Próza 2007


Svitanie na lepšie časy románu
(Slovenská próza)

Alexander Halvoník

Zlyhanie kritiky

Alexander Halvoník

Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Venuje sa literárnej kritike a publicistike, prekladá z francúzštiny. V súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Prerozprával a vydal Rozprávky z Tisíc a jednej noci (1993), je autorom prózy Svrbenie krvi (1996)a knižky literárnokritických a publicistických textov Premeny.

Aj rok 2007 v slovenskej próze teda potvrdil, že naskutku niet dôvodu prepadať malomyseľnosti, pokiaľ ide o množstvo vydaných titulov, publikovaných autorov a diel. Dôvodom pre malomyseľnosť je však to, že každý rok táto masa autorskej a edičnej aktivity sa akosi prepadá do nezaplniteľného prepadliska konzumu bez toho, aby ju niekto identifikoval, aby si všimol jej jednotlivosti a jej vlastnosti, bez toho, aby niekto zrozumiteľne povedal, z akých podstát a ingrendiencií je navarená, prípadne ako chutí a čo znamená pre zdravú alebo nezdravú výživu ducha, pravdaže, slovenského, ktorý je však dnes možno jediným možným vkladom do európskeho či svetového duchovného bohatstva. Na Slovensku každý chce byť slávny a pretože literatúra napriek všetkým osudovým historickým nespravodlivostiam tu má stále svoj kredit a napísať knihu ešte stále patrí k bontónu úspešného muža či ženy. Na Slovensku sa však žiarlivo strážia výrobné tajomstvá a tak jeden spisovateľ nepíše o druhom, druhý o treťom atď. Na prvý pohľad to vyzerá ako kolegiálna tolerancia, ale obávam sa, že je to skôr obyčajná neprajnosť a všetko, za čo sa skrýva, je falošné. Pravda je žalostná: okrem toho, že na Slovensku niet normálnej literárnej kritiky, niet ani prajného čitateľa, ktorý by formulovaním a zverejnením svojho názoru na kolegu-spisovateľa alebo na jeho dielo posunul poznanie o literatúre a jej spoločenskom dosahu trochu vyššie, k sebaidentifikačnej, národnej či štátnej sebareflexii, k ľuďom. Lebo nenahovárajme si: ak sa literárny proces, nech je hocijaký bohatý, nereflektuje na rôznych zodpovedajúcich úrovniach, zo všetkých tvorivostí zostane najviditeľnejšie len to prepadlisko, na ktoré sme si akosi zvykli. Bez literárnej kritiky, bez reflexie, bez verejného rozprávania o literatúre sa literatúry jednoducho nemôže stať kultúrou. Ak neexistuje normálny proces recepcie literatúry, neexistujú ani literárne osobnosti, ani skutočná autorita literatúry. Ak je kríza kritiky, vždy sa nájdu koristníci, ktorí z toho vyťažia: zlí autori, snobi, elegáni s dekadentným vkusom, predajní reklamní agenti. Veci, ktoré by nás mali konštituovať, nám unikajú pomedzi prsty alebo padajú rovno do prepadliska. Práve tie, ktoré by nás mali konštituovať a skvalitňovať naše vedomie o sebe. Ich úlohu rady prevezmú na seba prostoduchosti, ktoré majú vždy potrebnú dávku agresivity, drzosti a nevedomej trúfalosti. Bieda slovenskej literatúry je v literárnej kritike a v reflexii literatúry, nie v literatúre.

Literatúry nie je málo

Nemohol som si odpustiť túto nevyhnutnú dávku literárnej morality, pretože ma iritujú falošné náreky nad stavom súčasnej literatúry. Sotvakto totiž vie, že aj v roku 2007 vyšla rovná stovka pôvodných prozaických diel, čo ešte nemusí byť konečné číslo (z toho len 13 reedícií, 3 zborníky a 5 memoárov), podobne ako v minulom roku, podobne ako v predminulom a predpredminulom roku. A podobne ako v zmienených rokoch málokto prečítal čo len tie najlepšie. A tie najlepšie boli naozaj najlepšie. Lepšie nemáme a nebudeme mať. Len tými môžeme upevňovať autoritu slovenskej literatúry, autoritu autorov, autoritu kultúry, ktorej prostredníctvom môžeme bez komplexov komunikovať napríklad so zahraničím, ak už nie sami so sebou.

Ďalšie prekvapenie: v minuloročnej produkcii sme narátali 38 diel románového rázu (poviedkový ráz má 35 kníh, memoárový 5 kníh). Pritom aj ten najhlúpejší novinár vám bez okolkov položí nedočkavú otázku: Prečo nemáme román? Človek mu nemôže z mosta doprosta odpovedať: Nuž, pre tvoju hlúposť. Ale ani to by nepomohlo, on ani tak neuverí, jemu je to vlastne jedno. A ďalšie prekvapenie: v roku 2007 sa prozaickými prvotinami predstavilo 19 autorov. V každom prípade je to sila, ktorá by mala vyburcovať najmä zavedených autorov: konkurencia rastie, pozor na stereotypy, mýty a klišé. Pred zavedenými 50 autormi je dnes už aspoň 250 nezavedených. Musel by v tom byť čert, aby sa aspoň časť z nich nepresadila už len preto, že sú noví a určite aj čosi nové prinášajú. A ešte ďalšie prekvapenie: noví autori sa už nemancujú s precízne vybrúsenými poviedočkami – hneď idú na román. Iste, čím menej talentu, tým rýchlejšie rozhodnutia, ale to neplatí o všetkých. Začiatočníci však majú v podstate pravdu: estetika je krásna, ale novú estetiku robia nové obsahy. Rozmach románu – a v budúcich rokoch očakávame ešte väčší – je hľadanie nových myšlienok a nových obsahov. Jednostranností – tradičných, moderných, postmoderných – sme si užili až-až. Nastala nová historicita a musí nastať aj nová literárnosť jej reflexie. Debutanti ako Miro Bielik, Inge Hrubaničová, Miloš Ferko, Zuska Minichová, Peter Getting, Peter Mišák, Anna Lackovičová či Pavol Tomašovič určite svoj talent nepoužijú jednorazovo.

Citlivky, prísavky a amazonky

Minulý rok v próze potvrdil ešte jednu relevantnú tendenciu: próza sa výraznejšie delí na mužskú a ženskú. Vyzerá to veľmi zjednodušene, dokonca až vulgarizujúco, ale je to tak. Prozaičky zaujíma niečo celkom iné ako prozaikov. Chlapi sa usilujú vidieť svet ešte stále celostne, hoci ich prózy sú často o tom, že vidieť celostne je sebaklam, a ich estetizovaný tvar je prinajmenšom výrazom rudimentárnej túžby po akejsi zvyškovej celistvosti. Ženy zvýrazňujú ženské aspekty, postoje, fakty a najmä – z možnej harmónie sveta pomaly vytláčajú mužský element. Človek by tomu neveril, keby si to naozaj nenačítal v jednotlivých ženských textoch, ktoré akoby vospolok razili túto líniu. Idolom je dieťa, ale už menej láska ženy k mužovi. Kým sex bol tradične scelostňujúcim elementom, dnes je v ženskej literatúre predovšetkým dôvodom na partikularizáciu, na rodovú diferenciáciu, na viac-menej feministické zdôvodnenie čoraz akútnejšie preciťovanej ženskej samoty. A keď si uvedomíme, že ženské autorky tvoria aspoň 30 percent autorského potenciálu a ich čitateľské zázemie sa objemovo ani nedá porovnať so zázemím mužskej literatúry, nemôžeme brať toto smerovanie na ľahkú váhu. Pravdepodobne si literatúra bude musieť definitívne zvykať na to, že rafinovanosť je menej príťažlivá ako priamosť a nekomplikovaná prvoplánovosť je možno tiež cestou k hľadaniu skutočne nových obsahov, ktorých zatiaľ, ako sa zdá jednookým medzi slepými, niet. Ale určite to neostane pri tom, že autorky sa budú pri predostieraní svojich námetov jednostaj odvolávať na čitateľky, na ich vkus a záujem. Lebo zakrátko sa to môže aj celkom otočiť a vyjde zreteľne najavo, že: ony vnucujú čitateľkám svoj vkus, ony ho svojim čitateľkám kazia, ony nehoráznym spôsobom manipulujú so svojím predstihom, ony zneužívajú dôveru čitateľa v spisovateľa, ony manipulujú k horšiemu a horšiemu, ony učia svoje čitateľky nerozumieť a uspokojovať sa so sentimentálnym plávaním v ružových odvaroch namiesto čistej vody. Ak vie totiž spisovateľ písať lepšie ako iní, ak je výrečnejší a ohybnejší v jazyku, už to ho predurčuje, aby sa stal manipulátorom: má čitateľa v mnohých ohľadoch vo svojej moci. Z toho vyplýva aj jeho zodpovednosť. Spisovateľ bude vždy manipulátorom a záleží len na tom, či manipuluje k lepšiemu alebo horšiemu. Nie je pravda, že čitateľ a spisovateľ sú rovnocenní. Keby boli, literatúra by stratila zmysel. Pravda, platí to o autorkách (je ich z roka na rok viac), ktoré väčšmi než o myšlienky „bojujú“ o svoje čitateľské stajne a podstajne a do výroby svojho úspechu vedia zapojiť najproduktívnejších výrobcov úspechu, akými sú dnes napr. súkromné televízie. Medzi tými sa tým nežným hľadačkám šťastia či vzdelaným intelektuálkam darí čoraz horšie. Medzi placho usmievavou Dvořákovou, racionálnou Rothmayerovou, impulzívnou Hrubaničovou, odhodlanou Ruttkayovou, spontánnou Lackovičovou a hravou Cigánovou na prvý pohľad akoby nebolo nič spoločné. Ale je: najprv chcú niečo vypovedať, a až potom sa chcú páčiť. Najprv je zážitok krásy či neopakovateľnosti a až potom odhodlanie zvečniť ho slovom a niekomu, prípadne aj sebe, ho vyrozprávať. Takéto prózy však rozhodne nemajú nič spoločné s množstvom iných, ktoré takúto zvnútornenú motiváciu nemajú a ani netušia, že aj prozaická výpoveď musí mať svoju intimitu. Prvoplánovú vulgárnosť Tekelyovej, srdcervúcu príbehovosť Lászlovej, sentimentmi vyprázdnenú príbehovosť Gillerovej, Kánikovej, Repovskej či neúprimnú insitu rozprávačstva roty amazoniek vyletivších na krídlach vydavateľstva Motýľ treba posudzovať inými kritériami, ktoré možno existujú v povedomí čitateliek, ale literatúra k nim zatiaľ nedospela, a preto sa k nim málokedy vyjadruje, ak sa to vôbec dá. A trochu inú pozíciu majú profíčky, ktorých povinnosťou je napísať aspoň jeden román ročne (Keleová-Vasilková, Džerengová-Nagyová): dávajú, čo majú, ale aspoň sú dosť zababrané každodennosťou, ktorá pri priaznivej konštelácii hviezd má občas aj svoje farby.


