Literatúra faktu 2007


 

Široký záber
(Slovenská literatúra faktu 2006)

Ľuboš Svetoň

 

PhDr. Ľuboš Svetoň

sa narodil 11. mája 1962 v Bratislave. Pracuje na Ministerstve školstva SR v oblasti implementácie vedy a výskumu.

Minuloročná produkcia pôvodnej slovenskej literatúry faktu odráža rôznorodosť prístupu k zaznamenávaniu faktov vo všetkých historických obdobiach a spoločenských oblastiach, ako aj dimenzie pohľadu autorov. Najviac diel približuje dejiny sprostredkovane z písomných, archeologických a iných artefaktov alebo zo spomienkových záznamov druhých, v menšej miere autori zaznamenávajú históriu empiricky, najmä v autobiografickej či biografickej podobe. K súčasnej tendencii patrí snaha o komplexnosť. K tej smerujú tak vydavatelia, ako aj sami autori. Viaceré vydavateľstvá sa usilujú čiastkovými publikáciami zmapovať z rozličných pohľadov danú tému a v ucelených edíciách ponúkajú komplexne spracovaný problém či sériu portrétov významných osobností. Do tejto skupiny môžeme zaradiť napríklad Vydavateľstvo PT Alberta Marenčina (ďalej Marenčin PT) s jeho edíciou Bratislava – Pressburg, Perfekt s biografiami umelcov a obrázkovo-encyklopedickou edíciou o slávnych postavách slovenských dejín aj edíciu Návraty Vydavateľstva Štúdia humoru a satiry Milana Stana. Autorská snaha o komplexnosť sa prejavuje objemnosťou vydaných diel, postupným pribúdaním pokračovaní alebo rozšírenými vydaniami. Niekedy sa synergicky spája úsilie vydavateľstva i autorov. Úporná snaha o vyčerpávajúce spracovanie danej témy je niekedy na škodu knižného spracovania. Niektoré publikácie za cenu, aby mali oficióznejší alebo odbornejší charakter, nadobúdajú také rozmery, že sú nepraktické na oddychové čítanie. Ruka v ruke s tým nezriedka ide aj vysoká kvalita papiera, čo zvyšuje hmotnosť aj predajnú cenu. Prezentačná kvalita je niekedy až samoúčelná. Nikto nespochybní požiadavku na kvalitný papier pri publikácii s reprodukciami výtvarných diel, ale niektoré knižky nie sú vždy zmysluplne a opodstatnene vytlačené na kriedovom papieri. V porovnaní s nimi sa na iných knihách šetrí tak, že čitateľ doslova zápasí s textom pre veľkosť písma, hustotu sadzby a snahu využiť každý voľný priestor papiera.

Do nasledujúceho hodnotenie vlaňajšej produkcie literatúry faktu sme zaradili dostupné tituly na základe výberu, ktorý bol pri viacerých tituloch veľmi ošemetný pre ich žánrový presah, niektoré sa viac blížili k beletrii, iné k odbornej literatúre. Poradie, v akom tituly uvádzame, nezodpovedá vzostupnosti alebo zostupnosti kvalitatívnych kritérií.

Azda najväčšiu mediálnu pozornosť vzbudila kniha Stratené slovenské poklady (2) s podtitulom Osudy našich umeleckých diel a pamiatok (najmä v maďarských múzeách a galériách) Milana Vároša (Vydavateľstvo Matice slovenskej v spolupráci s Neografiou, a. s. Martin). Prvá časť o Osudoch umeleckých pamiatok, šľachty a panovníkov vyšla roku 2005. Najväčším prínosom diela je zozbieranie monumentálneho množstva faktov o ukradnutých, zašantročených, zmiznutých a zničených hnuteľných umeleckých pamiatkach slovenskej proveniencie. Pravda, nezriedka na konci mravčieho úsilia vypátrať stratené dielo zostáva vo vzduchu zavesené slovíčko „pravdepodobne“. To však nijako neznižuje „detektívne“ vlohy autora. Dokumentačnú hodnotu diela umocňuje bohatá fotodokumentácia. V závere textov pod fotografiami sa občas čitateľ dočíta, že daný artefakt sa podarilo zachrániť, aj to, kde sa nachádza. Spôsobuje to radosť cez slzy, že ešte čosi nám v našich galériách a múzeách ostalo. Aj Várošovo dielo patrí do kategórie komplexných, hoci v tejto sfére sa úplnosť nikdy nedosiahne, napokon aj dnes a denne sa plní novými prípadmi vykrádania vlastnej histórie. Aj keď skúsený Milan Vároš uvádza, že nemieni knihou rozdúchavať emócie a na mnohých miestach to aj v texte dokazuje, predsa len sa miestami nevyhol zjednodušovaniu (namiesto konkrétneho času, miesta či osoby použije len – vtedy, tamojší, vojaci) a rozširuje svoje kritické súdy na celé etniká. Trochu neorganicky v tejto súvislosti pôsobí aj kritika súčasnej politiky jednej konkrétnej strany na Slovensku, alebo zámerných diplomatických prešľapov a aktivít niektorých skupín u našich susedov. Tieto fakty stačilo uviesť v poznámkovom aparáte. Aj keď z objektívnych dôvodov (napríklad súčasť rôznorodej zbierky) sa o niektorých artefaktoch píše viackrát na rôznych miestach a v rôznych súvislostiach, systematickejších čitateľov to môže rušiť. Milanovi Várošovi v každom prípade patrí za priekopnícku prácu hold. Hoci ju možno naďalej cibriť, či sa na to podujme sám autor, alebo jeho nasledovníci. Veď stále sa objavujú nové dôkazy o pôvode vlastníctva jednotlivých ,,pokladov“.

O podobnú „službu národu“ sa pokúsil Drahoslav Machala knihou Šľachtické rody (Perfekt). Aj tu platí: menej je niekedy viac. Vymedzený rozsah a snaha priniesť čo najviac faktografických údajov (niekedy aj so zbytočným opakovaním) neumožnila majstrovi pera invenčnejšie rozvinúť krátke príbehy. Ustavičným skracovaním sa stalo, že v jednej vete je rod vyzdvihovaný ako vždy verný Vatikánu a v ďalšej ako jeden z najvýznamnejších evanjelických. Podobných závažných faktografických chýb (v dátumoch i menách), ktoré treba pripísať na vrub editorovi, je v texte viac. Význam reprezentatívnej publikácie je pritom veľmi veľký – priblížiť slovenskému čitateľovi šľachtu so slovenskými koreňmi alebo pôsobiacu na území dnešného Slovenska s významným vplyvom na tunajší život. Ibaže tých šľachtických rodov je na taký malý priestor priveľa! Takže prínos, ale priveľa faktov robí text menej literárne príťažlivý. Nepochybne poslúži učiteľom dejepisu ako doplnkové učivo. Keby bol rozsah dvojnásobný a D. Machala by dejinné interesantnosti viac zbeletrizoval, mohlo vzniknúť pútavé rozprávanie aj pre mládež, ktorá neobľubuje dejepis a spustnutá kúria na konci vlastnej či susednej obce ju nezaujíma.

Drahoslav Machala vlani vydal knižný rozhovor s umeleckým šéfom Lúčnice, ktorý celý svoj život zviazal s krásou folklóru, Čarodejník Lúčnice Štefan Nosáľ (Perfekt). Kniha má zvláštnu príchuť, pretože profesor Nosáľ vo svojich rozsiahlych spomienkach ťažké chvíle a príkoria takmer nespomenie, selektívne si v pamäti uchováva len pekné. Optimizmus z neho len tak srší. Dielo je doplnené výpoveďami niekoľkých Nosáľovych blízkych. Publikácia s bohatou fotodokumentáciou vyšla k životnému jubileu Š. Nosáľa. Vo svojej kategórii ju možno hodnotiť ako perfektne zvládnutú.

