IV. Šestnáste stoletie


 

IV. Šestnáste stoletie


Poézia XVI. stoletia


V dejinách literatúry do XV. stoletia kladie sa definitívny úpadok cirkevného hymnu latinského. Zanikol s ním básnický druh, ktorý sa rozvíjal cez celých tisíc rokov a je pre literatúru stredovekú najpríznačnejší. Je to najzreteľnejším symptómom zapadania stredoveku vôbec.

Zapadala so stredovekom veľká epocha európskeho ľudstva. Epocha, v ktorej sa na troskách rímskeho impéria vykryštalizovala nová Európa, svetonázorovo, napodiv zjednotená, spolčená i dosť jednotným právnym poriadkom i nadto ešte spoločným jazykom svojej učenej a vládnúcej vrstvy. Táto jednota pretrvala mnohé vonkajšie nárazy i vnútorné krízy. Z jej tichej práce ducha, intelektu i citu tvoril sa fond, z ktorého vo veľkej miere i dnes žijeme.

Svet stredoveký roztápať sa začal účinkom rozličných prúdov. Pre prúdenie duchovného života vôbec prvotriedneho významu faktorom stalo sa kníhtlačiarstvo. Kto sa zamyslí o ňom, pochopí to. A kníhtlačiarstvo šírilo sa rýchle. Gutenberg vynašiel svoj krám roku 1456, a roku 1468 bola už tlačiareň v Plzni, 1473 v Budíne, roku 1478 v Prahe. Z prúdov duchovných renesancia a humanizmus udomácňovať sa začali v učených vrstvách slovenských za kráľa Matiáša Korvína, ktorého režim bol tým smerom výrazne namerený. Ako kráľ podľa srdca humanistického ospevoval ho latinskými veršami i Bohuslav Hasištejnský z Lobkovíc, najprednejší humanistický básnik český. Z prúdenia náboženského zas hlboko do života Európy, Čiech, Uhier, a najmä Slovenska, zasiahla reformácia Lutherova, ktorej prvý akt datuje sa roku 1517 a prvé stopy na Slovensku hojne ešte za života Lutherovho. Turčianski páni z Revy korešpondovali s Lutherom priamo. Politický motív, ktorý toto všetko zvláštnym spôsobom zauzlil, bol turecký nápor, ktorý obyvateľstvo strednej Európy zomkol už pred bitkou Moháčskou (1526) a ešte pevnejšie po nej. V Čechách a v Uhorsku nastolený bol s Ferdinandom rod habsburský, tým dostávali sa Čechy a Uhorsko, značne na Slovensko vytisnuté, do jednotného duchovného pulzovania. Tablic spomína, ako mnoho učených ľudí slovenských pôsobilo v tomto století v Čechách a na Morave. Ferdinand doniesol zo Španielska stáletú tradíciu vládnutia, proti ktorej však budila sa reakcia i v Čechách i v Uhrách. Tradícia habsburská bola totiž antitézou toho, čo zo života národov strednej Európy pomaly, spontánne vyrastalo ako závdavok doby novej.

Z takéhoto rozpoloženia rodil sa nový duchovný život i na Slovensku. V literatúre našej, v XVI. století ešte skúpej, zrkadlí sa z neho už všeličo. V epike náboženskej, v legendách, doznieva pekná poézia stredoveku, kým zas v lýre, piesni náboženskej, kryštalizuje sa citovo a sčiastky i dogmaticky nová viera protestantizmu. Epika historická, zachovávajúca hodne i z koloritu a z atmosféry storočia, predstavuje pomery politické: Slovensko medzi dvoma mlynskými kameňmi, Turkami na jednej a Nemcami na druhej strane. Zo svetskej lýry ostali nám len trosky, ona zatienená bola slávou veršov latinských, učenými rektormi na spôsob klasickej poézie skladaných, ktorých sklad je dosiaľ málo preskúmaný.

Stoletie XVI. chápeme do prvých desaťletí stoletia nasledujúceho, ktoré je významným medzníkom i v Čechách i na Slovensku. V Čechách nešťastnou Bielou horou (1620), na Slovensku osamostatnením a cirkevným zriadením evanjelictva.


NÁBOŽENSKÁ EPIKA


Legenda je básnický druh epiky výrazne stredoveký, kresťanský. Okrem balád prostonárodných ony boli u nás asi najstaršou veršovanou epikou. Vo verziách staročeských máme už v XIII. a XIV. století mnoho legiend (o Panne Marii, Apoštolích, sv. Jiří, sv. Dorote, sv. Kateřine a i.), ale priamych dôkazov o tom, že by boli bývali známe už vtedy i na Slovensku, nemáme. No epické prvky starých cirkevných piesní, u Slovákov dodnes spievaných, zachovávajú všeličo z tematiky starých legiend. Tak napr. O blahoslavené Marii Panne (Tr. 317) s dejom zvestovania a návštevy v dome Alžbetinom je skladbou Tranovského, ale opiera sa nepochybne o starší sujet, výrazne katolícky. Podobne staršie jadro majú skladby Pamatajme na svatých skonání (Tr. 325) a Svaté apoštoly (Tr. 326), z ktorých prvá vykladá spôsob smrti štrnástich svätých, druhá chváli prácu dvanástich apoštolov. Verne zodpovedajú dejom známych biblických parabol legendy o Synu marnotratném (Tr. 523) a o Bohatci a Lazárovi (Tr. 613), ale okrem tematiky niet v nich zvláštnej starobylosti ani zvláštneho umenia. Obšírnou, ale novšieho dáta legendou je skladba O pádu prvních rodiču v raji, ako je rozložená pod č. 187 v dnešnom usporiadaní Tranoscia. Má už päťdesiatpäť veršov. O niečo staršou zdá sa byť skladba na tú istú tému pod č. 186 s dlhým monológom Adamovým, vykladajúcim udalosť pred zavretými už bránami raja. Ešte viac prvkov legendárnych dalo by sa vylúskať z prostonárodných povestí. Ich rozbor by ukázal, koľko ich vpili ony do seba v svojich drakobijcoch, pustovníkoch, Matajoch, nehovoriac ani o celom cykle rozprávok o putovaní Krista Pána so sv. Petrom po slovenských dedinách. Azda o obľúbenosti legiend svedčí i hojnosť krstných mien podľa Kataríny, Doroty, Barbory. No hoci všetko hovorí o tom, že legendy, ako u Čechov a Maďarov, známe boli dávno i u Slovákov, okrem jednej ťažko by ich bolo v tej forme, v akej sa nám zachovali, datovať staršie ako XVI. stoletím.

Spomenutú jedinú výnimku cítime v legende, ktorá sa odrieka veršami pri Chodení s hadom na Nový rok (Sp. II, 65). Je to legenda o prvých rodičoch. Stručná a podmaňujúca svojou prostotou:


Išiel pán boh až do raje,

Adam za ním pokľakaje:

Všecky stromy užívajte,

len ten jeden zanechajte,

ktorý stojí vprostred raje,

bielym kvetom prokvitaje.


Neposlúchli príkazu Božieho, vyhnali ich z raja:


Dal im pán Boh dve motyčky,

aby išli na viničky:

Tu orajte, tu kopajte,

Tak si chleba nabývajte.


Legenda známa je i v Čechách a jej nápev zaznačený je u Erbena – Martinovského (II, 66). Najstarší záznam slovenský je v kancionáli turolúckom. Má ona chuť zvláštne ľudovú, zemitú. Ostatné legendové skladby zdajú sa byť mladšími od nej, ale i umelejšími.

Nad všetky epické prvky cirkevných piesní vyčnieva umením a nepochybne i starobylosťou Píseň o Zuzane (Tr. 638). V značne umelej forme vykladá sa tu podľa starozákonnej Knihy Danielovej o studlivej Zuzane, téme obľúbenej i vo výtvarnom umení. Dvaja starci, nepraví sudcovia, ustriehli krásnu Zuzanu, v zákone božom vzdelanú, v cnostiach prekvitajúcu, v záhrade (nahú). Keď nevyslyšala ich žiadosti, udali ju falošne a sami na smrť odsúdili. Uväznená nariekala peknými lyrickými veršami, Boh vyslyšal jej modlitbu. Svätý duch vzplápolal v Danielovi i odhalil podvod sudcov (jeden z nich svedčil, že videl Zuzanu pod stromom „lentiškom“, druhý, že pod „svidou“). Za históriou nasleduje mravné naučenie, napodiv obšírne, bohatej invencie, detaily vychutnávajúce:


Jak jméno Zuzana

ružičku znamená

příliš spanilou,

tak mi dej prokvitať

k životu vydávať

ni přemilou,

bych pak nikdy nezvadla:

Jezu, lilium radostné,

prokvitej vždy ve mně.


Je to približne tá istá forma, trikrát trojdielna, ktorú máme v svetskej epike XVI. stoletia (Pieseň o Siládim a Haďmázim); to určuje približne i vek našej legendy. Keď skladateľ apostrofuje sudcov menom „Tí starí šibali“ – prezradzuje i zmysel pre humor.


O TEOFILOVI ENGLICKOM


Tej istej formy, no v kompozícii nepomerne bohatšia, vo vyvedení nádhernejšia, je Legenda o Teofi1ovi englickom, ktorú sme našli v rukopise turolúckom (str. 257). Legenda uvedená je strofou i obsahom i formou veľmi podobnou úvodu Piesne o Siládim a Haďmázim takto:


Poslyšte mile,

co chci spívati,

teďtéto chvíle

vypravovati,

co se někdy stalo

povím vám krátce,

k večné památce,

pozorujte málo.


V legende, ktorá tou istou strofou plynie ďalej a má niekoľko zrejmých slovakizmov, vykladá sa o slobodnom mládencovi, bohatom a mocnom i bohabojnom, z anglickej krajiny, ktorý si bral za ženu pannu rovnako cnostnú. Mladoženích, horlivý v písmach, keď sa deň svadby blížil, prosil Boha, aby mu poslal za hosťa anjela Rafaela, ktorý by ich ochraňoval, ako kedysi cnostného Tobiáša. Boh vyslyšal modlitbu. Rafael prišiel v podobe neznámeho mládenca na krásnom koni a po svadbe zas on pozval mladoženícha k sebe. Na tretí deň išiel Teofil na koni vrátiť návštevu a prišiel na pole prekrásne, odtiaľ k zázračnému mestu, do ktorého keď bránou vkročil, nemohol sa dosť prenadiviť. V zámku posadili ho za stôl a hostiteľom bol mu sám Kristus Pán. Teofil chcel tu naveky ostať, no smel ostať len chvíľočku. Kristus Pán ho poslal naspäť a anjel ho vyprevadil smutného. Klusajúc na koni k svojmu zámku, divil sa. Ľudia ho nepoznali. Len keď sa dal s nimi do reči, pomaly sa vyjasnilo: Teofilova chvíľka v nebi trvala tristopäťdesiat rokov. Keď sa on, ktorý jedol už pokrm nebeský, dotkol pokrmov zemských, ošedivel ako sneh. Zavolal kňaza a cnostne dokonal.

V legende tejto, vo všetkých detailoch pekne vyvedenej, nádherný je najmä prístup k nebeskému mestu, ktorý sa rovná najkrajším opisom prostonárodných rozprávok. Teofil, jazdiaci už chvíľu veľmi dlhú, badá, že pole zrazu prekrásne zakvitá v slnci, vtáctvo je „preušlechtilé“ a spieva „líbezně“, až srdce plesá. Tu zrazu mesto, zo zlata a perál vystavené! Cesta k nemu drahým kamením vysypaná! Pri zlatej bráne pristaví pútnika strážny anjel a velí dolu z koňa a vyzuť nohy! Tak po stupňoch diamantových vošiel Teofil do prepodivného paláca, kde v plnom majestáte skvel sa sám Syn Boží…

Neskúmajúc, nakoľko je pôvodá, alebo závislá od cudzích vzorov táto legenda, môžeme ju pripočítať nesporne k najkrajším plodom našej starej epiky. A zvláštne: je v prekvapujúcom akorde s dvoma významnými plodmi slovenskej poézie z jej plného rozvitku: s Vajanského Vilínom sujetove a s cyklom kozmických sonetov Hviezdoslavových (1886) morálom.. Mládenec, túžbou svojou dobývajúci večnosť, zrazený je odtiaľ prísnym slovom: len keď v pobožnosti život svoj dokonáš… Tak i u Hviezdoslava: „Späť! – Príď, až mzdu zaplatíš.“ Nemýlime sa azda ani v tom, keď pokladáme túto legendu za približne súčasnú s Piesňou o Siládim a Haďmázim, i keď ju uvádzame ako nový argument za slovenský pôvod tejto historickej balady.


INÉ LEGENDY


V Kollárových Spievankách máme ešte legendy tri: Píseň o Červeném kameni a Červeném vítězi (Sp. II, 450), O svatém Jiří (Sp. II, 455) a O Sibyle (Sp. II, 457). Prvá, o ktorej sa Kollár domnieva, že vyvrela ešte z praslovanskej studnice, nám nezdá sa byť príliš starou. Je to skladba, ktorej sujet je z prostonárodnej rozprávky slovenskej, do ktorej skladateľ vtiahol niekoľko hesiel topografických a historických (Nový Budín, uherský kráľ, Turecká zem, Dunaj) a v závere i dvoch svätých (sv. Martin a sv. Jur), aby bol titul vyberať piesňou touto na kláštor alebo na kostol. („Aby ste se na mne nezapomenuli a jeden též každý po penízi dali“.) Pieseň má niekoľko pekných archaizmov a slovakizmov (kňahna, šteňa gubatuo a podobne). Druhá je známa legenda o Jurovi – drakobijcovi, vyslobodzujúcom kráľovskú dcéru. Skladateľ, pravda, vo všetkom vidí alegóriu:


Svatý Jirí znamená Krista Spasitele

a drak satana, zlého neprítele,

panna církev svatú.


Drak v legende sa zdvihol „jako veliký vuol“, a keď ho sv. Jur sťal, dvadsaťtisíc ľudí uverilo v Krista. Tretia legenda O Sibyle, zdá sa byť pôvodu českého (král Jiříček, vocas, a podobne), hoci jej text v turolúckom kancionáli je veľmi slovakizovaný.

Legendy a v ich veršoch obsažené „životy svatých“ sú lektúrou výrazne katolíckou, ktorej korene sú hlboko v stredoveku. Cez ne ovanie nás všeličo zo skutočnej atmosféry tejto veľkej periódy európskeho ľudstva. V stredovekom svetonázore bola veľkorysá antitéza dvoch univerzálnych princípov všelijako lomená a rozkladaná. A to je vlastne na dne i všetkých našich legiend. Antitézu boha a človeka máme v legende o prvých rodičoch i v legende o zvestovaní. V prvej je rozídenie Boha s človekom, v druhej ich podivné snúbenie, ktorého podstata ostáva vždy zázračnou a mnohovýznamnou. Rozídenie a spojenie alegoricky v jednom celku predstavuje sa parabolou o márnotratnom synovi. Podobná antitéza ukazuje sa v predstavení životov, života pobožného a bezbožného, s Bohom a proti Bohu, život pobožnej Zuzany a hriešnych starcov. Výdatným prameňom inšpirácie básnickej je antitéza sveta viditeľného a neviditeľného, neba a zeme, v najpravdivejšom zmysle. Ona je témou paraboly o Bohatcovi a Lazarovi, ňou vyrovnáva sa etický rád večnosti. Opravdivý svet je stredovekému básnikovi vždy z tamtej strany hrobu. Tu je svet plaču a mnohých hriechoch. „Dosť sa oni naplakali“ sú záverečné slová legendy o prvých rodičoch, vyhnaných z raja. Čím význačnejší sú v tomto svete prívrženci onoho, tým väčším nebezpečenstvám sú vystavení. Ak chceš verný ostať, máš pred sebou dve cesty: hrdinskosť (sv. Jur) alebo martýrium (pieseň o apoštoloch). Ale zvláštny je u stredovekého človeka, svetom týmto hmotným opovrhujúceho, inštinkt transcendentný. On za hrob transponuje si predstavy výrazne zemské, hmotné. V legende o Teofilovi Kristus Pán býva v najnádhernejšom paláci a pri jeho stole sa hoduje. To je nie grécky Hádes, ale omnoho skôr Olymp, lenže prenesený z prírody do civilizácie stredoveku, v ktorého svete sú síce tiene, ale i svetlá, sú pošmúrnosti, ale i jasnosti zvrchované. Nadovšetko však sú pri zvláštnej univerzálnosti veľmi vyhranené kontrasty, v poézii často dojemne preklenované. Kontrapozícia otca a syna a ich zmier v parabole o márnotratnom synovi je ich prototypom a na nejednom delektovala sa neskôr znova poézia romantizmu.