Hmýrenie medzi pólmi

Pre prozaický minulý rok je príznačné, že v ňom absentujú niektoré zavedené mená reprezentujúce slovenskú fikciu. Chýbajú ikony súčasnosti: živí klasici ako Vilikovský, Mitana, Johanides (†), Rakús, Balco, Jaroš, Baláž, Puškáš, Farkašová, nádejní klasici ako Pišťanek, Rankov, Lavrík, Krištúfek, Švenková, Bodnárová, Bátorová, obaja Horváthovia či adepti na klasikov ako Karpinský, Taragel, Grupač, B. Šikula alebo Šikulová, Žuchová či Beňová (vieme však, že ich najnovšie diela sú na spadnutie). Napriek tomu možno povedať, že minuloročná produkcia nepôsobí o nič dynamickejšie, plnokrvnejšie a pluralitnejšie, ako keby v nej tieto mená figurovali. Azda je o čosi menej humoru a možno aj o čosi menej vážnosti. Svedčí to však v každom prípade o tom, že slovenská próza má zázemie i rozvojový dynamizmus a že o literárne talenty u nás nikdy nie je núdza.

Póly toho hodnotnejšieho prozaického hľadania (lebo v každom roku sa nájdu knihy spreneverené literatúre, unavené literatúrou či grafomanské výplody, ktoré sa dnes tak ľahko vydávajú, ale nestoja za reč) možno azda vymedziť menami Hvorecký a Dobiáš. Hvoreckého charizmatická cyberpunková projekcia akoby načisto utiekla zo súčasnej reality a vypovedala o čomsi celkom inom ako je naša skutočnosť. Dobiáš si však svojím verizmom skutočnosť, ktorá mu utiekla, prisvojuje tým, že ju čistí a poľudšťuje, aby jej dodal všeobecnejšiu aktuálnosť. Hvorecký i Dobiáš zhodne používajú na svoje protichodné ciele bezprostredné rozprávačstvo, ktorým modelujú svoje zvláštne svety do komunikatívnych a komunikujúcich tvarov. V spôsobe rozprávačstva sa Hvorecký a Dobiáš schádzajú, hoci sa diametricky rozchádzajú vo všetkom inom. Návrat k rozprávačstvu je, zdá sa, základnou tendenciou súčasnej prózy. Ubúda modelových a dekonštruktivistických projekcií, rozprávač a príbeh sa stávajú dominátormi literárnej situácie. Pravda, súčasné rozprávačstvo má celú škálu typov a odtieňov. Iné je u Bielika, iné u Holku, iné u Fulmekovej či Klimáčka, iné u Matkina či Zelinku. V každom prípade sa najproduktívnejším vidí rozprávačstvo poučené rovnako analytickými, ako aj postmodernistickými výbojmi. A nemenej významné je, či autor do svojho rozprávačstva vie náležite zakomponovať aj vlastný vývinový presah a od diela k dielu presvedčivo manifestovať svoju osobitosť. Niektorých autorov rozprávačstvo zvádza k málo produktívnemu zaznamenávaniu všetkého, čo sa vynorí v pamäti z pamäte (Beňo, Izakovič, Horecký, Mišák a väčšina ženských autoriek tendujúcich k bestselleru), u iných znamená predovšetkým autobiografickú sebaprezentáciu (Holka, Brat, Lesná, Hrubý, Ruttkayová, Zelinka), u ďalších je rozprávačstvo príležitosťou na vstupovanie do skrytých svetov ľudských pocitov a pohnútok, ale súčasne i na mapovanie mimosubjektívnych priestorov bytia (Hvorecký, Bielik, Hykisch, Matkin, Klimáček, Getting, Miloš Ferko, Litvák, Minichová, Hrubaničová). Najproduktívnejšou z hľadiska tvaru i obsahu sa ukazuje tretia kategória, kým prvé dve majú svoje sémantické i estetické limity a zväčša sa dávajú unášať tradicionalizmom či narýchlo objavenou témou. Trocha zriedkavejšia je v slovenskej próze kategória rozprávačov tenzívnych príbehov, ktorú zatiaľ plnokrvne zastupuje pseudonym Dominik Dán s dvoma tohtoročnými opäť úspešnými detektívkami (Cela číslo 17 Červený kapitán, Vydavateľstvo Slovart). Jeho rozprávačstvo založené na fakticite príbehov a neúprosnej logickej analýze nemá zatiaľ u nás obdobu.

Pokiaľ ide o vydavateľské  zázemie pôvodnej tvorby, konštatujeme, že jej najväčšími vydavateľmi sú Ikar (11 titulov), Vydavateľstvo Slovart a Motýľ(po 9), Spolok sv. Vojtecha (8), Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenský spisovateľ (po 5). Takmer 50 titulov však vyšlo v iných vydavateľstvách, ktoré doteraz vydávali pôvodnú tvorbu iba sporadicky, alebo ju stále vydávajú iba príležitostne. Útlm prežil najväčší vydavateľ Koloman Kertész Bagala –L. C. A.

Zborníkové nápovede

Tri minuloročné zborníky dokumentujú skôr skutočnosť, že súčasná próza nemá nijakú skupinovú platformu presadzujúcu sa spoločným názorom. A že takáto skupina je skôr nemožná ako možná. V zborníku Poviedka 2007 (vyšiel s vročením 2008 vo vzkriesenom vydavateľstve Koloman Kertész Bagala) prinášajúcom víťazné práce desiatich finalistov rovnomennej súťaže na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov sa predstavujú zbrusu nové mená (G. Alexová, M. Barinych, L. Kravčík, M. Marek, R. Pupala, Sasa, M. Šifra, A. Tibenská, K. Uhrová, B. Vargová), ktoré svojím humorným, katastrofickým či humorno-katastrofickým záberom nadväzujú skôr na prúdy spochybňujúce štatút literatúry ako na pokusy rehabilitovať ho. Niežeby to bolo zlé, ale rozhodne to nepridáva na reprezentatívnosti samej súťaže ani jej knižného produktu. Autori vedia písať, ale otázka je, či vedia, o čom je písanie. Literárnosť Poviedky totiž očividne poklesla.

Autorská zostava (14 autoriek) antológie poviedok Keď sa ženy odhalia (vydavateľstvo AHO3 pre klub Femina) skôr vzbudzuje údiv než potvrdenie programovaného prísľubu autoriek „modernej prózy“ zmerať si „sily s tvrdou konkurenciou“ a uspokojiť nároky čitateliek „na kvalitné umelecké diela“ (predslov V. Komorovskej) v ére brazílskych telenoviel a bestsellerov zahraničných autoriek, ktoré ovládli romantické srdcia slovenských žien. Okrem niekoľkých čísel antológie (M. Bátorová, E. Farkašová, P. Sabolová, H. Dvořáková, V. Švenková) jej poviedky môžu pokojne ísť do tvrdej konkurencie s brazílskymi telenovelami a zahraničnými bestsellermi, pretože na domácom trhu naozaj nemajú konkurenciu.

