Poézia 2008


Tých pár kvapiek vodu nestvorí
(Slovenská poézia)

Derek Rebro

 

Derek Rebro

(nar. 1. 6. 1979), literárny kritik, redaktor, interný doktorand na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK v Bratislave. Publikuje od roku 1998 – recenzie, kritiky, ale tiež štúdie, poéziu a i.

Hoci som nemal ilúzie o celkovom stave súčasnej slovenskej poézie, nízka úroveň príliš vysokého počtu kníh (len čo boli v rámci sumáru pokope) ma rozladila a irituje. Možno som príliš prísny kritik a čitateľ – myslím si však, že je nás viac, alebo by som si aspoň želal, aby nás bolo viac (k čomu sa dá dopracovať práve aj náročnosťou na textovú produkciu), pretože len tak sa skutočne oddelí balast od hodnotnejšej výpovede. Rozhodol som sa preto, že sa vzdám snahy o zachovanie čo najvyššej miery objektivity a o rešpektovanie plurality poetík. Pokiaľ si totiž knihu nevydá autor či autorka na vlastné náklady, pokladám za žalostné, že vydavateľstvá nerozoznajú kvalitatívnu hranicu, pod ktorú by nepodliezli, dotujú umelecky vyschnuté korytá a spoluvytvárajú tak stav, v ktorom kniha už dávno negarantuje text aspoň priemernej kvality. Pri analyzovaní veršov budem, pochopiteľne, prihliadať na svojráznosť konkrétnych výkonov a individuálny výber poetiky.
Nebudem však privierať oči pred zotrvačnými a neperspektívnymi výkonmi: samozrejme, z mojej perspektívy – myslím si, že čitatelia a čitateľky si na základe predloženej analýzy vytvoria obraz o konkrétnom diele sami, a buď sa k môjmu názoru priklonia, alebo nie: domnievam sa totiž, že v transparentnej subjektívnosti, ktorá prezrádza svoje axiologické preferencie a neukrýva sa pod rúškom prehnanej tolerancie, je nepriamo obsiahnutá i objektivita. Budem teda kriticky hodnotiť jednak mieru úspešnosti autorovej či autorkinej ambície, či sa mu alebo jej podarilo naplniť zvolený „smer“ kvalitným príspevkom v jeho rámci, jednak – a to najmä – si budem všímať produktívnosť tej-ktorej autorskej stratégie v rámci súčasnej básnickej produkcie. Rovnako budem k textom pristupovať kritickejšie v tom zmysle, že sa pokúsim nenechať sa pomýliť niekoľkými dobrými veršami, pre ktoré by som sa „seriózne“ venoval celej zbierke – aj dieťa, ktoré ešte neovláda abecedu, občas prekvapí súvislou vetou, no to neznamená, že vie písať.
Takisto si myslím, že kompromisné hodnotenie textov s nižšou úrovňou by bolo nespravodlivé voči tým autorkám a autorom, ktorí hľadajú vlastný výraz, zakúšajú rôzne a komplikovanejšie možnosti „textovania“ a nepoddávajú sa zvodným jazykom, po ktorých sa človek skĺzne síce ľahko, no kvalitatívne častejšie smerom dole. Rozsahovo väčší priestor budem venovať knihám, ktoré si vyžadujú aj zaslúžia serióznejšiu reflexiu, výnimočne však poskytnem neprimeraný rozsah aj vyslovene podpriemernej knihe – ako pars pro toto množstva podobných. Takisto sa nebudem rozpisovať o kontexte, hodnotových a literárnohistorických súvislostiach súčasnej slovenskej poézie: knihy jednoducho rozčlením podľa vydavateľstiev, pričom pri každej sa budem snažiť poskytnúť informatívnu i hodnotiacu charakteristiku. Ako som naznačil, verím, že konečný obraz a hodnotenie si vytvorí každý pozorný čitateľ či čitateľka sám, pričom pomer kvantity a kvality vypovie čo-to aj o jednotlivých vydavateľstvách. Poznámky na záver: niektoré hodnotenia sa prekrývajú s textami, ktoré som o daných knihách už publikoval v rámci recenzií o nich. Snažil som sa zmapovať všetky dostupné knižky, no je možné, že niektoré zbierky s vročením 2008 v hodnotení absentujú. Vopred sa ospravedlňujem za slovnú jednotvárnosť niektorých negatívnych hodnotení, no považujem za samoúčelné farbisto a rôznorodo komentovať prevahu monotónnych a nekvalitných veršov.

A grafik

Elena Cmarková: Jesienky
Hrdinka na svojej púti od lásky k človeku k láske k Bohu reflektuje stereotypnosť, sklamania vo vzťahoch, rozchody; sympaticky pôsobí nestereotypné tematizovanie starnutia, z ktorého sa nevytráca fyzická príťažlivosť a zvedavosť. Viera v Boha bráni hrdinke vnímať dočasnosť negatívne – tam pramení vyrovnaný tón jej klišéovitých veršov („Smrť nebude len zánik“).

ABC

Júlia Čurillová: Sedmoláska
Sympaticky hravé verše debutujúcej autorky chvíľami potešia nestereotypným nazeraním napr. na lásku (Inkvizítorská) či zaujímavým spojením slov („Už zapršalo mi / všetky jamky / o guličky“). Častejšie sme však rušení konvenčnými a nefunkčnými poetizmami a klišéovitými veršami.

Aprint

Janka Bernáthová-Lehotská: Balada purpurovej ruže
Sentimentálne ľúbostné a bolestínske reflexívne verše klišéovi tej formy.

Ars Poetica

Peter Macsovszky: Príbytok cudzieho času
Experimentátor a plachý extrovert, ktorý úspešne posúva hranice slovenskej poézie aj za cenu občasných zlyhaní (dôsledná subverzia dostupného jazyka sa málokedy zaobíde bez kazov), častejšie však nepochopení, sa prihovára desiatou zbierkou. Lyrický hrdina novej knižky komunikuje so svojím čitateľom relatívne priamo, ironicky mu odkazuje:  „koniec tyranie hlavolamov“, prizýva ho DO vnútra svojho predstavenia (nielen) o starnutí, bolesti, chorobách a zlyhaniach. Tie sa tento raz netýkajú ani tak jazyka, resp. jeho neadekvátnosti pri autentickom zaznamenávaní života, ale DOtýkajú sa hlavne tela subjektu/autora, a to bytostne a vnútorne: prostredníctvom orgánov, končatín, trupu... Macsovszky ich zaznamenáva zdanlivo odosobnene, svoje telo vníma ako „príbytok cudzieho času“, dočasné vrece plné čohosi, s čím sa vždy nestotožňuje – zato to analyzuje. No akoby nedobrovoľne, resp. je nútený vnímať ho, pretože je ním zaskakovaný, zrádzaný: zatiaľ síce jemne, no hypercitlivý hrdina to vníma v širšej perspektíve času a jeho krátenia sa. Práve hrozivá dočasnosť, ako aj ostentatívna návratnosť dobiedzajúcich motívov, spôsobuje naliehavosť, akou je zasahovaný hrdina i čitateľ. V spomenutej nedobrovoľnosti vidím rozdiel oproti poetike N. Ružičkovej, ktorú Macsovszky nepriamo ovplyvnil a ktorej „telom posadnutá telesnosť“ sa teraz akoby navracia do cudzieho, „telom zaskočeného tela“, aj z ktorého vzišla. Je vzrušujúce sledovať zrkadlenia a prelievania sa spríbuznených, ale osobitých poetík. Autor nás však „okrem tyranie refrénov“, ktoré priebežne vťahujú a významovo preznačujú aj motívy (napr. hotel), čo pôvodne odkazovali inam, triafa najmä ich pôsobivou výstužou. Spolu s lyrickým subjektom sme chytení do organizmu, ktorý vír času unáša čoraz hlbšie, pričom napriek chvíľkovým náznakom („v kabáte astrálneho bábkara“) hrdina netuší, kam, ani to, aký je zmysel pantomímy, ktorej koniec je istý. Aj z toho pramenia úzkosti, s ktorými je subjekt konfrontovaný a ktoré nedokáže transformovať do kvality, ktorá by im dala zmysel. My zaň však môžeme považovať jeho uvzaté textovanie, čoho si je vedomý i autor: „vidia (...) ako len v písaní idem“. Pôsobivé sú aj (pre Macsovszkého príznačné) vzrušené či výsmešné prekárania sa identít, postojov, ústiacich i do pochybností o vlastnom písaní. Implicitne, prostredníctvom ironického tónu, prerývanej „vravy“ a fragmentov, autor kriticky a funkčne reflektuje spoločenské klišé a očakávania. V prípade explicitnejších spoločenských presahov však výpoveď pôsobí zjednodušujúco (Prevencia) či moralizátorsky (Útok trupov). To sú však len petechie na utrápenom tele Macsovszkého textu, ktoré opäť raz silne zarezonovalo v tom našom – často povrchne vitálnom – poetickom priestore.