Dvomi titulmi vydanými za vlaňajšok sa môžu hrdiť aj Ján Čomaj, Ján Štrasser, Peter SalnerMarián Krčík.

V monografii Jána Čomaja o excelentnom východoslovenskom sochárovi Návraty Arpáda Račka (Perfekt) nájdeme viac bolesti, ústrkov, krívd a hľadania ako úsmevného pohľadu, či nadhľadu. Tóninu pritom neudal len výtvarník, ale aj J. Čomaj spomienkou na kamaráta a brilantného reportéra Gavrila Gryzlova, ktorý učaroval aj A. Račkovi. Napriek krutej pravdivosti knihy J. Čomaj mohol vojsť sochárovi viac pod kožu, aby potom jeho ústami jemnejšie vyrozprával príbeh, spomienky, návraty. Račkova strohosť a svedomitosť, introvertnosť až plachosť sa ukázali ako prekážka aj pre spisovateľa a publicistu Čomajovho rangu. Aspoň výsledný dojem má túto rozkolísanú, i keď stále nadpriemernú podobu.

Po knihe Tisíc a jedna žena sochára Bartfaya (Perfekt 2005) vznikla výpravná publikácia Jána Čomaja Tisíc a jeden príbeh sochára Bartfaya (Perfekt) ilustrovaná najmä nesochárskou tvorbou výtvarníka. Tibor Bartfay rozpráva klasické, ale aj zväčša zábavné príbehy. Rozprávanie sa nesie v mladíckom šantivom duchu, bez zbytočných nostalgických tónov, aj keď triezvo hodnotí minulosť a nachádza na nej dobré i zlé stránky. Občasná rozvláčnosť prispieva k vzdušnosti diela, podobnej duchu Bartfayových sochárskych kreácií. Treba veľmi pozitívne hodnotiť štylisticky náročné pretlmočenie výtvarného vyjadrenia do slov.

Dialogickejšie pristupuje k biografickému materiálu Ján Štrasser. Predstaviť niekoho v knižnom rozhovore nebýva práve najľahšie. J. Štrasser si však na svoje knižné projekty vyberá osobnosti, ktoré vedia zaujímavý obsah dialógu udržať v dynamickom napätí na celej veľkej ploche. V portréte básnika, aforistu a najmä glosátora spoločnosti – Tomáš Janovic Humor ho! Rozhovory s Jánom Štrasserom a iné texty (Marenčin PT) – hoci miestami zachádza až do intímnych sfér, presne vystihuje aj atmosféru doby pri zmene spoločenských a politických pomerov. Hoci kulisy doby sa menili, Janovicova ľudská podstata zostáva nezmenená. Pri rozhovoroch si jeden aj druhý vypomohli ukážkami z Janovicovej tvorby. Knižné interview predstavuje človeka, ktorý sa celý život snaží byť slušný (dovolím si byť osobný, tak ho vždy spomínal ako bývalého suseda z Miletičovej aj môj otec). Jednou z nosných otázok knihy je, pokiaľ možno ustupovať, aby jedinec v spoločnosti zostal slušným a zachoval si svoju tvár. V rozhovore občas zaškrípu nadbytočné komentáre usilujúce sa predstaviť Janovica ako Homo politicus. A keď sa tak už udialo, zahodila sa šanca vtipne sa zamyslieť, ako sa z pichľavého ľavičiara stane v staršom veku človek s espritom inklinujúci k pravici. Dielo patrí k tomu najlepšiemu, čo nám minulý rok v literatúre faktu nadelil.

V ďalšej knihe rozhovorov Marián Labuda. Herec je vždy na očiach (Forza Music) Ján Štrasser vychádza zo známej pravdy, že hoci herec je všetkým na očiach, verejnosť nie vždy pozná jeho pravú tvár. Na margo oboch minuloročných knižných rozhovorov Jána Štrassera treba vyzdvihnúť, že svojimi otázkami zbytočne neprovokuje, ale inšpiruje. M. Labuda ako partner knihu zachraňuje, po prvých stretnutiach rozhovor nadobudol lepšiu dynamickosť aj vďaka údernosti kratších čiastkových rozhovorov. J. Štrasser každý čiastkový rozhovor úspešne spestril trochu bulvarizujúcim perexom. Napriek veľmi kvalitnému dielu má čitateľ dojem, že Marián Labuda má toho ešte veľa čo povedať, aby ukázal svoju tvár naozaj zo všetkých stránok.

Aj keď počet minuloročných pokusov o biografie nie je malý, nemožno medzi nimi nájsť jedno či viac diel, ktoré by výrazne invenčne alebo dokumentačne prekonali ostatné. Už autorské prístupy k štylistickému spracovaniu témy – od úradníckeho záznamu cez publicistiku až k umeleckej vyspelosti – rezignujú na prepracovanosť textov. Najumeleckejšie vyzretým dielom sa z tohto pohľadu javí dielo Petra Glocku Tri lásky Terézie Vansovej (Perfekt). Peter Glocko vytvoril až tajomnú feériu plnú pochmúrnosti, smútku a lásky nie až za hrob, ale nad hrob. Kompozíciu dotvárajú aj ilustrácie a grafická úprava. Rôzne zápisky a výroky či už originálne alebo fiktívne v súznení s vtedajšou realitou a životom Vansovej a jej príbuzenstva, do ktorého patril mimochodom aj ako švagor najväčší slovenský rozprávkar Pavol Emanuel Dobšinský, oscilujú v časovo nelineárnych útržkoch okolo nenaplnenosti materského údelu. Vansovcom ich malý synček Ľudovít zomrel už v útlom veku. Vansová sa borí s vlastnou depresiou aj manželovou hypochondriou a jeho záchvatmi migrény. Jediným svetielkom, ktoré jej dodáva silu kráčať ďalej a podopierať manžela i veriacich ich evanjelického spoločenstva, sa stáva literatúra. Sprvu krátke spisky poskytujú až terapeutickú úľavu. A to aj napriek varovaniu Dobšinského, ktoré až na malé výnimky platí dodnes: „... u nás sa spisovateľstvo neodpláca ani grošom... ani uznalosťou.“ V literatúre faktu je toto dielo nesporne korunnou ozdobou.

Osobnosti slovenského života predstavuje knižné vydanie 29 rozhovorov z publicistickej relácie Portrét televízie TA3 pod názvom Portrét (SPN – Mladé letá). Zostavovateľ rozhovorov (svojich aj kolegyne Gabriely Piroškovej) Petr Bohuš mohol väčšmi dbať na úpravu textov pri ich prepise. Taktiež býva zvykom uviesť na titulnú stranu aj spoluautorku (prispela deviatimi rozhovormi). Každé médium má svoje špecifiká. Z rozhovorov čiastočne cítiť televíziou vyžadovanú stručnosť, ale autorom sa napriek tomu podarilo „zabodovať“ výberom osobností, najmä mediálne menej známych. Rozhovory svojím dynamickým a veľmi prístupným jazykom možno vzbudia aj hlbší záujem čitateľov o prezentované osobnosti či o oblasť ich profesionálneho záujmu. Oceniť treba, že rozhovory sú pútavé, a predsa nie bulvárne.