NÁBOŽENSKÁ LÝRA


Ako v legendách i v náboženskej lýre doznieva predne stredovek, no postupne prelamuje sa ona do zvukov, aké stali sa neskôr obsahom poézie novodobej.

Nevieme, či staročeské hymny katolícke: Svatý Václave, Bůh všemohoucí, Vstalť jest této chvíle známe boli na Slovensku. No veľmi zdomácnela u nás česká Narodil se Kristus Pán, veselme se, kladená ešte do časov predkarlovských, a pošmúrna Když Pán Ježiš přijde k soudu (Tr. 985, mylne Tranovskému pripisovaná, Mocko 93), ktoré s mnohými inými piesňami (medzi nimi i piesne Husove) prešli zavčasu do slovenských kancionálov. Mocko odhaduje počet staročeských piesní už v kancionáli Pribišovom (1634) na šesťdesiat, pravda, temer zatoľko bolo u Pribiša už i piesní pôvodu slovenského.

Cez staršie české preklady prešli do slovenských kancionálov a do úžitku slovenských evanjelikov, sčiastky i katolíkov, z plodov stredovekej latinskej hymnológie medzi inými tieto slávne hymny: Ambrózova Te Deum laudamus (Tě Boha chválime, Tr. 289), zložená údajne na Veľkú noc r. 387, keď Ambróz pokrstil Augustína; Fortlinatova Salve festa dies (Takť jest ten den slávny, Tr. 224); Francúzskeho Róberta Veni sancte (Navštěv nás Duchu svatý, Tr. 267); Abélardova: Mittit ad Virginem (Pán Bůh všemohoucí, Tr. 20); Tomáša z Celána: Dies irae, dies illa (Když ten přijde přehrozný den, Tr. 986) a iné. Všetky tieto preklady prišli k nám z Čiech a boli už dávno pred Tranovským. Napr. český preklad Veni sancte je už v bratrskom kancionáli r. 1501, pochodí tedy najneskoršie z XV. stoletia. Preklady, tak ako sa u nás dnes spievajú, apretoval zväčša Tranovský, a sú dobré, pekné a výrazné. Napr. spomenutá Te Deum, pieseň žalmového charakteru, voľného verša:


Boha chválime,

Hospodina vyznáváme.

věčného Otce,

všecka zeme v poctivosti má.

Tobě všickni Anjelé,

Tobě nebesa i všelijaké Tvé moci,

Tobě Cherubín i Serafín

ustavičným hlasem volají:

Svatý, svatý, svatý,

Hospodin, Bůh zástupů,

plná jsou nebesá i zeme

velebnosti slávy Tvé, Pane.

(Tr. 289)


Spomenutý už kancionál Pribišov ukazuje nám i počiatky pôvodnej náboženskej poézie slovenskej. Pripadajú ony zväčša do XVI. stoletia. Daniel Pribiš, rodák liptovský, farár, harhovský (na Spiši), s prekladom katechizmu a s knihou modlitieb v jednom zväzku vydal i prvú zbierku nábožných piesní (Písně duchovní) v Levoči r. 1634, nákladom Kataríny Thurzovej, dcéry Juraja Thurzu, vydatej za Stefanom Tökölim. V tomto kancionáli, jazykovo napodiv slovenskom (niekteré, liečí, navracia, berie atp.), máme prvú zbierku starých cirkevných piesní slovenských. Pred ním bývali asi kancionále rukopisné, no nezachovali sa. O dva roky za Pribišovou vyšla slávna kniha Jura Tranovského Cithara Sanctorum (1636), od tých čias mnoho ráz vydávaná a neprestajne rozmnožovaná. Z mnohých vydaní Tranoscia (Tranovského Cithary) osobitne treba vyzdvihnúť vydanie Daniela Horčičku z r. 1684. Daniel Horčička, i Sinapiom zvaný, autor knihy Neoforum latino-slavonicum, bol mužom zvláštneho filologického a literárnohistorického interesu. Pri novom vydaní Tranovského pozbieral staré rukopisné kancionále slovenské a doplňoval z nich, takže jeho vydanie stalo sa z tejto stránky výdatným prameňom.

Z anonymných piesní Pribišovej zbierky Mocko za pieseň slovenského pôvodu pokladá medzi mnohými inými pôstnu pieseň Poděkujmež Pánu Bohu, ktorá s textom kde-tu zmeneným (Poděkujmež Kristu Pánu, Tr. 176) známa je i dnes. Je to pieseň o umučení, krátka a výrazná. Obraz žalostiacej pod krížom matky (Lámala matka své ruce atď.), obraz výrazne katolícky, je nepochybne reminiscenciou na slávnu stredovekú, asi Jacoponeho Stabat mater dolorosa, známu i v preklade staročeskom Stáše matka božie žalostieci, ale skladateľ piesne hľadí i na tento starý zjav svojimi očami. Že autorom piesne bol Slovák, prezrádza i jazyk. V dnešných kancionáloch spieva, sa napr. druhá strofa správnou češtinou, ale s pokazeným rýmom: „Třiatřicet roků pracoval, když na dřevě kríže umříti měl“; ale vo vydaní Prlbišovom rým bol ešte správny a slovenský: mal. Túto pieseň treba pripočítať asi k najstarším piesňam slovenským; zároveň svedčí ona o peknej úrovni našej náboženskej poézie hneď v počiatkoch. Zo starého fondu Pribišovho známe sú ešte piesne: Pane Bože všemohoucí náš (Tr. 820), Zhlédniž na nás, Hospodine (Tr. 533), Bože můj jediný (Tr. 553), ktorej začiatočné písmená podľa strof dávajú meno BARBARA, Dobroty, lásky plný (Tr. 615), podobne akrostichon na meno Dorota a i. V jednej z týchto starých piesní (Tr. 619) hovorí biblický kráľ Dávid v prvej osobe, vykladajúc život svoj od narodenia, miestami („Když jsem pod stromem sedal, maje struny spravené a zvučně natažené, zpívaje hrál sem vesele“ atp.) celkom poeticky.

Niektorých skladateľov nábožných piesní XVI. stoletia známe už i podľa mena.


JAN SILVÁN

A OSTATNÍ PEVCI STOLETIA


Ján Silván je prvý z nich, a to nielen veršovník, ale i básnik skutočný. Pokladali ho často za Čecha, lebo pôsobil v Klatovsku a umrel v Domažliciach r. 1572. No jeho prímenie „natione Pannonius“ jasne ukazuje jeho pôvod slovenský. Rok pred smrťou vydal zväzok svojich piesní Písně nové na sedm žalmů kajících a na jiné žalmy (1571), v ktorom sú i piesne značne staršieho dáta. Tak o žalmovej piesni Z hlubokosti volám k Tobě, ktorá sa spieva „na tu notu, jak o Krále Ludvíka porážce“, poznamenáva autor, že „jest složená léta 1536 v mých velikých těžkostech a protivenstvích“. Nevieme, aké to boli protivenstvá a či boli už v Čechách alebo ešte doma. V tej istej piesni preklína „švábsky punt“. Vieme, že v banskej vzbure zvolenskej, ktorá sa končila roku 1527 dvoma popravami ohňom na základe zákona „luterani comburantur“, bola i otázka národnostná, nemecká. Mohol byť Silván do tejto udalosti nejako zapletený alebo v súvise s ňou nevinne stíhaný. To by v „protivenstvách“ emigranta potom jasne ožívali úzkosti vtedy prežité („muži lživí bez mé viny soužili mne na vše strany“) i túžba pomsty („tak vy zrádní falešníci, jenž stavíte šibenici, budete na ni sami zavešeni“), ba i postavy osobných záškodníkov, ktorých Tablic nepochybne správne cíti v apostrofách Jezábely („A ty, Jezábel ukrutná!“) a Judáša. Pravda, mohol mať Silván akékoľvek „protivenstvá“ aj inde, aj v Čechách, tak ako jeho výrazné ô (muoj, tuoj, muož, buoh) nemusí byť stopou rodného nárečia. V niektorých piesňach svojich hovorí Silván za celé evanjelictvo, ony sú predchodcami toho druhu piesní, ktoré sú známe neskôr pod názvom Naříkání církve svaté. Taká je jeho pieseň Poražený lid na světě, v ktorej cirkev žaluje rytmom stredovekého žalmu:


Lační vlci roztrhali,

stádo boží rozptýlili,

choť Kristova plače, kvílí.


Rozumie sa, že choť Kristova, predstava, vzniklá z Piesne piesní Šalamúnovej, je cirkev. V piesni Rozpomeň se, mládenče výborný Jaroslav Vlček cíti i trochu osobnej elégie básnikovej, náreku za pominutím mladosti. Iste je tak, dokladáme len, že stesk Silvánov za mladosťou je nevyhnutne i steskom za domovom. A nostalgiu cítiť i v piesni, ktorá je akrostichom na meno autorovo a dosiaľ sa spievava u slovenských evanjelikov (Slušíť na to každý čas mysliti, Tr. 959). Ona končí so vzdychom: „Svet pomine i marnosti jeho: Pospěš každý vyjíti ven z něho, hledej bytu svého v nebesích věčného.“ To je zvuk čistej lýry, necirkevnej. Už Blahoslav bol tej mienky o Silvánovi, že je viac básnikom svetským než cirkevným.

Doma, na Slovensku, Silván mal nábožných pevcov, vrstovníkov troch: boli to Jur Bánovský, Andrej Cengler a Ján Pruno Fraštacký. Bánovský, vlastným menom akiste Sklenár, pochodil z Bánoviec, bol rektorom školy v Žiline, „vir clarissimus“, umrel r. 1561. Cengler bol od r. 1560 rektorom školy ružomberskej, ktorú založil Illésházy, potom bol tamže farárom. Tretí, od predošlých mladší, Ján Pruno, mal život dobrodružný. Narodil sa vo Fraštáku a učil sa v Jihlave na Morave. Roku 1577 išiel do Nemecka, kde sa štyri doky potĺkal po školách v Illefelde, Jene, Wittenbergu, Lipsku, začas napomáhaný Ondrejom Balášom z Ďarmôt, viac však udržujúci sa z vlastnej sily. Roku 1581 stal sa rektorom fraštackého gymnázia, odkiaľ vyšiel ešte raz do Wittenbergu. Neskôr stal sa rektorom v Trenčíne, kde r. 1586, mladý ešte, umrel. Všetci títo traja mužovia, zdá sa, hojne básnili, ale z ich tvorby zachovalo sa nám málo. Bánovskému, o ktorom vieme, že mal mnoho piesní, motet a antifón slovenských, dnes s istotou pripísať možno len jednu pieseň, vianočnú Bůh se nám nyní narodil (Tr. 43), ktorá zachováva jeho meno v akrostichu. Od Cenglera, tiež s akrostichom vlastného jeho mena (Cengleraus), máme pieseň Clovek hříšný v světě jsoucí (Tr. 913), bohatú v myšlienkach i nálade, ktorá sa akiste mylne udáva ako preklad z maďarského. Tablica o maďarskej pôvodine presvedčovala „nota žalostná a člověka jakoby do smutného nějakého vytržení přivozující“. Tretí, Pruno Fraštacký, vydal Katechizmus latinsko-slovenský, ku ktorému pripojené bolo viac piesní, ale väčšinou prevzatých zo starších českých kancionálov. Prunovi samému pripísať možno s istotou len veršovaný latinský a slovenský úvod katechizmu, latinské verše sú plynné distichá:


Zoile, miraris, cur prodeat iste libellus

Haec Christi dentur cur pia scripta gregi?


Slovenské verše sú ich pomerne nemotornou slovenskou parafrázou veršom jedenásťslabičným:


Zoile, zanech svého utrhání

pfi katechisma tohoto vydání atď.


(Tb. l, XXXI)


Na rozhraní XVI. a XVII. stoletia stoja dve významné postavy básnické: Vavro Benedikti a Eliáš Láni. V nich vyvrcholilo všeličo zo snáh XVI. stoletia.

Vavro Benedikti z Nedožier, muž znamenite učený, narodený v Nedožeroch (pri Prievidzi) roku 1555, učil sa v Jihlave a sám stal sa rektorom školy v Uhorskom Brode, neskôr profesorom matematiky a rečí antických na filozofickej fakulte v Prahe, prorektorom i dekanom, umrel r. 1615. Muž tento, v literatúre aj ináč pamätný, význam pre dejiny poézie vydobyl si knihou Žalmové někteří v písně české na spůsob veršů latinských v nově uvedení a vydaní, ktorá vyšla r. 1606. Náklonnosť matematická a filologická, zdanlivo heterogénna, spojili sa u Benediktiho zvláštnym spôsobom v teórii i praxi prozodickej. A je v nej zároveň i syntéza básnických snáh veku, protestantských i humanistických. Pomysly náboženské spájali sa u neho formou antickej lýry a strofa časomerná s ozdobou verša prízvučného, rýmom. Syntézu túto, o ktorú už boli pokusy v Čechách u Blahoslava, uskutočnil tak, že ho dlho obdivovali. U slovenských evanjelikov zdomácnela najmä jedna jeho žalmová skladba, začínajúca sa strofou:


Carmine Sapphico:

Národům se vší budu veselostí

zvěstovat o tvé, bože můj, milosti,

o svatých soudech, Pane, tvých budu ctně

zpívati hlasně.

(Tr. 623)


Koľký to pokrok od nemotorného slovenského verša, ktorým chcel nedlho pred Benediktim Pruno tlmočiť obsah svojich plynných latinských distích!

Kniha Benediktiho, r. 1606 vydaná, je len ukážkou jeho úplného metrického žaltára. Celé dielo, prichystané už do tlače, zahynulo pri plienení Prahy r. 1620. Komenský, želejúc za ním, chcel ho nahradiť vlastnými prekladmi, no dokonalosti verša Benediktiho on nedosiahol, ako i vôbec časomerný verš Benediktiho ostal dlho neprevýšený. Z povahy Benediktiho poézie vychodí, že čo do obsahu, je málo pôvodná, veď jej snahou bolo čím vernejšie reprodukovanie žalmového obsahu. Ďaleko pôvodnejšia a z celkom iných žriedel napájaná je lýra Eliáša Lániho.


ELIÁŠ LÁNI


Eliáš Láni je rodák turčiansky, zo Slovenského Pravna, kde sa narodil r. 1570. Bol najprv farárom v Mošovciach, potom dvorným kňazom palatína Thurzu, napokon superintendentom. Umrel r. 1618 pomerne mladý ešte, štyridsaťosemročný. Tento významný cirkevný dejateľ slovenský je zároveň najvýznamnejším pred Tranovským náboženským básnikom slovenským. Desať piesní ostalo nám len po Lánim, ale každá z nich je klenot. Rodili sa tak, ako sa rodí každá opravdivá lyrika, z mocných zážitkov vlastného života, rodinných i politických. Mocko v svojej knižočke o Lánim umne objasňuje túto stránku poézie Lániho. Veľmi známe a veľmi obľúbené piesne Lániho sú: Ač jest mé srdce smutné a Ač mne Pán Bůh ráčí třestati (Tr. 575, 576). Sú náladou veľmi zhlboka začreté, hlboko znejúce. Mocné a prosté. Bohaté a stručné. Nežné a mužné. Vyhranene subjektívne, a jednako pre každého. Niekedy prekvapí Láni mocným básnickým obrazom. Pri tureckom nápore narieka v jeho speve cirkev: „Já jsem jako v trní růže, bode mně, kdo jen může“ (Tr. 428). Súkromný smútok žaluje veršom, sýtym obrazmi biblickými:


Já jsem jako ten na střeše

vrabec osamelý,

útěchy zbavený;

a jako bez tovaryše

pelikán spanilý,

věkem ostařelý;

átelé zdaleka stojí,

a nenávistníci,

zlostí hořící,

plesají.


