Tvorba pre deti a mládež 2007


Čo by sa stalo, keby nás opustili vlaňajšie knižky
(Literatúra pre deti a mládež 2007)

Timotea Vráblová


Mgr. Timotea Vráblová, PhD.

je vedeckou pracovníčkou Ústavu slovenskej literatúry SAV. Zaoberá sa slovenskou literárnou kultúrou 17.- 18. storočia. Od roku 1999 sa venuje projektom tvorivého čítania zameraných na deti a mládež.

 

Čo by sa stalo, keby nás jedného dňa opustili všetky naše veci? Keby od nás odišli stoly, stoličky a skrine, lyžičky, vidličky a nože, klobúky, kolobežky a naše knižky, porcelánové kačice, hračky a žuvačky.

Čo by sa stalo, keby odišli a nenechali by ani lístok s odkazom, kam išli a kedy sa vrátia?

Čo by s nami bolo?

Sedeli by sme celkom bez ničoho v prázdnej izbe ako na pustom ostrove. Sedeli by sme na zemi a premýšľali, prečo od nás veci odišli.


Vypožičala som si úryvok z knižky Jána Uličianskeho Tri hádanky (o bábkovom divadle) (Perfekt). Autor sa v nej pokúsil vystavať deťom cestičku k aktívnemu vzťahu k bábkovému divadlu, zapáliť ich pre tvorivosť, hru s vlastnou fantáziou. Výraznou mierou sa na realizácii tohto zámeru podieľajú aj podnetné ilustrácie Petra Čisárika.

Príbeh z bábkového predstavenia o krutej čínskej princeznej Turandot zostal v tomto prípade tak trochu bokom (až na prebale knižky). Uličiansky chcel totiž deti nadchnúť pre iné rozprávanie. Tri hádanky sú úvahami nad bábkarčinou, nad procesom vzniku predstavenia, nad životom bábok. Bábkové postavičky zažiaria na scéne vždy len vďaka príbehu. Diváci objavujú ich charakter prostredníctvom deja na javisku. Len čo sa však predstavenie skončí, bábky sa opäť dostávajú do skladu. Tam zanikajú medzi množstvom postavičiek a rekvizít ako iné obyčajné veci. Veci sú nám však verné, tvrdí autor. Je na človeku, aby opakovane objavoval ich hodnotu. Podobne ako v živote.

Uličianskeho rozprávanie o bábkovom divadle je pre mňa aj metaforou o tvorbe pre deti. „Rozprávkový“ svet bábkového divadla sa podobá podobný detskému rozmýšľaniu. Dieťa si podvedome hľadá vzťah k svojmu prostrediu cez veci, s ktorými môže manipulovať, opravovať ich, rozoberať, prerábať, oživovať ich ako rekvizity, hrdinov svojich hier. V knižkách mu zasa ožívajú „verné veci“ v príbehoch, v básničkách, vo víziách sveta. Literatúra pre deti je osobitá v tom, že pomáha nadväzovať kontakt s detským rozmýšľaním a ovplyvňovať ho. V tom spočíva aj krehkosť vzťahu medzi detským čitateľom a autorom, ilustrátorom, vydavateľom, kníhkupcom, učiteľom, knihovníkom, rodičom a ďalšími, ktorí do vstupujú do kontaktu dieťaťa s knihou.

Na výslednom zážitku, ale aj na efekte a dosahu divadelného predstavenia sa vždy podieľa viacero činiteľov. (Podobne je to aj s dieťaťom a jeho čítaním kníh.) Príbeh predstavenia sám osebe nevykoná celú prácu. Treba vybudovať scénu, zhotoviť bábky, objaviť tie „verné veci“, ktoré zažiaria na scéne a ponesú dej. A nielen na scéne. Ale dlhodobejšie, ďalej v detskom „zákulisí“. Dieťa sa totiž na chvíľu zabaví príhodou o krutovládkyni Turandot, no zakrátko už tento príbeh vytesní iná „hračka“. Potrebné sú však aj „hračky“, ktoré ho sprevádzajú nadlho. Nielen ako artefakty spojené s jedným predstavením, ale ako nanovo objavované „bábky“ pre ďalšie rozprávania a úvahy o svete. Preto je cenné, že Uličianskeho knižka strojí čitateľa na „dlhú trať“. Učí ho rozmýšľať o príbehu a vnímať jeho zákulisie. Prezieravo ho tým pripravuje na príbehy, ktoré sa ešte majú napísať.

Uličianskeho „hádanky“ sa inšpiratívne prelínali s mojimi úvahami nad literárnou produkciou pre deti a mládež. Experimentálne som ich nakoniec spojila do jedného celku. Parafrázujúc obsahový plán Uličianskeho knižky zamýšľala som nad tým, ako sa zapáliť pre čítanie vlaňajšej knižnej produkcie. Uvažovala som, s akými dielňami tvorby sa môže dieťa v minuloročnej produkcii stretnúť, rozmýšľala som nad pomyselnými rolami, ktoré by sa dali jednotlivým knižkám priradiť. Niektoré knižky pripomínali žltých šašov. Sú predbežcami, uvádzačmi kníh, ktoré sa k deťom ešte len dostanú. Strhnú ich pozornosť novým smerom a pripravujú ich na intenzívnejšie čitateľské zážitky. Niektoré pripomínajú živú reč rúk, ktorú radi čítajú najmenšie deti. Rozmýšľala som aj o tom, „čo by s nami bolo“, keby sa stratila vlaňajšia detská knižná produkcia. V čom by nám chýbala, kvôli čomu by vlaňajšie knižky ako verné veci mohli chýbať deťom? Vyše päťdesiat kníh pôvodnej tvorby je viditeľným číslom, aj keď menšinovým oproti vydaným prekladom. Viaceré tituly by medzi čitateľmi chýbali. Aj keď možno ešte nie sú niektorými objavené.


Ako sa zapáliť pre (vlaňajšiu) detskú literatúru(?)

Verím, že podobná otázka motivovala autorov a vydavateľov pri koncipovaní a realizácii minuloročných edičných projektov. Overeným vydavateľským postupom sú reedície úspešných diel. Objavili sa ďalšie vydania osvedčených titulov – Danka a Janka Márie Ďuríčkovej (Mladé letá), Maťko a Kubko Marianny Grznárovej (Mladé letá), Drevený tato Tomáša Janovica (Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT), Čítajte s nami Jozefa Pavloviča a Ruženy Smatanovej (SPN – Mladé letá), Taška Janka Hraška Jána Turana (SPN – Mladé letá), Rozprávky Štrbavej opičky Jany Šrámkovej (SPN – Mladé letá). Opätovne vyšla aj Cupinôžka Oľgy Harmanovej (Tranoscius), pre širšiu čitateľskú verejnosť menej známej autorky z polovice 20. storočia. Nechýbali leporelá klasikov detskej tvorby – Žabiatko Ľudmily Podjavorinskej (Mladé letá), Frčko a ježko Kristy Bendovej (Príroda). Kveta Dašková oživila rozprávky Vlada Bednára vo výbere Kam ma nohy viedli (Vydavateľstvo Q 111). Výhodou spomínaných titulov je to, že v povedomí čitateľskej verejnosti už majú svojich priaznivcov a advokátov. Navyše, potenciál zaujať nových čitateľov z nich stále ešte nevyprchal.

