Próza 2008


Súmrak literárneho snobizmu
(Slovenská próza)

Alexander Halvoník

 

Alexander Halvoník

Narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Venuje sa literárnej kritike a publicistike, prekladá z francúzštiny. V súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra. Prerozprával a vydal Rozprávky z Tisíc a jednej noci (1993), je autorom prózy Svrbenie krvi (1996)a knižky literárnokritických a publicistických textov Premeny.

Pravidelný hodnotiteľ ročnej slovenskej prozaickej tvorby stojí vždy pred dilemou. Kníh pribúda, opakujú sa obľúbení aj tí neobľúbení autori, aj takí, čo by sa nemali opakovať, objavujú sa nové mená, noví vydavatelia, noví mecéni. Prvý pohľad na kopu nových kníh je zväčša deprimujúci. Pri prvom pohľade sa vám totiž nikdy jasne nevyčeria kontúry toho, čo je naozaj dôležité a čo je najdôležitejšie medzi dôležitejším a nedôležitým.
Býva to totiž tak, že spravidla niet knihy, v ktorej by ste čosi dôležité nenašli, ktorá by sa nelíšila od iných aspoň nejakou vývojaschopnou pikoškou, nejakým osobitým drivom, nejakým nesmelým pípaním, ktoré by mohlo časom prerásť do počuteľnej artikulácie. Dobré knihy zvyčajne nekričia. Ak o nich kričia iní, často je to len krik trhovníkov, ktorým sa z rozličných dôvodov páči ich vlastný tovar a chcú ho z rozličných dôvodov nanútiť iným. Lenže pravda je taká, že aj napohľad dobré knihy budú skutočne dobré až po rokoch, po dvoch, po piatich alebo po desiatich. A po takom čase sa máloktorý hodnotiteľ k nim vráti, aby to potvrdil alebo vyvrátil. Aj knihy majú svoje osudy... A je skôr pravidlom ako výnimkou, že ak sa pravidelný hodnotiteľ k nim predsa len po onej inkubačnej dobe vráti, je možné, že bude sklamaný sám zo seba – veď ako mohol v istých knihách vidieť to, a v iných nevidieť ono, ako mohol až tak nadhodnotiť, čo časom očividne stratilo prirodzenú schopnosť komunikovať, ako mohol podceniť to, čoho výpovedné parametre sa medzitým znásobili. Taká trpká a v podstate nepoučiteľná je teda skúsenosť pravidelného hodnotiteľa vyberajúceho s najlepšími úmyslami z masy kníh a textov „hodnoty“, ktoré by mali naplniť mysle a srdcia čitateľov a zanechať svoje nezmazateľné stopy v literárnom povedomí. Pravidelný hodnotiteľ napriek tomu musí s vedomím takejto „energie omylu“ a iste nie aj bez trpkosti sebe i svojim obľúbeným či najobľúbenejším autorom pripomínať, že ich pikošky, drivy i nesmelé pípania sú alebo sa stávajú spomienkou na budúcnosť, ktorá práve nastáva. Alebo naopak, musí tým svojim neobľúbeným neokrôchancom priznať, že čas si ich naozaj našiel a rating ich aktuálnosti stúpol, i keď hladina očakávaní vyzerala až priveľmi stabilná. A k tomu navyše ešte noví autori. Často objavujúci teplú vodu, často mútiaci kalné mláky, často mlátiaci prázdnu slamu. No hodnotiteľ si nikdy nemôže byť celkom na čistom, či teplá voda medzičasom nezdražela, či do kalných vôd niekomu nespadla perla a či sa pod prázdnou slamou len akoby mimochodom nerozrástlo životaschopné podhubie. Taký je život literatúry, taký je literárny proces. Nové tu môže neuveriteľne rýchlo ostarnúť, ale aj staré znezrady omladnúť.

Aj minulý prozaický rok nasvedčuje, že po polstoročí poctivého zápasu o modernitu slovenskej literatúry a po dvadsaťročí od pluralizácie spoločenského systému dospel literárny vývoj na Slovensku do štádia, keď sa lámu kritériá prístupu k literatúre i literárne východiská. Vidieť to jednak na zmene optiky niektorých etablovaných autorov, na pripravenosti publika akceptovať iné prístupy a hodnotové orientácie i na odlišnom chápaní literatúry a jej funkcií uvádzajúcimi sa autormi. Masívna modernizácia literatúry začatá v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa odvíjala od subjektivity literárneho hrdinu a prehlbovania jej úlohy v zobrazovacích či textotvorných zložkách. Proces, ktorého obligátnou súčasťou bola viac či menej otvorená vzbura jednotlivca proti spoločnosti a jej konvenciám, vyvrcholil jednak rezignovanou izoláciou prozaického subjektu, jednak rozplynutím sa v exotizme a ezoterizme literárnej myšlienky či metatextových alebo textových hrách predstavujúcich akýsi postpostmoderný l´artpourl´artizmus. Literatúra prestala komunikovať dokonca aj sama so sebou. Akoby sa zľakla svojich vlastných obsahov a utiekla pred nimi do hier, nezrozumiteľných pulzácií a nekontrolovateľných manipulácií s jazykom. Na jednej strane tu vznikol raj pre fajnšmekrov a snobov, na druhej strane úplný deficit porozumenia pre normálne vzdelaných konzumentov, pre ktorých literatúra má byť súčasťou ich kultúrnej identity. Darmo sa hovorí o mnohofunkčnosti literatúry, keď sa písanie uberá naoko síce tvorivými, ale v zásade konformnými cestami objavovania umelých tém pre literatúru. Slovenská literatúra je natoľko slovensky prešpekulovaná a prejemnená, že okolitý svet, ktorý by ju mal akceptovať ako rozmer európskej identity, jej tiež jednoducho nerozumie. Špecifické je, že kým pred desiatimi-dvadsiatimi rokmi tu stále existoval vedomý a takmer konsenzný odpor proti akémukoľvek druhu literárneho fatalizmu, dnes, pri ustálenej hladine tolerantného pluralizmu, takýto spor neexistuje. Podnetné diela spravidla prichádzajú z programového ticha, ale v neprogramovom tichu väčšinou aj končia. Niet divu, že najviac sa dnes číta utajene kdesi na periférii kultúrneho života a že sa čítajú najmä zlé knihy, o ktorých nikto nepíše a ktoré sa šíria akousi tajnou sprisahaneckou sieťou podľa akýchsi konšpiratívnych pravidiel.

Keď náhodou natrafíte na úplný zoznam minuloročnej prozaickej produkcie, nemusíte hneď prepadnúť panike ani kvôli starým firmám, ktoré sa opäť prezentujú, ani kvôli záplave nových mien, medzi ktorými správne vytušíte nových grafomanov, ani kvôli pomerne nízkej frekvencii mien, na ktoré ste si zvykli a  možno aj obľúbili. Medzi 118 titulmi (medzi ktorými sa nájde viac ako 40 pomerne obsiahlych románov) vychrlenými možno ani nie rovno na pulty kníhkupectiev našimi vydavateľstvami totiž bezo sporu pulzuje všetko to, čo bolo naznačené vyššie. V každom prípade vás prečítanie zopár desiatok knižiek z tohto zoznamu vyvedie z ilúzie, že v slovenskej literatúre sa nič nedeje, hoci sa to na prvý pohľad zdalo až depresívne nespochybniteľné.

