teraz mi prišlo vhod, že som raz na hodine chémie oslovil profesora Kopeckého, či by mi nepovedal viac o tajomstve benátskeho zrkadla. – Tak, tak, Anabela, až budeš roku 2007 babkou, darmo sa smeješ, baby starnú rýchlejšie, ja určite dedkom ešte nebudem, spomeň si, že zrkadlo, do ktorého sa pozrieš, bude staršie od teba o jednu nulu. Päťsto rokov uplynie odvtedy, čo dvaja Taliani z Murana prišli na ten fígeľ. Kopecký vravel, že keď sklené gule, či tabule, pokryli amalgámom, teda zlúčeninou živého striebra s olovom alebo cínom, tak vznikli veľmi čisté, jednoliate, jasné zrkadlá. Celých stopäťdesiat rokov výlučne Benátky zásobovali zrkadlami celú Európu. Francúzi sa išli zblázniť, keď každá zámožnejšia panička chcela len a len benátske zrkadlo.

Keď som o niekoľko rokov Anabelu priviedol k starej mame, prvé, na čo sa jej spýtala, bolo: – Starká, odkiaľ máte toto drahocenné benátske zrkadlo? – Horkýže drahé, dieťa moje, ukradnuté z Veľkého Poľa, či Píly. Starý ho po vojne doterigal od krčmára, a pri ňom, chudák, aj zišiel zo sveta. Ani pozerať naň nemôžem. Bodaj ho do Benátok vzali, len nešťastie z neho trčí...

A bolo po legende. I po tajomstve. Lenže o tajomstve som si zapísal do zošita z chémie, ktorý jediný mi zostal zo školy. Občas si z neho opakujem vzorce. A stále ich zabúdam. Tak zakaždým čítam aj moje dávne mudrovanie:

Benátčania chránili tajomstvo zrkadiel ako oči v hlave. Ako Američania výrobu atómovej bomby... Nič nové pod slnkom, tajomstvo akejkoľvek výroby neostane tajomstvom, tajomstvom ostane iba vznik života a antiživot, teda smrť. Útek z Benátok alebo prezradenie tajomstva sa trestalo smrťou. V roku 1664, ten rok si pamätám presne, lebo vtedy pri Žarnovici generál Souches z Talianska vyprášil Turkom kožuchy, akýsi francúzsky minister začal s Benátkami studenú vojnu. Investoval do nej peniaze ako Američania do studenej vojny od päťdesiatych rokov, čiže do vojny po vojne. Ktože na svete sa ubráni studenej vojne so žeravými peniazmi? Ani Benátčania sa veru neubránili. Už o rok sa ocitlo dvadsať ich majstrov v Paríži, jedného otrávili, iného prebodli dýkou... Benátske zrkadlo prestalo byť tajomstvom. Odvtedy sa stali najlepšími na svete francúzske zrkadlá. Každý chvíľku ťahá pílku, vraví sa u nás, kde máme viac dreva ako peňazí. A tak tajomstvo francúzskych zrkadiel získali Holanďania, od nich Angličania, Nemci, Španieli, a zrazu je zrkadiel na svete vari viac ako žien. Ale benátske zrkadlo je benátske zrkadlo a my máme doma pravé benátske sklo.

Lenže musím uznať, že Anabela mi na moju príhodu s benátskym zrkadlom odpovedala už kdesi na trati v Rakúsku lekciou z vlastivedy a knihovedným postrehom. Nuž, tak som sa dozvedel, že medená ruda zo Španej doliny obsahovala až šesťdesiat percent striebra a radi ju kupovali Benátčania, ktorí ľahko oddelili meď od striebra a mohli kúzliť zrkadlá. A či som vedel, že Krištof Kolumbus, keď zakotvil na Kube, mal na palube medené prúty a dosky zo Španej doliny? Nevedel. A nevedel som ani, že sa týmto a inými kuriozitami z histórie vedy a techniky zaoberal jej otec, ktorý ju nasmeroval do Bratislavy na knihovnícku školu.

Potom sa v uháňajúcom vlaku uvoľnilo kupé a vošli sme do salónu Viedenčanov. Anabela mi polozaspávajúcemu rozprávala povesť, o ktorej sa mi stále sníva:

Obchody Turzovcov z Bystrice s meďou zo Španej Doliny a z okolia prekvitali. Najmä Benátčania jej kupovali neúrekom. Až sa k nim doniesol chýr, že v slávnej Venécii sú schopní z medenej rudy získať ešte aj striebro! Ale ako, to je tajomstvo. Nuž, podujal sa mladý Turzo skúšať šťastie priamo v Benátkach. Ale dóža mal oči všade a ľahko odhalil bystrického zvedavca. Ten sa o rok vrátil do Benátok preoblečený za zametača, a ako možno vidieť i dnes, v tomto roztopašnom meste je stále čo zametať. Dobrého smetiara zobrali do práce v hute bez podozrenia a on sa chytil príležitosti a robil za troch. Tri roky nádenníčil, ale nie márne. Benátčania to zistili, až keď im bystrickí Turzovci prestali predávať medenú rudu a striebro z nej sa stalo chýrnym v celom Uhorsku a oni bohatli a bohatli, až sa pominuli. Bim-bam, povesti je koniec.