Podstatnú časť produkcie Vydavateľstva Michala Vaška možno zaradiť práve do žánra literatúry faktu. Vlani tu vyšla objemná kniha Rudolfa Dobiáša Triedni nepriatelia II. Kým prvá časť kniha bez rímskeho označenia vyšla v spolupráci s Konfederáciou politických väzňov Slovenska, táto druhá je priamo určená Konfederácii politických väzňov Slovenska. Obe knihy vydávajú svedectvá priamych účastníkov alebo pozostalých, priateľov, známych o hrôzach najmä prvých dvadsiatich rokov povojnového obdobia. Aj keď najviac obludností pripadá na vrub domácemu komunistickému režimu, spomienky nás zavedú aj medzi odvlečencov na nútené práce do Sovietskeho zväzu či medzi povojnové šafárenie pochybných predstaviteľov ľudu s bumažkou. Ide o ojedinelú snahu nedať zabudnúť na zločiny spáchané na nevinných ľuďoch, aj keď mnohí z nich svojim mučiteľom či katom v mene kresťanskej lásky odpustili. Je pravda, že občas sa niektoré príbehy opakujú z rôznych uhlov pohľadu v závislosti od rozprávačov, napriek tomu je na takmer osemsto knižných stranách v oboch knihách zaznamenaných zhruba stoštyridsať svedectiev. V prvom diele sú svedectvá zoradené abecedne podľa priezvisk perzekvovaných, v druhom došlo ešte k dodatočnému členeniu na obete z radov cirkvi a na ostatných, hoci zväčša aj tí sú prenasledovaní pre otázky viery. V cennom osobnom dokumentarizme táto prehliadka bolestí pripomína seriál o oslobodzovaní našej vlasti v rokoch 1944 až 1945, ktorý nie tak dávno rezonoval na stránkach denníka Sme. V týchto svedectvách je oveľa viac ľudského utrpenia a poníženia, dlhoročného prenasledovania, zlomených životov. Rudolf Dobiáš, jeden z postihnutých, dokázal tieto často veľmi jednoduché svedectvá citlivo a precízne upraviť do žalujúceho viachlasu akoby organovej polyfónie. Ostáva len dúfať, že sa nestratia ani hlasy tých, ktorí sami ani prostredníctvom svojich blízkych už nemôžu svedectvo podať. Hoci zbieranie svedectiev sa začalo na podnet košického arcibiskupstva, pod Dobiášovým redakčným vedením sa stalo významným príspevkom do pamäti národa i mementom pre nasledujúce generácie. Žiaľ, zatiaľ ešte stále nedoceneným a nepovšimnutým.

Zostavovateľka publikácie Život za mrežami (Vydavateľstvo Michala Vaška) Veronika Langová a kol. (prvý diel Smrť za mrežami, 2006) venuje najviac priestoru osudom prenasledovaných kňazov a rehoľníkov. Aj tí najčistejší z nich niekedy v presvedčení, vo viere či prostom zmýšľaní morálne zlyhali. Do príbehov sú vsadené dnešné medicínske posudky liečby odsúdencov a príčin úmrtia... Život za mrežami viacej vypovedá o podmienkach, v ktorých si nespravodlivé tresty odpykávali ľudia viery. Azda i v tomto prípade sa mohol nájsť ozvláštňujúci zjednocujúci prvok, možno hľadanie a svedectvá ich spoluväzňov, ktorí však neboli odsúdení za skutky viery, možno niečo iné. Je paradoxom, že aj silné príbehy prerozprávané fundovanými odborníkmi či spriaznenými dušami potrebujú akúsi čarovnú ingredienciu, lebo inak – ako pri týchto smutných príbehoch – čitateľ začne nadobúdať dojem, akoby naňho padala lavína bolesti, pred ktorou sa neubráni.

Biografické a autobiografické tituly predstavujú rozsiahlu časť tvorby literatúry faktu. Teatrológ a žurnalista Milan Polák v knihe Mária Kráľovičová s podtitulom Portrét herečky (Perfekt) erudovane rozoberá jej divadelné, pomenej i filmové a rozhlasové role, vývin herečkinho majstrovstva. Nechýbajú súpisy dokumentárnych televíznych filmov o nej, taktiež ceny, ktoré získala, i životopisná chronológia. Jej osobný život je však úplne potlačený, čo-to prezradia ešte fotografie a texty pod nimi. Akoby intimita súkromia najmä u umelcov neovplyvňovala aj verejný prejav. V podstate odbornú štúdiu autor miestami doplnil úryvkami z jej rozhovorov publikovaných v rozličných periodikách. Osobnejší vklad knihe dodávajú iba svedectvá – písané vyznania jej kolegov a priateľov, plné oslavnosti. Nebyť týchto výpožičiek a pripojených vyjadrení dielo by sme zaradili do kategórie odborných publikácií.

Jozef Mikloško dielom Ako sme bolo malí: Odtajnené po 60 rokoch (Vydavateľstvo DACO – Jozef Mikloško) sa autorsky i vydavateľsky venoval svojim srdcovým témam. Pretože prvé dve vydania knihy Prísne tajné – ako sme boli malí sa už dávnejšie vypredali, celé toto dielo doslova vložil aj v pôvodnom zalomení do najnovšej knihy. Pripojil nielen reakcie na svoje doterajšie knihy, najnovšie autorské skúsenosti, ale napísal (za drobného spoluautorstva ďalších pamätníkov z nitrianskej Kalvárie) aj o ich súčasných stretnutiach a športových zábavných zápoleniach a o minulých pestvách, na ktoré sa pozabudlo, alebo sa o nich nevedelo. Odtajnenie spočíva v spresnení mien jednotlivých protagonistov úspešnej úsmevnej knihy. Hoci neorganicky k predchádzajúcemu textu, J. Mikloško knihu rozšíril o bytostne blízku tému spasenia nepokrstených detí. Pripojil článok o minuloročnom historickom rozhodnutí Vatikánu, ktoré mu médiá odmietli publikovať. V autorovom veselom optimistickom poňatí sú obyvatelia mestskej štvrte rodinou, preto aj toto jeho dielo možno zaradiť do typu rodinných kroník. V tomto okruhu Mikloškovi ťažko hľadať roveň.

Okrem Jozefa Mikloška, ktorý bol veľvyslancom v Ríme, vlani sa medzi autorov literatúry faktu zapísal aj ďalší bývalý slovenský diplomat Ján Dömök so sviežim spomienkovým dielkom Diplomat na štyroch kontinentoch (Ikar). Úvodné slovo napísal Eduard Kukan. Okrem toho, že autor vtipne a zaujímavo opísal svoje zážitky z diplomatického pôsobenia na Kube, v Japonsku, Anglicku a v Alžírsku, teda na mimoriadne rozdielnych „štáciách“, v krátkosti opísal aj svoje predchádzajúce skúsenosti, ktorými sa posúval ďalej až do aktívnej diplomacie, a pridal krátke vademékum diplomacie. Hoci občas zaznie v texte úradnícke slovné spojenie, jazyk je pútavý a živý. Stručnosť a výstižnosť dodávajú textu patričnú dynamiku. Je na škodu veci, že súčasná slovenská diplomacia si takýchto schopných ľudí váži veľmi málo, napokon, okrem všelijakých byrokratických protivenstiev z textu zaznieva aj sklamanie, že ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku musel štátnu službu opustiť. Triezvo a presvedčivo napísaná kniha dokazuje, že práca v diplomacii nie je len účasť na rôznych koktailoch a recepciách, ale ťažká služba v čase i nečase, ba aj s ohrozením zdravia či života. To, že človek v takejto službe nazbiera aj neopakovateľné zážitky, je len akýsi bonus, ktorý však apriórne nemusí byť vždy v prvej chvíli príjemný. Na slovenské pomery pochopiteľné, i keď azda až príliš lojálne, je autorovo gesto nezverejňovať mená politických predstaviteľov a veľvyslancov prezentujúcich sa v knihe v nelichotivom svetle.