Nové „barbarstvo“

Nové vetry, či sa to bude niekomu páčiť alebo nie, zaviali od autorov, na ktorých by ste to nepovedali. Jozef Banáš a Jozef Heriban prichádzajú rovno z politiky a majú čo robiť, aby presvedčivým prozaickým výkonom zmyli zo seba toto ódium. V podobnej situácii sa však ocitli aj Pavol Rankov a Juraj Šebesta, ktorých knihy musia zas presvedčiť, že nezradili svoju orientáciu, na ktorú si navykli ich úprimní, ale aj snobskí obdivovatelia, ale iba preradili na vyšší rýchlostný stupeň. A aj novej knihe stále tajomného Rumpliho bude akiste chvíľu trvať, kým presvedčí, že nie jej iba udržiavateľkou tlejúcej pahreby beznádejného nihilizmu, ktorý sa začal usádzať v najhlbších vrstvách našej prózy a div jej nespôsobil kôrnatenie ciev, ale originálnou projekciou jedného z možných výkladov súčasného sveta. Ani v jednom z týchto prípadov nejde o neznámych autorov, no pravdepodobne by ste od nich čakali pokračovanie v písaní, ktorým vás voľakedy oslovili alebo zburcovali vaše antipatie. Ale oni nie: prišli s niečím „barbarským“ (barbarstvo bolo vždy od antiky cez renesanciu a Picassa až po I. Koleniča a P. Pišťanka predzvesťou veľkých zmien), čo síce nie je ani veľmi za, ani veľmi proti niečomu, čo síce programovo nebúra ani nepostuluje, ale pravdepodobne každý čoskoro vycíti, že títo autori vo svojich najnovších knihách priniesli niečo, čo našej literatúre chýbalo a čoho absencia sa podpísala pod jej introvertistickú uzavretosť pred širšou čitateľskou obcou.

Šesťdesiatnik Jozef Banáš, ktorého meno zatiaľ nefiguruje ani v jednom literárnom slovníku, možno ani nemal veľké literárne ambície, keď pozhŕňal svoj osobný životný príbeh do obsiahlej knihy s názvom Zóna nadšenia a vydal si ho vo vlastnom vydavateľstve Kelion. Pravdepodobne väčšmi ako literatúra ho k tomu inšpirovali vlastné životné osudy občana, diplomata a politika, ktoré bolo treba očistiť od účelových manipulácií, politických čachrov a ideologických skreslení, aké sa v našej politicky motivovanej literatúre takmer bežne akceptujú ako všeobecne platné pravdy. „Barbarstvo“ J. Banáša však spočíva v tom, že sa nenapojil na žiaden z predžutých výkladov našej nedávnej histórie a súčasnosti, ani na „estetické výdobytky“, ale svoju „obhajobno-obžalobnú“ výpoveď o generácii socializmu postavil prísne na faktoch a ich faktickom, takmer životopisnom zreťazovaní. Prirodzene, jeho reťazovanie má svoje intímne, osobné, spoločenské, politické i globálne rozmery. Tomu zodpovedá aj výber faktov zreťazujúcich sa v niekoľkých sémantických rovinách, ale stretávajúcich sa v priesečníku, ktorým napokon nemôže byť nič iné ako konkrétna ľudská bytosť identifikovaná svojimi mnohorakým väzbami s vonkajším svetom korešpondujúcim s jej vnútorným univerzom. Banáš takto na historickom rozmedzí 1968 – 2008 rozkryl v románovej expozícii nielen fatálnu rozporuplnosť individuálnej existencie v stredoeurópskom priestore, jej polohy od kultúrnej originality po depresívnu absurdnosť, ale veľmi zreteľne naznačil aj v podstate optimistickú prognózu, že dejiny sú nevysvetliteľné a pesimistické najmä vtedy, ak sa z nich vytratí konkrétna pamäť a ak ju nahradia ideologické, účelové, pragmatické či metafyzické floskule. Práve preto je základom Banášovej románovej expozície štyridsaťročného úseku dejín konkrétna pamäť jednotlivca nespoliehajúca sa však iba na seba, ale opierajúca sa rovnako o historické dokumenty a ich výpovednú konkrétnosť. Preto jeho výpoveď, aj napriek tomu, že je výpoveďou o civilizačnej etape „konca ideológií“, môže byť neideologická, a vďaka tomu naplnená aj dramatizmom umožňujúcim postaviť fakty o ľudských osudoch do ľudskejšieho svetla, ktoré nemusí byť za každú cenu nezmieriteľne bipolárne. Štruktúra Banášovej románovej projekcie (fázovanie sujetu podľa dátumov s dôrazom na roky 1968 a 1989; lokalizácia románových dejov na rôzne miesta, najmä ČSSR, Slovensko, Nemecko, Ukrajina, Rusko, Rakúsko; dôsledné sledovanie príbehových línií jednotlivých postáv a ich nenásilná konvergencia; udržiavanie rovnováhy medzi románovou fikciou a historickou faktografiou) umožňuje autorovi operovať na skutočne nevídane širokom priestore a reagovať na množstvo podnetov nielen z politiky, ale aj z kultúry a myšlienkových východísk pohybu v národných, tredoeurópskych, európskych a svetových rozmeroch. Banášovi sa podarilo vytvoriť azda najkomplexnejšiu románovú predstavu o veciach, ktoré dodnes zaťažujú svedomie sveta a ktorých možno bolestivé obnaženie je predpokladom jeho budúcej slobody. Mimoriadne cenné je to, že to dokázal cez príbeh obyčajného Slováka zarputilo bojujúceho o svoj osud a bez ukrivdeného fňukania prijímajúceho svoje zásluhy, pády i zlyhania ako výzvu pokračovať. Nemám vedomosti o tom, že by sa literatúry okolitých krajín s takýmto autorským nasadením, v takejto širokej obsahovej škále, v takej intelektuálnej kvalite, v takom chúlostivom ozvláštnení a v takej umeleckej integrite zmocnili alebo sa aspoň chystali zmocňovať podobných epistém. Bolo na to treba naozaj barbarskú odvahu. Keby bol Banášov román vyšiel pred tridsiatimi rokmi, možno by celá súčasná slovenská literatúra vyzerala trocha ináč. Nevyšiel, lebo nemohol. Teraz by však mohol byť aspoň výzvou pokračovať v tomto náročnom rehabilitovaní ľudskej pamäti, bez ktorého sa sotva zaobíde mysliteľstvo nového milénia obzerajúce sa po lepších svetoch.