Viaceré nové diela mali ambíciu osloviť čitateľa aktuálnymi a psychologicky náročnými témami. Objavovali sa témy násilia a šikanovania, komplikovaných medziľudských vzťahov, vyrovnávanie sa so smrťou blízkeho človeka, so samotou. Iní autori siahli zasa po osvedčenom pútavom a vtipnom príbehu, alebo vytvorili charakterovo zábavné, zaujímavé postavičky. Niekoľko publikácií sa vracalo k tradícii ľudových rozprávok, sprístupňovali povesti a mýty viažuce sa ku konkrétnym regiónom. Osobitou kategóriou sú knihy poézie i prózy zamerané na rozvíjanie tvorivosti a fantázie detí. Hoci ich je len zopár, sú vzácnym a potrebným obohatením detskej tvorby. Významnou mierou sa podieľajú na budovaní a rozvíjaní čitateľskej vnímavosti. Produkcia pre mládež už dlhodobo kvalitatívne zaostáva. Väčšinovo ju reprezentovali dievčenské novely a prózy v denníkovej forme, sci-fi román, dobrodružný a historický román.

Z vydavateľského hľadiska nie každá publikácia svedčila o dôslednom rešpektovaní špecifických potrieb detského čitateľa. Občas sa kvôli ekonomickým dôvodom zabúda na dôležité zásady, ktoré ovplyvňujú kvalitu publikácie. Viaceré knihy vyšli bez zjavnej redakčnej práce na rukopise. Chýbalo aj pozorné oko jazykového redaktora. Vážnejšie nedostatky sa objavovali najmä pri publikáciách z regionálnych vydavateľstiev, ktorých prácu výraznejšie sťažujú ekonomické faktory a menšia vydavateľská skúsenosť.


Červený nos na gumičke

Klaun s červeným nosom býva zabávačom aj rozprávačom príbehov. Ten, kto má klaunovský nos, je stredobodom pozornosti, má právo hovoriť k ľuďom vo svojom klaunovskom jazyku. V Uličianskeho rozprávke O červenom nose na gumičke si klaun z divákov trochu vystrelil. Naoko ako bežný divák vtrhol do manéže a zabával sa s levmi. Zriadenci ho kvôli bezpečnosti začali odháňať, netušili, že patrí k cirkusu. Až kým si nenasadil nos. Všetci si vydýchli. Predstavenie klauna mohlo nerušene pokračovať. V súvislosti s literatúrou pre deti mi Uličianskeho rozprávanie pripomenulo oslobodzujúcu silu dobre porozprávaného príbehu na vážne, nebezpečné „levie“ témy. Témy, ktoré sú spoločenským bremenom, sa zrazu objavia v inom svetle, keď spisovateľ vstúpi do manéže a začne rozprávať.

K takýmto patrí aj šikanovanie. Oslobodzujúci účinok dobrého rozprávania z knižky Romana Brata Môj anjel sa vie biť (Mladé letá) pripomenie rozprávku o klaunovi. Ťaživosť témy autor zmiernil príťažlivým humorným nadhľadom. Jedenásťročný útly intelektuálne založený Oskar je typickým objektom školského šikanovania. Je to dobre vychované dieťa zo skvelej intelektuálskej rodiny, vynikajúci žiak, citlivý a starostlivý brat. Z pohľadu dospelákov má všetky predpoklady na to, aby v živote veľa dosiahol. Vyžaduje si to však od neho naučiť sa bojovať. Autorským zámerom bolo nahliadnuť do procesu vnútornej premeny potenciálneho „bojovníka“. Autor ho zachytáva prostredníctvom Oskarovho vnútorného monológu, či vlastne rozhovorov s Oskarielom – anjelom strážcom, možno s vysnívaným kamarátom, vzorom, možno len so svojím „alter ego“, či druhým svedomím. Počas nich sa mení chlapcov postoj ku každodenným „zápasníckym výzvam“ voči útokom a zastrašovaniu spolužiakov. Pre osamelého, vystrašeného, trochu ubitého Oskara sú bitky znášaným údelom. Pre Oskar–ariela sú tréningom šikovnosti, obratnosti, stratégie, skrátka dobrodružstvom. Oskar sa potrebuje naučiť lepšie využívať svoj rozum, pozorovací talent, tvorivosť, výrečnosť, dokonca i výhody slušnej výchovy. Jednoducho, chce to od neho aktívne sa postaviť k problému a začať si veriť. Charakteristickým znakom postavy Oskara je vnútorná konfrontácia a vnútorný boj. Logicky sprevádza príbeh premeny na Oskara – bojovníka. Princíp konfrontácie však autor funkčne využíva aj v širšom kontexte - na vykreslenie procesov chlapcovho dospievania. Súvisí s prirodzeným vymaňovaním sa spod rodičovskej ochrany, s hľadaním vlastnej vnútornej rovnováhy a so samostatným riešením problémov. Na jednej strane je Oskar vnútorne zrastený s rodinou a jej hodnotami. Na druhej strane je konfrontovaný so svetom svojich rovesníkov, s odlišnými a neraz aj drsnými pravidlami. Oskar sa usiluje sformulovať vlastný pohľad na život. Tiež chce zostať typicky chlapčensky „nad vecou“. Nie je ideálnym superchlapcom, ktorý by sa vyhýbal pestvám. Pod povrchom irónie a pocitu zadosťučinenia z „pomsty na svojich nepriateľoch“ sa skrýva krehké citlivé srdce. Aj vďaka týmto atribútom je Oskar presvedčivá plasticky vykreslená postava. Tým, že ju autor stvárnil viacrozmerne, môže byť pre detského čitateľa podnetnou a rozvíjajúcou.

Závažných problémov detí sa týka aj poviedková antológia Anjelik vo vysokej tráve (Perfekt). Predstavuje víťazov tretieho ročníka Literárnej súťaže o pôvodnú poviedku pre deti. Je zaujímavým edičným činom. Sústreďuje texty renomovaných i začínajúcich autorov. Nie všetky dosahujú vyššie kvalitatívne parametre. Napriek tomu však zbierka zostáva čitateľsky zaujímavou. Poviedkový žáner umožnil autorom koncentrovane sa vyjadriť k témam, ktoré sa súčasných detí naozaj dotýkajú. V tematickom spektre príbehov sa objavujú nielen trápenia spojené s rozvodom rodičov, neúplnosťou rodiny, rasovou diskrimináciou, dôsledkami zlých sociálnych pomerov v rodine, psychickým vyrovnávaním sa s úmrtím blízkych, ale aj strach zo zubára, túžba po zvieratku. Takto je otázka závažnosti detských problémov nasvecovaná z osobitého zorného uhla. Nejde o to, či je problém veľký alebo malý. Zasluhuje si však náležitú pozornosť.

