VIII. Romantizmus


VIII.

ROMANTIZMUS



PRVÝ ROZKVET ŠTÚROVSKEJ GENERÁCIE

ŠTÚR ‒ VODCA GENERÁCIE LITERÁRNEJ


Nedostali sa ešte do zeme veľkí synovia generácie pre­došlej, keď už klíčili srdcia ich novým kvetom v hrudiach nových. Veľká úroda slovanofilstva nášho do sto­dôl sa zviezla a pole, posiate piesňou ľudovou i zrnom európskej etapy zároveň, klíčilo bohato.

Veľkosť Štúrova bola v jeho univerzálnosti. Mal nie­čo z Hegla včaššie, než o ňom slýchal, mal zmysel pre tzv. geniálne idey vrodený.

Astronomický jeho záujem dobre vyjadruje i fráza o Koperníkovom vesmíre a o ľudstve. Ako Koperník namakal súlad vesmíru, tak namaká možno Slovan i sú­lad v ľudstve. Nič viac a nič menej. Vysoko rúbal Ľudo­vít Štúr.

Ak Hegla zaujímal oproti mechanickému vesmíru vesmír duchovný, i Štúra on zaujímal. Lenže Štúr ne­vyústil v monizme. Duchovný vesmír nevylučoval ves­mír hmotný. Duchovným vesmírom jemu bolo ľudstvo. „Ľudstvo". „Ľudstvo". I keď povie „Slovanstvo", taký má zvuk u neho. Mladý Lichard v poézii svojej stráž­nikom akýmsi cítil sa, ktorý bdie nad spiacim národom svojím. Štúr mladý tak bdieval nad Európou a Áziou. Duch jeho lietal až privysoko, obľuboval horizonty ne­dohľadné.

A ako v priestore, tak i v čase. Z prednášok Štúrových beleli sa egyptské pyramídy a storočia leteli nimi, i ti­sícročia ako sen. Ak kto v našej minulosti, mladý Štúr neurobil kroka, žeby nebol cítil jeho význam pod zor­ným uhlom večnosti.

Herder zakresľoval si ozrutné vlny duchovného deja v ľudstve, luniace sa mohutnými oblúkmi zo stáročí, za­kresľoval si ich v geniálnej retrospektíve. Štúr náš zre­vidoval si kresbu Herderovu a pohľadom svojím zme­riaval budúcnosť. Hegel svoje slávne prednášky o este­tike začínal porovnávaním krásy prírodnej a umeleckej. Štúrova estetika z porovnania antitézy Heglovej vynies­la nový akord, nový zmysel, novú jednotu. Kollár veril v Slovanstvo, Štúr veril v slovanskú poéziu. V slovanskú poéziu zhlboka, až mysticky ponímanú. Pri pohľade do budúcnosti Kollár transponoval si slovanský život až na Seinu kdesi, a to život duchovný, vedu i folklór. „Kroje i zpěv lidu našeho." Ale neinteresoval ho pritom bližšie obsah tohto života, obsah filozofický. On interesoval Štúra.

A akýže bol obsah tento?

Povedali sme, Štúr bol dualista. Príroda a duch anti­tézou boli u neho. Telo a duch odporovali si ako v kres­ťanstve. Ničili sa vzájomne. Telo útočilo na ducha úto­kom nepretržitým, bezvýsledným a márnivým. Slovan­ský človek v tomto zápase stane si na stranu ducha a priepasť, ktorá zíva medzi ním a svetom vonkajším, preklenie poéziou. Protivy zmieri v novom súlade.

„Das Naturschöne schliessen wir aus" – hovorí Hegel, zakladajúc línie svojej estetickej náuky. Štúr akoby za­stal nad tým a spýtal sa: Nuž akože potom prídeš ku kráse? Isteže ona nie je v prírode, ale nie je ani v du­chu. Je medzi prírodou a duchom. Je v ich objatí, rodí sa z neho. Povieš: pekné nebo, pekný strom, pekný člo­vek, Hegel hovorí: to je tak, ale estetiku do toho nič. Štúr naproti tomu hovorí: akože? Veď to je práve jadro krásy estetickej. Hovoriac o strome, mlčať o jadre, z kto­rého vyrástol? Nebo samo osebe nie je ani pekné, ani špatné, pekným stane sa len v tom momente, keď sa človeku popáči. Ani strom sám osebe nie je ani pekný, ani špatný. Pekným stane sa len, keď zastaneš pred ním a pomyslíš si: pekný si. Ten pomysel je jadrom krásy. Nedaj ho uchytiť prvému vetríku, nedaj ho pozobať vtákom, a krása ti z jadra toho vyklíči.

Hegel bol človek mnohých píšem. Literárna jeho čin­nosť ohromuje už svojou kvantitou. Štúr dával prednosť voľnému slovu. Prednosť dával prírode pred chyžou. I žiakov svojich, ako Komenský kedysi na Morave, do prírody vodieval. Škola jeho peripatetizovala po „zadunajských luhoch'', po kopcoch devínskych, po úbo­čiach Kozieho vrchu bratislavského. A ešte sa mu vše rozbolela za Vtáčnikom, Homolou trenčianskou. Možno, že tam je základ rozdielu medzi Heglom a jeho „žia­kom". A možno, že tam je jadro svetového náhľadu Štú­rovho. I jeho náhľadov estetických.

V Plodoch bratislavských, v Jitřenke levočskej, v týchto básnických zborníčkoch mladého pokolenia, Slo­vensko zahalené je ešte nostalgickým snom. Ale cíti sa veľmi. Ani niet druhej struny, ktorá by tak clivo znela v mládeži v rokoch 1830-tyeh ako „toužba za Vlastí", čím sa rozumelo raz Považie, raz Pohronie, raz iné údolie, iná kotlinka Slovenska. Poézia mladého Cha­lúpku, známa dnes i z rukopisného materiálu tých ro­kov, celá vyrastá z nostalgie. A posiela sa v nej priate­ľovi pozdravenie od Dunaja až na hornú Tisu kdesi. Meno Slovensko vyslovil s Chalupkom temer v jednom čase básnicky i Kollár. Mládež rokov 1830-tych, v Plo­doch, už opakovala ho tak, ako opakúva sa len slovo srdcu najdrahšie.

Ale ako sme povedali, všetko bolo ešte ako v sne. V rannom sne. Aj u Kollára Slovensko vytrysklo zo sna etnografického v Léthe. Krásny obraz Považia v českej básni Chalupkovej celý je zasnený. Čeština tejto fáze našej poézie svedčila veľmi dobre. Slováci i tak mali sklon k jej archaistickejším formám, nuž prispela k to­mu, aby vidina Slovenska bola skutočne v hmlách. Ako keď sa hľadí na kraj cez rosnatý oblok pred východom slnka.

Rukopisné zborníky piesní štúrovských toto všetko dokresľujú. Najväčší z nich, zborník Meššov, veľmi bo­hato. Taká je zhruba ešte i Nitra I., almanach, ktorým sa pokolenie, už dospievajúce, predstavilo na prahu ro­kov 1840-tych (almanach sám datovaný je 1842). Alma­nach tento je sám zvláštne postavený na rozhranie. Kála sa medzi minulosťou a budúcnosťou. Minulosťou ro­zumejú sa zraky, zahľadené do histórie, po rozvalinách starých hradov, mohylách otcov, blúdiace, budúcnosťou myslíme to, čo skoro žatým uvedomelé vyslovil Sládkovič. Ondřej Krasyslav z prvej Nitry, v piesni Nehaňte ľud môj! a v Detvanovi. Argumentom života nášho nie sláva minulosti je, ale živá skutočnosť národa, jeho ži­votná súcosť.

No ak v Nitre I. prevažuje sa ešte do minulosti, to akoby len preto, aby nasledujúci ročník almanachu tohto, Nitra II, z roku 1844, tým zreteľnejšie vykývol sa smerom opačným.

Pravda, nestačí tu hovoriť o výkyve. Bol to prelom v živote celej generácie mladej mohutný. Z dejín poko­lenia tohto vieme, ako sa z duše jeho tisol na povrch slovenský cit a slovenčina už na počiatku rokov 1830-tych, aj ako sa prúd tento povedome hatil najmä opa­trnou rukou Ľudovíta Štúra. Prúd zbieral sa cez celé desaťročie a na prahu rokov 1840-tych ukazovalo sa, že hate ho už neuvládzu. Sýtilo ho i nové umenie. Čelakovský sám, ozývajúc sa prostonárodnej piesni slovan­skej, slovenskej piesni ozval sa po slovensky, nuž tam, kde vyrastá sa umelecky z národného bytu, mohol by bol mladý slovenský básnik inak ako po slovensky? U Maďarov pomery dozrievali po arcidielo ľudovosti v poézii literárnej s Petőfiho János Vitézom, prejímajúcim dedičstvo epopejí časomerných, nuž smelo by sa bolo trvať mladému pokoleniu na takej vzdialenosti od ľudového života, akú vyznačovala čeština alebo časo­merný verš Jána Hollého? Z Liptova klíčil Janko Kráľ s veršom takým naturálnym a sýtosťou svojou básnic­kou takým opájajúcim, že ho v tom nik neprevýšil v poézii našej až dodnes, nuž smela by sa bola básnická tvorba jeho zavrhnúť? A z Gemera klíčil Janko Rimav­ský, skúpy, ale tiež opravdivý. „Švárnym Jankom" vola­li ho na rozdiel od „Divného Janka". A okolo nich generácia jednej vôle.

Mládež zvíťazila proti Štúrovi. Mládež s Jozefom Mi­loslavom Hurbanom.

Že by Hurban a Hodža v tejto veci na prahu roku 1844 neboli bývali úplne jednomyseľní? Sú psychologic­ké nuansy, ktoré sa nikdy dokumentárne nevyjasnia. Dejiny majú svoju ekonomickosť. Ešte roku 1845 mys­lelo sa, že Štúr vydávať bude Národnie noviny po čes­ky. Najprv prišiel prelom literárny s Hurbanom v čele. Potom prišiel prelom politický so Štúrom v čele. Napo­kon prišlo vedecké odôvodnenie slovenčiny, ktoré je dielom hlavne Michala Miloslava Hodžu. Taký bol ryt­mus v spolupráci našej trojice.

Keď sa chystala slovenská Nitra, Hurban bol už kňa­zom, na dedine, v Hlbokom. Patriarchálny ľud nitrian­sky, typu západoslovanského, a usmievavý kraj nemohli nepomáhať zrodiť sa dielu. Pre strednú slovenčinu samu kraj nebol výhodný, on sa jej i pozdejšie ťažko poddá­val, ale Hurbanovi nešlo len o jazyk. Išlo mu o filozofiu literatúry. Štúr mal systém estetiky všeobecnej a meral ním slovanskú poéziu vôbec. Hurban mal zvláštne čutie pre génia zeme slovenskej. Jeho črty v Sloven­ských pohľadoch, nazvané Slovensko a jeho život lite­rárny, sú geniálne. Na kohože sa on mohol v tejto veci oprieť? Na Šafárika trochu a na Tablica trochu. Na Ša­fárika z Geschichte der slavischen Sprache und Litera­túr a na Tablica z Pamětí. No práve porovnajúc ho so znamenitými jeho predchodcami, poznáme zvláštnu jeho intuitívnosť. Literárne dejiny slovenské písal on perom takým, aké trímal v ruke Šafárik, píšuci Slovanské sta­rožitnosti. Dikcia jeho uchvacuje. Dielo jeho je viac die­lom umelca než učenca. Novej látky literárnohistorickej on mnoho nezhromaždil. Ale ako osvetľuje, ako vidí! Obdobia vidí i postavy. Dielo duchovné váži. Plasticky modeluje. Atmosféru doby srká, bedlivo si ju určujúc. Štýl charakterizuje štylárnymi náznakmi. Verí v sa­mobytnosť slovenskú takou vierou, ako Štúr nikdy ne­veril. I miloval, zdá sa ti, slovenský život konkrétnejšie, než ho Štúr, veľký filozof a politik, milovať mohol. Hurban bol človek náruživý, i jeho slovo je náruživé.

Keď po štyroch temer desaťročiach pod tým istým názvom uvádzal syn, Svetozár, novú sériu Slovenských pohľadov, zdalo sa ti, že jeho slovo, slovo veľkého umelca-štylistu, je vedľa otcovho vždy ešte bledé.

Nuž takýto Hurban bol si asi povedomý toho, čo sa slovenskou Nitrou v slovenskom duchovnom živote za­čína. Literárna éra radikálne nová, nového zmyslu, ob­sahu i výrazu umeleckého. Nová kapitola v šumení ti­sícročí.

Paralelne s touto štúdiou Hurbanovou vykladal Štúr v Národných novinách a Hodža v Dobrom slove, o čo ide politicky.

V ohnisku myslenia Štúrovho bol spor pospolitostí a jednotlivostí, kolektivity a individuality. Ako ich vyvá­žiť v živote politickom, v živote obce, štátu, ľudstva? Zdalo sa mu, že v tejto veci najmä Slovanstvo stratilo rovnováhu. Rád by bol videl Rusko decentralizovanejšie, vnútorne slobodnejšie, naproti tomu zúfal si pre anarchistické sklony individualizmu poľského. Čo sa Slovenska týka, nová doba vylupovala ho z Uhorska spontánne a neodvratne, no Štúr vedel, čo taký proces znamená. Neodumrie Slovensko sociologicky ako odťatý úd? Nájde svoj nový životný kolobeh? Vlastná šľachta i so strednými stavmi značne opustila ľud. Význam stra­ty jasný bol i Havlíčkovi. Národne ľud opúšťalo i du­chovenstvo. Čo počať, aby sa ľud nedostal pod jarmo, horšie od feudalizmu, a zas aby šľachta z neho vyšlá a svet intelektuálov ako suché ratolesti neodumreli? V týchto vážnych starostiach nebolo inej cesty, než s po­mocou mladého pokolenia viesť dedinského človeka z chalupy do pospolitosti. Z rozsypaných jednotlivostí tvoriť slovenský kolektív. Štúrove články adresované boh predne inteligentnej mládeži. Hodžova kniha Dobro slovo Slovákom súcim na slovo zároveň s tým tú istú vec vykladala dedinskému národu. A ako vykladala! Hodža bol dieťaťom dediny v plnšom zmysle než Hur­ban i Štúr. Narodil sa v malej, bokom ležiacej turčian­skej dedinke Rakši, i tam nie v škole alebo na fare, ale vo mlyne konča dediny. Miazgovitosť, ktorú obdivujeme vo verši Janka Kráľa, príznačná je i pre Hodžovu pró­zu. Ani niet tretieho štýlu, ktorý by sa týmto dvom v tom rovnať mohol. A so štýlom ide všetko: priamosť citu a samobytnosť logiky. Kniha Hodžova zve do spolkov. Vychováva pre kolektivitu. „Čertove volky" – ozý­va sa mu z dediny o spolkoch a on zdedenú múdrosť vyrovnáva s potrebou času. Slovo jeho je útočné. „Koho počúvate?" „Komu veríte?" Nehovorí za seba, ale za mladé pokolenie slovenské. Za spolok Tatrín hovorí, za­ložený a nepotvrdený. Ale len miestami tak konkrétne. Väčšinou hovorí Hodža, akoby sám bol dušou národa celého. Mocným ľudovým prorokovaním. O „nedeľných školách" a „spolkoch miernosti" učil zároveň Hurban, o hospodárskych spolkoch a sporiteľníctve Daniel Lichard, a že podobného ducha budili vtedy na katolíckej strane tiež mladí kňazi Závodník a Holček, dva prúdy gravitovali k sebe. Z toho vyšla roku 1847 schôdzka čachtická a schôdzka v Nitrianskom Veselí. Zišla sa tam mladá inteligencia katolícka, hlavne západoslovenská, v priestranných farách a návštevu dostali dolu Váhom, na plti liptovskej, mladú inteligenciu evanjelickú, ktorá sa tam zhromaždila bola na schôdzi Tatrína. Tak sa za­čínalo slovenské moyzesovstvo-kuzmányovstvo, spoločné dielo katolíkov a evanjelikov v slovenskej kultúre. O Štefanovi M. Daxnerovi spomína sa, ako doskočil na plť už odrazenú.

Politický dej rokov 1840-tych, ktorého korene boli ešte o desaťročie hlbšie, mal taký zmysel, že sa ním Slovensko uceľovalo. Vystupovalo z dolín, ktoré ho de­lili, a zlievalo sa nad nimi kdesi, vo vyššej sfére, v jed­notu. Temer by sa žiadalo povedať, že literárny dej, dej umelecký, bol opakom toho. Tu z vysokých sfér európ­skych zostupovalo sa do dolín. V prvej fáze dejov druži­ny bratislavskej ich majster privádzal družinu k antike a chápaniu svetov zapadlých, v druhej fáze velil: Choď­te do dolín. Myslel to ako etnograf, no mládenci vracali sa zároveň ako poeti.

Taký zmysel má celá slovenská Nitra Hurbanova z roku 1844. Ale skláňala sa k tomu neomylne už Nitra česká z roku 1842. Úvodnou básňou prihovárala sa ona Jánovi Čaplovičovi, ktorému preberať sa dolinami slo­venskými bolo, ako čítať knihu najzaujímavejšiu. „Nitra milá" zneje z motta zväzočka. Redaktor sám zas, Jo­zef Miloslav Hurban, ponoril sa do slávy minulosti slovenskej celou dušou. V jeho Osudoch Nitry klasická vidina Jána Hollého stala sa náruživou. Perom byronovským, máchovským išiel on na svoj predmet. Jelše šu­meli do dejov nitrianske. Prítomnosť horela v dávnove­ku. Prítomnosť politická, Slovensko uceľujúca. No už tam, aká to ozvena z dolín?


Pod Tatrami větrík

čerstvý, zdravý veje ...


A ešte takáto:


Biely tulipán, v prostred záhradě,

dievče přemýšlí, jak jej dostane.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Dvéře vrzají na té záhradě,

nevidím té dnes, drahý poklade.


A poznámka redaktorova pod nimi, z ktorej vysvitá, že tieto pesničky do Nitry poslali s tým, že sú ony skladbami dievčat, Rozálie a Amálie, ktoré asi skladali ich spoločne, ako „naše veledrahé Slovenky zvyk mají činiti". A ešte August Horislav Škultéty, ozývajúc sa českej Kde domov můj, vyložil priestorové celé Sloven­sko ako na obrázku.

To Nitra česká.

Slovenská Nitra žatým hneď dopovedala veštbu Cha­lupkovu. „Slovensko v nový kvet vykvetá" ozývalo sa z nej a videlo sa v nej.

To, čo Hurban Nitrou II. podnikal, on sám cítil to ako protiklad romantizmu. Sám vo svojich Obrazoch z prítomnosti prihovára sa tým, ktorí „nezmaznáčili sa na romantizmu", „kto je ešte čerstvý a spôsobný k to­mu, aby mohol pojať myšlienku k životu sa znovuzrodzujúceho ľudu". A jednako je to romantizmus. Náš osobitý slovenský romantizmus, tak ako byronistom je naj slovenskejší z celej družiny Janko Kráľ.

Ak nie je mystifikátom, že citované piesne zväzočka tohto vyšli z úst dievčenských, je to fakt, ktorý hodno osobitne podčiarknuť. A básní ženských vo zväzočku Hurbanovom, prvej tejto knihe slovenskej, je už viac.

Náboženská poézia je vstúpením do seba. Poézia slo­venskej Nitry je vystúpením zo seba samého a vstúpe­ním do dolín, do dedín, do lesov, hájov i potokov. Duša básnikova v nej „holubica sivá" je, ktorá zlietala sloven­ské kraje. Videla nivy i vody; hory zelené, i žitko vzrastie už v poli; zažila búrky po dolinách, pierka plavé tratila v nich; hlas jej lkal v dúbrave, plakala nad skalenou riekou; oplakávala ruže biele opadané. Tak sa žaluje sokolovi holubica vo vstupnej básni Petra Kellnera a hneď za ňou spev Janka Rimavského o dievčati, prebiehajúcom lúkami, v lícach ruža, na čele parta jarabie sa panenská, farby sa zapaľujú, kam beží?


To ja bežím, milý,

do šíreho sveta,

hlásať, že Slovensko

v nový kvet vykvetá.

– – – – – – – – – –

Tam sa nad Dunajom —

zore zapálili,

a naraz po celých

Tatrách rozstrelili.


V tých zorách Slováci

ruky si dávajú,

v tých zorách pred svetom

ligotať sa majú.



VEĽKÁ MORAVA


V epike Štúrovej a Hurbanovej preponderantné miesto zaujala Veľká Morava a Matúš Trenčiansky. Tým sa určil charakter historizmu celej literárnej školy, literár­neho pokolenia. Ale Veľká Morava štúrovcov iná je, ako bola Hollého. Povedali by sme temer, že Hollý, Slovák západný, ju lepšie chápal.