 

 

V zrkadle dve tváre

 

Nepatríme ku generácii, ktorá by bola urobila, či bola mohla urobiť vo vlastnom geografickom priestore či kultúrnom biotope dieru do sveta. (Pre poctivosť tejto vety však treba skonštatovať, že sme nevŕtali ani do vody.) Všeobecný útlm v literárnej tvorbe sa už pociťuje viac než jednu generáciu a podvedome sme to cítili aj my, keď sme so skepsou (či až s výsmechom) brali na vedomie istého nášho rovesníka, čo začiatkom sedemdesiatych rokov prišiel do Bratislavy „veršom zmeniť svet”.

Ani ty, ani ja (Peter, poznámka Neznámeho) nepatríme k autorom, ktorí nemôžu nepísať. Potrebu či dar písania sme si osvojili ako určitú – s odpustením – nadstavbovú možnosť sebavyjadrenia. Pod písaním sa tu rozumie, pravdaže, vlastná tvorba s ambíciou umeleckej sebarealizácie či výpovede, v nijakom prípade nie profesionálny (rutinný) písomný prejav. Toho sme si v našich povolaniach i zamestnaniach užili azda až nezdravo veľa. Rozbory, referáty, posudky, korešpondencia a bezpočet ďalších „administratívnych žánrov”. Nechcem povedať, že si to nevyžadovalo (aj) tvorivosť, naopak, pričasto až takú, že vyčerpávala. Tie hory papierov však prinajlepšom pohltí dajaký archív. A tak je to v poriadku.

„Urobme niečo! Každý dajakú knižku,“ hovoril básnik Mikuláš Kováč. Rád som si od neho tieto slová vypožičal. Sú aj mojím, možno dosť neskromným vyjadrením vôle po výpovedi. A kým Miki je už dávno na listine nezmazateľných hodnôt, nám zatiaľ ešte stále prichodí usilovať sa o to isté, či podobné. S menšou mierou slobody a v každodennom plahočení. Možno to vyzerá, že sa na nič nepýtam, veď som nedal ani jeden otáznik. Ale predsa:?

 

*

 

Patríme ku generácii, ktorá síce nezažila dve vojny, ale zato sa ocitla bezprostredne medzi dvoma spoločenskými systémami, na rozhraní industriálnej a informačnej epochy. Keď už dozrievala k dospelosti, bolo jej bez zásluhy pripravené normalizačné dvadsaťročie, ktoré sčasti „po zásluhe” strieda nové „dvadsaťročie” inej normalizácie, historicky neprelezené navracanie sa do noriem kapitálu... Nuž, zdalo sa, že osud generácie „medzi” nás minie, a predsa: sme vari viacej „medzi”, ako ktorákoľvek iná generácia, medzi dvoma ideológiami, systémami, normalizáciami, storočiami... medzi dvoma mlynmi. Len čo nám narástli krídla, jeden vzlet, pád, nový vzlet a slabnú krídelká. Aj pred nás život postavil rébus: pochybovať, a predsa dúfať, veriť... Veď vieme už od Novomeského, že „Tá pieseň chlapca / podobu sveta nezmenila. / A zdá sa, / že žiť tu nebolo mu treba, / keď pranič svetu nedá. / Lež predsa...”

Áno, tá výzva – „len slovo... nájsť a strhujúci tón pre čitateľa, ktorý presvedčí ho, že je sám básnikom. / Že básnikom je on” – pretrvala a nepremlelo, nerozdrvilo ju ani sociotrasenie, ani poznanie, či skúsenosť. Obaja sme na ňu reagovali svojsky, ty viac lyricky, intímne, poeticky, ja vari filozoficko-reflexívne, noeticky, utiekajúc sa k filozofii a poézii mysle. V týchto cestách vidíme asi ešte vinutia a cítime neukončenosť. Lež predsa... Človeka dnešných čias láka viac ako kedykoľvek predtým tak mnoho vecí a vecičiek sveta. Opticky, či virtuálne máta nás fatamorgána nových foriem výpovede, nových skutočností a možností, či ilúzií „meniť svet”. Keď zatratíme všetky módne reality, programy a internetové písačky, potom tu stále zostáva otázka, či sa usilovať (sčasti donkichotovsky) o „novú krásu poézie” uvitú ako veniec z „mnohých vecí”, ktorých je, ako som poznamenal, presila, alebo viť aj veniec viet a viet, jednoducho prózy. Veď próza je vari v dnešnom svete každodennejšia a zrozumiteľnejšia ako ticho verša. Teda priamo, čo skryté texty, čo s nenapísaným románom, keď nás mimochodom predbehol už Stanislav Rakús a ohrozuje epidémia písania súťažíchtivých románobežcov a zjavujú sa nové a nové bestsellery i Zjavenie Dušana Mitanu.