Knižka Jozefa Kollára Majusov najobľúbenejší gombík (Regent) nastoľuje tému, ktorá sa v takej sústredenej podobe neobjavuje v detskej literatúre často. Malému Majusovi zomrie po ťažkej chorobe mama. Chlapcovi sa prevracia svet naruby. Zintenzívni sa pritom jeho vnútorný život. Miestami putuje v predstavách a hľadá spojivá s neviditeľným svetom, kde prebýva teraz jeho mama. V reálnom živote sa stáva takmer dospelákom. Bolesť otvorila v jeho srdci hĺbku, a tak celkom prirodzene hľadá to, čo predstavuje pre človeka skutočnú hlbinu. Pri opisovaní tohto procesu autor využíva protiklad dvoch skutočností v Majusovom živote: mama reprezentuje jeho duchovné hľadanie, otec stabilitu v reálnom svete. Prostredníctvom snov a snových predstáv sa chlapec učí rozpoznávať význam trvalých hodnôt. Uvedomuje si existenciu večnosti. Dozrieva aj vo vzťahu k otcovi. Prichádza na to, že otcova úloha je väčšia než len uskutočňovanie jeho momentálnych detských želaní. Zisťuje, že každodenný život je plný múdrych príbehov, ktoré ho napĺňajú a tešia ďaleko viac. Učí sa im rozumieť. Prostredníctvom nich spoznáva svet, ktorý sa mu v dôsledku straty rozkýval a možno aj prirýchlo obnažil. Príbeh je rozprávaný rozprávačom v tretej osobe. Táto forma autorovi umožnila využiť odstup pri vykreslení kontrastu medzi psychickou rovinou predstavy chlapca a medzi reálnym svetom, kde sa Majusa opätovne učil žiť. Rovinu rozprávača však priveľmi stotožnil s citovým prežívaním Majusu a jeho otca. Snové predstavy „uväznili“ na niektorých miestach prirodzený spád príbehu. Príhody Majusu majú charakter inotajov aj tam, kde by sa žiadalo uvoľniť tok deja. Čitateľ priveľmi jasno tuší poučenie, ktoré ho čaká na konci každej alegórie. Nemá vždy možnosť psychicky sa uvoľniť v plynutí príbehu, stotožniť sa s Majusom. Aj pri nespornej snahe autora vyrozprávať príbeh o bolesti malého chlapca s citlivosťou a porozumením, stráca čitateľ na niektorých miestach emocionálny kontakt s príbehom i s postavami. Napriek spomenutým výhradám je však knižka podnetným čítaním. Silný je najmä jej hodnotový rozmer.

Vyrovnávaním sa so stratou a opustenosťou sa zaoberá aj rozprávka Slávky Liptákovej Chlapec bez mena. Knižka vyšla s bohatými ilustráciami Fera Liptáka ako vlastný vydavateľský projekt autorov. Chlapec bez mena, v nutnom prípade označený prívlastkami „tento“ alebo „darebák“, žil v dome na kopci nad dedinou so svojou starkou. Mať meno znamenalo byť prijatý v kolektíve ľudí. Naopak, žiť bez mena predstavovalo izoláciu a osamelosť. V nútenej opustenosti žil aj vďaka zásadám svojej starkej. Hlboko zranená z mnohých strát sa dobrovoľne rozhodla pre úplnú samotu. Nepripustila si k sebe ani chlapca, pripomínal jej najbolestnejšie osobné straty. Postava babky je obrazom zahorknutého, zatrpknutého človeka. Neväzní len seba, do samotky zavrela aj chlapcov život, o čom svedčí aj jeho bezmenný status. Chlapcove ďalšie osudy sa odvíjajú od neúnavnej túžby nájsť vlastné korene a identitu napriek prekážkam a tragickým udalostiam. Jediným riešením je nakoniec opustiť svoje korene. Horkosťou a zatrpknutosťou je nasýtené nielen jeho najbližšie okolie, ale celá dedina. Chlapec sa preto pustí do sveta, aby si našiel alebo možno i vydobyl svoje meno. Smutný filozoficky ladený príbeh – podobenstvo smeruje týmto k nádejnému riešeniu. Náročný, expresívne vyrozprávaný príbeh je v celej významovej šírke, pochopiteľne, určený najmä dospelým. Téma vyslobodenia zo zatrpknutosti a horkosti však môže byť podnetným a užitočným rozprávaním najmä pre staršie deti a mládež.

Debut Ľubice Suballyovej Kľúčik od trinástej komnaty sa dotýka na prvý pohľad menej ťaživej no pritom veľmi zásadnej témy osobných hraníc. Osobnú hranicu autorka obrazne predstavuje ako „trinástu komnatu“. Hranica vytyčuje súkromie jednotlivca. Určuje charakter vzťahov. Pomáha udržať ich bezpečnosť. Zároveň však umožňuje rozlišovať opak dobre postavených vnútorných hraníc – bariéry a predsudky. V intenciách príbehu autorka ukazuje, ako pravé hranice i bariéry vlastne fungujú. Deti Lidka a Julián strávia s rodičmi a s kamarátom Martinom prázdniny v letnom rodinnom sídle – v malej chalúpke v Banskej Štiavnici. Počas roka sa im o domček stará rodinný priateľ, etnológ Duchnovič – ujo Dušička. Chalupa sa však deťom zdá primalá, najmä keď ujo Dušička zaberá celú jednu izbu. Deti ho vnímajú ako čudáka a votrelca. Napätie sa ešte priostrí, keď Lidkin a Juliánov otec zamkne izbu vedátora kvôli vzácnym exponátom, ktoré etnológ nazbieral. Tajnou návštevou izby deti narušia súkromné hranice uja Dušičku. Navyše Lidka neodolá a uchmatne aj jeden z etnológových nálezov. Porušenie osobných hraníc zákonite uväzní človeka v psychickom tlaku a pocitoch viny. Izoluje ho od ľudí. Narúša harmóniu a otvorenosť vzťahov. Lidka sa trápi výčitkami svedomia, až pokým sa neprizná. Autorka prehľadne a pritom nie šablónovito pracuje s princípom prirodzených hraníc a negatívnych bariér v rovine príbehu i vo vypracovanej kresbe postáv. Psychický stav Lidky sa premieta do toho, ako vníma okolie. Autorka odkrýva čitateľom celú škálu Lidkinych pocitov, vykresľuje ich vývoj. Napríklad pocity viny v nej vyvolávajú hnev na uja Dušičku, ktorý sa stal „obeťou“ jej vlastného výčinu. Cez reakcie postáv umožňuje autorka čitateľovi vstupovať do ich vnútorných konfliktov. Mnohé z neprimeraných reakcií spôsobujú bariéry. Deti ich pociťujú nielen voči „votrelcovi“ Dušičkovi. Stavajú si ich aj voči zastaralo pôsobiacemu štiavnickému prostrediu, voči obyvateľom. Bariéry ich ochudobňujú o zážitky a nové skúsenosti. Hodnotová konfrontácia s odmietaním zdanlivo čudne a zastaralo pôsobiaceho sveta sa premietla i do charakteru autorského jazyka. Suballyová si zvolila precízny, kultivovaný jazyk bez slangových príznakov, ktoré by iní autori využili na to, aby sa priblížili čitateľovi. Svojho čitateľa sa snaží získať nenásilne, prostredníctvom prirodzene vyrozprávaného príbehu.

