Poézia 2007


Istoty a neistoty lyriky
(Slovenská poézia 2007)

Radoslav Matejov


PhDr. Radoslav Matejov

sa narodil 3. septembra 1974 v Zlatých Moravciach. Pracuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a v Knižnej revue.

Slovenskú poéziu sledujeme sumárnymi kritickými štúdiami už siedmy rok (uverejňované v Knižnej revue a na www.litcentrum.sk). Každý rok vyjde nad sto básnických kníh (s vročením 2007 vyšlo cca 150) a v súvislosti s nimi si kladieme tri základné ciele:

  1. evidencia,

  2. poetologická informácia (deskripcia, komentár), 

  3. empirická kritika (kontext, hodnotenie).

Vydavateľský rok 2007 nebol pre súčasnú pluralitnú klímu v poézii ničím prelomový. Naďalej patrí k jej základným charakteristikám rôznosť poetík jednotlivých autorov bez prednostnej umeleckej línie, takisto rôzne a nezámerné medzigeneračné vzťahy príbuznosti alebo rozpornosti – každý autorský výkon si pýta osobité kritérium zhodnotenia. Stále viac si však uvedomujeme, že básnické umenie by malo uberať zo svojej estetickej funkcie smerom k referenčnej. Vážnym dôvodom je masová kultúra a jej mediálna prezentácia, ktorá v estetizácii básnenie ďaleko predbieha. Obal na nanuk a reklama na vlasový šampón sú tými najkrajšími básňami, samozrejme, z tohto pohľadu. Estetizujú produkt, ak chcete, tému, lenže referenčne sú relatívne: nanuk aj šampón môžu ale nemusia byť naozaj takými. Poézia, či chceme alebo nechceme, využíva tie isté postupy, určite že má svojské prostriedky a iné funkcie, ale hĺbková semióza sa takmer nelíši. Spätne pre poéziu z toho vyplýva, že by sa nemala báť viac vystihovať realitu, svet, život, myšlienku, cit atď., hocijako si to ňou stvárňované nazveme.

Každý rok načrtneme niektorý z parciálnych fenoménov, ktoré sa poézie dotýkajú. V minulosti sme hovorili o básnickom jazyku, o vzťahu k spoločnosti, o postmoderne – permanentná prevaha mediálnych vnemov a ich dosah na recepciu poézie nás zas zaujala tentoraz. Môže to znieť ako umelo vyhrotený problém, ale pravdou zostáva, že veci si najlepšie uvedomíme v protikladoch. Hľadaním vhodného protikladu k poézii nájdeme veľa odpovedí pre ňu samú. Poézia sa potrebuje stabilizovať, potrebuje sebadefiníciu, a to takú pevnú, že obstojí aj smerom navonok, smerom k iným (mediálnym) diskurzom ako špecifický jazykový útvar, ktorý transformovaním reality vytvára novú, umelecky originálnu kvalitu s výpovednou hodnotou, aká sa nikde inde jednoducho vytvoriť nedá! Vychádzame z viacročného pozorovania našej poézie, kde sa najpôsobivejšími javia práve diela s akcentom na realitu, na jej prepojenie s vnútrom, s fakticitou vnútra, s prežívaním, s vyznávanými princípmi atď. a zachytené výstižne, s absolútnou presnosťou až vecnosťou, neozdobne – zachovávajú si vernosť vyjadrenia aj napriek vedomiu postmodernej posttextovosti každého textu. Túto schopnosť sme definovali v minulých rokoch ako vzdor. Poézia sa cez realitu akoby sama najlepšie vystihovala. Každé odhliadnutie od reality pôsobí ako cúvnutie, nepresvedčivosť. Poézia jednoducho musí mať na túto dobu, a nielen to, mala by ju vedieť pretvárať. Inak zdegeneruje (akože už aj) na izolovanú zábavku, vlažný akt, polomŕtve násilie, kratochvíľu desiatok bláznov, čo si myslia, že keď strúhajú veršíky, sú výnimoční...


Prvoradými adresátmi tohto hodnotiaceho sumáru sú autori. Minulý rok sme dali do titulu slovo dubisko, ktoré malo naznačiť, že poézia by sa mala odvíjať od istôt a k nim aj smerovať – myslíme v prvom rade výpovednú istotu básne, jej existenciálnu samostatnosť. Nemusí to byť ten najsprávnejší recept, ale ani najnesprávnejší. V zásade sa však ukazuje, že autori si žijú svojimi tvorivými životmi a okrem vlastných básnických výstupov ich už nezaujíma žiadny iný. Málo je autorov-čitateľov, ktorí sú schopní štandardnej umeleckej sebareflexie pri konfrontácii so súčasnými dielami. Práve aj tento fakt vplýva na to, že v našom kritickom prístupe súčasnú poéziu modelovo vnímame ako abstraktnú sieť vzťahov medzi básnickými textami. Nerozlišujeme v nej úrovne, skôr charakteristické miesta – tvoria ju: diela kriticko-dejinnej relevancie (poézia životného princípu – reálnej hodnotovosti, poézia suverénnej individuality a básnického invariantu, postmoderná poézia), fluktuačné dielanulová poézia. Podrobnejšie sme sa vysvetleniu tohto modelu venovali minulý rok, len pripomíname, že kritériom ich vydelenia je funkčnosť v literárnej komunikácii. Diela prvej kategórie literárnu komunikáciu invenčno-inovatívne obohacujú. Ich individuálnosť necháva medzi nimi veľké valenčné vzdialenosti, riedku sieť; okolo nich je teda „voľný priestor“, majú „vyznenie“ – voľnosť priestoru zvyčajne provokuje k napĺňaniu následnou umeleckou a odbornou metakomunikáciou. Fluktuačná poézia je nekonzistentná, čo súvisí s rozdielmi v jednotlivých básnických výkonoch rozkmitaných medzi schopnosťou individuálneho básnictva a preberaním tradičných či súdobých prvkov rôznych poetík alebo ich variantným domýšľaním – ide často o kapricióznu lyriku. Sieť prirodzene v takýchto miestach vykazuje nepravidelnosti, trhliny aj duplikované väzby. Najhustejšiu sieť, priam zhluky, vytvárajú diela nulovej literatúry a pre minimálne autorské diferencie hovoríme o nej ako o útvare súčasnej ľudovej poézie.

Rečou čísel: v nasledujúcom texte uvádzame 131 diel, ďalších 10 dokladáme pre informáciu a vieme zhruba o ďalších 10 – buď sú to zborníky, alebo knihy, ku ktorým sme sa nedostali. Zo 131 kníh radíme:

  • do množiny diel kriticko-dejinnej relevancie 16,

  • k fluktuačnej poézii 53,

  • a nulovú poéziu reprezentuje 62 kníh.


Princípy a hodnoty

Do diel kriticko-dejinnej relevancie radíme aj, a najmä, tie, ktoré sa prezentujú životným princípom či reálnou hodnotovosťou. Naša kritická skúsenosť odhalila, že práve tieto diela dokážu poéziu formulovať pre dnešok tak, aby sa sama poézia nemusela scudzovať (ako v postmoderne) a aby sám lyrický subjekt zostal v referencii verný sebe (toto sa nedarí autorom suverénnej individuality a invariantu, lebo často ich poéziu vyčerpáva len/až toporné formulovanie vlastnej inakosti bez hlbšej sebaidentifikácie a často aj bez ohľadu na súčasný kontext). V danom vydavateľskom roku nemožno v tejto fáze nespomenúť Milana Rúfusa (1928). Po dvoch rokoch od zamýšľaného básnického závetu Báseň a čas znovu vyvolal pozornosť nielen literárnej, ale aj širšej mediálnej verejnosti zbierkou Vernosť (Slovenský spisovateľ). V daných súvislostiach tento akt pôsobí falošne, pretože každý čitateľ, ak akceptoval Rúfusov morálny kredit, uveril že Báseň a čas je naozaj závetom. Lenže dnes treba byť neverní, aby sme sa dostali k vernosti, k Vernosti. Logika dialektických protikladov dnešných dní však ponúka aj iný prístup a aj v súvislosti so vzdorom, ktorý sme už v predchádzajúcich kritických hodnoteniach povýšili na literárne vcelku dôležitú kategóriu. Totiž Vernosť čítame ako produkt onej vzdorovitosti: vyvolala nutnosť osobnostnej transcendencie, presah za vlastný závet s presvedčením o dôležitosti a potrebnosti aj ďalších veršov. Evokuje to vertikálu Rúfusovho básnického hlasu prichádzajúceho z hora dole, od Boha k ľuďom, od princípov k správaniu, a spolu s tým prorockú atmosféru, moment zmŕtvychvstania. Rúfus patrí k hŕstke slovenských básnikov, ktorí si dovolia vysloviť čosi nadsubjektívne, a pritom nezľavia z legitimity subjektu. Je v dejinách našej poézie naozaj unikátny, sám sa stal poéziou, jej epitafom! To vysvetľuje množstvo definícií poézie a básní v jeho veršoch (nielen v posledných zbierkach), ony sú Rúfusovi vlastne sebareflexiou, ony sú pravidlami básnického aj ľudského etosu. Báseň sa stáva etickou normou, normou ľudstva... Znie to veľkolepo až neuveriteľne, presne ako v témach staroby, bolesti z údelu a odchodu zaznieva prostá, múdra humánnosť. Nakoniec sa dá aj Rúfusovej Vernosti uveriť, ale pozor na nebezpečenstvo prázdneho symbolu... (Pripomíname, že autorovi vyšla deviata časť súborného diela Dielo IX. (MilaniuM), ďalšia reedícia Modlitbičiek (Mladé letá) a audioknihy (CD): Murárska balada Óda na radosť (Vydavateľstvo PRO)). Rúfusov rovesník Viliam Turčány sa v autorskom výbere z piatich doterajších zbierok artistnej lyriky Prsteň (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ďalej VSSS) ideovo zameriava na láskyplný vzťah k životu, ku klasickej gréckej, rímskej, renesančnej kultúre, ale aj k rodisku a nášmu národu, k pozitívnym hodnotám a k Bohu či Božej Matke. Tento geniálny prekladateľ urobil a robí z poézie príležitosť počuť slovenčinu úplne nanovo, jej morfológiu a syntax ako nikdy predtým, priam ako rébus – strofické útvary majú originálnu intonáciu (podobne to dnes dokáže len Ľ. Feldek). Napohľad síce môže ísť o pekný muzeálny kúsok, miera súčasnej problémovosti je takisto minimálna, no každopádne ide o básne pevnej koncepcie a vysokého ducha – navyše, lyrický subjekt prežíva poéziu ako castitas, fatálny celibát. Vyberá pre mladých básnikov v súvislosti s tvorbou na svetlo sveta oddanosť, pokoru, žičlivosť, vníma poéziu ako dokonalosť, o ktorú sa treba snažiť. Blízky v akademizme je Turčánymu takisto literárny vedec Eduard Gombala (1932), venuje mu posledné štyri rispety v knihe Moji najmilší (Katolícka univerzita Ružomberok). Už názov naznačuje, že ide o výberovú kreatívnu percepciu Gombalovi najmilších básnických osobností našej poézie (Hollý, Sládkovič, Hviezdoslav a i.). Sú to parnasistické verše životnej harmónie, sviatočnosti, literárnej úcty i literárneho nadšenia s univerzálnym posolstvom krásy a duchovnej/kresťanskej dokonalosti. V básňach je veľa naučeného, menej originálneho.

Traja starí múdri muži, pracovne si ich nazvime svätá trojica roku 2007, odfúkli prach zo zašlej poličky s označením vysoká literatúra a súčasnosti vracajú vznešenosť poézie. Pre mnohých to môže byť inšpirujúce, pre iných je práve takáto predstava poézie odstrašujúca... Trojicu zástupcov staršej generácie dopĺňame bibliofílskou maličkosťou prozaika a dramatika Jána Milčáka (1935) s titulom Songy (Modrý Peter). Vošlo sa do nej sedem príležitostných, nostalgických a vo výraze afektových, združene rýmovaných a rytmicky spevavých básní – báseň sa tu klenie nad životom ako jeho umocnená afinita. A osobitným postavením básne v kontexte života i jazyka sa dostávame k nekompromisne filozofujúcej a miestami mysliteľsky britkej knižke Ivana Kadlečíka (1938) Matka všetkých slov (F. R. & G.). Autor využil haiku, formu, ktorá má v našej poézii v jednotlivých dielach za posledné roky azda viac mínusov ako plusov a budeme sa jej venovať aj ďalej v texte. Kadlečík zdanlivo posunul jej možnosti, keď pochopil haiku ako strofu a radí ich za sebou v rámci básne, inde zostal pri pôvodnom chápaní. Haiku získava umeleckú silu dobrovoľným minimalizovaním parametrov formy (3 verše, 5, 7, 5 slabík), v ktorej sa protipólne prozaicky hovorí o niečom neohraničenom – v tom je čaro haiku. Ak Kadlečík v básni radí haiku za sebou, čaro sa stráca. Pritom ide o výsostne koncentrovaný spisovateľský typ, takže si toto divné formové rozvíjanie nevieme dobre vysvetliť. Píše: „Nazrieť do vnútra / hmatať vášnivý pokoj / v pokornom vzdore“ – zjavné rozdielnosti („znak / ostro dvojsečný“) rieši samým jazykom, jeho skrytou dispozíciou byť prítomným aj bez slov, teda vravieť, povedzme, celou stranou, nielen vysádzanými veršami. Znamená to neurčovať sa len sémantickými možnosťami slov a viet, ale cez ne vchádzať do neplynutia, do nemoty, späť do matky všetkých slov. Kadlečík prepája viditeľné s neviditeľným ako následok s príčinou, fundamentálne, vo svojom filozoficko-meditatívnom postoji opierajúcom sa nielen o jazyk, ale aj o hudbu, no takisto aj o tao a zen.