V básni Hurbanovej, ešte českej, uverejnenej v Nitre roku 1842 s názvom Osudové Nitry, rady by sa boli odbleskli veľké deje IX. storočia v celej svojej šírke, po­čínajúc konfrontáciou Mojmíra a Pribinu. Ale hneď táto konfrontácia prevrátená je. Pramene svoje čítal Hurban povrchne, alebo obrazotvornosť vybočila mu z básnicky bezpečných koľají intuície. Ako chápať nitrianskeho Pribinu, to veľký Hollý nepovedal a mladé pokolenie štúrovské neporadilo si s ním samostatne. V ostatku, kde vecne opieral sa básnik už aj o Hollého, báseň Hur­banova zaslúžila by si bola väčšiu pozornosť, než akej sa dožila. Jej nešťastím bolo, že napísaná bola po česky vtedy, keď sa slovenčine už brány otvárali. Kto sa vráti k básni estetickej, s prekvapením bude čítať jej má­chovské intermezzá. V súhre jelší a topoľov je tam poé­zia delikátna, naturizmus nefalšovaný a možno i bás­nická filozofia.

Štúrov Svätoboj je iný. Je zlatý klinec do rakve Veľ­kej Moravy. „Už sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo ..." začína sa. Básnik pokúsil sa o syntézu rozličných prv­kov. Mýtus meča zlomeného, do priepasti hodeného, zo zeme naveky akosi presvitajúceho mnoho má predlôh na východe. Svätoboj, najmladší syn Svätoplukov, zva­ril sa s tým, čo o Svätoplukovi samom hovoria pramene české, najmä Kosmas i Dalimil. No hlavným inšpiráto­rom Štúrovým boli deje súčasné. Na prvé zvuky sloven­skej básne narazilo sa, tak sa zdá, hneď po zrušení ka­tedry Štúrovej v Bratislave. Čo mladí básnici jeho družiny vyžalovali priamymi narážkami, Štúr sám, kto­rého sa vec najväčšmi týkala, vyžaloval sa básnickou transfúziou. Vo Svätobojovi plače básnik sám. Vo Svätobojovi, unikajúcom z Bratislavy do Nitry, z Nitry na Zobor, samotársky. V meči cíti sa pero a v Sivkovi Pe­gas básnický. Báseň je monológom duše v podstate samotárskej, smútku naklonenej, hlboko lyrickej, akou bol básnik sám. Druhým „rozpadnutým kráľovstvom" bol mu potom rok 1848/49. Báseň v takej forme, ako je známa, vyšla až po ňom, vo zväzku básní r. 1853.

Čo do farby je Svätoboj bledý, čo do kontúry veľmi výrazný. Obrazy, ktoré tam Štúr namaľoval, nezabudnú sa. A zdá sa, písané je to povedome tak, aby sa neza­budlo. Tak sa písavajú mýty. Svätoboj, do púšte utiah­nutý, háji oheň. Svätý oheň ducha zo storočia do storo­čia. Žiakov svojich vychovával Štúr v strážcov tohto ohňa priamo nábožensky.

Matúš Trenčiansky u Hurbana mohutne zjavil sa v úzadí rozprávky Olejkár, u Štúra v osobitnej básni epickej. Inšpirátorom Hurbanovým bolo skôr pole po­važské, lesy i hradby jeho než história. Matúš Štúrov je presvitnutím zo zeme meča Svätobojovho. Plameň sa rozsvietil a zhasol. Na dne rozprávky Hurbanovej je mocná, žiarlivá erotika. Štúrov Matúš pozná družnosť len mužskú, kamarátsku, vojenskú. A to je medzi dvo­ma našimi básnikmi rozdiel podstatný.

Ale splna zazuneli Veľká Morava i Trenčín len pozdejšie, v rokoch 1860-tych. Veľká Morava u Žellu i Bottu. Matúš Trenčiansky u Paulinyho.

Bratislavskí študenti zakreslievali erb Slovenska tak, že sponad troch vrchov svietilo vychádzajúce slnce.

A potom už. povedať možno, listujúc sa Nitrou zo strany na stranu, listuje sa dolinami slovenskými. U Štú­ra ukazuje sa Považie s Trenčínom, u Matúšku Orava na jednom mieste, na druhom Púchovská dolina, v Ora­ve vystupujú Hrdoš i Babia hora, Choč i Lysica, u Jan­ka Kráľa Váh liptovský so salašmi na jednom mieste, na druhom Turiec, obstatý horami, u Hurbana, vsadené do centra zväzku Tatry, videné i symbolicky zažívané, u Bohuslava Nosáka Šariš i Torysa, postenávajúca smút­kom svojím, u Janka Rimavského ešte raz Slovensko celé, videné z juhu na sever, a u Nosáka ešte Karpatská Rus, videná až po Tisu, v ktorej sa strácajú vlny Seňavky.

V tom istom zväzku Hurbanove prechádzky po po­važskom svete anticipovali všeličo z dejov moyzesovsko-kuzmányovských.

Ani Francisci (Rimavský), ani Kellner, ani Nosák ne­stali sa veľkými básnikmi, ale jednako, aký to nový duch zalomcoval ich poéziou! Novší aj od ducha Ma­tuškovho, Štúrovho, Hurbanovho. U Štúra, Matúšku i Hurbana kudlí sa svet ako v hmlách. Noc je, alebo mračná sú. Farby spia. Vietor hudie. Básne týchto mlad­ších sú ako výkriky pri východe slnca. Záverečné verše Rimavského sádzané sú písmom riedeným.


V  t ý c h z o r á c h S l o v á c i

r u k y s i  d á v a j ú ,

v  t ý c h z o r á c h p r e d s v e t o m

l i g o t a ť sa m a j ú .


A s tým idú umelecky farby. Farby a plein air. Tvár obrátená proti slncu. Majstrami ani v tom ešte neboli, len inštinkt mali dobre zameraný. Inštinkt dieťaťa anti­cipuje tak vše cestu dospelých.



JANKO KRÁĽ


Dieťaťom zvrchovane naivným, ale v jednom i zvrcho­vaným tvorcom bol Janko Kráľ, tento najparadoxnejší zjav našej ranej renesancie. V prvej Nitre nevie sa ešte, že je na svete, v druhej Nitre máš ho už tak, že všetko okolo seba zatieňuje.

Máš tu báseň jeho turčiansku, ktorou sa prihovára zemanovi Ďurkovi Košútovi. Ako tie jeho oči vidia! Ako to v nich vonkajší i vnútorný vid divo rytmizuje:


Ale v tých očiach, v tých hviezdach zatmelých

temnými mrakmi, šliamami prejdených,

zastretých šatkou, čiernou, zádumčivou

jak mesiac chmárou dokola objatý,

jak člnok vlnou, velikou búrlivou

vidno cez chmáry dačo sa blyšťati.


Nevieš, čo to lomcuje týmito básňami, len cítiš dušu, pohýbanú do dna. Krv rozprúdenú, spenenú a myseľ, ktorá spočinutia nezná. V nočnom rozhovore so starým zemanom aká to konfrontácia svetov! V zarytí sa do jedného jej bodu aké rozcítenie celej zeme slovenskej! Ten bod ho páli i oslepuje. Zvíja sa i kričí. Surovatie i rozsvecuje sa farbami mátožnými viac než dennými. Fosforeskujúcimi. Podzemie zíva i nadvzdušie. Mŕtvi vlievajú sa do živých a živí svety prenášajú.

I báseň, ktorá sa z tvorby Kráľovej najviac spomína, je tu: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Preniká svojou prostorekosťou. Básnik žaluje sa ti, akoby sa len najdôvernejšiemu priateľovi v najdôvernejšej chví­li žaloval. Stŕpaš miestami, či smú sa také básne čítať. V „divnom Jankovi" čitateľ vždy-vždy básnika číta sa­mého :


Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,

hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,

na ktorý by si opreu boľavú hlavičku

a zadriemau zmorený aspoň len trošičku.


Alfréd de Musset v retrospektíve Noci decembrovej hovorí o takom blúdení, ale opakujeme: v retrospektíve. „Ako jahňa, ktorému vlna v kroví ostala." U Janka Kráľa máš dojem, že píše blúdiac:


Zo zadku plameň čierny ako rieka tečie,

z predku ma dač nasilu temer ťahá,

vlečie a ja na zemi ležím, ani palcom kývať.


„Meštianstvo" raz spomína Janko Kráľ v tejto básni a slovo jeho tam je dobrácke. Ale celá poézia jeho je rebéliou proti meštianstvu úzkoprsému a sklamanému. Ján Chalúpka ironizoval Kocúrkovo, Janko Kráľ uniká z neho zúfalo. Lepšie na salaši medzi ovcami ako medzi ľud mi kocúrkovskými. Aký to život na surových horách! Zo zeme, do ktorej zahrabali Jánošíka, po storočí vy­klíčil nový hôrny chlapec. Vyvrheľ rodiny. Vyvrheľ spoločnosti:


V čiernom dlhom kepeni jako havran dáky

po chodníčkoch, priekopách, stúpa haky-baky

tmí sa, pomedzi tŕne nad Váhom na skalu

vinde, obzre sa dobre nezájde od žiaľu,

zaplače ale ticho v bôľnej duši jeho

a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.


Ako to on vidí:


Len vrchy tak sa zdajú, jak dáke zázraky,

jako dáki kriedlastí, černoperí vtáci


Ako to on vidí, čuje, vonia priam animálne:


Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú!

Či planieho človeka, či vlka zvetrili?

Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú

a chvosty medzi nohy gundžovite kryjú.

Čo tie ovce tak čudne jak deti zbľačali,

striasli sa a do hŕby utekať začali!

Čo tie psy vyť prestali a jako k otcovým

trasúc sa strachom k nohám tisnú sa bačovým.


Taká zmyslovosť je len v najživších pasážach Byronovho Childa Harolda, a pasážach švajčiarskych. Možno účinok voľného vzduchu, hôrneho. O Jankovi Kráľovi spomína sa, že čítaval Shakespeara. No majstrom jemu Shakespeare nebol ani v takej miere ako Hviezdoslavo­vi. Majstrom Kráľovým príroda bola len a jej „živly":


Voda jak mlieko, jak sneh keď sype

kúrňava po šírych poliach.


To je videné spontánnym zrakom umeleckým. A zo zraku vnútorného sú takéto miesta:


Hneď jako päsť, hneď jak veža.



PRÍRODA


Živel prírodný v poézii cirkevnej bol zriedkavý. Ešte v hymnistike katolíckej skôr sa spomenie dážď, rosa, slnce, no zmysel i tam býva buď načisto symbolický (Rorate coeli), buď spojený s pomyslom úžitku hospo­dárskeho. V evanjelických piesňach, keď zacíti sa „na strese vrabec osamelý" alebo „co k slepici kuřátka ...", to je ako oáza v abstraktách dogmatiky. Ani niet vari farieb v tejto poézii. U Horčičku exponuje sa záhrada Getsemanská v jednej z piesní, ale okrem toho, že je ..krvi skropená", niet v nej farieb. A nie sú to básne bez poézie. Horčička, ktorý uhádol vysloviť „Již vidím s plesaním, s zlatým plápoláním jak slunce vzchodí. –", bol by uhádol tým smerom i viac. Ale doba nepriala.

Peter Benický rád si všímal farby, no maľovať bás­nicky nevedel. Myslel si, že stačí povedať „červené líca", aby boli skutočne červené, ale meno farby v poézii nie je farbou. Naproti tomu, kto v poézii prostonárodnej uhádol prvý raz povedať „vari ťa, dievčatko, čerti ma­ľovali, že do tvojich líček toľko farby dali", alebo pros­tou prírodnou transfúziou „líčka jak kalina", vedel, čo je v poézii farba. V piesni „Veď som sa nazdala, že pole horelo, a to sa milému líčko červenelo" – máš priam farebný požiar.

Kollár poslednému rozvitku evanjelickej hymnistiky dal niekoľko piesní o prírode. Ale príroda jeho je suchá. Povädla už v pamäti veľkomestského, peštianskeho oby­vateľa. Je suchšia aj od prírody Tablicovej, hoci ona tiež neprekročila ohrady záhrad.

Nuž mladé pokolenie slovenské malo čo povedať pred­ne týmto smerom.

O Jankovi Kráľovi sa hovorí, že vial krajom sloven­ským ako vietor. Do Bratislavy chodil vraj krížom cez vŕšky z Liptova a to bol na Morave, to na Dolnej zemi, v Honte, ba vraj až v Besarábii. Ale viac-menej takí boli naši štúrovci všetci. Sládkovič kočoval s ochotníc­kymi predstaveniami divadelnými po Nitrianskej, nie sám, a Janko Kráľ na svojich cestách, zdá sa, tiež vždy mával kamarátov. V Honte bavil sa s Viliamom Pauli­ným. Cesty peši, vozmo i plťou zbližovali tiež dobre s prírodou. Lepšie ako železnice neskôr.



ZNÁMOSŤ VLASTI


Pravda, chodiť tak po svete obyčaj bola aj predtým. Pamätník Daniela Petiana z konca XVIII. storočia má stopy temer z celej oblasti slovenskej, ako ju študent, od­chádzajúci na štúdiá do Jeny, prešiel peši. Lenže pozor­nosť človeka XVIII. storočia obrátená bola ešte príliš do sveta humanistickej vzdelanosti. Chronistichy zemianskych portálov väčšmi zaujímali ako ľudová balada a symbolika erbov väčšmi ako farbistý kvet lúky sviežej pri potoku.

Teraz mladé pokolenie slovenské, vlasťou svojou cho­diac, s krásou kraja sa objímalo a s ľuďom. Spod dre­vených striech vyšlo sa na plein air už v osvete tablicovskej, ale viac len mysľou, zo zdravotného princípu, ktorý chváli účinky slnca a čistého vzduchu, hlboko vdychovaného. Mladé pokolenie romantizmu nášho vy­šlo na plein air zmyslami. Vyšlo vidieť svet, farby i for­my, ukochať sa zvukmi i vôňami, okúsiť miazgu vŕby, pohladiť dlaňou biele slupiny brezy. Knihy majú svoje sezóny. Devätnáste storočie u nás začalo čítať knihu prírody. Tablic už siahal za ňou povedome, Palkovič i Šafárik mladý, Hollý včítal sa do nej hlboko, no a mladým štúrovcom stávala sa ona čiastkou prírody vlastnej ľudskej. O Chalupkovi, Samovi, najstaršom zo skupiny štúrovskej, vieme, že rád básnil vo včelíne, pri bzučaní včiel. Nemáme zaznačené, kde sa rodili najrad­šej mladé spevy Janka Kráľa, Janka Rimavského, Bohuša Nosáka, Janka Bottu, kde vytryskli z duše Slád­kovičovej prvé strofy Detvana:


Prvý raz šuhaj oči otvorí,

čo vidí? Výsosť Poľany

hory a opachy nezvratných skál,

a spustí zraky zase v doliny,

čo vidí? Hory zázračnej stíny

a prekrásnu slovenskú diaľ.


Tak jasne básnicky nerozbreskne sa kraj človeku šty­roch múrov a nerozhudie sa mu, ako sa rozhudie Slád­kovičovi mladému hneď v strofe nasledujúcej. Detvan rodil sa na prechádzkach po zvolenských vŕškoch. Po­ľana nemusela byť poľanou, Detva nemusela byť Detvou, Matej kráľ mohol vyzrieť z reflexií o prítomnosti slovenskej a budúcnosti, ale príroda prírodou je v básni tejto každým svojím hnutím. Prírodou je, a sloven­skou.



SAMO CHALUPKA


Cez celé dejstvo vanie družiny štúrovskej od prvých rozbreskov až do sklonu pretekala pomerne skúpa, ale tým účinnejšia poézia Chalupkova. O desaťročie starší je on od Janka Kráľa, a to sa cíti na jeho umeleckom manieri. Jeho pomer k prírode je rovnováhou medzi Hollým a Kráľom. Jeho básnický vid je mostom medzi oboma.

Silou Sama Chalupku je jasnosť, vyhranenosť, rovna­ko v kresbe i vo zvuku. Nemá rád pološero. Pološero malo pre neho kúzlo v rokoch 1830-tych, keď bavil sa romantickým veršom českým o Margite a Besnej na základe bájí Mednyanského. Z toho ostala mu len ná­klonnosť k epike, k baladám. Ale ak i vychodil z mo­tívov ľudových, nie preto, aby sa ponoril do ich myste­rióznosti, ale aby zažíhal svetlo.

Dnešnému čitateľovi poézia Chalupkova mohla by sa zdať precenená. Všeličo v nej zdá sa až banálne pri­rodzené. Ale spomeňme si, že banálna už dnes Tatra s Váhom a Hronom vtedy, keď zaznela z úst Chalupko­vých, pôsobila priamou revolúciou v mladých mysliach. Len tak sa mohla stať po čase „banálnou". A tak je so všeličím u Chalupku. Mal slovotvornú, frázotvornú, obrazotvornú genialitu. A prostotu slova prostonárodného pritom.

Ale Sama Chalupku my nenazvali by sme najgeniál­nejším interpretom spevu ľudového. On nie je v tejto veci Jankom Kráľom, zázračne zemitým, akoby sám bol kusom prírody podtatranskej, ani Jánom Bottom, sýtym farebnosťou prírody slovenskej v duchu prostonárodných veršov alexandrínskych. Botto i Kráľ sú so životom slovenským, s prírodou i ľudom pozrastaní tisí­cimi vláknami, rozvetvenými do fráz a obrazových de­tailov, Chalúpka z piesne prostonárodnej dostáva zväč­ša len impulz a potom už blúdi samotársky ďalej.

V rozpomienkach Samuela Medveckého máme nejed­nu anekdotickú podrobnosť o spôsobe, akým tvoril Samo Chalúpka, ale všeličo z jeho tvorivých metód prezradí nám aj jeho poézia sama. Nejedna jeho báseň vychodí priamo z piesne prostonárodnej. Pieseň prostonárodná je jej intonáciou. Napr. veľmi pekná balada o Turčínovi Poničanovi. „Jaj že, bože, strach veliký, padli Turci na Poniky" je slovo nie Chalupkovo, on ho našiel, a nájduc len zlomok, hľadal vo svojej duši ďalej a dohľadal sa pokračovania veľmi pekného. Starého väzňa počul vraj od akejsi Umrlolehoťanky spievať, ako sa spievavali piesne juhoslovanské, alebo skôr ukrajinské, sprevádza­né primitívnym strunovým nástrojom; sám i odtlačil neskôr text balady, o ktorom hovorí, že ho takto počul, balady úsečnej, spomínajúcej v závere popa ruského, no pre jeho dušu i táto balada, sama v sebe úplná, stala sa len impulzom. V jeho duši sa ona rozliala naširoko, v najdlhšiu azda jeho báseň, v pomere ku ktorej pô­vodný text zas je len fragmentom akýmsi. Alebo lyric­ká pesnička o Brankovi, alebo Sen. Akože sa to traduje o jeho Sne? Išiel vraj, v súvise so svadbou akousi, po­ľom hornolehotským, kopcovitým. Pastierik kráčal proti nemu, prepadnutý do seba, so sklonenou hlavou, a hú­dol si pesničku akúsi, nevidiac, nečujúc. Kto sa veľmi vleje do vlastnej piesne, nečuje ju, ale zažíva ju celkom vnútorne. A keď sa zblížili, vrazil mládenček hlavou do pána farára. Chalupka zachytil slová pesničky: „Keď som pásol na poľani, pozaspal som na svitaní" a spýtal sa ustrašene: A čože sa ti snívalo? – A chlapec na to: Nič, prosím ponížene. – Chalupkovi i to stačilo. On dosníval si sníček mládenčekov, zachovajúc počuté verše jeho pesničky a vychodiac z nich.

Nuž taká bola básnická prax Sama Chalupku. Podob­ných prípadov o ňom máme zaznačených viac. Čo je ich estetickou podstatou?

Ich estetickou podstatou je monológ. Všimnite si pies­ne práve citovanej (Keď som pásol na poľani...), je výrazným monológom. Mládenček-pastierik, samotár, podal samotársku pesničku Chalupkovi a Chalupka ju samotársky dospieval. O dievčati sa mu zaspievať žia­dalo a zaspieval s dumou samotára takto: „Slnce horou zasvietilo – milý môj sen rozplašilo." Alebo všimnite si Bránka. I Branko je samotár, samotár prenasledova­ný, nevinne stíhaný, honený proti toku Hrona, i táto veľmi pekná báseň vyznieva v závere ako monológ, a to monológ taký, ktorého verše – možno na žiadosť básnikovu – dostali sa na jeho hrobný kameň na vŕšku lehotskom, za drevenou ohradou, pod šumiacou lipkou:


Pravde žil som, krivdu bil som,

verne národ svoj ľúbil som,

to jediná moja vina

a okrem nej žiadna iná.


Dlhým, dlžizným monológom je i Starý väzeň. Ak ná­jdeš v ňom dialóg, je len zdanlivý. Sú slová podhodené tam, kde monológ viazol, je rozhovor menej než imagi­nárny, je rozhovor katechizmový, kde otázky a odpo­vede z jednej duše plynú.