Do diplomatickej galérie patrí aj kniha rozhovorov Žena v srdci Cirkvi (Dobrá kniha), ktorú s prvou ženou zo Slovenska na veľvyslaneckej stoličke vo Vatikáne, Dagmar Babčanovou, napísal páter Leopold Slaninka, SJ, vedúci slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. Diskrétne kladenými otázkami smeroval na Babčanovej pôsobenie pri Svätej stolici, na jej spomienky na pápeža Jána Pavla II. i súčasného Benedikta XVI. Napriek diplomatickým štylizáciám sa možno dočítať aj niektoré menej známe fakty, napríklad, že vo Vatikáne nie sú všetci veľvyslanci katolíckeho náboženstva či vôbec nejakého náboženstva, že D. Babčanová nebola počas svojho diplomatického pôsobenia jedinou ženou na veľvyslaneckom poste (bolo ich 12), ale aj o skutočne ojedinelej možnosti niekoľkých diplomatov osobne sa rozlúčiť so zosnulým Svätým otcom. Hlavnou náplňou rozsahom neveľkej knižky je však sprostredkovanie duchovnej atmosféry. V závere dostal v minirozhovore priestor na vyjadrenie aj manžel diplomatky. Azda najvýznamnejšie posolstvo knihy je v pripomenutí u nás málo prezentovanej myšlienky Jána Pavla II., že žena bola stvorená ako originálna Božia myšlienka, teda bola stvorená na Boží obraz, a nie podľa muža.

K biografickým dielam s dobrým zemitým aj situačným vtipom patria Obrazy zo života Ignáca Kolčáka (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry) autora Juraja Kalnického. Šperkovanie výtvarníckej nepoddajnosti a svojhlavosti, vďaka ktorej sa podarilo pozdvihnúť nielen regionálne kultúrne vnímanie Oravy, ale napokon aj celého Slovenska, originálnymi príbehmi v niektorých pasážach získava dokonca prevahu nad lineárnou biografiou. Akoby sa angažovaný život skladal predovšetkým z množstva drobných príbehov. Celou knihou sa nesie myšlienka I. Kolčáka, s ktorou sa úprimne stotožňuje, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Preto čitateľ napriek všetkému, čo sa dočíta, nikdy neklesá na mysli. Autor mohol trochu viac korigovať slovný prejav výtvarníka pri jeho písomnom prepise. Viaceré štylistické neohrabanosti alebo nespisovnosti nemajú funkčný význam. Kniha by si zaslúžila kvalitného jazykového zodpovedného redaktora.

Autentickosťou výpovede, ktorú by tiež bolo vhodné aspoň na niektorých miestach štylisticky upraviť, sa vyznačuje aj kniha Dušana Porubäna Plamene závislosti (Spolok svätého Vojtecha). Autor ako abstinujúci patologický hráč závislý navyše ešte aj od alkoholu vo viacerých príbehoch (vlastnom a druhov v závislostiach) približuje cestu ku katastrofe a v lepšom prípade až k bodu obratu.

Juraj Mojžiš, autor viacerých monografií o výtvarníkoch, sa v diele Albert Marenčin – filmár na križovatkách času (Slovenský filmový ústav v spolupráci s Vysokou školou múzických umení) pokúsil v duchu výroku Stanislawa Jerzyho Leca „Keď klebety zostarnú, stanú sa mýtami,“ mýty o scenáristovi a dramaturgovi Marenčinovi potvrdiť alebo vyvrátiť. Ťažko posúdiť, či mu uľahčilo prácu to, že Marenčin o sebe napísal a vydal dve knihy spomienok (Nikdy a Návraty na Muráň; Nezabúdanie) a Mojžiš o ňom už tiež publikoval v roku 1998 dielko Koláže, súčasnú štandardnú biografiu dopĺňa filmová poviedka, bohatý poznámkový aparát, kalendárium a anglický sumár.

Albert Marenčin vlani vydal neveľkú, ale zaujímavú etudickú rozpomienku na dramatické udalosti prvých dní SNP neveľkej naratívnej sily, ale s rovnocennou filozofujúcou časťou Dezertéri alebo Ľudský faktor (Albert Marenčin – PT). V diele, ktoré má všetky znaky dobrej znepokojivej umeleckej prózy, spája prvky racionálna a iracionálna do podoby, ktorú sám nazýva ľudská totalita. Žiaľ, kniha ostala v záplave iných diel nezaslúžene málo povšimnutá.

Ján Solovič odkrýva v útlej knižke Moje radosti. Polstoročie s ochotníkmi 1956 – 2006 (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry) časť svojho života, no dramatickosti jeho divadelných alebo televíznych diel sa toto spomínanie nevyrovná. Azda aj preto, že si zvolil výsostne faktografickú nedynamizujúcu polohu. Každú zo svojich divadelných hier uvádza v kontexte s ich ochotníckymi inscenovaniami. Na pozadí lineárne radeného stretávania s ochotníkmi môže čitateľ vnímať aj ďalšie autorove životné peripetie. Dielko dopĺňa zoznam miest a obcí, kde sa Solovičove hry hrali, menný register i úryvok z nerealizovaného televízneho scenára Fanatici o slovenských ochotníkoch. Pre divadelnú historiografiu i pre pamätníkov ochotníckych vystúpení je Solovičov text bohatou studnicou, pre tých, čo v dobrom spomínajú na divadlo, respektíve televízne inscenácie autora, rozšírením poznania, pre ostatných iba nevýrazným úsmevným čítaním, súkromnými bilancujúcimi zápiskami.

Ferdinand Takáč, SJ, do spomienok z vyšetrovacej väzby, súdu a nútených prác –Život ma naučil mať ľudí rád. Väzenské spomienky slovenského Chorváta jezuitu (Dobrá kniha) – včlenil aj exkurzy do životov spoluväzňov, rodákov a ďalších osôb. Čitateľa vovedie do deja in medias res a celé jeho rozprávanie sa vyznačuje hlbokým pochopením pre ľudskú krehkosť. Zaujímavé sú jeho netradičné spomienky na bývalého ministra slovenského štátu Alexandra Macha i na väzenskú skupinku vytvorenú kolo bývalého povereníka Daniela Okáliho. Odsúdenec na osem rokov píše stručne a moderne, bez pátosu.

Celkom inak pristúpil k minulosti Milan Hromník, SJ, v Príbehoch a udalostiach z našej blízkej minulosti (Dobrá kniha). Hoci má za sebou už viac kníh, túto nezvládol kompozične. Striedania krátkych a dlhších rozpomienok a príbehov vyznievajú tézovito, navyše príhody vždy až nenáležite komentuje z hľadiska viery, nenechá ich vypovedať samé za seba, čím ich výrazne ochudobňuje. Menej náročným čitateľom možno dá povzbudenie vo viere a ukáže východisko pri riešení životných problémov, náročnejších však neuspokojí. Hromník zobrazuje ťažkosti a utrpenie ako súčasť celistvosti veriaceho človeka.

Jano Cerina si vlastným nákladom vydal Obyčajný príbeh. Napísal ho po prekonaní viacerých ťažkých životných skúšok ako poďakovanie Bohu za všetko, čo sa mu v živote podarilo. Pritom autor svojím vekom (nar. 1957) celkom nepatrí medzi autorov, ktorí píšu spomienky. Svoju neumelo (ale nie lajdácky) napísanú autobiografiu ilustroval množstvom celostranových farebných fotografických aktov. Kvalitný papier, brožované vydanie a neprikrášľovaný príbeh chlapca s vážnym zdravotným postihnutím, ktorý sa postupne vypracoval na výborného športovca, robí z knihy zaujímavý pokus o sebaprezentáciu s posolstvom víťazstva nad vlastnými hendikepmi.