Básnikov, ktorí vložili do zväčša reflexívnych a duchovných veršov podobné princípy či hodnoty, je nepomerne viac, no kvalitatívne ich zaraďujeme k fluktuačnej poézii, pretože poetikou pôsobia nevyrovnane, prípadne do nulovej poézie. No vytiahnime sem ešte Evu Fordinálovú (1941), ktorá po debute z roku 1997 zrazu básnicky akceleruje a po zbierke z roku 2005 vydáva ďalšiu Chystám Ti miesto (Lúč + Spolok sv. Vojtecha). Znova ide o osobnú komunikáciu s Bohom, symbolicky prítomným v prírode, v atmosférických javoch, v rastlinstve atď. Nástojčivosť prepojenia duše – akejsi impresionistickej krajinky – s Bohom pôsobí dôverne, citlivo a vizuálnym vyobrazením mimoriadne fluidne. Tematické uchopenie, štýl ani viazaný verš určite nie sú inovačné, no zato verš má pevnú stavbu a sémanticky presne využitú rytmiku. Ak bola Fordinálová v predchádzajúcej zbierke silanovská, v tejto má bližšie ku Kraskovi – jej poézia sa stáva mystickou, čo vzhľadom na jej potenciál môže ešte vyústiť do kľúčového diela súčasnej duchovno-mystickej literatúry.

Čo má spomedzi kníh poézie s vročením 2007 naozaj živý kontakt s realitou a jej spracovávaním paralelne akcentuje subjektívny principálno-hodnotový rámec, to sú diela nasledujúcich spisovateliek a jedného debutanta.

Mimoriadne vysoko hodnotíme knižný diptych Dany Podrackej (1954) Persona & Morfeus (SOFA). Reflexívno-kontemplatívne verše Persony a lyricko-éterické gnómy Morfea stoja na základnom básnickom geste: tají sa v ňom idea nerozdielnosti diferencovaného sveta na tu/tam, hore/dole, teraz/potom, sen/skutočnosť atď. Autorka totiž celou témou preniká naraz, v jedinom navrstvenom ohniskovom bode, v stretnutí vnútra s inšpiračnými momentmi, zväčša vizuálnymi, so životnými impulzmi, spravidla tragickými, a textovými impulzmi (nimi tenduje k postmoderne), s náboženstvom a ezoterikou, s umením, so spomienkami. Umožňuje jej to metóda psychologickej reinterpretácie skutočnosti, snivého videnia, prelínania časov, a z hľadiska kauzálnej reality, dôraz na nelogické väzby – takisto poetika senzitívnej metafory kombinovanej s vecnosťou. Básnické vyjadrenie kompenzuje popretie bežných zákonitostí a civilného poriadku poriadkom mýtizujúcim až mystickým. Knihy sú naplnené emočnou symbolikou a v tomto zmysle sa ich funkcia najlepšie ukazuje v zobrazení originálneho poznania, teda básnickej noetiky – noetiky neobratej o krásu. Podracká sa nevyčerpáva sebaprojekciou, sebapoznanie transformuje do podoby kolektívnej skúsenosti, poznania spoločenského a ľudského (najmä etika, história a politika). Z poézie nevyrobila príležitosť hovieť si vo výsostnom súkromí, predstavu súčasnej poézie korigovala tým, že zo svojho súkromia urobila prechodnú miestnosť (tranzit), cez ktorú sa vchádza inam, na jungovské miesto zjavenej múdrosti, kde všetky duše preniká rovnaké déjà vu. Tak umožňuje čitateľom zároveň zdieľať obrazy a výjavy sebapoznania, a súbežne ponúka prežitie osobnej noetiky nepostrehnuteľných súvislostí. Porozumie ten, kto precíti – veď k čomu inému majú viesť knižky s jedným titulom prevzatým z jungovskej psychoanalýzy a s druhým z gréckych bájí, ak nie k pochybnosti o našich samozrejmých istotách zabetónovaných vo vedomí?! Persona – archetyp označujúci sociálnu masku človeka a Morfeus, boh snov, zobrazovaný s krídlami na sluchách. Nachádzame v tom dramatickú vieru v kompetencie tejto básnickej výpovede, nachádzame presvedčenie, že nejde o úlet s „podmazom“ čarovnej atmosféry, ale o pravdu. Pravda v slovách o duši a čírosti však dnes znie ako naivita či nihilizmus. Naivita, lebo kto dnes verí v niečo ako pravda, a nihilizmus, lebo každá pravda je vyvrátiteľná. Podracká má však jeden uveriteľný tromf: ženstvo. Spojením so ženskosťou, ako život a svet zachraňujúcim princípom, princípom obetavosti a celistvosti, ako obchádzaným, nežným aspektom božskosti, vychádzajú naivita i nihilizmus ako vyliečené pojmy, teda ako viera a plnosť, a to aj napriek permanentnej existencii utrpenia. (Pre úplnosť uvádzame titul Kam si líha strom (Literárne informačné centrum), v ktorom vyšli vybrané básne autorky vo francúzštine, v angličtine, nemčine a taliančine).

Podrackej nebývalý projekt sa stáva terapiou súčasnosti, inú verziu ženstva ponúka rovesníčka Anna Ondrejková. Svojím výberom dokázala, že výber nemusí mať len afirmatívnu funkciu, môže sa stať novou knihou. Havrania, snová (MilaniuM) – s doslovom A. Bokníkovej-Tóthovej – obsahuje celé zbierky z 90. rokov, úvodná časť zahŕňa verše Plánky (1984), sčasti upravené a doplnené o knižne nepublikované texty; záverečnú časť tvorí cyklus básní Havrania, snová z roku 2001 publikovaný dosiaľ súkromne. Pri lyrickom portréte tejto svojbytnej spisovateľky treba zdôrazniť jej poetiku, ktorá sa podpisuje pod zvláštnu magickú atmosféru básní: možno hovoriť o surreálnom romantizme. Ten sa tvaruje fragmentarizovaným veršom, rečou, ktorá sa zámerne stavia proti plynulému tempu – tak dokáže klásť zložité asociácie vedľa vedomých a podvedomých zážitkov a vízií na rozsekanú, redukovanú plochu básnických výpovedí. Ondrejková akoby verše nepísala, ale odkrajovala a rezala; nečudo, že motívy bolesti, sebatrýznenia či masochizmu spojené s erbovým motívom/symbolom krvi a krvácania sú existenčnou paradigmou lyrického subjektu – miera jeho stotožnenia s autorkou je maximálna, performančná; toto umenie je teda žité (a naopak), snáď to vidno už z rýmujúceho sa spojenia mena a titulu, prívlastky sú ďalšie priezviská: Anna Ondrejková / Havrania, snová. Ženské utrpenie chce rodovo i historicky prekryť mužské, chce touto poéziou na seba upozorniť, pokúša citlivosť, provokuje prah bolesti, chce upozorniť na vlastnú skutočnosť, legitimitu a intenzitu. Ak by sme porovnávali, generačne a v rámci ženskej poézie, potom Haugová stvárňuje jedinečný mýtus ženy a muža, Podracká tento vzťah tlmočí sakrálnou metafyzikou, Ondrejková ho však deštruuje, v jej diskurze ho prekrýva dôraz na snivo-reálnu algéziu, akciu mučenia uzavretú v divadelno-výtvarných kompozíciách. Ženstvo v jej podaní osamostatnieva, a tak vlastne rastie.

Centrovanie ženského sveta viac mimo vzťahu muž-žena, skôr do oblasti vnútornej, výsostne ženskej intimity predostiera Viera Prokešová (1957). Básne-duševné miniatúry zbierky Vanilka (Petrus) pigmentujú pochmúrne stavy depresie zo samoty a prázdnoty, ale zároveň aj z pociťovanej hrozby, ktorá sa otvára vonku, v situáciách vyžadujúcich si kontakt. Izba, byt, zastavený čas a izolácia znamenajú bezpečie, aj keď skľučujúce, predsa dôverné a osobné; vonkajšok, mesto, plynutie a pohyb, ľudia – až tieto motívy v lyrickej protagonistke vyvolávajú existenciálnu klaustrofóbiu. Typickými Prokešovej statickými zátišiami, v ktorých sa predmetný svet vpíja do duševného a naopak, fotografiami s viacerými naskladanými a prekrytými obrysmi, sa vinie jemná, symbolikou emocionalizovaná, skrehnutá reč – je to jediná slovenská poetka, ktorá dokáže z pominuteľných nálad utvárať plnohodnotnú sebareferenčnú poéziu (náladová lyrika u mnohých poetiek býva práve naopak, zväčša prihlúpla). Sugescia zobrazenia duševného utrpenia v tejto zbierke patrí k vrcholom našej poézie, práve preto, že sa na koncentrovanej ploche stručných básní dá intenzifikovať pravdivou obyčajnosťou, prozaickosťou motívov – doteraz Prokešovej báseň nikdy nepôsobila tak človečensky ostro, až traumatizovane.

V súčasnosti chápeme našu poéziu ako koexistenciu množstva autorských poetík, dôležité je, aby sa každá sama v sebe správala charakteristicky, aby sa sama vedela argumentovať, a to presvedčivo! Univerzálne kritérium neexistuje, len akosi apriórne často priznávame status poézie knihám, ktoré sú napohľad zložité, intelektuálne a vážne. Čo je aj v poriadku, ale iba potiaľ, pokiaľ uznáme hodné bytia aj knižky postavené opačne, no s nepoľavenou originalitou. K predchádzajúcim spisovateľkám priraďujeme preto aj Juditu Kaššovicovú (1959) a jej dvojjazyčnú básnickú zbierku (do maďarčiny preložil Elemér Tóth) s dvomi CD (v slovenčine a maďarčine) Rok v Šamoríne / Egy év Somorján (Vl. nákl.) Rok v Šamoríne patrí medzi tie druhé knižky, ale nie druhoradé. Veď pocitová realita s melanchóliou, nostalgiou, s životným optimizmom a gospelovou radosťou, s otvorenosťou prijímania prítomnosti i spomienok, s farebnosťou vízie a až s detskou chuťou rypnúť si tam, kde to dospelí už nevedia, to sú veci pre poéziu priam domovské: „Z oblaku strihli si / divoké husi. / Pierkom na studne / píšu, že tu si.“ (s. 37). Uvedené lyrizačné prvky vytlačili z básní myšlienku, zostal v nich len ťah po nej, domnienka, fragment, brázda vpitá do vody. Kaššovicová tak paradoxne zvyšuje hodnotu vlastného autorského gesta: proklamovaným šťastím („Som rozjarená / som nadšená životom“ (s. 25)), programovým sústredením na pominuteľné detaily, privátne akoby bezcenné obrázky poukazuje na bezstarostnosť, tým v základnom geste kontrastuje so zložitou lyrikou vyššie uvedených spisovateliek. Uznávam však, že kompozične a tvarovo môžu mať k básňam mnohí výhrady. Najdôležitejšia je však zbierka v porovnaní s konzervatívnymi patriotickými výlevmi. Poetikou, muzikálnosťou, ilustračno-fotografickým vybavením i typograficky nadväzuje táto Kaššovicovej kniha na Šamorínske verše z roku 2005. Už tento projekt vrátil do hodnotového spektra slovenskej lyriky prostou, folkovou rečou bezprostrednú emočnú väzbu na blízky priestor. A to esteticky veľmi prézentne a odzbrojujúco. Ukázal tak však oveľa väčší priestor vlastnej tvorivej realizácie a zároveň priestor prekvapivo nadšamorínsky, neprebádaný, obchádzaný autormi a autorkami utiekajúcimi sa do všetkých možných-nemožných normálností aj nenormálností a často iba preto, aby to vyzeralo akože echtovne básnicky.