O to príjemnejším čítaním je antológia fantastických poviedok Fantázia 2007 (Ivan Aľakša – Fantázia) publikujúca desať finálových poviedok literárnej súťaže Cena Fantázie 2007. Zborník potvrdzuje, že žáner fantasy dorástol na Slovensku na takú úroveň, že môže mať okrem svojich zakladateľov (Š. Huslica, J. Červenák, A. Pavelková, J. Girovský, M. Eliáš, J. Toman, M. Jedinák, Z. Minichová) aj ďalších svojich skalných autorov, ktorí sa môžu pokojne uchádzať o svoje miesto na slovenskom literárnom nebi (Brynn Absolon, Lucia Dropová, M. Kochlica, M. Sjekelová). Bolo by už načase, aby slovenská fantasy vyšla zo svojho elitárskeho gheta a pokúsila sa v otvorenom priestore odovzdať slovenskému literárnemu procesu svoje impulzy, ktorými dnes bezo sporu už disponuje.


Istiny 2007

Možno sa to nepatrí, ale za najplnohodnotnejší prozaický výkon minulého roka pokladám román prozaicky debutujúceho Mira Bielika Skutočnosť. Benátsky diptych I. Je na to viac dôvodov. Bielikov román je predovšetkým inštruovanou revíziou tvarových a myšlienkových postupov slovenskej prózy za posledných, povedzme, 50 rokov. Prejavuje sa to v tom, že Bielik sa programovo prekľučkoval oným analytickým syndrómom, ktorým moderná slovenská próza trpela i víťazila celé druhé polstoročie. Bielik vie, že analýza je nevyhnutná, ale že jednotlivec vrhnutý do bytia môže literárne skončiť nanajvýš ako fluidum bez identity, čiže aj literárny zápas o takéto fluidum je iluzórny a v konečných dôsledkoch spochybňuje sám štatút literatúry i akejkoľvek reflexie bytia. Bielik rovnako dobre vie, že literatúra je predovšetkým jazyk a ak má jazyk aj vypovedať, musí vytvoriť tvar. A v tom je zásadný rozdiel medzi kritickou a sebatrýznivou analýzou situácie jednotlivca, ktorý sa realizoval najmä v období socializmu, i bezbrehým spochybňovaním akejkoľvek výpovede, ktorým sa vyznačoval posmodernizmus najmä v postkomunistickom období. Bielikova metóda však v sebe nesie skúsenosť oboch románových stratégií, ale neostáva pri nej. Akoby si nanovo a bez obmedzení pred seba predostierala otázku o zmysle literatúry a akoby aj nachádzala na ňu odpoveď, pravdaže, bez nároku na definitívnosť, skôr s nárokom na generovanie nových otázok. Jej osnovou je rozprávačská pluralita, neukončenosť všetkých rozohratých prozaických procesov, relativita konečných odpovedí, ale aj istota a pozitivita všetkých prvkov, na ktorých táto relativita stojí. V Bielikovom prístupe je hodne irónie, humoru a možno i sarkazmu, ale v jeho situačne i sémanticky presnej stavebnosti všetko vypovedané zostáva na svojom mieste, jedno do druhého zapadá väčšmi, ako by jedno popieralo a zneisťovalo druhé. Bielikovi ide najmä o tvar vybudovaný na medziliterárnosti, ale o nič menej nie na skúsenosti. Medzi tieto dva póly ukladá rozličné aspekty postáv, príbehov, dejov i inštruovaného diskurzu. Tento prístup mu umožňuje vyjadrovať sa bez rizika jednostrannosti k otázkam existenciálnym, sociálnym, národným, intelektuálnym, filozofickým i estetickým a pritom budovať románový tvar, v ktorom všetko ostáva v napätí, neformálnej záväznosti i odpútanej duchovnosti. Bielik takto dosiahol nevídanú komplexnosť výpovede, ale výpoveď nezdevalvoval ideológiou. Jeho román je výpoveďou o generácii, o dobe i o perspektívach človeka devastovaného mocenskou i mediálnou manipuláciou, ale zároveň i o literatúre a jej možnostiach. Jeho román je intelektuálnym výkonom, ktorého záber má nateraz v našej próze len málo konkurentov. Román síce kotví v typicky slovenskom pechorení (napríklad privatizačné intrigy okolo chýrnej tlačiarne, ktorej momentálne ešte šéfuje hlavný hrdina nosiaci prinajmenšom synkretické meno Ilja Píš, dňom i nocou bojujúci o svoju identitu), ale zároveň ho široko-ďaleko presahuje nielen ironizáciou, ale najmä poctivým a vzdelaným hľadaním súvislostí medzi slovenskými a takpovediac svetovými procesmi a faktami. Pravda, k tomuto treba dodať, že Skutočnosť je len prvou časťou románového diptychu a že je akousi autorskou inventarizáciou vývojových a gnozeologických problémov slovenskej prózy, rozbehnutou na solídnej literárnej úrovni, pôsobiacou nanajvýš dôveryhodne a naširoko roztvárajúcou vejár možností estetickej sémantizácie. Druhá vec je, ako Bielik túto skvele rozohratú románovú partiu dohrá v diptychovom pokračovaní, ako bude vedieť využiť tajomstvami zaťažený sujet na filozofické rozkrytie celej témy, ktorou nie je iba umenie, ale je ním celostný pohľad na bytie človeka v čase i priestore. Lebo Bielik si okrem takpovediac prevádzkových problémov vytýčil i úlohu, na akú si trúfli len tí najtrúfalejší a náležite pripravení predchodcovia či súčasníci (A. Bednár v šesťdesiatych, V. Šikula, P. Jaroš, L. Ballek v sedemdesiatych a S. Rakús v deväťdesiatych rokoch minulého storočia i v novom tisícročí), pričom ich románová skúsenosť vskutku nechutí iba sladko.

Trochu inú polohu predstavuje zbierka noviel Rudolfa Dobiáša Znovuzrodenie (Michal Vaško). Jej komplexnosť je skôr dielom autorovho talentu než jeho literárnej sofistikovanosti. Napriek tomu konštatujeme, komplexnosť pohľadu je jej základným príznakom. Autor zaradil do knihy 9 próz. Obsahom každej je etika, ktorá zaiste nepatrí medzi módne ikony súčasnej prózy. Etika však nekričí a nevykrikuje heslá, no jednoducho sídli v každom riadku Dobiášovej prózy. Za každou postavou cítiť celého autora, jeho prirodzená ľudskosť je obsahom individualizovaných osudov postáv, ich otriasajúcich príbehov i ich dobových kontextov. Témou Dobiášovho písania je, pravdaže, jeho skúsenosť komunistického politického väzňa, ktorej sa literárne zmocňuje bez akéhokoľvek kŕča, prirodzene a noblesne, hoci je vo svojej fakticite i sémantickosti otrasná a neuveriteľne ukrutná. A pritom je na prvý pohľad zjavné, že Dobiášovo srdce sídli na dedine, v osudoch jej patriarchálneho spoločenstva, na ktorého ľudskosť dopadla ťažká hrozba. Preto autorovi ide predovšetkým o ochranu tejto elementárnej pracovitej ľudskosti, ktorú objavuje v detailných prejavoch svojich hrdinov i v nepatetickom pochopení ich konania. Nie nadarmo Dobiášovo písanie asociuje Solženicyna, ktorý dokázal o neskutočných hrôzach písať s rovnakým ľudským nadhľadom a neobyčajnou pokorou ako Dobiáš. Dobiášova próza hovorí zväčša o odpúšťaní, ale nikdy nezabúda. Práve táto zložitá dialektika ľudského postoja v Dobiášovom stvárnení je niečo neopakovateľné v slovenskej próze a stojí pred všetkými chcenými i nechcenými výbojmi ako hodnota par excellence.

Viliam Klimáček je svojou prozaickou tvorbou organicky napojený na postmodernistickú hru s človekom v podmienkach existenciálnych neistôt vystupňovaných do všetkých možných krajností. Jeho čiernou morou je skúsenosť so socializmom a jeho morom na plávanie je poprevratová konzumná spoločnosť. Potvrdzuje to aj v dvoch minuloročných knihách Námestie kozmonautov (Koloman Kertész Bagala) a Satanove dcéry – Mýtus o padlých anjeloch (Vydavateľstvo Slovart).