Mária Ferenčuhová: Princíp neistoty
Ferenčuhová svojou druhou zbierkou presvedčivo obhájila svoje nezastupiteľné miesto v štvorlístku s N. Ružičkovou, K. Kucbelovou a Ľ. Somolayovou, pre ktoré som zaviedol pojem „ANesthetic Genderation“. Ich poetiky funkčne zrkadlí, resp. s nimi pod/vedome komunikuje (napr. urbánnosť, motív dýchania, kritika konformity, resp. reflektovanie schematickosti a naoktrojovanosti životov nachádza paralelu u Kucbelovej, ambivalentnosť, estetickoanestetický ráz a výnimočne i spríbuznená obraznosť ju zasa prepája s Ružičkovou...), pričom prináša, a to je dôležité, najmä vlastný, nielen v pochybnostiach istý, pohľad na realitu a unikátny spôsob jej prežívania. Autorka tak výrazne oživuje prevažne zotrvačnú básnickú produkciu na Slovensku. Svojím ambivalentným a problematizujúcim jazykom nepriamo odráža monotónnosť a topornosť mnohých svojich básnických súpútnikov a súpútničiek. Prelína sa u nej aktívna a pasívna poloha, viera v autonómne a slobodné ja („No je len na mne, čomu nastavím tvár“) s vedomím, že občas nezostáva nič iné, len  „spojiť ruky a čakať, s nádejou“. Teší ma hrdinkino nestereotypné nazeranie na javy, napr. na partnerský zväzok, ktorý autorka vykresľuje bez emocionálneho pretlaku: namiesto neho prináša skutočnou (aj každodennou, pritom láskou pulzujúcou) krvou napísaný príbeh ženy, čo žije aj pre seba a sebou. Povedané sa vzťahuje aj na tematizovanie, resp. vpisovanie sa materstva do textu. Aj tu platí, že sa autorka vyhla jednorozmernému kolísaniu sa na bezproblémovej textovej hladine. Tú vystriedalo realistické a i pochybovačné, v konečnom dôsledku seba nestrácajúce a slobodné plávanie v  „plodovej vode“, ktorá akoby zaplavila mnohé verše zbierky. Tento motív jednak prehĺbil autentický rozmer knihy, jednak preveril a dotvoril abstraktný odkaz mnohých veršov (iluzívna pamäť, trvanie: pohyb, životný kolobeh a pominuteľnosť – tá je sprítomnená mnohými pôsobivými obrazmi, nostalgickými motívmi aj atmosférou) o konkrétne ohnivko v autorkinej mnohými vláknami prepletenej textovej reťazi. Ferenčuhovej jazyk sa vyznačuje vecnosťou, odosobnenosťou a precíznosťou, pokiaľ ide o výstavbu básní a voľbu slov. To ju pozitívne, kvalitou textov presvedčivo odlišuje od tradičnej a pre mnohé autorky zväzujúcej predstavy o emocionálnejšom písaní poetiek. Súčasne však v textoch prúdi teplo, vierohodné, rokmi a cestami, sťahovaním, dôsledným pozorovaním iných a iného, ich prežívaním nasiaknuté podvedomie, čo vrie, no ktoré, a to hodnotím vysoko, autorka racionálne preveruje a písaním znovu overuje: vďaka tomu máme k dispozícii zbierku výpovedne hodnotných, na mnohých miestach feministicky podnetných, pocitovo silných veršov, ktoré neslzia, ani nemudrujú.

Katarína Kucbelová: Malé veľké mesto
Katarína Kucbelová je jednou, hádam tou najanestetickejšou z autoriek, čo sa časom vyprofilovali ako výrazná generácia poetiek (okrem nej ešte N. Ružičková, M. Ferenčuhová a Ľ. Somolayová), ktoré sa (pod/vedome) vpisujú do (androcentrickej) literárnej tradície inak, ako to od autoriek zvyčajne očakávame. Názov tretej Kucbelovej knižky odkazuje relatívne priamočiaro na Bratislavu. Kniha ako taká je v prvom (no nie prvoplánovom a úplne ľahko dešifrovateľnom) pláne rozsiahlou básnickou skladbou o meste, v ktorom hrdinka žije a ktorého zašľapovanie – jeho histórie a kultúry (nielen v zmysle kultúrnej histórie, ale aj ľudskej „vyspelosti“) turistami i domácimi „nomádmi“ ju provokuje k zápisu. Zbierka obstojí aj pri takomto čítaní, čitateľ či čitateľka bude odmenený invenčným a nezjednodušeným, chvíľami ironickým holdom vzdaným nášmu hlavnému mestu. Keďže dôležitejšia je spodná vrstva textov, idem ďalej. Je to i kniha o komunikácii, čo nahradila rozhovor, apriórnom naplánovaní našich životov a ve-domej vzbure, alebo skôr pokuse o preznačenie života do zmysluplnejších, iných, vlastných súvislostí. Hoci spôsob zápisu prežívania hrdinky pôsobí (podobne ako v predošlej zbierke) odosobnene, akoby nezaujato, opak je pravdou. Lyrická subjektka sa síce ukrýva v betónových kvádroch a nenápadnej šedi mesta („jednoduché tvary a povrchy / striedanie / sivých plôch“, s. 41 – 42), obsesívna, repetitívna zaujatosť javmi však prezrádza jej citlivosť, uvzatú túžbu: neustať – trebárs vo „vlastnom“ označovaní, napriek vedomiu obmedzení. Jedným z ústredných motívov zbierky je aj naznačené strácanie pamäti, resp. vedomie jej pominuteľnosti, ktoré je pre ňu útrpné: „myslela samotu ja myslím stratu pamäti“ (s. 44). Možno i v tom pramení fraktálová koncepcia knižky, časté opakovanie motívov a ich obsesívne ukladanie do nových súvislostí. (Dokonca aj mesto sa opakuje v iných mestách: „keď prechádzam inými mestami / je to ako by som prechádzala týmto mestom“, s. 16.) Akoby im to malo zaručiť pretrvanie, na druhej strane to zvyšuje naliehavosť, ktorá hrdinku i nás núti zaoberať sa práve danými témami a motívmi: „nie je isté / či sa budú môcť / poistiť svojou minulosťou“ (s. 10); „je minulosť menej istá ako budúcnosť“ (s. 11). Poetika Kucbelovej veršov je aj tentoraz anestetická a studená, súčasne však najmä prostredníctvom funkčných pateticko-romantizujúcich vpádov do textu zaznieva aj silne estetický prvok. To Kucbelovú ešte viac zbližuje s ANestetickou N. Ružičkovou, ktorá však emocionálne vypäté miesta vytvára hlavne sama, bez cudzej pomoci. Tak ako v kontexte neutrálnych veršov vyniknú vsunuté preexponované cudzie texty, občas nami ešte výraznejšie mykne aj zdanlivo nenápadný, lebo štýlovo sa neodlišujúci, no sémanticky a konotačno-asociačne hrozivo pôsobiaci verš: „jedným z najväčších problémov eutanázie je výber dňa“ (s. 34). Práve túto Kucbelovej schopnosť postupne nahlodávať zdanlivú samozrejmosť svojich výpovedí a prichytiť nás pri preľaknutí sa či „iba“ nepríjemných pocitoch, ktoré veršami nepatrne, no účinne vzbudzuje, považujem za jej výraznú kvalitu: „ako by som potom / // zliezla // dolu // nikdy nie je isté či som úplne // ani dnu // nie je isté koľko poschodí je podo mnou“ (s. 38). Takto nepriamo, čiže nielen motivicky, nám totiž odovzdáva jeden z odkazov svojej tvorby: nedať sa ukolísať zdanlivo bezpečným a bezkonfliktným, v skutočnosti často umŕtveným a zautomatizovaným, v každom prípade k smrti spejúcim životom: „môže sa odhaliť len / pri stavbe budúceho mesta // jeho tvorcovia sa pochovávajú / do ďalšieho podzemného podlažia“ (s. 48). Uvedené, samozrejme, najviac vynikne v momentoch, ktoré sa priamo konfrontujú s odmeraným štýlom prevažnej časti zbierky: „v každom jednom z nich // prežijem / niekoľko smrtí // tých smrtí je veľa // príliš veľa na to / aby som nedostávala závraty / z úplne nového usporiadania / sveta // hraníc // ach“ (s. 25). Okamihy pádu, závratov sú podporené aj výraznými medzerami medzi jednotlivými veršami. Podobne autorka pracovala s grafikou aj v predošlej knižke – tam na zrýchlenie či spomalenie našej pozornosti. Kucbelovej práca s jazykovým materiálom sa vyznačuje vysokou mierou precíznosti: v členení svojej básnickej skladby na časti, v prísnej verbálnej a motivickej selekcii a umiestňovaní opakujúcich sa syntagiem a motívov. Pôsobivé je aj vynechanie textu na strane 36, pretože sme tak vrhnutí do prázdna a zneistenia, ktoré funkčne nasleduje po tomto dvojverší: „našla by som ju / ak by som dokázala“ (s. 35). Ono prázdno totiž korešponduje so zbytočným snažením sa o aktivitu, pretože tá je už vo svojom zrode jednak determinovaná a jednak odsúdená na zánik. Neviem, do akej miery išlo o zámer, ak však áno, je to ďalší dôkaz Kucbelovej precíznosti a citu nielen pre text, ale aj pre jeho členenie a grafické usporiadanie. Konvenčné poetizmy a metafory u nej nenájdeme, zato nás zaujme pôsobivou „trans-obraznosťou“, v zmysle netradičného vykreslenia priestoru prostredníctvom máp, ktoré sa čítaním menia na realitu, ktorú zaznačujú. Kucbelová jednoducho vie, ako čitateľov a čitateľky umne vlákať do nanajvýš súčasnej a chladivej básnickej skúsenosti bez toho, aby im v/z nej bolo chladno.

Beritt

Dušan Horn: ... Všetkým..., mojim láskam...
Banálne, sentimentálne ľúbostné verše bez umeleckej hodnoty.

Byzant

Kvet pre dušu
Antológia duchovnej poézie a mravoučných básní od známych i časopisecky publikujúcich autorov z rôznych časových období a rôznej umeleckej úrovne.

DACO – Jozef Mikloško

Ondrej Metod Lucký: Spevy nádeje a radosti
Súborné vydanie autorovej poézie rozdelené na časti Meditácie hľadajúcej duše, Radostné stretnutia s prírodou, Sedemradostná Panna Mária,  Sedem radostí Františka z Assisi a  Tri piesne. Autobiografické básne reflektujú radosti a útrapy lyrického subjektu, ozdravujúce prechádzky Slovenskom, verše venované blízkym a iné. Vyznačujú sa konvenčnou formou a tradičným náboženským pohľadom.

Diva

Žiarislav: Piesňoslová
Súbor textov piesní Miroslava Švického (umeleckým menom Žiarislav) a jeho hudobnej skupiny Bytosti. Kniha obsahuje i fotografie z prírody a podujatí zameraných na pôvodnú kultúru.

Drewo a srd – Vlna

Peter Šulej: Koniec modrého obdobia
V záplave podpriemerných výkonov je paradoxne balzamom čítať poéziu, nad ktorou musíte permanentne premýšľať a pri ktorej sa musíte sústrediť, aby ste nejakú jej vrstvu neprehliadli. Taká je ostatná kniha P. Šuleja. Naoko verbalisticky zahataná odkazmi, cudzími slovami, odbornými výrazmi a algoritmicky strohým, no prebujnelým (nie, nejde o paradox) rytmom, v skutočnosti zvláštne posmutnelá, unikajúca času i toto unikanie, uplývanie času oplakávajúca: hoc aj spomienkami a ironizovaním vlastných tvorivých výkonov, ktorých sa zrieka len naoko, pretože inak sa vpisovať nevie a ani nemieni. Verí v oprávnenosť a silu programu, ktorý riadi aj sa mu podriaďuje. Oddal som sa tejto podmanivo chladivej, no vo výnimočných okamihoch teplej mágii vyprázdneného slova a pocítil (nielen uvedomil si), že tieto slová boli vyprázdnené i preto, aby ich autor (spolu s nami) nanovo vyplnil: napr. re/produkciou vyprázdňovania a svojím starnúcim zrkadlením sa v ňom, i prostredníctvom mikropríbehov, ktoré (nielen krivo) odrážajú meta a makropríbehy. Hrdina je ich tvorcom i postavou, racionálnym analytikom aj (hoci kamuflujúcim) cítiacim mužom: „roj má na svedomí propolis kolektívne vedomie / riadenie práce na diaľku (soskanie našich džúsikov / počas letných horúčav) a v neposlednom rade rozmnožovanie / po vpichu miesto napuchne – člen formácie umiera / ihneď ho nahradia – asi musia...“

Eko-konzult

Michal Holováč: Radosti
Rázne, chvíľami ironické, hovorové a predovšetkým stereotypné (aj pokiaľ ide o zobrazovanie ženskosti) verše referujúce o prežívaní súčasníka.