Túto časť, vzhľadom na pôsobivú principiálnosť básnenia, dokladáme debutom Pavla Garana (1978) Smrť zahroteným prstom (VSSS). Ide o debut zrelého básnika a jeden z najlepších debutov posledného obdobia. Výborná básnická zbierka, ktorá odhadla veľa z toho, čo poézia dnes potrebuje hovoriť: predovšetkým nesie bytostnú vieru v básnické spracovanie vlastného sveta a zároveň ju sebairóniou falzifikuje. Vzdoruje normálnosti života jeho prevrátenou, paradoxnou alternatívou, alternatívou básnického osudu plného stratenosti, chýb, pochabosti, ale aj citlivosti a zraniteľnosti. Takisto vzdoruje vízii poézie ako len na text redukovaného umenia, poézia sa tu stala životným štýlom, mágiou, ktorá pramení z reality, z osobitej zážitkovosti a sebaskúsenosti – lyrický subjekt má presne toľko ostentatívnosti, aby vyvážil extrovertnú líniu (povedzme, motívy krčmy a pitia) s introvertnou sugesciou. Garan píše voľným aj viazaným veršom, sonetmi, no ani silný tlak formy ho nezviedol na sémantický ornament či na exhibíciu veršovej techniky, čo je pri takejto voľbe dosť únavným pravidlom. Ani Garan neobstál bez výnimky, dokázal však preladiť tvar bližšie k rázu výpovede – monológov o pozorovanej všednosti, o expresívnych situáciách, o zúfalom pití – so skrytou a vážnou ideou pýtajúcou sa na zmysel života. Charakterom reflexie a samotárstvom lyrického hrdinu pripomína Mariána Milčáka, výstrednou gestikuláciou zas raného Jozefa Urbana, Vlada Puchalu alebo Mariána Grupača, outsiderstvom barbarskú generáciu, či najviac Koleniča – no jeho poézia je zložitejšou tvorivou križovatkou, v ktorej sa stretávame aj s Válkom, Mihálikom, Kondrótom a i. Sám autor sa k týmto menám hlási, prežíva ich, prepisuje do vlastných veršov, organicky tak smeruje ku konvenčnej lyrike hlásiacej sa k dobrej tradícii našej poézie (podobne organicky zrastený s našou tradíciou dobre debutoval tiež Radoslav Tomáš). Neznamená to, že autor zostal v úlohe eklektika, iba priznal základy, z ktorých sa mu dobre a nanovo vraví o tom, ako poézia dokáže očarujúco preklínať, ako dokáže mať zmysel, dnes!

(12 titulov, no z toho Moji najmilší, Songy, Matka všetkých slov, Chystám Ti miesto majú aj fluktuačný charakter)


Individualita a invariant tentoraz v súvislosti s avantgardou

Spisovatelia tejto časti sa napospol snažia preukazovať tvorbou vlastnú individualitu, dôraz kladú na jej invariantnosť. No kriticko-dejinnú relevanciu z nášho prítomného stanoviska napĺňa aktuálnou knihou nanajvýš Kamil ZbružJuraj Bakoš Ján Zambor, ostatné knihy možno vztiahnuť k fluktuácii.

V minuloročnej produkcii zaberá kniha Kamila Zbruža (1964) Primitív (Petrus) osobité miesto, vyplývajúce najmä z avantgardného prístupu k básnickému textu. Už v predchádzajúcej Zbružovej tvorbe rezonovala textová paródia, teda schopnosť experimentálnymi grafickými prvkami, motivickým monotonizmom a minimalizmom spochybňovať modelový komunikačný status básne, jej autora i čitateľa. Zastávame názor, že experiment pre súčasnú poéziu nie je veľmi prínosný, poézia sa sama potrebuje stabilizovať. Každý experiment je vždy aj obeťou vlastnej estetickej hry, v básnictve sa vždy musí opierať o nejakú zažitú predstavu, o nejaký kánon, ktorý následne narúša snažiac sa týmto prevrstvením poukázať na seba ako možnosť inovácie. A ak poukazuje na seba, často už niet miesta na realitu, na tie tony realít, v ktorých dnešný človek žije a ktoré stoja minimálne za tony básní preto, aby aj dnešný človek vedel, že poézia dnes nestratila pragmatickosť a stále je hovorením človeku. Experiment hovorí za seba a je to tak aj v Zbružovom prípade; nejde o zbierku básní, ale o básnickú kompozíciu reťazovo usporiadaných replík či formuliek so silným rytmickým pôdorysom evokujúcim primitívne zariekanie, modlitbovú litanickosť alebo repetičné údery diskotékovej hudby, čo je vlastne to isté. Výrazná kompozícia zastiera význam samého textu; čosi čítate, ale prednostne si uvedomujete len rytmus čítania (pomáhajú tomu aj gramatické rýmy), nie tému či ideu. Týmto vyprázdnením sa identifikujete, aj nechtiac, s lyrickým subjektom-primitívom a primitivizmom – toto sa Zbružovi podarilo skvelo. Pritom primitivizmus tu nefiguruje v negatívnom hodnotovom poli, Zbruž ho šprihol ako provokatívnu epistému človeka povedľa toľko vyznávanej sofistikovanosti. Tematickú rovinu určuje ezoterika, ktorá predstavuje v jednotlivých básnických sekvenciách cestu duše pravdepodobne k osvieteniu, k bodu obratu. Ideovo ide predovšetkým o provokáciu, relativizovanie vžitých náboženských predstáv a predstáv o človeku – Zbružov primitív je agent-provokatér, niekoho určite dostane... Jeho generačný druh z barbarskej generácie Ján Litvák (1965) integruje v sebe duchovného hľadača a až potom literáta, aj preto sa prednostne vyhýba vopred daným žánrovým kritériám a text nanajvýš aranžuje podľa svojich výpovedných zámerov. Jeho literárnosť charakterizuje fragmentárna koncíznosť textov na pomedzí príbehových a cestopisných čŕt, memoárov, fejtónov a odborného výkladu – posledné knihy (Živorodka..., Pijem vodu z Dunaja) a aktuálna kniha Bratislavské upanišády (F.R.& G.) potvrdzujú predstavu literatúry ako nezávislého zápisníka tu a teraz žijúceho a pozorujúceho subjektu, ktorý došiel k poznaniu, že všetko je posvätné (v chápaní hinduizmu) a tento svoj vhľad, aj dosť didakticky, odovzdáva ďalej. Každá zo spomenutých kníh preukazuje značnú lyrizáciu, no Pijem vodu z Dunaja sme napriek tomu do hodnotenia roku 2006 nezaradili, keďže ani formálne nešlo o veršované dielo. V Bratislavských upanišádach sú posledné tri cykly v tomto zmysle básnické a musíme priznať, že aj dosť umelecky plytké a jednostranné, zúfalo kritické voči preferovanému obrazu úspešných a bezohľadných, voči devastácii prírody a morálky. Litvák vo väčších skladbách pripomína famóznu Skepsu (1995) Jána Šimonoviča.

Ich ďalší generačný druh, zároveň solitér Ivan Kolenič (1965) sa po rapsodickom pásme spred štyroch rokov pripomína zbierkou poém a básnických poviedok s nonšalantným titulom Zuzana povedala (Agentúra Signum). Charakterizuje ju bohémsky životný pocit, stabilná koleničovská osnova tém prežívania osobnej slobody korešpondujúca s osudovou autoštylizáciou, pretavená zväčša do monumentálneho erotického adrenalínu alebo do divokého zážitku (močenie na toaletách, prepad banky a pod.), tém sebazničujúcich okamihov, depresívnych stavov, spoločensko-náboženských zádrapiek; a takisto koleničovský štýl, expresívny so sugesciou emotívnej spontánnosti. Nesúlad indivídua so spoločnosťou a jej inštitucionálnou podobou a pravidlami, táto bítnická mantra, to je rebelsko-hedonistická trvácnosť Koleniča, aj jeho návratného intratextového gesta. Kolenič sa nevyvíja, ale ako sme spomenuli, pripomína. V najnovšom diele dosť upustil zo svojej originálnej obraznosti, aj z nárokov na umelecký charakter výpovede, stal sa, naopak, prvoplánový, dosť nepatrične plebejský, a nevieme, čo s básňou Vylez mi na hrb, armáda o unikaní pred odvodom na vojenskú službu(?) – považujme ju za retro roku 2007... Každopádne: v tomto tisícročí najhoršia Koleničova kniha.

Koleničova lyrika sa indivíduom dotýka spoločnosti, odporuje jej, no zároveň k nej vytvára konformné puto, priživujúc sa na jej nedostatkoch. So spoločenskou situáciou a aktuálnymi problémami sa cez vybrané negatívne emblémy súčasnej civilizácie vyrovnáva v štyroch rozsiahlych skladbách (dve z nich sú knižne publikované prvýkrát) knihy Zóna (VSSS) o generáciu starší no neúnavný bítnik Tibor Kočík (1952). Robí to transparentne a lacno, pretože iba preberá fenomény pertraktované v médiách a sociologických štúdiách – inštaluje ich do prúdu voľných veršov svojich pásem ako výstrižky, nálepky a štítky, vymenúva ich, ale nepridáva im okrem štipky anarchie a revolty aj umeleckú ideovosť. Kočík, samozrejme, svojou reflexívnou, spoločenskou lyrikou kritizuje aj sa filozoficky identifikuje so súčasnosťou melancholicky pripomínajúc humánnosť; sympaticky pôsobí neautoritatívnosť v postoji a expresívnosť v prejave.

Kontaktom lyrického subjektu nielen so súkromím, ale aj s vonkajšou a spoločenskou skutočnosťou sa tiež v našej literatúre situuje Ján Zambor (1947). Po vlastnom výbere z roku 2003 ponúka ďalší vlastný výber z doterajšej tvorby, tentoraz trochu iný, spätne upravovaný, graficky pôsobivejší a doplnený celou novou zbierkou Nádhera zmesi. Sťahovavé srdce (Zemplínska spoločnosť) jednak dokumentuje autorskú genézu a zároveň má platnosť aktuálneho básnického textu, lebo Nádhera zmesi zážitkovým a opisným východiskom prezrádza väzbu na autorský subjekt posledných rokov, ktorý estetizovaním prírodných, sociálnych a kultúrnych momentov i rodinných udalostí urovnáva tradične kontrastný pár domov-cudzina, súkromie-spoločnosť, čím vytvára krásnu zmes. Zamborova lyrika ubiehajúcej krásy, básnického riportu, silnej inšpiratívnej chvíle na plátne všedného dňa a metaforických, citových zvratov, má tradičnú symbolistickú atmosféru, avantgardnú obraznosť a osudový ráz – nevyhla sa klišé ani prílišnej aplikácii teoretických vedomostí, no Zambor patrí k málu autorov, ktorí hodnotovo rešpektujú kolektívne určenie (rodina, blízki, básnici) subjektu a neodvodzujú ho len z partikularity. Tak sa mu podarilo legitimizovať báseň aj ako širšie platnú a prístupnú výpoveď o človeku, človeku, ktorý stále žije v objatí s ním komunikujúcej skutočnosti.

Oproti Zamborovi by sme mohli podľa knižky Diabolské balady (VSSS) postaviť Dalimíra Stana (1955), ktorý každou zbierkou-kompozíciou bazíruje na svojej invariantnosti, individuálnej výlučnosti, a to najmä cez zamýšľanú tvarovú pevnosť a koncepčnosť i významovú špekulatívnosť. V rade rond a balád s využitím akrostichonu, a teda celkovo náročného viazaného verša, expresívne s kvetnatými protikladmi vraví o rozbúrenej tragickej duši, vnútornej nespokojnosti a nestálych pocitoch. Stano buduje na tradícii, zároveň ju v náznakoch ruší avantgardou i postmodernou; básne z takejto tenzívnej kombinácie vychádzajú výrazovo síce zaujímavo, ale významovo skomolene.

Rozmernú bytostnú reflexiu dneška ponúka liptovský rodák Juraj Bakoš (1964) aj v štvrtej zbierke básní-esejí, básní-riek Úvahy o slovách a hľadaní (VSSS). Pokúša sa definovať človeka dnes – dosť sme už o ňom napísali v hodnoteniach poézie rokov 2003, 2005 a 2006 a keďže prináleží k spisovateľom s nemenným poetickým fundamentom, nasledujúce riadky sú len spresňujúcimi doplnkami k predchádzajúcim vstupom. Využíva zložitý abstraktný filozofický jazyk a výkladový postup, nelyrickú formu textu, ktorú už miestami ani nepociťujeme ako veršovú, skôr sa blíži k filozofickému aforizmu. Bakoš uvažuje neosobne, všeobecne, v oblasti semiotiky, kozmológie a psychológie, je idealistom, teda odhaľuje neviditeľné princípy zjaveného, o je aj jednostaj pochybujúcim a pýtajúcim sa, stále potrebuje vysvetľovať, preniknúť všetko myšlienkou, analyzovať a syntetizovať, spájať poznanie s realitou, „nasýtiť dušu“. Pozoruhodnú a veľkolepú snahu ruší, ako aj v predchádzajúcich knihách, občas verbalizmus, nezrozumiteľnosť a kompozičná monotónnosť. Treba však uznať, že Bakoš si udržiava vo vlastnom invariante poézie mysliteľskú nápaditosť, ukazuje noetiku umenia, tak vzdoruje vykalkulovanej nivelizácii sveta i bežnej predstave poézie obmedzovanej na citovú sféru. Práve ju priorizoval do podoby citového gýču básnik mladšej strednej generácie Pavel Urban (1973) už v tretej zbierke Ab imo pectore (z hĺbky srdca) (VSSS). Keď si tak zrekapitulujeme naše názory na jeho predchádzajúcu tvorbu, nevychádza z toho veľmi pozitívne – žiaľ, ani aktuálne nezapríčinil nutnosť zmeniť ich. To, že niekto dnes vie poetisticky vymaľovať pocitovo-eroticko-ľúbostný rámec chutnučkou senzitívnou metaforou a sentimentálne si zamudráčiť, to dnes stojí za prd.