Osvedčenou metódou, ako zaujať detského čitateľa, je strhnúť ho rozprávačsky pútavým príbehom. K takýmto typom autorov patrí aj Gabriela Futová. V novej knižke 4 kosti pre Flipra (OZ Slniečkovo) sa statočné šteniatko Fliper a jeho malá panička Dada vyrovnávajú s novým a na prvý pohľad i drsným prostredím na dedine u starých rodičov. Oproti rozmaznanému „pánčaťu“ pudlíkovi Fliprovi stojí ako protihráč „dedinčan“, mocný psisko Duni. Stretnutie takýchto postáv sľubuje nielen napätie, ale aj komiku a situačný humor.

Rozprávač príbehu Fliper je neskúsené šteniatko. Pod vplyvom výchovy obludne pôsobiaceho Duniho a jeho pána – Dadkinho deda - dozrieva a osmeľuje sa aj k čoraz odvážnejším výpravám a kúskom. Tie ho takmer stoja život. Chlapci na stanici ho považujú za túlavého psíka a chcú si ho odniesť. Ich zmysel pre zodpovednosť a naozajstný vzťah k zvieratku končia s prvými problémami. Zo strachu pred pokutou ho bez milosti vyhodia z idúceho vlaku. Príbeh ponúka čitateľovi možnosť hodnotovej konfrontácie. Kladie otázku, v čom spočíva pravé priateľstvo a do akej miery sa možno spoľahnúť na vonkajšiu vľúdnosť a povrchnú milotu. Autorka dáva čitateľovi nazrieť do skutočných motívov konania. Duni vyzerá spočiatku zastrašujúco a neprístupne. Rovnako je to aj s nekompromisne prísnym dedom. Čitateľ sa však postupne naučí čítať ich prejav. Za prvotnou rezervovanosťou spoznáva múdru rozvážnosť v prístupe k okoliu. Za ňou sa skrýva zmysel pre zodpovednosť a stabilitu. Dedo i Duni pozorne sledujú Fliprove charakterové kvality. Lásku prejavujú nenápadnou starostlivosťou, ktorá nezväzuje a neväzní, ale predstavuje bezpečie a motivuje k tomu, aby sa priatelia naučili aj v novom prostredí slobodne dýchať.

Atraktívnym čítaním bývajú už tradične príhody o výčinoch nezbedných chlapcov. Nezbedných nie zo zlých pohnútok, ale pre svoju zvedavosť, živosť, hravosť a nenapodobiteľný humor. Presne takto by sme mohli charakterizovať aj rozprávačsky svieže dynamické dielko Denis a jeho sestry od Tóne Revajovej (Vydavateľstvo Slovart). Rozprávačom, aktérom a vášnivým komentátorom príhod je deväťročný Denis. Autorka postavila humor na situačnej komike, využila pritom možnosti dvojitej optiky, oproti sebe stoja reakcie dospelých a svojské hodnotenie deväťročného chlapca.

Africkí draci (ESA) od Kataríny Petkanovičovej ponúkajú nevšedné dobrodružstvá, ktoré prináša kontakt s africkou kultúrou. Jarko a Andrej sprevádzajú rodičov na geologickej výprave v Sudáne. Domáce obyvateľstvo považuje zvláštne udalosti na začiatku ich pobytu za duchovné znamenia. Podľa všetkého chlapcov zázračne predurčujú zachrániť krajinu. Príťažlivý príbeh sa číta „takmer sám“. Slabinou textu je však prílišný detailizmus. Predpokladám, že skúsenosti z novinárskej práce stimulovali Petkaničovú vysvetľovať rozmýšľanie a konanie postáv z viacerých strán. Rovnako detailne podáva aj prostredie deja. Vzhľadom na to, že publikácia je určená deťom, bolo by vítanejšie, keby bol príbeh oslobodený od nadmerného množstva informácií a zreteľov.

Príťažlivosti príbehu môže pomôcť výber zvláštnych, výnimočných postáv. V knihe Júliusa Balcu Strigôňov školský rok (Regent) je to rozprávkový strigôň (známy z predošlých Balcových kníh Strigôňov rok, Strigôňove Vianoce, Strigôňove prázdniny). Postava strigôňa plní v texte viacero funkcií. Strigôni sú v rozprávkovom svete svojské, nevyspytateľné a najmä výrazné osobnosti. Obyčajne sa dostávajú do konfliktu so svetom ľudí a v tejto rovine ho prezentuje aj autor. Balcov strigôň dokáže čarovať, osobne pozná naozajstné rozprávkové bytosti – víly, strigy, Meluzínu. Rozumie reči zvierat. Zvláštnosťou však je, že vychováva obyčajnú ľudskú dievčičku, svoju vlastnú vnučku. Situácia sa komplikuje tým, že vnučka ako človek musí chodiť do riadnej školy. Na vzťahu k škole vykresľuje Balco vzťah svojich postáv k reálnemu svetu ľudí. Pre dievčičku je kontakt so svetom prirodzený. Patrí do ľudského kolektívu a rýchlo sa v ňom i adaptuje. Pre strigôňa je však konfliktný. Z ľudského kolektívu sa totiž vyčlenil. Strigôň je obrazne vyjadrenou postavou samotára, čudáka, izolovaného na okraji ľudskej komunity. Označenie strigôň môže byť aj nálepka ľudských predsudkov z minulosti. Zo strigôňovho pohľadu je otázne, čo dobré by sa dievčička mohla vo svete naučiť. Nevie si predstaviť, že by vôbec jestvovalo niečo, čo by dievčaťu nedokázal odovzdať sám. Jeho umenie a vedomosti sa hravo vyrovnajú tomu, čo sa učia deti v škole. Neobsiahne len jedno – priateľstvo. Strigôň sa s ním konfrontuje na konci školského roka, keď chorej dievčičke prinesú vysvedčenie kamaráti. Čitateľ zistí, že školský rok nebol školou len pre dievčičku ale aj pre strigôňa, ktorý spoznal hodnotu priateľstva. Postava strigôňa je zaujímavou modelovou štúdiou ľudskej izolácie a osamelosti a zároveň obrazom toho, ako ich prekonať.

