Za Jánom Johanidesom


  • Autor článku

    Vladimír Petrík
  • Referencie

    Ján Johanides
  • Text

    Za Jánom Johanidesom

    (18. 8. 1934 – 5. 6. 2008)

    Ján Johanides, dolnokubínsky rodák, ktorý sa rád pochvá­lil českým predkom, protestantským exulantom tohože mena, tiež spisovateľom, prišiel roku 1954 do Bratislavy študovať estetiku a dejiny umenia. Okrem toho, že študoval-neštudoval, bol pravidelným návštevníkom spiso­vateľského klubu, bohémom, diskutérom, parodizátorom aktuál­nych politických hesiel (,,Súdruhovia, len smelo a ľahostajne.“), mystifikátorom a všeličím iným; napokon najmä spisovateľom. Vyzeral aj pôsobil ako živel; hlučný, nespútaný, slobodný. Jeho nie celkom bežný spôsob existencie a komunikácie s ľuďmi verne za­chytil Ľubomír Feldek v románe Van Stiphout. Je to príbeh dvoch mladých ľudí, z ktorých jeden (Ľ. Feldek) išiel za trest na prevýchovu do Tesly Orava v Nižnej a aby mu tam nebolo smut­no, prehovoril na túto ,,misiu" aj kamaráta (J. Johanides), ktorý sa tam pasoval za podnikového psychológa. Johanidesove zamestnania – bolo ich niekoľko – boli len akési prechodné stanice, ktoré nebral vážne, resp. nevedel sa do nich vtesnať.

    Vážne však bral literatúru a umenie. Pamätám sa, že nám na ulici recitoval dlhé pasáže z Camusovho Cudzinca (ro­ku 1947 vyšiel po česky). Bol ním nadšený, ba uchvátený. Pamä­tám sa, ako nám rozprával celé scény z Felliniho filmu Sladký život, ktorý bol vtedy verejnosti neprístupný a premietal sa len filmovým odborníkom. Skrátka, vedel sa umením nad­chnúť, celý žiaril, keď o ňom vyprával. Z tohto nadchýnania sa rodili Johanidesove prvé prózy. Knižný debut Súkromie (1963) nesie znaky francúzskeho existencializmu (A. Camus) i francúzskeho nového románu (M. Butor, A. Robbe Grillet). Prvý mu bol blízky koncepciou človeka, druhý metódou detailného opisu vecnej skutočnosti. A hoci sa jeho umenie vyvíjalo, pribúdali v ňom prvky surrealistickej snovosti či absurdna (Podstata kameňolomu; Nie), tieto dva základné podnety sú zre­teľné v celej jeho tvorbe. Za príznakové môžeme pokladať po­city úzkosti, strachu, viny, odcudzenia, rozosiate po všetkých sujetoch. K tomu pristupuje vedomie nemožnosti preniknúť dovnútra vecí. Trvalá neistota, ktorá ochromuje vôľu k činu. Každý človek prichádza z minulosti popísaný, skrýva tajomstvá, hriechy, niet jednoznačne dobrých a zlých, v každom z nás je všetko. Aké hodnoty stavia Johanides do popredia? Súcit, pokoru, lásku, empatiu. Chcieť od človeka viac, je asi nemožné. V texte kraľuje deskripcia, obdivuhodne minuciózna. Nejde tu len o opis vonkajšej skutočnosti, je v nej obsiahnutá i zlož­ka významovosti, ba vari i autorova filozofia sveta. Ostro kontrastuje s voľným, asociatívnym rozvíjaním sujetu, kde ne­platí príčinnosť. Z tohto napätia zrodilo sa Johanideso­vo osobitné prozaické umenie a jeho poeticko-naturalistická atmosféra.

    Ako viacerí autori aj Johanides mal problémy s minulým režimom. V postupujúcej normalizácii istý čas nepublikoval.

    Keď sa jeho knižky opäť ocitli na pultoch (Nepriznané vrany, Balada o vkladnej knižke), bolo v nich menej iracionality a existenciálnych nálad a viac reálnej spoločenskej kritiky. Postupne sa však autor vracal do starých koľají. Východiskom sa mu stala história (Marek koniar a uhorský pápež, Slony v Mauthausene, Najsmutnejšia oravská balada, Previesť cez most a i.). Z tejto pozície odhaľoval v človeku zlo a ukazoval, čo­ho je schopný. Uverejňovať svedectvá tohto druhu sa mu zdalo také naliehavé, že vydával jednu knihu za druhou. Z bohéma sa stal zamestnancom literatúry na plný úväzok.

    V kontexte prozaickej generácie – zvykli sme ju nazývať generáciou Mladej tvorby – bol Johanidesov hlas origi­nálny a neprehliadnuteľný. Žiaľ, nedávno z generačného viachlasu vypadol. Bude v slovenskej literatú­re chýbať.

    Vladimír Petrík