Ale vráťme sa k ďalším avantgardným inšpiráciám a ich súčasným podobám – dominantným kriesiteľom surrealizmu je v staršej generácii Ivan Mojík (1928–2007) aj ďalšou publikáciou Menuet s neviditeľným starcom (Lukapress). Vzhľadom na počet jeho kníh s minimálnymi rozdielmi, posunmi a s nemenným nadsadením imaginácie nad všetky zložky básnickej výpovede, vnímame aj aktuálny knižný prírastok ako prefabrikovanie, nie ako tvorbu. S istými obavami si uvedomujeme, že do podobného škripca správnosti osobnej predstavy umeleckého vyjadrenia s maximalizovaním imaginatívnej subjektívnosti, fantazijnosti a hodnotovej nezáväznosti sa dostal svojím druhým knižným výstupom Pero Le Kvet. Aj v ňom víťazí hravosť, recesia a pestrosť vnútorného prežívania nad realitou – fantázia, dištanc od reality, sú v textoch, epigramoch a kaligramoch Perózie (Artis Omnis) vyznávanou prioritou. Ide o radostné umenie zmyslových, tvarových a farebných predstáv, nenútených psychodelických stavov s melancholickými alebo nonsensovými pointami. Na rozdiel od Mojíka však Le Kvet stvárňuje aktuálnu, zábavne ladenú sebaskúsenosť, preto sa číta s pôžitkom. Na margo dokladáme titul Posledná vec a iné (Kalligram + Ústav slovenskej literatúry SAV), v ktorom jednu kapitolu tvoria básne Leopolda Laholu (1918-1968) so stopami surrealizmu modifikovaného existenciálnym nepokojom.

Zvláštne sa avantgarda dotýka aj Igora Válka (1967) a jeho súboru dedikačných básní Korene a úlomky (vydané nákladom priateľov I. Válka). Metodicky v ňom využil asociatívnosť, v štýle zas rustikálnosť s minucióznosťou, upnutím na človeka v slovensko-zahraničných a reálno-umeleckých súvislostiach a tvarovo-farebným videním pripomína Novomeského. Básne venoval rodine a domácim i zahraničným umelcom – jeho metóda ešte využíva parafrázu ich diel. Básne dokonca sprevádzajú faktografické, bio-bibliografické vsuvky, čím makrokompozíciu knihy autor esejisticky a osvetovo obohatil. Celkovo sa nimi portrétuje sám lyrický subjekt, ide o lexikón jeho vlastného bytia korelačného s národným cítením a poéziou.

(3 + 9 titulov)


L´art contre l´art (Postmoderná poézia)

Všetci postmoderní básnici/poetky stavajú na rovnakom predpoklade: na pochybnosti, pretože sú si vedomí súčasnej metafikcie; oproti tradičnejšiemu východisku, ktorým bola istota vlastnej fikcie. Postmoderní sú až tým, že pochybnosť manifestujú samým textom, nielen v téme, idei atď., ako sa to zvykne diať v nepostmodernej tvorbe. Text si tak nenárokuje byť tvorivou maximou, totálnym, vyčerpávajúcim, kontrolovaným artefaktom, skôr funguje ako špekulatívna, obsahovo i formálne ťažko určiteľná verbálna plocha, pokus, ktorý zostáva pokusom, aby sa vlastnou nedefinitívnosťou, úskočnosťou chránil pred zlyhaním, akým sú vystavené ostatné, tradične budované texty, uzavreté vo svojej pravde. Postmoderná báseň má charakter hypotézy, trenažéra – zároveň občas pôsobí ako zúfalý výsledok hľadania genetickej inakosti voči akejkoľvek tradícii, vtedy už ani nehovoríme o l´artpourl´artizme, ale skôr o l´art contre l´art. Postmoderný text nikdy nič neuzatvára, skôr sa snaží dokazovať, čím nie je, ako čím je, preto pôsobí ako dekompozícia, technické cvičenie – a jeho otvorenosť zároveň spôsobuje komplikácie pri čítaní. Neraz sa môžeme stretnúť s názorom, že postmoderna je preintelektualizovaná: povedané normálne: nečitateľná a nudná. Do veľkej miery s tým treba súhlasiť! Postmoderna sa neraz stáva takým nadstavbovým útvarom voči tradične chápanej poézii, že buď stratí dynamický dotyk so svojimi základmi a príde o konfrontačné napätie, teda prestane byť zaujímavá, alebo sa zacykluje, opakuje vlastný algoritmus, teda prestane byť zaujímavá znova. Oboje sa v našej poézii už deje – postmoderna skôr pripomína elitársku, kabinetnú módu ako umenie, no možno je to v najlepšom poriadku a súvisí to s premenami dnešného umenia všeobecne, umenia, kde nejestvujú esteticky cennejšie prúdy ani trendy, umenia, kde je všetko umením, a preto nemôže byť ani nič také ako l´art contre l´art. No postmoderna vie byť aj nebývalo produktívna a presvedčivá, keď sa vymedzuje voči sociálnej i umeleckej uniformite, keď hľadá nové riešenia, keď siaha po dosiaľ nepomenovaných, subtílnych témach, keď sa delí s čitateľom o novú, napr. neiluzívnu formuláciu človeka... Navyše, postmoderna v slovenskej poézii nie je nejakým dominantným útvarom, alebo formulovaným estetickým programom, a určite je skôr orientačným označením diel, ktoré sú v mnohých aspektoch nápadne iné, no určite ich inakosť začína vo východiskovom, hlbinnom spochybnení vytváraného textu.

Vo výpočte autorov s postmodernými tendenciami a konštantami v ich tvorbe začíname Milou Haugovou (1942). Konštantou sa jej stala mýtizácia ženskej cesty k mužovi, reinterpretácia prírody a kultúry, stvárňovanie vlastnej vnímavosti až precitlivenosti a jej stajomňovanie prostredníctvom výtvarných, kultúrnych a náboženských kontextov. V Bielych rukopisoch (Ars Poetica), v ôsmej Haugovej básnickej knihe v novom storočí, máme znovu dočinenia so seriálovým rozvíjaním témy hľadania a nachádzania muža, milovania, v akomkoľvek životnom okamihu, premosťujúc snívanie s bdením a myslením. Tento proces zároveň korešponduje so sebapoznávaním a sebastrácaním lyrického subjektu/autorky. Dostávame sa do virtuálneho, ekranického priestoru prebleskujúcich snov, konkrétnych vnemov s hmatateľnými predstavami, zážitkov, aj s jasnými a logickými myšlienkami. Navzájom by sa to malo vytesňovať, no Haugová syntetizuje, pričom objavovanie súvislostí, resp. juxtapozičné znovuobjavenie bytostnej reality, patrí k základným zložkám jej originality. A práve súvislosti budujú svojráznu zložitosť textu, v ktorom básnická reč nedočiahne na kľúčový a konečný význam, lebo takýmto cieľom by zanikla, prišla by o zázrak vlastného akoby nevyspytateľného jestvovania – ide o neprestávajúcu apóriu básnenia.

V strednej generácii sa postmoderným životným gestom vyjadrila Inge Hrubaničová (1965) v súbore básní-fíčrov Záznamy z hlavnej stanice v knihe Láska ide cez žalúďok (Aspekt). Stretol sa v ňom extrovertný nihilizmus kamerovo zachytávanej skutočnosti s hypersenzibilitou jej subjektívnej verzie. Takisto tradičné s moderným, zvykové s feministickým, mestské s privátnym atď. V štýlovej rovine sa to ukázalo kooperovaním knižných a odborných výrazov so subštandardným, drsným jazykom priamej reči. Hrubaničová je mýtoborkyňa, nechce nič predstierané, naučené, stereotypné a overené: skúsenosť sklamania, smútku a nesplnených snov, hoci trpká, si udržiava ako živý dôkaz nestratenej autenticity.

Štvrtá básnická kniha Nóry Ružičkovej (1977) názvom Parcelácia vzduchu (Modrý Peter) nás uvádza do dokonalej neurčitosti a abstrakcie. Jej poézia konceptov, náznakov, inštalácií, výtvarno-laboratórnych pokusov, ktoré môžu ale nemusia v čitateľovi vyprodukovať výpovedný zmysel, vychádza, ako aj predtým, z neustálej potreby zahusťovať epistemologické štruktúry nášho mozgu, prekvapovať naše poznávanie, provokovať jeho zafixované modely – poukazovať na fyzikálne, povrchné, až absurdné dianie hmoty a neintencionálnosť sveta. V textoch prebiehajú tvarovo-farebné akcie, scény, časové premeny, preskupovania a vrstvenia v priestore, zachytené opisom ako referát, často neutrálne, neosobne – subjekt sám seba len simuluje, s textom súvisí neurčito, no pritom text odzrkadľuje vnútornú reflexiu. Takto text podčiarkuje floskulu klasického, citovo zaangažovaného básnictva a javí sa ako vernejšia verzia umenia. A od tohto momentu môže nasledovať pomerne veľké množstvo interpretácií, k čomu napríklad priamo zvádza viackrát použitý motív vrstiev cibule – prezrádza, že každou vrstvou prechádzate do ďalšej vrstvy, nič viac, nič menej. Možno ide o navrstvovanie na miesto bolesti, ktoré v poetke svieti od jej debutu(!), možno ide o vážnu ľudskú tragédiu, o tom, že človek sa životom skôr sebe vzďaľuje ako približuje, skôr sa rozparceluje v nevýznamnom prchaní akoby sa scelil nejakým výsledným sebapoznaním – v dôsledkoch to vlastne ani nemusí byť tragédia... Osobitú a ťažko preniknuteľnú sebaskúsenosť stvárnila aj mladá poetka Ľubica Somolayová (1979) v debute Prižmúrenými očami (Ars Poetica). Jej texty sú postmoderné a náročne šifrované, podobne ako texty Haugovej a Ružičkovej. Aj ona využíva dynamiku výtvarných kompozícií, logický, odpoetizovaný, pojmový jazyk, aby cez seba antropologicky vystihla súčasného človeka, jeho neurčenosť, relatívnosť jeho poznania, správania i chabé predpoklady jeho duchovného sveta (v tom pripomína Macsovszkého a Šuleja). Somolayová vo svojich filozoficko-analytických reflexiách/meditáciách predovšetkým pochybuje, upozorňuje na dvojznačnosti a paradoxy. Predstavuje vlastné pocity a správanie cez spojenie s geometrickými, fyzikálnymi a biologickými zákonitosťami, čím atmosféra textov získava punc skrytého až skeptického ironizovania života ako habituálneho pokusu o seba, o vlastný obraz – taktiež aj ironizovania samého básnického textu. Somolayová, ako viaceré postmoderné poetky, hovorí rečou novej, konfrontačnej alebo indiferentnej intimity; tradičné ženské, pasívno-rezistentné prijímanie sveta/muža sa tu mení na aktívnu, polemickú bázu.