Štvrtý medzinárodný kongres pre estetiku a všeobec­nú vedu umeleckú v Hamburgu 7. – 9. 1930 te­mer celý venovaný bol otázkam času a priestoru v ume­ní. Tento kongres zaujímal sa napr. o časovanie ako faktora štýlotvorného, o priedušnice a ich funkciu v predstavivosti časovej ap. Samo Chalupka bol by pre takéto špeciálne štúdium objektom veľmi vzácnym. Priestor a čas je u neho vo zvláštnom paralelizme. Po­myslite si zasa na Bránka. V tejto básni čas meria sa vyzváňaním a priestor meria sa pohronskými štáciami. Na koordinovanosť času a priestoru je táto báseň Cha­lupkova priam školským príkladom. Básnický vid časo­vý – slovo máme v zmysle estetickom – je prítomný, kým báseň má charakter epický, ale náhle prejde do reči priamej, už je v minulosti. Monológ samotársky rád má čas minulý. O koľko iný je v tejto veci družný Jan­ko Kráľ, ktorého poézia plná je dialógov skutočných a má dominantný vid vždy v prítomnosti.

Ale nielen slovenská pieseň inšpirovala Chalupku. V Slovenských pohľadoch, 1898, XVIII. máme preklad básne Lermontovovej, ktorej sujet je v jadre úplne to­tožný s motívom Turčína Poničana. Zo slovenského zlomku mal Chalupka začiatočné verše balady, ktorá, keď plynula ďalej, mimovoľne zosnúbila sa s piesňou ruskou, v ktorej Turkovi analógiou je Tatár. Takéto zosnúbenie vyteká často i z jednotnej formy veršovanej, z jednakého rytmu. Taký prípad je, zdá sa, i tu. Ako krásne tu príde slovenský básnik s ruským do akordu. V preklade Lermontova čítajú sa záverečné verše (stra­na 452) takto:


Prepusť ty mňa na Rus svätú:

nepočul tu piesní v chrámoch,

nepočuť tu zvuku zvonov.


Pravda, známe je, že i Lermontov sujet tento mal z ľudu. Zo skladby baladickej ukrajinskej. Či Chalupku inšpiroval Lermontov alebo balada ukrajinská, je ne­známe. Akokoľvek však, z jednej je to čeľade.

Nadto Chalupku a Kráľa vždy treba vidieť vo venci celej básnickej družiny. Temer nebolo človeka v druži­ne štúrovskej, ktorý by nebol básnil. A ak básnil len každý druhý, každý štvrtý už básnil pozoruhodne. Kalinčiak i Francisci, Dobšinský i Hroboň, Kellner i Krčméry, celá dievčenská družina Hurbanovej Nitry, August H. Škultéty.

Nediviť sa tomu.

Duchovná potencia mládeže bola mocne tým smerom narazená. Nadanie, ktoré sa mohlo rozbíjať tisícimi smermi, sem udieralo. Na počiatku bolo slovo. No mi­kulášsky Tatrín, zásluhou Hodžu a Ctiboha Zocha, pa­mätal i na maliarstvo zavčasu. Peter Bohúň bol jeho štipendistom v Prahe, aby potom umením svojím vpa­dol do preorávania Slovenska aj on. Maliarske práce jeho z rokov 1840-tych ukazujú, že sa pohyboval hlavne na západe slovenskom, od Bratislavskej po Spiš. Záro­veň s ním tisli sa zvuky dolín slovenských po prvý raz do skladieb hudobných u Augusta H. Krčméryho, Maximiliána Hudca zas o niečo neskôr.

No okrem týchto počiatkov hudobno-maliarskych až prekvapuje mohutný nástup literárny. Rok po Hurba­novej Nitre slovenskej hotová bola už Sládkovičova Marína. A to je veľké slovo duchovné.



SLÁDKOVIČOVA MARÍNA


Marína Sládkovičova apoteózou krásy je. Naučili sme sa vyvodiť i Sládkoviča z Hegla, podľa myšlienkového po­stupu niektorých pasáží Sôvetov v rodine Dušanovej, no estetickou svojou vierou, ktorej veľkým vyznaním je Marína, tkvie básnik skôr v Schleiermacherovi než v Heglovi. Krása mu je zrkadlením nekonečnosti v ko­nečnosti, večnosti vo chvíľke. A nachodí ju všade, nielen v umení. Kamkoľvek zaprie sa pohľadom, rozsvieti sa mu ona. Vesmír v jednom i boh.

O Slávy dcére povedali sme, že je básňou v podstate erotickou. Nuž Marína Sládkovičova vyrastá hodne z nej, a jednako je to podstatne iné. Erotika Kollárova je jednopólová, erotika Sládkovičova zdá sa mať póly dva. Priateľ a životopisec jeho Grossmann vykladá nám o štiavnickom dievčati, prvej láske básnikovej, prervanej intrigou starostlivej o budúcnosť dcéry svojej mate­re. Ako Kollár dostal z Nemiec odkaz, že mať dcéru svoju nevydá do divej krajiny čikóšov, tak dostal vraj i Sládkovič nejaký podobný odkaz zo Štiavnice zas do Halle. A zo smútku nad stratenou láskou zrodila sa Ma­rína. Sotva je to výklad správny. Kollár v Slávy dcére zapálený bol láskou k dievčaťu, ktoré sa mu pozdejšie stalo ženou. Sládkovič nezadlho po Maríne ženil sa tiež, no ženou jeho stalo sa nie dievča štiavnické, vydaté tam doma, ale už láska nová. Marína, táto báseň citové zvláštne žeravá, vznikla na rázcestí. Dve slncia rozpaľovali dušu básnikovu, jedno vychodiace a jedno zapa­dajúce, ale rovnako rozsvietené ešte. Básnik v tej chvíli mohol sa cítiť právom jazýčkom na váhach vesmíru.

Kto je Marína. Je Pišlová štiavnická, alebo nová lás­ka básnikova? Keď si všimneš topografiu básne, poznáš, že mieša sa v nej Štiavnica s Rybárami. Sitno splýva v nich s jelšami zvolenskými, striebornými vo svite me­sačnom. Nad štiavnickými vrchmi letí hviezda, ale srdce devino pri vide tom akoby búchalo možno v komôrke bezeghovskej kurie podsliačskej, alebo ešte niekde inde. Zvon zahučí do snov dievčaťa, večnosť ozve sa času, a nevieš, či sa to luní zo štiavnickej kalvárie, alebo z veže hájnickej, kde dumá ozrutný zvon plebána Christofora. „Ako keď vetrík v škárach Devína v šume slabuškom deje spomína ..."

Na krížnych cestách sa čarí a z križovatky mladého básnika vyrastá tiež magická akási poézia. Fantómy sa zjavujú na krížnych cestách a Marína Sládkovičova fan­tómom je. Marína dievča je, aké sa z matere nikdy ne­narodilo. Marína jednu má mater: zvučiace srdce bás­nikovo, a jedného otca: vesmír rozsvietený. Marína nie je osvetľovaná slncom, Marína svieti. Ona nie je nosená svetom týmto, planétou touto, vesmírom sa šinúcou. Marína svet nesie v dlánkach, ona „svety pohýna". Svet rád je estetický, organizácia krásy, a Marína je jadrom sveta toho éterického.

Dziady Mickiewiczove mohutnou, širokou, búrlivou nocou sú európskeho romantizmu, ale Marína mu je zvláštnym dňom, neobyčajným ešte, lebo zabudnutým, slovenským rosnatým dňom, ponad ktorý biele oblaky letia, azúrom rozspievané, až všetko požije slnce, rozpaľujúce „dvoch pólov gigantické ľady".

Vysoko naučili sme sa stavať v literatúre Machov Máj, i je to báseň nevšedná bohatým fondom estetickej tmy. No niet tej tmy u Machu, ktorá by neustúpila svetlu Sládkovičovmu, aké svieti v Maríne.

Machov Máj smrť vyhľadáva, vyvoláva neprestajne, ako Manfred Byronov, je túžbou zapadania, zabudnutia. Túžbou po Léthe. Marína Sládkovičova život vyhľadáva, život vyvoláva. Slovo Máchovo hudbou čela je v hust­núcich hmlách, slovo Sládkovičovo farebné je ako deň. Má krajinky zelené, dohlboka tienené a rosnaté, aké maľoval Corot, a má farby, akým sa uprizeral v obra­zoch raffaelovských. Krása umelecká a prírodná mieša sa mu v horúcu, svietiacu jednotu, stabilita s pohybom, vízia so šumením sluchovým, až padá pred ňou na ko­lená.

A ešte jedno pozitívum Sládkovičovej Maríny: živá viera v boha. Pozdejšie Sládkovič radvanský typom je kňaza ortodoxného, ale v Maríne viera mladého básnika plná je dynamickosti. Viera jeho je niečím takým ako miazga v stromoch, obsah života spontánny a prirodze­ný, najvlastnejší, a jednak univerzálny.

Úvodná strofa klasickej tejto básne zázračná je svo­jou sústredenosťou. Tak erotický cit nebol ešte zosnúbený s myšlienkou vesmírnou ako tu. Slovo zožité je so slovom ako bunka s bunkou v živom organizme. V kvapke rosy slnce sa zrkadlí absolútne, v bielej svo­jej jednote i v klaviatúre spektra. Isteže večné je slnce, ale v tej chvíli v duši básnikovej sa ono znovu zrodilo. Básnik zažil vesmír nový a hľadal mu nové meno. Dosť ľahko možné, že meno Marína priniesol prosto verš. Keď písal: „no centrom, živlom, nebom, jednotou krás mo­jich ...", nevedel ešte, ako nazve túto jednotu. Treba bolo dovŕšiť strofu veršom, ktorý by súzvučal s veršom vyšším: „Ona mi svety pohýna." Tak sa zrodilo meno básne. Opravdivá poézia nevymuštrúva sa, ona sa tak rodí. Opravdivá poézia plynie z istoty srdca. Z istoty, že sa ono nemôže pomýliť. Že tlkot jeho je absolútny. Taká bola viera Sládkovičova.

V Maríne je niečo z madony, ale nie je to madona ka­tolícka, ani madona byzantská. Raffaelove pomysly roz­kladajú sa v nej dúhovite a zas nie v sláve sedí ona, ale uniká nočnou chvíľou s dieťatkom svojím. Medzi tu­lipánmi stojí farebnými a desí sa mrákav života. Medzi jelšami pohronskými chodí snom a obláčikom tonie nad Čertovou svadbou. Nie Mária – Marína! Madona nová, slovenská, ale nič úprkovského, nič krojového. Madona slovenských hôr, ale bez kŕdľa oviec. Slovenská madona preto, že vyronená zo srdca básnika slovenského vidi­nou canovovskou, že čisté, geniálne slovenské ja stvo­rilo si v nej svoje nie ja, aby sa vzájomne zrkadlili, vzájomne milovali. Marína nie je bohyňou katolíckou, ako on nie je Apolónom. Nie, svet nemá bohov a nemá bohýň, má ľudí len a boha. A boh je pomer človeka k človeku, pomer muža k žene, čistý, tvorivý, nejalový. „Bůh láska jest." „Bůh láska jest" ‒ zrkadlilo sa v duši básnika, píšuceho Marínu, zo starej Kralickej biblie. „A láska jeho v kráse sa svetu zjavila" ‒ zrkadlí duša básnikova. Láska a krása je to isté. Len akoby bolo preložené do iného jazyka, z biblie do spevu, z filozofie do poézie. A zo slovníka do srdca.

„Kdo v lásce přebýva, v Bohu přebýva a Bůh v něm" ‒ hovorí sa ďalej v liste Jánovom a báseň Sládkovičo­va je priam rytmom tejto vzájomnosti. Parafrázou več­nej myšlienky. A to parafrázou suverénnou. Nie po­chybnosť a zvedavosť je dynamikou verša jeho, ako pochybnosť a zvedavosť pulzuje v jambe byronovskom, ale dynamikou verša jeho je len vôľa: zjaviť sa. „Láska zjaviť sa žiada." „Zjaviť sa je jej úloha." Nič zvedavosti a nič pochybnosti. Sila, ktorá svety pohýna, nemôže sa mýliť. Slnce, ktoré je svetlom, nemôže nesvietiť. Slnce svetlom zjavuje sa a láska krásou. Svetový poriadok mladého teológa pretlmočil sa v poriadok estétsky. Estétska jeho viera rozpálila sa živým poňatím boha ži­vého v poéziu žeravú. Triumfujúcu.

I nad hrobom?

„A diamant v hrude nezhnije."

Zamyslel sa Sládkovič skutočne nad fyzickou pod­statou diamantu, čistého C, že to tak uhádol povedať. Zmyslom kvetu je pekný život mať, ‒ hovorí sa v strofe záverečnej; zmyslom hviezdy je svietiť; zmyslom dia­mantu je ‒ nezhniť. Jozef Podhradský povedal kdesi, že myšlienka raz pomyslená naveky je pomyslená a ne­zničiteľná, ako nezničiteľná je vo fyzike hmota. Je dia­mant Sládkovičov platónovskou „ideou", ako si myslí jeho maďarský prekladateľ, druhý Podhradský, Ľudo­vít? Sotva. Sládkovič je vo všetkom konkrétny.



JÁN KALINČIAK


Priestorom a časom preoráva Slovensko najvýraznejšie, temer až programovite, okrem básnikov veľký náš roz­právkar Janko Kalinčiak. Epika naša historická, Hollého, Štúrova i Hurbanova, zakotvila vo Veľkej Morave a v dobe Matúša Trenčianskeho, v ktorej cítila sa aká­si ozvena veľkomoravská. Za tými dvoma dobami siahla i historická povesť Hurbanova, uvedomujúc si priamo ozvenu veľkomoravskú v dobe Matúšovej. Ako je to výrazne postavené v myšlienke o zvone, rozhučanom v dobe slávnej. Kde sa podel? Kde sa podel život, ktorý vyzváňal svojím zvukom v ríši Rasticovej, Svätopluko­vej? Ako keď zvon padne do rieky, sadne na dno, na­črie sa hlienom a zamĺkne. Naveky? Matúš Trenčiansky u Hurbana tak je zadumaný, stojac mohutne v úzadí rozprávky Olejkár. Veľká Morava a Matúš Trenčiansky. Akoby inej doby Slováci ani neboli mali. Svetlo zhaslo a zaľahla tma.

Nuž v tejto tme zažíha potom svetlá Janko Kalinčiak a starší od neho Samo Tomášik. V tom, kam prvý raz i ukázal prstom Kalinčiak, zhodol sa so Sládkovičom z Detvana. Bola postava a doba Matejova. Matejova, nie Matúšova. I chápali obaja zvláštnu postavu kráľa-humanistu, ospevovaného prostonárodnou piesňou sloven­skou i slovinskou, v základe rovnako. Matej v zápase svojom proti Turkom opieral sa o sily slovanské. Jeho Čierny pluk bol telesom, ktoré spravovali i krv v ňom prelievali na obranu európskej civilizácie Slovania. Hlavne Česi a Slováci. Maďarská historiografia inštinkt Sládkovičov a historický odhad Kalinčiakov v tejto veci nad akúkoľvek pochybnosť potvrdila. Tak Kalinčiak v Bozkovcoch, ešte česky písaných, tematicky kotviacich hodne na Morave. A potom každou novou rozpráv­kou do iného kraja, do inej doby začrel. Baladický stre­dovek ozýva sa z Bratovej ruky, v rozprávke tejto, skrslej z inšpirácie prostonárodnej balady a držanej v jej atmosfére a rytme i umelecky. Liptov i Orava otvára sa inde v dobe dohľadnejšej i maliarsky. Nejedna kra­jinka považská pripomenie ti tu krajinky v úzadí kresieb Petra Bohúňa, ľahučko kolorovaných, z rokov 1840-tych. Šariš a Zemplín zavlní sa inde širokou vlnou. Chodil Kalinčiak i tade? To je kraj, ktorý potom plnšie zalomozil v Paulinyho Matúšovi Trenčianskom. Južné kraje naproti tomu podchytával Samo Tomášik zvláštnym li­terárnym žánrom svojich Pamätností, Sečovcov, Bašovcov na Muráni. Veľká Morava Kalinčiakovi zjavila sa len z retrospektívy, ako vzdych Slovenského mládenca. Básnici ju vyspievali pre svoju generáciu. Kalinčiak ukazoval, že Slováci žili i v Uhorsku. Básnikovi, ako sám vyznáva v autobiografii svojej, nešlo o to, aby skladal romány na spôsob anglický alebo francúzsky, ale aby ukázal, ako my to v Uhorsku žijeme a dýchame. Samo Tomášik v Hladomre ukázal tatársky plen, Ka­linčiak na mnohých miestach svojej beletrie ukázal plen cisársky, plienenie cisárskych vojsk. Celkom v duchu historických spevov z dôb tureckých. Kalinčiak je kuruc. Ako sú to osvetlené kurucké deje u neho zvnútra v rozprávke, ktorá podľa dedinky liptovskej, zahynuvšej v búrkach rákócziovských, nazvaná je Svätým Du­chom. A aké to má v nej umelecky pevné pero. Nič sa mu nepodobá tak ako Gogoľ z Tarasa Buľbu, a jednako je samorastlý. Slovenský, zemiansky. Jiráskovi zemania z Bratstva akoby vychodili priamo z neho. Len sú už Jiráskovi zemani ako farebnejší, vzdušnejší. Kalinčiak, keď sa týka ľudí, skôr modeluje, než maľuje. Ale do hliny ducha vdychuje. Aký to človek ten jeho Stanis­lav! Aký drak. Je a pije ozrutne, mečom zvíja, že sa nad celou dolinou blýska, žene bohuje, sedliaka poriad­ku priúča podľa práva zemianskeho, a ešte ho rád máš. Ozrutný je akousi svojou vernosťou. Krásny je náruži­vým citom srdca svojho. Ani ti je nie jasné, kam sa balvan tento valí, len cítiš, treba ho proti vyschnutým cisárskym heisterovcom, suchým ako trieska a chladným ako hrob. A koniec? Dedina so zemou zrovnaná. Horšie ako na Ukrajine. Kalinčiak ukázal, čo je to, keď „Nemec spustatuje" – ako sa spievalo za tureckých vojen.

Kalinčiak mal mater turčiansku zemianku, Ruttkayčku. Zažil on ešte slávu feudálneho sveta splna. Slá­vu erbov i kúrií, rodostromov i prísloví, drakov i stríg. Ostal neženatý a samotárska duša rada sa norí do mi­nulosti. Ako blízko má pravý umelec, umelec uvedome­lý, k estetike, ukázali Kalinčiakove črty o poézii Sládko­vičovej. Je to až dosiaľ najlepšie vystihnutie básniko­vej podstaty. Detvana ako filozofie nášho národného života slovenského.



SLÁDKOVIČOV DETVAN


Sládkovičov Detvan dostal sa do rúk čitateľom len v rokoch 1850-tych, s tretím ročníkom Nitry, ale vzni­kol bezprostredne po Maríne a hotový bol roku 1847.

Ako sa to v závere Maríny roztočil svet kruhovité, kruhovité celý svet okolo srdca básnikovho:


Vitaj nám, Sitno! Tatry, vitajte!

Ty Váh prudký, ty silný Hron!

Ruky nám, duše drahé, podajte,

svet váš, svet náš zas je jedon!

Vitaj, Ladoga, vlnenie Sávy,

vitajte, brehov Visly otavy,

vy Obrohory, vitajte!

Aj vy, rovníka pusté osady,

aj vy, dvoch pólov gigantské ľady,

vítania ohlasy dajte!


A ako sa zas, vesmírnym dýchaním, zúži na zakvitnu­tý chotár obce podpolianskej v Detvanovi! Lásku svoju z Maríny básnik objektivoval. Boh je láska. Slovensko v duši básnikovej láskou sa rozsvietilo:


Ktože by u nás písal satiry?

Kto by u nás prózy sníval?

Kto by tu spieval krvavé chýry?

Kto by modly staré vzýval?

U nás sa ľúbi! Tu šuhaj švárnu,

tu syn povďačný matku obstarnú,

tu zemko zemka bozkáva,

tu krása kráse ruky podáva,

tu sláva sláve dáva úlohu!

Tu božstvo teší sa v bohu.


To sú strofy z Maríny 283, 285. V prvom súbornom vydaní nepatrne zmenené. „U nás sa ľúbi." I stala sa té­mou Detvana idyla lásky. Ale aká bohatá! Príroda mi­luje deti svoje. Poľana sama „na tých prsiach mohut­ných" nadája ich. Mať miluje dieťa svoje. Spevom kro­tí náruživosť srdca jeho. I rastie dieťa medzi dvoma pól­mi, medzi materou svojou a horou divou. Dievčatá sa milujú, tešiac sa jedna druhej na zakvitnutej lúke v ne­deľné popoludnie. Slnce ich miluje. Nechce sa mu od­trhnúť od obrazu, nechce sa mu sadnúť za hory, ako v piesni prostonárodnej. Mládenci sa milujú na zbojníc­kej poľane okolo vatry, krepčiac a spievajúc. Hviezdy si dvoria nad nimi s mesiacom. Lúka zelená a dumná poľana, ako dva svety. Ako to, keď sa cez ne preblesk­ne? Martin sa prebleskol cez ne, ako prebleskne v mrač­nách. Temer nepovedal slova, neznámymi silami uná­šaný, a už sa pohýbali svety. Svety sa milujú, vesmír sa miluje.