Elán

Danica Jakubcová: Variácie života
Tematiku zbierky predznamenáva úvodné: „Večné témy: / život / láska / bolesť/ zmysel / smrť“. Verše sú nehorázne moralizátorské, prvoplánové a umelecky nemé.

Oľga Tvarožková-Paľkova: Brezová – naša rodná
Príležitostné básne, uspávanky, riekanky, vinšíky a piesne: spomienky na život a zvyky na Brezovej pod Bradlom v prvej polovici 20. storočia.

Katarína Koláriková-Koňariková: Motýle a maky
Vkusný obal nekorešponduje s obsahom knihy. Odcitujem báseň, ktorá je najvýstižnejším dôkazom autorkinho klišéovitého, predvídateľného a často školáckeho pocitového veršovania: „Stále znova a znova / zvláštny svet samoty, / až mi mráz po chrbte behá, / ani jedna postava / nemá v tomto kraji mena. / Tváre biele / ako stena / a každá z nich je nemá...“ Nemá (najmä umelecky) je i táto poézia.

Fragment

Vladimír Archleb: Račiansky výber
Výber z tvorby nekompromisného „kuriča-básnika“, ktorý do roku 1989 publikoval iba v samizdatových časopisoch. Civilné, občas funkčne vulgárne či drsne erotické verše premknuté hnevom a iróniou, nie však zatrpknutosťou. Pokiaľ by sme básne čítali bez prihliadnutia na historický a politický kontext (socializmus bývalej ČSSR), v ktorom vznikali, vyznievali by chvíľami prehnane silácky a nechcene komicky. Ich nadčasová hodnota je teda diskutabilná. Súčasne je v nich však prítomná, to najmä, vysoká miera autentickosti a úprimnosti. Z básní vanie jedinečný autorský naturel, ktorý si je vedomý, že nepatrí do obdobia, do ktorého sa narodil: „veľmi skoro som tu“. Ne/dobrovoľne vyčlenený z priemernej bezpečnosti svojich spoluobčanov kritizuje ich spôsob života, ako aj tvorbu niektorých prorežimných kolegov – robí to síce hlasno, až na výnimky však nie prvoplánovo. Iba výnimočne sa autor dopustil nechcene povýšeneckého postoja, keď v básni o žene, čo čaká nemanželské dieťa, na jednej strane odsudzuje tých, čo odcudzujú ju, sám však oplýva skôr zhovievavou premúdrelosťou ako empatickým záujmom: „dievča zlaté / nebolo ti to veru treba“. Je zaujímavé, že Archleb si síce bol vedomý toho, že jeho tvorba oficiálne nevyjde, no aj tak sa vyvaroval ochranných (a väčšinou neúprimných) vyhlásení, že píše pre seba. Nie, Archleb svoju tvorbu reflektoval a potreboval písať: o tom, čím a ako ne/žil, aj preto sa jeho básne chvíľami preklopia z priamočiarosti do prvoplánovosti (napr. báseň o konfrontácii „malých“ a „skutočných“ problémov prostredníctvom paralely plesne na nohe a umierajúcich detí). Archleb totiž v písaní nešpekuloval („všetko je jednoduché / ako dážď alebo nádcha“), ale ho (a cez neho) prežíval, bez zbytočných rečí: „trepú o umení / a moja ponožka tu bezmocne leží / úplne bez záujmu“. Najlepšie to podľa mňa dopadlo v básniach Okamžik a Politici – posledne uvedená je dôkazom, že autor bol schopný aj pôsobivej obraznosti a presahu v zdanlivo priamočiarej drsnosti; je však dobre, že si zvolil metaforicky nevyzdobenú cestu, pretože tá priliehala k jeho životnému pocitu i vtedajšiemu obdobiu výstižnejšie. Druhá časť knižky obsahuje „medailóny“ jeho obľúbených rockerov. Predstavujú skôr jeho vnímanie ich odkazu, v ktorom nechýba i snaha o oddeľovanie úprimnosti od povrchnosti. Knižku vnímam ako potrebné pripomenutie si (bez)ducha predrevolučných čias.

Gallery

Dorith Kóšťa: S tebou a bez teba
Slovensko-francúzske vydanie obsahuje verše preniknuté bolesťou zo straty autorkinho manžela, ktorého absenciu si hrdinka vyplnila vierou v Boha. Formálne nezaujímavé, sentimentálne a klišéovité verše.

HKPS

Mária Stopková: Láska ako konár
Reflexívne a ľúbostné verše, v ktorých sa prelína nádej s horkosťou, minulosť s prítomnosťou, láska s nenávisťou, svetské s „božským“... Poetika sa vyznačuje prevažne (nakoľko básne sa občas mihnú lepším veršom či metaforou) klišéovitou obraznosťou a verbalizovaním.

Oskar Šalko: Vyznania
Knižka veršovaniek o dedine, prírode, Poľane, Levoči a priateľoch z mladosti.

Ikar

Kamil Peteraj: Toto je moja reč
Autorský výber obsahuje básne zo zbierok Sad zimných vtákov (1965), Čas violy (1966), Kráľovstvo noci (1968), Lipohrádok (1973), Faust a margaréty (1981), Minútové básne (1986), Útechy/maximy/telegramy (1987), Sekunda rozkoše (1989), Dom panny (1990), Lyrické korzo (1991) a nepublikované verše z rokov 1967 – 1987 a 2007 – 2008. Sledujeme autorov vývin od asociatívnejších, mnohorozmernejších veršov nadväzujúcich i na konkretistickú poetiku, ktoré občas blúdia vo verbalizmoch (hoci výber obsahuje umiernenejšie básne), no ktoré oceňujem pre snahu o nachádzanie inovatívneho spôsobu zápisu, k básniam s jednoznačnejšími denotátmi a chvíľami i zjednodušenými myšlienkovými redukciami a metaforami – výnimočne dokonca na hranici banálneho opisu „právd“ (a moralizovania) namiesto ich spoluvytvárania.

Ivona Matúšová

Pavol Zemko: Ódy
Umelecky nehodnotné, kresťansky zamerané ódy na Pavla Zemka, novomanželov, Magdušku – prvú dámu Opoja atď.

Julius Csomor: Už je tomu 20 rokov...
Chválospev na kňaza Zemka. Zmysel knižného vydania nenachádzam.

Izménia

Jana Venglovičová: Bez dotyku
Nekontrolované bujnenie – chvíľami syntakticky (obávam sa, že nechcene) zaujímavých – prevažne klišéovitých pocitových veršov.

Juraj Mrocek

Katarína Perliková: Soľ slzy
Knižka autorky, ktorú niektorí kritici priraďujú k „novej slovenskej katolíckej moderne“ obsahuje vývinovo neproduktívne riadky s náboženskou tematikou, ktoré sú napísané prevažne vo voľnom verši. Text, v ktorom sa vyskytujú i ponášky na rozprávky, sa vyznačuje archaickou tematikou i formou (občas umelo ozvláštňova-nou nefunkčne použitým cudzím slovom či hovorovým výrazom – dosiahnutý efekt je vzhľadom na staromilstvo zvyšného kontextu kostrbatosť, nie aktuálnosť výpovede). Zbierka snáď osloví zo-pár veriacich: najmä takých, čo hľadajú ľahké odpovede na ťažké otázky podobne ako autorka, ktorá vnáša do veršov aj smutnejšie tóny či náznaky erotiky v domnienke, že tým učiní svoju výpoveď komplexnejšou: v skutočnosti však nevykračuje z klišéovitých a sentimentálnych reflexií o „Bohu“ a stereotypného zobrazova-nia ženy zviazanej prísnou kresťanskou morálkou: „Na teba, milý, nemám. / Som trochu uletená? / A či mám ostať nemá? / Vždy lásku v srdci maj / a v Bohu vytrvaj!“

Knižné centrum

Zuzana Okuliarová: Myšlienky ako dar
Autorka, ktorá bola ocenená vo viacerých slovenských súťažiach a za zbierku Srdce na dlani získala 1. miesto v čitateľskej ankete Knižnej revue v kategórii Debut roka 2001, prináša vo svojej druhej zbierke školácke verše (občas zviazanejšie a rýmované), v ktorých banálne témy (hlavne nešťastnú lásku) obkresľuje myšlienkovou povrchnosťou a nenápaditým spracovaním. Niektoré texty sa v knižke omylom opakujú: to nechtiac iba intenzívňuje dojem nezrelosti autorkiných veršov.

Dagmar Vojteková: Citom k srdcu
Kniha obsahuje príležitostné básne (k meninám, narodeninám, svadbe, smútočné verše, báseň Včelárovi atď.). Ich kvalita nijako neprekračuje zámer. Ak by ste ich počuli z regionálneho rozhlasu, prekvapilo by vás to menej ako to, prečo také verše vydávať knižne.

Knižnica Ružinov

Jozef Mifkovič: Záhorie, vďaka ti
Autor napĺňa zámer avizovaný názvom zbierky: prostredníctvom jazykovo a metaforicky prostých aj prostoduchých veršov, chvíľami nesených v záhoráckom nárečí, vzdáva hold tomuto územiu.

Logos

Zorica Horáková: Šepot uzlov
Debut, o ktorom sa v doslove dočítame, že ide o „dialóg so sym-bolikou artefaktov... hudby, literatúry a výtvarného umenia“. Zdanlivo subtílne, citlivé a vehementne „artové“ verše sú v skutočnosti únavným, pretože nepresvedčivo uvraveným vrstvením viac menej explicitných a nefunkčných odkazov na známe artefakty kultúrnej histórie. Výpovedná a umelecká hodnota je teda ukrytá hlavne v dielach, na ktoré autorkine verše odkazujú.

Matica slovenská

Blažej Belák: Sihote, sihote...
Zbierka umelecky neproduktívnych veršovaných povestí.

