Literárna cena Strega


Keď sme sa v prvý júlový štvrtok minulého roku ocitli v nymfeu Villy Giulie (rímske etruské múzeum), na tradičnom mieste udeľovania najvýznamnejšej talianskej literárnej ceny Premio Strega, netušili sme, aké silné emócie zažijeme.

Slová Premio Strega mali pre nás príchuť čohosi magického, tajomného a najmä nedosiahnuteľného. Podchvíľou sme sa navzájom museli uisťovať, že nesnívame. V priestore okolo nás výskyt spisovateľov, talianskych spisovateľov a básnikov, vysoko prekračoval normu: žijúci klasici, mladé, ale aj staršie nádeje, kritici... A ponad plecia sa im nakláňali tí, ktorých poznáme z prebalov kníh, prví legendárni laureáti, Alberto Moravia, Cesare Pavese, Dino Buzzati, Giuseppe Tomasi di Lampedusa. Nachádzali sme sa na mieste, kde sa sústredila energia protagonistov šiestich desaťročí talianskej kultúry.

Najvýznamnejšia talianska literárna cena Premio Strega vznikla v roku 1947 z priateľstva a spolupráce spisovateľky Marie Bellonciovej a priemyselníka Guida Albertiho, výrobcu likéru Strega. V prvých rokoch cenu udeľovali takzvaní Nedeľní priatelia (Amici di domenica), a teda hostia a priatelia, ktorí sa schádzali u manželov Bellonciovcov vždy v nedeľu popoludní. Po smrti Bellonciovcov vznikla Nadácia Bellonci, ktorá riadi prácu takmer 400-člennej poroty zloženej z osobností talianskeho kultúrneho života, teda, pozor, nie iba z literátov. Na jej čele je odnedávna popredný linguista Tullio de Mauro. Porota sa stretáva dva razy. Po prvý raz v sídle nadácie (byt Bellonciovcov), kde sa postupne vystrieda štyristo porotcov, ktorí na základe návrhov vydavateľov vyberú päticu (slávnu „cinquinu“) diel. Od tejto chvíle sa život finalistov zásadne zmení. Aj tí štyria z nich, ktorí sa napokon laureátmi nestanú, majú postarané o pozornosť médií, publika a zahraničných vydavateľov. Definitívny výber víťaza a následné udelenie ceny sa každoročne odohráva, ako sme spomenuli, v prvý júlový štvrtok vo Villa Giulia. 8. augusta tohto roku zomrela Anna Maria Rimoaldiová, blízka priateľka Márie Bellonciovej, ktorá pred Tulliom De Maurom dvadsať rokov stála na čele nadácie. V poslednom období svojho života sa intenzívne venovala realizácii myšlienky, ktorou sa zaoberala už od roku 2003 – popri talianskej Cene Strega vytvoriť európsku Cenu Strega. Talianska literatúra vzdáva poctu európskej literatúre.

V máji tohto roku bol projekt v prítomnosti médií, inštitúcií a osobností kultúry predstavený verejnosti. Cieľom, ktorý deklaroval, je prispieť ku skutočnému vzájomnému poznaniu, pretože iba tak možno budovať spoločný európsky dom. Niet lepšej cesty k takémuto zbližovaniu ako vzájomné poznávanie jednotlivých národných literatúr. A keďže jazykom Európy je preklad, mali na to slúžiť preklady víťazných diel národných kôl Ceny Strega do všetkých jazykov Európy, aby si každý porotca (porotcov je aj v tomto prípade okolo štyristo, po pätnásť z každej krajiny) mohol prečítať súťažiace diela v rodnom jazyku. Ako inak, aj tentoraz myšlienkový rozlet skvelého plánu narazil na nedostatok finančných prostriedkov. „Musíme poznať a uznať svoje hranice,“ povedal Tullio De Mauro. Nádej Nadácie Bellonci, že k financovaniu projektu prispeje Európska komisia, sa nenaplnila, táto sa vybrala smerom vyhlásenia vlastnej literárnej ceny. Veľká škoda prepasenej šance na možnú synergiu. Nateraz sa diela víťazov národných kôl prekladajú iba do angličtiny. Slovenská porota Ceny Strega vybrala na postup do medzinárodného kola dielo Pavla Vilikovského Posledný kôň Pompejí. Organizátori umožnili náskok novopristúpeným krajinám, takže prvý víťaz Európskej ceny Strega bude pochádzať z trinástich nových členov únie, starí členovia v tomto ročníku nesúťažia. Nezostáva nám iné, len zaželať úspech nášmu kandidátovi, i keď v tomto prípade už účasť je jednoznačným víťazstvom.

Miroslava Vallová