Slovenský život je ako gajdy - prekvapí ťa básnik nečakane. Huk má i piskor. Huk, hučiaci hlboko a mo­notónne, i piskor, výskajúci nad ním tarkavou meló­diou svojou. Povrch a dno. Večný mítor a nepremennosť. Jedno je slnečná chvíľa, druhé je osud. Ako tomu rozumieť? „Láska zjaviť sa žiada." „Zjaviť sa je jej úlo­ha." A slovenský život je nezjavený. Krásny je, a nik ho nevidí. A čo z farieb bez oka?

Vidí sa slovenský ľud sám? Sotva. Vidí svet krásny okom bezstarostným i starostlivým, ale seba nevidí? Nie. Cíti sa len, nie vidí. Nepovedomé sily ho unášajú. Pre­čo zabil Martin sokola? – spytuje sa Kalinčiak. Nič. Srdce mu tak kázalo. Vesmír sám trestal jeho pravicou. Ale sám sebe Martin bol ako v hmlách. Na hory sadol ako obláčik. Sen jeho miešal sa so snom Belkovým, keď kolísali sa pod nimi vrcholce hôr. Taký je osud sloven­ský. Ale poď ty, človek vzdelaný, prizri sa ty dievčencom na lúke, mládencom na poľane. Ako si vedia „krás­ne hovieť".

To „krásne hovieť" Sládkovičovo je geniálne vycítené. Na tom buduje on svoju národnú vieru. Nie pre mi­nulosť národa verí jeho budúcnosti, ani nie pre spra­vodlivosť vesmírnu dogmaticky. Verí, že sa prizrel jeho prítomnosti. Verí, lebo videl, že „národ si vie pekne ho­vieť". Hovenie slovenského pospolitého človeka nie je talianske „dolce far niente". Nie je ruské „guľanie". Slovenské hovenie je pôvodu, z ktorého kvitne spev a vtip a ornament a skok tanca umelecký. Slovenské ho­venie je zvukom fujary hlbokým a dychom drumbli. Je pierkom za klobúk i tichá slza.

„Každý svet má svoju koľaj." Koľajou slovenského ži­vota je žiť umením. Sme národ, ktorému zákon estétsky je niečím ako iným zákon vojenskej disciplíny, ob­chodu, dedičné reguly životnej správy. „Na helénsky si národ pozrite" – ozývalo sa z pera básnikovho už v Ne­haňte ľud môj, ale tu to dostalo opravdivé šťavu a miaz­gu. „Zasnívaš o Fidiasoch." Nie že by si povedal pri po­hľade na rezbu črpáka: Fidias – pripomína jemne Skultéty – len „zasnívaš" o ňom. Nepovedomému umeniu vrásť sa žiada do stavu uvedomelého. „Zjaviť sa" mu je úlohou.

Ale z každej strofy Detvana oveje ťa jednako niečo ako viera, že sa osud prelamuje. Slovenský život vystú­piť chystá sa „s činnou slobodou". Svitanie jeho dňa je nezadržiteľné. „Vrstovníkom" svojim prihovára sa bás­nik ako ľuďom, ktorí hľadia do zôr. „Lapaj minútu nadchnutia" – ozýva sa u neho i z Chomiakova, lebo v živote národa len raz svitá. Nik nikdy viac nebude môcť vidieť slovenský život v takom ráne, ako ho videl Sládkovič a jeho pokolenie. Videli rosnatý puk a spy­tovali sa: Čo, keď sa ten puk vo kvet rozvije?

Stará slovenská kultúra v Detvanovi napokon kon­frontuje sa s Matejom, predstaviteľom európskeho hu­manizmu. Matej blíži sa Martinovi nevedomky cez Ele­nu, hrdú a čistotou svojou mohutnú. Ona je polovicou duše Martinovej. Z prítomnosti ich dvoch svieti boh, pred ktorým i kráľ ustupuje. A koniec jasne nevidíš. I Detvan je „povesťou bez konca". Len to vieš, že z kon­frontácie Martina s Matejom, Slovenska s Európou, vy­šiel zmier. Martin včlenil sa do boja proti Turkom uve­domelé, nezadávajúc ničoho. Ani len detvianskych kečiek svojich nie.

A v podstate taká bola národná filozofia celého po­kolenia.

A umelecky aký je Detvan?

Kto nevidel drumble, vidí v strofe Sládkovičovej pria­mo ich zvuk. A či sú to strofy až štyri (160 – 163), ktorý­mi básnik anticipoval „hlas v priestore" básnicky vide­ný celkom uvedomelé.

No takých predchytení pokoleniam nasledujúcim u Sládkoviča mnoho. Raz prekvapí ťa plastickým rea­lizmom svojho vidu, raz éterickosťou sveta oslneného, náhle zaleje ťa zeleňou, že ani nevieš, z akých žriedel ju začrel, a zas dá sa rozhučať hore vetrom, do ktorého pieseň matere vteká ako hodvábna stužka.

Ale muziky v Detvanovi menej, ako jej bolo v Marí­ne. Strofa na počet i väzbu veršov a verše na počet sla­bík tej istej štruktúry ako v Maríne, majú jednako cha­rakter celkom iný. Slovo Detvana je tvrdšie. Mužnejšie. Málokde povolí a plaču zblíži sa len na jednom mieste. Kde Elena preberá sa mu vo vlasoch a nad ním v mrač­nách vojna. Motív, akým rada sa rozžalostí pieseň prostonárodná. Ale ani na tom mieste verš Sládkovičov prostonárodným spevom nezazuní. Omnoho bližšia mu je stanca Mistralova, ktorej nepoznal, lebo len vtedy sa rodila. V zmiere s Európou Sládkovič „kečky" obetoval.



PAULINYHO ĽUDSKÁ KOMÉDIA


Zdá sa, že dosť zároveň s Marínou Sládkovičovou hoto­vá bola i zvláštna dramatická báseň Viliama Paulinyho, ktorá ležala potom blízko dvadsať liet v písacom stole autorovom, až sa odhodlal vydať ju, na prahu doby ma­tičnej, v Sokole, ktorý sám redigoval. Názov dramatic­kej básne je Ľudská komédia.

Nie je rubom Madáchovej Tragédie človeka, ale omno­ho skôr akýmsi slovenským, či uhorským pendantom Nebožskej komédie poľskej. Marína mala prepadnúť, že jej nedôverovala askéza štúrovská v jednej chvíli v kaplnke liptovskosvätomikulášskej. Ľudská komédia prepadnúť mala pre nedôveru básnikovu. Ako ju to on bojazlivo a hanblivo uvádza, publikujúc ju, dielo mla­dosti svojej v rokoch už zrelých. A ako veriac prijíma zamietavý súd jeho i Jaroslav Vlček, zať básnikov, člo­vek kritický ináč a estétsky.

Marína (a pred ňou už Sôvety v rodine Dušanovej) zrodila sa z dvoch pólov: z Goetheho a z Puškina. Ana­lyzuj ju akokoľvek, na to ti vyjde. I žiada sa ono z ma­lej literatúry akosi na platformu európsku, tak ako Máj Machov, zrodený z rapsódie mickiewiczovskej a z pies­ne ľudovej v pološere. Paulinyho Ľudská komédia je jednostranným výbojom na západ.

Čitateľovi jeho poézie mohla utkvieť báseň mladých rokov básnikových o plavcoch Kolumbových. Na zá­pad idú, jednostaj na západ, hľadajúc novú zem. „Niet jej" – zdá sa im v dramatickom postupe básne a chytá sa ich zmalátnenosť i spura. Len vodca ich sa nekolíše. Až i triumfom z hmiel vynorí sa zem.

Ale nielen tematika Paulinyho bola taká. Z predná­šok Štúrových do pamätí vrylo sa mu najmocnejšie to, ako sa valí kultúrne dejstvovanie zemou, z národa na národ, rytmom tisícročným. Zrkadlí sa to v jeho mladej poézii, mocne myšlienkovej, rozumovej. A nad tematikou a ideológiou ešte forma. Básnik, mladší od pokolenia Sládkovičovho (* 1820) i Kráľovho (* 1822) ešte o rôčik, neučil sa ničomu ani od Chomiakova, ani od piesne pros­tonárodnej. Ozvena srbskej piesne zacítila sa u neho len pozdejšie, bol výlučne v umeleckej sfére romantizmu literatúr západných. Kumšt jeho pritom nepresahuje priemer poézie českej rokov 1840-tych. No báseň táto, prvá veľkého štýlu dramatická báseň slovenská, Ľudská komédia, zažatá, zdá sa, za pobytu básnikovho v Honte, v spoločnosti Janka Kráľa, ako zvesti o tom zacho­váva nám životopis básnikov v Nitre Hurbanovej, už posmrtný, je na prahu dejov revolučných z roku 1848 až 1849 počinom takým smelým básnicky, že mu prirovnať možno len odvahu politickú J. Kráľa, v Príbelciach zla­paného.

Dramatická rapsódia Paulinyho pramení z metafyzi­ky, ako Goetheho Faust. No Mefisto jeho nie je zápor. Je prostou antitézou. Je silou nivelačnou oproti sile diferencujúcej. Je protestantský pozitivizmus, protipostavený dogme hierarchizujúcej. Je princíp demokracie oproti dedičnej vláde kastovej. Tak vyplynie z jeho bujarej obrazotvornosti z Mefista Luther a z Luthera Dóža. Dóža, vodca odboja sedliackeho v Uhorsku na prahu XVI. storočia.

Ľudská komédia je zvláštna báseň. Z rodu faustov­ského. Listom, datovaným 27. decembra 1846, určený je rok jej vzniku, ak prvý jej koncept za hotový pokla­dáme. Nám zdalo by sa, že báseň ako pri takýchto básňach často, plynula z duše básnikovej dlhšie, uverejnená len v Sokole r. 1862.

V predohre v deň 15. marca 1514 víta sa Satan („zjav sa pane, poď, Satane, pokým telo nevystená") a Faust, na dejisku, kde v úzadí kmitajú sa v šere veže witten­berské. Odtiaľ presunie sa dej do oblasti astronomickej. Zas zvráti sa prudko do farskej komnaty v Cegléde. Pred očami rozkvasí sa Uhorsko na počiatku storočia reformácie. Odtiaľ presunie sa dej na dedinu, do krčmy sedliackej; zas exponuje sa scenéria prírodná, hornatá, bralnatá, rosnatá, na rozhraní noci a dňa, pri blednú­com už mesiaci, aby bola scenériou spevu strofického. A už križiacky tábor a Rákošské pole. A deje, komento­vané dokladmi historickými, latinskými. A svätodušné sviatky, vždy toho istého roku datované. V poli i v kaš­tieli panskom. Pendantom k nim metafyzický snem du­chov pekelných. Všetko vo veľkej rozmanitosti metier básnických. Až z kvasu vynoruje sa ozrutne zhýralý Dóža, pretendent trónu, Báthory i Zápoľa, i Verbóczi. A otvorené boje vnútorné v stavovskom Uhorsku. Až všetky zmätky rozuzľujú sa vo vidine slobodného kraja a v umieraní Heridona:


Robil som a žil som, žil som v piesni z piesne,

čo duše spojuje a zas ich rozčesne,

čo sa každým citom duše zaíhráva,

čo živým smrť a zas mŕtvym život dáva.

Robil som, hĺbal sa. No, človeče, rob:

napokon nájdeš si prázdny v srdci hrob.



DUCH ZEME


Bájami miestnymi popretkávané je celé Slovensko, ony vdychujú do útvarov prírodných, najčastejšie geologic­kých, poéziu, privodiac ich do básnickej transfúzie so životom ľudí. Koľko to bájí, čo len na niekoľkých stra­nách maďarskej Ethnographie (VI. 1895, 23. nasl.), z oblasti Slovenska! Stopa nohy na vrchu kremnickom s čertom súvisí a kopytom jeho, skaly pri Súľove z pas­tierky vznikli z kŕdľa kôz prekliatych, v Zay-Uhrovci, potvrdzuje sa zo Spievaniek. Cigánka zakliata je s dec­kom, podobne zakliate je i dievča na poliach kdesi no­vohradských, v doline rajčianskej v skalách zakliate je vojsko, tak ako v Sitne, pri Svätej Mare v Turci na dne vody v hliene zvon je potopený, v tichých večeroch vraj počuť hlas jeho zunivý, pri Ozdine na vrchu podobného mena strom je osamelý a pláva vo vetre. Niektoré z ta­kýchto motívov rozšírili sa v dlhšie epické podania, a ako určili sa miestom, tak určili sa i časom. Turčianske báje napr. spojené sú z veľkej čiastky s menom Bela IV., ktorý pobudol začas na znievskom zámku po plene ta­társkom. Iné hľadajú transfúziu s otázkou spoločenských vrstiev. Tatranské štíty spájajú sa v báji so študentským stavom akosi, asi z časov, keď krakovská univerzita navštevovaná bola hojne Slovákmi, ktorí sa cez Tatry vracali domov. V súvise so zámkom ľupčianskym a topografiou slovenskoľupčianskou spomína sa stav zemian­sky, či rytiersky, ale Lipčianskovci, či Lipšianskovci, ako sa spomínajú príslušníci tohto stavu v bájach, nie sú známi z histórie, ktorá s ľupčianskym zámkom v prvom rade spojila meno rytiera Donča, človeka zvláštne bás­nického a zvrchovane kultúrneho vedľa surovej, robust­nej postavy vrstovníka svojho, Matúša Trenčianskeho.

Keď hovoríme o transfúzii so slovenským životom de­dinským, to znamená, že predne duch týchto bájí vnikol do poézie umeleckej mocným prúdom, citeľným v kory­te epickom i v nervstve dikcie.



HOSTINSKÉHO SILVESTROVSKÁ NOC


Janko Kráľ v tejto veci nepovedal posledné slovo. Aká to kompozícia vyšla o dva roky žatým z pera Petra Hostinského s názvom Silvestrovská noc, tiež v Hurba­novej Nitre! Možno je u neho o stupeň menšia spriaz­nenosť s prírodou ako u Kráľa, ale aká intimita s mys­tickou obrazotvornosťou slovenskej dediny!

Keď znesie sa na dedine úroda poľa a na kraj ľahne jesenná hmla, začína sa akési obdobie vstúpenia do seba. Dedina sama vstúpi do seba celá, predtým po cho­tári rozlezená, a v tomto vstúpení do seba ožívajú starí duchovia. Kukučín v jednej zo svojich rozprávok ukázal, koľko povery sústredilo sa okolo jediného dňa, oko­lo hodov dedinských, čím rozumejú sa v Orave Viano­ce, a Hviezdoslav v básni Na Luciu ukázal, čo to ožíva v duši dedinského človeka s hasnutím prírody.

Toto obdobie, cez Luciu do Silvestra, až rozspievalo
sa pod perom zvláštneho štúrovského básnika. Peter
Kellner, Záboj Hostinský menom spisovateľským, iste
čítal Mickiewiczove Dziady a okrem obrazotvornosti slovenskej dediny mátal v jeho duši aj upír. Na Rusko
myslel zároveň, myšlienkou Štúrovou, a na jeho byzantskú kultúru, na kŕdeľ Chorvátov myslel, do Bratislavy r. 1844 zavítavších, a na ich živelné stretnutie so slovenskou mládežou, na verš Mickiewiczov myslel, na verš Dziadov i na verš balady a zároveň na alexandrín slovenský prostonárodný, na bibliu myslel a na jej interpretáciu, kollárovsky jasnú, v protive s mystikou náboženstva dedinského, hľadajúc smer svetov, na zá­žitky svoje akési myslel, v transfúzii so žitím dediny slovenskej, rodila sa jeho Silvestrová noc.

Silvester je starec i novorodená v jednom. Chrám je chrám i voľný priestor vesmíru. Čierny chórovod vrán kŕdli okolo veží v súmraku. A z hmiel vykračuje pro­rok, hlásajúci znovuzrodenie „z vody a ducha". Do vĺn Dunaja bratislavského sa hodí utonúť a vynorí sa v slnci na druhom brehu. „Z ducha a vody."

Báseň Hostinského, rozmermi presahujúca Zakliatu pannu Kráľovu, je z vrcholných hodov slovenskej poé­zie až dodnes. Len zabudlo sa na ňu. Hostinský básnic­ky skoro zamĺkol, no umelecky priamo z neho rástol Ján Botto. Botto, najmladší z veľkých básnikov štúrov­ských a majster balady slovenskej.



BALADA


Prvý rozkvet slovenskej balady!

Pripadol do rokov 1840-tych, keď myslíme na baladu skutočne slovenskú, nielen tematikou, ale i básnickým poňatím, jazykom, vnútorným i vonkajším rytmom, chuťou a vôňou. Predtým pestoval už baladu Bohuslav Tablic, ktorý predstavoval ňou značne rub osvietenstva: mátožnosť, a Samuel Godra, vo forme hustejšej, ale s obsahom značne príbuzným. Mátožnosť, strašidelnosť, vypočítané sledovanie motívov, budiacich údes, poväč­šine pretiahlo sa v baladistike z osvietenstva i do ro­mantizmu, lenže dostalo iný zmysel a inú chuť básnic­kú. Nadto u nás, na Slovensku, najmä, pamätajúc, že básnický vkus Čiech, Moravy a Slovenska v pokolení, s ktorým rástli mladí štúrovci, bol hodne sčlenený, ví­ťaziť začali motívy baladické iné, inakšie.

Mátožný je motív Žltej ľalie Bottovej, jednej z prvých balád veľkého baladistu slovenského. V podstate je to ten istý motív ako v balade Mickiewiczovej Lilie alebo Erbenovej Svatební kosili, ktoré dva prvky prišli u Jána Bottu do zvláštnej syntézy. Ťažko by sa preukázalo, či Botto tie skladby poznal. Keď písal Žltú ľaliu, vtedy Erbenovu báseň iste ešte nepoznal. Povaha slovenského života to tak priniesla so sebou, že starý, starý motív u neho vyklíčil tak, že zaujíma stredné miesto medzi Mickiewiczom a Erbenom. Mátožnosť, pripomínajúca nie bez príčiny Dziady, vyrazila sa potom veľkou mierou ešte v Krížnych cestách Bottových a v niektorých sklad­bách Jakuba Grajchmanna, ináč už okrem Žltej ľalie mal Botto také výrazné slovenské balady, ako je Báj na Du­naji alebo Na brehu Rimavy.

Balada je druh lyricko-epický, hovorí sa. Nuž sloven­ská balada je viac lyrická než epická. V detailoch ne­líši sa od piesne. Balada rada má atmosféru pošmúrnu – učieva sa. Slovenská balada rada ju, mračnú atmo­sféru baladickú, hneď v zárodku rozháňa, zápasiac vše s ňou heroicky, a vcelku rada má zameranie k slncu. Báj na Dunaji je triumf slnca nad tmou stáročí, jej vý­krik akýsi vpil do seba celý optimizmus, s ktorým sa mladá družina štúrovská vychytila v rokoch 1840-tych hory prenášať. Balada táto, v Tatrách spišských vzniká z mladej obrazotvornosti študentskej, je úsekom život­ného rytmu generácie tej. Je to rytmus náruživý. Svet­lo a tma veru málokde vzbudzovali v takom malom básnickom úseku boj taký titanský ako tu v tejto ba­lade, ktorej vekovité vlny s vnútornou akousi náruži­vosťou vystrekujú do neba: hviezdy vyhášajúc. A to všetko tak, že to bohatstvom nie je. Duma chlapca na brehoch Rimavy, riečky od rodiska básnikovho, vysvet­lí, prečo to bombastom nie je. Vlny Rimavy nevyhášajú „svetlá božie", ale unikajú stáročnou bolesťou života slovenského. Botto ju, národne i sociálne, zažil v takom prudkom cite ako málokto z jeho vrstovníkov. A len z toho zážitku mohol vyniesť skutočné svetlo. Najkraj­šie slnce rodí sa vraj z najtmavšej noci. I je v jeho ba­lade, nazvanej Povesť bez konca, jedno z najkrajších rozbresknutí slnca, aké pamätám z literatúr:


Napnite zraky, vy neviňatá,

ta, odkiaľ slnce vychodí,

odtiaľ prísť musí tá panna zlatá

a s ňou deň slávy, slobody.


Hej apko, apko! pozriže hore,

čo to tamto za zlatý dym!

Či ju vidíte v tej jasnej zore

vidíte, deti? ja vidím!


Básnické slovo mnoho máva zmyslov. I je iste opráv­nené zvláštnu báseň túto Bottovu vykladať ako veľkú apoteózu Slovanstva; no kto by sa priečil vylúskať z nej zmysel renesancie slovenskej, jednej z najkrajších básnických renesancií malých národov; alebo poukázať azda na neodtajiteľný erotický nerv básne tejto, čudesne za­pálenej, rozbehnutej s vierou Dona Quijota za nedo­siahnuteľným vidom akýmsi? Básnik v závere stojí v záplave slnca, s rukami k nemu zdvihnutými, akoby vzývajúc ho. Taká je balada slovenská.

O Jankovi Kráľovi učievame vše tak, akoby patril k lunatikom. Noc je jeho živlom a tma, rozsvietená kú­dolom vatry salašskej. A jednako, hľaďte, to, čím sa baladistika jeho reprezentuje najinakšie. Zverbovaný, tento naj slovenskej ši triumf prvej slovenskej Nitry Hurbanovej (1844), je pieseň taká temperamentná, že okresliť by ju perom alebo vyjadriť náladu jej líniou bol musel sa narodiť Mikuláš Aleš o jedno pokolenie včaššie. Že je na jej dne slza smútku? Je, tak ako na dne každej slovenskej svojvôle. Bez nej by ona zosurovela. Lebo balada Kráľova svojvôľa je, je dvanásť muzikantov a tanec verbovancov a praskanie na sáry čižiem v čudnom „pokreskávaní", ale cítiš, aké sú oni, a najkrajší z nich najmä, deti.