Aj Peter Gibey vo svojej najnovšej knihe Byť dráčikom je úžasné (Vydavateľstvo Matice slovenskej) siahol po tradičnej rozprávkovej postave. Titul možno náhodne, možno zámerne, odkazuje čitateľa na populárne bestsellery, hoci draci zatiaľ nepatria k celebritám. Autor sa však pokúsil „spropagovať“ extravagantné stránky ich životného štýlu. Jeho rozprávanie je o hľadaní identity. Draci tu nevystupujú len ako exotickí držitelia starých rozprávkových hodnôt, ale aj ako novátori. Prinášajú do tradičného konceptu „dračích“ rozprávok nový smer. Nevyznačujú sa hrôzostrašnosťou, ukrutnosťou, agresivitou – ako by to prináležalo k dávnym dračím mýtom. Naopak. Na prvý pohľad pôsobia ako problematickí jedinci. Ich kvality sa totiž prejavujú v iných oblastiach, než by sa očakávalo. Dráčik Háčik nesmierne šikovne háčkuje, jeho syn Spáčik zasa toľko spí, že si nestíha prakticky osvojiť ani základné dračie „kompetencie“. Spí ešte aj pri lietaní.

Vo svete drakov je hrdinstvo a vybojovaná sláva životnou nutnosťou, prejavom dospelosti. Preto obidvaja draci v čase dospievania odchádzajú do sveta. Hrdinami sa stávajú tak trochu nemotorne a váhavo. Čitateľ sa však môže na príbehu presvedčiť, že jedinou devízou ich víťazstva bol úprimný postoj v každej situácii a dobré vnútorné pohnútky. Dráčikovia zostávali sami sebou, a tak sa aj ich vlastná „slabosť“ stala prekvapivo mocnou zbraňou v dobrodružných životných skúškach.

S typom „výnimočnej“ školníčky prichádza Alžbeta Verešpejová v publikácii Neplechy školníčky Agneše (Mladé letá). Školníci obyčajne bývajú nezabudnuteľnými postavičkami školy. Agneša však navyše neznáša prázdninové ticho tried. Deti natoľko miluje, že by ich mala najradšej jednostaj pri sebe. S blížiacimi sa letnými prázdninami začne nervózne hľadať riešenie, ako zabrániť koncu školského roka. Agneša ukradne z radnice prázdniny. Celé mesto je hore nohami, ale napokon sa všetko dobre skončí a školníčka zostáva spolu s deťmi aj cez prázdniny – na výletnom prázdninovom parníku. Hoci je Agneša nosnou postavou, autorka sa nesústredila na rozprávanie príbehu, ale skôr na hravý dialóg s čitateľom. Knižka pripomína detské klaunovské vystúpenia, v ktorých rozprávač udržiava kontakt s deťmi a otázkami a rozmanitými aktivitami ich provokuje, aby rozhodli o ďalšom osude postavy predstavenia. V hre s čitateľom má podstatné miesto aj ilustrátorka Katarína Ilkovičová. Medzi textom (graficky štylizovaným) a ilustráciami jestvuje na viacerých miestach priamy „dialóg“. Rozruch okolo Agneše navodzuje autorka aj graficky zvýraznenými začiatkami kapitol. Pripomínajú slogany, či novinové titulky. Hurhaj okolo Agneše, zábavné „rekvizity“, ktoré charakterizujú prostredie mestečka, ale i kuriózne postavičky jeho obyvateľov, sú súčasťou veľkej šou, ktorá sa rozpúta len preto, že nespútaná Agneša sa rozhodne konať. Čitateľ sa zabaví slovnými hračkami, veselým jazykom postáv. Najmä v prípade Agneše obsahuje aj slušné rýdzo školnícke „frazeologizmy“. Autorkin tvorivý arzenál sa zdá byť miestami až prihlučný a premnožený. Na druhej strane sa dá chápať ako súčasť Agnešinej vnútornej búrky, ktorá sa v nej i okolo nej rozpútala tak trochu z osamelosti, ale najmä z lásky k deťom.

S kurióznymi postavičkami pracuje aj Hana Košková v knihe Rozprávky z Ľudožrútskej ulice (Plektrum). Výnimočnosť obyvateľov ulice v istom zmysle predurčil slávny občan Ľudo žrút. Platilo o ňom známe nomen omen. Mal taký apetít, že sa nakoniec nepretlačil ani cez jedny dvere domu. Aj ďalší obyvatelia sú výnimoční pre svoje skvelé záľuby. Pani Škrupinová hráva denne bábkové divadlo, tetka Olinka vyšíva na želanie všetkým obyvateľom ulice, Milotina strynká je nielen náruživou zberateľkou skriniek, ale jej život sa odvíja okolo slov obsahujúcich r s „i“ a „y“. Niet pochýb, že za osobitými záľubami jednotlivých postáv sa skrýva aj boj s osamelosťou. Detské postavy z príbehov vstupujú do opustenosti čudáckych obyvateľov ulice a objavujú v kurióznom živote svojich susedov skutočné kráľovstvo. Hana Košková vie vymyslieť zaujímavý detský príbeh. Kvalita knižky však trochu doplatila na nedostatočnú redakčnú úpravu textu (členenie, zahlcovanie slovnými hračkami a novotvarmi, na niektorých miestach aj neprimerane zvolený jazykový štýl.

Detektívne dobrodružstvá Radoslava Šalamúna z knižky Petra Karpinského Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev (Mladé letá) pútajú pozornosť čitateľa už žánrovo. Múdrym-premúdrym vyšetrovateľom záhad je aj v tomto prípade nomen omen – bystrý chlapík, ktorý svoj dôvtip využíva na to, aby priniesol ľuďom riešenia, radosť i zábavu. Svojráznosť postavičky Radoslava Šalamúna sa spája s jeho výnimočnými analytickými a kombinačnými schopnosťami a neobvyklým pozorovacím talentom, ktoré sú pre formát detektíva nevyhnutnosťou. Jeho výnimočnosť však znásobuje aj zvláštna záľuba. Z toho, čo rozrieši, pripraví ľuďom zábavu prostredníctvom stálej výstavy vo vlastnom múzeu. Buduje ho z artefaktov rozriešených záhad a tajomstiev. Príbehy v knižke sú vlastne sprievodným výkladom k vystavovaným exponátom – k čertovskému vlasovému elixíru, k lietajúcemu dáždniku, ku skrinke s Úsmevom sfingy, k splašenej stoličke a k ďalším záhadám. Ich rozprávačom je sám Radoslav Šalamún, sprievodca múzea. S objektívnym nadhľadom skúseného detektíva snaží sa vykresliť nielen okolnosti dobrodružstiev, ale aj vlastné názory a osobné pocity počas riešenia prípadov. Silnou stránkou knihy je citlivá práca s jazykom. Jednoduchý, vyrovnaný jazyk zodpovedá charakteru hlavnej postavy. Premyslene narába s tempom rozprávania, snaží sa o plynulý prechod deja z príbehu do príbehu. Táto stratégia pomáha udržiavať koncentráciu čitateľa až do konca knižky. Autor ho pritom nešokuje ničím priveľmi expresívnym a prehnaným, nevybíja jeho pozornosť nadbytkom atrakcií. Takýto prístup výborne reprezentuje detektívny imidž rozprávača – Radoslava Šalamúna.