„Barbarský“ obrat zaznamenal aj solídne etablovaný a zo všetkých strán uznávaný Pavol Rankov (1964). Je vari o pätnásť rokov mladší ako Banáš a svoju pozíciu v literatúre si vyslúžil poviedkami originálne vystavanými na kontraste metafyzického strachu z existencie a reálnou existenciou. Rankovov román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (Kalligram) však odsunul z prvého plánu prvú konštantu tohto kontrastu a sústredil sa na druhú. Viem, že Rankov nemá rád sprofanované slovo identita, ale nazdávam sa, že nešlo o nič iné, ak si za tému svojho románu zvolil výsek slovenských dejín 1938 – 1968. Rankovov románový príbeh sa príznačne končí v roku krátko po jeho narodení, a tam, kde sa – tiež príznačne – začína príbeh o nejaké desaťročie staršieho Banáša. Príznačné (no rovnako paradoxné) je aj to, že rok 1968, tento kľúčový rok pre pochopenie čohokoľvek zo života generácií 20. storočia, sa v našej literatúre v takejto otvorenej expozícii objavuje prvý raz a naraz v dvoch knihách. Nemenej príznačné je však i to, že Rankov svoju románovú stratégiu vystaval na podobných princípoch ako Banáš (románový čas 1938 – 1968 rozfázoval na jednotlivé roky, v ktorých sledoval príbehy svojich chlapských hrdinov integrované ženskou postavou na rôznych miestach stredoeurópskeho či svetového historického priestoru). Aj Rankovov ironizujúci román je totiž veľkou otázkou o tom, či sa dejiny naozaj skončili a či sa v ich konci naozaj neodvolateľne rozplynul jednotlivec. Je to dobre, zodpovedne a hlavne náročne nastolená románová otázka a zdá sa, že i románová odpoveď na ňu je prinajmenej optimistická: ani dejiny, ani jednotlivec sa neskončili, kým trvá láska. Rankovova postmodernistická skepsa teda vyústila do inej myšlienkovej kvality: individuálny ľudský osud je neopakovateľný a jeho identita sa nedá merať ideologickými kritériami, ktorými sa zvyčajne vykladajú historické udalosti. A ani hodnota ľudského osudu nespočíva v hrdinstve spočítanom históriou, ale v individuálnom naplnení, ktorého hrdinstvo môže mať celkom iné dimenzie ako tzv. historické pravdy. Rankovov hrdina nie je ani ruský geroj, ani americký superman, ani nijaký osloboditeľ stredoeurópskeho kalibru, ale je to ľudská bytosť s neopakovateľným, niekedy paradoxným, inokedy až krikľavo absurdným osudom, ktorý je však vždy jeho neopakovateľným hrdinstvom. Rankov, podobne ako Banáš, otvára svojím príbehom troch „menšinových“ postáv (Čech, Žid, Maďar) zamilovaných na „väčšinovom“ slovenskom území (Levice) do Slovenky stredoeurópsky priestor s jeho boľavými tabuizovanými zauzleninami multilógu plurality a bytostného ľudského porozumenia založeného na chápaní každej ľudskej inakosti. Aj Rankovovi sa podarilo do jedného románového tvaru skĺbiť najintímnejšie stavy postáv so šialeným behom dejín, mimoriadne krutých a nepochopiteľne protirečivých práve v priestore, ktorý si zrejme nie náhodne vybral za dejisko svojej ľudskej komédie s postmoderným nádychom (či skôr výdychom?).

Jozef Heriban (1953, dlhoročný filmový dramaturg, scenárista, politik a autor taktiež neuvádzaný v nijakom literárnom slovníku) sa zapísal do vedomia verejnosti svojím útlym románikom Niekto na mňa stále píska, ale aj knihou so zlovestným názvom Úspech má srdce žraloka. Zrejme aj preto, že pôsobil ako politik, reakcie na jeho najnovšiu knihu s nápadnou marketingovou výbavou Intimita vlkov, vydanú vo vlastnom vydavateľstve Herial, boli (ak vôbec boli) opatrnícke, prípadne naznačujúce škandalózny literárny úpadok: pornografia, špionáž, reklamný trik. V tomto prípade však nič nebolo na mieste. V tomto prípade totiž nejde o prázdne gesto literáta nasmerované na literárny úspech za každú cenu, ale o prozaicky poctivú výpoveď o súčasníkovi vrhnutom do sveta devastujúcej mediálnej manipulácie a rozpadajúcej sa ľudskej integrity. Heribanov hrdina sa realizuje – ako v televíznom seriáli – v priebežne očíslovaných „obrazoch“ a „medzihrách“ s predohrou a dohrou. V tejto rámcovej kompozícii sa v dynamickom slede striedajú situácie vytvárajúce súvislý príbeh mediálneho pracovníka zapleteného do špionáže na dve strany a zároveň prežívajúceho traumy z rozpadnutého prvého a rozpadajúceho sa druhého manželstva, z dcér, ktoré stráca, z psychotického syna na invalidnom vozíčku. Heriban však akosi priľahko manipuluje s týmito príbehovými rámcami, aby napokon vyšlo najavo, že tu vôbec nešlo o príbehy špióna, úspešného podnikateľa či príležitostného smilníka. Všetky tieto vonkajšie okolnosti slúžia na načrtnutie okolností celkom iného príbehu: príbehu vnútornej emigrácie muža „s dobitým ego“, ktorý v sebe hrdinsky nesie poznanie obludnosti svojej situácie v reálnom svete a uniká pred ním jediným možným dôstojným spôsobom: vytváraním iného sveta vo svojom vnútri. Preto ten sex, preto tie krásne nesentimentálne hry tiel, preto tie slobodné erotické sny realizované s neskutočným citom pre krásu dotyku a láskavej vášne. V slovenskej próze vari niet takých poetických erotických obrazov, akými sú sny Heribanovho špióna povýšeného na svedka svojej strácajúcej sa doby, čímsi evokujúceho postavu plukovníka z Vilikovského prózy Večne je zelený... Heribanov „špiónsky“ román má však ešte aj inú dohru: z autistického syna na vozíčku sa vykľuje vnútorný emigrant protestujúci svojou emigráciou proti vlastnému otcovi. Tento protest však má iné východisko: končí sa ústretovým gestom k spolutrpiacim, kým odmenou za otcovu egocentrickú túžbu lietať je invalidný vozíček („Vždy sa stane to, čo v sebe nosíme.“). Táto nepatrná sémantická slučka formulovaná akoby mimochodom v epilógu dáva však Heribanovmu provokatívnemu textu celkom nové vyznenie: keď svet stíchne, lebo zanikla hudba, ktorá napĺňala osud osamelého jednotlivca, treba začať myslieť na iných, lebo bez nich niet naozajstnej lásky ani krásy. A práve v tejto kladnosti zabalenej do lákavých popkultúrnych obalov je Heribanovo barbarstvo provokujúce k novým začiatkom.