Igor Gallo: Stred zeme
Jaroslav Rezník vyzdvihuje autorove verše v doslove ako „džbán pramenistej studničnej vody... také hodnoty, ako sú Boh, Večnosť, Vlasť, Národ, Rodisko, Rod, Rodina...“ V skutočnosti ide o chvíľami funkčne veselé, inokedy nechcene komické a väčšinou umelecky nenápadné a klišéovité verše.

Rudolf Dilog: Stlmené slovíčko
Kniha aforizmov a epigramov, ktoré vyšli po prvý raz v Dobrej knihe v roku 1974.

Emília Hendrichová: V sieti času
Konvenčné, klišéovité verše o láske, kráse, radostiach i smútkoch, v ktorých ako téma rezonuje túžiaca mladosť prerastená starnúcim telom.

Martin Rázus: Zdvihnite život!
Výber z autorovej tvorby. Kniha obsahuje básne z nasledujúcich kníh: Z tichých i búrnych chvíľ, To je vojna!, Hoj, zem drahá..., Kameň na medzi , Kresby a hovory, Šípy duše, Cestou, Stretnutie. 

Matica slovenská – Literárne informačné centrum

Milan Rúfus: Niesť bremeno a spievať / To Bear the Burden and Sing
Slovensko–anglické vydanie výberu z poézie Milana Rúfusa. Vybral a zostavil Viliam Marčok, zo slovenčiny preložil John Minahane. Výber sa skladá zo siedmich častí, v ktorých zostavovateľ tematicky vyčlenil obsahové zameranie textov v celoživotnom priereze. Máme tak možnosť nahliadnuť do umelecky presvedčivejších i menej kvalitných textov tohto, bezpochyby významného, slovenského básnika. 

Matica slovenská – Literárne informačné centrum – Svetové združenie Slovákov v zahraničí

Medzi dvoma domovmi 1.
Antológia slovenskej poézie v zahraničí
Antológia je podľa slov zostavovateľa Antona Baláža „prvým komplexným pohľadom na modernú slovenskú poéziu, ktorá vznikala v zahraničí najmä v druhej polovici 20. storočia“. 

Miestny odbor Matice slovenskej v Bardejove

Jozef Gmitter Dujavský: Po serpentínach k dnešku
Autor sa vo svojich starosvetských, občas regionálnych zápiskoch, ktoré umeleckú hodnotu ani nepredstierajú, zamýšľa nad minulými (napr. Veľká Morava) i súčasnými javmi.

Miestny odbor Matice slovenskej v Trnave

O cenu Slovenského učeného tovarišstva, X. ročník
Básne i prózy podpriemernej hodnoty.Miestny odbor Matice slovenskej vo V. Šariši

Jaroslav Míča: Jakubovo mesto
Gýčovité verše, ktorých hrdina je pyšný na slovenský národ, sa opierajú o kresťanské hodnoty. Umelecká hodnota je nulová.

MilaniuM

Dana Podracká: Kupola
Autorský výber z doterajšej tvorby umelecky významnej a poetologicky výraznej spisovateľky. Nakoľko nejde (okrem pár záverečných básní) o nové verše, zacitujem niektoré z tých častí doslovu Radoslava Matejova, s ktorými sa stotožňujem: „... Autentický pocit, postreh, autentická skúsenosť a autentické videnia i príbehy uvažovania tu majú platnosť jednotlivého – konkrétneho – fragmentu, ale aj nadsubjektívnej, kolektívnej, ba gnómickej referencie... V hĺbke Podrackej základného básnického gesta väzí idea nerozdielnosti diferencovaného sveta na tu/tam, hore/dole, teraz/potom, sen/skutočnosť atď. Autorka totiž svetom preniká naraz, v ohniskovom bode, v stretnutí vnútra s inšpiračnými momentmi, zväčša hmatateľnými, vizuálnymi, so životnými impulzmi, spravidla tragickými, s náboženstvom a ezoterikou, s umením, so spomienkami. Umožňuje jej to metóda snivého videnia... dôraz na nelogické, asociačné a nezdôvodniteľné väzby, väzby vychádzajúcez psychologickej vybudenosti, bleskového vhľadu – takisto poetika senzitívnej metafory kombinovanej s vecnosťou... Lyrické texty majú existenčnú platnosť... čo patrí k ďalším znakom Podrackou stvárňovaného ženstva, lebo ním dekonštruuje zásadnú predstavu stvoriteľstva stotožňovaného s mužskou potenciou...“

Milan Richter: Tajomstvá dokorán
Richter vydavateľ nám sprístupnil kvalitné výbery (pretože kvalitnej) poézie Viery Prokešovej, Anny Ondrejkovej a Dany Podrackej. O podobný čin sa pokúsil vydaním uceleného výberu zo svojej vlastnej poézie. Keďže však jeho poézia kvalitná nie je, je taký – umelecky nedvižný, zato megalomansky a ostentatívne pseudoartistný – aj sám autorský zväzok jeho poézie. Výberovo zacitujem vety zo svojej dávnej recenzie na iný výber z Richterovej tvorby Anjel s čiernym perím (pozri Rebro: Romboid, č. 4,2001), pretože za tých 8 rokov som názor na autorove básne nezmenil: „V básniach dochádza k preexponovaniu, pohlteniu textu uvedenými atribútmi... Maniera s prípadným pozitívnym účinkom sa v Richterovom prípade mení na svoju vlastnú karikatúru, je rozožraná zvnútra sama sebou. Čitateľ je otrávený a znudený nahromadením obrazov, pretože básne sú poznačené značnou dávkou monotónnosti... Básne navyše popri občasnej klišéovitosti pôsobia kostrbatým dojmom. Richter... často ‚filozofuje’. Vo väčšine prípadov však ide len o pretransformovanie banálnych právd do komplikovanejšej výpovede... Občas sa autor predsa len uvoľní, neprepína svoje poetické možnosti, a práve vtedy napíše zdanlivo jednoduché, priezračné a nenásilné verše s hlbšou myšlienkou... Ak sa básne z autorovho skoršieho obdobia vyznačujú prílišnou zložitosťou, tým novším, naopak, často chýba zmysel (aj knižného vydania). Richterovi teda buď chýba schopnosť selekcie, alebo (v neskoršom období) nemá selekciu na čom uplatniť... Jeho skoršie (aspoň zdanlivé) estétstvo sa tak mení na štýl písania, ktorý zachádza až dooblasti publicistiky a nadobúda pri tom vysoko banálnu až smiešnupolohu.“ Považujem za zarážajúce, že Richterova tvorba býva vyzdvihovaná ako kvalitná. Nie je to pritom prípad len tohto „etablovaného“ autora, že jeho tvorba je kolegami a kolegyňami prijímaná buď s pochvalným uznaním, alebo taktným (a sebe neškodiacim) mlčaním. O to viac ma poteší rázny a nepragmatický (v zmysle zamýšľania sa nad tým, ako si tým kariérne uškodím) hlas, ktorý javy pomenuje jasne. Ani takí kritici a kritičky ešte našťastie nevymreli: „Básnické vavríny, ktorými si Milan Richter tak rád venčí hlavu, sa v jeho rukách stále spoľahlivo menia na obyčajné bobky.“ (Šrank, Rak, č. 12, 2008).

Modrý Peter

Joe Palaščák: Teloi
Formálne precízny, myšlienkovo vyzretý a metaforicky pôsobivý debut. Pri opakovanom čítaní sa však, žiaľ, odkaz mnohých veršov, akokoľvek som sa snažil čítať ich nezaujato, zužuje na ústrednú kresťanskú linku. To, samozrejme, nie je automatickým negatívom. Ale: náboženská symbolika pri prvom čítaní presvitá síce výrazne, predsa len však bez zatienenia ostatných vrstiev básní; pri opakovanom čítaní (aj vzhľadom na nízky počet textov) však vystúpia na povrch návratné motívy (napr. roztiahnuté ruky – kríž), ktoré zatieňujú tie ostatné, resp. odhalí sa (vzhľadom na prvý dojem prekvapivo) monotónna stereotypnosť uvažovania lyrického subjektu. Ten odrazu zarazí svojou hrubozrnnosťou („Modlitba nekončí / Modlitba vždy začína“; „Plechový Ježiš na drevenom kríži / za dedinou / pomaly zhrdzavel“), moralizovaním (báseň Jazdec), zhovievavým poúčaním („Telá ešte príliš silné / ešte príliš pyšné, / aby sa rozplynuli“) či androcentrickým zjednodušovaním (báseň Prvá žena). Ústredné témy i jednotlivé motívy zbierky sú osvietené vertikálnym, no pomerne často príliš jasným svetlom, ktoré zmazáva väčšinu textových tieňov ukrývajúcich nedopovedané či problémovejšie odkazy: „Aj pri ponáraní sa / stúpaš“; „Džbán je kolíska, / v ktorej hlina odstúpila k stenám, / aby urobila miesto Tomu, / ktorý vteká“. A nejde len o myšlienkovú jednosmernosť. Rovnako poetologické vrstvy, ktoré pôsobia zauzlene, sa chvíľami rozpletú do príliš rovných liniek, po ktorých naše oči skĺznu rýchlo a hladko. To je v úplnom kontraste s „bolestivým“ vyznením veršov – zdanlivo bolestné prežívanie hrdinu sa v takých momentoch mení na ostentatívne, neautentické opisovanie „Jeho“ utrpenia, čím sa z knihy stáva vyleštený kríž obalený jemnou vrstvou reálneho mäsa, ktoré sa prvým čítaním spotrebuje a odhalí nám príliš žiarivý lesk (kresťanskej) morálky. Spomenuté ma mrzí o to viac, o čo viac ma zbierka zaujala obrazovo sugestívnou poetikou a tým, že sa v nej autorovi podarilo vyhnúť debutantských klišé, kostrbatostí či prehnaného imitovania svojich predchodcov a predchodkýň. V knižke totiž prevažujú kvalitné básne, ktoré obstoja i pri viacnásobnom čítaní, resp. ktorých „metafyzický komín“ z nich nevytiahol živosť a horizontálnu „prevrstvenosť“ (napr. básne Starká a Chcel by si trvať a iné). Pri spomenutých kazových textových momentoch sa nemôžem ubrániť pocitu, akoby vtedy autor písal skôr na efekt než z vnútorného pnutia. V prípade, že autor síce zotrvá vo svojom (aj náboženskom) presvedčení, no vyvaruje sa myšlienkovo a pocitovo bezproblémových a zvodných miest, hlavne tých prvoplánových (hoci zdanlivo všetky verše pôsobia „prapodstatne“ a zahatane), môže byť jeho talent prínosom pre súčasnú slovenskú poéziu. Takto je pre mňa na pol – hoci výraznej a umelecky prevažne zvládnutej – ceste.