Martin Solotruk (1970) sa prihlásil dvomi knihami. Prvá Planktón gravitácie (Ars poetica) mala vyjsť roku 2006, ale vyšla s vročením 2007 a je komponovaná ako desaťčasťový cyklus pásem; druhá Lovestory: Agens & Paciens (Ars Poetica) obsahuje jednotlivé básne-pásma, ktoré by sme mohli označiť za postmodernú víziu intímnej lyriky. Obe knihy nesú solotrukovskú poetiku predchádzajúcich jeho diel založenú na intelektuálskom subjekte, ktorý palimpsestovou technikou a redundantne rozvíjanou syntaxou opisne detailizovanej, esejistickej analýzy (podobenstva) stráca jej predmet. Difúziou vedeckého a lyrického, exkluzívnou technokratickou terminológiou (často neadekvátne použitou), nadbytkom významových väzieb alebo asociácií sa v postupnosti riadkov/veršov vždy zákonite dezorganizuje významový tok textu – až do takej miery, že sa znemožňuje interpretácia. Dokážete akurát vysondovať niekoľko čiastkových motívov, ale vzápätí aj o ne, ako čitatelia, prichádzate, ste uspávaní a provokovaní zároveň. Chaotizované, ejekčné, rozbujnené pásma majú mať zrejme anestetický efekt a zároveň by mali šokovať svojou anomálnosťou, vyvolať v čitateľovi paradoxnú duševnú konfrontáciu s normálnosťou, každopádne sú výslednicou autorského hermetizmu, ktorý možno niekoho nadchne. Planktón gravitácie považujeme za najväčšiu básnickú trápnosť posledných rokov. Táto nahodená, vyfintená, frustrovaná a snobská intelektuálčina je prosto hnoj – avšak, dá sa na nej zasmiať! Lovestory: Agens & Paciens, to je čosi iné: solotrukovská poetika zostáva, ale má reálny motivický plán v láske, v ľúbostnom vzťahu, v situačnosti partnerských chvíľ, čím sa táto poézia stáva použiteľnou. Postmoderna tu nadobúda stráviteľnú podobu, navyše sa Solotrukovi podarilo nasvietiť vzťahovú dvojicu muž-žena objavným, oxymorickým spôsobom cez substitúciu podstatného skúsenostným minimalizmom, odhaľovaním nového duševno-citového diapazónu, novou pocitovosťou, cez surový cit, cynickú jemnosť, srdečnú iróniu atď. Vzťahy tu vyznievajú ako bezcieľne hry a rozpačitosť vyznieva ako umelecká hodnota... Objavovať sa však vôbec nepodarilo debutantovi Ladislavovi Henkrichovi (1975), ovplyvnenému postmodernou a dekonštruovaním pôvodnej predstavy básne ako lyrickej výpovede. Phase 1 (Vyd. M. Vaška) nie je typická básnická zbierka, tvoria ju definície, filozofické uzávery a abstraktné rozprávania, len niektoré texty majú charakter básne. Dominuje filozoficko-psychologická a módna vedecká dikcia, lyrickosť vyplýva z veršovosti a nanajvýš z obrazných spojení, významovej kompresie a sporadických rýmov. Lyrický subjekt alias mudrc, autorita, radca, guru, psychoterapeut, narcis sa cez toporné, grafomanské riadky dostáva k paradoxom bytia a ľudského správania, ktoré už všetci poznáme. Perlička: „Žiť v sne a snívať v žití / to humanoida nenasýti.

(7 titulov, no Planktón gravitácie a Phase 1 možno zaradiť k nasledujúcej skupine)


Fluktuačná poézia

Túto časť charakterizuje bohatá žánrová stratifikácia diel a generačná i typová rozmanitosť autorov. Napospol tvoria každoročne stabilný stredný prúd, v ktorom poézia obnažuje svoje pevné a dobré bázy, ale takisto v jednotlivých výsledkoch demonštruje autorskú nestálosť vo výskyte pochybených i virtuóznych veršov. Neraz sú diela fluktuačnej poézie čitateľsky vysoko cenené. Treba však zdôrazniť, že keby existovala iba táto poézia, vyzeralo by to všeobecne veľmi zle, ako žena v skafandri. Inak povedané: vždy si pri tejto poézii uvedomujete rovnako a viac to, čo ju obmedzuje než to, čo ju robí krásnou, silnou, pravdivou, brizantnou... Poézia by takto navždy zostala nemenná a ak chce fluktuačná poézia podrásť v relevancii, musí sa zbaviť vlastných obmedzení, ktoré ale jej autori často mylne za obmedzenia nepovažujú.

Štefan Balák (1944) formujúci sa v začiatkoch v zoskupení Univerzitní básnici titulom Vysoké napätie (VSSS) predstavuje prototyp fluktuačného básnenia: nachádzame tu aj silné básnické momenty, no často prehlušené totálnymi kravinami. Ide o lyriku otvoreného, spontánneho srdca, v ktorej sa kombinuje prijímanie aktuálnych vonkajších impulzov s náhlymi jazykovými inšpiráciami či infantilnou dikciou. Významové mosty a zlomy medzi skutočnosťou a jazykovou hrou dávajú tejto poézii, ak je zvládnutá, vtip a istý nadhľad; ak nie je, topia ju v chaose.

Pri hodnotení je na tom neinak o generáciu mladšia Danuša Dragulová-Faktorová (1965) v druhej zbierke pre dospelých Čo vzišlo z mojich pier (Daxe). Aj ona má na konte bohatú tvorbu pre deti, čo trčí zo zjednodušujúceho prístupu k tematizovaným problémom a neodôvodneným rozvíjaním básní cez jazykové hry. Ak Balákovi finalizáciu básne narúša chaos, tu sa nemá, pre myšlienkovú chudobu, ani čo schaosiť. Vlastnú tvorivosť pre deti autorka nedokázala produktívne transformovať do poézie pre dospelých, skĺzla do klišé a atavizmu – na hranici nulového výkonu...

Kreatívnu lyriku, v ktorej jazyková motivácia prechádza do formulovaných motívov (ako aj u Baláka a Dragulovej-Faktorovej), prezentuje dlhé roky aj Pavol Janík (1956). Zbierka Zašifrovaná jeseň (CCW) vybočuje z dlhoročnej janíkovskej hravej intímnosti a civilnej aforistickosti, vymedzuje ju spoločenská, hodnotová reflexívnosť a ironická apelatívnosť – zaangažovanosťou lyrického subjektu má blízko k Rezníkovi a Majerníkovi. Básne sú príležitostné, rôznorodé, raz dojmové (hudba), inokedy úvahovejšie (spoločenská situácia), často trpia na verbalizmy, jazykové násilie, štylizačný infantilizmus a kompozičný neporiadok...

Od kreatívnej lyriky pokročme k občianskej, ako už predznačili mená Rezník a Majerník. Jaroslav Rezník (1942) je typovo autor racionálny a koncepčný, báseň sa správa ako konštrukt, od námetu cez vycibrenú senzuálnu metaforu až po pointu, pretože v nej ide predovšetkým o postoj so zámerným leitmotívom občianskej angažovanosti ako protikladom k súčasnej signifikantnej poézii nezávislých básnických individualít. V zbierke vážnej reflexívnej i spoločensko-kritickej, občiansky angažovanej lyriky Tajomstvo priamky (Vyd. Matice slovenskej) ctí konzervatívny lyrický subjekt hodnoty ducha a kultúry; z jeho persuazívnosti vyplýva jeho baťkovstvo a kritická žlčovitosť, samoľúba rola vyvoleného trpiteľa, i sebavedomé rétorstvo (s hyperbolami a idylizáciou), i výpovedná excelentnosť básní. Má to mať kostrovskú majestátnosť, rúfusovské bardovstvo a válkovsky existenčnú naliehavosť, a nech to aj má, no mechanickým slovám, zdá sa, chýba poézia... Lyriku, v ktorej občiansky rozmer sa odvíja spoločne s morálno-duchovným i osobným, tvorí Ondrej Nagaj (1940), Juraj Kuniak (1955) a Stanislav Háber (1966). Ľúbostné, intímne a spoločensko-kritické básne Nagajovej zbierky Píšem si namiesto Teba (Knižné centrum) negativisticky polemizujú s realitou a životnou skúsenosťou v kolízii s predstavami o nich. Juraj Kuniak a jeho prvé dvojjazyčné vydanie (slovensko-anglické) a druhé slovenské vydanie (prvé 2001, ale to sme nezaregistrovali) titulu Cor cordi (Skalná ruža + PEN) prináša zbierku tvarovo uvoľnených epištolárnych textov mentálne dedikovaných Milanovi Rúfusovi. Motívy lyrickej narácie určujú bezprostredné chvíle v novom domove básnika, v Kordíkoch, na samote – väzba s konkrétnym miestom a jeho proklamovane čistou až prírodne divokou atmosférou určujú hodnotovú orientáciu výpovede. Autor upozorňuje na prirodzenosť, etickú vyrovnanosť s paralelným upozorňovaním na náročnosť básnickej tvorby a na spoločensko-morálne prešľapy súčasného internetového a viagrového sveta. Výpoveď v dôsledkoch epigónska, verbalizujúca a banálna.

Háberova štvrtá zbierka v novom tisícročí Dva tóny (Formát) je súčasťou obojstrannej knihy – pod rovnakým titulom debutuje česká poetka Zuzana Voznicová (1974). Z dvoch „tónov“ nás pre potrebu tohto sumáru zaujíma najmä ten slovenský, teda Háberov. Prozaik a básnik má aj v tomto opuse problém s veršovým členením a textovou stratégiou. V básňach kolidujú koncentrované pasáže s opisne uvravenými, čím sa ich významová vrstva zneisťuje. Háber chápe básnickú výpoveď ako gnózu-učenie, bytie zas v napojení na univerzum, sebareferenčne rozvíja motívy boja dobra a zla, kontempluje prežité udalosti alebo duchovné problémy, niekedy necháva v texte voľne plynúť vedomie; občas, no dôrazne sa navonok angažuje mravokárstvom a didaktizmom. Z inej strany ide ku kritickej angažovanosti Ján Majerník (1936) v knihe politicko-spoločenskej satiry Na(pa)jedenosti (Magma): v posledných rokoch jeden z mála tvorivých výstupov so zvládnutými klasickými postupmi satiry. Kritickosť si udržuje relatívnu rovnováhu medzi jedovitosťou, nenávistnou ostrosťou a naozaj prekvapivou vtipnosťou až básnivosťou – tieto vlastnosti spoločne poukazujú na paradoxy a hlúposti politickej scény i súčasného človeka: „Existuje genius loci / ale aj génius lokál“. V kritickosti tlmenú podobu aktuálnej politickej a spoločenskej satiry, ale obohatenú väčšou hravosťou predstavuje vo svojom ďalšom diele Jozef Bily (1946). Ihly v kope múzy (Knižné centrum) majú už štandardne vzhľadom na humorný žáner nápaditú grafiku a výpovednú pestrosť. Autor vo svojich epigramoch vystupuje ako briskný pozorovateľ, pracuje s druhým významom zaužívaných slovných spojení a paradoxom. Ženský pól humoristicko-satirickej tvorby minulý rok pekne obhájila takisto autorka staršej generácie Anita Tešovičová (1940) žánrovo pestrou zbierkou (S)pískané za pochodu & Bájky mierne nabrúsené (I. Iliť – RádioPrint). Sentencie, vtipy, aforizmy, pamflety a veršované bájky filtrujú súčasné, médiami masírované témy. Skúsená autorka vychádza z ľudového humoru, má rabelaisovskú excentrickosť – jej výpoveď sa tak ešte viac vybrusuje, vyhrocuje, satira v takomto podaní štípe kritikou, cynizmom aj srdečným humorom, ktorý náročky nič nerieši, lebo v danej chvíli rozosmieva. Tešovičová odhalila prekvapujúce významové odtienky bežného hovorového jazyka, takisto prisúdila mnohým motívom nové kontexty – jej poetika pôsobí jednoducho no plnohodnotne. Apoftegmami a aforizmami Aforizmy II. (OZ Slniečkovo), ktoré okrem humornej funkcie často plnia výchovno-vzdelávaciu sa prezentuje Milan Gaľa (1953).

Na občiansku lyriku sme nadviazali humornou. Zaiste na týchto miestach musíme spomenúť ešte ďalšie mená. Ján Štrasser (1946) do chytľavej frázy titulu Staré železo (A. Marenčin – Vydavateľstvo PT) vtesnal životný pocit šestdesiatnika, ktorý to lepšie už má za sebou, to horšie pred sebou a prítomnosť, tá stojí akurát za to, aby si človek z nej uťahoval: „ostáva prítomnosť. Je prostá. Tá / osteoporóza a prostata“. Štrasser sa takto stretol najmä s Tomášom Janovicom, aj on rozvíja iróniu, sarkazmus, dojemne humornú telesnú bezmocnosť, smiešnu skepsu pri zhodnocovaní skúsenosti a zážitkov. Ako kniha síce nepatrí do starého železa, ale zato v autorovej bibliografii ju zaraďujeme k tým slabším. Najmä básne vo voľnom verši a dlhšie básne sú nepresvedčivé, zato viazaný verš a kratšie útvary, to je vcelku bravúrne. Za zmienku stojí cyklus 18 haiku – haiku je u nás domestikovaná forma, no už po minulé roky sme zapochybovali nad ich prínosom do našej poézie. Veľa autorov ich poňalo ako kratšie básne a dosť, alebo ako uvoľnený zmyslovo-citový obrázok, akých máme v našej poézii milióny a ešte aj zapojených do zložitejších celkov; alebo haiku prezentovali ako sentenciu či aforizmus. Tomuto poslednému sa nevyhol ani Štrasser, ale ako jediný v našej poézii dokázal haiku implementovať kombináciou tvarovej hravosti a motivickej problémovosti, napr.: Timehaiku: „Musím so sebou / niečo urobiť, veď už / je najnižší čas.“ – v tomto aspekte ani staré železo len tak nezhrdzavie. Pri probléme haiku ostaneme aj autorkou, humoristkou staršej generácie Katarínou Hudecovou (1928). Už názov jej ďalšej zbierky Skúpe na slová (Vl. nákl.) napovedá hutnosť básní – v dvoch častiach sú najprv haiku a potom štvorveršia. Mali by to teda byť zrnká múdrosti, objaviteľské myšlienky, no v žánrovo synkretických útvaroch (od vážnych cez satirické, od osobných po spoločenské) preskočí nápaditá iskra len občas, ale zas presvedčivo. Humor v poézii má zakódovaný od počiatku tvorby Marián Hatala (1958). Druhá knižka aforizmov Ak chceš hrať v noci na klavíri (Foart) predstavuje päť cyklov humoru postaveného na pozorovaní človeka, na skúsenosti a na múdrosti, ktorá potrestá vtipom ľudské neduhy, povie zamlčané a naopak, obskúrnou optikou zväčší umenšované a naopak. Verše/riadky sledujú predovšetkým vlastné konverzačné, kabaretné vyznenie dynamicky rezultujúc v pointách – tie vždy manipulujú s významom základných, psychologických a spoločenských motívov tak, aby ich reinterpretovali novým a nečakaným spôsobom. Hatala je vynaliezavý, text vie budovať veľmi efektívne, a znovu, rovnako ako v prvej knižke aforizmov z roku 2006, aj tu si jeho subjekt uchoval pozíciu neohrozeného kritika nami žitej aktuálnosti, tým sa jeho pozícia niekedy mení na pózu.