Mátožný element u Janka Kráľa je v jeho balade Bezbožné dievky, element typicky mátožný. Ale už v Za­bitom, v tejto básni veľmi krvavej, ako sa rozbehne tma do štyroch kútov sveta pred farebnosťou štetca básnikovho:


V rukách má fujaru, na tvári ľaliu

a na mladom srdci sviežu pivóniu.


Ľalia je bledé líce, pivónia je z mladého srdca vyronená krv. Taká je balada Kráľova. Tretí veľký baladista Štú­rovho pokolenia, Samo Chalúpka, zaslúžil by, aby i v tej­to veci bol osobitnou kapitolou.



ALEGÓRIA


Majstrom alegórie obzvláštnym je Ján Botto. Jeho poé­zia ukazuje, čo je to: myslieť v obrazoch. Filozofia mys­lí v abstrakciách, poézia mysliac vidí. Duša básnikova sieň je, plná farieb a tvarov, tvárí a vôní, tráv a muzi­ky. Vedec v mysli žije, poeta v zmysloch. To, čo zmy­selným menujeme, je často vzťah morálny, no bolo by slovo to reklamovať pre stav fyziologický človeka. Člo­vek zmyselný je človek v zmysloch svojich žijúci. Zmys­ly nemyslia. Zmysly vidia, čujú.

V niektorých básňach bottovských dominantný je sluch. Len si spomenúť na motív. Na brehu rimavskom, ktorý sa u básnika viac ráz vracia. Chlapec sedí na bre­hu Rimavy, rieky, máčajúcej, možno, chotár rodiska básnikovho. Maliari radi majú rieky, ony zrkadlom sú farieb a tvarov, svet vonkajší v nich sa zrkadlí, a keď pohybe sa ich hladina, obraz sveta viditeľného v nich rozvlní sa rytmom. Ale mladý Botto rád má Rimavu pre jej šumenie. Duša jeho, zdá sa mu, v nej sa zrkadlí. A možno i duša národa gemerského. Zvláštne je splý­vanie mladého básnika so šumením rieky, so šumením vody, dokresľovaným, možno, i vetrom v kroví vrbinovom. Rytmus jeho vblízku žblnkne, v diaľke spomalie. A tak už od počiatku:


Akoby bolo v ňom niečo z rytmu srdca, ktoré sa uti­šuje, učičíka. Vlny šumia v srdci, alebo srdce vo vlnách? Tak zvláštne prelína sa tu svet vnútorný so svetom vonkajším, až z toho rytmu vyjde rozhovor tak spon­tánne, ako vyjde sen z duše spiacej. Chlapec zhovára sa s vodou ako duša s dušou. A hovor ich je zas len šumenie jedno. Duša vyrastá z duše ako vlna z vlny.

Ale už napr. Báj na Dunaji, báseň tiež z prvých skla­dieb básnikových, zo šumenia vody, intonovaného tiež zvláštnou akustikou verša, prudkejšou ako predošlá a mohutnejšou


mení sa vo víziu. Vo víziu, plnú metamorfóz. Metamorfóz vizuálnych. Húska tonie vo vlnách dunajských, jačiacich vo vekoch, a junák na skalách stojí v zorách, fantastickou víziou piesní srbských. Nie je to junák, archanjel je. Nie je to archanjel, orol je. Nie je to húska na prsiach junáka zachránená, dievča je, panna biela
s červenými ústami. Vizuálnosť básnikova v mladistvom titanizme až závratná je, vlny víchróm zduté s búrkou neba zlievajúca. Ale i jedno, i druhé je alegória.

V prvom príklade osud ľudí slovenských, osud dedín slovenských, na juh unášaných, v bahne cudzoty zanikajúcich, žaluje sa. V druhom prípade chváli sa sloven­čina, na prestol literárny vynesená. Prvú báseň rozuzľujú verše ako:


Tam baba, bezzubá, mútna Tisa,

tam otcov mozole prepadli sa.


Druhá báseň, ak nie jasný vid devínsky, rozuzľuje dostatočne dátum vzniknutia.

A môžeme listovať akokoľvek ďalej poéziou Bottovou, prídeme na to, že čokoľvek mu zachvelo srdcom, čo­koľvek si pomyslel, vlievalo sa mu do predstáv dlhého dychu, do obrazov komponovaných. Lebo k podstate alegórie patrí i to.

Každá veta, opravdivé básnická, je alegóriou, ale nie vždy združia sa alegórie drobné vo vid sústredený, v alegóriu veľkú. Z kryštálov malých nie vždy vyrastie architektúra. Ale u Bottu ona vyrastá spravidla. Ale­górie jeho fráz, súzvučiacich tak často s poéziou rozprávok prostonárodných, nie sú kryštály rozsypané, ako sa desí v Piesni bez konca. Má on vedúcu niť, ktorá všetko pospája. V duši ju má akosi svojej, samotárskej, mládeneckej. Účel v bezúčelnosti. Túžba zameraná do večnosti. Ako koľaj neomylnosti, že všetko, čokoľvek podbehne z vesmíru smerom tým, zíde sa v nej.

Krížne cesty s kŕdľami čiernych vtákov, trepotajúcich v tmavej noci vo víchre? Panna turčianska, vyronená z kruhu mesiaca na jazere spevom a bleskom očú záro­veň? Alebo rytierstvo Maginhradu? Všetko je u Bottu tak. Bol veľkým alegoristom.



POLITIKA


Básnikom štúrovským často sa pripisuje akási nedemo­kratická úcta k panovníkovi, monarchizmus, rojalizmus alebo niečo podobného. V tejto veci najhlasnejšia je poézia Sama Chalúpku. „Česť kráľovi a svätej koru­ne!" ‒ pointuje sa v jednej z jeho básní. Kupa, hrdina druhej básne, ponímaný pravým opakom Záhorského Odboja zadunajských Slovákov, zlomí sa pod päsťami slovenskými, zdvihnutými na obranu kráľovskej hege­mónie. Bombura, v tretej básni, chápuc kuructvo od­lišne od Kalinčiakovho Svätého Ducha, hluší zas duše odbojné, trónu nepriateľské. A ešte iné básne rozvíjajú okolo hlavy kráľa, ideálneho akéhosi, nemenovaného, priamo aureolu akúsi, aká býva okolo hláv svätých.

Nuž ak sa táto vlastnosť básnikov štúrovských vy­zdvihuje ako niečo, v čom cítiť azda priamo čiernu akú­si reakciu, nezabudnime, že je to len jednako inšie nie­čo, ako keď sme čítali v listoch predošlej generácie: „Cýsaře P. sme slávne (welice?) přijali s střjlenjim z děl a zwoněnjm na wssecky zwony", ako písal ešte r. 1848 profesor prísny Jiřj Palkovič Jánovi Gasparidesovi Vladárovi (Sborník Matice slovenskej 1932, str. 120). Pal­kovič náš, a ten jeden i druhý, bratislavský i trnavský, padali do nôh, podľa príkazu Ríma i ,osvety', pred mo­narchom, držiteľom moci. Chalúpka, keď v českom va­riante orlej svojej Nad Tatrou sa nebo kalí spomínal ešte „vtáka dvojhlavého" podľa dedičstva, už v súčasnej druhej slovenskej básni, keď povie „Kráľ nás volá" ‒ horkýže tam myslí na viedenský trón, alebo priam na budínsky. Netlačený variant básnikov ukazuje, že jeho ,král" je prosto buzogáňom akýmsi valibukovským, ktorým hluší po hlave nepriateľstvo slovanské, predne maďarónstvo. A tak i Matej v Sládkovičovom Detva­novi. Zadumá sa ti on a z dumy jeho vyrastajú priam vojenské šíky slovenské na obranu slobody, Európy, proti Turkom.

Takí boli naši štúrovci. A Samo Chalúpka z nich, keď po zakvitnutých lúkach hornolehotských kráčal, sám kráčal ako kráľ a slávokráž bola okolo jeho hlavy.

Keď po prevrate roku 1918 niesla sa slovenskými krajmi pesnička „Nad Tatrou sa už viac neblýska, nehrmí" ‒ bolo to parafrázou piesne Jankovej Matuško­vej. No sama pieseň táto vzňala sa z iskry inej, a to bola iskra Chalupkova. „Nad Tatrou sa nebo kalí" ‒ hovorilo sa v nej. Ale doložilo sa: Nebáť sa. Po búrke bude jasno.



JURAJ SLOTTA-RAJECKÝ



Ako sa kolísal spisovný jazyk v rokoch 1850-tych, ukazujú najvýraznejšie básne Juraja Slottu-Rajeckého. Slotta sa narodil roku 1819 z meštianskych rodičov, polosedliackych, kde v rodine bolo desať detí. Do školy chodil najprv v Rajci, kde z učiteľov jedného mal Slováka, Jura Stančeka, a druhého Čecha, Jozefa Machalického. Na gymnázium chodil v Žiline, v Bratislave, v Pešti, v Gyöngyösi, zo sexty mal sa stať františkánom, ale z úzkosti akejsi ušiel z kláštora a navštevoval filozofiu najprv v Bratislave, potom v Olomouci, odkiaľ však ho osud divne vodil po Morave a uviedol do Brna. V Bratislave zoznámil sa Slotta so Stúrom i Sreznievským. Tam asi obľúbil si poéziu Hollého a Slávy dcéru. Kaplánoval v Moutniciach, no pokračovať v štúdiách išiel ešte do Prahy, kde podrobil sa skúškam z reči a literatúry. Hlavným examinátorom bol mu Fr. L. Čelakovský. To v januári 1852. Tak sa stal potom profesorom v Banskej Bystrici, kde pôsobil do konca škol­ského roku 1860/61. Bol tam i správcom spevu. Napokon stal sa farárom v Tužine („v této švábske vinici Páně"). Roku 1865 kandidoval do snemu. Roku 1866 zúčastnil sa na slávnosti Zrínskeho v Záhrebe. Roku 1870 zúčast­nil sa pri zakladaní Spolku sv. Vojtecha. Roku 1881 bol v Ríme. Spisy jeho básnické vyšli ako 68. číslo pražskej Národnej bibliotéky.

V rokoch 1850-tych, okrem niektorých ozvien piesne prostonárodnej, básne Slottove sú všetky české. A vtedy, keď ich písal, nie na Morave bol, ale v Banskej Bystrici.

Dobre sa prizrieť poézii Slottovej, aby sme pochopili kolísanie vo veci spisovného jazyka, zjavné do založe­nia Matice slovenskej nielen u Slottu.

Prvá báseň Slottova datovaná je roku 1842. Je to ča­somerná óda K bohu, česká. Česká iste preto, že písaná v spoločnosti moravských študentov, ako vysvitá zo ži­votopisu, nepochybne Slottom samým osnovaného, ale i preto, že najdrahšou lektúrou básnikovou bola Slávy dcéra. O niečo ďalej sprobúval sa s jej znelkami (Můj blud a návrat, 1846), tu ozýva sa v hexametroch bás­nikových Kollárov Pŕedzpév. „Stůj ticho, mysli čilá!" Pátos mladého básnika je pozoruhodný:

Ó smím! smím, Bože můj! neb Ty s sa nazvati tak dal, prv než z matky milé zrozený zřel jsem Tvoje světlo, smím! I  S lá v i a Tvá smí Tě svým nazvati otcem.

Prvá slovenská báseň datovaná je r. 1843. Má názov Tátoš. Považský motív. Polnočná romantika trenčianska. Zem sa roztvorí a z trhliny, v plameňoch a dyme, vy­skočí tátoš, zrehcúc sa do noci. Zlaté sedlo prázdne má. Letí vo vetre sťa drak nejaký a tri razy oblietne hrad­by trenčianske. Junáka svojho hľadá do opusteného sedla, ale márne.


Tak noc každú máta; mátať bude,

z hradu toho soptať oheň žhavý

na Trenčín náš, mesto veľabludě,

kým ho dakto z kliatby nevybaví:

kým druhý Matúš naň zas nevyskočí

a za národ svoj mečom nezatočí.


V básňach z r. 1844 pletie sa čeština so slovenčinou (Na široké na pustatině čučí (!) čosi ve chrastině). I prostonárodný tón sa ozýva v piesňach českých (Na zeleném sadě holub plachý hrká, na huménce sedne, úpěnlivé vrká. ‒ Zklamaný, 1845). Ale v tom roku má už Slota zas i slovenské básne. Z týchto básní Lúčenie (1846) prostotou víťazí. Ale i prozodicky prekvapuje svojou disciplinovanosťou. Štvorriadkové strofy Slávy dcéry splietli sa tu rýmom krížnym pravidelne a plnozvučným. No zvládal Slota i celý sonet. Cyklus Můj blud a návrat (1846) ukazuje prozodickú techniku uve­domelú, akej štúrovskí básnici nemali. Do Brna prišiel bol Slota ‒ tak spomína sám ‒ „jako poloviční Maďaron". Zavinil to asi nie natoľko Gyöngyös, ako móda. Žilina tých rokov málo bola prebudená. I čuje sa v tejto veci z lýry jeho hlas úprimný, ako sa opakuje len ne­skôr z lýry Hviezdoslavovej:


I já v takém mysli smeru, ruchu,

v odrodilstva žil sem nevolí,

v Kajinů jen samých okolí

klaněl sem se cizinskému duchu;


K matky hlasu nechýlil sem sluchu,

jinostraném bloudil po poli...


I je v tomto cykle, držiacom sa dikciou svojou na úrovni Slávy dcery, celá metamorfóza mladého ducha jasne vyslovená. Je v metamorfóze tejto temperament. V znelkách cíti sa rytmus, ktorým zmietala sa mladá duša. Vše zdá sa ti: víchor ju unáša. Letí za vidinou zmámený celý. Neviem, či Slovensko v tých rokoch vynorilo sa tak jasne ktorému zo štúrovských básnikov. „Jako kníže Tater Kriváň švárný, pod ním dolů celý ten svět..." a hneď sa zas rozbresklo ako veľké nebo, v mydlovej bublinke zrkadlené. Aký dantovský je on na niektorých miestach („Přede mnou tu čněly neustrojné oblaky a mlhavé prázdniny") a ako zas podchytáva inde slová básnikom budúcim:


Bože veľký, mocný Tvůrce světa!

Slavjanstvo sveď opět v jednotu

sväté víry ...


To nie je hlas katolícky, ale výkrik viery v nový svet slovanský, ako u Palárika. Alexandríny slovenské, ktoré Slotta sprobúval v tých rokoch, nesvedčili mu tak ako štúrovským básnikom. Je v nich príliš rozumový. Ne­veríš mu, keď hovorí:


Zem je moja posteľ, perinou moch, tráva,

hlava moja skalu za podušku máva.

(Mladý valach, 1846.)


Je to len slabá reminiscencia na drotársku:


Kapsu si postele, halenu prikryje,

ešče sa mu, ešče o frajerce sníje.

(Z Trenčianskej.)


Roku 1847 básnil Slotta zas po česky, r. 1848 prispieval do Moravských novín Jana Ohérala, pod vlastným me­nom i pod šiframi, ako uvádza vlastný jeho životopis. Roku 1849 ešte jedna slovenská, clivá:


Škovránku, ty sladko spievaš, lietaš smele.

Mne však srdce nyje, smutno bije v tele.

(Junoš a škovránok, 1849.)


a potom už roky 1850-te. S Moravou nacelkom rozlúčil sa roku 1852. „Loučení mé s Moravou." Nazýva ju tam druhou vlasťou svojou: „Ty má vterá vlasti žádoucí!" Počíta, ako dlho pobudol medzi bratmi zamoravskými. „Kojilas mé čtrnácte let celých." Ale i v českých veršoch mu slovenské farby svietia. „Mé tři barvy" (1853). A čo sa mračí v básňach jeho tu, je smútok slo­venský. „Zastřela tma hustá doly, hory" ‒ naráža sa v prívete básnikovom Národu slovenskému k novému roku (1856) a končí sa výkrikom po svornosti:


Ajta! opět doba svitá!

– – – – – – – – – – – –

přízlivý duch s v a t é s v o r n o s t i !


Ale to je už i, nepovedomá možno, intonácia doby, na ktorej prah literárne kladieva sa almanach Concordia, vydaný spoločnou mysľou Janka Palárika a Jozefa Viktorina. V roku, v ktorom Concordia vyšla (1858), po slo­vensky ozval sa už i spev nášho Rajeckého znovu. A ako sviežo:


Doliny, doliny, slovenské doliny,

vy ste poklad môjho života jediný.

– – – – – – – – – – – – – – – – – –

A keď vtáča spieva, vetrík tichý vane,

nebeský tu balšam v moje srdco kane.

(Doliny, 1858.)


Ale nevyvinul sa potom už Rajecký vo veľkého bás­nika. I zaujímajú nás básne jeho, ako Môj pozvuk za Záhrebom (1867), viac pre neho samého a pre uda­losti než pre poéziu. Na iné miesto by patrilo oceniť jeho programovanú a didaktickú skladbu Naša zora (1866), ale nie je pôvodná. Jeho Slovensko (1870) je po­náškou na Goetheho Kennst du das Land. Zaujímavá jeho didaktická skladba, na konci jeho zohraných spisov umiestená, je nedokončená. Z hlasov Jeruzalema vy­kľúva sa tam medziiným Sláva Perunovi! Báseň je z r. 1856 a má názov Poselství kněze katolíckeho. A tak teda r. 1842 po česky, r. 1843 po slovensky, r. 1844 po česky, 1846 po slovensky, 1848 po česky, 1852 po česky, 1858 a ďalej po slovensky. Matičná doba i jeho vo veci spisovného jazyka konsolidovala.

Ale také kolísanie, ak i nezračí sa v literatúre navo­nok v takej miere, bolo všeobecné. Listy Augusta H. Krčméryho, Václavovi Hankovi písané do Prahy, zväčša vo veci piesňových edícií od 20. februára 1850 do 18. au­gusta 1851 (je ich 13), sú české. Od 17. októbra 1851 sa prelamujú jazykové. Hneď prvý je výrazne štúrov­ský („som prijau", „odpovedať muožem"), druhý z 28. októbra 1851 je český, tretí z 10. decembra 1851 slo­venský, tak i nasledujúce zo 6. februára 1852, z 20. de­cembra 1852, zo 16. marca 1853, z 9. decembra 1854, ale z 8. novembra 1857 je zas český, dva nedatované sú slo­venské. Z 23 listov vcelku je 15 listov českých a 8 slo­venských. Približne také kolísanie je aj v kázňach Krč­méryho, uložených v knižnici Tranovského v Liptovskom sv. Mikuláši. Prvé, české listy, z časov dekorácie Hodžovej zlatým krížom, plné boli obdivu k panovníkovi, pozdejšie, slovenské, stali sa kritickejšími. V jednom z nich hovorí sa aj o porevolučnom spánku slovenskom.



NÁRODNÁ KONCENTRÁCIA


To, čo sa dialo v národnom kolektíve slovenskom v ro­koch 1840-tych, mohlo by sa nazvať slovom politickým azda najprimeranejšie: národnou koncentráciou. Vy­stupovalo sa z hlbokých dolín a nad nimi dovedna ste­kala rozličnosť. Tvorila sa z malých regionalizmov sto­ličných národná jednota. Gemerci, Turčania, Trenčania, Sarišania začínali byť predne Slovákmi.

Takáto koncentrácia vždy si hľadá bod na mape, do ktorého by sa zaprela. Hľadá si najprimeranejšie kryš­talizačné jadro. Prvým kryštalizačným jadrom bola Bra­tislava s tradíciou devínskou, veľkomoravskou. Duch Michala M. Hodžu začal formovať za stredisko Liptov­ský Sv. Mikuláš, malé mestečko podtatranské. Bratislave, aby sa stala intímnym centrom slovenským, prekážala excentrická poloha, ktorá ju omnoho viac predestinovala za slovanskú antitézu Viedni, ako to dosviedčali najmä južní Slovania, lipnúci k Štúrovi. Mikulášu prekážala azda neprístupnosť juhu, ktorú Štefan Marko Daxner za krátky čas svojho županovania chcel stavbou hradskej aspoň do istej miery obľahčiť. A pre­kážal možno i prevažne evanjelický charakter kraja, hoci Hodža sa vynasnažoval úzkostlivo držať spolok Tatrín, tohto predchodcu Matice slovenskej, nad záuj­mom života cirkevného vysoko. Duch Miloslava Hurbana zas dlho krúžil, hľadajúc heslo geografické, nad Nit­rou.

Otázka teritoriálnej koncentrácie rozhodla sa potom na počiatku rokov 1860-tych jedným čiarnutím ruky. Do Turč. Sv. Martina, komunikačné dobre v centre le­žiaceho, štúrovcami už v 1840-tych rokoch prebudené­ho mestečka, zvolalo sa memorandové zhromaždenie a v ňom usídlila sa vzápätí Matica slovenská. Martin mal vtedy okolo 2000 obyvateľov. Matičná budova bola po­tom prvou budovou, ktorú staval uvedomelý národ celý pri obzvláštnej horlivosti obecenstva turčianskeho. Me­morandové zhromaždenie bolo r. 1861, založenie Matice slovenskej roku 1863.