(Tr. 595)


Ako vidno, i strofy mal Láni zložité, pekne komponované, bohato rýmované. Niektoré piesne Lániho spievajú sa „vlastným nápevom". Tieto nápevy sú s obsahom a formou piesni dokonale súzvučné, umelecky opravdivé; skladal ich azda Láni sám. Mocko upozornil pri Lánim ešte na jednu vec: „Toľko krás reči, ako nachodíme v jeho piesňach… neosvojil si v nijakej škole, ale čerpal z bezprostredného prameňa živej reči ľudu. A že bol od mladi vnímavým pozorovateľom a milovníkom prostonárodnej piesne, to dosvedčujú jeho piesne vôbec, v ktorých sa často ozýva poézia ľudu.“ Veru prisvedčíme Mockovi, čítajúc takéto strofy Lániho:


Jáť jsem jako pústník v hoře,

ť jsem jako jelen v dole,

běhající po oudolí,

hledající živé vody;

Bože, Bože můj!


(Tr. 568)


Všimnúť si strofy, anafory, rýmu, pekných prízvučných trochejov, cezúrou grupovaných, prostonárodného refrénu a – slovakizmov! Slovakizmom je totiž „v hore“ miesto „v lese", „v dole“ miesto „v doline“ a „pústnik“ miesto „poustevník". A prisvedčíme i Jozefovi Škultétymu, ktorý hovorí: „Keď ho nadšenie unesie, reč Lániho je samý obraz, a podobenstvá jeho, akoby si ich dnes bral nie z knižného jazyka, ale z najčistejšieho, najzachovanejšieho prameňa slovenčiny.“ (SP 1896, str. 314.) Taký je Láni ešte i v próze: „V tomto pochybném klácení království uherského, nachýlenému plotu podobného“ - hovorí v kázni nad mŕtvolou palatína Thurzu. Z ktorejkoľvek strany sa Lánimu prizrieme, je majster obzvláštny. Možno ho pripočítať k najskvelejším zjavom slovenskej literárnej minulosti.

Časovo k Lánimu, ako cirkevnému pevcovi, primkýna sa Michal Krišpín, „celeber scholae bittschensis rector“, postupne farár i dekan ( 1639), ktorý sa ukryl v akrostichu piesne Kriste, králi milostivý (Tr. 872); a ak je správne, čo uvádza Mocko o Anne Coborovej, treba ju pripočítať tiež medzi prvých skladateľov nábožných piesni slovenských, do blízkosti Eliáša Lániho. Jej, možno manželke Stanislava Thurzu, pripisujú sa štyri piesne, ktorých pôvodina sa stratila, no zachovali sa v maďarskom preklade Gašpara Madácha, podžupana novohradského. Jedna z piesní má v akrostichu meno skladateľkino. I toto, i mnoho iného je svedectvom toho, ako veľmi udomácnená bola slovenčina a slovenská spisba v tých časoch i v kruhoch najvyššej šľachty.

Ideový obsah protestantizmu, ktorým je etická kontrapozícia boha a človeka Kristovou obeťou preklenutá, v cirkevnej piesni splna exponoval až Tranovský. No čo s tým ide, priamy pomer človeka k bohu bez ľudských prostredníkov, je zreteľné už tu. „Ne v knížata, ani v pány, ale v Tebe, Boha svého – doufati budu“, hovorí sa výrazne v piesni Krišpínovej, v ktorej sa Kristus nazýva kráľom (Tr. 872). A také odovzdanie je i v ostatných prvotinách slovenskej hymnistiky. Boh je pastierom, ktorý zblúdilú ovcu privedie k cieľu (Tr. 533). Je jediným spoľahlivým obrancom v časoch nebezpečných (Tr. 553) a podobne. Toto odovzdanie je vrcholným kúzlom i všetkých piesní Lániho. Je v ňom niečo všeľudského, nadkonfesijného.

Cirkevno-politické úzadie, na ktorom sa rozvinula táto prvá fáza náboženskej poézie, bolo zvláštne. Zákon „luterani comburantur“ (1525) ostal viac-menej len na papieri a evanjelická viera šírila sa po Moháčskej bitke rýchlo a hladko, akoby v tichom dorozumení s katolíckou cirkvou, s ňou i organizačne pospájaná. Ferdinandovho katolíckeho ducha tlmil Zápoľa a o Maxmiliánovi (1564 – 1576) sa hovorí, že bol v srdci luteránom. Napnutejšie pomery začínali byť za Rudolfa (1576 až 1608), no pod ním protestantizmus slovenský bol už i príliš mocný. Povstanie Bocskayho vyrovnalo sa viedenským mierom (1606), ktorý zabezpečil evanjelictvu neodvislosť. Na tom základe organizovalo sa evanjelictvo žilinskou synodou (1610). Mocným patrónom žilinskej _ synody i konštitúcie evanjelictva bol palatín Juro Thurzo. Ale Thurzo skoro zatým (r. 1616) už umrel a v tom istom roku na arcibiskupský stolec ostrihomský nastúpil Peter Pázmány, vodca systematickej antireformácie. Na európskom úzadí temer súčasne s tým dvíhali sa mračná tridsaťročnej vojny. To zakresľovalo charakter nového, sedemnásteho stoletia.


HISTORICKÉ SPEVY


V staršej našej epike často ťažko rozoznať živel umelý od živlu prostonárodného. Napr. záverečné verše známej balady o Kataríne (Sp. II, 8), ktorú otec dal Turkom, aby sa sám vykúpil, prezrádzajú nepochybne ruku umelú. Naproti tomu zas pieseň o Alžbete Bátoryčke (Sp. II, 433), za starú umelú skladbu pokladaná, má nepochybne podstatu prostonárodnú. Vôbec máme v starej poézii často takú syntézu oboch živlov, že by bolo treba hovoriť v tom bode o poézii sui generis.

Prvý rozkvet piesní historických je súčasný s prvým rozkvetom náboženskej lýry, s ktorou sa často zhoduje i čo do veršovej formy. Ako piesne cirkevné, i tieto spevy historické sa skutočne spievali. Možno pri panských parádach a zábavách, možno i z hradu na hrad, z dediny do dediny. Ich nápevy zachovali nám zväčša piesne cirkevné, na nápevy historických spevov skladané. Niektoré z nich (napr. nápev O zámku Muránskom, citovaný v Silvánovom kancionáli) prekvapujú svojou bohatou náladou a peknou architektúrou.

Tematika historických spevov je úzka a pravdepodobne regulovala sa podľa záujmu a vkusu publika. Zaujímalo ich to, čo zaujímalo ľudí doby vôbec. Predne veľké historické udalosti doby (bitka Moháčska, zámok Sigetský a podobne), potom malé epizódy veľkých bojov, zaujímavé svojím ľudským obsahom (prípad Siládiho a Haďmáziho a podobne), napokon i udalosti zámkov v závetrí tureckých bojov (zbojníčenie Bazaldovo na Muránskom zámku, Tompierovo okolo Prešporka, ukrutnosť Alžbety Bátoryčky na zámku Čachtickom).

Najstaršou datovanou piesňou je pieseň O bitve Moháčské, čili o porážce krále Ludvíka (1526). Musela byť v XIV. století dobre známa, lebo Silván cituje jej nápev pri piesňach cirkevných. Že vznikla skoro po moháčskej katastrofe, vychodí z veršov, ktoré hovoria o kráľovi Ludvikovi, že sa stratil a nik ho viac nevidel. Známe je, že kráľa našli len o niekoľko mesiacov po porážke, utopeného v potoku Čele. Z toho, že pozornosť skladateľa obrátená je v bitke predne na pánov českých, zhodne s Hájkovou kronikou, i že jej čeština je pomerne správna, možno predpokladať, že jej skladateľ bol v Čechách udomácnený, ako mnoho Slovákov tej doby, ale niet príčiny myslieť, že bol Čechom, ako sa domnieva Kollár. Pieseň je ináč málo básnická, verše má nepravidelné, 8–9–10-slabičné.

Omnoho básnickejšia je skladba o Muránskom zámku (1549) a o Sigetskom .zámku (1566); prvá z nich (Sp. II, 407) datovaná je presne záverečnou strofou, druhá zas (Sp. II, 411), ktorú zachovanú máme i v turolúckom kancionáli, tým, že jej autor bol sám účastníkom udalosti. Pieseň O zámku Muránskom, básnicky pekne exponovanom („na vysokej skale – bílý svítí se mezi horami“), vykladá sa o Matiášovi Bazaldovi, ktorý so svojimi bratmi a synmi podnikal z tohoto zámku lúpežné útoky a stal sa postrachom kraja. Zvesť o tom došla až ku kráľovi Ferdinandovi, ktorý vystrojil „gruofa Mikuláša“ s tritisíc Španielmi pokoriť lúpežníka. Dobrí puškári po dlhom dobývaní na svitaní zámok dobyli. Bazalda chytili, všetkých postínali. Autor sám hovorí o sebe v záverečnej strofe:


Kdo tu píseň složil, ten sám prítomen byl,

na počátku veršův své jméno položil.


Ale v akrostichu toho mena darmo hľadáme. Kollár predpokladá, že bolo azda v záhlaví veršov. Druhá pieseň, o Sigetskom zámku, ktorú zachovanú máme i v turolúckom kancionáli, má nevyrovnateľne básnický úvod:


O, Sigeti, Sigeti,

můj zámku veselý,

můj zámku prepekný

– – – – – – – – – – –

– – – – – – – – – – –

Na tebe sem sluhoval,

dobrú vůli míval,

též s čistými junáky,

tovaryši svými.

Mocný bože milý!

Byla mi služba platěna

od pána hajtmana,

od samého hajtmana,

od samého pána,

od pána Zríniho.

Když já na to pomyslím,

zaplakati musím

s velikou žalostí.


(Sp. II, 411)


Po tomto úvode skladba opisuje štrnásť tureckých šturmov na mocný hrad. Opísať štrnásť šturmov, v podstate rovnakých, a jednako každý osobitne, básnicky nie je ľahkou úlohou, no neznámy skladateľ rozlúštil ju až napodiv. Ak pri prvom šturme Turci, zaviaznuvší s delami do bahna okolo zámku, poradili si tým, že do bahna vsypali zázračné množstvo vlny, zvýšilo im ešte invencie dosť i pre ostatné šturmy a básnikovi dosť motívov pre gradáciu. V treťom šturme cisár Soliman trhal si šedivú bradu, utratil v ňom dvoch svojich synov. V štvrtom šturme zdalo sa, že „všecek svet okolo zámku leží“, taká záplava Turkov valila sa na Siget. V tomto šturme stratil Soliman tretieho syna. Po piatom nezdarenom útoku, v ktorom utratil polovicu vojska, Soliman chcel ustúpiť, no dvaja bašovia, „ďáblovi holomci“, naštvali ho vytrvať, a tak sa išlo do boja zúfalého. V šiestom šturme pán Mikuláš napomínal svojich, v siedmom už plakali jeho junáci, ich pán bol ranený; no Turci dostali odvetu od puškára Jerolíma, utratil šiator Solimanov, vyrazil mu prostredný stĺp práve pri hodovaní, i tak zdesil sultána, že do troch dní umrel. Zápas prelamuje sa v dvanástom šturme. Rytieri sigetskí, ktorí tam mali svoje ženy, na ich vlastnú žiadosť stínali im hlavy, aby sa nedostali Turkom do rúk. Už nebolo nijakej nádeje. Jedna zo žien prosila si šaty rytierske a do ruky meč. V štrnástom šturme, keď sigetskí vyrútili sa z hradu na nepriateľa, i táto hrdinská žena bola medzi nimi, jazdiaca na koni. Turci ju poznali, na ňu sa oborili, no:


Ona nemeškala,

šablu svú vytiahla,

sedmím Turkom hlavu sťala,

v prse prestrelená

z koňa na zem spadla.


Keď Turci vpadli do zámku, Zríni už umieral; ešte mu sťali hlavu, v octe uvarili, na kopiju vztýčili. V závere skladby básnik obviňuje puškára, ktorý nastúpil na miesto padlého Jerolíma, zo zrady, že „hnojem děla nabíjal, listy Turkom strielal“. V posledných dvoch strofách je ešte jeden vzdych za dobrým hrdinom Zrínskym. Pieseň o Sigetskom zámku patrí k najkrajším plodom našej staršej epiky. Z ostatných zámkov, Turkami dobíjaných i dobytých, piesne vznikli o Jágri (1599) a spoločná pieseň o Modrom Kameni, Divíne, Zvolene. Prvá je presne datovaná a má v úvode širokú retrospektívu na dovtedajšie udalosti: na Moháč, Budín, Siget, Temešvár, Palotu; druhá je nepochybne tiež súčasná. Prvej známe i autora, je ním Štefan Komodický, onodský kapitán. Pekné sú v jeho texte niektoré slovakizmy: „Niekto plače otca a niekto matera“. I kolorit dialektický: „zámke“. Druhá zas má zaujímavý úvod. Pred tureckým cisárom stoja dvaja bašovia, pýtajúci si dovolenie ísť bojovať „do Uherskej dobrej zeme, zámky, mesta dobývati“; cisár ich pustiť nechce, ale oni sú čoraz naliehavejší: Ak nás nepustíš, zrabujeme tvoju vlastnú podolskú zem! – vtedy ich už pustil, a tým sa začína prudký nápor, ktorému v obeť padol Modrý Kameň aj iné zámky. Niekoľko momentov zaujíma i tu vecne (napr. „Junákom masláku dali, by smelého srdce byli“); zaujímavé je i to, že pri neustálom opakovaní slova Uher, Uhri a podobne v historických piesňach tu po prvý raz zjaví sa i názov Slovák, no najzaujímavejšia je báseň táto zo stránky formovej, svojimi obratmi a rytmom.

Nie pre veľkosť historických udalosti, ale načisto pre svoj ľudský obsah a krásu básnickú zaujíma nás pieseň o Siládim a Haďmázim (1550) i cyklus prostonárodných balád, ktoré sa sujetovo opierajú o boje turecké a na ktorých zväčša cítiť i ruku učenú. Je to básnický druh „krásnych histórií“ (fráza i dnes obľúbená), vtedy po celej Európe rozšírených. Z piesne o Siládim a Haďmázim, známej i v literatúre maďarskej, v Kollárových Spievankách (l, 45) vyšlo bolo nedokončené torzo a zo strany maďarskej dlho sa pochybovalo o pôvodnosti textu slovenského. No od tých čias našiel sa i úplný text balady s presným vročením v známom turolúckom kancionáli a otázku pôvodiny, z ktorej r. 1571 vznikol preklad maďarský, pokladať môžeme za rozlúštenú. Predpokladať možno, že báseň táto nebola jedinou „krásnou históriou“ doby. V básni tejto, ktorá sa začína slovami „O krásnej veci zpívať vám budu“, vykladá sa o dvoch uhorských pánoch, ktorých do zajatia padlých uväznili v Konštantinopole. Hľadeli oni cez mreže žalárne raz a krásnu si pieseň húdli. Počula tú pieseň dcéra tureckého sultána i prihovorila sa Siládimu, a keď sa uzrozumeli, vyviedla oboch z temnice a dala im po zlatej šabli. Vybrali si najlepšie kone, ostatné postínali, a tak uháňali k uhorským hraniciam. Zbadal únos cisár turecký i poslal vajdov svojich za nimi, aj ich dohonili už-už na hraniciach, ale uhorskí páni, kým cisárska panna ukrytá bola v húšti sihote, v tuhej bitke zvíťazili. Už by boli zdraví doma, keby Haďmázimu nebola prišla zlá myšlienka biť sa o pannu, Siládimu už sľúbenú. Darmo sa prihovárala cisárska panna, aby radšej ju rozsekali, páni vzájomne na seba udreli a v bitke Siládi odťal ruku Haďmázimu. To bolo Haďmázimu za pokutu, lebo on, ženatý už doma, nemal sa čo biť pre cisársku pannu…

Pekná história pekne je v slovenskej balade vyspievaná. Jej skladateľ mal zmysel i pre osudy ľudí, i. pre členenie deja, i pre tvorenie nálady. Hľa, ako krásne, ľudsky postavená i rozuzlená je tu zápletka dejová! Ako sa dej nesie zo strofy na strofu napred vlastnou svojou dynamickosťou, meniac si i scenériu, často básnicky celkom dobre videnú! A hľa, aká nálada a aká plynulosť verša hneď v tejto strofe:


Jednoho času

na svateho Ďura

spolu sú sedeli

Siládi Michal,

Haďmázi Václav,

pres mrezku hleděli,

veľmi prepeknú

a žalostivú

notu sobe hrali…(4)


Aký reflex zablysne sa na cisárskej panne, keď zvieš o nej, že „pristrojivše se, zlatohlav, šaty krásne na se vzala“ (12) a podobne. Skladateľ piesne o Siládim a Haďmázim bol skutočným básnikom.