Humor aj vážnosť, subjektívnosť aj otvorenosť, vystupňovaná emotivita, tak by sme mohli na Hatalu nadviazať popovou lyrikou Kamila Peteraja (1945). Zbierka Čo sa šeptá dievčatám (Ikar) znamená typickú expresívnu poéziu citu, prezentovanú ako ľúbostné monológy, ľúbostné príbehy, empatické úvahy o láske s presvedčivou obraznosťou využívajúcou kontrast a s množstvom aktualizačných, civilných momentov. Autor pridal k básňam a textom vlastné fotografie, knižka napohľad získala zaujímavý, lákavý dizajn – no fotografie pôsobia dosť perverzne a na kriedovom papieri to celé vyzerá akosi, nuž, gýčovo(?). Autorsky pôsobí Peteraj v jednotlivých básňach nevyrovnane až rozpačito, a schizofrenicky: raz zodpovedá lyrike popu, kde stačí ísť po istý, zrozumiteľný účel: „Nenazdáš sa a sme hore nohami / Zamotaní Zavoňaní Zamilovaní“ a niekedy sa hlási k vážnejšiemu umeleckému vyjadreniu, ktoré si vyžaduje interpretáciu: „Dažďová kvapka visiaca na liste / Akoby spievala / Láska je dočasná a krásne v nej je to neisté“. Poézia umožňuje obe autorské polohy realizovať, to je v poriadku, ale spojením sa akurát navzájom defraudujú. Poznamenávame, že mnohé témy najmä u posledných troch autorov sa rodia v styku s mediálnym svetom, preto vyznievajú pre súdobú atmosféru veľmi prirodzene.

Peterajovskú poetiku piesňovej rytmiky a refrénov, príjemných zmyslovo-hravých metafor, mäkkého zasnívania a dennej romantiky pestuje Vlado Rafael. Jeho zbierka ľúbostnej lyriky (nevedno, či ide o debut) Cudzie krídla (Mgr. D. Ondriaš – Coolart) má niekoľko interesantných úsekov, ktoré vznikli delikátnymi protirečeniami civilizmu s maximami ľúbostného citu: „Noc je silná káva / Hviezdny cukor miešam do ticha / Dnes už s iným spávaš / Niekto iný sa ťa dotýka“.

Od humornej a popovej lyriky, v ktorej sa stretáva spoločenské so subjektívnym, prejdeme k subjektívnejším polohám: k osobnej lyrike dotovanej ďalšími žánrovo, ideovo a tematicky spresňujúcimi prvkami podľa autorského naturelu. Začnime debutom Lucii Lenčovej (1983). Debutantka so spisovateľským rodokmeňom vo svojich študentských veršoch Myšlienky, ktoré ležia prihlboko na plač (Knižné centrum) spracováva adekvátne k tomu typický zážitkový zenit určovaný najmä bezprostrednými pocitmi, introspekciou a láskou so snahou vysloviť niečo verné a pravdivé. Jemná poetika skrášľuje obyčajné a pridáva hravosť všednému: „v okne veje káva“. Sústreďuje sa na tému lásky ako hodnotu šťastia, na jej prežívanie oscilujúce medzi sklamaniami a naplnením, čo sa prejavuje striedaním vypätosti a nenútenosti, v štýle sentimentom a situačnou metaforikou – veľmi to pripomína napríklad Peteraja. Lenčová zostala myšlienkovo povrchná a tvarovo začiatočnícka. Zato o rok staršia poetka Libuša Vikorová (1982) dokazuje treťou zbierkou introspektívnej lyriky nežných úvah, ako sa postupne zbavuje básnických nedostatkov. Myšlienka na streche (Vyd. Matice slovenskej) predstavuje vo voľných veršoch lyrické preciťovanie sveta, pričom základnou metódou tohto preciťovania sa stalo zjemňovanie. Zjemnený svet zastupuje túžbu po harmónii, lebo vyvažuje hrubé – a to nás presmerúva na samotný subjekt, na rýdzosť jeho idey, na zvláštnu duševno-zmyslovú citlivosť občas blízku Viere Prokešovej. Vikorovej básne plynú pokojne a často aj sugestívne, no ešte ich musia opustiť klišé a zbytočné fantazírovanie. O rok mladšia poetka Mária Moravčíková (1984) sa svojou druhou knihou Balené v nádeji (VM-print) nikam kvalitatívne neposunula, až príliš z nej cítiť konzervatívnu školsky známu poéziu podľa vzorov Hviezdoslav, Krasko, Žarnov, Kostra atď. To ešte nemusí byť zlé, ale zopakujme si chronicky známu vec: treba nezabúdať, že poézia pohybom v čase zmenila svoje kompetencie, sotva si môže nárokovať, až na niekoľko výnimiek (napr. Rúfus) na všeobecnosť záberu a spoločnú skúsenosť, na akú ašpirovali oné vzory – a to je zasa dobré, poézia nie je predsa objektívna (to by už popri vede dávno zanikla), o to viac môže byť konkrétna a skúsenostne subjektívna, a v najlepších prípadoch natoľko, aby šikovne popri sebareferencii vyhmatala aj linku komunikovateľnosti. Problém Moravčíkovej je presne v tom, že má námet v súčasnom správaní človeka a svojou psychologickou reflexiou má čo povedať, ale nič neobjavuje, a navyše ten archaický spôsob (!): „Ženie sa za úspechom a srdce betón obrastá“. Básne zostávajú na úrovni konštatácií, často sú to básnické alegórie, v ktorých sa vnútorný svet manifestuje ako príbeh – buď vopred viete pointu alebo texty pointu ani nemajú. Lyrický subjekt sa vciťuje do ľudstva, je hovorcom i kritikom, úprimným a empatickým, dodáva životnú silu, aj keď sa sklamáva.

Osobnou lyrikou vstúpili do literatúry aj štyria nasledujúci debutanti strednej a staršej generácie.

Eva Raková-Plišnáková (1955) Môj čas (Vl. nákl.) dcéra Jána Raka v jednej básni píše: „S pokorou v duši / ukladám slabiky / modelujem slová / a píšem v obrazoch“ – a tak zbásňuje bohatý vnútorný svet, ktorý vyviera na povrch v silných citovo-náladových momentoch v styku s prírodnými reáliami. Ide viac-menej o symbolistické stvárňovanie krásy a poznania sprevádzané konkrétnymi zmyslovými obrazmi so štipkou erotiky, ktoré vždy jemne žensky odhaľujú skryté súvislosti s láskou, časom a životom – k novému a presvedčivému formulovaniu poézie sa autorka nedostala.

Osobná lyrika so silným emotívnym výrazom a sugestívnym ľudským poznaním sa nachádza v debute Evy Jarábkovej-Chabadovej Ži hlavou (Pictus). Je to typ ženskej lyriky blízky Alene Kanásovej, sústredí sa na lyrické spracovanie zážitkov a pozorovaní, stavia na bezprostrednosti subjektu, teda tému veľmi neštylizuje, skôr improvizuje, nechá ju voľne rozvinúť v texte; umelecky zaujímavá je oscilácia medzi vážnosťou a vtipnosťou. Jej protipólom môže byť debut Srdce je blbec (Vyd. M. Vaška) Evy Leškovej, pretože tá báseň zväčša zostručňuje, aby v nej vyniklo poznanie. Spoločné s Jarábkovou-Chabadovou zas má aforistický prístup k téme.

Nažitú poéziu, spomienkovo-meditatívnu lyriku vo voľnom verši so sporadickým rýmom, ale aj básne viazané (jednotlivé cykly sú radené chronologicky od 60. rokov po súčasnosť) ponúka debutant Jozef Janigloš (1947) titulom Budúcnosť že už bola (Vl. nákl.). Každá báseň vyviera z autenticity, pripomína dôležité udalosti s leitmotívom nepodkupne plynúceho času, v ktorom sa odohráva ľudský osud neustáleho nadobúdania a strácania. Básne majú nostalgickú atmosféru, vo výraze sú civilné a v zameraní súkromné, no s preferenciami hodnôt humanizmu. Takmer rovesník Milan Solník (1944) v tretej zbierke Krehká pamäť (Vl. nákl.) posúva meditatívnosť viac k mysliteľstvu a báseň k zovšeobecňujúcemu fragmentu. Poučenie životom je pre autora bázou skutočnej, mierumilovnej a láskavej múdrosti. Spomienky, sny a city podnecujú k úvahám, ktoré pointuje láska, pravda a vďaka.

V staršej generácii usúvzťažňuje osobnú lyriku s intimitou a národovstvom Magda Baloghová (1945). Zrkadlenie (Vyd. Matice slovenskej) sa skladá z troch častí, z ktorých prvá je reedíciou rovnomenného debutu (1983) a ďalšie dve Výpisky z denníka a Nezábudka sú novšími cyklami. Debutové verše predstavovali zvládnutú, viazanú, tradične poňatú intímnu, ľúbostnú lyriku rozcitliveného, haľamovského vnútra, lyriku vážneho pátosu. Autorka tematizovala jemné prežívanie ľúbostného vzťahu, túžby i rozpornosť jej nenapĺňania, v nových cykloch siaha viac po životnej skúsenosti, spomienkach, rodisku, pričom to motivicky zväzuje s prírodnými prvkami, s prírodnou i rozprávkovou symbolikou – nad všetkým stojí optimistická básnická vízia a viera v pevné životné istoty a v poéziu ako národnú pamäť. Čitateľsky vyznieva veľmi príťažlivo, ale kontextovo dnešnú poéziu neobohacuje.

Osobná lyrika sa v nasledujúcom titule rodila v spojitosti s fotografickým umením. Adam + Eva alebo Kde sa poézia snúbi s fotografiou (Allstars) – ako názov napovedá, ide o publikáciu fotografií (Gerhard Hámor) so sprievodnými textami (Jaroslava Smejkalová) – verše sú zároveň preložené do nemčiny. Básne alebo náladovo-myšlienkové skice sú ako fotografie. Sú ako ony vždy fragmentom z času a priestoru, no tiež sú celkom svojím sústredením na jedinečnosť časo-priestorového okamihu. Ide o bibliofíliu a jednu z najkrajších kníh roku 2007, ktorá má atmosféru stíšeného sebasledovania, sledovania duševného v materiálnom, túžby po prirodzenosti. Autorka prekvapila niekoľkými postrehmi: „Noc je iná ako deň / Menej bolí a viac sníva“, no neraz došla v básňach len po klišé.

Osobnú lyriku kompletizujeme knihou Ivana Svetka (1964-1989) ...už lietam (Tina Svetková – Helga Svetková). Zostavili ju Ľ. Feldek a B. Filan. Básnická a zároveň memoárová kniha sľubného filmára odhaľuje predovšetkým talent a kreativitu, s akou umelec vedel vystihnúť osobné témy a pridávať im aj rozmer všeobecnejší. V civilnom jazyku sa mieša vážny tón s iróniou, básnická referencia s analyzujúcimi postrehmi. Svetkove básne sú mladé skúsenosťou, spontánne, no prekvapujú aj zrelosťou pocitovo-emotívneho vnímania skutočnosti.

V rámci fluktuačnej poézie je pred nami už len duchovná a neobídeme ani problém zborníkov. Ešte pred tým uvádzame naozaj kvalitatívne zvláštnu knihu Animosféry (Vl. nákl.) Viery Markovej. Prelína sa v nej intímna a duchovná lyrika, ktorá sa však neupína na hodnotovú istotu, ale predkladá súbor svojráznych vizionárskych textov s nedbanlivou veršovou výstavbou, zameraných na poznanie, „výzor“ a „podoby“ duše v rôznych citových a etických situáciách. Texty, farebné zábery duše, sú slohovo monotónne a jednoznačné, ale dokážu vytvoriť atmosféru záhadnosti, meditácie, paranormálnosti.