Autobiografia Michala Jalčovíka Oneskorené návraty. Hľadanie vlastnej životnej cesty (Byzant) je oveľa menej príťažlivá. Trebišovský lekár, ktorý v ťažkých časoch prenasledovania chránil svojich spoluveriacich, pôsobil od roku 1952 ako riaditeľ Okresného ústavu národného zdravia a v rokoch 1967 až 1972 sa zaslúžil o postavenie novej nemocnice. Protichodnosť tendencií vyžadovaných a praktizovaných je priam stvorená pre dramatickú výpoveď. Žiaľ, autor zostáva priveľmi výkladový a kontemplatívny, explicitne zapisuje poznámky aj k nepodstatným veciam a na záver ešte pridáva pozbierané zrnká múdrosti podľa vlastného výberu.

Prešporský kaleidoskop (Marenčin PT) Juraja Linzbotha má trochu mätúci názov, najmä keď nezorientovaný čitateľ už na začiatku knihy prestane chápať, prečo sa v nej rozpráva o bavorskom pôvode prešporskej rodiny Wimmerovcov. Až v druhej polovici zistí, že zdanlivo nesúvisiace životné príbehy vlastne tvoria kaleidoskop rôznych odnoží široko rozvetvenej rodiny a sám J. Linzboth je jedným z jej potomkov. Autorská difúzia sa k záveru knihy ešte rozširuje na postavičky a spomienky všeobecnejšieho charakteru – napríklad na potulných sklenárov. Autor zbieral materiál aj v Múzeu obchodu, keďže ústredná vetva Wimmerovcov sa venovala obchodovaniu. Koncíznejšia úprava diela by možno odstránila istú chaotickosť, spôsobenú rôznorodosťou objaveného historického materiálu.

Ján Jančovic sa venoval sťahovaniu Slovákov v čase feudalizmu na juh Uhorska v diele Z kolísky na Dolnú zem (2004). Cestu Slovákov opačným smerom zachytáva v knihe Navrátilci (Vyd. Matice slovenskej). Nielen dolnozemskí, ale aj Slováci z Bulharska, Sovietskeho zväzu, Francúzska, Belgicka, ba aj z amerických kontinentov prichádzali v rôznych vlnách, najviac sa ich vrátilo do starej vlasti v rokoch 1945 až 1950, podľa údajov až vyše 130 tisíc. Dielo je postavené na výpovediach repatriantov, z ktorých mnohí dnes už nežijú. Výpovede sú však veľmi stručné, často im chýba individuálny esprit, len tézovite je zachytený kolorit presídlencov, viac ako jednotlivé osudy a emócie vyznieva atmosféra doby.

Podobne ako dostala knižnú podobu relácia Portrét TA3, zrodila sa aj kniha Túto hudbu mám rád (Forza Music) Vlada Franca ako výber z rovnomennej relácie v Slovenskom rozhlase. Z vyše tristo hostí autor a moderátor programu do výberu zaradil 15 slovenských a českých osobností. Rozhovory s pozvanými viedol predovšetkým o príjemných a pozitívnych stránkach života. Bonusom je CD s hudbou podľa výberu hostí. Publikácia je určená najmä na oddych a relax.

Jedna z najzaujímavejších tém vlaňajšej literatúry faktu zarezonovala v diele Ivana Szabóa Príbehy primášov (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry). V historickej línii zaujímavých portrétov autor predstavuje zvláštny fenomén, ktorý vo vážnej hudbe našiel pendanta v sólistovi. Deväť dramaticky skvele podaných portrétov (z toho jeden dvojportrét) dopĺňa spomienka sľukára J. Petrenka na Rinalda Oláha. Úvod – heslo o primášovi z Encyklopédie Slovenska z roku 1980 – korešponduje so vzácne zozbieraným a tiež literárne podaným materiálom v závere knihy: Malým slovníkom primášov. Pretože veľa primášov ľudových cimbalových kapiel sa v minulosti grupovalo práve z Rómov, je šanca, že táto kniha sa stane pomocníkom aj pri pozdvihovaní hrdosti tejto minority na Slovensku.

Život s ľudskou tvárou (Vydavateľstvo Michala Vaška) bilancuje spoločný ,,dvojkariérový“ život svojho času mediálne známej dvojice Jarmily a Ladislava Košťovcov. Keďže každý z manželov sa venoval inej profesii aj záľubám, publikácia má charakter akejsi skladačky – s predslovom od Františka Mikloška. V ôsmich krátkych kapitolkách L. Košťa hovorí o svojich politických peripetiách, samostatná kapitola približuje priekopnícku hlásateľskú prácu Jarmily Košťovej, dva publicistické rozhovory a rôzne dokumenty dávajú nazrieť do ich súkromia, vývin Košťovej politickej kariéry dopĺňajú jeho diskusné príspevky z rozličných fór. Dodnes žijú mnohí pamätníci, ktorým obaja alebo aspoň jeden z nich prirástol k srdcu. Čitateľ sa najmä v prvej časti knihy dozvie mnohé prekvapivé symptomatické drobnôstky z vysokej politiky, čo iste môže zaujímať aj odborné historické kruhy. Svojím spôsobom pochvalou knihy môže byť konštatovanie, že človek by si o ich životoch rád prečítal aj viac.

Biografia zanieteného športového, predovšetkým atletického funkcionára, neúnavného organizátora a neúplatného rozhodcu Láska Rudolfa Holzera – atletika od Milan Hazuchu (Artwell Creative pre Národné športové centrum) je typickou skladačkou. Prvá časť lineárne zobrazuje jeho životopis, aj so všetkými zauzleniami, predovšetkým v dôsledku politických zmien, ďalšia informuje o Holzerových publicistických aktivitách. Nasleduje výber z bohatej korešpondencie so známymi, najmä športovými, osobnosťami, laudatium pri jeho poslednom jubileu a spomienky športovcov. Záver tvoria ukážky z Holzerových textov, stručný rodokmeň, pramene a literatúra. Štruktúre nie je čo vyčítať. Zo štylistickej stránky je dielo písané kronikársky dôsledne. A to je azda kameň úrazu, prečo sa dielko do literatúry faktu dostáva zadnými dvierkami. Pritom nemožno pochybovať o záslužnej práci autora a všetkých, ktorí sa na tomto dokumente o významnej postave nášho športu (60 rokov aktívnej vrcholovej organizátorskej činnosti) podieľali. Škoda, že celkový čitateľský dojem neumocňuje aj použité písmo, ktoré je na hranici čitateľnosti.

Milan Vranka napísal súhrnné dielo o doterajšej účasti našich horolezcov na výstupoch na himalájske osemtisícovky Slovenské himalájske dobrodružstvo (Neinvestičný fond Kriváň). Celkový reportážny opis dopĺňajú výpovede priamych účastníkov výstupov, množstvo prekrásnych fotografií a ilustrácií, ktoré dokumentujú odvahu, dobrodružstvo, prekonávanie vlastných schopností, ale aj zbytočné riskovanie a neraz preceňovanie vlastných síl. Vlastne až z tejto knihy som pochopil súvislosti o tragickom zavŕšení kariéry jedného z našich najúspešnejších horolezcov, ktorého som osobne poznal, Juraja Kardhordóa. Naše horolezectvo a široká verejnosť si takéto sumarizujúce dielo zaslúžilo.