Román Juraja Šebestu (1964) Keď sa pes smeje (Edition Ryba) s ilustráciami Kataríny Ilkovičovej sa tak trocha k „barbarstvu“ prešpekuloval. Tínedžerským jazykom, zámernými prehreškami proti slovenčine, slovníkom internetovej generácie a prirodzenými rozprávačskými postupmi z aspektu pubertálneho chlapca „s fotografickou pamäťou“ a googleearthovým videním Šebesta vytvoril predovšetkým čistý, pravidelným rytmom plynúci príbeh, v ktorom je veľa humoru a nápadne priveľa zadieravej irónie. Pritom autorovi ide zjavne o čo najplastickejšie zachytenie existenciálneho pechorenia strednej spoločenskej vrstvy v zložitých transformačných časoch, udržiavajúcej si za každú cenu svoj spoločenský štandard a pritom sa príliš často prepadávajúcej do čiernych dier vlastnej existencie. Na vzťahy v rodine skomplikované napr. česko-slovenskou minulosťou, socialistickým ateizmom, pobytom v slobodnej Amerike, generačnými nedorozumeniami, osciláciou medzi mestským a vidieckym, neokapitalistickými konzumnými schizmami však Šebestovi stačí jednoduchá s humorom a duchaplnosťou vyrozprávaná rekonštrukcia príbehu chlapca, ktorý sa nezľakol rozpadajúceho sa sveta a vskutku hrdinsky sa ho usiluje udržať pohromade. Šebesta okrem premyslenej kompozície a detského rozprávača ráta v tejto náročnej kritickej expozícii filisterského sveta aj s detským adresátom, čo je preňho ďalšia výzva k výrazovej jasnosti, živosti a súčasne presnosti. Šťavnaté rozprávačstvo sprevádza v tejto knihe množstvo drobných autorských objavov (napríklad zoznam postáv na prebale, z ktorého si možno urobiť záložku, členenie a názvy rozprávačských blokov a pod.) podporujúcich zrozumiteľnosť, čitateľnosť a komunikačnú bezbariérovosť. Ani pes, ktorý sa v knihe meje, nie je len vytúženým objektom živej komunikácie osamelého adolescenta, je akýmsi tvorcom filozofie príbehu záchrany rodiny, akého by si do príbehu nevpustila nijaká postmoderne sa tváriaca literárna štylizácia. Ak sa v Šebestovej knižke smeje, znamená to, že s týmto deravým a bezohľadne dopredu sa derúcim svetom sa dá niečo robiť, treba len stvoriť tých správnych hrdinov.

A napokon je tu ďalší nový barbar s neúplným menom Rumpli. Zo záložky vieme, že sa narodil roku 1971 v Novákoch a že vyštudoval slovenčinu a angličtinu. V nijakom slovníku spisovateľov zatiaľ nie je, ale vie sa o ňom, že žije v Anglicku a pred desiatimi rokmi vydal v Slovenskom spisovateli prvú knihu Svet je trest. Obávam sa, že po prečítaní jeho druhej knižky V znamení Hovna (Vydavateľstvo Slovart) ostane autor pre každého čitateľa naďalej záhadou. Možno síce na sto percent súhlasiť so záložkou, že „autor podobného naturelu na Slovensku ešte nebol“ a že „jednoduchý štýl je v protiklade s rafinovanou a do posledných detailov premyslenou kompozíciou“, ale aspoň po prvom prečítaní sotva možno preniknúť k hlbším motiváciám tohto rozprávačského mystéria nahusteného na vyše tristopäťdesiatich stranách. Záložka ďalej píše, že je to kniha o „človeku-miliarde“ a že „všetko veľké je len nafúknutá bublina, v ktorej sa malé odohráva“ a vraj „zdanlivo bez zmyslu“. Za neprehľadnou dejovou štruktúrou zahŕňajúcou okrem času aj protičas, za životom živých i mŕtvych postáv, za postavami v postavách, za dejmi v dejoch, za hlúpymi príhodami nadobúdajúcimi rozmery historických udalostí, za zlievaním filozofie s utópiou, za heretickými výpadmi proti Bohu a Smrti, za vášnivým antikomunizmom i antikapitalizmom možno vďaka suverénnym textom hľadať novo sa formulujúce otázky či náčrty novej filozofie sveta. Svedčia o tom i priame rozprávačské intervencie čitateľa, provokujúca štylistika a s istotou vyslovené gnómy o veciach životnej dôležitosti („Smrť nie je metafora“, „Čím viac slov človek použije, tým je nepresnejší“, o spisovateľoch: „Píšu, pretože nevedia rozprávať. Píšu, pretože sa nevedia smiať. Píšu, pretože nevedia milovať. Píšu, lebo nevedia žiť“, atď.). Naozaj sa zdá, že v Rumpliho próze sú všetky témy a otázky, s ktorými si literatúra dlhodobo meria sily. Otázne je, či majú aj svoju výpovednú hodnotu a svoj noetický systém, alebo sú len novým textovým bujnením nového búrliváka. Veď načo komu bude autor, ktorý všetko vie a práve preto všetko odmieta? Na to si však hodnotiteľ po prvom čítaní netrúfa zodpovedne odpovedať. Napriek tomu oceňuje autorovu trúfalú barbarskosť.

Exponencialita ženskej literatúry

Zdá sa, že zastúpenie žien v slovenskej literatúre exponenciálne rastie takou rýchlosťou, ako rastie počet Číňanov vo vzťahu k ostatnému obyvateľstvu našej planéty. A súčasne s týmto položartom sa akiste treba zmieriť aj s tým, že „ženská literatúra“ dnes predstavuje osobitne štruktúrovaný fenomén, ktorý si určite raz vyžiada exaktnejšiu charakteristiku, no nateraz treba aspoň zaevidovať jeho prítomnosť. Veď len v tomto roku opäť pribudlo do zoznamu autoriek prinajmenej desať nových mien. Príčinou tohto javu je zrejme skutočnosť, že ženy nenachádzajú v mužskom písaní dosť „ženskosti“ a, naopak – priveľa „ženskosti“ prekáža mužom. A tak sa kmeň literatúry pomaly, ale isto rozvetvuje.

Kdesi na začiatku tohto vetvenia je slovenský feminizmus, ktorý predstavuje najmä silná hŕstka intelektuálok združených okolo vydavateľstva Aspekt. A do slovenského literárneho procesu prináša väčšmi pocity ohrozenej stability sveta než impulzy smerujúce k narúšaniu jeho inštitucionalizovanej uzavretosti. V tomto roku svojou pokojnou štylizáciou zrelej ženy zabodovala najmä Etela Farkašová. Jej rozprávačský výkon v knihe Fragmenty s občasnou túžbou po celistvosti (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ďalej len VSSS) takpovediac rezignoval na žensky exponovaný príbeh, ktorý sa autorka v doterajšej tvorbe vždy usilovala poskladať aspoň z momentiek či útržkov, no v svojej najnovšej knižke jej postačujú fragmenty ako záchytné body rozprávania o duchovnom svete ženy dozrievajúcej v rozpadajúcich sa štruktúrach sveta a často bolestne či aspoň nostalgicky reflektujúcej procesy týchto rozpadov. Písaním realizované rozprávačstvo má zjavne esejistické tendencie prezrádzajúce autorkinu profesijnú filozofickú orientáciu a jeho zmyslom je „naučiť sa nazerať na život /aj vlastný/ ako na niť, ktorá sa môže kedykoľvek pretrhnúť“. Jej texty akoby sa robili samé, lejú sa ako pokojná rieka, v ktorej sa zo subjektov rozprávania stávajú objekty alebo naopak, ale vždy je tu akcent na písanie, na knihy, na literatúru, pretože autorka verí, že „píšuc, som vlastne písaná“. Evidujeme tu nesmiernu pokoru k napísanému ako k spredmetnenému aktu stabilizácie sveta, no evidujeme aj autorkinu skepsu, že tento akt nikdy nedosiahne celistvosť, zodpovedajúcu ženskej túžbe po harmónii a súlade. Farkašovej feministické cítenie sa teda projektuje do fragmentárnych textov nesúcich v sebe aspoň takúto plachú potencialitu.