Prvá románová kreácia (víťaz literárnej súťaže Román 2006) má výrazne politické zafarbenie. Autor umiestnil bizarné deje do mestečka Veľké Roje, ktoré si aj po nekrvavých zmenách v roku 1989 nesie v sebe svoju socialistickú minulosť, ale rovnako oduševnene ako kedysi (vyrábalo zbrane, stavalo pomníky osloboditeľom, hostilo sovietsku vojenskú základňu) buduje svetlé kapitalistické zajtrajšky (prestavuje pôvodnú kalváriu prestavanú na múzeum kozmonautiky opäť na Kristovu kalváriu, buduje hypermarkety a hlavne pestuje si svoju mafiu, svojich homelessákov a svojich čudných podnikateľov a pritom usilovne intriguje a intriguje). Aj ľudia žijúci v ňom sú takto schizofrenicky rozkročení medzi dvoma epochami a nezmazateľne je touto schizmou opečiatkovaná najmä stredná generácia, ktorú autor nazval generáciou Ю (písmeno ruskej abecedy je homonymom anglického you). Dej románu sa krúti okolo osláv tristoročnice mestečka a štyri dni reálneho deja autor doslova napratal grotesknými dejmi dokumentujúcimi grotesknosť situácie dnešného strednovekého ľudského obojživelníka odjakživa túžiaceho po konzume, ktorý si teraz musí v absurdnej situácii v pote vlastnej tváre užívať so všetkými dôsledkami. Napriek bujarej veselosti, grotesknosti a fraškovitosti je Klimáčkov románový obraz prinajmenej bezútešný a deprimujúci. Je to bezútešnosť a depresia, v ktorej sa nečrtajú návraty či vízie nejakej lepšej človečiny.

Azda aj preto sa Klimáček po doterajších postmodernistických extravaganciách, perziflážach, paródiách a karikatúrach podujal vytvoriť nový mýtus o človeku (Slovákovi), a jeho odkiaľ a kam. Prirodzene, aj v druhom titule naďalej ostáva ponorený v depresívnej skepse vystreľujúcej skôr provokácie než utvrdenia a karikujúcimi prskavkami osvetľujúcej väčšmi možné otázky než nemožné odpovede. Jeho hrdinom je aktuálny „konzumný obor“ bez vlastností a morálky, ktorý svoje rozhodnutie pátrať po vlastnej identite korunuje nájdením otcovej knihy obsahujúcej tajomstvo svojho rodu. Keď však zistí, že je potomok padlých anjelov skrížených s ľuďmi, nezískava novú identitu, ale stáva sa upokojeným kandidátom na ďalší pád. V jeho príbehu popretkávanom osobnými retrospektívami, anjelskými a božskými digresiami a bezvýchodiskovosťou súčasného konzumentského sveta niet síce výpovede, ale určite tam je plno neviazanej fantasknej zábavy, ironickej odviazanosti, humoru a zmyslu pre akčnosť, ktorá sa rozbíja na bezperspektívnosti sveta, kde všetko reklamne spieva a kataklizmicky vybuchuje, vrátane potravín, vrátane lásky i poznania. Je to varujúca karikatúra konzumného sveta vykreslená pevnými ťahmi, ale opäť nedodávajúca chuť do života. Klimáčkov anjelský námet spracovaný s bravúrnou erudíciou, fantáziou i hravosťou je iste hodný pozornosti, no práve tieto prednosti vyvolávajú otázku, či by sa nedali využiť na čosi lepšie ako na spriadanie katastrofických scenárov, ktoré vždy možno tak ľahko obrátiť na žart.

Kontroverzne prijímaný Michal Hvorecký vstúpil do prozaického roka 2007 svojou vari najkontroverznejšou knihou Eskorta (Albert Marenčin – PT). D. Kršáková napr. o románe napísala: „V románe sa to len tak hemží výstrednosťami a výstrelkami, ktoré sa v optike postavy stávajú bežnou normou správania. Jediným efektom ich opakovaného zmnožovania a variovania je však konečná prázdnota, monotónnosť a otázka o zmysle Hvoreckého literárnej výpovede prednostne na tému telesnosti a rodovej identity“. Všetko, čo povedala kritička, je pravda. Pravdu však má aj Hvoreckého spôsob nastoľovania civilizačných problémov, ktorý nevymodeloval nikto iný ako sám Hvorecký, podceňujúci to večné hmýrenie v slovenskej próze, na ktorého zbadanie treba nezriedka lupu a zvláštne nastavenie literárnych senzorov. Hvorecký je možno práve o tomto rozpore. Zviditeľňuje, čo je pre ostatných neviditeľné a tajné poryvy duše a intelektu zverejňuje extravagantnými príbehmi, ktorých príbehovosť je obecenstvo ako-tak ochotné vnímať, ale menej je pripravené na subtílne otázky skryté za touto príbehovosťou. Eskorta nie je nejakým realistickým posolstvom, je predovšetkým víziou a ak víziu nezazlievame napr. Klimáčkovi, prečo by sme ju nemali prepáčiť Hvoreckému, aj keď jej celkom nerozumieme. Eskortu predsa nemôžeme čítať ako príbeh o tom, ako sa z playboya stala milujúca matka. Čítajme ho radšej ako príbeh o hľadajúcej sa identite, o bytostne sa hľadajúcej identite, v ktorej intímne túžby môžu hrať rovnako závažnú úlohu ako deptajúce spoločenské determinanty (ani mýtom nemusíme veriť, no napriek tomu budú mať svoju pravdu), čo už samo osebe stačí na deformovanie klasického prístupu k nej. Hvorecký je aj v tejto knihe kozmopolitným prieskumníkom, ktorý má so Slovenskom nevyrovnané účty, ktorý kotví v zakázaných pásmach disentu, ale pohybuje sa v otvorenom priestore bezobsažnej slobody zapratanom značkami, ikonami a náhradnými realitami. Hvoreckému pravdepodobne nejde o iné ako o vytváranie mýtu o súčasnom vykorenenom človeku, ktorý by mal svoju pravdu (ach, aké ťažké, preťažké predsavzatie). Jeho súčasťou je, pravdaže, telesnosť a sex, ale nemenej i netelesný bezpohlavný informačný smog, ktorý zaplavil svet ľudí (i literatúry) bez toho, aby zbadali, ako ich dusí (pozri aj Klimáček). Čo ak Hvorecký vie o tomto probléme viac ako my ostatní, a čo ak jeho spôsob umeleckej formulácie tohto problému je naozaj mýtom, ktorý odmietame len preto, že s mýtmi máme zlé skúsenosti a najradšej by sme ich zamietli pod koberec? Alebo – prečo by sme si mali myslieť, že talent, ktorý všetci uznali, sa zrazu transvestuje ako jeho hrdina a začne zlým jazykom, zlou vetou, zlými príbehmi spisovať sprostosti? A čo ak chyby, ktoré sa mu predhadzujú, sú štýlovým príznakom rozprávačstva rozprávajúceho o nevyrozprávateľnom?

Ďalší kontroverzne prijímaný (stále anonymný) autor Maxim E. Matkin sa obligátne ohlásil románom Mužské interiéry (Slovart), ale aj jednoznačne „konzumnou“ knihou Miluj ma ironicky, ktorá však nie je predmetom nášho záujmu pre svoju žánrovú orientáciu. Hriechom Matkina (Matkinovej, či akej podľa občianskeho preukazu) je podľa niektorých ľahkosť, s akou servíruje svoje príbehy slovenskému čitateľovi nezvyknutému na veľké servírovanie. Pravdaže, je to celkom iná ľahkosť ako tá, s ktorou snujú svoje hrubé príbehy bestselleristky a príbuzní pisári (na jej začiatku je však famózna veta, ktorú si hlavná hrdinka Lolita Nebeská – nomen omen – hrnúca sa do nových svetských rozkoší napíše div nie na čelo: „Sila je vo vnútri. Svet tam vonku je len odrazom, ilúziou, ktorá je pretvoriteľná a pominuteľná“). Má schopnosť vyniesť na svetlo sveta veci, ku ktorým sa mnohí pechoriví autori ani nepriblížia, má schopnosť šarmantne sa dotýkať problémov, o ktorých iné snaživé spisovateľky ani netušia, má kapacity jednoducho hovoriť o rébusoch, za ktorých riešenie by si akademickí mudrci nárokovali prinajmenšom Nobelovu cenu a čitatelia (-ľky) aspoň analgon proti boleniu hlavy za ich čítanie. Matkinov príbeh, isteže trochu krkolomný, je však aj ironickou reflexiou samého seba, keď hovorí o citoch, ktoré sa nenaplnia, pretože nikdy neboli citmi, o vyprchaných ideáloch, ktoré nikdy neboli ideálmi,o myšlienkach, ktoré nikdy neboli myšlienkami. Matkinov príbeh je so všetkou sladkosťou, plytkosťou i intelektuálnosťou príbehom strednej vrstvy, ktorá chce byť vyššou, ale nie je, lebo je stredná, je o meštiakovi, ktorého treba poľutovať, lebo sa v ňom vidíme, je o predstieraní, ktoré usvedčuje samé seba, je o blahobytnej spoločnosti, ktorá je trápna, lebo sa nevie dostať nad svoje egoizmy a prekonať svoje traumy. Jeho hrdinky a hrdinovia snívajú taký sen, aký sami sebe dovolia, ale snívajú ho, aj keď sa tak ľahko rozplynie, aj keď najčastejšie skončí v posteli. Američania majú svojho Scotta Fitzgeralda, Česi svojho Škvoreckého a Viewegha, prečo by si Slováci nemohli dovoliť jedného Matkina?