Dvakrát škoda, že kniha Borisa Filana TAM TAM Plus (Ikar) je v tomto prehľade ojedinelá. Škoda prvá, že osobných reportážnych svedectiev takejto kvality viac u nás minulý rok nevyšlo. Škoda druhá, že z ponuky vydavateľstiev sa vytratili slovenské cestopisy, ktoré kedysi v našej literatúre faktu vlastne ani neabsentovali. Zabúda sa na to, že výstižný slovný opis osobne prežitého nenahradí televízne cestovanie. Filan prináša tentoraz so svojím typickým šarmom osobné svedectvá z Južnej Kórey, od Červeného mora, z Etiópie, Thajska a Japonska. Kým kratučký príbeh z egyptského letoviska pri Červenom mori je typickým dovolenkovým zážitkom (aj keď topenie sa pri snahe vyloviť čosi z morského dna nie je najčastejšou radosťou dovolenkárov) a vyznieva ako sentencia, v ostatných destináciách autor za každú cenu hľadá netradičné dobrodružstvá, čo má niekedy náznak unudenej snobskosti a pôsobí trochu násilne. Autor má dosť invencie a originálnu optiku videnia, aby ozvláštnil aj celkom bežné cestovateľské príhody. Najvýraznejšie svoj talent zúročil v časti o Etiópii. Zavedie čitateľa na africký trh s prepletenými rukami, nohami, konármi a tovarmi, kde všetci nadšene kričia, ponúkajú a zjednávajú, zdravia sa, lúčia, plieskajú si dlaňou o dlaň, kde sa ozýva jasavý krik, varovný piskot, klebetný džavot... Keby naša literatúra mala Filanov aspoň desať!

Znalcom Turecka sa po šiestich prežitých rokoch v tejto krajine stal žurnalista, scenárista a režisér (v USA) Ľubomír Križan a túto krajinu predstavuje v knihe Krok za krokom po Turecku (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Predhovor do nej napísal bývalý podpredseda parlamentného zhromaždenia Európy Ľubomír Fogaš. Čitateľom približuje sedem oblastí Turecka. Škoda, že svoje vlastné skúsenosti z pobytu na týchto miestach využil len na floskuly typu: „Človeku sa ani veriť nechce, prechádzam sa, užasnem, so zvedavosťou som kráčal, chodník mi pripadal, ešte nikdy som nebol na takom mieste...“ Autor je statický, neprekročil štýl turistického sprievodcu. Textu chýbajú osobné reportážne postrehy.

Útlu knižočku Cena života (Gymnázium na Školskej ulici v Spišskej Novej Vsi) napísala dejepisárka Ružena Kormošová. Chcela vzbudiť u svojich žiakov záujmu o regionálne i všeobecné dejiny. Požiadala Waltera Morgenbessera, aby sa podelil so svojimi spomienkami na mladosť v Spišskej Novej Vsi, na osudy židovskej komunity pred vojnou i po nej, ako on prežil holokaust. V súčasnosti izraelský dôchodca porozprával o svojom osude celkom prosto a autorka, ktorá sa pasuje do roly zostavovateľky, jeho príbeh orámovala dvoma básňami z básnickej zbierky Pavla Schwarza Bolesť za bránou času (SNM – Múzeum židovskej kultúry 2002). Výpoveď doplnila fotografiami, bohatým poznámkovým aparátom a anglické a nemecké resumé.

Aj Igor Janota v medailónoch významných osobností v knihe Slávni ľudia v Bratislave (Marenčin PT) využil biografický prístup. V jeho popularizačnom diele je však rozhodujúce časové, priestorové a kauzálne lokalizovanie jednotlivých návštev. Štyridsaťštyri medailónov predstavuje osobnosti od rímskych čias až takmer po prvú republiku. Aj keď výber je subjektívne a rozsahovo limitovaný, má vysokú výpovednú hodnotu a vyvolá u Bratislavčana oprávnenú hrdosť. Od Janotu by si mohli viacerí autori literatúry faktu brať príklad, ako písať popularizačne, veď nejeden z nich na podstatný prvok literatúry faktu – popularizačnú zložku – pod tlakom odborných informácií zabudne.

Ojedinelým opusom je Zápas o Bratislavský hrad – denník 1948 – 1972 (Marenčin PT) vyše 35 rokov zosnulého Alfreda Piffla, architekta, archeológa, učiteľa, neskutočne pracovitého a nekompromisného odborníka a záchranára pamiatok. Výber z jeho denníkov (niektoré ho priviedli aj do väzenia, iné boli práve preto zničené) je vynikajúcim čítaním s množstvom trefných postrehov a sentencií na aktuálnu tému. Zápisky často vyvolávajú smiech cez slzy. Vôbec pritom nejde len o Bratislavský hrad, ale o množstvo drobných zápasov v politickom systéme, kde je všetko naruby. Lenivosť a diletantizmus vedú prím. V denníkových záznamoch sa nezameriava ani tak na odbornú problematiku záchrany historického dedičstva, ale viac sa venuje kritike nezodpovedného postoja zodpovedných.

O reflektovanie vedy a techniky, o osudy vynálezcov a technikov zatiaľ po Jánovi Baricovi a Vladimírovi Ferkovi autori neprejavujú systematický záujem. Kdesi v internetovom podhubí možno však čosi vyklíči. Zaujímavé a aj laikovi prístupné, neraz veľmi vtipne napísané príspevky istý potenciál naznačujú.

Marian Jaslovský sa v publikácii Collegium Musicum zameriava okrem legendárnej hudobnej skupiny aj na zvukové možnosti elektrotechnických hudobných nástrojov. V prípade kapely Collegium Musicum majú oba tieto fenomény svoje opodstatnenie. Štruktúru diela postavil na osnove jednotlivých umeleckých projektov, chronologicky sleduje vydania platní. Už od formovania skupiny je zrejmé, že jej ústrednou postavou je Marián Varga, čo Jaslovský v knihe vyjadril aj tým, koľko priestoru mu venuje v porovnaní s ostatnými spoluhráčmi. Analytický text dekomponuje množstvom často až protichodných vyjadrení, a ani jeho vlastné precízne rozbory skladieb nevedú k syntéze.

Trpko-úsmevné epizódky z vlastného života sa podujal zachytiť aj známy slovenský publicista Juraj Vereš v knihe Čo bolo bolo... teraz si ešte spomínam (Vydavateľstvo SonMedia s priateľskou podporou Milana Lasicu a Kornela Földváriho). Anekdotické fragmenty trpia zdôrazňovaným odstupom od dramatickosti a hoci zrejme kniha nemala vysoké umelecké ašpirácie, novinársky je zvládnutá profesionálne.

Nevysoké umelecké ambície má aj druhé spoločné dielo Vilmy JamnickejMariky Studeničovej Muž môjho života (Ikar), roku 2005 vyšiel Elixír môjho života (Ikar). Kým elixírom života bolo pre pani Jamnickú divadlo, mužom jej života bol divadelník Ján Jamnický. Autorky opisujú genézu osudovej lásky, pokory a tichých víťazstiev i prehier, ako eufemisticky Jamnická pomenúva svoj nerovnovážny vzťah, život po boku narcisistického žiarlivca. Lebo tak vidí jej manžela podľa rozprávania nestranný divák. Svoje roky po boku J. Jamnického opísala už dávnejšie bez spoluautorky v knihe Letá a zimy s Jánom Jamnickým.

Žofia (Žo) Langerová, manželka bývalého československého komunistického funkcionára, rodáka z Turca, podáva pútavé svedectvo, ako politika negatívne zasiahla do jej intímneho a rodinného života v knihe Môj život s Oskarom (Marenčin PT a SNM – Múzeum židovskej kultúry). Pôvodne po slovensky napísané dielo poskladané z denníkových záznamov i článkov vyšlo po prvý raz v roku 1979 v Londýne v angličtine, neskôr aj vo švédčine (autorka s dcérami emigrovala päť dní po sovietskej invázii v auguste 1968 do Švédska). Britké ironické a úprimné dielo so zložitou, takmer románovou štruktúrou bolo nakoniec do slovenčiny preložené. Od spomienok iných žien a vdov s podobným osudom (prenasledovanie manžela za komunistických čistiek) sa líši kritickým odstupom a takmer solženicynovskou skepsou.