BALADICKÉ SKLADBY


No ešte vyššie bolo by postaviť umenie tých balád tureckých, ktorých texty zachovali sa nám len tradíciou, a hoci cítiť na nich ruku učenú, pokladať ich musíme za tvorbu prostonárodnú, rozrastenú po Slovensku mnohými variantmi. Myslíme tu najmä na baladu o Kataríne (Sp. II, 8; varianty: Sp. II, 392; Medvecký 32) a na baladu o deťoch zvolenskej richtárky Šudy Katarínke a Šudy Tomášikovi, ktorej najkrajší variant je v Slovenských spevoch l, 149. V oboch je zvláštna tragika, z ktorej poézia časov tureckých mnoho ťažila, tragika rodinná. V prvej balade mýtnik, dostavší sa do tureckého väzenia, sľúbi Turkom svoju dcéru za vyslobodenie. Vyslobodí sa a Turci si po dcéru skutočne prídu. Vezú ju s celou slávou popri Dunaji, ona prosí sa vody napiť. Prikľaknúc k Dunaju, volila smrť v jeho vlnách. V druhej balade zvolenskej richtárke zajali dvoje detí a tam, v Tureckej zemi, Katarínku z nich vzali do svetlice, Tomášika zas vrhli do temnice. Sestrička zabudla na brata, len v siedmy rôčik prišiel jej na um, a vtedy našla ho už polomŕtveho. Roztúžili sa za domovom, ale prišlých domov mať nepoznala, neprijala. Tomášik umrel do rána pri jej dverách, sestrička ho žiaľne nariekala, mať zrozumela, keď už pozde bolo, zaplakala…

Či ich vsadíme do rámca poézie umelej alebo prostonárodnej, obe tieto balady ostávajú skvostmi opravdivými. Ich žánrová kresba je istá a plastická ako len v najlepšej epike. Mýtnik po ľahkomyseľnom sľube „prišol domov, sadol si za stolík, hlávku si zalomil“. Ich dialóg je básnický a úsečný: „Tatík môj premilý, čože vás tak bolí, či hlava, či ruce a či život biely? – Hlava ma nebolí, ani život biely, ale som ťa oddal Turkom do vezení.“ Aké obrazy vyrastajú i z dialógov: „Katuško, dcérko má, vyjdi na pavláčku a pozeraj odtial dolu na Sabadku, či sú to mrákavy, či sú to čierňavy, či sa to už hrnú tí Turci s hintovy?“! Aký kolorit doby: „Angliu zobliekaj a šarlát obliekaj.“! Aký ľudský vzdych u dievčaťa, češúceho si žlté vlasy: „Vlasy moje, vlasy, kdeže vy pôjdete?“! A tak do konca básne, ktorá neponudí ani na chvíľku, akoby vecnou invenciou, obrazom, básnickou figúrou, citom i krásou básnickej dikcie, rázovito slovenskej, začierala do akéhosi prameňa nevyčerpateľného a vždy krištáľového.

Zvláštna je v básni o Kataríne i predstava tureckého života. Stará Turkyňa vyzerá svoju krásnu nevestu; keď vidí, že ju mŕtvu vezú, takto žalostí:


Moja dievka drahá,

čoho si sa bála?

Či sedem majerov,

či deväť kaštieľov?

Veď by si nemala

dach šindľom pobitý:

ale diamantmi

a perlami krytý;

veď by si neišla

po blate, po deskách;

ale bys’ chodila

po mekých kobercách;

veď by si tu bola

tvrdo nerobila:

len v čipkách sedela,

zlatom, striebrom šila;

– – – – – – – –

z findží krištáľových

kávu popíjala.


O druhej balade možno opakovať temer všetko, čo sme povedali o prvej, nadto však vo variante u Medveckého je hutnejšia, takže ťažko v nej čo i len slovo pohnúť, a zvláštne, že dosahuje pritom i vrcholné efekty nehy a subtílnosti. Šudy Katarínke v siedmom roku prisnilo sa, že jej z pravej rúčky uletel holúbček… Tak jej prišiel na um braček uväznený. Aký je tu tklivý rozhovor dvoch detí: „Šudy Tomáš, Šudy, môj braček úprimný, či si ešte živý a či si už mŕtvy? – Živý, sestra, živý, dopoly umretý; moje biele nohy po kolená v zemi, v mojich čiernych očiach žaby škrkútajú, v mojich žltých vlasoch myši hniezda majú. – Šudy Tomáš, Šudy, môj braček úprimný, či len tu budeme, či domov pôjdeme? – Domov, sestra, domov, k tej našej materi, aby som neumrel v tej, tureckej zemi.“ Aký náležitý obraz richtárky zvolenskej i celej jej domácnosti v slovách o nocľahu: „V izbe vám ja nedám, tam veľa hostí mám, v komore vám nedám, tam veľa striebra mám“; a aká úbohosť v prosbe mrúcich už temer detí: „Dajteže nám, dajte aspoň predo dverci, aspoň predo dverci, na zhnilom pazderci.“ I aká to tragika v tejto balade, až zdrcujúca! Hrdá mať, pohrdnúca prosbou cudzích detí, zabila svoje…

Obe citované balady sú tak vnútorne zrastené s časmi tureckými, že akokoľvek by boli vznikli, ťažko ich datovať inam ako do stoletia, v ktorom vznikla i pieseň o Modrom Kameni, Divíne a Zvolene, ktorej deje datujú sa rokom 1576. A keď tak, pokladať ich treba za vrchol slovenskej historickej epiky na dlhé časy. Dosiahol sa asi zvláštnou spoločnou tvorbou vzdelancov a ľudu dedinského.


POLITICKÉ ZRKADLO


Tureckým náporom na Európu, pálčivým najmä po Moháčskej bitke, do myšlienkového sveta európskeho človeka pribudla nová diferenciácia. Nielen nebo a zem, ale do zreteľnej antitézy prišli dva tábory na zemi samej. Kresťanská Európa a „pohan“ – Turek. Kresťanstvo, heslo predtým svetonázorové, dostávalo i chuť politickú, a to veľmi blízku akejsi solidarite európskych štátov, či priam európskej jednote. Krásne je vyslovená táto antitéza dvoch svetov v balade o Kataríne. Posledné slová umierajúcej, ktorá zavrhla všetku slávu tureckého života, sú: „Lepšia smrť kresťanská než život pohanský…“ – Ale u evanjelických pevcov, vystavených náporu z dvoch strán, skoro ukazuje sa už zas nová diferenciácia. Keď hovoria o nepriateľoch, a hovoria o nich. v XVI. století už zhusta (Tr. 553, 820 a i.), nie je jasné, na koho myslia. Cítili sa prosto medzi dvoma mlynskými kameňmi. Láni vyslovil to jasne: „Turek mne trápi – Pápež mne tratí“ (Tr. 428), Horčička neskôr nahradil v texte Lániho Turka pohanom a pápeža antikristom. Ale onedlho podobná diferenciácia vzniká pri „pomoci“ nemeckej proti Turkom, tak sa zdá, v nálade celého obyvateľstva Uhorska. Zaujímavo predstavujú túto vec spevy historické. Ony predstavujú Turka zlého a ukrutného, ale len v boji. Zem už podmanenú a jej ľud Turek šetrí.

V piesni o Modrom Kameni sultán nechce pustiť bašov, lebo šanuje zem, ktorá „jest velmi dobrá, ona cinze dobré dáva, sama mi domů posílá“. Nie je jasné, či už i v piesni o Sigeti príkaz „lidu nehubiti“ nevzťahuje sa na ľud nepriateľský. Oproti tomu časté sú v historických spevoch ponosy na vojská „priateľské“. Slovensko v týchto bojoch bolo celé medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ako sa Láni žaloval v cirkevnej piesni „I k obrane mé poslání loupí mne s každé strany“ (Tr. 428), tak sa to predstavuje i v piesňach historických, najvýraznejšie v speve Komodického o Jágri: „Turek rabuje“, ale „Nemec spustatuje“, obracia na púšť. Pritom má Komodický pre Nemcov i dobrú satiru:


Když v tábore leží, v kostky, v karty hrají,

s husmi a sliepkami v dedinách čatují.

A v nemeckých plundrách kohúti spívají,

tomu se divíme, že ven nelítají.


O takejto pomoci grófa Dampierra je i osobitná skladba (O Tompierovi, 1620), ktorý „dosti zlosti Morave učinil a Uherskú zemi zrabovati mínil“; kým ho nezaskočil „jeden. uherský, vítězský dobrý pán, Rakovci Ďurík jménem“ pri Prešporku (Sp. II, 37). Podobne bili sa s Nemci i Myjavci ručnicami, kosami a cepmi ozbrojení, zhromaždení okolo kostnice a kostola, ktorý Nemci ako nejaký zámok dobýjali. Po poldňovej bitke utiahli sa Myjavci do veže, z ktorej zrážali horiaci šindeľ. V bitke ranený pad,l i richtár myjavský i hajtman nemecký, boje dovŕšili sa veľkým mordovaním a rabovaním. Pieseň alexandrínskej formy o Myjave je datovaná na deň sv. Kataríny roku 1621. Z tohto boja na dve strany, proti Turkom a proti Nemcom, zároveň rodil sa, tak sa zdá, skutočný, vrúcny patriotizmus uhorský. Skladatelia historických spevov vše sa až maznú s menom Uhorska; „Uhorská zem“ im je dobrá, milá, kým ako ideál hrdinu vymieňajú „kresťanské rytíře“ (Tr. 441) „uherskí vítězi". Pri tom sa potom dlho ostalo. Slovenský cit cítiť, pravda, tiež. Cítiš ho všade tam, kde ti verš nečakane zazuní čistým zvukom slovenskej piesne. Najkrajšie v speve o Čachtickej panej (Sp. II, 433); ale o slovenskom povedomí, v kontrapozícii s čímkoľvek, nemôže byť ešte ani reči. Ono brieždiť začalo sa len pozdejšie.


LÝRA SVETSKÁ


Nielen pri skladateľoch historických spevov, ale i pri prvých nábožných pevcoch žiada sa poznamenať, že okrem Lániho neboli duchovní. Silván bol panským pisárom, Komodický vojenským kapitánom, Bánovský, Cengler, Pruno i Krišpín boli rektormi škôl. Možno, že s rektorstvom školy spojená bola už vtedy povinnosť veršovania, ktorá na mnohých miestach až dodnes „rechtorom“ náleží. Tablic spomína, že rechtori povinní boli skladať pohrebné verše a na Nový rok „nové piesne“. Nám zdá sa, že rechtorský základ majú u nás i rozličné znárodnené výročné vinše, podobné recitatívy pri svadbách a podobných obradoch, verše nočných hlásnikov a všetko tomu podobné. Je to poézia, ktorá je akýmsi mostom medzi poéziou cirkevnou a svetskou. V nej je mnoho, čo by bolo nazvať už i pokusmi dramatickými, z ktorých v století tomto dozreli už i diela. Pohrebné verše vyvinuli sa v osobitný literárny druh, tak ako kázne alebo homílie. Ich formou je zväčša alexandrín a obsahom rozjímanie o márnosti sveta, o povahe a živote mŕtveho, predstavované najradšej obrazmi a reminiscenciami starozákonnými, pri urodzených pánoch i antickými, a napokon vale čiže odobierka mŕtveho od živých členov rodiny, každého osobitne, od priateľov, susedov a známych. No aká bohatá je táto literatúra, tak málo v nej skutočnej poézie. Ona cez stáročia málo pokročila, hoci bola možnosť zveľaďovať, zdokonaľovať a brúsiť, lebo pokolenie jedno nechávalo svoju tvorbu pravidelne pokoleniu druhému. Pre svadobné verše a pre všetku poéziu s nimi príbuznú príznačné je, že sväté slovo pári sa v nej vše bizarne s triviálnym, ako vôbec skladby tieto, vinše a recitatívy sú mostom medzi modlitebnou knihou a kalendárom.

Čo možno z lýry výslovne svetskej datovať už týmto stoletím, je neisté. I tak stoletie toto i nasledujúce sotva hovelo žánru, ktorého teplou hradou je mier krajiny a pokoj domáci. Kancionál Silvánov (1571) aj iné kancionále doby majú nábožné piesne, skladané na nápevy nielen ľudové, ale i zreteľne meštianske, no okrem historických spevov z textov týchto lyrických v úplnosti známe len jeden. Je to text „Dcéro má, chceš-li sedláka“ (Tb. l, XIV), ktorý je nepochybne začiatkom piesne, v ktorej sa zhovára mať a dcéra, živej ešte na západnom Slovensku. Jej variant máme i v Spievankách (l, 63). Mať spytuje sa dcéry, či by sa vydala za sedliaka – mäsiara – mlynára – pisára – krajčíra – čižmára – kováča a podobne. („Čižmár boha nezná, kopytom sa žehná. Kováč mechy dúcha, ženu mlatkom búcha“ a podobne.); napokon si dcéra volí sedliaka alebo žobráka („žobrák chleba žobre, ženu chová dobre“). Keď' máme túto skladbu už zo XVI. stoletia, ona nám všeličo osvetlí. Je skladbou hodne suchopárnou, lebo niet v nej prírodných pomyslov, ktoré dávajú sviežosť poézii prostonárodnej. Túto sviežosť ona, od prírody vzdialenejšia, nahrádzať chce vtipom, často i sileným. Sujetovo baví sa otázkou pre človeka meštianskeho najdôležitejšou, otázkou životného povolania, kompozične obľahčuje si šablónou. Svoje vtipy ukladá do rámca otázky („Dcérko má, dcérko má, chceš-li…“) a odpovede („Nescem, nescem, neni vúle má“). V materiáli Kollárových Spievaniek dobre rozoznať, čo bolo s tým istým vkusom, na tú istú šablónu a pravdepodobne i súčasne skladané. Napr. zreteľným pendantom tejto skladby je skladba, kde sa zhovára mať a syn („Mamko, ožením sa – Syn môj, neblázni sa“), v ktorom zas syn sa chce ženiť, a mať ho odhovára („Jaj, mamičko, bohatá je – Môj synáčku, hrbatá je“ a podobne. Sp. I, 213). V inej podobnej piesni, východoslovenskej, zhovárajú sa milý a milá. Milý sa vyhovára, prečo nechodí. Nechodí, lebo – sučka breše – vráta škripia – kury kričia – husi kričia a podobne. Milá poradí vždy, čo robiť, ale mládenec vyčerpá trpezlivosť: „Kedz še myši bojiš, ty o mne nestojíš“ (Sp. I, 190). Všetky tieto skladby hromadením alebo gradáciou motívov hľadajú pointu. Poeticky si našiel pointu: mládenec, ktorému sa nechce ženiť (Sp. I, 207). On vypočituje príčiny, pre ktoré sa nemôže ženiť. Žena pýta čižmičky – črievičky – čepiec – múky atď., a on na to nemá, lebo vždy na iné potrebuje. Pointa: „Žena pýta pentličky, ja si kúpim husličky, na husličkách zahudiem, na ženu si zabudnem…“ Takej štruktúry sú i meštianske skladby o zlých ženách (Sp. I, 256, 269). V prvej „zlá žena, nedobrá, bije muža pod rebrá“ – chytila ho za šticu – za bradu – za fúzy – za vlasy – za hrdlo, napokon „Pod posteľ ho vopchala, i tam naňho kukala: Jak ti je tam, môj milý?“ – V druhej narieka žena za mužom, lebo mala muža dobrého: „narezal jej sečky – ohledal slepice – podojil kravy – kachle zakúril – šaty zváral – plienky opral – deti dve po rynku v plachte nosíval, tretí za ručičku s sebou vodíval“ a podobne. Príbuzná týmto je i tretia skladba o zlej žene (Sp. I, 257), ktorá zachovala hodne stariny: „Kde si býval? – V Ružomberku. – Čos’ tam slýchal? – O zármutku: Jedna žena muža bila. – Čím ho bila? – Svou preslicou. – Čím ho tlukla? – Kyjanicou atď. Tieto meštianske skladby, čo do štruktúry, mohli mať vzor i v poézii prostonárodnej. A zas ony pôsobili asi spätne na poéziu prostonárodnú. Pri motíve Ej, bože, bože, zase ma biješ (Sp. I, 263), kde dievčaťu nepomôže ani otec, ani mať, ani sestra, ani brat – ťažko by bolo riešiť, či je prostonárodná alebo meštianska. Tak i pri podobných skladbách svadobných (Sp. I, 233,240). O niktorej z citovaných skladieb nemôžeme tvrdiť, že by sa nám boli zachovali v stave neporušenom, naopak, istí sme v tom, že sa s piesňami v XVI. století spievanými doslovne nezhodujú, no zachovávajú nepochybne chuť poézie XVI. stoletia a možno i predchádzajúcich. No dobre zachovanou i jazykom i formou (trojdielnou) zdá sa nám byť z motívov remeselníckych Pieseň haviarska (Sp. I, 348), ktorú by sme neváhali položiť najneskoršie do tohto stoletia:


Na klopačky klopajú,

už gambiari stávajú,

s kahanci do bany fárajú.

I ty iberagtári,

hutmany, gracfiliari,

fárajú hoda sprostí haviari atď.


Podobne do tohto stoletia bolo by datovať aspoň niektoré zo zvieracích motívov, piesní lyricko-epických, vtedy obľúbených, i v prostonárodnej tvorbe dobre známych. Spievanky zachovali ich hodne. Z nich nepochybne stará je skladba o Svadbe vlka s kozou (Sp. II, 128), pomerne dlhá, ktorá typickým pre XVI. stoletie trojdielnym veršom vykladá o svadbe, na ktorej vlk bol ženíchom, medveď hospodárom, líška kuchárkou a podobne, hoci niektoré výrazy verša („hajduchovati“, „tichý poľský tanec“) ukazujú na dobu pozdejšiu, alebo sa do textu pozdejšie zatrúsili. Veľmi zaujímavou paródiou historických spevov zdá sa byť vtáčí „motív o Hrnčiarskom zámku (Sp. II, 130), kde straky s vranami dobýjajú hniezdo pána Sovu Jánoša. Veršová forma skladby sa zhoduje napodiv s piesňou o Muránskom zámku („Muránsky zámek v Uherskej zemi na vysokej skale jest postavený; zdi, bašty, palácové pekně spraveny – „Hrnčiársky zámok v Žilinskom poli v najvyššom skáli je vystavený: brány slamené, múry voštené, oblôčke z ladu pekne spravené“) a azda sa i spievala na jeho nápev. Tá istá pieseň termínom „harc“ upomína i na pieseň o Siládim.

Ostatku lýry, zachovanej v Spievankách, hoci všeličo z nej môže mať tu korene, prizrieme sa v rámci století nasledujúcich.

Ako ukazuje Prunov príklad, latinské veršovanie v duchu klasickom, ktoré zakvitlo s humanizmom v celej Európe, udomácnené bolo u nás už v XVI. století, možno i včaššie. Sám verš Prunov ukazuje na značnú erudíciu, je plynný, s obsahom dokonale jednotný, rytmický, často i aliteráciou a v pentametri asonanciou zdobený:


Quaeritur ast aeterna salus et pia piorum,

quaeritur et veri gloria lausque Dei a podobne


Aký primitívny je naproti tomu, čo do výrazu i formy, pokus vyjadriť to isté po slovensky! Pevci XVI.. stoletia v poézii latinskej mali na čom budovať, pred nimi bol nielen Homér, Vergilius, Ovidius a Horatius, ale i Aeneas Sylvius s celým rozkvetom poézie humanistickej. Naproti tomu vo verši slovenskom museli si tvoriť od základu.


VERŠ A STROFA


Forma piesní XVI. stoletia, náboženských i svetských, má niekoľko spoločných známok. Oproti nemotornostiam a rýmovaniu len náhodilému zbytkov dávnejších ony už rady bavia sa s formou. Obľubujú riadky krátke, máloslabičné, najradšej kombinované, aby rýmovanie bolo čím hustejšie. U Silvána nachodíme riadky i štvorslabičné a pri nich osemnásobný rým. Pravda, v rýmoch básnici doby nie sú zvláštne prieberčiví. Rýmovanie ich má ešte jednu zvláštnosť. Oproti pozdejšiemu spôsobu, ktorý dovoľuje rýmovať párnoslabičné len s párnoslabičnými a nepárnoslabičné s nepárnoslabičnými, delektovali sa v tomto bode básnici XVI. stoletia v nepravidelnosti. Tak už Silván, Cengler i Bánovský. Cenglerova strofa je 6a – 7a – 6b – 7b – 6c – 6c – 7c (Tr. 913), Lániho 8a – 7a – 8b – 7b – 5c – 5c – 10c (Tr. 428). Podobne sú skladané temer všetky citované cirkevné piesne, nehľadiac na iné, nehľadané nepravidelnosti, a má to svoje kúzlo. Napr. v piesni Lániho, kde verš osemslabičný rýmuje sa so sedemslabičným:


Auveh, běda mně hříšnici

a nešťastné bídnici.


Nepravidelnou kombináciou 5–6–7-slabičných veršov s pokusom o štvornásobný rým je i strofa piesne O zámku Muránskom. Bohatšiu ešte skladbu rýmov majú strofy piesne o Siládim a Haďmázim (5x–5x–6a–5x–5x–6a–5x–5x–6a), kde 5x rýmuje sa náhodile a nahradené býva často i riadkom 6x alebo 7x. Najplynnejšia a najpravidelnejšia je strofa legendy o Teofilovi, viazaná už krížnym i obkročným rýmom:


Byl jest svobodný

mládenec jeden,

bohatý, mocný,

Teofil jménem

v englickém království,

jenž se boha bál,

jej ctil, miloval,

majíc statku množství.


Pri stavbe strof obľúbená je v tomto století trojdielnosť. Ona vyrástla asi zo stredovekého žalmu. Napr. z Dies irae, dies ilia, ktorého preklad máme v Tranosciu (č. 985), a formu u Silvána i v mnohých piesňach neznámych skladateľov. Napr.:


Na pravici boží sedí,

na tvář otce svého hledí,

všudy všecky věci vidí.


(Tr. 305)


Tretí verš týchto rozdielnych žalmov býval často odlišný od prvých dvoch, napr. 8+8+7:


Stabat mater dolorosa

juxta crucem, lacrimosa,

quo pendebat Filius.


Možno, že i s tým súvisí podobný zjav v nepochybne starých slovenských piesňach, napr. 5+5+6:


Ta dala mati

svoj’ vlastnú dcéru

do cudzej krajine.


(Sp. II, 3)


Alebo 10+10+7:


Vyletel vták hore nad oblaky,

mal on perie nado všetky vtáky,

nado všetko stvorenie.


(Veniec 89)


Táto trojdielnosť sa v poézii XVI. stoletia pekne rozrástla. Najkrajšie v piesni o Siládim a Haďmázim. Strofa tejto piesne má 9 veršov, rýmami zreteľne rozčlenených na 3 X 3, pričom každý tretí riadok je šesťslabičný (3+3). Temer takisto i v legende o Zuzane. Je to veršová kultúra už značne vyvinutá. Len rytmus nie je povedomý. Kde ho skladateľ cíti, cíti ho údermi vetného dôrazu. Veľmi výrazný je on v piesni:


V šírem poli na Podolí

Stojí Belhrad murovaný

– – – – – – – – – – – – – –

Na něm sedí, sám cisári,

sámcisári, sámvladári

sámturecký hospodári.


(Sp. II, 427)


I táto pieseň je trojdielna a pekná je v nej i gradácia do tretice:


Neželiem ja mocného Divína,

ani Modrého Kameňa…

Ale želiem svých junákov –


tak zvláštne uponúnajúca na podobné obraty starých epických piesní srbských i ruských.

Pekne členená dôrazom vetným je i pieseň o Alžbete I Bátoryčke:


Brodil sa kôň sivý podľa panské nivy,

na něm sedel Janko všecek žalostivý.


(Sp. II, 433)


ktorá je veľmi blízka piesni ľudovej a vyznačuje sa napodiv bohatými gradáciami. A tak, rozumie sa, i v oboch baladách, ktoré sme citovali, ako stojace na rozhraní tvorby umelej a prostonárodnej. Možno s tým, že sa rytmus v ostatných piesňach doby pomerne málo cítil, súvisí i spomenutá už krátkosť ich veršov. Krátky verš obsiahne sa ľahko, i keď je nerozčlenený. Pravda, do ohľadu prichodí i to, že sa tieto piesne, nielen cirkevné, ale i svetské, skutočne spievali. Fráza „zpívať vám budu“ v historických spevoch znamená skutočný spev, a to, ako vyrozumievame zo samého textu piesne o Siládim a Haďmázim, hudobným nástrojom sprevádzaný. Nápevy niektorých historických spevov zo XVI. stoletia zachoval nám v svojom kancionáli Silván.

K formovým záľubám doby treba pripočítať i akrostichá, v XVI. století už hojné. Niektoré sú zložené na mená autorov (Silvanus, Bánovský, Cengleraus), niektoré na mená dám (Barbara, Dorota). Časomerný verš pestoval len Vavro Benedikti z Nedožier, podľa vlastných pravidiel, a to tak, že ostal dlho neprevýšený. A čo sa prozódie týka, možno povedať, že len jeho, Benediktiho, verš je uvedomelý a precízny. No a ešte latinské distichá Prunove, pri ktorých skladateľ nemusel začínať odznova, ale mohol sa oprieť o tradíciu najslávnejšiu, tradíciu latinského verša i poézie, tradíciu nespočetných pokolení, cez stáletia pestovanú a v století XVI. mimoriadne živú. Ako inakšie bolo s poéziou domácou, keď si pomyslime, že učiť sa z piesne prostonárodnej od ľudu dedinského bolo práve v čase humanizmu vzdialenejšie ako kedykoľvek. Slovenská učená poézia hľadala prvé uvedomelé básnické zvuky, prvé obrazy, verše, frázy, rýmy. Ako dieťa, keď sa učí hovoriť. Za vzormi kukali do Čiech, k Nemcom i k Maďarom. Chvíle, v ktorých pevec učený premohol predpojatosť doby a začrel do studnice domácej, boli zriedkavé. Ale keď sa vyskytli, verš zazvonil čistou slovenčinou i čistou poéziou. V piesni o Sigeti. O Teofilovi. O Kataríne. A potom u Lániho, na rozhraní století. Bohužiaľ, vkus, ktorý rozvitku týmto smerom nehovel, ba ho i vedome hatil, ostal ešte nadlho dominantný. Viac než na dve ešte stoletia.


ESTETICKÁ PODSTATA


Bohuslav Tablic, ktorému máme ináč toľko čo ďakovať vo veci našej poézie zo XVI. stoletia, neveľmi ju cenil. Ale musíme doložiť, že ju i neveľmi znal. Historické spevy, legendy i staršie zlomky lýry svetskej jemu sa do rúk nedostali, lebo interesovalo ho akosi len slovo tlačené. Tu potom odkázaný bol temer výlučne na poéziu cirkevnú, pre ktorú on, osvietenec trochu meravý, náležitého zmyslu nemal, nie ani pre také lyrické finesy, akými sa vyznamenáva poézia Lániho. No dnes, keď sa nám náležite rozšíril obraz poézie doby, súdiť budeme i z tejto stránky inakšie, priaznivejšie. Priaznivejšie i od znamenitého ináč estéta Jaroslava Vlčka.