A k tomu jedného Ľuba Dobrovodu, autora naskutku neakademického, neliterárneho a neuveriteľne prostorekého, takého, aký sa v celej svojej fitnessáckej kráse znezrady vynoril s knihou Ja Veľkač (Ďateľ), po ktorej hneď siahli zástupy čitateľov hladných po šťavnatom humore a rozprávačskej mágii, ktorá dokonca nepredstiera ani to, že je literatúrou. Dobrovodova próza azda tiež nič nerieši, lebo jednoducho doniesla v sebe už všetko vyriešené.

Debutový román Miloša Ferka Šťastie za dverami (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) je zaiste príjemným prekvapením minuloročnej knižnej sezóny (bodoval v súťaži Román 2006). Je v podstate jednosmerným rozprávaním o ceste (trochu kerouacovskej) mladého muža svetom, ktorý sa narodil mŕtvy a ožije práve na tejto ceste, azda len preto, aby sa jeho cesta stala príbehom. Aj táto travestia má veľa spoločného s vyššie spomenutými trendovými knihami napriek svojej transparentnej vážnosti a sujetovej strohosti. Ferko v podstate rozpráva príbeh mladého muža, v ktorom je všetko akoby skryté za dverami a dostáva to zmysel až vyvretím do príbehu. Kým sa však cesta stane príbehom, Ferko odhalí čitateľovi nejedno tajomstvo, načrie do nepoznaných hĺbok (takmer psychoanalaytická sonda detstva), nazrie do závratných záludností existencie, popierajúcich často aj existenciu samu (mŕtvonarodený hrdina). Do hry ho však vracia príbeh vyrozprávaný s takou naliehavosťou, akoby iný ani nemohol byť. Ferko sa predviedol ako skvelý vecný rozprávač schopný vyrozprávať všelijaké veci (nielen bytostne zviazané s autorským pocitom), no jeho priamočiare rozprávačstvo by v tom najväčšom rozbehu potrebovalo pribrzdiť, aby príbeh dostal šancu vymyslieť si pointu presvecujúcu jeho hĺbku.

Tak trocha módny autor dvoch románov Peter Bilý je vo svojej tretej románovej knihe najjasnejší, najpresvedčivejší a rozprávačsky najkompetentnejší. Jeho nepochybne autobiografická postava mladého „vyskočeného“ kňazského adepta v romániku Don Giovanni (Slovenský spisovateľ) je príťažlivá svojou kompaktnosťou, ale aj svojou ľudskou telesnosťou. Autor najprv cez ňu opíše svoju skúsenosť v kňazskom seminári na Slovensku, z ktorej je zjavná ostrá nechuť k slovenskej zatuchnutosti, potom i slnečnejšiu skúsenosť z talianskeho kláštora a kňazského pôsobenia. V prvej časti je značne ideologický, v druhej sa dostáva do popredia erotika a akési sebaobjavujúce bonvivánstvo, ktoré je napokon príčinou nepriznaného hriechu a rozchodu mladého kňaza s kňazskými sľubmi. Autor príliš nefilozofuje nad otázkami viery a telesnosti, akoby sa v takomto prípade dalo očakávať, no telesnosť a s ňou i sexualita sa stanú hlavnou náplňou príbehu jeho hrdinu akosi samovoľne a bez trápenia. A nahradia všetko, čo ponúkla téma a zastupujú bez nejakej zvláštnej vášne všetko bytostné, nehovoriac o reflexii. Práve tento bezbolestný prestup mladého kňaza zo sveta ducha do sveta erotiky vzbudzuje podozrenie, že Bilého písanie nemá dostatočný citový a intelektuálny podklad, a preto stále pôsobí akosi nedoprojektovane, nehotovo, neinšpirujúco. Aj jeho erotika je akási nerozhodná, nesilná-neslabá, pretože aj akosi neslabo-nesilno sa rozplýva v sebe samej a okrem normálnej mládeneckej prirodzenosti negeneruje vlastne nič iné. O tom, čo sa udialo v hlavách a srdciach hrdinov tohto kultivovaného, ale vyprázdneného rozprávania, by sa možno dala napísať báseň, ale do románu je to akosi málo.

Zo staršej generácie sa dielami so štandardnou kvalitou predstavili Anton HykischMilan Zelinka. Hykischov postmoderne ladený román Spomeň si na cára (Vydavateľstvo Matice slovenskej) je nielen historickou rekonštrukciou životopisu bulharského cára Ferdinanda Coburského („najčudáckejší panovník Európy“) s filiáciami na Slovensko, ale aj najmä pohľadom súčasníka na rozporuplný život a historickú úlohu tohto ctižiadostivého bohéma, ktorý v európskej politike na prelome 19. a 20. storočia zohral rozporuplnú úlohu. Hykisch totiž nepristupuje k „cárskej“ problematike náhodne. Jeho motiváciou sú predovšetkým naozaj existujúce zápisky a dokumenty autorovho strýka Antona Hykischa (v románe Anton H.), pobočníka Ferdinanda, ktoré sú však priveľmi deravé na napísanie skutočnej biografie, ale aj príliš inšpiratívne, aby autor po nich nesiahol ako po námete na zaujímavú historicko-súčasnú synkrézu. Autor už tradične vychádza z dokonalého naštudovania historických faktov a európskych súvislostí, ale neúplnosť pramenného materiálu ho núti celú tému beletrizovať a partikularizovať, takže výsledkom je príťažlivý a kritickým myslením prežiarený románový tvar. Hykisch sa svojím rozprávačstvom vie nielen preniesť do psychosociálnej situácie svojich hrdinov (Anton H. a Ferdinand), ale vie ju aj presiahnuť a zaujať k dejovým okolnostiam i k samotným postavám naozaj diskurzívne stanovisko. V tom spočíva i jeho postmodernistické ladenie. Ani Anton H., ani Ferdinand Coburský nevyjdú z jeho pohľadu zvlášť víťazne, pozitívne je však to, že obaja svojou románovou existenciou vypovedajú o historických nezmysloch a nespravodlivostiach, s ktorými sa slovenské vedomie celkom nevyrovnalo, a na nevyváženosť svojich súdov o nich trpí dodnes. Hykisch je stále osamelý v hľadaní európskych kontextov a v objavovaní ich neučebnicových polôh.

Faktografickú bázu má aj román Ľuby Lesnej Prípad medička (Petrus). Autorka sa takmer na tristosedemdesiatich stranách podujala literárne spodobiť príbeh vraždy študentky, ktorý už celé desaťročia vzrušuje slovenské médiá a traumatizuje slovenskú spoločnosť. Je známa reportérka a svoju profesionalitu uplatnila v knihách o únose prezidenta, demokracie či o dejinách tajnej služby. Za oných čias sa prejavila v literárnych súťažiach ako talentovaná prozaička. Beletrizovaná reportáž na toľkých stranách je zaiste silná káva. Sujetom jej literárneho spracovania je investigatívne otváranie celého prípadu, ktorého aktéri sa okrem svojej faktickej identity zrazu stávajú literárnymi hrdinami. Autorka či rozprávačka (za pravdovravnosť ju vyhodia z renomovaných novín) ich jedného po druhom navštevuje a v konfrontácii so súdnymi aktami sa usiluje dopátrať pravdy. Pravdaže, zamotaný a dosiaľ vlastne nedoriešený prípad musí akosi zákonite vyústiť do politiky. Pretože prípad sa stal za socializmu a trvá aj po socializme, autorka prichádza k neuveriteľným odhaleniam presahujúcim sféry štátnej politiky za socializmu a zasahujúcim do mysterióznych medzinárodných súvislostí, podobne ako v amerických špionážnych filmových trhákoch. Tu sa však obnažuje základný problém spracovania témy, ktorý má svoje literárne, ale i morálne polohy. Autorka sa tvári ako skutočná reportérka, ktorú zaujímajú len fakty, ale beletrizovaním témy si zároveň vytvára priestor pre fiktívne domýšľanie. Zákonite na to musia doplatiť fakty i fikcia. A ak sa dej vyvíja naozaj tak ako v spomenutých špionážnych filmoch a navyše sa končí divným vzťahom eštebáckeho subjektu k neohrozenej novinárke, všetko románové napokon vypáli veľmi nedôveryhodne. Aby bolo jasné, hovoríme o románe, prípadné reálne odhalenia neskrotnej žurnalistky v tomto prípade nehrajú nijakú rolu.