Domov starých bábik

Domov starých bábik z Uličianskeho rozprávania pôsobí trochu rozporuplne a vzbudzuje zmiešané pocity. Možno preto, že bábiky sa až priveľmi ponášajú na ľudí. Preto návštevníka depozitu bábok aj trochu znepokojujú. Niektoré z nich môžu byť dedičstvom po rodičoch a starých rodičov. V ich prípade sa nám ťažšie rozmýšľa, čo s nimi nakoniec urobíme. V súvislosti detskou literatúrou mi takýto depozit pripomínajú ľudové rozprávky, povesti, legendy a mýty. Sú vzácnym kultúrnym dedičstvom. Vzťah k nim však máme rôznorodý, niektorí aj rozpačitý. Pre niekoho sú dotykom s koreňmi európskej či domácej kultúry, ktoré treba zbierať a uchovať, pre iného zasa skôr anachronizmom. Rozporuplnosť prístupov sa prejavuje pri vydávaní zbierok povestí a rozprávok. Platí to aj o minuloročnej produkcii. Väčšine zo zbierok povestí chýba aj kvalitná redakčná úprava. Aj literárna úroveň týchto textov je nižšia. Navyše, pri povestiach by sa žiadalo zvážiť vekovú skupinu adresáta.

Viaceré publikácie z minulého roku sa týkajú žilinského regiónu.

Jozef Marec sa vo svojej najnovšej knižke Vili víly vence (Artis omnis) vracia k starým európskym, no najmä slovanským pohanským mytológiám. Odkazujú na bájny svet rusaliek a víl, spätý predovšetkým s prírodnými kultmi stromov, vodných tokov. Ako uvádza autor v úvode, knižka je zameraná na príbehy kysuckých víl, ich zabudnutý svet a starodávne zvyky, ktorými bola opradená ich tajuplná existencia. Rozprávania o tom, ako vznikla fujara, ako sa objavil prvý kysucký pltník, ako to bolo so slávnym zbojníkom Uhorčíkom vychádzajú z ľudových rozprávok a povestí a podoba ich literárneho spracovania im v zásade aj zostala verná. Víly vílovaté, ako ich predstavuje autor, pôsobia len na prvý pohľad ako nežné tancujúce stvorenia ochraňujúce lesný život. Príhody odkrývajú aj chlad, neprístupnosť a krutosť duchovného sveta, ktorý sa prirodzene spájal s pozadím týchto kultov.

Staré povesti Žiliny a okolia prerozprávala vo svojej zbierke povestí Kliatba kožušníkovej vdovy (Vydavateľstvo Matice slovenskej) Zuzana Kuglerová, autorka niekoľkých historických próz. Na rukopise autorky sa prejavila skúsenosť, ktorú získala z písania historických románov. Istejšie a presvedčivejšie sa pohybuje v historickej látke príbehu, modeluje jeho prostredie i postavy.

Pod názvom Mara medvedia (Vydavateľstvo Matice slovenskej) vydala Hana Košková zbierku povestí a legiend z Novohradu. Podobne, ako aj jej autorská kniha by si však zaslúžili precíznejšiu editorskú úpravu. V prípade tejto publikácie by som chcela apelovať aj na špecifikáciu adresáta. Predpokladám, že kniha povestí sa celkom ľahko dostane aj do rúk mladším čitateľom, ktorých tento žáner priťahuje. Je na vydavateľovi, aby bližšie určil pre akú vekovú kategóriu je publikácia určená a dopredu tak usmernil najmä rodičov. Viaceré povesti tejto knižky spracúvajú témy znásilnenia, fyzického a psychického týrania žien, a iné náročné témy, ktoré v podobe, v akej sú prezentované, nie sú podľa môjho názoru vhodným čítaním pre mladšie vekové skupiny čitateľov.

Útlu zbierku povestí Ruže Rafaela Podmanického (Ametyst) napísal Gejza Sádecký, ktorý sa už dlhodobejšie zaujíma o regionálnu históriu. Kniha sa viaže k významného šľachtickému rodu Podmanickovcov. Záslužným je nápad autora predstaviť fond povestí zameraný nielen na región, ale aj na poznávanie rodovej kultúry Slovenska.

Niekoľko rozprávok z okolia Žiliny vyšlo v podobe bilingválnej slovensko-anglickej publikácie Kataríny Mikolášovej a Daniely Krajčovej Oriešok večnej krásy. A Nut of Eternal Beauty (URELA). Ide o zaujímavý pokus prezentovať domácu regionálnu kultúru aj cudzojazyčnému prijímateľovi. Slovenský i anglický text však dosiahol nízku literárnu kvalitu.

Po editorských skúsenostiach z vydania výberov rozprávok Pavla Dobšinského sa Jana Pácalová podujala vydať výber Dobšinského rozprávok v prerozprávanej, upravenej podobe. Vyšiel pod titulom Rozprávky o tom, ako si zaslúžiť princeznú (Belimex). Autorka vychádza v ústrety mladšej vekovej skupine čitateľov. V syntaktickej stavbe viet, v rovine obraznosti sa snaží sa zachovať náznak historickej „patiny“ Dobšinského textov. Čitateľov však mohli prekvapiť niektoré radikálne úpravy – napríklad premenovanie Bystrozrakého na Okatého, Širokého na Bruchatého.


Žltý šašo


Slnko?

Prižmúrite oči a v tej chvíli sa zmení na žltého šaša, ktorý robí kotrmelce od rána do večera.

Uličianskeho Žltý šašo je rozprávkou o hre s obraznosťou, o rozvíjaní tvorivého analogického myslenia, ktoré je pri kultivovaní čitateľa nevyhnutné. Fond slovenskej literatúry pre deti nie je chudobný na autorov, ktorí pestujú u detí tvorivý vzťah k jazyku, rozvíjajú jeho obrazotvornosť a zmysel pre symbolický, obrazný jazyk. Aj v minulom roku vyšlo niekoľko pekných knižiek tohto druhu.

O  Uličianskeho Troch hádankach sme už niekoľkokrát hovorili. V druhej minuloročnej knižke vytvoril Ján Uličiansky tandem s Petrom Palikom. Vzniklo zaujímavé dielo postavené na princípe farebnosti a symboliky farieb Rozprávky z palety. Osem farebných príbehov (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Autori ponúkajú to, čo v záplave knižnej detskej produkcie mnohokrát chýba - viacrozmerný príbeh s hĺbkovom perspektívou. Neponúkajú len pútavé rozprávanie a dej, ale aj ďalšie podnety na vnímanie jemných odtieňov „farieb“ v našom živote. Farebné podobenstvá učia deti orientovať sa v krajine symbolov. Nie však prvoplánovo. V bielej sa dá celkom dobre putovať, ale len ak si veríme. Ako spisovateľ Belo, ktorému chýbala inšpirácia pre novú rozprávku, a tak sa pohrúžil do bielej farby. Dostal sa až na planétu nenarodených detí, či vlastne do svojho bieleho spisovateľského sna o bábätku, ktoré nosí pod srdcom jeho manželka. Biela nie je len o čistote a nevinnosti, ktorá sa v súvislosti s navodenou témou detí priamočiaro ponúka. Je aj o odvahe úprimne hľadať, ponoriť sa do nepoznaného. Červená je symbolom lásky zamilovaného semaforu, ale rovnako vyjadrením rozpakov, impulzívnosti, aktivity a sebavedomia. Ba čo viac, detský čitateľ veľmi ľahko postrehne, že farby sú ukryté aj v samých slovách. Texty motivujú čitateľa, aby pokračoval v ďalšom farebnom pátraní a hral sa s bohatým materiálom jazyka. Možno ho to povedie k ďalším vlastným objavom zvierat, vôní, hudby, maškŕt v obrovskej lexikálnej zásobárni. Takéto rozprávky rozvíjajú detskú tvorivosť, emocionalitu a predstavivosť. Sú prevenciou pred jednostrannosťou, ktorej sa zúrivo bránilo pieskové zrnko na Sahare v žltej rozprávky tejto knižky.