Ak poéziou na prvom stupni je prosté skladanie slov (poiein), aby sa ony dostali do zreteľného rádu a tak uložili do pamäti poslucháča alebo čitateľa, je tu už i viac. Poukázali sme už na zvláštnu, až nádhernú vizuálnosť básnika legendy o Teofilovi, mohli by sme doložiť ešte jeho široký dych. To nie je povrch studničky rozčerený, to je už vlnenie rieky, majestátne, nie búrlivé. Veľký krok od miloty prostej legiendky o prvých rodičoch. A takého istého dychu, len junáckejšieho ladenia, je i pieseň o Siládim a Haďmázim, asi jej vrstovnica. Sotva bol mníško, kto tú pieseň skladal. Mal zmysel pre idylu i pre boj, mal odvahu hrešiť i kajať sa, nebál sa dramatickosti, lebo cítil akiste fundament pod sebou príliš mocný. Hrdinovia povesti pasujú sa s drakmi, hádžuc sa do holohumnice po členky, po pás a odsekávajúci hlavy, títo bijú sa na šable rytiersky a na znak víťazstva i zmieru stačí zaťať do ruky. (Maďarskí básnici, ktorí pozdejšie spracúvali túto tému, žiadali poväčšine vraždu.) Stredoveký rozprávkár napospol vyslobodzoval princeznú z rúk draka, tu baladista XVI. stoletia rozličné duše a rozličnými spôsobmi vyslobodzuje z rúk tureckých – to je nielen vecou histórie, to je i vecou estetického inštinktu. To je nový svet, len sa mu treba náležite prizrieť. Všimnime si napr., že oproti väzneným princeznám stredoveku tu väznení sú mužskí, dvaja uhorskí páni, starý mýtnik, Šudy Tomášik a ženské sú ich vysloboditeľkami, vykupiteľkami. Je to akoby znova nastolená rivalita pohlaví, stará „dívčí válka“ s novým zmyslom, aký jej dal myšlienkový kvas doby, konfrontovaný u nás ostro s pomyslami o živote tureckom. Stretli sa tu v duši básnikov i čitateľov, nevedome azda, ale nevyhnutne, dva svety, z ktorých jeden niesli povesti o zápasoch celých légií rytierstva o ruku krásavice, druhý zvesti o háremoch, kde bruchatý baša na diváne sedí, zástupom žien obtočený, ktoré jemu slúžia v nádhere. „Lepšia smrť kresťanská než život pohanský“ – povedala umierajúca Katarína. Kde sa takto dva svety stretli, tam vznikla dramatickosť. Ak básnika stredovekého mámili túžby heroické: dať život za kráľovnú svoju, tu do tejto túžby vrčala predstava tureckých slastí: žiť pohodlne a z findžíc krištáľových kávu popíjať. Prevažovalo sa raz jedným, raz druhým smerom, niekedy v lahodnom rytme, niekedy v prudkých kataklizmách, a z literárnej dramatiky vznikali i literárne tragédie ako u Grékov. Stredoveká povesť nemohla byť bez šťastného konca, ale tu v tejto baladistike, ktorá sa rozvinula na prechode doby, tragédií koľkokoľvek. A nie sú to ani smrti svätých, ani smrti drakov. Je smrť Kataríny pre vinu otcovu, je odťatá ruka pána uhorského pre vinu vlastnú, je smrť dvoch detí richtárky zvolenskej. Mikuláš Zríni má ešte niečo z lesku svätých, i pani, ktorá padá pred hradbami Sihote. Ale Bazald? Alebo Tompier? I stredoveká poézia mala Bazaldov a Bátoryčky, ale keď ich hodila na plátno ako čiernu škvrnu, to len preto, aby sa malo na čom lepšie vyzdvihnúť svetlo. Striga, ktorá si pripäla jednu gambu o zem a druhú kamsi o oblohu a tak hltala čriedy volov, je iste obluda veľká, ale mládenček, ktorý s holým mečom vbehne do jej hrtana a rozseká ju zdnuky, je ešte zázračnejší. Striga interesuje čitateľa len pre neho, pre hérosa. Je doskou, od ktorej sa on až po hviezdy odrazí v sláve, a s ním víťazstvo dobra. V baladistike našej tu toho niet. Bazaldovci nie sú exponovaní pre slávu vojakov Ferdinandových, ale sami pre seba. A čímže sa previnil malý Šudy Tomášik, že musel tak hanebne trpieť, tak biedne umrieť na prahu dvier materiných? Básnikovi doby, o ktorej hovoríme, prestal byť svet takým jednoduchým, akým bol prv. Jeho už neuspokojovala šablóna ani hymien, ani legiend, ani povestí, boril sa o niečo nového. Kolumbus išiel Indiu objavovať, púšťajúc sa za vetrom od východu; Luther, tuhý mních rádu augustiniánskeho, išiel nové náboženské svety objavovať: nuž trúfali si na nové svety i básnici. Nezabúdajme, že je doba, na začiatku ktorej bol Michelangelo a na konci Shakespeare. Dante ešte išiel sa peklu len prizerať, podajúc ruku Vergiliovi s plnou dôverou, Michelangelo sa už pasoval s diablami na vlastnú päsť a Shakespeare sa hodil do ohnivého jazera Miltonovho sám ako satan akýsi. Nuž nevedelo sa u nás v tej dobe veľmi ani o Shakespearovi, ani o Michelangelovi, ale „ducha doby“ dýchali i pevci naši. Nemohli oni nevedieť o Koperníkovi, veď rodákom bol len akoby spoza plota, čudák veliký, a jeho učenosť najbohatšie rozkvitla asi v druhej polovici stoletia v Prahe, na dvore Rudolfovom. No a bol to obrat o stooosemdesiat stupňov celého vesmíru v predstave nového človeka, mohli si naši ľudia, učenejší či poskromnejší, myslieť o tom čokoľvek, myslieť o tom museli, prikláňať sa i odvracať a nemohol z toho nevyjsť rytmus myslenia a ešte viac citu, vše i prudkejší, búrlivejší možno oproti ustálenému hýbaniu vôd stredovekých. My vidíme v slovenskej poézii doby Siládiovcov, Teofilov, Kataríny, ale v jej rytme cítime viac: vedľa Lutherov a Solimanov i Kolumbov a Koperníkov. Život Európy bol i v tomto století, čudesne rozhádzanom, jeden a na Slovensku bol zvláštne zauzlený. S východom viazalo nás plemä, s juhom a severom cirkev, so západom režim. No v koncerte európskeho žitia, v století, kde dané bolo Taliansku vrcholiť v umeniach výtvarných, Francúzsku v rozkvete svojho racionalizmu (Descartes), Anglii v literatúre (Shakespeare) a Nemcom v náboženskej iniciatívnosti, nám dané bolo biť sa pri Moháči, pri Budíne i hlboko v území vlastnom. A azda rezervovať sa duchovne pre stoletia pozdejšie. Z hľadiska európskeho naše spevy o tureckých bojoch sú bledučké vedľa piesní srbských, bledučké a málo originálne, ale už o piesni Lániho povedať možno, že je na úrovni náležite. Nie je hrmotný ako Luther, je tichší a pasívnejší, ale toho, čo lýru opravdivo lýrou robí, viac je v ňom ako v slávnom škovránkovi wittenberskom. V Čechách sotva sa nájde čo i v stoletiach nasledujúcich, čo by sa mu mohlo ako-tak rovnať. Česká poézia je oproti jeho voľnému toku úzkostlivá. No a pred ním ešte bol Silván, básnik akoby z rodu „poètes maudits“ XIX. veku, básnik raneného svedomia, tiež skutočný. Napokon piesne z rozhrania živlu učeného a prostonárodného! Vsaď ich kamkoľvek v literatúrach, v priestore i čase, ostanú klenotmi. Živej poézii nestačí poskladanie slov do rádu, v nej musia sa rytmicky prelievať pomysly rozličných sfér. V nej musí sa rytmicky vyvažovať priestor a čas. Hľaďte:


Šudy Katarínku

do hintova dali

– – – – – – – – –

Šudy Tomášika

pod koč uviazali.


Najprv ju do hintova, potom jeho pod koč. Teraz nová, širšia vlna toho istého rytmu:


A keď oni prišli

do tureckej zemi,

Šudy Katarínku

do svetlice dali,

– – – – – – – – –

Šudy Katarínku

do vrchnej svetlice,

Šudy Tomášika

do spodnej temnice.


To nie je zdvih a spád za sebou nasledujúci, to je zdvih a spád, ktorý sa akosi vzájomne prelieva, kto báseň ďalej číta, pozná, ako sa tieto vlny ešte väčšmi rozstúpia, ako bohato sa v nasledujúcich veršoch sfarbia, vlna ženská zahorí zlatom, vlna mužská stemnie až v príšernosť. Kontrastu až mrazivého dosiahlo sa tým, že básnik uhádol začrieť do sveta konkrétneho pre obraz najprimeranejší, prekvapujúci a zároveň i starý, prosto akýsi nevyhnutný, v tej situácii jedine možný. I u Katarínky tak, i u Tomášika. Nie div, že vlny takto rozstúpené, keď sa zídu, je to muzika tklivá vo verši, verš ten cíti sa skutočne fyziologicky, ako najlepšia hudba, a keď sa zídu, aby spoločne hľadali vlnu tretiu, stratenú ešte v intonácii balady (mať svoju, deti zajaté), blíži sa všetko k akémusi osudovému koncu: Šudy Tomášik z prostého nedorozumenia umiera na prahu materinskom… Ale ešte záver! Ešte jeden dotyk prstov na struny obe, aby vydali akord akoby pre večnosť…

Škótske balady majú slávu veľkú, ale nezacítil som nikde, čítajúc ich, muziky takej čistej. Až absolútnej.

Poéziu Silvánovu naproti Tablicovi, človekovi rozumu, pekne vystihol už Hurban, Jozef Miloslav, človek citu. „Slohu jeho ľahkosť je patrná, ale najmä v piesni mládencom obecanej tečie mu verš ako večernô na pokoj zvonenie.“ (Slovensko a jeho život literárny I, 32.) O Prunovom slohu hovorí, že je „vyhladený, čistý, ľahký, z ktorého by sa ešte aj teraz mnohý… učiť mohou“ (I, 32). Úsudok Hurbanov o Silvánovi podpisuje i Jaroslav Vlček na príslušnom mieste svojich Dejín literatúry slovenskej.

Ku všetkému dokladáme, že náležite chápať túto poéziu bude, len kto si ju predstaví spievanú. Lebo termín „zpívať vám budu“ znamenal celkom iste spev, hlasité prespevovanie, často i hudbou sprevádzané. Dvaja „uherskí páni“ v balade moc ráz citovanej tiež tak „prez mrežku hledeli, velmi prepeknú a žalostivú notu sobe hrali.“ Z nej priamo, z tejto hranej piesne, vyrástla nálada oboch, nálada roztúžená, chytľavá, z nej prešla priamo na cisársku pannu, z nej vyrástol baladický dej, aby vyspievaný zas vrátil sa v pieseň novú. Pieseň len recitovaná tej sily kúzla zriedka dosahuje. A známe nielen nápevy balád prostonárodných, ale viaceré i z nápevov piesní umelých, no a nápevy piesní cirkevných temer napospol. Esteticky sa nápev podopiera slovom a slovo nápevom, ony si slúžia vzájomne, vzájomne sa obohacujú.

Pravda, z toho vychodia i tzv. „prozodické nedostatky“ poézie doby, na ktoré sme už poukázali. Možno hlavne z toho. Najmä keď sa spev azda účinkom spevu maďarského nedisciplinovane roztiekol. Veď i pozdejšie u básnikov, ktorí písali prozodicky správne, keď výnimočne pre spev písali, prozódia sa im zväčša podriaďovala diktátu melódie. Všeličo ešte z nedostatkov bude treba ospravedlniť a všeličo zo stránok pozitívnych ešte poobjasňovať.

Napokon: prečo je meštianska lýra stoletia (o matkách dcéry vydávajúcich alebo synov ženiacich, o ženách mužov bijúcich) suchopárna a prečo i v druhej jej skupine (o zvieracích svadbách) niet okrem iskierky humoru poézie? Všimnime si, že v prvej skupine je život civilizačný (bürgerlich) bez akéhokoľvek závanu prírody, v druhej skupine je síce život prírody, ale poňatý falošne, lebo práve zas bez skutočného vzťahu k životu človekovmu. U Lániho do cirkevnej piesne pršia pomysly prírodné, spomeňme si len na strofu „Já jsem jako jelen v hore…“, život človeka sa s ňou, s prírodou, na každom kroku mimovoľne, nehľadane zrovnáva. No a tajomstvo Šudy Katarínky je, že sa v nej život človeka, vsadeného do prostredia civilizácie, ba cudzej civilizácie, jednako nehľadane a nevyhnutne s prírodou božou v duši zlieva, zlieva priamo, nielen zrovnáva. Spomeňme si na strofu: „V mojich tmavých očiach žaby škrkútajú…“

Kto túto stránku poézie, v prvom rade poézie slovanskej, náležite vycítil, bol Ľudovít Štúr. Myslím, nik tak ako on. Majster jeho, Hegel, nie. Ani nie Benedetto Croce.



POZNÁMKY


Jozef Škultéty v svojej prednáške úlohy učeného mladého pokolenia slovenského, čítanej na zhromaždení študujúcej mládeže slovenskej v Turčianskom Sv. Martine v máji 1929 (viď Slov. pohľady 1929, str. 290 a nasl.), hovoril k mladému pokoleniu slovenskému pekne v duchu Štúrovom: „U ľudu predovšetkým budú jedni zapisovať ešte starodávnu tradíciu, povesti, texty i melódie piesní, obyčaje, zvláštnosti rečové, iní vhĺbia sa do nazbieraného materiálu, budú porovnávať a robiť vývody. Tu má čo študovať nielen etnograf, filológ a historik, ako Sreznevskij povedal, ale nejedno pozoruhodné zrnko môže si nájsť napr. i právnik.“ A v prednáške o Jaroslavovi Vlčkovi uviedol tento pekný citát z Carlyla: „Mocné loďstvá, armády, prístavy a arzenály, ohromné mestá s množstvom chrámov, umeleckými pokladmi, sú veľmi vzácne, ale čo z nich bude? Agamemnón, celá armáda Agamemnónov, Periklovia a ich Grécko – všetci so všetkým obrátili sa v rumy, trosky, v nemé, smutné hromady rumov: ale knihy Grécka! V týchto Grécko ešte vždy žije… Všetko, čo ľudstvo vykonalo, dosiahlo, všetko, čo bolo, akoby kúzelne, poukladané je na listoch knižných. Drahocenné poklady ľudí.“ Ale k tomuto slovu o knihe gréckej Škultéty hneď dokladá o knihách slovenských: „Pre nás, Slovákov, ktorí boli sme sa dožili toho, že kníh svojich, slovenských, temer nesmeli sme mať (veď školský inšpektor [Libertíny v Nitre] mohol ich páliť, a na dedinu všemožne hatila sa im cesta) – pre nás výklady Carlylove boli až dojímavé.“ Pokúšajúc sa o náčrt dejín literatúry slovenskej pred osamostatnením spisovnej slovenčiny, mal som na mysli oboje: význam dediny slovenskej i zlý osud slovenskej knihy. Z toho vychodí, že si miestami všímam i skladieb naoko málo významných, i že sa usilujem, nakoľko možno, včleniť do dejín literárnych i tzv. tvorbu prostonárodnú.

Politické zauzlenie pred Moháčskou bitkou Palacký vidí hlavne v nezhode medzi starou stránkou prelátov a magnátov na jednej strane a nižšou šľachtou na druhej strane. Tamtej vodcom bol arcibiskup Salkan a Báthory, tejto Verbőczi, za ktorým v zákulisí stál Ján Zápoľa, naoko spojenec magnátov. (Dejiny národu českého, 1878, V, II, 485 a nasl.) Že všetko bolo preniknuté i momentom národnostným, ukazuje žiadosť česká na sneme v máji roku 1525, upravená na kráľa, aby odstránil zo dvora Nemcov a nemal tam len Uhrov. (Tamže.) Počiatkom XVI. stoletia pomer medzi Čechy a „Uhrami“ zdá sa, nebol najlepší. Hájkova. kronika rozpráva a ukrutnom zbití Uhrov v Menšom meste pražskom. Vyšlo to z akejsi slávnej potýčky, ale Uhrov tam zbili, zmordovali a domy im vypľundrovali. „Nesli přez most čuby (asi šuby), hazuky, peníze, stříbra, sedla, uzdy, což kto mohl uchytiti.“ Hájkova kronika vôbec hodne osvetľuje z tumultuóznych pomerov na počiatku XVI. st. Nepokoje so Židmi, rituálne vraždy a pogromy, konflikt medzi Čechmi a Uhrami na Malej srtrane, vypľundrovanie domov uhorských pánov (1509). Zvesti a vojnách na východe. Zvada a úrady v Budíne. Požiare miest. Roku 1514 križiacka výprava proti Turkom, keď ju rozpustili, pustošila Uhorsko, jej mužstva hlušilo pánov, jedného z biskupov na kôl nastrčili. Roku 1515 vyhorela Bratislava (Prešpurgk), práve keď tam bol poľský kráľ Žigmund a uhorský Vladislav; zhorelo pol mesta. Mnísi v Krakove zabili priora. Pokus a väčšiu vzburu v Prahe 1521. Turecký nápor na Uhry sa začínal, keď mal kráľ Ľudovít svadbu. Soliman si vraj vybral práve ten termín, mal „špehýrov“ v Uhrách i v Čechách. Kráľ býval raz v Budíne, raz v Prahe. Hájkova kronika sa končí korunovaním Ferdinandovým. Ostatok osvetľuje nám už sama literatúra doby. Za jedno stoletie sa nepochybne i účinkom literatúry pomer medzi „Čechmi“ a „Uhrami“ tak napravil, že „Uhri“ pozvali si za učiteľa Komenskéha a Slovensko vďačne privinulo exulantov pobielohorských. Bol v nich, pravda, iný duch ako u Hájka. Hájka interesujú hrôzy. Turci, mordy, Nemci, kráľovské veselia, a títo bratři, akoby takých vecí ani na svete nebolo. Ich interesuje záhada krstu svätéha väčšmi než kométy. (Viď Bratrzij srtarššij, z Čzech y z Marawy Oswiecenemu Doktorawi Martinowi Lutherowi do Wittenberku.) .