Aj zrelá autorka Jana Bodnárová siahla v svojej najnovšej knihe Takmer neviditeľná (Aspekt) po osobnej spomienke ako spôsobe obdarovania sa sebou. Prinavrátená spomienka je zrejme najdôstojnejším zdôrazňovaním ženskosti strácajúcej sa vo víroch času, vo všednodenných povinnostiach i v oslepujúcich zábleskoch vášnivého života. Bodnárová je typ autorky, ktorá toto všetko potrebuje na fixáciu svojich znepokojujúcich obrazov, v ktorých sa zračí nielen ženskosť s jej poetickými konštantami, ale i celkom nekonštantný pohyb ľudských vecí hľadajúcich autora, ktorý by si ich prisvojil. A tak sa spolu s autorkou ocitáme v časových kruhoch spomínania prechádzajúcich cez staromaterské detstvo i cez dievčenstvo poznačené osudovými zásahmi neľudského režimu, cez kraje, krajiny, a svetadiely s krásou vyrážajúcou dych, ale i cez dospelosť so spopolnenými stopami Vietnamu, Iraku a Juhoslávie. Autorka vďaka svojmu „textovaniu“ všade nachádza neobjavené a neprisvojené tajomstvá skrývajúce sa pred ňou v známych i neznámych tvárach, telách či trávach, ktoré chýbali k úplnosti jej ženskosti. Jej objavy majú raz podobu zovretých básní či „hyperrealistických fragmentov“, Niekedy sa podobajú rozšafným preletom nad hniezdami blízkych, inokedy asociujú bolestný kŕč osobnej traumy, či dovolávanie sa „pamäti tela, jeho silných zážitkov.“ Aj Bodnárovej feministická úprimnosť chce mať všetko pohromade, hoci vie, že to nie je možné. To však neoslabuje túžbu po takomto ženskom naplnení.

Jana Juráňová  svojím románom Žila som s Hviezdoslavom (Aspekt) pokračuje v búraní mýtov o legendách slovenského verejného života. Po štúrovcoch sa stal objektom jej záujmu najvýznačnejší slovenský básnik. Vlastne ani nie tak on, ako jeho manželka Ilona. Od chvíle, keď dostane pozvánku na odhalenie manželovej busty v pražskom Panteóne v tridsiatom roku minulého storočia, stáva sa objektom jednoaspektového rozprávačského záujmu. V retrospektívnom zábere rozprávač s chladnou vecnosťou oživuje epizódy zo života manželky legendy, z ktorých evidentne vystupuje najmä pravda, že sa „sa starala“, že ho iba čítala, že vedľa neho presne v intenciách zaužívaných rodových stereotypov žila hlavne preto, aby on bol veľký a stal sa národnou legendou, kým na ňu si spomenú až po jeho smrti. Je to rozprávanie takpovediac jednoznačné a neprestajne sa cez jednotlivé epizódy uisťujúce, že to bolo naozaj tak. Rola bezdetnej služobníčky legendy nadobúda prevahu nad všetkým, kým rola národného barda ostáva akási nedohratá, akási prázdna a chimérická. V rozprávačskej projekcii evidentne chýba Hviezdoslav ako človek, ako básnik, ako muž. I keď primárnym objektom rozprávačstva bola Ilona s jej rodovo vymedzenými funkciami a autorkiným zámerom bolo poukázať práve na tento status, ťažko sa možno zmieriť s tým, že autorka nevyužila obe postavy na zdynamizovanie onej konfrontačnej energie značne pohasnutej práve vďaka autorkinej extrapolácii postáv. Poctivá feministická myšlienka takto kríva na obe nohy.

Román Uršule Kovalyk (pseudonym) Žena zo sekáča (Aspekt) je omnoho členitejší, no za cenu mnohých ústupkov a nedôsledností v sujetovej výstavbe i v sémantike jej postáv či motívov. Jeho hrdinka, nezamestnaná mladá žena sa rozhodne vo Veľkom meste pre netradičný spôsob obživy: otvorí si „sekáč“, cez ktorý ponúka tovar, ktorý sama pokladá za nedostatkový – priateľstvo. Zakrátko doň získa vzorkovitých klientov, ktorým bude predávať svoj tovar. Zároveň sama usilovne pátra po bratovi, ktorý sa jej po otcovej smrti stratil z dohľadu. Prostredníctvom týchto postáv budujú pomerne rozvetvenú dejovú štruktúru románu. Cez obchod s priateľstvom prenikne vďaka svojim klientom do rôznych spoločností a spozná ich zazobanú úbohosť. Už sama voľba spoločenských typov však vytvára schému, do ktorej sa musia vmestiť pomerne expresívne dejové projekty. Prirodzene, nezmestia sa, lebo do schém sa nezmestí nič zmysluplné. Rozhodne však nie je najpresvedčivejším stelesnením feministickej myšlienky románový fakt, že za každým zbabraným ženským životom je chlap, a keďže všetky ženské životy sú tu zbabrané, chlap je tu strojcom zla plaziaceho sa mestom, ba jeho rodová predurčenosť na násilie, znásilňovanie vládnutie nad ženami je možno aj na príčine civilizačného šoku, v ktorom sa práve nachádzame. Tak nejako to totiž z veľkej časti v Kovalykovej románovej koncepcii funguje, či vlastne nefunguje. Prečo sa dokonca vysnívané stretnutie s bratom musí končiť takmer oidipovským incestom? A prečo toľko iných samoúčelných nenormálnosti? Veď feminizmus je, ak sa nemýlim, výzva na  harmóniu, nie vojna za rodovú segregáciu.

Takže konštatovanie, že feminizmus prináša do slovenského literárneho kontextu nové naozajstné vzruchy, platí dosť podmienečne, resp. tento prozaický rok ju nepotvrdil. Zatiaľ mu chýba jemnosť a hlbší ponor do vzťahových súvislostí mužského a ženského princípu, teda azda to, čo sa ponúka v moderných feministických teóriách. Aj v podobách, v akých sa objavuje v tituloch tzv. ženskej literatúry (literatúry písanej pre ženy), má skôr charakter defenzívy proti presile mužskosti, ktorá ešte stále v nezaslúženej miere tvaruje náš svet. Viac kreativity sa azda vyskytuje v poézii.