Knižky Jozefa Pavloviča sú obyčajne pre čitateľa vždy výzvou k hre. Aj v prípade vlaňajšieho diela Výlety tety Ety (Vydavateľstvo Matice slovenskej) dostáva čitateľ od autora pozvanie k hravému poznávaniu etymológie slov. Meno Ety je skratkou tohto termínu. V pavlovičovsky krátkych, výstižných a poučných príbehoch sa čitateľ dozvedá o významovej škále jednotlivých slov, naučí sa vnímať motiváciu ich vzniku a vstúpi do kuchyne pravých „fajnšmekrov“ a jazykových degustátorov. Ak sme v predošlej knižke o farbách spomínali hru s jazykom, s jeho lexikálno-morfologickými vlastnosťami (napríklad názvy farieb ukryté v slovách), Pavlovičova kniha využíva popri takejto slovnej hre aj lahodný arzenál etymologických chutí. Uvádza diaťa do filozofie a historického pozadia jazyka. Buduje v ňom povedomie, že slová majú svoje legendy i životopisné príbehy, pestrú „rodovú“ históriu – napríklad vznik slova kravata, fajka, Nemec. Vedľa seba žijú slová s ľahšie čitateľnou „biografiou“, ale aj také, ktorých súvislosti udivia(pôvodný význam slova modrý bol pravdepodobne svetlý alebo biely). Skvelou stránkou knihy je aj to, že ukazuje dieťaťu cestu, ako sa môže s faktografickými vedomosťami tvorivo zahrať a prostredníctvom týchto hier vstúpiť do ďalších, ešte zaujímavejších kontextov poznávania.

Slovíčkovo (Orman) Jakuba Bernarda je mesto v krajine Slovovensko nápadne-nenápadne podobnej tej našej. Leží na začiatku veľkej roviny Rečí-Rozhovorov-Rozprávania. Všeličo o tejto podobnosti napovedá – zvyky a história obyvateľov, názvy ulíc a miest, či iné zemepisné pomenovania – aj keď všetky sú uvedené v trochu pozmenenej slovíčkovskej forme.

Bernardova knižka vzdialene pripomína historické rozpravy z dávnominulých storočí. Ešte aj u nášho slávneho učenca z 18. storočia, Mateja Bela, by sme našli príbeh o našom národe a jazyku porozprávaný pekne od začiatku – od Adama, teda od stvorenia sveta. Bernardova metafora stvorenia začína prebudením slniečka – slovíčka. V prvých slovách je obsiahnutý celý kolobeh ľudskej histórie – jej minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Dejinný príbehje nepochybne ukrytý v každom jednom slove, ktoré sa zrazu stalo matériou existencie. Preto už pri prvých vetách zaznieva súčasne aj šuchot listového papiera, ba zaznejú aj hudobné nástroje, ktoré sa v skutočnosti objavili o niekoľko tisícročí neskôr, v našom letopočte. Rovnako však môžeme uvažovať aj o tom, že metafora stvorenia sa týka príbehu každého človeka, ktorý po „adamovsky“ objavuje svoj životný priestor. Objaviteľská radosť autora však môže čitateľovi aj poriadne popliesť hlavu. V explózii rôznorodého slovného materiálu, ktorý sa niekedy bez náležitého triedenia kopí – ako pri brainstormingu – môže dieťa stratiť orientáciu. Tesne vedľa seba sú slová spisovné i nespisovné, správne i chybné, slovenské i české, ba i cudzokrajné, neznáme pojmy, ich prepisy i zámeny a mnohé zmeny bez akejkoľvek diferenciácie. Pre dospelého rozhľadeného čitateľa je takýto postup len vonkajším prejavom hry. V takom prípade nemusí brať vážne významové a faktické lapsusy, ktoré vznikajú takýmto spontánnym spájaním. Chápe ich ako dôsledok živelnej hravosti, uvoľnenosti. Dieťaťu však chýba skúsenosť i vedomostné zázemie. Takže v rámci hry môže schytať aj zopár vedomostných faulov.


Reč rúk


Kto z nás by nerozumel reči rúk! Učíme sa jej už odmala. Pochvália nás, keď vieme dávať pápápá, alebo keď ukážme, akí raz budeme veľkí...“ Reč rúk v bábkovom divadle, o ktorej píše Ján Uličiansky, je v niečom príbuzná princípom tvorby pre najmenšie deti. Gestá rúk sú pre dieťa bezpečnou a intímnou rečou. Do malých posunkov dokáže človek sústrediť širokú škálu podstatných i podnetných informácií. Reč rúk pomáha udržiavať pozornosť dieťaťa, zlepšuje, rozvíja jeho koncentráciu i obrazotvornosť.

Svedčia o tom aj básničky Jána Navrátila zo zbierky Maličká básnička (Buvik).

Drobné básničky s vtipnými pointami ponúkajú dospelým veľa možností, ako rozvíjať vnímavosť detí, a tiež ako ich uviesť do tvorivého básnického sveta. Prostredníctvom zábavných veršíkov sa aktivizuje detská pozornosť, stimuluje sa ich všímavosť. Navyše učia deti pozerať sa aj na menej príjemné veci z lepšej stránky. V maličkých básničkách sa predsa len zmenšuje aj optika nášho sveta. Pod jej zorným uhlom sa z neho stáva útulný, veselý a bezpečný priestor, v ktorom sa na každým problém nájde skvelé riešenie. Zábavné postavičky pozývajú nielen do básničky, ale aj do nových príbehov, ktoré sa môžu ľahko podľa veršíkov povymýšľať.

Neviditeľným kľúčom k odomykaniu Navrátilových básničiek (a nielen v tejto knižke) je vzťah. Rozprávanie o bezpečí a o harmónii v rodinných vzťahoch sa prepletá viacerými textami knižky. Sú miniatúrami skúseností, ktoré dieťa pozná aj z autopsie – na túre sa z ocka stáva kengura a z Maťka spevavé kenguriatko v ockovom plecniaku; vždy ostražitá mama zachraňuje maličkého Jánošíka pred možnými nástrahami ohníka.