Laco Hanniker vo svojom románe s ironickým názvom Ostnatý raj (Ikar) rozhodne nie je natoľko zaťažený ideologickými premisami a už na prvý pohľad to vidno na dynamike jeho rozprávania. Hoci v úvodnej autorskej poznámke predosiela, že „všetky osoby a príbehy sú vymyslené“ a „ich podobnosť so skutočne žijúcimi osobami a ich príbehmi je čisto náhodná“, cítime, že základom fikcie je tu (podobne ako v predchádzajúcich prózach) autorova prokurátorská skúsenosť a románová „nadstavba“ je len vyjadrením intelektuálno-kritického odstupu od otrasných životných príbehov osôb, ktoré z pekla života unikli do raja väznice s najprísnejším režimom. A vlastne v tomto paradoxe je obsiahnuté celé posolstvo tejto drásavej knihy: dnešná politicky orientovaná spoločnosť nie je schopná riešiť základné existenciálne problémy svojho človeka, a tým menej prevychovávať trestom subjekty prekračujúce jej konvenčné rámce. Autor zďaleka neobhajuje zločin a zločincov, ale na ich šokujúcich príbehoch ukazuje, že ich cesta do „raja“ má svoju neúprosnú logiku a vinu či nevinu spravodlivo rozkladá medzi odsúdených a súdiacich reprezentovaných súdnou mocou a mašinériou s ňou spojenou. K dynamizácii tohto sémantického predpolia prispieva predovšetkým koncepčne vyvážený sled krátkych kapitol, drsný jazyk a presná štylistika.

Vo svojej jedenástej knižke s názvom Teta Anula sa Milan Zelinka vracia z východu na Trnavsko. Tak trochu opúšťa svoje magické rozprávačstvo (doteraz spravidla založené na totožnosti autora, rozprávača a hrdinu) v prospech čistého tvaru príbehu vidieckej ženy, v ktorom chlapčenský rozprávač ako hrdina hrá len náhradnú úlohu zaznamenávača. Sujet tu tento raz stojí na triezvom, takmer kronikárskom a štylisticky perfektnom rozprávaní o zmierovaní, súlade a odpúšťaní, ale pri obdivnom, monumentalistickom vykresľovaní objektu (teta Anula) akoby sa strácalo problémové, absurditou vygenerované fluidum, ktoré kedysi tvorilo štylistický príznak Zelinkovho písania. Aj preto sa pri čítaní Zelinkovej prózy aj napriek jej kráse, rozprávačskému šarmu a príbehovej neopakovateľnosti sotva zbavíme dojmu, že také rozprávanie, takú tému, taký príbeh sme v ktorýchsi zabudnutých komnatách slovenskej literatúry už neraz počuli, čítali a prežívali. Je od Zelinku pekné, že nám to pripomenul, ale nabudúce sa už radšej poďme zabávať s vecami, ktoré nemusia byť také pekné, len nech nám nedajú zaspať.

Do literárneho procesu opäť vstupuje Vincent Šikula. Z pozostalosti sa zrodila kniha Poste restante obsahujúca 5 próz. Nie je isté, kedy sa zrodili, ale niektoré poukazujú na autorove začiatky, iné sú zrejme z neskoršieho obdobia. Opäť tu však máme do činenia so Šikulovým zázračným rozprávačstvom, uvoľneným sujetom, asociatívnosťou, hudobnosťou a hrou s jazykom, čo boli vždy konštanty Šikulovho písania. Ani po rokoch od smrti autora nestratili tieto texty zo svojho šarmu a plnosti, v ktorej každý lyrický detail zapadá do štruktúry rozprávania rovnako akurátne ako zložky príbehu či prostredia. Šikula nepochybne zaujme aj svojím rozprávačským donkichotstvom, ktoré sa možno v textoch z neskoršieho obdobia dostáva do polohy rozprávačského samoúčelu presvedčeného o samospasiteľnosti rozprávačstva. Tomu by sme dnes nemuseli až tak dobre rozumieť. Nové rozprávačstvo potrebuje novú myšlienku.

Osobitý tón, ale aj celkom osobité myšlienkové parametre majú prózy Jána Litváka v knižke Bratislavské upanišády (F. R. & G.). Knižka obsahuje tri poviedkové útvary zo súčasného indického prostredia na témy staroindických

védskych hymnov, cyklus čŕt zo súčasnej Bratislavy a tri cykly veršov. V prvej časti príslušník tzv. barbarskej generácie uvádza čitateľa do osviežujúcich sfér indického myslenia, ktoré sú aj v jeho poviedkovej konkretizácii oceánom mieru, pokoja a ľudskej dôstojnosti. Druhá časť nemá vyhranené žánrové smerovanie a svojím esejizmom je predovšetkým originálnym nasvietením slovenských existenciálnych a existenčných problémov cez prizmu orientálnych filozofických hodnôt. Už orientácia týchto dvoch častí (tretiu časť prenechávame poetológom) Litvákovi zaisťuje v zneurotizovanej slovenskej próze výnimočné postavenie (popri skvelých básnických knihách vydal dve zbierky poviedok a zbierku umeleckých reportáží). Výnimočné postavenie si však zasluhuje aj Litvákova skvelá štylistika, vycizelovaná veta i svojrázny jemnocit pre obraznosť inšpirovanú okrem véd aj umelými svetmi. Dianie v jednotlivých textoch je preto možno trochu rituálne, ale ostré kontúrovanie detailov v spojení s rovnako ostrým a vyzretým videním spoločenskej situácie jednotlivca nedá zabudnúť na niekdajší kriticizmus barbarov, s tým rozdielom, že namiesto vzbúreneckých gest sa dostáva k slovu výrečnosť ticha a namiesto alkoholu a drog sa hrdinami hrdinov stávajú stromy, rastliny a semienka („Tento život, ktorý vediem, vždy budú chcieť zakázať“). Preto sa Litvákove prozaické texty stále pohybujú po hrane poézie („Reč je oslobodená od smrti“) a preto obsahujú plno otázok, ktoré ešte nik zo slovenských prozaikov nepoložil.


Súpis dravcov 2007

Spomenuli sme niekoľko kníh, ktoré vlani tvorili istinu slovenskej prózy. Je však aj niekoľko kníh, ktoré túto istinu prinajmenej rozrušujú a stavajú do pozície začudovaného svedka. Ide o knihy, ktorých autori sú debutanti a ich písanie sa veľmi nepodobá ani písaniu „istinných“, ani tých ostatných autorov. Isté však je, že ich vstup na literárnu scénu nebude bez dôsledkov pre jej ďalší vývin.

Knihu debutanta Petra Gettinga (1975) Klietky (Slovart) nemožno vymedziť dokonca ani žánrovo. Celkovým vyznením pôsobí ako román pozostávajúci z textov nesúvislo pospájaných istými postavami či motívmi, ale takisto ju možno pokladať za zbierku extrovných poviedok z Mesta, odohrávajúcich sa zväčša v hrozivých klietkach podivnej zoologickej záhrady, ktorej riaditeľuje dobrosrdečný a iste aj humánny pán Kulhánek. Pokiaľ ide o textové komponenty knihy, sú sémanticky i štylisticky rôzne: od reportážnych poviedkových záberov na ľudské postavy, cez lyrické sondy so snovým presahom, tajuplné verše, vedecké opisy mutovaných živočíšnych oblúd, filmové scenáre až po novinové výstrižky, niekedy obrátené hore hlavou, inokedy zalomené ako noviny; od jednovetových textov po dlhé prúdy vedomia. Ich obsahom je nežná lyrika, presný opis reálnych vecí i rovnako presný opis neskutočností, ktoré v tenzívnej postupnosti knihy nadobúdajú skutočnú, nadskutočnú, ba i najnadskutočnejšiu podobu a pripomínajú skutočnosť len svojou ťažkou monštruóznou pravdou, inou ako pravda orwellovských zvieratníkov, inou ako pravda kafkovského hmyzu. V Gettingovej knihe je naozaj všetko akési iné, ale súčasne i akési dôverne známe, no také obludné, že sa to musí zatvárať do železných klietok tak, ako si ľudia zatvárajú svoje najhoršie tajomstvá hlboko do seba. A je tu rozprávač, ktorý to všetko presne opisuje, ktorý čitateľa doslova zaplavuje prúdom informácií neznámeho pôvodu i zmyslu. Čistá samota, rýdzi strach, nespoznané monštrá v nás i mimo nás. Próza na plný plyn, próza bez moralít, podobenstiev, alegórií a absurditiek. Tá sila sa azda ani nedá vysvetliť, len isto vieme, že existuje a že nás môže rovnako zabiť ako zachrániť.

Trocha priehľadnejší je románový thriller Juraja Raýmana (1972) Tri hodiny ráno (Marek Šulík), no jeho príznakovou vlastnosťou je rovnaká dynamika rozprávania ako u Gettinga, hoci s celkom inými rozprávačskými parametrami. Rozprávač si otvára priestor tým, že rozpráva v druhej osobe, čo mu umožňuje rozprávať o hlavnej postave ako subjekte i objekte zároveň. Spúšťou rozprávania je situácia, v ktorej hrdina cestujúci autom zrazí v hmle starenu, ale keďže nechce, aby jej zabitie vyšlo najavo, naloží ju do kufra auta a odvezie ju až domov, pretože je už deň a mohol by sa prezradiť. Už celá táto základná situácia je plná zvratov v psychike postavy odohrávajúcich sa v takmer šialenom rytme, ktorý sa dramaticky stupňuje až do konca príbehu. V rámci tejto dynamiky sa čitateľ nielenže dozvie všetko minulé i prítomné o postave, ale vstupuje s ňou i do dejov, ktoré spustila základná situácia, ktorých intenzita sa neustále stupňuje a v ktorých sa identita postavy doslova prepiera ako špinavá handra. V závratnom slede prídu nové a nové absurdné zlomy, sekvencie a situácie, vraždy a úklady, vedomie postavy sa rozpadá na franforce, reálne situácie sa striedajú s predstavami, aby sa napokon sám tento akčný thriller stal realitou, ktorá je dôkazom toho, že keby hrdina nebol zlyhal, nemusel by sa konať ani celý tento hrôzostrašný kolotoč. A ak sa konal, tak preto, aby postavu očistil a vytrhol z hriešnej apatie. Takže nakoniec vôbec nie je dôležité, ako sa to s hrdinom skončilo, či naozaj zabíjal a či napokon zahynul a začal zarastať trávou, dôležitý je ten „neprehľadný uzol“, do ktorého sa zauzlili predstavy, sny a skutočnosti svedčiace o zložitosti ľudského bytia i obyčajnej literatúry. Raýmanova výpoveď má silu, cíti odvrátené polohy života a ku cti jej slúži, že v tom frmole vie občas aj šťavnato zažartovať.