Matica slovenská sama je potom dejom koncentrácie duchovnej ponad konfesie. Išlo predne o konfesie dve: rímskokatolícku a evanjelickú podľa augsburského vy­znania. Viac než dve storočia stáli konfesie tieto v boji proti sebe a niekoľko desaťročí z toho bolo bojom otvo­reným na život a na smrť. Náboženská mapa v týchto storočiach často sa menila. Niet kraja slovenského, ktorý by nebol prešiel náboženskými metamorfózami. A niet možno Slováka, ktorý by medzi predkami svojimi nemal ľudí oboch vierovyznaní. Na konci osemnásteho storočia Jozefovým tolerančným patentom potom zasta­vilo sa prenasledovanie náboženské a mapa sa ustálila na kresbe, na akej ju rok patentu našiel.

V slovenskom duchovnom živote, nakoľko temer celý súvisel so životom cirkevným, trhlina bola nesmierna. Prvý zamýšľal sa o nej Pavol J. Šafárik v korešponden­cii s Kollárom v rokoch 1820-tych a prvý preklenúť ju programovite pokúšal sa Martin Hamuljak, svetský člo­vek katolícky, v Pešti, tajomník Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej pod predsedníctvom Kolláro­vým a vydavateľ almanachu Zora, v ktorej stretli sa na spoločnej platforme, hoci s rozdielnym spisovným jazy­kom, veľkí básnici oboch konfesií po prvý raz: Hollý i Kollár.

Druhý krok vykonali štúrovci. Vo výbore mikulášske­ho Tatrína stáli predstavitelia oboch konfesií a nešlo im už len o literatúru, ale o výchovu širokých vrstiev národa v duchu nadkonfesijnom. Taký bol i zájazd spol­ku tohto do Čachtíc r. 1847, z evanjelickej fary na faru katolícku. No Tatrín krátko účinkoval, a aj to ilegálne, lebo potvrdenie nedostal.

V tejto tradícii bola potom pravopisná schôdzka bra­tislavská r. 1852, ktorá prvý raz ustálila pravopis slo­venský, a z tejto tradície rástol heroický zjav Janka Palárika.

Janko Palárik, rodák chudobného kopcovitého kraja čadčianskeho, ako mladý kňaz katolícky dostával sa do popredia národného života slovenského v rokoch 1850-tych. Jemu nestačilo heslo solidarity vo veciach národ­ných, ale chcel úniu vierovyznaní. Bolo to proti tradícii, založenej Kollárom. Kollár v kázňach svojich, i katolíc­kym kňazským dorastom čítavaných, netýkal sa dogmatiky vierovyznaní, ale usiloval sa tvoriť nad cirkvami vyššie náboženstvo humanity. Išlo mu o vyššiu jedno­tu duchovnú, ako štúrovcom išlo o vyššiu jednotu ná­rodnú nad regionalizmami. V rodine každý člen je individualitou, ale vyššou individualitou je rodina sama. Slovensko v pomere k dolinám svojim. Kresťanstvo v pomere k vierovyznaniam svojim.

Ľudovítovi Štúrovi v poslednom diele jeho života, v Slovanstve i svete budúcnosti, také stanovisko už ne­stačilo. Pohľad jeho zaprel sa do vierovyznaní s prísnym kriticizmom. „Nie Rím, nie Augsburg" ‒ povedal bol Sládkovič v rapsódii o slobodnej vlasti, a výklady Štú­rove horlivo prisviedčali slovu básnikovmu. Maďari pro­pagovali v tých rokoch myšlienku únie protestantov s krytým úmyslom majorizovať evanjelictvo slovenské, maďarskej oligarchii nepríjemné. Hurban oproti tejto tendencii staval sa na stanovisko dogmatické. Ortodox­né. Palárik niesol ducha liberálneho. Z jeho duše kriča­la túžba po národnej cirkvi. Vrchnosťami svojimi cirkevnými v Uhorsku prenasledovaní boli obaja. Štúr sám, v duchu slovanofilskom, klonil sa k očistenému pravo­sláviu, s pravoslávím sympatizoval Hodža i Hroboň a Jozef Podhradský naň i prestúpil. Pokus o národnú cir­kev evanjelickú bol i Kuzmányho podnik s cirkvou patentálnou. Bol kusom heroizmu slovenského i kalvárie slovenskej. Tak krásne optimistický básnik rokov 1830-tych v poézii svojej z tých rokov bojov cirkevných zhorkol na blen. Spolu s ním krvácal i básnik Sládkovič. Vykrvácal Michal M. Hodža, v exile. A cesta Janka Pa­lárika? Viedla i cez väzenia.

Z takej tradície a z takého kvasu duchovného vyrást­lo potom slovenské „Moyzes a Kuzmány" ‒ heslo rokov matičných. Ak biskup Moyzes, ktorý Slovákom vrátil sa z Chorvátska cez Viedeň, Palárikovým snahám prial, to v predsedníctve Matice slovenskej boli pionieri veľ­kých dejov.



MOYZES – KUZMÁNY


Svit a tieň.

Z najkrajších kníh slovenskej beletrie je životopis Štefana Moyzesa z pera Svetozára Hurbana. Životopisný román, načrtaný dobrým znalcom doby a štylistom v tej chvíli najlepším. Knihou tou rozlieva sa zvláštny jas. „Ozývati sa bude pod stropy paláců" ‒ povedal bol ke­dysi Ján Kollár o jazyku slovanskom. Vajanský tu mo­hol zopakovať slovo zvláštnym spôsobom. Pod stropom paláca biskupského v Banskej Bystrici a vo Sv. Kríži (obom skutočného lesku dodal práve Moyzes a reziden­ciu krížsku i s parkom zariadil so vkusom výnimočným) ozývala sa v matičnej dobe slovenčina, Kollárom nie tak dávno predtým kočištinou ešte len menovaná, a zanie­sol ju ta Kuzmány, prelomivší sa do nej najopravdivejšie piesňou Kto za pravdu horí. Do doby matičnej Moy­zes v intenciách viedenskej vlády protežoval češtinu a bystrické katolícke gymnázium tiež bolo české čo do ja­zyka vyučovacieho. Slovenským hlaholom dvoch bisku­pov vyrovnali alebo utíšili sa všetky vnútorné protivy slovenského života vtedajšieho, cisár poklonil sa mu veličavne a moyzesovsko-kuzmányovská idyla reflektovala sa po všetkých krajoch, prebudených národne, dobýva­júc aj kraje nové, poskromne hoc, i málo trvácne.

Duchovné výdobytky pokolenia štúrovského z rokov 1840-tych korunovali sa v tejto ére. Marína čítala sa i Detvan po farách i školách, balady Sama Chalúpku populárneli a piesne, ktoré prvý raz zazneli boli kdesi v luhoch bratislavských alebo na kopcoch devínskych, teraz spievali sa v Turci i v Liptove, v Šariši i v Geme­ri, Nitrianskej, Trenčianskej i Novohradskej. Paulinymu pošťastilo sa dodať do ich venca niekoľko nových, ktoré nosili na sebe výrazne pečať matičnú, no najob­ľúbenejšie i z nich, zdá sa, boli tiež plodom včašších rokov. A k lesku rokov patrilo ešte ochotnícke divadlo, po značnom intervale rokov 1850-tych s novým elánom schytivšie sa na krídla, dirigované zväčša Martinom, ktorý prelomil ľad triumfom Palárikovho Inkognita.



MESTO A DEDINA


Smrť Jánošíkova Bottova je veľmi zvláštna báseň slo­venská. Tvrdieva sa, že v podstate hotová bola už v 1840-tych rokoch, ale čo je jej podstatou, nepovedalo sa ešte opravdivé.

Umelecky uchvacuje v nej už verš troch prvých častí básne. Keď chválievame štúrovský alexandrin, to myslievame okrem básní Janka Kráľa a niektorých čísel Chalupkových hlavne na tieto časti Smrti Jánošíkovej. Vnútorná sloboda rytmu, a jednako tok jeho neodola­teľný zvarené sú tu azda najdokonalejšie. Len sloboda a disciplína gréckeho hexametra môže sa mu pripodob­ňovať. Alexandrin štúrovský väčšie má licencie od desatercov srbských, hoci nenaštrbil sa mu tým v ničom vytrvanlivý útok na dušu čitateľovu, aký majú prozodicky výrazné a usporiadané metra. Štyri údery, dopa­dajúce v približne rovnakých intervaloch, zosilňované veľmi často aliteráciami, strednými rýmami, vokálnou harmóniou a podobnými fonetickými dôrazmi, sú len taktovaním akýmsi muziky, ktorú do týchto časových intervalov vkresluje melodika vety, u Bottu cítenej juhoslovenský, zvolensko-gemersky. Učiteľkou bola mu detvianska pieseň, zbojnícky alexandrín novohradskej vrchoviny. Na takýchto alexandrínoch rozkoš mal, zdá sa, už Ján Benedikti a v zápisníkoch bratislavsko-levočských mládež, zdá sa, už pásla po nich povedome. Nájdu sa v nich i strofy, veľmi súzvučiace so Smrťou Jánoší­kovou, len Kráľova hoľa Cvengľovým vŕškom je v nich nahradená.

Ak tieto časti básne, alebo aspoň prvá z nich, hotové boli už v rokoch 1840-tych, ako vrstovníčky Báje na Du­naji, to svedčí, že v duši mladého Bottu zápasil rytmus Mickiewiczov s rytmom srbského desaterca a slovenské­ho alexandrína a alexandrín slovenský víťazil. Ale ak Smrť Jánošíkovu, tak, ako ju dnes poznáme, pokladať možno len za produkt rokov 1860-tych, v ktorých po prvý raz vyšla (v Lipe s názvom Smrť Jánošíka), to je v nej zvláštny zápas slovenského alexandrína a Mickiewiczovej trinástky, alexandrína, jasajúceho i plačúceho, a Mickiewiczovho verša, pošmúrneho a zlovestného, rozuzlená v poslednej časti zvláštnym spôsobom rytmic­kým.

A možno, že tu niekde, v tejto sfére, treba hľadať najpodstatnejšiu umeleckú podstatu čudesnej básne Bottovej.

Ľudový živel, dedinský, slovenský živel, cíti Botto alexandrínom. Mestský život, cudzotu, cíti trinástkou.


Horí ohník, horí / na Kráľovej holi.


To je jeho dvanástka.


Noc je. Spí čierno mesto / staby ten tyran starý. —


To je jeho trinástka.

Dvanástkou tonie mu rujne celá vidina slobodného života zbojníckeho, let dvanástich sokolov Tatier. Dva­nástkou exponuje sa vodca družiny. Jánošík sám, v nevyrovnateľnom kúzle farebnosti i jasu. Dvanástkou ža­luje žiaľ chlapcov, keď ostali na Kráľovej holi už sami, sami. (I.) Dvanástkou exponuje sa i druhá časť, lapanie Jánošíkovo, a to s fonetickou prelesťou až márnivou:



Padá rosa, padá za bieleho rána,

plačúci paholček ovečky zaháňa:

Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,

veď už viac Jánošík nepôjde za vami!

Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,

veď vám už tí páni Janíčka ziapali!


Zlapali, zlapali sta vtáčka na lepe,

keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.

A jeho obstali i zhora i zdola,

sta tie čierne vrany bieleho sokola.


Ale väzenie Jánošíkovo je už trinástka (III.) Väzenie Jánošíkovo pošmúrne je a duši odporné:


I to celé okolie v smrtnom spánku leží;

len jedna duša bdeje, kdesi v čiernej veži.


No milá Jánošíkova, ostavšia so žiaľom svojím na slo­bode, zachováva si vždy ešte i jej rytmus:


Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko

ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!


A potom už (IV. ‒ VIII.) nasleduje vláda trinástky. Je u Bottu komponovaná na spôsob alexandrína, a líši sa od neho vlastne len tým prozodicky, že má pred cezúrou o jednu slabiku viac. A jednak, aký to dokonale iný charakter. S ním neznesie sa už akosi nič z okrás, kto­ré svietili a zvonili v alexandríne. Nadto autor tu plynnosť verša akoby miestami povedome rozbíjal. Myšlienku rád dislokuje, odpúta vetu od taktu verša, aby hluchšie vyznelo oboje. Povedali sme: mesto proti dedine, ale to nestačí. Žiadalo by sa doložiť niečo, ako „mesto čier­nym súknom obtiahnuté". Ale i tam spomenie si Jáno­šík na voľnosť, a už si v alexandríne, hoci len na chvíľ­ku:


Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti

a teraz ta nemám ani za dve hrsti.

(V.)


Podstatou Smrti Jánošíkovej je spor mesta a dediny. Dedina mu je farebná a spevná, mesto mu je tmavé a tupé. Dedina vystupňovaná mu je, pravda, do najvyš­ších sfér hôľneho, hôrneho života a mesto stiesnené v čiernu vežu väzenia stredovekého. Na Slovensku sedia mestá ako mory. Ducha mu dusia, slobodu mu väznia:


Dole sedliačik ore, na nevlastnom poli,

a hore ohník horí na Kráľovej holi.


I dedina opravdivá je už len von z dediny:


Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,

v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska!


A rozuzlenie starého sporu? Našiel ho Botto vo výraz­nej, melodickej osmorke Zjavenia (časť IX.), vo vidine sveta budúceho, zmieru, svadby nad svadbami:


Prijdú naši, prijdú vaši

bude sobáš nad sobáši.

Bieli orli svadobníci

a s o k o l i domeníci.


Casť, ktorá je libretom známej kantáty J. L. Bellovej, nazvanej Svadba Jánošíkova.



ZLATINA


Aký mohutný bol vplyv Sládkovičovej Maríny, čo do intenzity najlepšie ukáže báseň Zlatina, ktorá sa tiahla celým ročníkom Sokola 1864. Ako prví kresťania „ob­liekali" na seba Krista, tak „obliekal" tento básnik, Zorovít, na seba Sládkoviča. Mysel básnika Maríny vte­lila sa doňho celá. V najširších svojich vlnách i v najdetailnejšom detaile. On neopakuje obrazy, neplagizuje. Píše tak, ako by len sám Sládkovič písať mohol, keby si pred seba vzal napísať Marínu znovu.


Nežiadam si ja, Zlatina moja,

stať sa tvojho čela mrakom,

nežiadam sladkých chvíľok pokoja

šumiacim bývať oblakom,

aniž si žiadam dychom byť chladným,

ktorý kvetinám sotvy dňom vládnym

praje žiaľosmutné stony:

lež keď si tvoju lásku osvojím,

tak blahozvestom vždy chcem byť tvojím,

božie velebiac zákony.

(52.)


Aká dokonalá sládkovičovská stavba. A tak nielen v strofe. Autor vie, aký je rytmus strof, za sebou nasle­dujúcich, do seba sa vpínajúcich. „Ty kvietok milý ča­rovných luhov, roztvor raz už ňadrá svoje..." (53.) „V úsvite rannom jaknáhle stala do svojej vyšla záhra­dy ..." (54.) „Už zory krásnej padajú ruže do nízkeho zeme prachu" (55.)

A že by, kto takto píše, takéto obrazy maľuje, nebol vládal stáť básnicky celkom na vlastných nohách? „Ob­liecť na seba" Sládkoviča z Maríny bolo cťou. Niečo takého, ako pre básnika humanistického uhádnuť spie­vať z duše Vergiliovej nerozoznateľné.



DRUHÝ ROZKVET ŠTÚROVSKEJ GENERÁCIE



BALADA


I v balade má svoj charakter. Druhým rozkvetom rozu­mieme roky 1860-te, oproti rokom 1340-tym. Medzi dvo­ma týmito desaťročiami je interval, ktorý Jaroslav Vlček nazval bol „suchotou a nemotou" a ktorého vákuum vypĺňal neskôr, v prednáškach svojich univerzitných, podrobným vylíčením slovenských ciest a slovenských vzťahov Boženy Nemcovej.

Pre tento druhý rozkvet štúrovskej baladistiky prí­značná je Bottova Margita a Besná a Samovo Chalup­kovo Mor ho!

Vyzdvihnúť treba na charakteristiku doby predne deklamačnosť oboch týchto balád. Cez dlhé desaťročia a dodnes vlastne sú dve tieto skladby skúšobným ka­meňom deklamačných schopností. Je to v povahe ich kompozičnej i štýlovej. V ich šírke, vízii a sile fonetickej. Oproti baladám, známym z Janka Kráľa, alebo oproti prvým baladickým skladbám Chalupkovým pokladajú sa tieto básne akosi za vyššiu triedu. Sú stavbami po­schodovými vedľa prízemných. Pokladajú sa za reprezentatívne.

Život národný a sociálny bol na dne balád z prvej fázy literárnej pokolenia štúrovského, život videný sub specie storočí; tu, v druhej fáze, v baladách, ktoré ináč rady hovorili samy o stáročiach, na dne akoby jednak nie storočia boli, ale špeciálne otázky desaťročia memorandového a matičného.

Okolo starej Matice slovenskej slovenské pokolenie zovrelo šíky. Prvý raz zreteľne a mocne, vyrastúc nad akékoľvek rozdiely, zastalo si Slovensko, v povedomej už vtedy čiastke svojej, jednotne ako jeden muž. Z toho zomknutia rodilo sa duchovné dielo celého obdobia. Tak zomknuté konfrontovalo sa Slovensko, viacerými vyslanstvami, s Viedňou i s Pešťou. „Vrana vrane" citúva sa z Janka Kráľa na mlčanlivé dorozumenie Vied­ne a Pešti proti rakúsko-uhorským Slovanom. Chalup­kov „Riman-cár", v básni, ktorá vo vydaní Spevov jeho z r. 1868 nasleduje hneď za pamätnou Nad Tatrou sa nebo kalí, spája ich oboch. Viedeň i Pešť. No proti nim i Slovák stojí jednotný a nerozdielny. Charakterovú predstavu svojho Slovana mal iste o čo oprieť z naj­starších zvestí o Slovanoch z územia podunajského, no v jeho klasicky jasných riadkoch je viac:


Pobeľävô käderia šije im otáča,

modrie ich oči bystro v okolo si páčä.

Roštom sú ako jedle; pevní, ani skala:

zdalo by sä ti, že ich jedna mater mala.


Je iskra vzdoru i proti Čechom. Je on už i vo zvláštne akcentovanej hláske ä, ktorou demonštroval tento zanovít slovenský proti pravopisnému zbližovaniu s češ­tinou, ktoré predstavovala v starej Matici slovenskej gramatika Martina Hattalu. Tak demonštroval i zavrh­nutím dlhého é ä limine. Niet ho vraj v slovenčine. Tak znelo Mor ho! hrozivo a zanovité na všetky strany. No opravdivé kúzlo básnickej osobnosti Chalupkovej to so sebou prináša, že zo samoty hornolehotskej dvoje sym­patií viazalo ho k šíremu svetu obzvláštne, Božena Nem­cova bola z nich jednou a druhou barón Radvanský, maďarón, slovensky veršujúci.

Niet skladby básnickej u Jána Bottu, žeby nebolo v nej alegórie, a zdá sa, sú jeho alegórie napospol po­vedomé. Báseň, v súvise s ktorou nespomína sa nijaký skrytý zmysel, je Margita a Besná. Nuž bola by táto najnádhernejšia z balád bottovských výnimkou? Ona by nič iného nehovorila, ako to, čo na základe báje Mednyanského hovoria svorne epický ostatné skladby ver­šové, na tému túto poskladané pred Bottom i po ňom?

Ak je alegória na dne Margity a Besnej (a my ju tam cítime), to ona nepochybne mieri na rub tzv. moyzesovstvo-kuzmányovstva. V autorovi Báje Maginhradu bolo niečo husitského. „Kalich a Kristus!" ‒ volá sa tam mysticky. Moyzes a Kuzmány usilovali sa preklenúť priepasť medzi dvoma princípmi. Čím väčšmi koril sa v tejto ére vyššej hierarchii katolíckej (Moyzes, Červeň) Sládkovič, pravda, inšpirovaný citom národným, tým já­nošíkovskejší bol Botto. Margita a Besná je trpkou alegóriou dvojkonfesijnosti slovenskej. Na jej počiatky na­ráža sa v stati úvodnej. „Jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celo" ‒ pripomína plť, ktorá spájala r. 1847 Mikuláš s Čachticami, hodžovcov so závodníkovcami.

Čo výraz Sama Chalúpku charakterizuje, je jasnosť a poriadok:


Zleteli orly z Tatier, tiahnu na podolia,

ponad vysoké hory, ponad rovné polia.

Preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,

sadli tam na pomedzí slovenského rodu.


To je trochu ako plastická mapa Slovenska, s vidom jasným i s kŕdľom orlov, veslujúcich nad ním. Nič hmlistého, nič neurčitého. Všetko presne vymerané, od­tiaľ ‒ potiaľ, od pomedzia ‒ do pomedzia, zleteli ‒ pre­leteli ‒ sadli. A do toho zas veľmi určitý rytmus imaginovanej senzuality. Za vidom sluch. Za Tatrami Dunaj.