Niektoré texty pripomínajú prekvapujúce detské komentáre, ktorými sa malí vyjadrujú o veľkých (veciach). Práve preto môžu byť deťom výrazovo blízke a zrozumiteľné.

Knižka Sovie Múdroslovie (Daxe) básnika, textára, novinára Borisa Droppu by mala zaujať najmä deti mladšieho školského veku. Krátke básničky prevádzajú čitateľa ročným cyklom v domovskej krajine. Človek ju pozná po hranicu vlastného slovného obzoru, aj preto prichádza na pomoc múdroslovie. Detský obzor sa vďaka nemu určite rozšíri. Vo veselých básničkách deti nájdu hranostaja a snehuľu, chriašteľa v šachorine, dozvedia sa o tokáňovej tokáte alebo o klarinete a tarogáte. V Droppovej knižke však nejde len o rozšírenie slovnej zásoby. Predstavené slová nie sú ploché, ale plastické. Do ich priestorovej perspektívy sa dá ľahko vstupovať - aj zásluhou ilustrácií Svetozára Mydla. Plastické slová sú aj pohyblivé, ohybné, lietajú, tancujú, strúhajú akrobatické kúsky, trúbia, škriepia sa. Provokujú k tomu, aby ich človek poriadne „ohmatal“ a preskúmal. Samozrejme, k takémuto zbližovaniu patrí aj slovná hra. V Droppových básničkách nájde čitateľ prešmyčky nielen ako slovné ale aj ako „obrázkové“ hry. Predstavujú tvorivé dialógy medzi autorom a ilustrátorom, prípadne aj čitateľom - na „plátne“ jeho predstáv. Droppova „múdroslovná galéria“ oslovuje malebnosťou nášho jazyka. Zobudené slová sa predstavujú ako metafory, žánrové obrázky, krajinomaľby, portréty, pestré príbehy, legendy. V autorovej práci s jazykom sa črtá jeho životná filozofia; akoby nám chcel pripomenúť, že medzi slovami a životom je obrovské priestranstvo, s ktorým sme úzko spätí. Je naším domovským priestorom. Mali by sme ho pohodlne zaujať, osobne spoznať.

S knižkou Sladký Sníček, dobrý liek (ISTA) sa prihovára najmenším čitateľom Denisa Stanislavová. Sníček je personifikovanou postavou, detským ochrancom a sprievodcom. Svoju misiu medzi deťmi vykonáva účinne aj vďaka priateľovi psíkovi. Ostražitý psík podáva Sníčkovi správy o tom, čo deti práve potrebujú. Autorka sa usilovala vytvoriť v texte ilúziu harmonického, dokonale bezpečného priestoru. Atmosféru snovosti a idylickosti navodzuje striedaním veršíkov, prózy a rytmizovaného prehovoru. Snaha o jemný, nežný spôsob výpovede prerástla v tomto prípade nad únosnú mieru a zaváňa gýčom. Literárna úroveň textu je slabšia, rovnako aj jeho obsahový náboj.

Mechanická sliepka


Mechanická sliepka v Uličianskeho príbehu o bábkovom divadle nie je zdrojom pre pasívne apatické pozorovanie. Je nesmierne inšpiratívnym objektom pre analytické štúdium mechanizmov. Kiež by sa to dalo tvrdiť aj o vlaňajšej knižnej produkcii pre mládež. Väčšina publikácií sa však spája len s atribútom „mechanická“, teda modelová konštrukcia, podľa miery natiahnutia aj stokrát stereotypne zobkajúca svoje zrnká. Platí to najmä o tituloch tzv. dievčenskej literatúry. Medzi Džínsovým denníkom (Slovenský spisovateľ) Zuzky Šulajovej a Supertajným denníkom Lucie H. (Vydavateľstvo Slovart) od Paulíny Feriancovej nie je kvalitatívne ani obsahovo takmer nijaký rozdiel. S väčšou či menšou presnosťou sa dá už dopredu odhadovať dejová „výplň“ jednotlivých dní. Aj novela Aprílové dievča (Ikar) Martiny Solčanskej obsahovo neprekročil šablónu, ktorá sa uplatnila v už spomínaných denníkoch. Z tohto priemeru sa vymyká Dievča s bocianími nohami (Mladé letá) Jany Šimulčíkovej. Dramatickejšie udalosti a komplikované rodinné zázemie hlavnej postavy boli pre autorku výzvou. Stimulovali ju k dôslednejšej práci s psychológiou postáv a k premyslenejšej koncepcii príbehu (na fabulovej i sujetovej rovine).

V odlišnom duchu, s istým generačným podtónom, vyznievajú črty v zbierke Vianočné príbehy (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Ruženy Smatanovej. Príbehy s tematikou Vianoc sa spájajú s prehodnocovaním života, so zažívaním pocitov osamelosti i odmietnutia, s prežívaním radosti detí, rodinného zázemia, partnerských vzťahov. Texty spája dôraz na etický prístup. Ten sa stal akoby „hnacím motorčekom“. Snaha o tento dôraz občas nenáležite brzdí príbeh tam, kde by sa bezpečne mohol pustiť aj na „voľnobeh“.

S podobným problémom zápasí aj Mária T. Letáková, autorka dobrodružného románu Kamaráti od Sovej skaly (Dobrá kniha). Príbeh sa odohráva na americkom Divokom západe. Tomáš, slovenský vysťahovalec, sa za dramatických okolností spriatelí s Patrikom. Ich životy sa menia na dobrodružné cesty misionárov v okamihu, ako sa ich osudy spoja s pátrom Antonom. Letákovej zámer napísať príbeh s etickým posolstvom, žiaľ, dominuje nad príbehom samotným.

Debut Betky Palackovej Priatelia aragonitu (Vydavateľstvo Slovart) je dobrodružným sci-fi románom o dvojici priateľov Petra a Gašpara. Spájajú ich výnimočné telepatické schopnosti a nevysvetliteľné stavy „tranzu“. Spoločne hľadajú pôvod i príčinu svojich neobyčajných skúsenosti. Cesta za vysvetlením je dobrodružným pátraním, ktoré tvorí podstatnú časť knihy. V jej závere si hrdinovia uvedomia, že dôležitejšie než poznanie celej pravdy, je využívať tieto schopnosti na prospech iných ľudí. Knižka sa vyznačuje pomerne zaujímavou fabulou. Chýba jej však to, čo je nevyhnutnou súčasťou hodnotného románu - výrazné postavy s charakterovým vývojom a dobre prepracovanou psychológiou.


Čo by sa stalo, keby nás opustili vlaňajšie knižky?

Niekto by možno šikovne poznamenal, že nič. Kníh je okolo nás dosť. Vyše päťdesiat titulov pôvodnej tvorby však nie je zanedbateľné číslo. Každá z nich je výsledkom práce celého tímu ľudí. Viaceré tituly by medzi čitateľmi určite chýbali.

 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013