Románová rieka

Je prinajmenšom paradoxné, že Slovensko ešte stále čaká na svoj román, keď v našom zozname sme narátali okolo 40 titulov románového charakteru, ďalších dvadsať tzv. ženských románov a viac ako 10 románov s historickou, kriminalistickou, fantazijnou alebo memoárovou tendenciou. Práve túto zradu spáchanú na poviedke ironicky komentuje Stanislav Rakús (1942), keď s príznačnou dávkou ironickej zádrapčivosti vysvetľuje genézu svojej románovej „trilógie“ zavŕšenej románom Excentrická univerzita (Koloman Kertész Bagala, ďalej len KKB): pôvodne chcel napísať poviedku, ale to, čo v nej chcel napísať, zvrtlo jeho zámer na tri romány. Keď k takejto argumentácii prirátame čitateľský hlad po príbehoch a autorské sebaprezentačné ambície, možno k románovým preferenciám už ani netreba nič dodávať. Rakúsov román je ukotvený dvoma sémantickými pólmi, medzi ktorými pulzuje vysoké napätie, no ktoré súčasne vytvárajú jeho významovú stabilitu: reálna situácia študentov rusistiky prešovskej univerzity v päťdesiatych rokoch minulého storočia a takmer metatextový idealizmus založený na poznaní a láske ku klasickej ruskej literatúre. Autor vidiaci do napätí tejto paradigmy si musel vytvoriť veľmi sofistikovaný rozprávačský systém, aby sa vyrovnal s touto napohľad literárnou zložitosťou, ktorá však má v jeho videní nepochybne aj charakter existenciálnej zložitosti. Dalo by sa povedať, že využil mnohé objavy postmoderny z oblasti rozprávačstva, a pridal k nim svoje vlastné, aby sa mu v podstate jednoznačný námetový pôdorys (absurdná situácia jednotlivca v totalitnom režime) nerozplynul v nič nehovoriacej hrubej všeobecnosti nejakej ideologickej jednoznačnosti. Jeho čarodejný rozprávač je zjednocujúci a súčasne rozdeľujúco analyticky, prísne rozlišujúci a zároveň pluralitný, pripravený kedykoľvek odovzdať svoje rozprávačské kompetencie, vyznačuje sa neskutočnou pružnosťou pri zmenách aspektov rozprávania, schopnosťou stvárňovať, opustiť momentálne nestvárniteľné a neustále generovať nové témy či situácie. Možno by sa dalo povedať, že popri rozprávačskej rafinovanosti hlavnými postavami Rakúsovho románu sú humor a irónia: rešpektujú presnosť, ale v tej istej chvíli ju relativizujú. Napriek jemnej rafinovanosti tvárnych prostriedkov je Rakúsov román jednou z najobsažnejších, najčitateľnejších a umelecky najpresvedčivejších generačných výpovedí v slovenskej próze o dobe a jej ambivalentných existenciálnych pascách.

Do kategórie hľadačských románov možno zaradiť aj druhý román poetky a poviedkarky Jany Beňovej (1974) Plán odprevádzania. Café Hyena (KKB), ak sa rozhodneme udeliť Beňovej textom tento prídomok. Beňová očividne fascinovaná mapami Osamelých bežcov takpovediac krokom mapuje neosobný terén bratislavskej Petržalky, aby v ňom a jeho bohémskych zákutiach pre svoju lyricky cítiacu hrdinku našla aspoň nejaké oporné body svojej osamelej existencie. Presne cielené rozprávačstvo je tu nielen vzdorom proti samote, ale najmä materiálom na zapĺňanie priestorov bytia podozrivých z vyprázdnenosti. Motív odprevádzania, napĺňajúci všetky príbehy, posvätné priestory, zabudnuté súvislosti, do nepamäti zasunuté zážitky i prázdne miesta sú tu nikdy sa nekončiacim pokusom o zblíženie, komunikáciu. Beňovej román má neobyčajnú schopnosť reagovať rovnako živo na hĺbkové stavy subjektu, na civilizačné otázky či politické aktuality. Jeho výrazová pluralita ide ruka v ruke s pluralitou videnia a cítenia.

Dnešný čitateľ bude mať dozaista čoraz menej porozumenia pre také textototvorné výkony ako opäť predviedol guru „textovej generácie“ Peter Macsovszky (1966) v kompozícii Hromozvonár (Kalligram) pripomínajúcej román. Vytrvalé vrstvenie fragmentov, metafragmentov, superfragmentov a megafragmentov bez komunikačného kľúča môže síce byť intelektuálnym dobrodružstvom na nevídanom stupni literárnej fajnšmekerskosti a textové superreality môžu ponúkať najonakvejšie pôžitky z vyvzdorovanej nezávislosti na realite, no aj najväčší fanatik coolliteratúry by mohol vytušiť, že je lepšie texty tvoriť než ich potvoriť.

Humor, irónia a sebairónia sú hlavnými energetickými článkami románovej tvorby Máriusa Kopcsaya (1968). Pravda, majú celkom inú povahu ako u Rakúsa. Sú skryté v najhlbinnejších štruktúrach Kopcsayových textov a odtiaľ priam diktujú ich zmysel. Aj Kopcsayovo rozprávačstvo vychádza z  iných princípov: akoby jeho ambíciou nebolo nič iné, ako nachytať situácie, veci, postavy a ich skutky v ich najbrutálnejšej každodennosti a z podtextovej hĺbky rozkryť ich absurdnú podstatu. Kopcsay aj preto zostáva v najnovšom románe Mystifikátor (Kalligram) pri svojom ťarbavom antihrdinovi (ironická autobiografická sebaprojekcia), no ako korekčný bonus k nemu pridáva o niečo akčnejšie, ale o nič menej absurdné alter ego, a oboch prikrýva, azda namiesto Boha, postavou mystifikátora, čím vlastne umocňuje absurditu svojho antihrdinu, lebo ho zbavuje ešte aj schopnosti konať absurdné skutky. Vytvoril takto slovenskú obdobu kafkovského sveta, v ktorej je všetko reálnejšie, ale v ktorom je aj absurdita absurdnejšia, vystupňovaná až do sebapopretia. Celé toto hromadenie každodenných banalít prekryté ambíciou hrdinov utiecť pred sebou a priradiť sa k masovej prázdnote je súčasne záznamom o absurdnom svete supermarketov, manipulácie a nepostihnuteľne riadeného odcudzovania, o beznádejnosti situácie ľudského jedinca odchovaného na ideách humanity, viery, morálky a svedomia, o tom, čo všetci neuvedomene prežívame na vlastnej koži. Keďže tvorba románov je predovšetkým mýtotvorbou, Kopcsay svojou prózou vytvára negatívny mýtus o „neznesiteľnej ľahkosti“ (Kundera) vygumovanej identity, ktorá nemá inú šancu, ako dať sa popísať cudzou identitou.