Duní Dunaj a luna za lunou sa valí.


Aliterácia často citovaná. Onomatopoja zvláštna. A potom ‒ zachovaný rukopis básne ukazuje ‒ akoby bol básnik zatackal sa trochu. „Stojí mocný hrad", či „svieti biely hrad". V oboch prípadoch išlo mu zreteľne o kon­trast s duniacim Dunajom. „Mocný hrad" kontrastuje s nestálosťou, večným unikaním vôd dunajských, stály a nepremenný. „Biely hrad" stavia svietiaci zrakový dojem oproti predošlému duniacemu dojmu zvukovému. Napokon ‒ tak ukazuje rukopis kolacionovaný s vytla­čeným textom básnikovým v Sborníku Matice sloven­skej — básnik sa rozhodol spojiť dva efekty a vyvážiť nimi spojené oba efekty verša predošlého. Vychodí z to­ho básnický vid hlboko tienený. Farby Chalúpka mno­ho nemá, ale kresbu má hlbokú ako Hollý. Povedali sme, že prvými štyrmi riadkami akoby bol vymodeloval plastickú mapu Slovenska. A tak rastie spod jeho rúk i ďalej niečo ako zemitý reliéf. Dosahuje ho uhľom a kriedou. „Biely hrad" ‒ citovali sme vyššie, ale hneď za ním máš i „belia sa rady šiatrov ďalekým priesto­rom". Naproti tomu čerň má v „čiernych" zradách, „čier­nej" zemi, „čiernych" dušiach. „Pobelavé vlasy" a „mod­ré oči" v týchto rembrandtovsky ostrých kontrastoch zanikajú. I tak sa traduje o básnikovi, že vraj písal vše v noci, potme, kriedou na stenu alebo na dlážku. V noci, ktorá nemá farieb.



ŽENA A SPOLOČNOSŤ


Žena v novej slovenskej literatúre rozjasnila sa postup­ne. Hollému zjavila sa len v poslednej fáze jeho selankárskej. Milý kŕdeľ staroslovenských dievčat, ihrajúcich sa na lúke o závody s krepčiacimi mládencami. Okrem nich má temer len Ojdu, velebnú matku veľkomoravskú, plačúcu za všetky matere devínskych bohatierov. Matka Sláva jeho, ako i Kollárova, je už fantazmagória. I Kollár má kŕdeľ dievčat v posledných spevoch Slávy dcery, ako Hollý. No má už Mínu, predmet erotickej poézie skutočný. Vnukol doň svoj ideál devy slovanskej. Ako Šafárik, aj on bol človekom rodinného citu. V ich listoch, plných starostlivosti o život rodinný, keď i ne­vtieravej, záujem národný, kultúrny dostáva potom zvláštny reálny zvuk. Národ tak im bol pravdou, ako je pravdou rodina. Pochopiť takú vec môže človek len v rodine, skrze ženu.

Často sa spomína zvláštne stanovisko Štúrovo k žen­be. Slovenský učený človek jeho pokolenia nemal sa že­niť. Kollár v Slávy dcere v patetickej znelke, roztrhol si srdce: polovicu vlasti, polovicu Míne. Štúr povedal, vlasť potrebuje srdce celé. Vlasť: národ. V epike Štú­rovej, ako u Hollého, tiež niet ženy. Matúš Trenčiansky pozná družinu len mužskú a Svätoboj je samotár. Len v lýre Ľudovítovej, keď sa dotkne rodiny, rodiska, ženy, chveje sa struna zvláštnou boľavou citlivosťou. Ako básnik Štúr sa nedocenil. Ak plakať básni plačom sku­točným nie je hanbou, básne, v ktorých srdce jeho, chy­tajúce sa brezín zayuhrovských, plače usedavo, sú z naj­krajších básní slovenskej poézie. Ony i čítané poväčšine majú svoj nápev. Zvláštny. A ak formové blízke sú poézii, aká sa v rokoch 1850-tych mohla „modernou" nazývať, podstata ich je tak nad priestorom a časom ako v najúprimnejších popevkoch sirôt v poézii prostonárodnej.

V hurhaj i dní Ľudovít, srdce, ktoré potrebovalo než­nosť srdca ženského a detského, nestihol sa oženiť. Jed­nu z lások svojich, u ktorej zvíťazil proti Boleslavovi Jablonskému, lúčive spomína v peknej svojej básni čes­kej (Zapomni děvo, zapomni na hocha, nade nimž mra­ky bouřlivé sa shání...), druhej, jemnej Ostrolúckej, tichý básnický pomník postavil. Zbožná Antigona ... Zbitý sklamaniami rokov revolučných, do Modry sa utiahol k sirotám po bratovi Karolovi. Rodičia pocho­vaní sú mu v Uhrovci, sestra v Lučenci.

Z biedy často doktrína vyrastá. Tak, zdá sa, aj u Ľu­dovíta. Lenže prispelo formovať ju i filaretstvo poľské. Neženstvo inteligentného pokolenia zmysel malo v jeho doktríne taký, aký význam má na demokraciu zrušenie šľachty. Keď národ náš všetko opustilo ‒ uvažoval v článkoch Národných novín ‒ najprv šľachta, stavy vyššie, potom i nižšie, čo zbudlo národu nášmu? „Mla­dosť, tys nádeja života". A mladosťou mládež sa rozu­mela. Ale mládeže bol len kŕdlik. Z každého jej člena chcel mať hérosa. A svätca už v laviciach školských.

Ukázalo sa, že v rodinnom živote mnohí pre verej­nosť skutočne zanikli. Janko Kráľ, básnik geniálny, stal sa malomestským advokátom, človekom uškrípaným. A zvláštny naveky Sládkovič? A básnik vysokých kvalít, ktorému sa pomaly i meno zabudlo, Jančo? Ale také boli časy. Umieranie Ľudovítovo bolo od všetkých clivejšie. „Janko, duša moja smutná je až k smrti" — opakoval Kalinčiakovi.

Ženskú postavu, akú dal romantizmus každej litera­túre po Kollárovi, dostali sme plnšie od Sládkoviča, Ma­rínu, predmet adorácie básnickej. No od Sládkoviča máme i ženu z dvojice, akú dal národným literatúram tiež romantizmus: Elenu z Detvana. Patrí ona do rodi­ny, z ktorej je Iluška Petőfiho, len je ľudskejšia od nej, reálnejšie videná, umelecky pevnejšie zvládnutá. Ume­lecky dvojicou svojou, Martinom a Elenou, Sládkovič zvláštne predišiel Mistrala i Longfellowa. Evangelina amerického básnika a Mirèio provensalského Mistrala sú totiž deťmi rokov 1850-tych, báseň Sládkovičova je ešte zo storočia stredovekého tematicky, ale obraz prí­tomnosti básnicky dokonalý, uzavretý ešte roku 1847.

Martin a Elena sú Slováci mladí, Slováci z ľudu, pars pro toto. „Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana, v ňom duša tvoja je zmaľovaná." Romantizmus exponoval tak­to sedliacky základ nášho života dokonale. Tretí tón do plného akordu padá zvonku: Matej. Rozuzľuje sa v muž­skej statočnosti. A čo Elena ‒ spýtaš sa, keď Martin unikol do Čierneho pluku. Nič. Ich láska víťazí nad diaľkami. V nej, čistej, majú svoju apoteózu. Romantické epopeje z podstaty sedliackej všetky majú taký zmysel. Sú napospol krásnymi kataklizmami. Sú tragické i zá­roveň. Svet v nich umiera a nebo sa rodí. Ako v pies­ňach prostonárodných temer u všetkých národov: do hrobu vložia dvoch, ktorí na zemi nemohli byť svoji, dve vyrastú z nich ruže a stebielka ich spletú sa v slnci...

Ľudová podstata slovenská konfrontovaná je v poňatí Sládkovičovom s podstatou humanistu, kráľa Mateja. Nie s dohasínajúcim stredovekom, ako v Aranyovom Toldim, v ktorého poslednej časti robustný predstaviteľ ľudovej sily a zároveň i demokracie dumá o pokrokoch sveta tohto a zároveň aj o prelomoch do doby novej, držiac pravicu kráľa svojho, v ktorého vidine krajina uhorská rozpína sa od mora po more. U Sládkoviča mla­dý ešte hrdina konfrontovaný je s kráľom, o ktorom spieval nielen Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic v pre­krásnych veršoch humanistických, ale o ktorom spieva i prostonárodná pieseň a balada slovenská i juhoslovan­ská.

Aranyov Toldi po skvostných scénach ľudového živo­ta maďarského utonul v rytierskom svete nadobro. Zo sedliacky prostého obra stala sa rytierska ozruta, potĺ­kajúca sa heterogénne a nešťastne po zámkoch, dvoroch i kláštoroch. Sládkovičov Detvan do apoteózy nevošiel samotársky, ale s Elenou a s kečkou detvianskou. Išiel slúžiť svojmu humanistickému kráľovi, ale zo svojho slovenského bytu nezľavil ani vláska.


A zrezat tieto vrkoče vranie,

radšej dolu celú hlavu!


Riadky, z ktorých Kalinčiak vyvodil celú filozofiu Detvana. Doložiť žiada sa len, do akého delikátneho akordu priviedol ju básnik s elegickosťou a rovnako sta­točnosťou veľkého kráľa.

U nás rytiersky stredovek ostal inému básnikovi. Tým básnikom je Ľudovít Žello. Starší od štúrovcov a mladší od kollárovcov, básnik rozhrania, ktorý po prvej zbierke svojich básní Básne (1842) dlho mlčal a opravdivé zja­vil sa len v rokoch 1860-tych, predne Pádom Miliducha. Báseň rytierskej romantiky par excellence, že v tej­to veci závodiť môže s ňou len poetická rozprávka Jozefa Miloslava Hurbana Olejkár. Dej plný osídel, vy­budovaných nad starou podstatou roľníckeho, patriar­chálneho života slovanského.

Petőfiho János Vitéz, z milých scén dedinských, vide­ných okom, ktoré sa rado pasie na skutočnostiach, prešinul sa zas skoro do sveta rozprávkového, fantastic­kého, medzi obrov a víly, k zázračným jazerám a meta­morfózam. I to ostalo u nás inej básni. Veľkej a nedoce­nenej Jozefovej Jančovej Miline. Báseň táto, ako aj veľkomoravský cyklus epiky Zellovej, prišla ešte neskoro po Páde Miliduchovom, hoci jej osnova, zdá sa, dávno predtým už hotová bola. Rozprávka epická, rozmerov pomerne širokých, založená číročisto na fantastike roz­právok prostonárodných. Ak poézia v tematike svojej a v psychickej orientácii vôbec má pól mužský a ženský, táto báseň je z najženskejších, bez akejkoľvek tône zženštilosti. A samobytná je vedľa Slávy dcéry i Marí­ny, tak ako samobytný je vedľa Hollého Ľudovít Štúr. Svätoboj vedľa Svätopluka. A pozoruhodné je u Janču všetko. I jazyk i verš. Má ľahké krídla a dýcha opti­mizmom.

Okrem byronovskej Milice s témou juhoslovanskou, u Sládkoviča potom vlastne niet viac epiky. Mikuláš Subič Zrínsky je skladba na objednávku, nezvládnutá ani vnútorne, ani zvonka, kde prozódia, ktorú básnik cítil kedysi melodicky, zápasí s princípom prízvučným, slov­ným, zápasom tumultuóznym a nerozhodnutým. Na dne tejto skladby básnikovej je niečo ako skamenená bo­lesť. A druhá veľká skladba básnikova, Svätomartiniáda, je prosto básnická reportáž, opatrne glosovaná. Ona patrí do cyklu úsilia koncentračného, aké sa vyvinulo v rokoch 1860-tych v Martine okolo Memoranda a Ma­tice slovenskej, do ktorého cyklu dlhšou skladbou za­písal sa Ľudovít Kubáni a krátkou, ale prekrásnou ba­ladou Ján Botto.

Obraz spoločnosti, vyrastajúcej z rodín, u štúrovcov nerozvil sa epický ďalej. I tu ostalo teda novému poko­leniu úloh dosť. A keď si pomyslíme, že úloha táto pat­rí značne už spoločenskému románu a novele, máme program nového pokolenia, po štúrovcoch nastupujúce­ho, zhruba načrtnutý.



OPTIMIZMUS ‒ PESIMIZMUS


Zvláštnosťou slovenskej literatúry je, že sa jej nechytil pesimizmus, alebo len slabo v nej rezonoval. Pesimistic­ká vlna, ktorú Musset v Konfesii dieťaťa svojho storo­čia vykladá z napätia francúzskej revolúcie a z vojen napoleonovských, v ktorých sa rodili a rástli básnici romantizmu, príznačná je pre poéziu celej Európy z prvej polovice XIX. storočia. Vykladá sa aj ako filozo­fická antitéza na optimizmus osvietenstva, či už to bol optimizmus rousseauovský (všetko je dobré, čo z ruky božej vyšlo), či voltairovský, vyjadrovaný suverénnou neomylnosťou absolutistických vladárov, a či optimizmus absolútny, leibnizovský, zahrnujúci metafyziku i etiku. Výklad z tejto antitézy oprávnený je tým viac, že pesimizmus, zračiaci sa v poézii XIX. storočia a značiaci sa menami Byron, Musset, de Vigny, Leopardi, Lermontov, Mácha o i., má svoju výraznú analógiu vo filozofii, naj­mä nemeckej, v Schopenhauerovi a Hartmannovi.

Keď sa u nás hovorievalo o účinkoch Byronových na Kollára, myslelo sa to len formové, kompozične, podľa istej analogickosti prvých spevov Slávy dcéry s prvými spevmi Childa Harolda. Svetonáhladove, kde pesimiz­mom svojím tkvie Byron v Kainovi a Manfrédovi, Kol­lárova poézia (ne z oka mútneho . ..) s Byronovou ne­má nič spoločného.

Ozvena Byronova alebo vôbec obdoba akási pesimiz­mu básnictva romantického, z ktorého studní napájal sa i romantizmus poľský, hlásila sa u nás len v pokolení štúrovskom, hoci o Štúrovi vieme, že brojil proti byronizmu, vyslovene brojil.

Janko Kráľ je náš prvý byronista, ale výrazne sloven­ský, prostonárodným živlom tak poprerastaný ako nik iný v slovenskej literatúre. Prizrite sa ktorejkoľvek z je­ho básní, má na dne niečo ako blen. Nehlása náuky fi­lozofické, nefilozofuje ako Kain, nemonologizuje ako Faust alebo Manfréd, nezlorečí ako Prometeus Shelleyho; pustí sa voslep byronovsky s čiernym na dne ble­nom. „Pomysli si, srdce moje, kto losu odolá?" „Letím, letím, kým ma nezabijú." Ako Musset, pesimizmus svoj i Janko Kráľ vyvodzuje z detstva svojho akosi a zo samotárstva. Na brehu Váhu sedával za chlapčenstva, šu­meniu rieky načúval, od ľudí utekal. Keď Ľudovít Štúr analyzoval Kráľa, dobre vystihol, že pesimizmus jeho z prílišného subjektivizmu básnikovho vychodí. Subjek­tivizmus je tam, kde zmysly človeka nie sú dosť čulé na to, aby sa zakvačili do sveta vonkajšieho. Subjektivista nevidí, nečuje. Prepadá sa sám do seba. Svet Manfrédov je „nepretržitou reťazou bdelých ideí". Oko jeho dovnútra je obrátené. Samotár. Mizantrop. A u Janka Kráľa, v pesimistických priehlbinách jeho poézie, ne­bude ťažko poznať to isté.

No ako Byron zo sveta zmyslov prepadá sa sám do seba, tonúc v pesimizme, tak u Janka Kráľa poznáš na nejednom mieste, ako sa z pesimizmu zachraňuje tým, že sa zmyslami zachytí do sveta vonkajšieho. Veď čože je to, čo mu dáva chuť i povesť takej zvláštnej sloven­skej írečitosti? On chytá sa slovenskej prírody, bylín, stromov, hôr, oblakov, potokov, ľudí, skál tak, ako chytá sa dieťa sukne materinej. Utonul by sám v sebe, keby sa spustil sveta. Keď napíše „čierna surovina" ‒ to vieš, že hľadel na ňu. Keď vysloví „mašina" (zo slova mach, ako dub-dubina ap.), vieš, že slovo sformovalo sa mu v jazyku spontánne, hľadiac očami na predmet ale bo hladiac ho dlaňami. No zachytáva sa Janko Kráľ do
prírody tak, že sila jej presiahne dotykom tým priamo
do srdca. Dieťaťu doby, ktorá mala k pesimizmu sklon
obzvláštny, príroda stáva sa živlom vnútorným a záchrankyňou. Človek musí vystúpiť zo seba a zažiť transfúziu s prírodou, aby mohol premôcť v sebe tmu, aby zvíťazil. |

Sklon k pesimizmu mocný je aj u mladého Sládkoviča. Jeho Zúfalec má chuť ívera, aký odfrkne vše pri te­saní niečoho veľkého. Má vnútornú akúsi súrodnosť s Prometeom. „Na kraj mora skala." „Na tej skale tôňa. Tôňa ľudskej tvári." Zápas síl bytia a nebytia. Zápas boha a satana. Ale zápas taký, v ktorom mladý titan cíti sa na strane ničoty. Sú momenty, kde jeho zúfalec dostáva na seba črty Kaina vízie hviezdoslavovskej, na brale nad priepasťou a horkosti byronovskej. „Radšej nebyť, nežiť." Ale ak tu i nazrel básnik do hĺbok zá­vratných pesimizmu metafyzického, ak i mal chvíle zúfalstva, neutonul v ňom. Ak Janko Kráľ vyvažoval vnútorný sklon k pesimizmu povedomým objektivizmom prírodným, to Sládkovič v Maríne vyvážil ho estetizmom svojím a svetovým náhľadom, na princípe krásy vybudovaným. Marína je báseň optimizmu až svietiaceho.

Z mladších štúrovcov mocne k západným literatúram orientovaný bol Viliam Pauliny-Tóth. I poznať Byrona v jeho poézii náležité, najmä v epickej skladbe Zlatý prsteň. Svet je bludište v kruhu. Bez zmyslu a bez cie­ľa. Tak sa mu zazdáva vše. A jednako, ako viera sála i z takých jeho západniarskych motívov, ako je Kolumbus. Môže sa ti zdať borba životná, borba jednotlivca i kultúrnych pokolení bezcieľna, ak je statočná, zahanbí malú vieru tvoju neomylne. Viera v silu kultúrnej myšlienky pripomína u básnika tohto priamo de Vignyho, v ktorého poézii zapointovaná je ona hrdo a tvrdo.

Pesimizmus, tupý a bezútešný, zalomcoval vše len starnúcim Sládkovičom. Niektoré jeho básne z druhej polovice rokov 1860-tych alebo blízko spred smrti (†1872) horké sú ako blen. Koľko to smútku vtieklo do rapsó­die, ktorou zaplakal nad hrobom Karola Kuzmányho, podpredsedu matičného, na martinskom cintoríne! Prozódia nielen tejto jeho poémy, prevaľujúcej sa akoby cez hroby, ale i vrstovníčok jej, je rozmetaná. Načisto dezorganizovaná. Kde sa len podela mäkkosť strofickej melódie Maríny, výrazné zvonenie rýmov v Detvanovi? Kde sa podel celý jasavý svetový náhľad básnikov, kto­rým rozsvecoval sa mu vesmír? Estetizmus jeho mladej duše a optimizmus, v kráse kotviaci, nevydržal skúšky života? Alebo boli ony príliš ťažké, kruté.

Básnik náš, ktorý v mladých rokoch svojich zakvitol kvetom erotiky, ako ani jeden z jeho vrstovníkov, stal sa otcom mnohých detí. Keď prišlo na svet posledné, až žalostil v listoch svojich. Krik detí, akokoľvek roztomi­lých všetkých, ohlušoval múzu. Rodinný kruh s kŕdľom detí, všetkých sebe i otcovi podobných, milý bol na rad­vanskej fare, nízučkej a uzučkej vtedy, ale tichej kon­templácii, ktorá bola opravdivým živlom básnikovým, neveľmi bolo to prostredie primerané. Človek za mladi orlieho letu stával sa človekom ako každý iný. „A za tichý kút chalupy obetuješ svet celý."

A zvláštne je, že rodinný kruh nevstúpil tematikou svojou do poézie Sládkovičovej. Okrem niektorých žar­tov básnických, ako verše na uctenie tesťa a pod. Ako­by celú túto oblasť poézie bol nechal úhorom pod pluh syna svojho, najmladšieho z detí, ktorý sa neskôr, na fare senickej, stal básnikom tohto žánru par excellence.

Z pesimizmu, v ktorom najviac smútku bolo z ne­dobrého stavu národného života slovenského, Sládkovič mal v tých rokoch cestu von apokalypsou. Boľavé verše jeho (A ešte pôst!, Čo vy za nič nemáte nás? a i.) vy­znievajú náruživými proroctvami.