Debutový románik filmára Víťa Staviarskeho (1960) Kivader (Vista Prešov a Nakladatelství Pavel Mervart Červený Kostelec) sa vyznačuje predovšetkým úsporným jazykom, presnou formuláciou, živým dialógom a dobrým sluchom. Už to by bolo dosť na dobrú literatúru. Lenže Staviarsky má aj hodne navyše: jemnocit pre svoje postavy a jemnocit pre tvar. Svoju prózu, ktorá, mimochodom, vznikla vraj podľa obrazu prešovskej maliarky, postavil na malom rozprávačskom fígli: osobný rozprávač rozpráva príbeh o Rómovi Kivaderovi, ktorý zabudol svojho mentálne postihnutého syna na jarmoku. Vzájomná blízkosť rozprávača a objektu rozprávania sama nastoľuje požiadavku jemného rozlišovania. V rozprávaní cigánskeho bubeníka je plno zadržiavaného humoru, štylizácie sú plné skrytej absurdity, írečitý a šťavnatý jazyk vyťahuje z hĺbok rómskeho charakteru zázračnosť za zázračnosťou. Próza však má ďaleko k výsmechu, jej dobrý humor akoby vyvažoval chudobu a biedu Rómov a s prirodzenou spoluúčasťou vstupoval do bizarných vzťahov a rozporuplných prejavov. Rozprávanie má atmosféru a príbeh gradáciu s nečakaným vypointovaním. Napriek svojej drsnosti a nevšednej autenticite je Staviarskeho knižočka skvelým príkladom modernej citovosti, ktorá nič neskrýva, nič nezatajuje, ale práve preto je plná krásnych tajomstiev schopných osloviť akéhokoľvek čitateľa.

K nádejným zdvihom minulého roka bezpochyby patrí intelektuálne a literárne nápaditá knižka s postmodernou Inge Hrubaničovej (1965) Láska ide cez žalúďok (Aspekt). Už titul napovedá, že bude hýriť erotikou, ale aj jazykovými duchaplnosťami, a hneď treba povedať, že autorka (pôvodne jazykovedkyňa) tieto prísľuby vrchovato splnila. Dve časti jej knihy (Bezsubjekty popredeľované titulkami, typmi písma a rozsegmentované čím sa dá, a Záznam z hlavnej stanice, ktorého položky tvarom pripomínajú básne) naozaj hýria tým aj oným a vskutku v nich nie je núdza ani o literárne nápady realizované priamo v štruktúre textov alebo v ich tematike („témy lietajú vo vzduchu ako rýchle šípy“). Autorka akoby sa chcela pomstiť „vytesnenej emocionalite“, dovoláva sa celým bytím textu jej nahradenia. Ak ju naozaj nahrádza, tak predovšetkým hrou s jazykom, hrou s literatúrou (napr. ruskou) a hrou so všeličím, čo intelektuálna atmosféra predhodí po hre roztúženému zabŕdaniu, vrátane intelelektuálstva či lásky alebo rodičovstva. Hrubaničovej experimentátorske texty nepredstierajú život, ony sa živé rodia, ale ani to im zjavne nestačí – musia sa rodiť zas a znova a keď už ozaj nemajú z koho, šklbú sa za vlasy medzi sebou.

Udržiavači ohňa

Okrem týchto autorov register vlaňajšej produkcie viac či menej vydarenými prozaickými knižkami dopĺňajú ďalší autori, medzi ktorých sa zaradili debutanti (Pavol Tomašovič, Peter Mišák, Vladimír Havrilla), ale aj ostrieľaní kozáci, ktorých nová tvorba menej prekvapuje ako udržiava oheň z predchádzajúcich objavov a hľadaní (Peter Holka, Roman Brat, Ivan Izakovič, Ján Beňo, Ladislav Hrubý).

Rozprávačom príbehu bezrukého milovníka v románe Petra Holku Modrý anjel (Ikar) je šesťdesiatročný novinár s autobiografickými črtami. Autobiografickosť je totiž v posledných Holkových románových kreáciách neodmysliteľným mantinelom, cez ktorý sa akosi nedarí preniesť. Cez ňu sa realizujú autorove životné, literárne i erotické sny, jej fakticita je východiskom k fabulácii príbehu s romantickým smerovaním. Vďaka tomu má čitateľ zorientovaný v Holkovej tvorbe ustavičný pocit, že napriek novovymyslenému príbehu už všetko niekde stretol, možno za iných okolností, v inom personálnom garde a iných príbehových súradniciach, ale s tým istým stereotypom. A to i navzdory tomu, že Holka vie ako málokto v slovenskej próze poskladať krásnu, rytmickú a plnovýznamovú vetu, ktorá sa akosi nezhodne s filozofovaním a literáčtením stávajúcim sa jednou z maniér Holkovho písania. To isté platí i o erotike, ktorá v Holkovom prevedení už nepresviedča o bujarej vitalite, ale podporuje skôr eskaláciu citového romantizmu, s ktorým sa dá dôjsť prinajmenej k nie veľmi náročnému čitateľovi, ale nie k novým prozaickým objavom, bez ktorých každý pokus o tvorbu vyznie neautenticky a sterilne.

Zo ženských autoriek nemožno obísť najmä Gabrielu Rothmayerovú a jej román Vtedy na východe (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov), keď už nie pre iné, tak aspoň preto, že je v poslednom čase jeden z mála vyslovene politických románov. Cez postavu starého umelca a mladej novinárky si autorka zabezpečila prinajmenej dvojaspektovosť pohľadu na historický rok 1989, v ktorom sa prekrížili vysoké napätia socialistickej minulosti s perspektívami slobodnej spoločnosti, pričom v románovej projekcii zachytila takmer všetky relevantné reálne postavy politikov a dejateľov tohto krátkeho obdobia až po menovanie prezidenta. V románe vystupujú reálni politici s reálnymi skutkami a autorka prostredníctvom ich románového účinkovania chce vykresliť pravdivý monument tohto rozporuplného času, čo sa jej do značnej podarilo, i keď budú nepochybne výhrady k ľavicovej orientácii, ktorou sa netají ani pri koncipovaní svojich účelovo románových postáv, ani pri zapájaní faktických postáv a ich činov do románového diania. Rothmayerovej kvality sa však zjavne ukážu napr. v porovnaní s druhým románom Jozefa Tandlera Predjarie (Iris) nabitým politickými udalosťami a politikmi, ale s popisným rozprávačstvom a katastrofálnym nedostatkom umeleckého napätia. Autorské kvality sa totiž nedajú posudzovať podľa miery antikomunizmu či ľavičiarstva, ktorá sa vydáva za mieru pravdivosti.

Roman Brat sa v románe Passodoble s prízrakmi (Slovart) pokúša spojiť svoju hispanistickú profesionálnu orientáciu so svojimi predstavami o literatúre a vyťažiť z tohto spojenia atraktívnu tému pre detektívku. Podarilo sa mu to však s istými limitmi. Slovenskému spisovateľovi, ktorý stratil zamestnanie, píšucemu na žiadosť čitateľov sa nie celkom podarí presvedčiť, že aj v románe na objednávku možno akoby mimochodom odkryť veľmi závažné súvislosti súčasného sveta, napr. odhaliť baskickú teroristickú sieť prepojenú s celým európskym univerzom. Mimochodom, takáto téma nie je až taká objavná, lebo po nej siahol nejeden prozaik (napr. Mitana, alebo postmodernisti), v Bratovej projekcii sa však tvári ako objavná a špiritizovanie o nej spomaľuje celý detektívny sujet, ktorý nakoniec pri všetkej snahe o dramatizáciu (autor románu ide hrdinsky presviedčať baskických teroristov i španielsku vládu, že jeho objav je náhodný alebo že je nevedomým výronom jeho geniality) vyznieva vcelku artificiálne.

