Mať čisto za sebou


  • Autor článku

    Dana Podracká
  • Text

    Mať čisto za sebou

    Tak teda je mŕtvy ten, čo to vedel: hovoriť z prapočiatku. Vydal sa hľadať Milovného, odetý do Jeho vôle, s obolom básne pod jazykom. Mlčky musí spievať. Modliť sa bez slov. Temná noc je vliatie Boha do duše. Tak to cítil Svätý. Ján z Kríža. Rúfus dovidel až do ticha. V básni Ticho píše: „Na konci ticha je ticho. / Ešte väčšie. // A v tom tichu ako v matrioške / žije smrť. Sama. // Žije na troške, / v hasnúcom uhlí zemiačik si pečie. // Pastierka jesene, čo pasie na strniskách. / Ďaleká tušene / a netušene blízka.“

    Pre koho je ten zemiačik? Pre mňa, povie Smrť, ale môže byť aj pre teba.

    Zrážky s osudom sú zrážky, ktorým sa nedá vyhnúť. „Kremeňom o kremeň, / bolesťou o bolesť. / Len tak je iskra.“ Všetko, čo sa nás dotýka, je udalosťou.

    Zuzanka mi na mojej návšteve u Rúfusovcov rozprávala, ako po úraze strávila päť hodín na pohotovosti. Udalosť zakončila slovami: „Po tých hodinách mi bol ten ošetrovateľ taký blízky, že som ho začala volať bratom.“ Rúfus sa jagavo usmial. „Pravdaže! Zuzanka má vo zvyku nazývať ľudí bratmi a sestrami. To je jej!“ Spomenula som si na tento žiarivý, radosťou zo života iluminovaný obraz, a ďalšie sa pridávali k nemu akoby sa od smrti človeka pozemský čas odvíjal len pospiatky.

    Ďalší obraz: Rúfus pokynul rukou k oknu akoby rozhrnul oponu, za ktorou tečie Dunaj. Z hmly sa vynoril druhý breh. V mliečnom dychu Stvoriteľa sa zjavovali nahé stromy, naliate pukmi jarného lístia. Vravel: „Minulosť, prítomnosť a budúcnosť, to všetko sú len ľudské miery. Príroda taká nie je. V nej je všetko spolu, všetko naraz; aj minulosť, aj prítomnosť, aj budúcnosť. V okamihu, keď rastie, už aj odumiera; dopredu vie, čo sa stane, pretože je v nej obsiahnutá skúsenosť s tým, čo sa opakovane dialo už predtým. Keď pandravy vojdú do zeme len desať centimetrov hlboko, gazda vie, že zima bude mierna. Ale keď vojdú tridsať centimetrov hlboko, zima bude tuhá a on sa na ňu musí dobre pripraviť.

    S básňou je to podobné. Aj v slove je všetko naraz; minulé, prítomné, aj budúce.

    Ako na Laluhovom obraze. Je to jeden z maliarov, v ktorom bol zakódovaný obraz našej generácie. Aj v ňom je všetko naraz. Krivky vrchov, kosci, aj stromy. Drevený chlieb. Niečo prosté. Kosci idú horou a splývajú s kmeňmi stromov, až sú kosci aj stromy na nerozoznanie od hôr. Drevení chlapi jedia drevený chlieb. Chlieb kríža.“

    A potom znova výbuch radosti. Na stene pri kuchyni visí rám. Manželka Magda vysvetľuje, že Milan vkladá do rámu básne pre Zuzanku a vymieňa ich vždy, keď napíše novú. Nad rámom sa vznáša anjelik, ktorému na košieľku napadali žiarivé hviezdy. „Len sa pozri!“ vraví Zuzanka. „Ako to on maľuje! Vidíš tie dva zelené kvety? Už si videla, aby niekto maľoval na zeleno aj stopku, aj kvet? On to maľuje na zeleno!“

    Rúfus je šťastný; dostal vyznamenanie, až sa zadúša svetlom radosti.

    Mám tie obrazy pred očami akoby sa stali včera. Aj v nich je obsiahnuté všetko naraz. Svätá rodina sa zmenšila o ústrednú bytosť, ale to neznamená, že prestala byť svätou. Bola od prapočiatku. A nič sa na tom nemení, rovnako ako v krátkom štvorverší: „Čo s nami láska porobí? / Tá hviezda nad priepasťou, / púť do víťaznej poroby, / do služby, čo je slasťou.“

    Keď sme prezentovali Rúfusovu poéziu v Štokholme, v publiku najviac zarezonovali dve básne: Ako sa pije zo studničky a Skús, hovor z prapočiatku. Akoby tí, čo prichádzajú k prameňu, niesli v sebe odvekú túžbu po čistote, v ktorej je ako v semienku obsiahnuté všetko naraz.

    Dokázať to - ponoriť sa do božského kúpeľa a skromne, hoci aj s pátričkami z rybích stavcov a krížikom, previazaným steblom trávy z dvoch konárikov jablone, kľaknúť si k studničke a jeden druhému navzájom sa dávať. Napiť sa života až do čírosti smrti.

    A potom sa to odrazu stane: „Mať čisto za sebou. / I z modlitby / raz bude mlynček. Rúchom nebohého / si onedlho poutieraš prach / na obuvi. // Čas, koho obhajuješ, / že ako svedkov zosmiešňuješ slová? / Alebo pravdy ako mliečny chrup / vypadajú a po nich nenarastie / v ústach už nič? // Mať čisto za sebou. / Skús, hovor z prapočiatku. Ako ten, / čo zasial, zaoral a z každej brázdy / i smeť odfúkol, uveriac, / že všetko ostatné až potom príde. / Skús. Budeš smiešny. // Ale už iba smiešni / sú v poriadku.“

    Mrazenie tejto pravdy je tichým zvestovaním pre tých, čo ponesú ďalej Rúfusov odkaz: Nebude bez lásky života. Ani smrti. Len rozpad vecí v nás.

    Dana Podracká