Do aktuálnej témy manipulácie veľmi výrazným spôsobom zasiahol aj  Peter Krištúfek (1973). Jeho román  Šepkár (Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, ďalej len Marenčin PT) postavil do role manipulátora povedomého politického bossa, ale znásobil svoju románovú potenciu iným druhom skrytého manipulátora – skrachovaného umelca, ktorý sa stal divadelným šepkárom. Toto zdvojenie je nielen podčiarknutím základnej témy a jej sémantickej ambivalencie, ale aj metaforickou víziou súčasného sveta vytváraného manipulovaním: manipulujúci duchovne prázdny boss je manipulovaný preduchovneným umelcom, aby spolu napriek svojej nezmieriteľne rozdielnej zaradenosti mohli manipulovať svet, ktorý nie je ani prázdny ani preduchovnený. Pravdaže, je to absurdná metafora, ale Krištúfek ju poskladal z reálne existujúcich detailov, ktoré okorenil svojou racionalistickou rozhnevanosťou, sarkastickým humorom a prenikavým zmyslom pre detail.

Do podobného súdka načrel aj anonym Oto Čenko v románe Ty nie si náš, teba zožerieme (Vydavateľstvo Slovart). Jeho románová tematizácia známeho prípadu únosu prezidentovho syna dlhé roky traumatizujúca slovenskú spoločnosť je síce príležitosťou na vysmiatie sa slovenskej malosti často balansujúcej na hraničných čiarach absurdity, no autorské vyvádzanie inšpirované postmodernistickými excesmi fabulovania, hyperbolizácie a recesistického žartovania robia z nahusteného tristopäťdesiatstránkového textu skôr mučivú čitateľskú povinnosť než zážitok z objavovania nových rozmerov starých vecí. Čenko do svojej kultivovanej románovej vízie bez vízie nepochybne dostal mnoho iritujúcich súvislostí, no používanie sarkastického humoru má svoje hranice, ktoré evidentne neodhadol.

Humor je hlavným príznakovým momentom recesisticky stvárnenej knihy ex natura rozprávača Ľuba Dobrovodu (1962) Ja velkáč (Ďateľ). Po predchádzajúcej knihe o malkáčovi autor opäť predviedol svoju výbušnú humoristickú fantáziu a nemenej insitné rozprávačstvo schopné do seba nabrať aj vážnu spomienkovú pravdu na doby minulé i prítomné. Kým prvú knihu chránil pred nadbytkom humoru detský aspekt rozprávania samočinne generujúci smiešne, v druhej sa bujarý rozprávač musí riadne prisiliť, ak chce zachovať humornú tenzúru svojho textu. A tým táto knižka stráca veľa zo svojho blahodarného peľu.

Do radu románových samorastov pribudla aj druhá kniha Pavla „Hiraxa“ Baričáka Kým nás láska nerozdelí: Hľadania (Hladohlas) z prostredia dnešnej najmladšej generácie. Autor s takmer existenciálnou úzkostlivosťou ukladá situáciu za situáciou, dialóg za dialógom, príbehovú sekvenciu za sekvenciou, ale čo ako sa usiluje zachovať vernosť jazyku, atmosfére, uvažovaniu a hodnotovým orientáciám mladých, vždy z jeho textov namiesto drámy vytŕča melodráma, namiesto citu sentiment, namiesto uvažovania mudrovanie. A kde chýba literárna štylizácia, tam nepomôže ani drsný jazyk, ani akčný príbeh, ani odvážne rozprávačstvo.

Nedá sa svietiť, prozaické písanie búrliváka a buriča Mariána Grupača (1973) čoraz nápadnejšie pripomína písanie P. Holku so všetkými jeho cnosťami i necnosťami. Viditeľne sa to ukázalo v románe Slová klamú! /Príbeh zrady a narodenia/ (Matica slovenská): autobiografický príbehový pôdorys, chlapsky drsná expozícia pozvoľna prechádzajúca až do melodramatickej citovosti, intelektualita substituovaná odvolávkami na slávnejších literárnych obľúbencov. Akoby si autor dával diktovať od akéhosi iluzórneho zdémonizovaného čitateľa, ktorý chce v dramatickom balení príbeh, lásku, sex a hry. A  tým je poznačené celé prísne jednoaspektové rozprávačstvo.

Dvoma románmi s krikľavo aktuálnym obsahom sa už po štrnásty raz uviedol Anton Rákay (1925). V oboch opäť využíva či nadužíva svoju lekárskoprávnickú profesijnú odbornosť, na ktorú v konštrukčnom príbehovom kŕči navíja závažné morálne obsahy. V prípade románu Základný inštinkt (Slovenský spisovateľ) sumarizovanie etických aspektov umelého prerušenia tehotenstva a umelého oplodnenia v dilematicky stavanom príbehu mladých ľudí, v prípade románu Hranice zla (VSSS) v podobne koncipovanom príbehu súčasných utečencov utekajúcich pred výbuchmi zla a ich plazivými dôsledkami zo svojich krajín a hľadajúcich si pokojné miesto pod slnkom. Pre oba romány je príznačné, že autor používa metódu rozprávačských blokov formalizovaných kapitolami, z ktorých každá je nadpísaná etickým exemplom z biblie alebo literatúry, čo v nadväznosti na vykonštruovanosť sujetu zvýrazňuje skôr moralitný ako mysliteľský charakter oboch diel.

Na literárnej scéne sa zhodou okolností stretli tri romány s autobiografickým pôdorysom s tematikou disidentstva z čias predokupačného socializmu a pookupačnej normalizácie. Kým Tomáš Winkler (1940) v príbehu básnika postihnutého normalizáciou z prostredia Martina (premenovaného v románe vajanskovskou konotáciou Kotlín) nazvaného ...dlho budeme mŕtvi (Matica slovenská) vidí ľudské charaktery deformujúcu normalizačnú absurditu predovšetkým v súradniciach kultúrneho odkazu, v dokumentárne koncipovanej knihe Júliusa Vanoviča (1935) Kronika nepriznaného času (Tatran) sa priveľmi pateticky zdôrazňujú najmä ideologické aspekty centristicky osobného príbehu. Próza kanadského emigranta Iľju Čičváka (1939) Keď bohovia nemrú (VSSS) je jazykom i literárnou štylizáciou priveľmi zakotvená v šesťdesiatych rokoch, čo v súčasných literárnych kontextoch pôsobí prinajmenej akontextovo. Rozprávačská jednoznačnosť všetkých troch titulov založená na priamočiarom rozvíjaní sujetu však väčšmi podporuje ich dokumentárnu hodnotu než ich umeleckú plasticitu.

Spomienkový román z prostredia kolibského hraného filmu Na hrane snov (CWW) vydal aj Adolf Lachkovič (1931).

Poviedkové rezíduá

Poviedka, ešte nedávno takmer výhradný žáner slovenskej prózy, akoby autorov prestala iritovať. Dôvody sú síce pochopiteľné, ale najlepšie výkony v tomto žánri (Balla, Hlatký, Jaroš, Lenčo) dokazujú, že poviedka je predovšetkým výzvou na umelecky náročné autorské sebaprojekcie.