Ivan Izakovič, preverený beletrizátor historickej faktografie, koncipuje svoju románovú kreáciu Zachráňte mi syna (Ikar) ako rozprávanie novinára o prvej uskutočnenej transplantácii obličky vo Francúzsku po päťdesiatročnom odstupe. Pravdaže, autor suverénne narába s faktami okolo tejto udalosti, ale ich beletrizáciou posúva celý reálny prípad k všeobecnejším aktuálnym významom. Okrem citovej drámy matky (darujúcej obličku) a syna (príjemcu transplantátu) dostatočne dramaticky rozkrýva celé pozadie tejto skutočnej drámy vrátane jej mediálneho zneužívania a nebezpečenstiev predaja ľudských orgánov či morálnych problémov v súvislosti s darovaním.

Autor niekoľkých básnických zbierok Peter Mišák sa predstavil poviedkovým debutom Pointa smrť (ESA). Jeho poviedkové kreácie nezaprú novinára, ktorý svojou investigatívnosťou natrafí na nejeden paradox. Ten dejiny prekryjú novou aktuálnosťu, takže jeho odkaz či varovanie zostáva skryté pred ľuďmi. Mišákovou tvorivou motiváciou je práve odkrývanie týchto dejinami zasypaných paradoxov či už cez svoje preferované témy (ekológia, história, spoločenská kritickosť k politickým režimom, antifašizmus), alebo v zdôrazňovaním ľudských aspektov vzkriesených príbehov.

Vodiacim motívom debutového textu s románovou tendenciou Pavla Tomašoviča Nič v krajine nikoho (Spolok svätého Vojtecha) by mohla byť záverečná myšlienka knihy: „Naším šťastím je viera, že sa nestrácajú ľudia ani chvíle, ktoré nás naplnili. Napriek tomu, že nevlastníme svoj čas a nepatrí nám život“. Autor so skutočne vzrušenou zaujatosťou rozpráva príbeh morálne cítiaceho kresťana začínajúci sa v období sovietskej okupácie a nekončiaci sa ani v dnešnej beztvarej realite („za totality súdili ľudí pre ich túžbu po slobode a dnes súdia vďaka slobode“). Kapitolky plné citovosti sa uvádzajú veršami a reflexívna básnivosť je prítomná i na celej rozlohe textu. Lyrizácia je tu vcelku produktívna, i keď sa v snahe o filozoficky nasýtenú výpoveď niekedy nevyhne naivnostiam a lyrizujúcim krkolomnostiam.

Určite viac by sa dalo čakať od vzdelaného literáta Mareka Kupča, ktorý svojou druhou poviedkovou knihou Tri stromy (Sofa) nepreukázal nijakú zvláštnu originalitu, keď svoje filozofické pokušenia zrealizoval v poviedkach na témy veľkých filozofov. Nápadnejšie ako myšlienky sú však v nich prácne vymodelované príbehy s pokusmi o vtipnú pointu.

Podobne asi málokto bude chcieť uveriť Filmovým poviedkam (Petrus) Vladimíra Havrillu, ktoré sú možno naozaj dobrými filmovými poviedkami a ako budúce vizuálne dielo môžu vzbudiť záujem najmä špecialistov, no čitateľa prózy bude rozhodne väčšmi zaujímať hĺbka vkladu autora a osobitosť jeho vlastného videnia. O tom Havrillove filmové poviedky nepresvedčili.

Román Jána Beňa Posledný svedok (Vydavateľstvo Matice slovenskej) j je osnovaný na spomienkovom moralizme. Samo osebe by to nebol žiaden deficit, keby sa autorovo spomínanie nerozbiehalo všetkými neproduktívnymi smermi a keby moralizmus nebol predmetom bezobsažných špekulácií a keby sa toto všetko dalo chápať aj ináč ako osobné autorovo rozcitlivené účtovanie s prežitým životom, do ktorého sa zmestí plno balastu, ktorému rozumie len on sám.

Novinárske črty kysuckého rodáka Ladislava Hrubého Tajomstvá hackovských záhrad (Pokračovanie príbehov z knihy Zázraky pod Kykulou) si zaiste nekladú vysoké literárne ciele: sú rozprávaním pre krajanov o mytológii kraja, jeho ľuďoch a osudoch. Autor naozaj cíti všetky tieto veci a vie svoje cítenie sprostredkovať iným. O nič viac tu ani nešlo.

Biografický román o Andrejovi Hlinkovi prezentoval Anton Lauček pod názvom Andrej (Tlačiareň Ján Šindléry – TESFO). Sústredil sa v ňom na vyrozprávanie málo známej časti života významného národného dejateľa – detstva. A v tomto ohľade si téma nemohla nájsť lepšieho spracovateľa, ktorý svojím ľahkým perom vie načrieť do magickej atmosféry dediny, ale ktorý si vie naštudovať a príslušnú faktografiu.


Spanilá dámska jazda

Napriek románovému výbuchu s troskami sa ešte stále nájdu autorky schopné napísať zmysluplnú a dobrú poviedku, nepredstierať myslenie, ale myslieť, nevtierať sa do priazne, ale ponúkať vlastnú hodnotu, nevnucovať pomoc, ale pomáhať, nepresviedčať o optimizme, ale objavovať skutočné cennosti.

Jednou z nich Helena Dvořáková, ktorá si svojou ďalšou poviedkou knihou Plaché rozkoše (Budmerice, bez vydavateľa) udržiava povesť jemnej rozprávačky ochotnej kedykoľvek sa namočiť do najchúlostivejších ženských tém a pritom nestratiť auru plachej dámy. Dvořáková pozná všetky polohy, do ktorých sa žena môže dostať a ak o nich píše, tak určite väčšmi pre potešenie ducha než pre nejaký úspech.

Debutantka (trochu oneskorená) Magdaléna Cisárová v zbierke poviedok Marhuľový sad (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) iste nepriniesla nijaké prevratné zmeny ani v poetike, ani v štruktúre poviedky. Iste veľmi zaujímavo nasvietila problém milujúceho otca a dcéry, ktorá sa búri proti patriarchálemu spôsobu života a uteká z dediny. Tento motív v inom garde sa rozvíja vo viacerých poviedkach a napriek tomu, že je známy už vlastne od Kukučína, Cisárová mu dala, rovnako ako téme biednych starých ľudí verných pôde a spôsobu života, vcelku moderné vyznenie a psychologickú hĺbku.

Príjemným prekvapením sú texty Zuzany Cigánovej, ktoré majú vo svojom motivačnom poli štandardné problémy ženskej prózy, no pristupujú k nim navýsosť neštandardne. Autorkino rozprávačstvo v  knihe Šampanské, káva, pivo (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) nebaží po veľkých príbehoch, a predsa ich rozpráva: s vtipom, so švihom a noblesou. Načo by autorka potrebovala zložité dejové zauzlenia, vraždy, psychické kolapsy, keď aj cez šampanské, kávu a víno (nápoje rôznych spoločenských vrstiev) dovidí na tie obyčajné veci, ktoré hýbu svetom, ľuďmi a ich citmi?

Ivica Ruttkayová miluje literatúru asi tak ako jej ironická kniha s cédečkom Marilyn miluje literatúru (Aspekt). Vari v tucte textov sa zrelá štyridsiatnička pasuje s problémom tejto lásky, ale v živých tvorcoch nachádza niečo celkom iné než v knihách. Preto svojou iróniou rozbíja tradičné predstavy o mužoch a pre ženy hľadá lepšie stereotypy než sú tie rodové. Ruttkayovej poviedky sú chvíľami naivné, chvíľami rozmarné, chvíľami šomravé a sklamané, ale predsa ich len možno za každých okolností prijať ako feministickú výzvu mužskej samoľúbosti.

Debutantka Anna Lackovičová v príbehu Môj šupák Karol (Ikar) s nezvyčajným šarmom zachytila tretí vek exmanželského páru, pričom neobišla nič smrteľne dôležité v jeho vzťahu. Tým najdôležitejším je, prirodzene, úctyplná vzájomná láska, ku ktorej sa Lackovičej postavy dopracujú po mnohých búrlivých výčinoch. Smiech Lackovičovej románu je však dobrý smiech a ani jeho múdrosť nie je lacná.

A napokon je tu román Denisy Fulmekovej Dve čiarky nádeje (Ikar), ktorý naozaj citlivo rozohráva osudy piatich žien v párových vzťahoch. Aj tu sa prehráva, krachuje a rúca, ale zároveň sa žensky každodenne a urputne a potichu bojuje o novú dôstojnosť. Neplače a nefňuká sa po prehrách, radšej sa vstáva z vlastného popola, lebo nádej je pre všetkých. Fulmekovej román je o ženskej nádeji. Nerozkrikuje to však do sveta a nikomu to nevnucuje.

No a po týchto aspoň podmienečných spanilých textoch ešte nasledujú hory textov, z ktorých mnohé sa stali bestsellermi, a ak sa ešte náhodou nestali, ich autorky dúfajú, že sa stanú zajtra. Keď ich človek uvidí vo výkladoch kníhkupectiev zas sa bude môcť potešiť, parafrázujúc klasika: koľko zbytočných vecí potrebujú ľudia ku šťastiu.

 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013