Pavol Suržin: Spln duše
Kniha obsahuje básne z autorových vydaných zbierok (Už stúpa prach, 1965; Spi, krásna Verona, 1968; V ťahu hrobov, 1969; Šašo v prstoch lásky, 1973; Pokiaľ ma má život, 1980; Perie a skaly, 1989; Pamäti z kameňolomu, 1992), doteraz nepublikovaný rukopis Spln duše a iné nepublikované básne. Čitateľ či čitateľka má možnosť nahliadnuť do komplikovanej duše tohto pochybovačného (aj ohľadom svojej tvorby), no prevažne umelecky kvalitné verše píšuceho autora. Sledujeme Suržinov vývin od abstraktnejších, prevažne o prírodu sa opierajúcich veršov, cez konotačne priamejšie texty o spoločnosti a svojom mieste v nej, autentické záznamy z protialkoholickej liečebne až po  rukopisné verše, v ktorých Suržin reflektuje svoju osamelosť v Levoči. To chvíľami (a nielen tu) ústi do myšlienok na smrť, ale aj do úvah o diele Majstra Pavla, cez ktoré nepriamo nachádza zmysel aj pre svoj život a tvorbu. Som rád, že v prípade tejto knihy sa slová autora doslovu, vydavateľa Petra Milčáka, zho-dujú s realitou samotných veršov. Pre tie naozaj platia najmä tieto jeho slová: „To, čo robí jeho poéziu aj dnes atraktívnou, je súlad medzi tvorbou a životom, vysoká miera hodnovernosti, ktorú vo svojich najlepších textoch doplnil aj o umeleckú presvedčivosť.“

Ján Buzássy: Bystruška
Nová zbierka slovenského klasika (vo viacerých významoch tohto slova) prináša prevažne verše, ktoré – na rozdiel od mnohých veršov iných našich „klasikov“ – relatívne presvedčivo potvrdzujú zmysel a aktuálnu hodnotu jeho básnenia. Buzássy vo svojich reflexívnych textoch nepriamočiaro, hoci chvíľami priamo („svet pokračuje, čoraz väčšmi hmotný“) sprostredkúva čitateľom a čitateľkám svoje rokmi nie nadobúdané, ale skôr potvrdzované presvedčenie a hodnoty, vieru v pravdu, krásu a múdrosť – samozrejme, z jeho pohľadu. Na rozdiel od mnohých iných nám však svoju vieru nevnucuje, ale oslovuje nás, prizýva k zakúseniu dávnych hodnôt, ktoré podľa neho ostávajú a vyvažujú negatívne súkromné i spoločenské prepady. Chvíľami je však báseň pokrčená prstami moralizátora (básne Jeseň bilancistu a Štúdium), prípadne preváži zjednodušujúci pohľad (báseň Súčasníci). To sú momenty, v ktorých si o to viac vážime prevahu komplexných a umelecky zvládnutých, prevrstvených (aj pokiaľ ide o autentickosť, životnosť na jednej strane a nadhľad, odstup od seba na druhej strane, ktoré sú do seba v prípade tohto autora funkčne zakliesnené) verše, ktoré v tých najlepších momentoch zažiaria ešte stále prekvapivou a pevnou autorskou rukou: „neuchopiteľno, do neho sa skryl / ten, kto nás váži, ľahkých ako vatu“, alebo: „záhrada svieti ako biela kosť / nohy, ktorú si iba teraz zobul“.

Modrý Peter – Koloman Kertész Bagala

Ivan Štrpka: Básne I
Prvá časť výberu z básnickej tvorby tohto „osamelého bežca“ (reprezentatívne výbery P. Repku a I. Laučíka už vyšli) obsahuje tieto zbierky: Krátke detstvo kopijníkov, Tristan tára, Pred premenou a Krásny a nahý svet. Autor upravil básne len minimálne: najmä zjednodušil pôvodnú interpunkciu a typografiu. Texty I. Štrpku kvalitatívne obstoja aj takmer štyridsať rokov po ich napísaní. Formálne aj tematicky reflektujú problematiku, ktorá rezo-novala vo vtedajšom filozofickom diskurze (trhlina medzi označujúcim a označovaným, diseminácia zmyslu, différance atď.): pre ideologicky zapríčinenú odluku nášho myslenia od západného sú tieto témy v našom teritóriu inšpirujúce aj dnes. Komplexná, nezjednodušujúca poézia, ktorá rozostiera striktné hranice binárnych opozícií a kladie si filozofické a etické otázky, pochopiteľne nevyhovovala vtedajšej vládnej politike, presadzujúcej zjedodušujúce a zavádzajúce videnie reality, a tak sa Štrpkove knihy pred rokom 1989 predierali na verejnosť s problémami. Neustále vpred sa rútiace verše, ktorých uvravenosť sa len výnimočne kryje s verbalizovaním, si vyžadujú sústredenú pozornosť a opakované čítanie: mnoho motívov sa objavuje naprieč všetkými zbierkami, a tak sa spočiatku nejasné miesta ozrejmia práve pri novom čítaní, resp. pri vzájomnom osvetlení pôvodne ťažšie uchopiteľných bodov.

Oto Németh

Miroslava Malovcová-Staníková: Zrkadlá v nás
Sentimentálne, prevažne ľúbostné veršovanie.

OZ Zemplínska spoločnosť Michalovce

Andrej Hajduk: Svetlo domova
Jednorozmerné verše pretuchnuté Zemplínom a oddanou vierou v Boha.

P+M Turany

Ján Ľachký: ... kam chodia včely umierať...?
Duchovné verše kolísavej kvality. Niektoré zaujmú myšlienkovou a formálnou vyzretosťou a nezjednodušujúcim nazeraním na život, ktorého podstatu sa autor pokúša jemne vykresliť. Inokedy sú však prehnuté pod ťarchou primnohých „závažných“ otázok a krkolomných, nestriedmych slovných zhlukov.

 

Pavol Šidelský – AKCENT PRINT

Monika Tančáková: Jablko pre anjela
Výber z doterajšej poetickej tvorby autorky, doplnený o nové básne. Autorkina subjektívna lyrika chvíľami prekvapí pepracova-nejšou formou, pôsobivou metaforou či iným pohľadom na tradičné témy (sympatizujúce zamyslenie sa nad osudmi čarodejníc v básni V jeseníkoch je zaujímavé najmä vzhľadom na kresťansky orientované zameranie zbierky ako celku). Ako však napovedá slovo prekvapí, väčšina veršov sa vyznačuje prvoplánovosťou, samoúčelnosťou a nechceným mudrovaním.

Pectus

Anna Valcerová: Letný sneh
Svoju ostatnú zbierku autorka pribalila do zväzku spolu so staršími dvoma (Vo vyhni ; 1978 a Orešinka; 1991). Najnovšie texty pokračujú v línii voľných veršov, ktorá bola započatá druhou kniž-kou. Autorka v básniach relatívne vydarene sprítomňuje každo-denný, často náročný život súčasnej ženy – motívy aktuálnej reality, ako e-mail či notebook „značky Acer“, nevyužíva za účelom exotizácie výpovede, ako to býva zvykom u menej zdatných pisa-teľov a tvorkýň, ale sú prirodzenou súčasťou jej života, ktorý sa autenticky vkliesňuje do textovania. Verše poukazujú kriticky aj na problém zamlčiavania žien, ktorých zásluhy si pripisujú muži (báseň Ženy). Valcerová už v staršom období neskreslene tematizovala prežívanie žien v konkrétnom spoločenskom rámci. Jej jazyk sa vyznačuje vecnosťou až prozaickosťou, a to aj pri tematizácii manželovej smrti, ktorá sa vinie celou zbierkou: „O tom, že tvoje telo zhorelo v peci / košického krematória a ja stále neviem, / či si to naozaj chcel...“. O to účinnejšie, pretože nepateticky, no konfrontačne s tragickým vyústením, na nás pôsobia spomienky na ich spoločne prežité chvíle či úprimne vyznievajúce a skrytou zlobou premknuté verše, ktoré sú mu adresované prostredníctvom 2. os. sg. Triezvy tón funkčne vyživuje aj verše, v ktorých autorka vytvára ženskú genealógiu, sprítomňuje „dávnymi hodnotami“ premknutý život žien starších generácií (napr. báseň Hamovskej babe) – robí to opäť bez rozcítenosti a pohlcujúceho tieňa „správnej morálky“. O to pôsobivejšie danú atmosféru, hodnoty a zvyky vystihuje. Vzhľadom na všetko uvedené, ako aj na to, že do autorkinej staršej tvorby sa vpisovala telesnosť napr. pros-tredníctvom materstva, pričom Valcerová i svojím (vecným, ironickým) jazykom narúša tradičné predstavy o „ženskej“ (emocionálnej) poézii, ma prekvapuje dvojveršie: „Reč samotného tela nie je rečou ženy, / milé feministky“. Tieto slová vyznievajú nepatrične i vzhľadom na kontext básne, ktorú uzatvárajú. Napriek demonštratívnej snahe o odstup od slasti, ktorú lyrická subjektka pripisuje sexuálnemu omylu cez internet, dané verše sú zaujímavé pre čítanie cez feministickú prizmu už tým, že je v nich telesnosť ženy silne vpísaná: a je jedno, či ako vedomá deklarácia odstupu od tela alebo podvedomé predĺženie reálneho tela do „tela“ textu (pozri „écriture du corps“). Rovnako rušivé sú moralizátorské verše z oddielu Psí cyklus (s. 116 – 119). Hoci sa vyznačujú humorným odstupom, ktorý je pre Valcerovú typický, chýba im autentickejšie napojenie na hrdinkin osobný priestor, resp. nevy-darene unikajú do abstrakcie a príliš priamočiaro sa prikláňajú na stranu tých „správnych“ hodnôt. Knihu ako celok vnímam pozitívne.

Petrus

Mária Bátorová: Púšte a oázy
Relatívne vkusná obálka básnického debutu literárnej vedkyne a prozaičky Bátorovej nás z(a)vádza k čítaniu textov, ktorých kvalita s prvým dojmom nekorešponduje. Prevažne klišéovité voľné verše sprostredkúvajú (po)city lyrickej subjektky zo živo-ta, umierania, straty lásky, plynutia času atď. Oceňujem autorki-nu úprimnosť v reflektovaní aj vlastného starnutia, nepovšim-nuté – pretože odzbrojujúce – neostanú ani verše venované mŕtvej matke, otcovi či O. Čepanovi. Pozitívne na mňa zapôso-bili aj miesta, kde autorka nepriamo reflektuje otázku ženskej emancipácie. Problémom je však neinvenčné a neproduktívne spracovanie (nielen týchto) tém, motívov a reflexií. Hodnotnejšie miesta zanikajú v neopracovanej (paradoxne minimalistickej), ľahko sa núkajúcej básnickej forme.