V tej klasickej duchovnej lyrike zo staršej generácie spomeňme Zlatu Matlákovú (1949) a jej tretiu zbierku Nečakané veci (Tripsoft). Diskrétna duchovná lyrika jemných spojív s transcendentnom, sviežej prostoty a filozofujúceho nádychu, nadobúda až intímny charakter. Voľný verš je často ťažkopádny, intonačne ospanlivý, no dokáže uniesť nosnú ideu zbierky: preniknutie Božou prítomnosťou v každom okamihu, pri každej príležitosti. Matláková zotrvávala v póze takej typickej pre tento druh lyriky, teda v skostnatenej múdrosti, to jej nedovolí oživiť ju problémom, konfrontáciou, novou, bytostne urgentnejšou témou. Podobné mantinely v tom dobrom i nedobrom vyhradili priestor knihy Dotyk chvíľ (Vl. nákl.) Milady Marušincovej (1937) a jej veršom osobnej zbožnosti, oddanosti a poníženosti Ježišovi – prírodné metafory a personifikácie umocňujú kontakt s Bohom a jeho tajomné pôsobenie. Ponoriť sa do problémov v oblasti duchovnej lyriky sa sčasti podarilo výberom z tvorby Zlaty Oravcovej (1932-1991) Podaj nám ruku (Tranoscius). Je to konvenčná duchovná lyrika uvedomovania si Boha a sily čerpanej z viery, s dôrazom na prežívané chvíle a morálnu pevnosť.

V staršej generácii má svoje miesto súborným dielom Ľudovít Fuchs (1926). Jeho Dotyky ducha 1944–2007 (SAUL) vyšli s doslovom Petra Andrušku, ktorý je podľa obálky Anduška. Fuchsova lyrika osciluje medzi duchovnou a ľúbostnou, autor pripisuje dôležitosť vízii napredovania človeka k Bohu, k večnosti. Jeho subjekt rozochvený a rozcítený bytím sa štylizuje do viacerých rol: do márneho človiečika, do ľútostivého mudrca, do zádumčivého proroka, do vznešeného ducha i do šantivého romantika. Ide o kultivovanú tradičnú lyriku, no zároveň lyriku mdlú, variačne uzavretú, únavne veľkolepú s glazúrou pátosu a s násilným vyrábaním odstupu, aby sa zadosťučinilo gestu univerzálneho postoja – Fuchs dokázal použijúc kvalitné poetické prostriedky povedať takmer nič, iba čo rozfrázoval frázy duchovného poznania a svojich poetických vzorov. Neplánovanou parafrázou k názvu Fuchsovho výberu sa na pár riadkoch vrátime k roku 2006 a titulu Dotyky duše (Luna) Jozefa Leikerta (1955). Takisto stavia na kresťanskej platforme, pridáva konkretistickú metaforiku, znásobuje dolorizmus autentickým východiskom vo vlastnej chorobe/blízkosti smrti a v elegickom tóne ju reprodukuje ako kontakt s najvyšším, ako poslanie napísať verše tejto knihy s vročením 2006, ktoré vyšli na jeseň v roku 2007.

V mladej generácii by sme očakávali aj v tejto oblasti trochu zmien, ale ani autorská poetika Brata Šavla (vl. menom Karol Lovaš, nar. 1976) neoplýva inovačnými riešeniami, výpoveď disponuje tradičnou duchovnou obraznosťou (kríž, dlane), motivicky a ani ideovo si nenašla nové priestory.

Po denníku Za múrmi kláštora sa stala ďalšou viditeľnou pečaťou pokračujúcej intímnej cesty zbližovania s horizontom absolútna zbierka duchovnej poézie Moje lepšie ja (VSSS). V nej sa bývalý žurnalista a teraz rehoľník vracia k slovu priznajúc tiaž dôvery v možnosti jeho vyjadrenia – básne sú tesne zviazané s priamou osobnou skúsenosťou, sú to verše voľby a verše gest, predstavujú myšlienkovo-citové obrazy formovania vlastného vnútra v kontakte s Bohom. Majú podobu úvahy, modlitby, vyznania, prosby, intímneho monológu s Bohom o ľudskej nedostatočnosti, ktorá potrebuje Božiu milosť a lásku. Tieto monológy sú obojstranne dialogické: smerujú z vnútra späť dovnútra, najmä pri motívoch pokánia, vtedy sú dosť sentimentálne. A takisto smerujú z vnútra k Bohu – vtedy majú často ľúbostný charakter, čo je typické pre mystickú literatúru: „túžim po tebe. strácam seba“. Ale brat Šavol vskutku nechce byť mystický, vzdialený, ale naopak konkrétny, zrastený s týmto životom, časom a s týmito ľuďmi: „raz pochopíme svojho / boha, čo z lásky stal sa človekom“.

Do mozaiky duchovnej poézie vkladáme ešte dva výbery, ktoré zaujali už viac dejinné ako aktuálne miesto. Platí to najmä pre knihu Môj domov jediný (Vyd. M. Vaška, zost. J. Pašteka) s tvorbou kresťanského barda a básnika kritického etosu Andreja Žarnova (1903-1982). Silným emotívnym nábojom pôsobí výber V tichu kajúcnosti (Tranoscius, zost. J. Skovajsa) Márie Rázusovej-Martákovej (1905–1964). Básne neraz oplývajú presvedčivosťou dynamiky spájania sa s Bohom v lukáčovskom pátose túžby i bolesti. Z evanjelického košiara majú stabilné miesto v našom priereze poéziou aj zborníky Radvanského veršobrania, tentoraz Svetlo (Ústav vedy a výskumu UMB; Zost. S. Očenášová-Štrbová). Zborníky a antológie sú podľa našej skúsenosti tie najhoršie vynálezy pre vydavateľský formát poézie – ťažko sa podrobnejšie definuje ich kvalita, pretože sa spravidla vždy kríži posudzovanie kvalít jednotlivcov (a dokonca aj jednotlivých básní) a knižného celku, každopádne ide o diela fluktuačné a nulové. No táto bibliofília pôsobí tematicky kompaktne (roku 2006 pripravila zostavovateľka S. Očenášová-Štrbová knižku Voda). Aj keď 35 autorov v nej znamená kvalitatívne nevyrovnané chodníky, predsa kniha ako celok disponuje básnicky duchovnou sviežosťou. Množstvo ďalších zborníkov a zborníčkov v našej interpretácii vynechávame (informatívne: napr. klubové: Zabudnem si tu kúsok duše (BBSK – Novohradské osvetové stredisko), Medzi nebom a zemou (Zemplínska knižnica); súťažné: Mikuláš Mišík a Slovensko (Miestny odbor Matice slovenskej Prievidza), O cenu Slovenského učeného tovarišstva (HKPS); jubilejné: Pozdrav Galante (OZ Galanta literárna); atď.), ale pristavíme sa, oproti tradičnejšie orientovanému Svetlu na opačnej strane pomyselného básnického spektra súčasnosti, pri experimentálnych tendenciách, pri zborníku Poemat 2007 (Vydavateľstvo Pectus). Zborník vznikal pod kuratelou agilných východoslovenských autorov, procesne interakciou medzi poematom (Dalimír Stano) a básnikmi, ktorí sa zaregistrovali na www.vvv.eu. Niektoré básne túto interakciu svojimi aditívnymi stehmi potvrdzujú, iné evidentne vznikali ešte pred tým, lebo disponujú homogénnejším rukopisom, takže interakciou nevznikli. Navyše, načo vyšla táto kniha, keď ide predovšetkým o akciu v elektronickom virtuálnom priestore? Ambiciózny projekt preto miestami vyzerá ako pekne nafúknuté divadielko, no nemožno uprieť ochotu a schopnosť gestorov priviesť ľudí bez rozdielu k tvorbe. Z tejto otvorenosti vyplýva celkovo dubiózna, poprípade minimálna umelecká úroveň textov autorov uvádzaných nickmi, teda vlastne podľa hesla: ja nik, ja o ničom.

(38 titulov)


Nulová poézia

Nulovú poéziu sme podrobnejšie rozoberali už v predchádzajúcich kritických súboroch – ide o nadgeneračný fenomén, súhrne ho možno nazvať súčasnou ľudovou tvorbou, lebo nemá poeticky individuálne špecifiká, ktoré by v dielach určovali osobitú ideovo-estetickú kvalitu; prevláda v nej neuvedomovaný básnický tvar alebo pasívna remeselnosť, vo vyjadrení zas explicitnosť či prepoetizovanosť, textovo je viac-menej povrchne kompilačná. Literárnosť komunikácie tu má sekundárne postavenie, dôležitejšia je autokomunikácia, priateľská, rodinná, regionálna, príležitostná alebo duchovná komunikácia vedená anticipáciou predstavy poézie opretej o jej všeobecné, tradičné, frekventované modely. Netvrdíme nič o jej nedôležitosti, keby bolo tak, nestojí za nasledujúce riadky – naopak, má dôležitosť samoorganizujúceho sa insitného celku, pozadia, ktoré síce poukazuje aj na seba, ale ešte viac upozorňuje na poéziu, z ktorej, hoci nekauzálne, vyplynulo! Módnejšie povedané: nulová poézia je fraktálom poézie kriticky a historicky akceptovanejšej. Tradícia literárnej kritiky je však nastavená tak, že takéto diela ignoruje, skôr preferuje pragmatický prístup zaznamenávania vývojovej línie, vývojových línií, snaží sa teda argumentovať zo silných pozícií. Nulová poézia je argumentom pre poéziu samú zo slabej pozície, nikto v doterajšej slovenskej kritike ju takto nezaznamenával. Ak to robíme teraz, hlásime sa k pozitívnemu produktu postmoderny: relativizácia hodnôt neznamená hneď chaos, ale skúšku hodnôt(!), umožňuje vnímať aj to, čo hocijaká totalizácia umlčiava, aj totalizácia kriticko-historickej dôležitosti alebo výskumnej serióznosti. V súčasnej situácii literárne hodnoty ani veľmi nevznikajú, ani nezanikajú, pozornosť sa presúva skôr na ich argumentáciu: kto sa nevyzná, nevypadáva z hry, lebo postmoderna si pestuje cnosť v tom, že hrá so všetkým(i)... Ako aj minulé roky, aj teraz dávame do hry abecedný výpočet s krátkymi charakteristikami:

Matúš Báťka Centrum – oáza Božej lásky (TriKa) v 97 združene rýmovaných štvorveršiach do kronikárskych podrobností vyrozprávané udalosti okolo stavby pastoračného centra v Podkriváni – skladba má zemitý humor a ideovo ju napĺňa katolícke odhodlanie pracovať v Božej službe, vychádza pri príležitosti dostavby centra;

Radka Berešíková (1981) Rezonancie (Tesfo) zväzky fragmentárnych veršov s premenlivou poetikou – vyjadrenie sebapoznania a vnútorných konfliktov v motívoch lásky, túžby a erotiky i unikajúcich chvíľ;

Zolo Bona Portrét duše (Vl. nákl.) memoárová próza s prídavkom básní, piesňových textov a výrokov, ktoré odrážajú aktuálne ľúbostné a životné okamihy s hľadaním existenčnej istoty;

Stanislav Brtoš (1969) Putovanie za Láskou (Rímskokat. farský úrad Batizovce) poetická, citová reč ľúbostných motívov nasmerovaná k duchovnej lyrike: ideovo tu figuruje láska ako most človeka k človeku a najmä k Bohu;

Juraj Cintula (1953) Bitkárova bolesť / Erotika (Vl. nákl.) druhá zbierka štylisticky a motivicky neotesaných veršov, občas básnických príhovorov, v ktorých sa mieša poetickosť s hovorovosťou, o vlastnom názore na človeka a morálku formovanom aktuálnymi problémami súkromia i spoločnosti;

Milan Vinco Částa (1952) Večná láska k Dorothy Tuwak (Čakanka) klišéovité, sentimentálne symbolistické básne s ľúbostnou tematikou (aj vo francúzštine);

Martin Čelovský Nepreskúmaná zem (Vyd. M. Vaška) nábožensko-didaktická lyrika bigotných úvah so striktnými motívmi viny a odsudzovania hriešnosti;

Anna Černochová (1947) Vášne a križovatky (Tising) zbierka príležitostnej, spomienkovej a dedikačnej lyriky vo forme intímnych zamyslení;

Viera Černušková Zaviati anjeli (Faber) ezotericko-filozofický výlev vo forme pásma o živote anjelov;

Miroslav Daniš (1960) Dlaždičov sen (Stimul) druhá zbierka autora, poetické úvahy s moralizujúcim podtextom, rozvité intelektuálne introspekcie hľadajúce správny spôsob života a hodnotu osobného presvedčenia v súčasnosti;

Emília Dianišková (1975) Cítim svetlo (HKPS): po debute z roku 2005 sa autorka nikam nedostala, zotrváva v lyrických fantáziách, psychických autoportrétoch spejúc k predstave nadpozemského šťastia, v ktorom sa prekrýva ľudská s Božou láskou;