Niekoľko titulov z vlaňajšej produkcie literatúry faktu vzniklo vďaka udelenému vedeckému grantu. Jedným z nich je Emil Stodola: Džentlmen slovenskej politiky 1862 –1945 (Kalligram) Natálie Krajčovičovej. Biografická monografia by bez niekoľkých zaujímavostí a miestami odľahčenému štýlu zostala širšiemu publiku neprístupná a zaradila by sa do odbornej literatúry. N. Krajčovičová do svojho zorného poľa zahrnula s Emilom Stodolom aj ďalších významných príslušníkov stodolovskej rodiny. Napríklad Emil (predseda Slovenskej národnej strany) s bratom Aurelom patrili k mimoriadne tolerantným ľuďom, Aurel nedokázal v Prahe vystáť nepriateľstvo medzi Čechmi a Nemcami, odišiel do Švajčiarska, kde, mimochodom, prednášal aj Albertovi Einsteinovi.

Budúci rok v Bratislave (Marenčin PT) Petra Salnera je viac sociologickou sondou ako historickým exkurzom do časti židovskej komunity, ktorá zo Slovenska emigrovala po 2. svetovej vojne. Mozaika židovskej Bratislavy (Marenčin PT) tohto autora je v istom zmysle historickým úvodom Budúceho roku..., aj keď samostatným svojbytným inšpiratívnym dielom. Autor veľmi ľudsky, často na autentických spomienkach a príbehoch ľudí zo židovskej komunity predstavuje medzivojnovú Bratislavu a roky 2. svetovej vojny. Nie sú to vždy návraty príjemné, je v nich veľa bolesti a utrpenia i subjektívnosti. Autor dobre vie, že mozaika nie je úplná, chýbajú mu najmä výpovede bývalých predstaviteľov sionizmu a najpočetnejších ortodoxných veriacich, ktorí boli počas vojnovej genocídy prví na rade. Aj z tých, čo prežili holokaust, mnohí sa vysťahovali do Palestíny s cieľom budovať samostatný židovský štát, a pre iných sa šoa neskončilo ani po roku 1945 – prenasledovanie pokračovalo, ale o tom už kniha nerozpráva. Zaujímavý je poznatok, že v prvých rokoch medzivojnovej republiky Bratislava patrila k najtolerantnejším miestam v Európe voči Židom, bez väčších rozbrojov tu vedľa seba žili nielen rôzne národnosti a etniká, ale aj náboženské skupiny. Salner polemizuje s názorom, že disharmóniu do vzťahov priniesli do Bratislavy až veľké skupiny prisťahovalcov, nových obyvateľov mesta, skôr sa mu javí, že ľudia prejavujú svoje skryté vlastnosti v závislosti od podmienok, aj latentný strach o prežitie môže viesť rovnako k hrdinstvu, obetovaniu sa i k podlosti. Napokon, aj medzi Židmi sa našli takí, ktorí v strachu o vlastnú existenciu zrádzali vlastných. Salnera treba pochváliť za otvorené pomenúvanie problémov, ktoré vtedajšie časy stavali do cesty židovskej komunite ako jednej z významných súčastí mesta. Tým nepochybne významne prispieva k búraniu mýtov a predsudkov, ktoré zrejú práve v pôde neznalosti.

V druhej knihe Budúci rok v Bratislave Peter Salner načrel do veľmi nedávnej minulosti, až by sme mohli hovoriť o súčasnosti. Ústrednou udalosťou je stretnutie židovských emigrantov, bývalých Bratislavčanov v máji 2005. Čo všetko tomu predchádzalo, k čomu stretnutie inšpirovalo, aké dojmy si účastníci odniesli z Bratislavy, toto všetko obsahuje toto svojím spôsobom unikátne dielo. Zvláštnosťou je, ale zrejme pre literatúru nie nadlho, že okrem výslovne organizačných záležitostí Salner so súhlasom všetkých zúčastnených vyberá vhodné citáty z internetovej diskusie na zvláštnom fóre, ktoré si zriadili bývalí príslušníci židovskej bratislavskej komunity. Dôvody i čas ich emigrácie sa líšia, aj ich názory. Zaujímavé sú napríklad jednotlivé úvahy o vlasti – či vlasťou zostáva ich rodisko, alebo sa ňou stala nová krajina, ktorá ich prijala. Predchádzajúce negatívne skúsenosti, nielen z Bratislavy, ale aj z iných krajín, prispeli k tomu, že sa Stretnutie uskutočnilo s najatou ochrankou. Napokon odchádzali s dobrými dojmami zo Slovenska. Kniha odkrýva isté historické fakty o tejto bratislavskej minorite, preto je cenným príspevkom k rozširovaniu vzájomnej tolerancie. Iste by zaujala aj širšiu verejnosť, ale rozhodnutie členov fóra, že kniha sa nebude voľne distribuovať, ale je určená len pre účastníkov Stretnutia, treba rešpektovať. Aj tieto knihy získali príspevok z grantu VEGA (Diverzifikácia ako faktor formovania identity) a vznikali v rámci centier excelentnosti, čo ich posúva do vedeckej roviny.

Zo starších dejín čerpá Jaroslav Perniš vo svojej šiestej knihe Slzy mocných (Ikar). Z vyhľadaných zdrojov vytvoril pútavé elaboráty, podobné mnohým, ktoré vychádzajú aj inde vo svete, len tentoraz majú slovenský pôvod. Perniš vie nasadiť svižné tempo, vhodne si vybrať poznámky, neuvádza nadbytočné mená, dátumy, pôvodom citácií sa príliš nezaoberá, takže vzniká poučné čítanie aj pre menej náročných.

Prievidza a Bojnice sú zrejme inšpiratívnym miestom, okrem Jaroslava Perniša odtiaľ pochádza aj Marián Krčík, ktorý dvoma knihami na jednu tému – ich rozdiel je iba v polygrafickom stvárnení a názve – rozširuje ponuku pre rôzne vrstvy obyvateľstva. Testament grófa Pálffyho (Vydavateľstvo Matice slovenskej) je výpravná, plnofarebná s množstvom ilustrácií. Legenda o písaní testamentu grófom Pálfim (Vydavateľstvo Ofsetka) obsahuje v závere priateľské vyjadrenia k rukopisu, kalendáriá, výber zo spisov zo súdnych sporov o testament a iné bonusy. Asketickejšiu verziu vypravil do sveta príhovorom spisovateľ Ladislav Ťažký. Nejednotnosť prepisu grófovho mena nemožno pripísať k nedostatkom autora. Ak by sme mali byť pichľaví – za tento stav si môže gróf sám, lebo žil v dvoch epochách, ktoré sa v slovenčine inakšie transkribujú. Opäť sa potvrdzuje, že záujem je najväčším hnacím motorom vzniku literatúry faktu.

Invenčnejšie než Perniš sa problematiky európskych dejín zmocňuje Svätoslav Mathé v diele Velikáni renesancie (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Jeho spracovanie je však dramaticky bezzubejšie a s ohľadom na výber citátov aj epicky retardačnejšie. Jeho zámerom bolo zamerať sa na myšlienkové prúdy historicky nepochybne zaujímavého obdobia, v zobrazení cez dualitu vybraných osobností neraz vyvracia v mysliach zhrdzavené mýty. V každom prípade je to zaujímavý príspevkom.

Skúsený spisovateľ a publicista Slavo Kalný si vie vyberať témy. Nepochybne aj to predurčilo knihu Bombardovanie Apolky (Marenčin PT), že sa číta ako dobrý špionážny román. Napokon aj do značnej miery o špionáži, ústrednou postavou je najmladšia špiónka Európy Beatrix Pospíšilová-Čelková. Majstrovstvo Kalného spočíva v neustálom udržiavaní napätia, prezrádzaní nových zaujímavých podrobností, kvalitnom výbere ilustračných dokumentov a v neposlednom rade v uveriteľnom beletrizovaní diela. Zaujímavé sú aj vstupy autora ako jedného z účastníkov súhrnnej pamäte tých čias a jej dozvukov do textu. Zmysel a význam bombardovaní (po prvom strategickom bolo ešte niekoľko menších) nekomentuje, zverejňuje subjektivitu uvažovania protagonistov. Ku cti za odmietnutie zbytočného moralizovania a uvažovania typu „keby“ slúži autorovi aj jeho priznanie, že na tento skvelý príbeh sa rozpamätal až v čase, keď hlavní protagonisti už nežili a musel ho už iba za pomoci syna špiónky Trixi rekonštruovať.