Publica

Marek Sopko: Tichý víťaz
Sentimentálne verše zasvätené životu s Bohom.

Skalná ruža

Juraj Kuniak: Čiara horizontu
Kniha obsahuje jedinú báseň, preloženú do 26 jazykov. Text tematizuje nezjednodušujúce nazeranie na vertikálno-horizontálnu rovinu, na hranicu medzi dobrom a zlom, „Bohom a diablom“. Akokoľvek mi je jeho odkaz sympatický, nemôžem prehliadnuť jednoduché a neinvenčné formálne spracovanie básne, ktorá by preložená do bežnej reči, obávam sa, nestratila žiadnu zo svojich kvalít: to nie je dobrá vizitka pre umelecký text, ktorý má navyše prezentovať Slovensko vo svete.

Slniečkovo

Erik Jakub Groch: Infinity
Groch sa aj v najnovšej knižke predstavuje svojimi typicky samozrejmými, filozofickoduchovnými veršami, v ktorých neplatia tradičné binárne opozície najmä v horizontálno-vertikálnom vzťahu. „Nízke“ či „obyčajné“ sa tak nachádza vedľa „vysokého“ či „vznešeného“, pretože tak je to v živote, ktorý tento básnik postihuje s naliehavosťou, no bez pátosu: „osie hniezda hneď vedľa lastovičích, / hovná vedľa hviezd.“ Tým, že v jeho veršoch má hodnotu život vo svojej jednoduchosti, zároveň nielen ruší duality, ale aj problematizuje váhu, obsah hodnôt, ktoré tradične pripisujeme jednému a druhému pólu: „... nech slová, / ktoré píšem, nie sú väčšie ako ich obsah.“ Hrdina opisuje to, čo vidí a cíti, jeho oči spočívajú na detailoch, tie však vypĺňa premýšľaním – opäť tak, ako v bežnom živote, v ktorom opisované a opisujúce prebieha súčasne – a zapája ich do širších, pritom zdanlivo prostých a minimalisticky spracovaných súvislostí (láska, vzťah k žene, Bohu, detstvu...): „Stmieva sa, je tu teplo, / útulne, nikoho sa nebojím / – mám vanilkové koláčiky. // Ticho je, vesmír alebo / Boh je veľmi tichý. / Ty tu už dávno nie si.“ Do zbierky sa vkráda neodbytná myšlienka na smrť – hrdina s ňou síce zvláda úspešný boj (podobne ako ten na obálke knihy): „A ty si kto,   trhám jej kosu z rúk, / lomcujem ňou, kadiaľ idem“, ale jej naliehavosť (opäť veľmi účinne sprostredkovaná práve prostredníctvom samozrejmého a nepatetického tónu) na nás pôsobí neustále, a to nielen vo vzťahu k osobe subjektu:  „Hľa, mnoho tvorov sa nepriblíži, nezletí, / krúžia okolo polí, naozaj zomrú.“ Spomenutá nepatetickosť (chvíľami vecnosť – v básni  Infinity vo funkčnom spojení s krutosťou) Grochovej poetiky funkčne zintenzívňuje aj duchovný rozmer jeho poézie, pretože o tom autor nereferuje pomocou náboženských rekvizít, ale žije ho pomocou obyčajných vecí, ktoré ho bezprostredne obklopujú – tým sa prenesie aj na čitateľov a čitateľky, ktoré žijú v tom istom „obyčajnom“ svete. Aj vďaka tomu autorovi zatiaľ nehrozí, že sa naplnia jeho skryté obavy: „Netúžim po tom, aby som stratil / svoje ľudské city, naivitu, / svoju nesmrteľnú dušu, radosť.“

Slovenské centrum PEN klubu

Juraj Kuniak: Zápisník lyrického spravodajcu / Notebook of a Lyrical Correspondent
Dvojjazyčné vydanie autorových nových básní obsahuje ľudsky vyzreté a formálne zvládnuté verše, v ktorých sa stretáva vertikálna a horizontálna rovina v jednej, hladko a súčasne komplexne napredujúcej textovej čiare. Hrdina nesentimentálne, zato ľudsky presvedčivo spomína na Jozefa Urbana a Ivana Laučíka, ktorým nestavia ploské pomníky, ale sprítomňuje ich ako živých priateľov. Výrazovo súčasné, ľahkou rukou písané básne, ktoré popierajú slová lyrického hrdinu: „Prečo v tých najlepších prípadoch / príbuznosť abstrakcie a skutočnosti / musí byť taká vzdialená, / ako je rozdiel medzi piesňou / a vodou v Mŕtvom mori?“

Slovenský spisovateľ

Mila Haugová: Miznutie anjelov
Haugová píše nepretržite. Jej potreba je autentická, žité a písané sa preskupuje, dotvára:  „telo priložené ku každej vete“. Vypisuje sa zo svetlých aj bolestných okamihov – sieť jej kníh je tak nepriamou ilustráciou života, poznačeného i stratami. Na ostatnú knižku dopadá tieň partnerského rozchodu, najmä však tieň mŕtvej matky. Ten svojou naliehavosťou prikrýva motívy a témy, ktoré sa vinú celou Haugovej tvorbou – akoby preveroval ich závažnosť (láska, plynutie času, sny, fauna, flóra – tentoraz doplnené o industriálne výseky – atď.). Výsledkom nie je ich neobstátie v konfrontácii s „väčšou“ témou, ale prirodzené zapojenie tohto ústredného bodu zbierky do permanentne sa uzliacej reťaze bolestí, spomienok a zrkadliacich sa časop-riestorových rovín Haugovej  „univerzálneho mikrosveta“. Povedané platí aj pre  „blízkosť fyzického konca hrdinky“ – odchod matky akoby ju pritiahol o kus bližšie k „prestupnej hranici“, čím sa kolobeh života (matiek a dcér) neuzatvára, ale preskupuje. Hlas lyrickej subjektky je napriek emocionálnemu pretlaku, ktorý chvíľami ústi do takmer „žalospevných“ veršov, pevný a zomknutý. Aj miesta, ktoré pôsobia banálne  („všetko môže kedykoľvek zaniknúť“), vďaka kontextu ostatných veršov vyznievajú silne. Haugová má totiž schopnosť obnažiť sa, písať úprimne, na hrane pátosu, zároveň však vďaka preverujúcej sile rozumu (selekcii slov) neupadnúť do uslzeného sentimentu. Ten totiž síce „tlčie“ v spodných vrstvách básní, no ich údernosť a pôsobivá metaforickosť zakaždým ožiaria priestor textu natoľko, že sa funkčne rozpustí v básni – emocionálne pôsobivej a myšlienkovo nasýtenej. Nie je mnoho autorov, ktorí by kvantitu dokázali prepájať s konštantnou kvalitou, tobôž produktívnosťou v kontexte poézie ako takej. Obava, že sa Haugovej písanie opakovaním vyčerpá, sa u mňa zmenila na váženie si autorky za to, že má neustálu potrebu nielen písať, ale aj hľadať nové možnosti, ako svoje myšlienky a pocity uchopiť a sprostredkovať a ako napájať slovenskú poéziu na svetové zdroje básnenia a myslenia. Haugová totiž v najnovšej zbierke nielen variovane opakuje sebou napísané, ale posúva sa v rámci svojho autorské-ho rukopisu zasa o kus ďalej po textovej špirále. Tá ju privádza na už známe miesta, no autorka vždy akoby nanovo preleští ich poetické, poetologické a motivické body, ktoré potom odrážajú jej vlastnú, zakaždým však staršiu a najmä aktuálnu tvár (opäť pokrytú bodmi významovej nedourčenosti, eliptickými skokmi, ktorých „prázdno“ sa spätne vyplní...). Haugová pritom naďalej o svojom písaní (aj žití) pochybuje:  „Je toto vôbec rukopis?“ Práve to jej nedovolí ustať v úsilí, ktoré sa v jej prípade transformuje do vlastného prekonávania.

Miroslav Válek: Jesenná láska
Výber z autorovej ľúbostnej lyriky.

Samo Chalupka: Spevy
Nové vydanie zbierky predstaviteľa slovenského romantizmu.

Sprint dva

Marta Hviezdna – Dušan Mesačný: O čom ešte vesmír nevie
Sentimentálne veršovanie nulovej umeleckej hodnoty.

Šafran

Martin Vladik: Biely Daniel
Knižka predsedu senátu Najvyššieho súdu SR mala ostať ukrytá v jeho stole. Vladika trápia problémy bezdomovectva, starých ľudí, chýbajúcich závor na železničných priecestiach, narúšanie historického rázu mesta „vpádom“ supermarketov, opití turisti atď. Škoda len, že ho netrápia elementárne zásady písania poézie: vyhol by sa tak textom, ktoré sú naivné, priamočiare, na pomedzí publicistiky a ktorých „akožepointy“ urazia i priemerne nadaného študenta strednej školy: „Ak mi nedáš / päťtisícku / Neprídem na návštevu / NIKDY“. Druhá časť knihy obsahuje výber starších básní (Vladik má na konte už 6 zbierok „poézie“!), a hoci tie vďaka zastretejšej forme o chlp prevyšujú zbytočné riadky prvej polovice knižky, autor aj v nich predkladá texty (hlavne o stereotypnom vzťahu k žene), ktorých neprítomnosť by nikoho súdneho nemohla trápiť.

Širka Projekt d.o.o

Dr. Andrej Hriešik: Uzdravenie vierou
Náboženské a na rodné Kovačice pyšné verše, ktorých vertikálny lúč nenechal miesto iným témam. V doslove, recenzii P. Mučaju sa píše: „Treba pochopiť, že len Boh je hodnota, ktorej treba podriadiť všetko ostatné.“ Výstižné, pričom autor tejto „hodnote“ podriadil aj umeleckú hodnotu.

Trian

Miroslav Kapusta: Tŕne a lupene
Prevažne krkolomné hovorové, civilné verše s neinvenčným obsahom.