Tohtoročné poviedkové zborníky si však náročnosť tejto výzvy nie celkom prisvojili. Sú zaiste aj výsledkom literárneho názoru porôt a zostavovateľov, a autorská prítomnosť v nich preto nemusí byť reprezentatívna, no z toho, čo sa v zborníkoch objavilo, akiste nikto zreteľne nevyčíta nijaký výraznejší ťah na žánrovú či literárnu inováciu. Zborník literárnej súťaže  Poviedka 2008 (KKB) pod zostavovateľskou taktovkou Petra Darovca prináša na rozdiel od predchádzajúcich ročníkov trinásť nových, literárne či knižne zatiaľ neetablovaných mien (Ivana Dobrakovová, Richard Pupala, Fero Sklenár atď.), ktoré síce prezentujú solídne textotvorné výkony, avšak ich myšlienková či estetická angažovanosť je už problematickejšia. Zborník Fantázia 2008 (Ivan Aľakša) taktiež prezentuje nezavedených autorov žánru fantasy (Lívia Hlaváčová, Zuzana Gajdošová, Jozef Karika), no je relevantný najmä tým, že dokazuje kvalitatívny vzostup autorského zázemia domácej fantastiky.

Presvedčivým poviedkárskym exemplom je zbierka 29 prozaických miniatúr autorskej značky    (1967) s názvom Cudzí (KKB), ktorá jednak dokumentuje autorovu novú orientáciu smerujúcu ku komunikatívnosti a významovej mnohoznačnosti, jednak autorovu schopnosť dostať na poviedkovú miniplochu maximum informácií, ktoré vo svojej estetickej zovretosti vytvárajú dráždivú ironickú otvorenosť nabitú znepokojivými obsahmi, v ktorej badať výraznejšiu motiváciu zachytiť sa o niečo výsostne ľudské. Podobnou vycizelovanosťou sa vyznačujú aj poviedky  Edmunda Hlatkého (1954) zo zbierky Abraka dabraka (KKB), hľadajúce v drsnom odcudzenom svete keď nie novú koncepciu života, tak aspoň záchytné body pre jeho zmysluplnú duchovnú projekciu. Aj v jeho mnohoznačných textoch často smerujúcich k metafyzike a ezoterizmu priam hmatateľne cítiť perfekcionizmus literárnej štylizácie.  Peter Jaroš (1940) si vo svojej tridsiatej knihe  Samochod srdca (Agentúra Signum) dožičil „úlet“ k poviedkovým miniatúram, ktoré však naplnil takmer poetickým obsahom. Z Jarošových textov sa pritom nestratila ironická nespokojnosť, ktorá však poviedkam na pozadí noblesného videnia existenciálnych apórií života a smrti nebráni vypovedať o žeravej potrebe ľudského porozumenia, ochoty komunikovať a humanisticky sa solidarizovať. O svojom umeleckom majstrovstve v krátkych žánroch opäť presvedčil  Ján Lenčo (1933), keď v poviedkovom výbere Vražda v márnici a iné poviedky (Knižné centrum) s príznačnou naliehavosťou akcentuje myšlienky ľudskej slobody, zodpovednosti a humanity v súčasnom i historickom osvetlení.

Poviedkové knihy nerovnakej kvality napísali aj  Igor Gallo (Biele noci Atom klubu,  VSSS),  Viera Švenková (Rozmarná láska, Regent), Jozef Špaček (V ulitách, MilaniuM), Vladimíra Komorovská (Všivavé osudy, VSSS), Miloš Zvrškovec (Tieň na úteku, Artis Omnis), Mário Polónyi (Poviedky, Mezera), Emil Benčík (Rebrík do neba, vlastným nákladom), Maroš Andrejčík (Cartel A, VSSS),  Ján Kurilla (Vysoké oblaky, vlastným nákladom), Ján Koštial (Krátke prózy, VSSS).

Žánrové všeličo

Rozšíril sa aj autorský a titulový register kriminálneho a detektívneho žánru:  Daniela Kapitáňová –  Vražda v Slopnej (Vydavateľstvo Slovart), Emil OsifOsudové stretnutia (Ikar), Dominik Dán (Hriech náš každodenný, Knieža Smrť, obe Vydavateľstvo Slovart), Marek ZákopčanMesto tieňov  I, II, Zradná vášeň všetky Ikar).

V oblasti románovej fantasy zabodoval u čitateľov i kritiky Štefan Konkol titulom Pohrobok, ktorý je dokladom, že tento typ populárnej literatúry môže mať domovské právo aj u nás a pritom môže svojou kvalitou pokojne konkurovať hojne vydávaným zahraničným autorom.

Pribudlo aj niekoľko humoristických titulov: antológia prózy, poézie a satiry autoriek klubu Femina Keď život šplechne do očí (Axima), humoristické fejtóny  Kataríny Petkaničovej Granátovník na ľade (ESA), satirické poviedky Berca Trnavca Slovák nepotrebuje viagru (VSSS), výber z tvorby nebohého Andreja Reinera Tati... (Asociácia dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok).

Roztopašnou knihou na pomedzí literatúry faktu a esejistickej beletrie sa opäť prezentoval Boris Filan (Bratislavské krutosti, Vydavateľstvo Slovart), novým titulom románového historického seriálu o Alžbete Bátoriovej  Andrej Štiavnický (Kliatba Alžbety Bátoriovej, Ikar), esejistickými príbehmi o svetových katastrofách Fero Rajec (O deň skôr, vlastným nákladom), príbehmi zo života s morálnym apelom Martin Jančuška (Druhé prikázanie, VSSS), knihou z televízneho seriálu  Andy Kraus (Panelák, Forza Music), paródiou na literatúru faktu s horolezeckou tematikou Branislav Jobus (Až na vrchol, Edition Ryba).

Zaujímavým titulom je kniha autora menom Július Muži, ženy deti a pes (Proti prúdu) s obdivuhodným šarmom rozprávajúca o bezdomovcoch a ich osudoch.

Zo záplavy titulov tzv. ženskej literatúry spomeňme aspoň najvýraznejšie: romány Táne Keleovej-Vasilkovej Rozbité šťastie a Nataša (Ikar),  Denisy Fulmekovej Jedy (Ikar), Anny Lackovičovej Modlitba k sv. Imidžovi (Ikar), Kataríny Gillerovej Tajomstvo zadnej izby (Slovenský spisovateľ), Karin Lászlovej Kríza kráča svetom (VSSS), Martiny Solčanskej Počkám tu na teba (Ikar),  Dominiky Ponechalovej  Punková princezná (Slovenský spisovateľ),  Zuzky Šulajovej  Dievča z minulosti, Slovenský spisovateľ),  Beaty Bazalovej  Ako na hojdačke (Arkus),  Eriky Ridziovej  Na konci dúhy (Artemis),  Ady Augustovej  Tigria diéta (Ikar),  Jany Pronskej Bosorkina dcéra (Slovenský spisovateľ) a Táne Luckej Pavučina.

 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013