O cirkevných pomeroch XVI. stoletia pomerne dobrým súborným dielom je Michalova Zsilinszkéha A magyarhoni protesztáns egyház története, Bpest 1907. Na prah reformácie v Uhrách, v duchu slovenskej tradície, i on stavia Husa. Sprostredkovateľa refarmácie nemeckej vidí v žiakoch, chodiacich na nemecké univerzity, a v obchodníkoch. Na wittenberskej univerzite od r. 1522 do konca XVI. stoletia bolo blízko 600 študentov z Uhorska. Monografií cirkevných evanjelických jest pomerne hodne. Novšie z nich sú Jána Slávika a zvolenskom a Ottu Škrovinu o turčiansikom senioráte. Čo sa zriadenia katolíckej cirkvi týka, najprístupnejší výklad máme u Václava Chaloupeckého: Z diecéz najväčší význam pre Slovensko v minulosti má ostrihomská, ktorá objímala slovenský západ, kým východ pričlenený bol k jágerskej. Z ostrihomskej potom oddelila sa nitrianska asi počiatkom XII. stoletia aleba koncom XI. Počiatiky spišskej diecézy pripadajú do XIV. stoletia. Po Moháči ostrihomský arcibiskup prešiel i s kapitulou do Trnavy a Bratislavy, jágerský do Jasova a Košíc. Ale účinkom protestantizmu stenkli všetky i vnútorne. Chaloupecký udáva, že sotva desatina obyvateľstva ostala skutočne i vnútorným presvedčením verná Rímu a katolíckej cirkvi. Na vieru evanjelickú prestúpili i prední cirkevní hodnostári, biskup nitriansky a prepošt spišský. I cirkevná správa bola spoločná. Len na žilinskej synode r. 1610 oddelila sa katolícka a evanjelická správa cirkevná. (Václav Chaloupeciký: Slovenské diececese etc. Bratisilava II, 1928, str. 1.) Na školské pomery na Slovensku dobre posvieti monografická štúdia Pavla Križku Kremnické školstvo, príspevky k dejinám osvety na Slovensku, Dom a škola 1894–1897; Slovenské pohľady 1899–1900.


*


Ako sa uvádzala čeština za spisovnú reč, ukazuje najmä Czambel vo svojich Príspevkoch. Na moravskom Slovensku, v Kroměříži, po prvý raz česky píšu sa „lenní desky“ r. 1536, ako uvádza Jungmann (Slovesnost 1849, str. 117). Úplnejšie popísal písomné pamiatky slovenské Albert Pražák v Dejinách spisovné slovenštiny po dobu Štúrovu (1922). Škoda pre knihu, že jej udania sú trochu povrchné napr. aký omyl je na str. 108 pod b. 1 o prvej evanjelickej cirkevnej pamiatke. Že slovenčina bola v prostriedku XVII. stoletia taká, aká je dnes, ukazuje text ostrihomského rituálu najkrajšie: „Jako ty meno? Jan, lebo Katharina etc. Odriekassli se Satanassovi? Odriekam. I vssetkým skutkom jeho? Odriekam. I vsseckej píchy jeho? Odriekam. Veryssli v Boha Otce vssemohuciho Stvoritele nebe i zeme. Werym.“ (Slovesnost II, 1864, str. 555–6.) Kde sa vzala pomerne správna čeština v tlačivách XVI. a XVII. stoletia, ukazuje Ján Mocko v štúdii: Slovenský rukopis z konca XVI. a počiatku XVII. stoletia. (SP 1894, str. 1.) Pripisuje ju tam korektorom.


*


Na život slovenskej dediny XVI. stoletia dobre svietia i Muránske artikuly z r. 1585, ktoré publikoval dr. Br. Varsík v Bratislave III, 129n. Sú to nariadenia cirkevnej vrchnosti veriacim. Boj proti poverám a obyčajom, z ktorých mnohé už vymizli („V pátek velikonoční necht žádny a nikde dreveného špalka k podobenství človecej tváři vyiřitého neklade“), naproti väčšine márne brojili ešte celé stoletia. Tresty boli „klady“ a „biršág“. Hlavné sviatky v Gemeri menovali sa Kračún, Ve1iká noc a Rusadly (Turiec). Hlásku ä pisateľ artikulov písal ea (preadky = prädky). Synteticky poňatý život slovenskej dediny v dávnejších stoletiach najplnšie, najživotnejšie nájdeme v Škultétyho knihe Nehaňte ľud môj! V nej zrkadlí sa najlepšie zápas domáceho, tradičného života s učenosťou, civilizáciou. A to je i zápas so životom nemeckým. Otázku Nemcov na Slovensku pekne osvetľujú dve štúdie Jozefa Škultétyho, odtlačené v jeho zborníku článkov O Slovákoch. Nemci vsakovali medzi Slovákov už od konca VIII. stoletia, výdatnejšie v XII. a XIII. století, kráľmi obzvláštne privilegovaní. Do r. 1606 mestá boli výlučne im vyhradené. Rozumie sa, že zápas medzi nimi a živlom slovenským bol neprestajný, no v zápase tom Slováci dostali sa navrch. I Béla Grünwald, autor famózneho Felvidéku, divil sa: „Zvláštny a nevysvetliteľný zjav je vtopenie sa mnohopočetného nemeckého živlu do slovenského.“ Naproti tomu Ján Čaplovič (Gemälde von Ungarn) divil sa, že zas niet príkladu, že by sa slovenská dedina bola ponemčila.


*


Poézia náboženská v tomto století všelijako sa prelieva. Neuhádol by si povedať, čo je v nej katolícke a čo evanjelické, ani by si nevymedzil, čo je utrakvistické a čo bratrské. Prvky náboženské sa všelijako prelievajú, len v celých zborníkoch už potom rozoznáš, ktorý je aký, podľa toho, ktorý element je v ňom dominantný. I v dnešných spevníkoch, katolíckych a evanjelických, je to tak. Rozdiely sú len nepatrné a často by si povedal, že katolícka verzia piesne má evanjelickejší charakter od starej verzie Tranovského. Napr. v peknej piesni vianočnej Čas radosti u Tranovského čítame: „Čas radosti, veselosti svetu nastal nyní, neb Bůh věčný, nekonečný narodil se z panny“ (Tr. 45), a v novšej katolíckej verzii: „Čas radosti, veselosti nastal požehnaný, bo Spasiteľ, Vykupiteľ narodil sa z Panny“ (Zaymus, Veniec katolíckych cirkevných piesní 1914, 43). Text Tranovského je ešte bližší starej, zo XIV. stoletia piesni Omnis mundus jucundetur než tento nový. Ale zas nový text katolícky je temer zhodný s novým evanjelickým v Spevníku. I tam čítame totiž: „Neb Spasitel, Vykupitel“. Veru i tu možno doložiť: Nemáme si čo vyčitovať, a ak áno, to vždy na obe strany.


*


Životy svätých, neveršované, rozšírené boli v staročeských verziách po Slovensku, tak sa zdá, veľmi dávno. Škultéty upozornil na Passionál Slovenského múzea, ktorý má 532 strán po dvoch stĺpcoch; písmo od počiatku do konca je veľmi pravidelné; životy svätých začínajú sa sv. Katarínou, potom idú kalendárnym poriadkom, posledná je sv. Cecília – nedokončená. Jazyk martinského exemplára je takýto: „poczali kniemu lide rozlicznij choditi na puscz. geho se modlitbie poruczegicz.nebo byl muz przes,vaty.wszeo milosrdenstwie plny.“ Súvis s prekladom staročeským, z pražského múzéa, ktorý sa číta „Pocziecku knemu lidye rozliczny chodyty napusczy.geho sie modlitwie porucziegicz“ – je pravdepodobný. (Slov. pohľady 1898, str. 310n.) Legendy Kollárových Spievaniek potvrdzuje turolúcky kancionál. Písal o tom stručne Vítězslav Houdek v citovaných štúdiách. Jadro tematiky legiend Houdek cíti dosť hlboko V stredoveku. V piesni O Sibylle, kde sa spomína, „že Fridrich dobudne hrobu toho“, v turolúckom kancionáli hovorí sa výslovne „hrobu božího“, a tak Houdek hľadá v tom, akiste správne, cisára Fridricha Barbarossu, ktorý podnikol tretiu križiacku výpravu roku 1189–1193. Turolúcky text v piesni O králi Jiříčkovi nemá mena tohto kráľa a text piesne je slovenskejší ako u Kollára. Zvláštne, že krásna pieseň o Teofilovi anglickom ostala nepovšimnutá. Za jej prameňom bolo by pátrať. Podľa toho, že Teofil menuje sa pánom anglickým, bolo by hľadať nielen sujet, ale i básnický vzor v Anglicku. Ak tak, bolo by o toľko vzácnejšie, lebo vláken, ktoré by nás spájali s anglosaskou kultúrou, je pomerne málo, a tak sa nám zdá, že v podstate anglosaského a slovenského života je mnoho identického. Životný poriadok anglického lorda je akiste bližší životnému poriadku oravského sedliaka a plátenníka ako životu priemerného stredoeurópskeho intelektuála, perohryza alebo kaviarnika.


*


V múzeu martinskom jest starých kancionálov veľmi pekná zbierka, rukopisných, oboch vierovyznaní, katolíckych, i evanjelických. Niektoré z nich sú prácami kantorskými, písané vo väčšom formáte, notami doložené. Nahradzovali akiste v cirkevnej potrebe i partitúry. Vo väčšine z nich variuje sa materiál dnešného katolíckeho spevníka a Tranoscia. Katolícky a evanjelický spevný poklad cirkevný sa tu prelieva i v staršej i v novšej fáze. Podelenie je väčšinou tradičné, podľa období cirkevného roku. V katolíckych spevníkoch hodne je i latinčiny. Známo je, že materiál starých piesní Tranovského prenikal ďaleko za hranice Slovenska i za hranice konfesie luteránskej. Materiál múzea dokladá, ako prenikli tieto piesne i k Juhoslovanom. Kancionál, uložený v múzeu pod č. 27, ukazuje piesne Kristus pelda pokore, Zahvalimo otczu bogu s odkazom na nôtu Kristus príklad pokory a Poděkugmež Pánu Bohu. Keď v tom istom kancionáli nájdeme legendy i o sv. Jurovi, o apoštoloch, bude nám jasné, že literárne prúdenie európske v století, ktoré nás zaujíma, zo Západu k Juhoslovanom prechádzalo značne Slovenskom. Duch kancionálov katolíckych je Tranovskému veľmi príbuzný i jazykom, len slovakizmov má viac, asi tak ako Pribiš. Vcelku charakterizuje ich väčší počet piesní mariánskych, ktoré sú zväčša celkom v popredí zbierok, viac piesní o svätých. Kancionál pod č. M. 37 v martinskom múzeu pieseň o Jánovi Nepomuckom má takto:


Jáňe Nepomucki,

Slávo stála vždicki

Svich krajanov,

Zhledni na pobožních,

Ktvej cti zhromaždenich

Nás kresťanov;

Keď sa utikame

A pomoc žádame,

Svati Jáne.


Trikrát trojdielna strofa, na ktorú sme poukázali pri rozbore formy poézie XVI. stoletia. Ešte jedna charakteristika pre piesne katolícke: viac pomyslov na prírodu. Pieseň na ofertórium v prvej strofe vzýva chlieb na oltári, ale v tretej prosí: „K nohám tvým též skladáme naše statky scela a čokoliv tu máme, život, krev a telá, daj nám časem dážť letný, daj slunca teplého a ztvého dobrodení pola úrodného…“ Pravda, ani v tomto kancionáli neprekvapí vedľa piesne výrazne katolíckej nájsť evanjelický preklad evanjelickej Kde jsi, můj premilý Ježiši Kriste… Škoda, že znamenitý hymnológ slovenský Ján Macka nenazrel hlbšie i do tohto materiálu. Že náš text Lámala matka své ruce, variant slávnej Stabat Mater, je nezávislý ad vzoru českého, ukazuje i dačický kancionál, ktorý má na str. Dvj celkom iný text tej piesne. Slovenčenie piesní zdá sa byť všade nepovedomé. Až do XIX. st. V dodatku kancionála z r. 1808 nachodíme, ale tiež len akoby výnimkou, text povedome slovenský: „Čo znamenajú tieto noviny? Jaký je to blesk nepovedomý? Hviezdy nebies sa skvejú, zem celú osvecujú“ – ale písmo je značne pozdejšie od pôvodnej osnovy kancionálu, ktorý máme v múzeu pod č. 70 M. (V starých kancionáloch katolíckych zvláštna je úcta k Jánovi Nepomuckému: Ináč svedčí o nej množstvo pomníkov tohto spravodlivého muža božieho po celom Slovensku. Poukázali sme na to, ako intenzívne súvisel, nie tak politicky ako duchovne, život český a slovenský v tomto století. A nevieš, kde bol súvis intenzívnejší, či u katolíkov, či u evanjelikov. Politicky sa naši otcovia často klbčili, ako ukazuje i šarvátka na Malej Strane pražskej, Hájkom spomínaná, ale v duchu si ruky podávali. Boli dvoma politickými oblasťami, ak nie troma [Morava so Sliezskom!], ale duchovná oblasť bola jedna, ktorá sa na západe sfarbovala farbou západu, na východe farbou východu. Rozumie sa, že tak ostala i po rozluke spisovného jazyka, a tak i v politickom zjednotení. Minulosť a prítomnosť sa vzájomne osvetľujú.)


*


O Jánu Silvánovi písala sa posledne hodne a otázku rezumoval Pavel Bujnák v Bratislave III, 88 n. Zo štúdie Pavla Bujnáka Silvanus-Silvester, v ktorej zaoberá sa otázkou, či Ján Silván a maďarský spisovateľ Erdősi Silvester János nie je tá istá osoba, vychodí, že Silván pôsobil výslovne na Slovensku ako kňaz vo viacerých stoliciach a odišiel do Čiech okolo r. 1540. Silvester je osoba iná. Dohady maďarské sú neodôvodnené. Všetko vyšlo, zdá sa, z toho, že o Silvánovi zaznačené je, že bol „Pannonius“, a Silvestrova stopa tratí sa r. 1554. Bujnák si myslí, že „švábskym puntom“ Silván cieli na Ferdinanda, pre prípravy na šmalkaldskú vojnu, ale nie si je v tom istý. Ani nám sa taký výklad nezdá. Švábi boli iste Nemci slovenských miest, Švábi pôvodom svojím (vedľa Sasov), privilegovaní v mestách slovenských až do r. 1606 obzvláštne. Nie div, že slovenský človek, ktorý videl zápas svojho živlu s nimi, ako on vyvrcholil vo vzbure ľubietovskej, horlil proti nim náruživo. Jan Blahoslav v úvahe De novo cantionali bohemico 1561 o Silvánovi hovorí, že bol muzicus síce výtečný, ale pijak. I v lýre jeho je mnoho kajúcneho bohémstva. („Hanebneť jsem svuoj věk strávil…“) Silván a Blahoslav žili v jednom veku, ale či sa znali, nevedno. Českí bratia sa ho tiež „pro marnosti“ zriekli, pravda, oni boli prepiate prísni. Bratrská jednota pod trestom vylúčenia bránila „dávání se v šenky, řeči oplzlé, šaty oplzlé, rezané, krátke, zpotvorené, šmuky zlaté, perí za klobouky“ a iné podobné márnosti. Tak mohol proti Blahoslavovi zas Lupáč charakterizovať Silvána „horna pietate, virtute, prudentiaque egregius“. Lupáč znal sa sa Silvánom i osobne. (Bujnák: Silvanus-Silvester, Bratislava III, 88n.) Ján Macka domnieva sa o Silvánovi, že sa narodil okolo 1500, akiste za Lutherom išiel do Wittenbergu, potom šíril evanjelickú vieru v Nitrianskej stolici, okolo Bielej Hory. (V knižočke Poď za mnou, 1899.) Nie je vecou vedy, ale je načisto intuitívneho dohadu, že Silván bol rodák zvolenský a duchovne vyrastal z najžeravejšieho ohniska na Slovensku. Myslíme tým vzburu ľubietovskú s dvoma popravami na základe zákona „lutherani comburantur“. Ľubietová bola banské mestečka a rozumie sa, nemecká bašta tiež, ako všetky ostatné banské mestá. Bola z menších miest a okolie, ktoré dávalo legendárnych ľudových hrdinov v bojoch tureckých, tuhé sedliacke okolie, húževnaté a výbojné, bola iste nie hocijakým rivalom výsadám nemeckým. Ukázalo sa, že Ľubietová potom skutočne prvá podľahla, a to nie Maďarom čiže režimu, ale priamo Slovákom, okolitému živlu etnickému. Keď sa táto rivalita skomplikovala novou vierou, a to donesenou z Nemecka, možno práve slovenským študentom, nemohla nenastať situácia zvláštna a žeravá.