A ako býva, i neskorá epika Sládkovičova je akousi boľavou rapsódiou. Nenájdeš epos od najstarších dôb, ktorý by sa začínal tak trpko, bez vôle a chuti, ako Svätomartiniáda. Rapsódia inšpirovaná je hnevom tak ako elégia žiaľom, nuž neskorá epika Sládkovičova rap­sódiou je v takom zmysle. V nej hnev priam buráca. Víchrom začína sa a víchor ňou hudie celou. Ale nie je byronovská. Byronovská je len Milica, epika z rozhrania prvej a druhej básnickej fázy Sládkovičovej. Most medzi Detvanom a Svätomartiniádou alebo Šubićom Zrínskym. Báseň nočná, búrlivou erotikou podpálená, ale na dne jednako ešte slastná. Svätomartiniáda a Šubić Zrínsky sú už bezútešné. Slovenský život zavalený je neresťami, opradený klebetami a sám už stráca silu odolávať. Alebo tak je už postavený medzi Tatrami a Dunajom, aby mu sily bez úžitku preň odtekali. Akože sa to hovorí vo veršoch zo Svätomartiniády, často cito­vaných? Rieky slovenské unášajú zem i ľud na tie pusty dolnozemské. Nám skaly rastú. Mnohí naši utešovali sa ,blahosklonnosťou' cisárskou v dobe matičnej, v Sládko­vičovom ,Tausend Gulden!' nemožno necítiť iskru iró­nie. Mikulášom Šubićom Zrínskym staval most medzi Slovákmi a Chorvátmi, ako, paralelne s tým, poukazoval piesňou lyrickou i na „české tábory". Povedal by si „militarista", keby nie Sládkovič tak spieval, postavený roku 1848/49 pod šibenicou, a nie v dobe, keď do novej „svetlice" Matice slovenskej vláda nakvartieľovala voj­ska batalión. A jednako nie „zbraň" bola útočišťom bás­nikovým.

„Z ust nemluvňátek" ‒ citoval v liste slovo biblické, keď počul deti svoje na radvanskej pažiti vyspevovať „Hej Slováci!" na plné hrdlo. A mocnejším od zbrane prichodilo mu slovo. Slovo prorocké:


Príde ešte velikých muk Piatok veliký.

Ešte raz zrúknu besom vrahovia slobody.

Európou rozlietnu sa zúfalstva kriky

a potom? Potom slávte velikonočné hody.

(Veliký pôst.)



ÚČTY POKOLENIA


Roky 1870-te ukazujú u nás výrazne a poučné, čo je generácia. Štúrovci rodili sa okolo roku 1820-eho. Nie­ktorí v desaťročí pred ním, niektorí v desaťročí po ňom. Najstarší z nich, z výrazných štúrovcov, bol Samo Cha­lúpka, z najmladších bol Ján Botto. Medzi Chalupkom a Bottom bol šestnásťročný rozdiel vo veku. Andrej Slád­kovič bol vekové medzi nimi, narodený roku 1820-eho. Janko Kráľ bol od Sládkoviča o dva roky mladší.

Ale nie to robilo generáciu túto generáciou, že boli jej členovia vrstovníkmi približne, ale že mali ideu spo­ločnú. Nie vek tvorí generáciu, ale myšlienka. Sloven­čina stvorila generáciu túto a láska k zemi, ktorá je nositeľkou slovenčiny cez stáročia. Láska k rodičovským domom ju stvorila, láska k dolinám, dedinám, spevu, kroju i bytu celému ľudu dedinského, v ktorom bližší­mi alebo ďalšími koreňmi svojimi tkveli všetci. Veľká éra romantizmu sčlenila ich s duchovným životom Európy, do ktorého zaprotokolovali po prvý raz pove­dome duchovný život vlastný, slovenský. Byron bol ich romantizmu jedným pólom a druhým Puškin. Mystika Mickiewiczova vyrovnávala sa v ňom s jasnosťou spe­vov srbských. Mistral vydával zároveň s nimi svoj bás­nický plod v Provenci a Petőfi u susedných Maďarov. Petőfi so Sládkovičom do jednej školy chodili v Ban­skej Štiavnici. V domácej spisbe ohniskami, pod ktorý­mi zreli, Hollý bol a Kollár a najmä to, čo rezultovalo zo spoločnej práce hollovcov a kollárovcov, katolíkov a evanjelikov slovenských: Slovenské spievanky, záujem o pieseň prostonárodnú. Ich pomer k ľudu bol poväč­šine pomer mladých učiteľov, oddaných a horlivých. A vždy v zmysle akejsi novo chápanej vzájomnosti. Vzájomnosť u Kollára znamenala výmenu duchovných hodnôt medzi kmeňmi slovanskými. U generácie štúrov­skej vzájomnosť znamenala význam duchovných hod­nôt medzi dedinským národom a jeho mladou inteli­genciou. A toto bolo u nich azda najpodstatnejšie, ak aj nie najuvedomelejšie.

Ľudovít Štúr posielal bol druhov svojich po dedinách: Choďte a zapisujte. A študenti títo, po Gemerskej, po Šarišskej, po Trenčianskej, počúvali, brali a značili slová z úst národa tak, ako sa značievajú slová učených pro­fesorov na vysokých školách. „Povesti" značili sa do „zápisníkov", „piesne", „hádanky". A celá naša etno­grafická veda až po Polívkov Súpis slovenských rozprá­vok opretá je o túto prácu štúrovských študentov. Taká ona bola chápavá a hodnotná. Oni sa išli k národu de­dinskému učiť. Seba učiť predovšetkým u národa skú­seného, obdareného veľkou životnou múdrosťou, vzdo­rujúcou často i krízam najťažším, a potom pokúšať sa o prúd spätný vzdelanostného života. Učiac sa, učiť. Ne­deľné školy zakladali sa pre národ dedinský, školy dvo­jakého stupňa. V jedných učili čítať a písať dospelých, ktorí čítať a písať nevedeli, v druhých učili vyšším zná­mostiam. Pri nedeľných školách zakladali sa prvé ľu­dové knižnice, podľa vzoru, aký udomácňoval v Liptove už v rokoch 1830-tych Gašpar Fejérpataky-Belopotocký. No a výdatným prostriedkom učiteľským stali sa ochot­nícke divadlá.

Úzky domov a široký svet snúbil sa v práci mladých štúrovcov obzvláštnym spôsobom. Ich majster učil sa v Halle vtedy, keď ona bola z významnejších ohnísk duchovného života európskeho, Hegla spracúval kritic­ky a Herderovi hľadal novú interpretáciu, princíp indi­viduality a kolektivity vyrovnával vo svedomí svojom, cítiac nedobrý spor princípov týchto v bytí slovenskom a slovanskom. Mnohí z jeho žiakov prešli potom tou istou univerzitnou vedou nemeckou. V Halle študoval veľký básnik Sládkovič, ale aj dedinský druh jeho August Horislav Krčméry. Nejedna z knižníc týchto ľudí, zložená v Slovenskom národnom múzeu alebo v Matici slovenskej ukazuje, aká široká bola vzdelanosť tejto ge­nerácie. Keď títo ľudia prišli na dedinu, nepochybne mali čo dedine dať. Veľká vzdelanostná transfúzia sme­rom domov prebudila kraje slovenské a smerom z domu obrodila poéziu slovenskú. Čiastočne i slovenskú vedu.

Také by boli hlavné položky v bilancii dejstvovania tejto generácie.

Jej dejstvovanie malo dve kapitoly. Prvou z nich je éra predrevolučná, druhou z nich matičná. Je medzi nimi zvláštny paralelizmus. V 1830-tych rokoch kvas, potom plný rozkvet života rokov 1840-tych až do jeho sklonu porevolučného. To je fáza prvá. V 1850-tych ro­koch nový kvas, potom plný rozkvet života rokov 1860-tych až do jeho sklonu v rokoch po tzv. vyrovnaní rakúsko-uhorskom.

Po revolúcii generácia na čas zamĺkla, aby nabrala dych pre nové dejstvo života svojho. V 1870-tych rokoch generácia padala už do hrobu, chlap za chlapom.

Štúrovci boli evanjelici, i literárna škola, ktorá sa okolo Ľudovíta kryštalizovala, evanjelikov mala literá­tov svojich. Katolícke dejstvovanie bolo v rokoch 1840-tych viac hospodárske (Závodník, Holček), v rokoch 1860-tych viac politické (Moyzes). No v literatúre našej zvláštny rytmus je i v tejto veci. Ako Štúr hasol, de­dičstvo jeho zachraňovali hlavne kňazi mladí katolícki (Radlinský, Palárik, Viktorin), a keď padala generácia štúrovská do hrobov, kontinuitu dejstvovania sloven­ského na poli literárno-organizačnom zachytil a udržal ‒ v rokoch 1870-tych ‒ Andrej Trúchly-Sytniansky.



HISTORIZMUS


So samotárstvom básnickým ide v gramatike „minulý čas" a v tematike „historizmus". Janko Kráľ i tu uka­zuje, že nie je takým samotárom, za akého ho vo vše­obecnosti máme, naproti tomu samotárstvo Chalupko­vo, Samovo, potvrdzuje sa i tematikou jeho, prevažne historickou. Brata jeho, Jána, Kocúrkovo prítomnosti zaujímalo, Samovi nášmu na Hornej Lehote Starožit­nosti boli Šafárikove bibliou. Na nich založil svoje Mor ho!, ktorým predstaviť chcel najdávnejší úsek sloven­ského života, dokresľovaného potom Starým väzňom, Kupom, Turčínom, Jelšavou, Muráňom i Bomburom, z etapy do etapy.

Nuž akýmže vidí národ svoj v minulosti Chalúpka? Nuž ak kde skutočne, v jeho vide zreteľná je rytmická čiara dejín. V jeho vide vymieňa sa rytmus veľmi ostrých kontrastov. Heroizmus-zrada, heroizmus-zrada. Junač z Mor ho! na jednej strane, Kupa i Bombura; Starý väzeň na druhej s janičiarom Turčínom Poničanom. A toto ostré kontrastovanie zas dokresľuje reliéfovité chápanie umenia u Chalúpku, jeho ostré kontras­ty svetla a tieňa.

Najkrajšie, čo je o človeku dejín povedať schopný, je „junák" a najtemnejšie, čo vyriekne vše s hnusom, je „zrada". Ale ako junáctvo a zrada, tak kontrastuje mu i pravda a krivda. Pravda krieda, krivda uhoľ. „Krivda za stôl sadla, pravda u dvier žobre" je svet prevrátený. A zdá sa mu, že taká prevrátená bola jeho prítomnosť, jeho doba. V porovnaní prítomnosti s mi­nulosťou vcelku jas je v minulosti, v prítomnosti je tma. No v rytmickom vide Chalupkovom budúcnosť nemôže nebyť zas jasná. Likavský väzeň hľadí na Tatru kopnejúcu. Každá báseň Chalupkova, možno bez výnim­ky, vyzneje obrátená tvárou ku svetlu. Tak mu to, „junákovi", pristane. „Veritas vincit." „Hoj, boh zradu tú obráti zradcom na ich podlé hlavy."



JUNÁCTVO


Zo štúdie profesora Chaloupeckého, ktorá pred časom veľkú búrku vyvolala, vychodilo medziiným i to, že slovo junák je importom romantického pokolenia slo­venského. Ukázalo sa, že sa Chaloupecký mýli, lebo dokladov u nás pre toto slovo koľkokoľvek i z časov predromantických. Ale pravda je, že slovom týmto zapaľovali sa štúrovci a medzi nimi najväčšmi Samo Cha­lúpka. I prilipol sa mu akosi prívlastok „junácky", ako Kráľovi prívlastok „divný" alebo Jankovi Rimavskému „driečny". Junáctvom rozumie sa u nás mladosť a sme­losť. U Chalúpku i krása. „Hoj, krásna to junač." Vzpriamená postava a v mužnejšom veku možno i moc­né fúziská. Strunitosť, nie tučnota. Pištoľa a meč. Poľ­ské povstanie a Mor ho! A vôbec duch vojenský akýsi. Povedali sme o Samovi našom, že je samotársky. Niet v nej toho zmyslu pre dušu ženskú, v poézii Chalupko­vej, ako ho má Kráľ, a preto niet ani opravdivého zmys­lu pre dialóg a pre družnosť rodinnú. No nedostatok tento u neho nahrádza sa hojne družnosťou junáckou. K junáctvu patrí totiž aj ona, družnosť. Družnosť akási generačná. K junáctvu Chalupkovmu patrí nevyhnutne. „Ako jeden všetci." Nielen „pevní ako skala", ale aj „akoby ich jedna mater mala". Junáctvo je bratstvo. Junák je osobnosť, ale i junáctvo je osobnosť. „Hoj, švárna to junač". Jedna duša, jedno srdce, jedno slovo. Či na Kráľovej holi, či pred Riman-cárom v slávnej Mor ho!

Povedali sme o Samovi našom, že je poézia jeho mo­nológom. A ešte raz hovoríme, že jeho dialógy sú nie opravdivé. No má on ešte jednu formu priamej reči, príznačnú, výraznú a mohutnú, Je to zbor. Priama reč zborová. „A takýmito sa jemu primlúvajú slovy" ‒ in­dikuje sa o junači slovenskej, stojacej pred rímskym cisárom a nepadajúcej do nôh. Nie jeden z nich hovorí za všetkých, ale všetci razom. Ako hrom. Razom hovo­ria a razom udrú, s mečom v ruke. Také je junáctvo Chalupkovo.

A príroda u Chalúpku?

Je milá. „Pasú sa koníky na šuvare mladom." „Slnce horou zasvietilo." „Tie žírne moravy." „Pri potôčku rybky loví." Jeho príroda pospájaná je s ľuďmi, s hos­podárskym interesom i s domácimi zvieratami. I slnce, čo „horou zasvietilo", pastierikovi zasvietilo, pášucemu na poľane. Nie je to divá príroda lesov Jankových Krá­ľových, ani idylická lúka, dievčatami posiata v nedeľné popoludnie, aká nám je známa z Detvana. K prírode on postoj má praktický akýsi, sedliacky. No pri tomto svojom praktickom záujme nezbohatol, ani faru nevy­stavil. Stará búda, v ktorej prežil temer celý vek svoj, ešte do prevratu slúžila navalená, potom akosi sama od seba kľakla.



TVORBA NEDOCENENÁ


Napokon ešte jedno.

Poézia tejto doby je len sčiastky vynesená na svetlo. A potom nejedna iskra tlie pod popolom tam, kde sa zdá, že poézia už vyhasla. Dúchnuť do nej, a rozsvieti sa.

Vieroslavín Michala M. Hodžu až dosiaľ čaká svojho objaviteľa. Je to dielo nad iné geniálne vo svojej dobe.

V čas prozodickej anarchie prekvapujú jeho trocheje, ako upozornil na ne Vajanský už (Slovenské pohľady IV. 1884, str. 160), ale hodno upozorniť i na skladbu strofy. A potom najmä na obsah, ktorým sú tieto strofy nabité. Obsah náruživý, mocne zažívajúc Európu a jej rozpolteného ducha:


V Európe zášt! Z osviet pyšných kráží

od západu ide chmárava

na teba, Rus, na teba to vrazí

nenávisť a závisť rúhavá!

Hneď sa peklom, hneď zas nebom draží,

ba už na to, čo (a krási, blaží,

hanby, hany blatom brýzgava!

Pre teba nás, ktorých potlačila,

teraz dvojmo zlobou stíhava,

že nás dosiaľ cele nezničila,

že ty stojíš, naša sláva, sila!


Darmo si sa k európanstvu družil,

prejímajúc jeho osvetu,

darmo si ty riadu jeho slúžil

proti rebellie rozmetu,

darmo si ho krvou svojou dúžil,

keď ho slabil Korzikán a súžil,

darmo vyrval jeho klepetu!

Dobra tvojho svojím zlom sa boja.

Darmos' prúdy slz a krve, znoja

na nevďaku lieval zaškretú!

Nuž brat! kde máš na to vývetu,

keď tak na ta vospust sveta broja?

Hotuj sa len do hrozného boja!


Takisto nepochopené, neocenené náležité sú mystéria Jozefa Podhradského, z ktorých napr. Mátaj a jeho svet má nepochybne silu Goetheho Fausta, hoci mu je skôr antitézou než napodobnením. Sila skladby Podhradské­ho (publikovanej v Slovenských pohľadoch 1886, VI. s opatrnou poznámkou Vajanského) je v jej spontán­nosti. Dielo zázračnej plánovitosti preto, že písané bez plánu.


Cos' i z drotára, ty dáš mi znova

novej slávy nové právo!

Dnes vybĺknem z popola k čerstvému žitiu,

jak Fénix a orol dravý.


„Fénix a orol" v jednom. Kamkoľvek sa zaprieš po­hľadom v diele Podhradského, otvárajú sa ti hĺbky ne­bezpečné. Drotárovou vinou je, že „spal". Na všetko má silu Démon, len nie „Zastaviť vlny Dona". Siroty sú si podobné ako „dva hrobové vence". Nie: „Mohylné vence".

„Štyridsiaty ôsmy rok osudný dvadsať spevných liet mi ukradol" ‒ žalostí Žello na jednom mieste. Nevy­svetlil bližšie, ako myslí túto obžalobu. V literárnych dejinách našich hovorieva sa o nemote rokov porevo­lučných. I z toho, čo v desaťročí tom vyšlo, napr. Sládkovičov Detvan, všeličo hotové bolo už pred povstaním. Prelom z tejto nemoty udávame almanachom Concordiou z r. 1858. Ale Žello hovorí o dvadsiatich rokoch porevolučných, akoby až do vyrovnania rakúsko-uhorského.

Hľadel Žello azda na toto vyrovnanie inakšie, ako hľadeli poväčšine naši štúrovskí básnici? „Povedala vrana vrane, že nás kvákať neprestane" ‒ citúva sa z Janka Kráľa v tejto veci o Viedni a Pešti. Pád Miliducha Žellov je podľa toho plodom ešte rokov predre­volučných, družiaci sa k epike, nastolenej Hurbanovými Osudmi Nitry. Naproti tomu epikou po vyrovnaní rakúsko-uhorskom je jeho cyklus veľkomoravský.

Tento cyklus Žellov je tiež z nedocenených kapitol slovenských dejín literárnych. Umelecky je v ňom Žello vysoko. Prostonárodné rozprávky, ich štylizovaná kres­ba i koloratúra boli mu učiteľkami. A s nimi spriaznenú má i svoju etickú intuíciu. Vodnú pannu vidí tak jasne ako ktorúkoľvek postavu historickú a postavy svoje vidí v prostredí. Nie že by do prostredia vkomponované, ale organicky s prostredím svojím zrastené.

Čo do chápania historického Veľkej Moravy Žello prednosť pred predchodcami svojimi má v zornom uhle. Vo všetkom sa cíti a v Dume Metodovej prepukne až grandiózne vid zo zorného uhla všeobecne slovanského. Slovenské deje veľkomoravské boli dejmi, týkajúcimi sa celého slovanského sveta. Na pôde veľkomoravskej hádzali sa prvé kocky o jeho budúcnosť. Na slovenskej pôde vytrysklo duchovné žriedlo, ktoré ho potom za­plavilo celý temer po brehy stredozemné a v oblasť ruskú až nedohľadne. Takéto veci nebývajú náhodné. Ony súvisia so zemou, s horopisom i vodopisom a s ná­rodom, pomermi takými formovaným. O Metodovi v poézii Žellovej nie ti je jasné, ako ho cíti. Ak ho cíti Grékom, to je o toľko mohutnejšia jeho viera v Slo­vanstvo.

Medzi Dumou Metodovou a prvým zväzočkom básní Žellových je pol storočia. Čo do obsahu. Celé pokolenie štúrovské. Od prvých spevov Ondřeje Krasyslava Sládkoviča po jeho labutí spev. Žello bol mohutný kmeť.

Tiež po vyrovnaní rakúsko-uhorskom, ale elegicky, podchytená je Veľká Morava u Jána Bottu v Žiaľbach Svätobojových.

Je to Svätoboj Štúrov, len nie hájaci posvätný pla­meň rodolásky, iba plačúci, plačúci na hrobe kráľov­skom. Veľkomoravské deje prelietnu mu dušou ako vie­tor morom. A ako je nimi more to pohýbané. Úvodná časť týchto Žiaľob je muzikálne najclivejšia elégia slo­venská. Hlava a srdce rozžalostili sa v nej dvoj hlasom úzkostlivým až nebezpečne. A za nimi šumí vesmír sám. Nebo i more. Prsty lavice básnikovej trasú sa na stru­nách, mocne ich pritláčajúc, a pravica zviera slák kŕčo­vite. A touto muzikou podmaľované je potom všetko. Ona cíti sa dopokona. V centre, pravda, ustupuje doj­mom vizuálnym, ako kmitajú sa postavy panovnícke, všetky akosi so slzou v oku. Botto nad všetko ostatné želie Rastislava. Obdiv k nemu, láska i náklonnosť priam synovská pulzuje tými taktmi, vetnou melódiou kres­lenými v rytme bohatom, až do konca.

Z čoho ten nesmierny žiaľ?

Umelecky i z toho, že zjav Svätobojov zamieňa sa s videním neznámej postavy dievčenskej kmitmi až ne­badanými. Historicky a psychologicky z doby a z duše. Skoro žatým, v básni Vrahom, písal Botto: „Odpadá kvet za kvetom, červy, nasýťte sa."