 

*

 

Nesťažujme sa! Veď my, čo teraz žijeme, sme všetko šťastné generácie. O vojnových ukrutnostiach a hrôzach Osvienčimu vieme iba sprostredkovane. Aj tak nás mrazí pri pomyslení na ne. A ešte k tomu sa nájdu pochybovači a, žiaľ, aj nepoučiteľní pochlebovači. Ale to sú iné problémy. Keby len tie mali znášať naši otcovia a dedovia. Čože Peter či Slav, čože vy už len môžete písať o zle, keď ste na vlastných kožiach, chvalabohu, skúsili nanajvýš šteklenie čertovho chvosta. To sa vám filozofuje a píšu sonety o láske. Aj tie sú necelé... Vezmite do rúk také živé biče. Aha, to som počul v rozhovore s Profesorom. Áno, Živý bič mladého Mila Urbana, potom jeho ďalšie diela, aj čierneho Gardistu a nakoniec jeho román Železom po železe. To je osud! Mali by ste ho rekonštruovať a vari celú románovú sextalógiu vydať v pôvodnom znení. Veď v tom poslednom románe, ktorý dokončil v čase normalizácie, ešte aj ten Ružomberok musel zamaskovať Brehmi. Tiso je Beňo, Mach Marek, Čatloš Makoš, Hlinkovo námestie pre istotu je Černovské a autor – redaktor Gardistu je Adam Hlavaj, zodpovedný redaktor Stráže. – Na stráž! Dievča, nestraš! – tak vravievala mama o tej schizofrenickej dobe. Perspektíva, v ktorej Urban rozpráva, to je pohľad človiečika ocitajúceho sa vo vleku udalostí... – zistil Profesor. A či nie sme my dnes tiež vo vleku čohosi, bez koncepcie, hrdinstva?

– Ale aj napriek tomu, čo si tu splietaš, človiečik, každá doba má svoju veľkú tému. Tak ako aj človek, každý má svoju veľkú lásku. Len ju treba pochopiť, poznať a vari aj priznať.

– A či ja protirečím? Hovoríš tému, lásku, a čo činy?

– Iba ti našepkávam. Ty sa čiň sám!

– To sa ti povie, ale akokoľvek nazerám, všetky témy dneška sa mi javia nízke. Napríklad taká téma obyčajného, dajme tomu aj – môjho života. Koho by to len mohlo zaujímať? Veď sa mi zdá, že už aj ten Bobi krúti nado mnou ňufákom.

– Neprepadaj pesimizmu! Otvor oči.

– Oči, oči! Kto mi to stále vyhadzuje na oči...? Oko predbieha pero, a ja peru nedovolím, aby klamalo o pohyboch oka, – hovorí Brodskij v Benátkach. A dodáva, po sedemnástich zimách, keď skúmal tvár tohto mesta: – Povrch je to prvé, čo oko zaznamenáva, a je často výstižnejší než samotný obsah, ktorý je zo svojej podstaty pominuteľný, pokiaľ, pravda, nerátame posmrtný život. Treba sa mi lepšie pozrieť do zrkadla! Zrkadlá v hoteloch, ale i v múzeách akoby zmatneli z toľkých tvárí, ktoré sa v nich odrazili. Brodskij povedal, že v Benátkach obzvlášť nevracajú človeku jeho identitu, ale anonymitu. Pretože tam je vlastná podoba to posledné, čo chce mať človek na očiach.

Neviem, odkiaľ sa do mojej mysle vkradla opäť teória zrkadla pohlcujúceho človeka, každého tvora, každý tvar, predmety a s nimi i jestvujúci čas. Také zrkadlo neodráža, ale pohlcuje. Pozrieš sa doň, a už nie si tým, čím si bol. Odraz je zrazu cudzí. Prečo sa vlastne zahaľuje zrkadlo v miestnosti, kde je uložený mŕtvy? Aby nedošlo k odrazu odrazu?

A čo tak nastaviť zrkadlo nášmu veku? Či to nie je zase privysoká téma...