*


Historické spevy v Uhrách vôbec boli oddávna známym druhom básnickým. Možno, že prenikli k nám z juhu. K najstarším patrí maďarská skladba a zajatí Szabácsa (1476). Prvé hexametre maďarské písal, zdá sa, Ján Silvester (okolo r. 1540), prvý preklad biblie akiste Károlyiho okolo roku 1550. Ale pravopis maďarský závislý je od nášho, poťažne od českého. Najprv bol spriažkový, potom diakritický. (Beöthy Zsalt: A magyar nemzeti irodalom története 1913 a Prónai Antal: A magyar irodalom története, olvasókönyvvel 1917.) Beöthy, odvolávajúc sa na O. Asbótha (Szlávság a magyar ker. terminológiában, Nyelvtudom. közlemények, XVIII. K. 1884), učí platne i pre školu, že Maďari i kresťanstvo i písmo majú od Čechov (str. 19).

Kancionálov v Čechách v XVI. století bolo už viac. Slovenský kancionál starší od Pribišovho (1635) sa nám nezachoval. No Kollár mal v rukách kancionál z r. 1574, ktorý bol dostal, redigujúc Spievanky, od Sama Chalupku. Tablic zas spomína kancionál z r. 1609. (Str. I, 14.) V Kollárovom kancionáli cirkevné piesne spievajú sa tiež na nápevy svetské Murán zámek, Zradná Marta falešná, kams muže poděla, i nápevy poľské Jakaż ći niezgoda, medzi nimi i preklad známej piesne Kochanowského Co žádáš od nás, Pane. Názov piesne Zhůru, zhůru, nedbalí Čechové znie nám tu na prvé počutie anachronizmom, no nie je ťažko nájsť podobný hlas, aj inde v tej dobe. Spomeňme si na slová Vavra Benediktiho o knihách. Na nápev o Muránskom zámku spieva sa v Kollárovom kancionáli o Stětí sv. Jána: „Krista Pána skutkové divní když jsou se rozhlásili v Judské zemi, uslyšal o nich Herodes král, kterýž Jana Křtitele stíti dal“ atď.

O turolúckom kancionáli najviac písal Vítězslav Houdek najmä v Časopise Matice moravské 1892, str. 106–114, 199 až 209, 320, 322 a v Slovenských pohľadoch 1894, str. 281 až 289. O piesni o Siládim a Haďmázim osobitne Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch 1908; str. 641 j. Belo Klein-Tesnoskalský tamže 1932, str. 151–161; Št. Krčméry, tamže 1932, str. 162–165, s faksimile záverečných veršov. – Turolúcky kancionál, ktorý písal a maľoval r. 1684 turolúcky rektor Ján Liborčen (Liborczenus), mal pôvodne podľa registra 275 piesní, zachovalo sa z nich 135. Usporiadanie je, ako v kancionáloch býva, a Tranovského Cithara bola mu hlavným prameňom. Okrem piesní z Cithary sú v ňom dve piesne svetské (O, Sigoti, Sigoti… a Píseň o dvúch uherských pánoch, čiže o Siládim a Haďmázim), sedem nábožensko-historických (o Teofilovi englickom, o Jóbovi, o sv. Jurovi, o proroctve Sibylly, o súdnom dni, Rozkošný Jeruzalem a lamentácie o páde prvých rodičov) a šesťdesiattri pesničiek duchovných v užšom zmysle. Jedna má v akrostichu meno Liborčenovo, tedy on sám i básnil, iné akrostichá prezrádzajú mená Johannes Tatai, Matieg Krása Črhanski a Andreas Everi, tiež akiste skladateľov – Slovákov. Liborčen, ak meno je podľa miestneho názvu, mal by byť pôvodom z Ľuboreči, z Novohradských vrchov.


*


Zborník svetských piesní historických „de patria nostra Hungaria, bellis, arcibus, viris et variis casibus qui etiam in vicinis provinciis acciderunt“ mal Kollár od Mateja Holku, kazateľa rimavskobanského, a to vlastne dva, jeden po otcovi, druhý po dedovi Holkovom toho istého mena, z ktorých prvý je z r. 1756, druhý z r. 1789. Matej druhý spomína i rukopis 1678, z ktorého prepisoval. Pieseň o krále Ludvika porážce, o Muránskem zámku, o Červenem Kameni a

Červeném vítezi mal Kollár z týchto zborníkov, podobne i pieseň o Sigetském zámku, o Jágri, o Nových Zámkoch, o Modrom Kameni, o Tompierovi, o bídnej Uherskej krajine, o Červeném kameni a Červeném vítezi, o svatem Jiří, o Sibylle. Z týchto piesní o bitke Moháčskej doloženú mal Kollár i od Steigla, akiste známeho malohontianskeho „osvietenca“. Historické spevy okrem zborníkov holkovských Kollár mal ešte od Daniela Slobodu (O Alžbete Bátory, O Červenom rytierovi a Zburovej dcére, obe tieto piesne sú takého charakteru, že mohli byť zapísané z úst ľudu) a zároveň od J. Martešíka mal Kollár skladbu Myjava a kozáci. Piesne o Siládim a Haďmázim (text bez záveru) a o Sigetskom zámku (fragment) mal Kollár od Emericha Laučeka, ev. farára na Píle, v Malom Honte. (Mimochodom žiada sa poznamenať: Dr. Václav Chaloupecký, referujúc o Součekovej štúdii Domnelá píseň pražských vyhnanců, zahľadel sa do materiálu Spievaniek a prišiel k pochybnostiam o veľkej čiastke historických piesní Kollárovej zbierky, ktorými – tak mieni – dal sa oklamať i Vlček. V prvej časti štúdie Chaloupeckého potisnuté je Kollárovo datovanie piesní Nitra, milá Nitra a Stála bitka, stála do XIX. stoletia proti Škultétymu, ktorý ju pokladá za hodne staršiu; podobne neakceptuje Chaloupecký datovanie Alžbety Bátoryovej a ešte niekoľkých lyrických skladieb. O Alžbete Bátoryčke Vlček učil, že je blízka ľudovej piesni; dokladáme, že je temer ľudovou piesňou, a keď ju Kollár datuje r. 1610, brať to treba ako približné dátum udalosti, na ktorú sa vzťahuje pieseň. Nitra, milá Nitra znie ako vrstovníčka známej Všetci sme Slovania, ktorej tiež neznáme autora. Za Chaloupeckého tam, kde Nitru, milú Nitru v druhej časti svojej štúdie pripisuje Samovi Chalupkovi, hovorí text tejto piesne, publikovaný ešte za života Chalupkovho so značkou S. Ch. No rukopisy z mladých rokov Chalupkových, ktoré som oboznamoval v Sborníku Matice slovenskej, hoci majú doklady pre všetko, čo Chalupku v 1830-tych rokoch básnicky zaujímalo, pre túto pieseň dokladu nemajú. Kto zná Hronku, pieseň pripísal by skôr Kuzmánymu, a to tým viac, že Kuzmány mal šťastné pero pre piesne, ktoré potom „znárodneli“. Hore Hronom, dolu Hronom dúha vodu pije, Na svite štebocú lastovičky, Hej len vždy veselo, Kto za pravdu horí – sú všetka jeho piesne a Škultéty jemu pripisuje i Nad Tatrou sa blýska tak, ako sa dnes spieva. Ale to sú piesne, ktoré my k tzv. historickým piesňam nepripočítame. O pôvodnosti piesne o Siládim a Haďmázim ani Chaloupecký nepochybuje, rozumie sa, že nemôže pochybovať ani o ostatných piesňach turolúckeho kancionála. (Dr. Václav Chaloupecký: Padělky staroslov. zpevů historických, Prúdy 1925, str. 33, n., 101 n.) (Škultétyho náležitá odpoveď, hoci obťažuje Chaloupeckého i v takých bodoch, v ktorých nezavinil, vyšla v Slovenských pohľadoch pod tým istým nápisom, 1925, str. 176 n.) Maďarská literárna história nekorigovala ešte svojho omylu vo veci Siládiho a Haďmáziho. Ostalo možno dosiaľ na tom, že slovenský „preklad“ je mystifikátom Kollárovým. Sedia na svojej pýche ako sliepka na záprdkoch.


*


O rechtorských skladbách poznamenáva Hurban v svojom diele Slovensko a jeho život literárny: „Musím pripomenúť, že učitelia pri svadbách, pohreboch a iných príležitostiach po slovensky veršovali a tak sa slovenčinou literárne zamestnávali. Povaha všetkých je tichá pobožnosť a sloh u daktorých už hladší, pravidelnejší, u väčšiny, pravda, ešte kuľhavý a drapľavý.“ (1, 32.) Zvláštne je, že oproti gravitácii vzdelanostnej Slovákov do Nemecka v XVI. století Česi študujúci gravitujú napospol do Itálie. Povedal by si, že je to oproti povahe zeme. Ale história má svoju logiku, je často nevypočitateľná, ako počasie, ako chvíľa.


*


O zanedbanosti poézie v Čechách na počiatku XVI. stoletia cituje Vlček z Václava Píseckého: „Na lyceu našem, jež jsme uvykli nazývati universitou, zavládlo přehrozné tyranství lenosti a nedbalosti… Nechceme – pravíte – Vergila, nechceme vésti život pastýřský. Nechceme Homéra, nebudouť z nás Řekové. Básníky zavrhujeme naprosto… učí zamilovaným pletkám – pravíte – a rozptylují studia. Ačkoliv prý jakýsi Homér (nevíme, jaký jest) učí ctnosti, stavěje za vzor nějakého Ulyssa, jak vypravuje Basilius, a jakkoliv jej považuji za otce básníků, jejž prý onen Vergil (kterého jsme sice nikdy nečtli) docela následuje a mladíky učí jakési rekovné ctnosti (je-li to pravda, nevíme): předce jsme presvědčeni, že pěje o jakýchsi nápojích lásky. Proto jsme uzavřeli, že se nemá čísti, ba ani podívati se naň nikdo nemá.“ Písecký ironizoval Pražských majstrov. (DČL I, 312.) Šafárik v nóte pri školách cituje zas Benediktiho sťažnosť o ľahoštajnosti slovenských ľudí k národnému jazyku, ku knihám českým („aby ich nemali, za česť sebe pokladajú“) a dokladá: „Man glaubt, Benedicti lebt jetzt, und spricht über die heutigen Slovaken!“ (Gesch. str. 383.) Jednako literatúra česká XVI. stoletia bola na. Slovensku, zdá sa, pomerne dosť rozšírená. I z prvej polovice stoletia i veleslavínska. Knihy, ktoré sú z nej napr. v matičnej bibliotéke, sú napospol na Slovensku zachované.


*


O kníhtlačiarstve nájdeme novšie poučenie v knihe Gutenberg-Jahrbuch 1927. Tam sú články i o tlačiarstve v Uhrách, a to ajmä Belov Pukánszkeho: Die Druckerei Brewer in Leutschau, Gutenberg-Jahrbuch, Mainz 1927, str. 91–95. Recenzia v Bratislave II, 1928, str. 237. Prvý tlačiar v Budíne bol Ondrej Hess 1472, to bolo na kratší čas. Trvacie tlačiarne boli v Sedmohradsku v nemeckých mestách, v Sibine (1529), v Brašove (1535) a v nemeckých mestách na Slovensku, v Bardejove tlačiar David Gutgesell a v Banskej Bystrici Krištof Scholz, obaja v druhej polovici XVI. stoletia. Recenzent v Bratislave dokladá ešte Jakuba Klosza v Bardejove. U nás milé je vyzdvihnúť, že prvý československý kníhtlačiar, plzenský Mikuláš Bakalář, bol Slovák. Jeho vlastné meno bolo Mikuláš Štetina, bol rodákom slovenským celkom iste, ale z ktorého kraja nevedno, bakalársku hodnosť dosiahol na krakovskej univerzite. (V XV. st., r. 1493 krakovská univerzita mala z 382 poslucháčov 83 z Uhier.) Na ktoromsi štítku svojich edícií má tri vrchy z erbu uhorského a vo Vocabulariu, z r. 1511 hovorí „Čechové i tudiež Slováci“. O tom dr. Zd. V. Tobolka Plzeňský tiskář Mikuláš Bakalář 1927. Medzi prvými Štetinovými dielami bol Život Mohamedův 1493, a spis Ameriga Vespucciho o „nových zemiech“, asi 1504. O tlačiarňach v Čechách Vlček uvádza; že prvá z nich, plzenská, bola katolícka (1468), pražská (1488) a kutnohorská (1489) boli v rukách podobojí, ale tlačiarne v Mladej Boleslavi (1500), v Litomyšli (1507) a v Bělej (1519) boli už bratrské. Jednota bola duchovne zázračne činná. V rokoch 1500–1510 zo yšetkých českých tlačených kníh na „bratři“ pripadá 60, na utrakvistov a katolíkov spolu len 10. I za tým mávali väčšinu. (DCL I, 346.) Na Slovensku ako sídla tlačiarní menuje pri st. 0XVI. Šafárik viac miest, medzi iným Frašták (1581), Bardejov (1579), Bystricu (1578), Trnavu (1579); podľa všetkého to bola jedna, akási kočujúca tlačiareň. „Pohyblivý krám“, povedal Škultéty v note môjho Prehľadu (str. 25). Ako vidno, v dátach o našom kníhtlačiarstve vôbec veľká je nezrovnalosť. Kronika z konca XVII. stoletia, ktorú máme v matičnej bibliotéke pod číslom 93, má dátum vynálezu 1440.


*


Staré kancionále české zo stránky hudobnej náležite uvážili početné štúdie Zdeňka Nejedlého a Dobroslava Orla. Prvého z nich zaujala viac tvorba husitská a bratrská, druhého katolícka a utrakvistická. O prvých nápevoch svetských najlepšie poučenie nájdeme u Otokara Hostinského: 36 nápěvů světských písní českého lidu z XVI. století (1892). Mnohé z nich opierajú sa o prostonárodné piesne. Podľa nápevu Silvánovho, ktorý cituje v kancionáli svojom nápev o Muránskom zámku, uvádza nápev Hostinský takto:

 

Notový záznam piesne


Hexametre a distichá sa i v Čechách ešte i za Veleslavína do češtiny, najradšej starou osmorkou prekladali. Niekedy peknou plynnosťou. Napríklad vo Veleslavínovej O vrchnostech a správcích světských knihy patery (1584):


Vděčnost v světě zahynula,

mzda za službu pominula,

dobrodiní nic neplatí,

věrný slúha přízeň tratí.


(Str. 39)


Hexameter sa obyčajne rozväzuje v dvojveršie:


Semper habet varias immensa potentia curas.

Čím větší král aneb kníže, tím nebezpečenství blíže.


(Str. 150)


Iné formy prelievajú sa nemotornejšie do rozličnoslabičných veršov, ktoré hľadajú sa rozvlniť vetným prízvukom:


To jest povaha nemoudrých lidí,

když muže slavného v městě vidí!


(Str. 140)


Nie je to plynnejšie od verša Prunovho. Aký veľký pokrok v kultúre verša je naproti tomu Benedikti! Druhý taký krok vo vývine verša vykonal len Dobrovský v teórii a tí, ktorí išli prakticky za ním. Tretí hľadali, ale len neisto namakávali štúrovskí básnici.

Ad vocem: estetika. Akokoľvek sa interpretuje slovo toto, nám značí ono snahu vystihnúť rytmus umeleckého diela tak, ako umelecké dielo zas vystihuje rytmus života. V umení zložitejšom preteká sa rytmus rozličných prvkov. Štúr zvláštnym spôsobom cítil prenikanie kultúrnej a prírodnej sféry v poézii, a zdá sa nám, to je, čo hľadá nová poézia veľmi úsilne.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013