Kálnické príbehy (Vydavateľstvo Štúdio humoru a satiry) Milana Stana sú jedným z najvydarenejších výkonov na poli regionalistiky. Autor pútavo podáva históriu obce a jej okolia, knihu rozčlenil na šesť hlavných kapitol a množstvo podkapitoliek, pričom prechádza staršou históriou, tradíciami, remeselníckymi príbehmi, všakovakými príhodami ľudí, rodov, dianím v chotári, aby nakoniec zakotvil v povestiach a rozprávkach, ktoré sa viažu k považskej obci Kálnica. Ako jej rodák napriek očividnému vstupu do každej z kapitol na záver pridal aj svoje výtvarné vyznanie. Prehľadnosti celého diela by však prospelo vhodnejšie zaradenie obsahu, nie na záver poslednej z kapitol pred doslovom autora. Poňatie regionalistiky v Stanovom chápaní umožňuje jeho percepciu v celoslovenskom meradle, ak nie aj v širšom.

Známy slovenský prozaik Anton Baláž venoval Hriešnu Vydricu (Marenčin PT) násilne zaniknutej mestskej štvrti. Literárnu rekonštrukciu tejto časti bratislavského podhradia úzko prepletá s témou hriešnosti jej obyvateliek, miestnych prostitútok. Z týchto dvoch hlavných tém vystupuje do popredia raz jedna, raz druhá, čím dielo nadobúda zvláštne príjemné napätie ako na veľkom kolotočovom kolese. Výborné prelínanie spomienok svojich i ďalších pamätníkov s historickými faktami sa klenie knihou ako epický oblúk so záverečnou dopovedajúcou bodkou. Autor podáva obraz vzniku, rozvoja i zániku Vydrice, Zuckermandlu a okolia so štipkou nostalgického nádychu, avšak stále rýdzo nestranne, akoby pod heslom: Nič ľudské mi nie je cudzie. Historické fakty podáva príťažlivo v rámci pokojného rozprávania. To, že autor využil na zvýšenie záujmu o problematiku jeden zo základných atribútov čitateľskej príťažlivosti – telesnú lásku – treba oceniť ako šikovný ťah. Bohatá fotodokumentácia je prínosná, škoda, že v publikácii nie je viac plánikov, nákresov, máp, aby si človek z úlomkov vymodeloval presnejší obraz rozvoja štvrte, či celej aglomerácie. Nuž a napokon by čitateľa zrejme zaujímalo aj to, odkiaľ pokiaľ siahala Vydrica, kde sa začínal Zuckermandel a podobne. Napriek týmto drobným topografickým nedopovedaniam treba Hriešnu Vydricu zaradiť medzi excelentné diela tohto žánru.

Elitný autor literatúry faktu Pavel Dvořák rozšíril svoju bratislavskú sériu Druhou knihou o Bratislave (RAK). Príbeh knihy je rámcovaný stredovekými dejinami panovania deviatich kráľov a jednej kráľovnej. Možno sa v nej dočítať o husitských výbojoch i o zámeroch Žigmunda Luxemburského povýšiť Bratislavu na hlavné európske mesto. Hoci kniha uvádza mnoho interesantností, napohľad menej závažné témy zarezonovali svojím nóvom najparádnejšie: O chytaní obrovských výz v Dunaji a o zmenách jeho koryta. Škoda, že sa autorovi nepodarilo prepátrať sa nad rámec čiastočne archeologicky podložených úvah o kasíne v bývalej radnici. Výpravná kniha je zaujímavo výtvarne riešená so zobrazením kvanta doteraz neznámych artefaktov alebo uhlov pohľadu. Len niektoré fotografie na okrajoch stránok svojou miniatúrnosťou nedokážu naplno rozprávať. Neorganicky pôsobí len ilustratívne zobrazenie a zmnoženie pohára z Kežmarského hradu, len veľmi voľne súvisí s Bratislavou. Vcelku však treba oceniť nenásilnú výtvarnú i textovú reprezentatívnosť diela. Jediným trochu rušivým momentom bolo z komerčného hľadiska pochopiteľné časté odkazovanie na iné autorove knihy alebo najnovšiu knihu jeho manželky:

Daniela Dvořáková Kôň a človek v stredoveku – K spolužitiu človeka a koňa v Uhorskom kráľovstve (RAK). Dielo presvedčivej hĺbky dokazuje opodstatnenosť menej tradičného prístupu k bádaniu a napokon aj k písaniu diel literatúry faktu. Mottom jej rozsiahlej knihy sa stal výrok Eliasa Canettiho: „V dejepise sa primálo hovorí o zvieratách.“ O systematickom prístupe k spracovaniu problematiky presvedčí čitateľa už pohľad do obsahu – autorka sa usiluje vyčerpávajúco zaznamenať postavenie koňa v dejinách, prikladá rozsiahle poznámky, výberový menný a miestny register, vecný register a v prílohách údaje o druhoch, cenách a farbách koní. Ani zo súčasných príručiek sa milovníci koní nedozvedia toľko zaujímavostí ako z pera historičky. Dvořáková množstvo faktografického materiálu dokázala dať do súvislostí a vhodne rôzne konštatácie ilustrovať na príbehoch, respektíve aj opačne – príbehy zovšeobecniť. Vhodný populárnejší výber ilustrácií ďalej rozširuje obzory poznávania. Kôň, najmladšie domestifikované zviera z bežných hospodárskych – 4000 pred Kristom – v očiach každého čitateľa tohto skvostného diela stúpne na cene.

Posmrtne vydané dielo Antona Hajduka (zomrel v roku 2005) Turínske plátno (Vydavateľstvo Michala Vaška) je venované sporom okolo diskutabilnej originalite vzácnej religióznej a historickej pamiatky – odtlačku mŕtveho, ukrižovaného v súlade s Písmom. Autor sa prísne drží vedeckých poznatkov. Aj keď priznáva, že doteraz nie je záhada plátna definitívne rozriešená, jeho zhrnutie doterajších skúmaní je rovnako vzrušujúce ako tajomstvo samo.

Publikáciu Jaroslava Nešpora Za tajomstvami zrúcanín. Zrúcaniny západného Slovenska (Gu100) sme do tohto výberu zaradili len ako okrajový titul literatúry faktu. Poučný turistický sprievodca so subjektívnym, ale zaujímavým výberom lokalít je doplnený krátkymi príbehmi viažucimi sa k jednotlivým zrúcaninám.

Primárnym cieľom predchádzajúcich riadkov nebolo zatrieďovať diela do kategórií podľa problematiky, akej sa venujú, skôr poukázať na niektoré tendencie a pristaviť sa pri jednotlivých tituloch. V poslednom čase sa medzi titulmi literatúry faktu rozmáha písanie na objednávku. Vydavateľstvo si vyberie tému, ktorá je podľa neho čitateľsky, teda aj komerčne zaujímavá, určí termín, rozsah a vyberie si kvalitných autorov. V tomto prípade dochádza k dvom špecifickým situáciám: buď téma, rozsah alebo termín autorovi nesadnú alebo, čo býva rovnako časté, téma v autoroch ešte nedozrela. Podľa minuloročnej produkcie možno usudzovať, že počet takýchto prípadov bude narastať, mimoriadne diela sme zatiaľ nezaznamenali, aj keď štandard dosahujú.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013