Dušan Konštantín Driensky (1928) Pohľady (Vl. nákl.) štvrtá zbierka, intímna a osobná lyrika v rytmicky nepresnom viazanom verši so všeobecnými úvahami o zmysle života, o kráse jednoduchosti a duševnej čistoty;

Lýdia Grežová-Michalíková Jas jesenného slnka (VA-PRINT) v troch cykloch viazaná lyrika životných a príležitostných úvah o dôležitosti vyšších hodnôt a vznešenosti citu;

Anna Gürtlerová Chcela by som krídla (Vl. nákl.) veršované psychologické sondy: lyrika s témami depresie a autoterapie, s objavovaním nových a povzbudzujúcich dôvodov pre ďalší život – inšpirované autorkiným pobytom/odlúčením v Anglicku;

Elena Harnúšková-Kálková (1957) Odkazy (V. Durlák) debut úprimných, viazaných reflexívnych veršov osobnej hodnotovej konfrontácie so svetom a o hľadaní všeobecne platnej pravdy;

Sylvia Havelková Maľovaná láska (Miestny odbor Matice slovenskej v B. Bystrici) osobná nežná lyrika splývania človeka s hodnotou života a emotívnej obraznosti prameniacej v prírode;

Ladislav Herzog (1939) Stratená Biblia (VSSS) po debute z roku 2006 ďalšia zbierka rozvláčnych, citovo podfarbených a alegorických reflexií skromného šťastia, spomienok a zážitkov, s niekoľkými morálnymi apelmi;

Veronika Hoffmannová Krehké rána (Vl. nákl.) citovo-duchovné vyznania s filozofujúcim rozmerom ideovo namierené k veľkoleposti Boha a k vzájomnej láske;

Stano Javorský (1986) Čakanie na nič (Vl. nákl.) najmladší debutant minulého roka, rozvíja typické debutantské témy bezprostredných pozorovaní, filozofie a názorov, duševných stavov zaľúbenosti, katarzie, radosti a smútku, s nachádzaním životnej vyrovnanosti; poézia tu supluje jednu z foriem zaznamenávania a fixovania prvých úvah a skúseností, čo je azda jej najčastejšia funkcia pri vstupe do literatúry;

Etela Jesenská-Kukanová (1934) V svete protikladov (Vl. nákl.) básne modlitbového a výkladového charakteru o základných otázkach kresťanstva;

Michal Kapasný Podkrivánske stráne... (Vyd. J. Blaha) kniha ódickej a hymnickej lyriky vydanej pri príležitosti životného jubilea tohto folkloristu;

Emil Korba (1930-1978) Spev ruží (Petra) druhé vydanie básnickej pozostalosti (prvé sme v roku 2006 nezaregistrovali) gréckokatolíckeho kňaza, príležitostné verše a duchovná reflexia;

Mária Kovalíková (1952) Verše a veršíky Kytička (obe vl. nákl.) príležitostné verše rodinného zázemia, o rodinných udalostiach a blízkych ľuďoch – lyrika pocitovej reflexie a duchovných hodnôt plná entuziazmu a vďaky;

Jirko Koželuh VzŤah (Panter) sentimentálna ľúbostná lyrika citových zastavení filtrujúcich dojmy, zážitky a problémové situácie odmietnutého/nešťastného lyrického subjektu;

Anton Kret (1930) Bojím sa nebáť (Obec Smižany) verše teatrológa, prozaika a publicistu zahŕňajú plejádu žánrových podôb lyriky (reflexívna, prírodná, príležitostná, dedikačná: obci, rodine, osobná, erotická, spoločenská, spoločensko-kritická, spomienková; aj prekladová), spoločným menovateľom je živelné, hravé básnenie;

Jaroslav Krnáč Lazník, Vrchár, Neboj sa myslieť (všetky tri vl. nákl.) básne osudového poznania, životnej retrospektívy a životných zásad, reflexívna lyrika s prevahou opisného postupu s vyznávanými duchovnými a rodinnými hodnotami;

Ján Kurilla (1960) Rovnováha druhej strany zrkadla (Byzant) uvravený básnický, no predovšetkým morálny a národný pranier súčasného človeka s rozvitím základného protikladu medzi materializmom a svetom duchovných hodnôt;

Jana Štefánia Kuzmová (1947) V noci je každá báseň sova (Spolok slovenských spisovateľov, Nitra) textologicky zaujímavá kniha inšpirovaná dielom profesora Červeňáka Dostojevského sny, pričom intertextuálne úryvky autorka cituje pred básňami, v ktorých rozvíja sebaprojekčnú filozofiu bytia klišéovitými motívmi intelektuálstva a snenia; Ja zbieram krásu (Polygrafia Dominant) osobná a reflexívna lyrika, ktorou sa autorka prepracúva k zmyslu života, k opodstatnene pozitívnemu životnému pocitu a naplneniu bytia;

Zdenka Laciková Do uzlíka (FORZA Slovakia) po trojici zbierok z roku 2006 vychádza autorke rozsiahla kniha prebásnených záhoráckych povestí a ľudových príbehov, ktoré majú vysokú regionálnu hodnotu – ako projekt zaujímavé, no treba si uvedomiť, že básne len dokladujú genius loci, nerozvíjajú slovesnú kultúru, v sylabickom veršovaní so združenými rýmami à la 19. storočie neponúkajú umelecky osobitú víziu, potvrdzujú ľudovosť a historicitu, pričom inšpiračné prózy sú neraz pôsobivejšie ako tieto verše;

Ladislav I. Lajčiak Rodiskom múk a nádeje (Tesfo) kniha veršovaných elégií, hrdinských ód a historicko-spomienkových fragmentov prepojených so storočnicou od tragédie v Černovej;

Marta Martinská-Ujháziová Hľadám ťa láska (Digital Graphic) debut, jednoduché, bezprostredné a citovopodfarbené sebavyjadrenie s prerozprávaním základných úvahových, snových a zážitkových tém;

Marian Urban Mikláš (1943) Myšlienky večne živé (HKPS) reflexívna lyrika duchovných a morálnych hodnôt s didaktizujúcim akcentom;

Ján Mišák (1919) Pane, ku komu pôjdeme? (Vl. nákl.) básne-homílie, básne-biblické parafrázy poznačené archaickosťou od evanjelického farára;

Ľubomír Olach Keď zomriem tak nech...! (Agentúra Aurum) extrovertné básne rozličných nálad, zážitkov a ideí s podtónom životného hedonizmu a optimizmu a so širokým hodnotovým spektrom;

Dušan Onody (1976) Venované Tebe, len Tebe (Cuper) debut tematicky vytýčený základnými reflexiami o živote, láske a o sebe s ironickým podtónom;

Peter Papšo (1982) Pár slov (Vl. nákl.) druhá autorova kniha odkrývania osobných pocitov s tematikou života, lásky/erotiky a duchovných hodnôt;

Mária Pružincová V jesennom šeleste (Gerlach Print) desiata zbierka vážnych impresívnych básní a básnických pozorovaní písaných s ideovou a štýlovou vznešenosťou;

Yvone du Rich (Ivona Ďuričová) (1964) Básnenie (Centrum pre podporu regiónov) debut triviálnych úvah prezentovaných ako básnické snenie zapisované kostrbatou viazanou rečou, autorka tvorí reflexívnu lyriku s prvkami ľúbostnej s hlavnou ideou naplnenia života v láske;

Jozef Roob – Lívia Roobová Poézia (Čaro – Kúzlo – Šarm) (Vl. nákl.) prírodno-reflexívne verše čerpajúce z príležitostných námetov rodiny a okolia s leitmotívom uvedomovania si základných pozitívnych hodnôt;

Ján Rodák (1941) Obnažené pocity (Mesto Veľký Šariš) debut tematicky zameraný na vnútorný úvahovo-morálny svet a na láskyplný vzťah k rodnému regiónu s preferovaním tradičného pozitívneho hodnotového rebríčka;

Pavel Schwarz (1921) Bolesť za bránou času (SNM – Múzeum židovskej kultúry) príležitostná lyrika exilového autora (žije v Izraeli) má spomienkový a reflexívno-meditatívny charakter; témy utrpenia židov počas vojny sprevádza žalmická, pochmúrna atmosféra, dotváraná pripomínaním momentu smrti a osobných rodinných strát i hodnotového rozčesnutia sveta na zlo a dobro; zbierka plní funkciu mementa nezabudnuteľnej nespravodlivosti;

Janko Siman (1977) druhý titul autora znovu príznačne kalambúrny Lá(s)kavé pod(r)obnosti (HKPS) nás vovádza do formálne hravej knihy kaligramov, ktorá má zámerný, občas estetický účinný nesúlad vo vážnosti samotného básnického vyjadrenia. Existenčné a psychologicko-duchovné úvahy sa však často stali iba verbalizovaním, avantúrou kumulovaných významov bez ladu a skladu;

Nadežda Sobeková Bože odpusť (Tlačiareň svidnícka) básnická rekapitulácia pocitovej a emocionálnej sféry, zážitkov a múdrosti, ku ktorej autorka dospela na elementárnej významovej a tvarovej úrovni;

Medard Sovík (1973) Horské dúšky medu (Vydavateľstvo RAK) prvoplánové, úvahové prieniky bezprostrednými životnými okamihmi;

Pavol Stanislav (1943) Protiklady (VSSS) verše P. Stanislava vyšli už aj v nemčine a roku 2006 vo francúzštine, Protiklady (VSSS) to je titul dvojjazyčnej (slovensko-macedónskej) zbierky bohumilého tárania, ľudovo hravej dikcie o absolutóriu tradície a kresťanstva;

Denisa Šárocká Sondy do duše (Vl. nákl.) úprimné, detinské veršové zápisy dojmov a pocitov, sebareflexie a morálnej reflexie so zväčša radostnou atmosférou;

Dalibor Šiška Kecy z rukávu (Vl. nákl.) subštandardným jazykom písané verše/raperské texty osobnej rozzúrenosti a sociálnej vzbury: „Už ma serie / to ľudstvo zložené z hercov“;

Jozef Škrabák – Joši (1943) Slnečnice (ViViT) poézia programovo optimistického životného pocitu; autor zdôrazňuje všeplatné, Božie zákony dobra, láskavosti, spolupatričnosti a vesmírnej harmónie: „Všetko je v radostnom / Láskavom objatí / Vesmír nosíme v tele / mysli, srdci, duši...“;

Martin Škvarla Krajší vidieť svet (Vyd. M. Vaška) poézia vnútorného súboja vyplývajúceho z viery v Boha a dobro, pretože proti nej stojí flegmatický a povrchný človek;

Daniel Šovc Volanie anjela (Vl. nákl.) jemná, poetická a viazaná reč o duchovných a intímnych témach s ideami harmónie a pokoja;

Věra Tepličková Staroturianske čriepky (Vl. nákl.) viazaná poézia inšpirovaná regiónom, sviatočnými chvíľami, sociálnymi a morálnymi problémami – poézia o primárnosti hodnôt dobroty, lásky a spravodlivosti;

Teodora Tóthová-Kaňová Sila lásky (Vl. nákl.) piata zbierka autorky, z ktorých sme sa doposiaľ nedopátrali ani k jednej v daných ročných prezentáciách našej poézie; v aktuálnom diele ide o ľúbostnú lyriku s verne opisovanou pocitovosťou a s jemným erotickým podtónom;

Dominik Turanský Moje milééé... (Vl. nákl.) stručné variácie na ľúbostnú tému v známych duševno-telesných intenciách zvierajúceho i uvoľňujúceho citu;

Lesika Vrbova Laické verše (Vienala) národno-občianska lyrika ľudového a psychicky vyšinutého pohľadu na našu minulosť a aktuálnu spoločenskú situáciu pretkávaná vizionárskymi úvahami;

Jozef zo Senca (Jozef Zrnek) (Slnce) Verše pre Izabelu – druhé a o 13 básní rozšírené vydanie z roku 1995. Typovo je Zrnek podobný Petrovi Telúchovi, obaja ponúkajú rytiersky kulantné verše posadnutosti ženou. Zrnek je však koncepčnejší, v elementárne viazaných veršoch vníma lásku k žene, k Izabele (Izabele Pažítkovej), ako motivujúcu energiu k životu, je preto smrekovský, očarený, opája sa fatamorgánou ľúbosti. V posledných básňach však zaznieva aj nostalgia a smútok;

Severín Zrubec (1921) tri zbierky s vročením 2007 tohto rekordéra v počte vydaných titulov (po roku 2000 vyše 20) sú znovu úzko určené priateľom a známym: Triesky z požitavských nátoňov, Tuhá vôňa agátová, Diaľky a výšky (všetky vydané vl. nákl.), ide o zmes prírodnej a osobnej lyriky s oslavným a patetickým štýlom, s jednoduchým ideovo-estetickým záberom bez výnimky završovaným v harmonickom bytostnom pocite.

(62 titulov)