Tripsoft

Zlata Matláková: Kytica za dverami
Prvé texty knižky sľubujú kvalitný zážitok: účinok veršov sa však znižuje priamo úmerne s počtom prečítaných strán, na ktorých sa autorka napriek výrazovej úspornosti nevyhla verbalizovaniu. Zo začiatku príťažlivá estetická, motivická a myšlienková jemnosť (pritom chvíľami nestereotypne napĺňaná „ženskosť“) voľných veršov sa postupne rozplýva v častom opakovaní identických či podobných motívov a tém: tie totiž autorka nerozvíja, ale synonymicky potvrdzuje a využíva výlučne za účelom – hoci občas pôsobivého – navodenia intimity, prípadne priblíženia stavu, v ktorom „pozemské a nebeské / sa zlieva“.

Veda, Vydavateľstvo SAV

Štefan Balák: Hranatý kruh
Sonetový veniec, ktorý už raz vyšiel ako súčasť Balákovej zbierky Muškátové okná (Vydavateľstvo SSS 2006), podľa autora doslovu Emila Borčina môže v samostatnom vydaní „zažiariť v novom prenikavejšom svetle“. A skutočne, takto „v popredí“ ešte silnejšie oslepí tých pár náhodných súdnych čitateľov svojou kostrbatou formou, ktorá sa potkýna o jeden sonet za druhým bez hlbšieho výpovedného zmyslu.

Vydavateľstvo Jána Jankoviča

Ján Jankovič: Tatre i velebit / Tatry a velebit
Dvojjazyčná, slovensko-chorvátska, antológia slovenskej poézie, ktorá predstavuje verše P. O. Hviezdoslava, J. Kollára, S. Chalupku, J. Botta, S. Tomášika, J. Matúška, ľudové piesne a i. Autormi zborníka sú slovenský kroatista Ján Jankovič a chorvátska slovakistka a bohemistka Dubravka Dorotićová-Sesarová.

Vydavateľstvo Matice slovenskej

Ľubica Kepštová: Moje srdce má prázdniny
Zbierku môžeme vnímať ako „dvojdielo“ autorky Ľubice Kepštovej a výtvarníčky Aleny Wagnerovej, ktorá ho zaobalila do pôsobivej vizuálnej podoby – tá však pripomína layout detských knižiek, čo pôsobí mätúco. Kepštová je navyše autorkou detskej literatúry, aj preto by sa žiadalo výraznejšie odlíšenie tejto zbierky od iných jej diel. Poetika intímnych, nielen ľúbostných veršov sa vyznačuje zmierlivým, harmonickým tónom, a to aj pri reflektovaní horkejších životných okamihov. Básne sú myšlienkovo vyzreté a formálne zvládnuté, nijako však neprekračujú priemer subjektívnej poézie, aj s prislúchajúcimi neduhmi – hlavne v podobe klišéovitosti.

Maša Haľamová: ... a poďakujem sa životu
Pri príležitosti nedožitej storočnice autorky vyšiel v edícii Knižnica Matice slovenskej výber jej spomienok, zamyslení, vyznaní a básní, z ktorých niektoré ešte neboli publikované.

Vydavateľstvo Michala Vaška

Stano Marcinko: Všetko je v poriadku
Hovorovou, slangovou slovenčinou predchnuté verše banálnej výpovednej hodnoty a nízkej umeleckej úrovne.

Vydavateľstvo PRO

Etela Farkašová: Opretá o ticho
Filozofka a prozaička Etela Farkašová vydala už druhú knihu poézie, do ktorej zahrnula aj časť básní z predošlej zbierky Na rube času. Čitatelia či čitateľky (resp. poslucháči, pretože kniha obsahuje aj CD s nahovorenými básňami) sú od prvého verša vtiahnutí do (pre túto autorku typicky) mámivého náladového univerza, v ktorom čas plynie v „kruhodráhach“, ticho nie je to isté, čo mlčanie, a myšlienky sa síce trieštia v snahe o „vypovedanie nevypovedateľného“, ich úlomky sa však zakaždým zlúčia do zmysluplnej výpovede – trebárs práve o trhline medzi označujúcim a označovaným: „slová zase raz opustili veci, / z ktorých sa kedysi vykľuli: vzdialili sa, odcudzené...“ Hrdinka (podobne ako jej „prozaická sestra“ v autorkinej ostatnej próze Fragmenty) vie o absencii oporných bodov, dostihuje ju melancholické (čomu zodpovedá aj nálada mnohých básní) vedomie, že život je „iba pár mávnutí krídel“, no i tak, alebo práve preto sa neustále pokúša o existenciálnu aj verbálnu celistvosť a presah – oboje nachádza aspoň na chvíľu v zahmlievajúcich sa spomienkach a snoch, v intenzite práve prežívaného, v písaní a v akomsi pozitívne tieniacom vedomí, že celok je aj v úlomkoch, resp, že sa „fraktálovo“ zrkadlí vo svojich častiach. Napriek tomu, že autorka tematizuje diskontinuitu a neistotu, napr. v tom, či sa jej podarí „spriateliť sa / (alebo aspoň zmieriť) / so svojím vlastným časom“, jej výpoveď sa nesie vo veľmi pokojnom tóne, zápis sa vyznačuje pevnou štruktúrou, metaforickou zomknutosťou a subtílnosťou. Dochádza pritom nie k napätiu medzi obsahom a formou, ale skôr k precíznemu vystihnutiu životného pocitu hrdinky/autorky, ktorá nám svoje „zdelenie“ nielen oznamuje, ale takto nás nepriamo i zapája do precítenia skutočného (pretože nie hysterického – napokon, najväčšie životné drámy sa často odohrávajú v tichosti) stavu na (u Farkašovej prestupnej) hranici medzi „tu“ a „tam“, „teraz“ a „vtedy“ – dosadiť si konkrétne asociácie je už na čitateľovi či čitateľke. Lyrická subjektka si uvedomuje torzovitosť a nepôvodnosť zdanlivo originálnych postrehov, vyzdvihuje však ich autenticitu pre jednotlivý život „tu a teraz“. To platí aj pre poéziu tejto autorky, ktorá síce neposúva hranice súčasnej básnickej produkcie, predstavuje však ďalší formálne zvládnutý ťah na – každou novou knihou pretvárajúcom sa – textovom obraze tejto plodnej a vyrovnanej autorky. Pretože, akýkoľvek druh či žáner si E. Farkašová zvolí pre svoju výpoveď, zakaždým vytvorí mnohorozmerné, nezjednodušujúce a formálne fluidné dielo, ktoré je nateraz „dajme tomu básňou“.

Maša Haľamová: Ja som tú poéziu žila
Bibliofilský, vkusne zaobalený výber z tvorby významnej slovenskej poetky, ktorý je obohatený aj o CD so zvukovým záznamom (prednes veršov: Mária Schlosserová) a video dokumentom, v ktorom Pavol Strauss, Milan Rúfus a Maša Haľamová hovoria o svojich zážitkoch vo chvíľach, keď „sa uchádzali“ o báseň. Tvorbu tejto poetky považujem za nadčasovú výpoveď výraznej ženy, ktorá sa subtílne a precízne, zároveň rodovo nestereotypne (aj keď povrchný pohľad naznačuje opak) zapísala do dejín našej poézie. Kritici oceňujú najmä jej stíšene odovzdanú polohu, mravný ideál ženy oplakávajúcej muža, v jej poézii je však prítomné vzájomné zrkadlenie sa s mužom počas jeho života a (mýtické) nachádzanie jeho posmrtných stôp v prírode, ktorej sa chvíľami priam eroticky dotýka. Akoby verila, že prostredníctvom prírodných motívov, do ktorých sa vtelil, sa spojí s jeho obnovenou silou. Poézia M. Haľamovej je citlivá, nie však precitlivelá, ženská v mnohých podobách tohto slova a aj v najbolestnejších okamihoch myšlienkovo a pocitovo vyrovnaná.

Vydavateľstvo Q 111

Vlasta Hochelová: Sen o nespavosti
Autorka zachytáva nálady a poryvy svojho vnútra zasiahnutého aj okolitou realitou (predvídateľne tou bez „správnych“ hodnôt), z ktorého vyťahuje priemerné, chvíľami moralizátorské voľné verše. Občas prekvapí lepším miestom či básňou (Strata I.), tie však zapadnú pod nánosom konvenčného zvyšku. Prípadne sa autorka pokúsi o neobvyklú reflexiu rodových vzťahov, výsledkom je však nechcené potvrdenie rodových stereotypov (báseň Dvaja dve). 

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov

Patricia Aratóová-Gallová: Piaty element
Ďalšia zbierka, ktorá nielen že nenapĺňa očakávania vzbudené predslovom, ale ide proti nemu. Predslov Štefana Baláka: „... hĺbka a zrelosť jej myslenia, nekonvenčnosť básnického pohľadu na oblasť najintímnejších medziľudských vzťahov, až po tie celospoločenské“. Realita zbierky: klišéovité a povrchné veršovanie, konvenčný pohľad na intímne vzťahy lyrickej hrdinky. Nekonvenčnosť totiž nespočíva v tematizovaní útrpného a nefungujúceho vzťahu, ale v nekonvenčnom spracovaní takéhoto vzťahu, a to v zbierke nenájdeme. Nehovoriac o spomínanom spoločenskom presahu: zbierka je totiž (až na sporadické výnimky) len o nešťastnom vzťahu. Doslov: „Toto všetko, s maximálnou úspornosťou a rešpektovaním sily slova, dáva jej básniam pôsobivosť, sviežosť, svojskosť.“ Realita: Neinvenčné, často prvoplánové oslabovanie schopnosti slova byť funkčným a pôsobivým prostriedkom na vyjadrenie myšlienok a pocitov autorky. Výsledkom je teda ďalšia kniha, ktorej básne mali radšej zostať roztrúsené (nanajvýš) po časopisoch.

Ilja Čičvák: Slzy a bozky
Zbierka obsahuje básne, ktoré autor napísal v rozmedzí od konca 60. rokov po 80. roky XX. storočia, a to v rôznych svetových mestách. Ide o ľúbostné verše, ktoré sa vyznačujú naivným a klišéovitým spracovaním.

Robert Hakala: Rekviem za Ježiša K.
Hakala sa pokúša o súčasnú výpoveď, no tú nedocieli enumeratívnym zapájaním dnešných motívov do veršov (sms, enter, fax atď.). Výsledkom sú v prvej časti samozrejmosti (napr. vzťahy a starnutie) podané samozrejmou formou, v druhej časti zas prerozprávanie biblických tém a príbehov násilne aktuálnym štýlom, ktorý namiesto konfrontácie alebo problematizovania „odvekých právd“ prináša moralizovanie a zbytočné, pretože každému známe (hoci rôzne prijímané) posolstvo: Ježiš K. a jeho odkaz je stále živý.

Marta Hlušíková: Rok červených moruší
Básne, ktoré sú tienené hlavne vedomím unikajúceho času, nám predstavujú hrdinku, ktorá sa zamýšľa nad životom, jeho zmyslom a blízkymi (i tými mŕtvymi). Autorka píše priamo, jej výpoveď je hutná, často však pokropená premierou klišé. Až na výnimky (nepomenované básne na s. 24 – 25; aj keď zopakovanie úvodného verša na konci básne na s. 24 pôsobí samoúčelne, má vyvolať intenzívny efekt, no nevyvoláva), aj lepšie textové miesta sú prekryté rušivou priamočiarosťou, ktorá zhltne spomenutú (bezchybnú) priamosť, či moralizovaním (báseň Že).

Teodor Križka: Bozk slzou
V prvej časti svojho debutu autor predkladá bezduché duchovné básne a sentimentálne verše, v ktorých prevažne vzýva ženu: samozrejme, len ako tradičný (s – ním ne/naplnený) objekt jeho pozorovania a adorácie. Žena má zväčša podobu nedosiahnuteľného ideálu až (božskej – stopy P. Márie) ikony. Žena ako subjektka, resp. emancipovaná či inak problematizovaná (rozumej živšia) osobnosť absentuje. V druhej časti sú zoradené „takmer tri desiatky villonovských balád“, ktoré sa síce vyznačujú drsnejším jazykom a spoločenským presahom, no pokiaľ ide o ich invenčnosť či umeleckú hodnotu, sú rovnako invalidné ako básne prvého oddielu zbierky. A pokiaľ ide o zobrazovanie „ženskosti“, v časti Balady autor síce nechá prehovoriť ženu prostredníctvom „balady na účtenke“, vloží jej však do úst to najstereotypnejšie nazeranie na mužsko-ženský vzťah („Priťažko sa žije ženám s mužmi / bez mužov však ešte ťažšie“), prípadne devalvuje ženský subjekt na bezduchú osobu, ktorá si „praje“ nezodpovedného („Prosím, buď mi večne dlžný“) a násilníckeho muža, hlavne nech je materiálne zabezpečovaná – tým, samozrejme, umiestňuje do negatívneho stereotypu aj „mužskosť“: „Kúp mi ružu a chvíľu drž mi / revolver (...) Polož na mňa mocné paže. / Padnem, ja však padám ladne!“. Autor navyše svoje banálne (súčasne však nebezpečne zjednodušujúce) nazeranie na realitu a vzťahy zakončuje alibistickým, (opäť) poloľudovým konštatovaním: „Kto sa prieči láske, chradne, / kope studňu vedľa vody“.

Ján Maršálek: Privolávanie rána
Autor vo svojej zbierke okato, bezducho a náhodilo recykluje obchytané témy, metafory a formálne postupy, mudruje a nábožensky moralizuje. Zacitujem výstižné verše: „Veterné mlyny mu melú / piate cez deviate / slovo za slovom“. Občas sa rozhodne vystužiť niektoré z kvanta svojich klišé akože nanovo, na viac ako priehľadný synonymický kúsok mu však slabosti nestačia: „až na vrchol ihly / nájdenej v kope dní“. Na prebale knihy sa dočítame: „... talent, sýtený modernou poéziou a inšpiráciami súčasného sveta“ (Rudolf Dobiáš); „... každé slovko má svoje presne stanovené a vyznačené miesto“ (Robert Hakala); „V čase zúriacej sekularizácie umenia (...) usiluje o autentickú básnickú výpoveď“ (Teodor Križka). Tu už nejde o to, že obálka z pocho-piteľných dôvodov nezvykne obsahovať kritické hodnotenie, ale o to, že sa nájdu až traja dobrovoľníci, ktorí nerozpoznajú ume-leckú suchosť a ktorých názory verejnosť môže považovať za barometer kvality; knihu vydalo známe vydavateľstvo, nie autor na vlastné náklady. No nič, na záver si dovolím oceniť autora aspoň za jeden autentický postreh: „Moje básne nikto nečíta / (iba Boh) / nikomu sa nepáčia / (iba tebe) / nikto ich nepotrebu-je / (iba ja).“ Aj keď, vzhľadom na nenáročnosť časti našej kultúrnej obce, nebol by som až taký sebakritický. Na druhej strane autorovi asi ide – v zhode s jeho poetikou – o exkluzívne, zato lacné a kvalitou tvorby nepodporené vyčleňovanie sa. Nuž...

Pavol Stanislav: Melódie každodenné
Slovensko-ruské vydanie veršov striedavej kvality, v ktorých autor kombinuje svoj zmysel pre „rozvíjanie sakrálnych a patriotických tradícií s bytostnou potrebou ich modernistických inovácií“ (cit. z doslovu).

Záhorské múzeum Skalica

Eva Fordinálová: Vôňa Záhoria
Prírodná, intímna a duchovná lyrika konvenčných významov i formy.

Združenie ZPOZ Človek-človeku

Eva Kollárová: Dobrý deň, človek
Príhovory a príležitostné básne, ktoré počas 10 rokov odzneli v obradnej sieni MSÚ v Starej Ľubovni.

ZPMP v Petržalke

Eva Srnková: Ranená duša
Klišéovité a umelecky neproduktívne verše, ktoré výnimočne prekvapia sympaticky „iným“ tematizovaním známych obsahov (Mariška).

Vlastným nákladom

Stanislav Brtoš: Loretánske veršovanie
Zbierka invokácií z Loretánskych litánií. Umelecká hodnota čimyšlienková komplexnosť, neprekvapivo, absentuje.

Zuzka Ferencová: Okno do duše
Ezoterické verše na úrovni súkromných zápiskov.

Katarína Hudecová: Trblietanie za mrakmi
V zbierke vyše osemdesiatročnej autorky sú zaradené ľúbostné básne, ktorým sa doteraz vyhýbala, balady, príležitostné verše,haiku... Pre všetky platí umelecky neproduktívne a klišéovité spracovanie.

Stanislav Háber: Štvrťstoročie lásky
Obsahovo jednorozmerné a didaktické, formálne prozaizované,no nezvládnuté veršovanie.

Silvia Havelková: Z kresla
Veršovanie na úrovni súkromných zápiskov. Za všetko báseň Stretávka: „Každý zmenený / niekto viac a niekto menej / ostarnutí a usmernení / niekto viac a niekto menej / len triedna / stále rovnaká / svieža / a rovnako urozprávaná.“

Jana Jablonská: Pocta životu
Reflexívna i príležitostne ladená poézia, ktorá zostáva na úrovniprvotných zápiskov bez následného pretavenia do umelecky hodnotnejšej roviny.

Karol Kapeller: Žiť je krásne
Emeritný profesor medicíny sa v najnovšej knižke vypisuje hlavne z tém rodnej Chtelnice, mladosti v Trnave, kde študoval, vzťahu k manželke, deťom a vnúčatám, priateľom (jeden pól básnického dialógu tu zastupuje napr. V. Turčány). Je ľudsky potešujúce, žeautor rozdáva optimizmus aj po osemdesiatke, na dobrú poéziuto však nestačí. Kapellerove umelecky suché texty však ľudí (najmä z autorovho okolia) isto ovlažujú, a vlastne: „Ak prdík suchý je, o zdraví svedčí, / netreba o ňom mať zbytočné reči.“

Štefánia Koryťáková: Dary jesene – aj pre teba
Sentimentálne a klišéovité verše

Jaroslav Krnáč: Milenci Zeme
Ústrednou témou tejto knihy je Zem: v zmysle planéty, ekológie atď. Autor však tento motív nijako funkčne nevyužil, len okoloneho nabaľuje ďalšie moralizátorské (akože tradičné hodnoty vyznávajúce, v skutočnosti iné hodnoty odcudzujúce) a prvoplánové verše, retrospektívne mapujúce autorove srdcové témy: Poľana, kresťanstvo, šťastie, bezdomovectvo, ženu (samozrejme, krehkú a nežnú) a iné.

Milan Longauer: Trvalky a lietavice
Odcitujem báseň, ktorá vypovie o umeleckej hodnote zbierky sama: „Železná posteľ / v ničote / a nad ňou obraz / abstraktný / tak ako ja / stojím vo svete / sám / a nado mnou / anjel strážny /na ktorého jediného / čo verím.“ Zámeno čo som nevložil omylom, pravdepodobne odkazuje na archaizovanú (v kontexte zbierky však neadekvátne pretŕčajúcu) formu biblických spevníkov. A ak by ste mali tendenciu myslieť si, že citované nepriamočiare (hoci kostrbaté) obrazy sú v knižke vyživované myšlienkovou komplexnosťou, mýlite sa: sú akurát tak morené pseudofilozofovaním.

Ondrej Nagaj: Zastavenie
Cyklus básní obsahuje miestami moralizátorské, chvíľami nechcene komické, hlavne však umelecky nedvižné verše venované manželke Vierke, ktorej sa lyrický hrdina/autor „spovedá“ zo svojich nedostatkov, prípadne neinvenčne referuje o banálnych múdrostiach typu plynutie času: aj prostredníctvom ohmatanej triády„rodič – dieťa – jeho/jej dieťa“, ktorú autor napája aspoň na motívžiakov a žiačok – tým však akýkoľvek náznak invenčnosti končí.

Michal Repovský: Škovránčí spev
Klišéovitá intímna a úvahová poézia.

Rudo Režňák: Hľadať kameň
Autor od prvej strany obťažuje čitateľov a čitateľky svojimi nemotornými, chvíľami akože bohémskymi veršami, v ktorých reflektuje svoj zdanlivo komplikovaný, v skutočnosti konformný vzťah k Bohu. Lyrický hrdina si na pomyselnom vertikálnom lane vypomáha oddychovými uzlami o „láske, živote a spol.“, príp. bezduchým mudrovaním: „Čo povedať / keď všetko už bolo povedané / to čo nebolo / sa nedá“. Tak, ako si myslí, že metafyzické presahy treba zredukovať na čiernobiele tézy o „nebe a pekle“ a vtĺcť nám ich do hlavy čo možno najagresívnejšie, prípadne najostentatívnejšie („kriste kriste antikriste / – poviem rovno – Diabol sám / na pahorku ty čo stojíš / velebený z všetkých strán / kráľovstvo i moc i sláva patrí ti...“), verí aj tomu, že nízky talent sa dá prehlušiť: „Budem biť svoje verše / Kameňom do zeme / Nuž to je najistejšie / Nakoniec aj tak zblbneme“. Nie, ak sa vyvarujeme podobných veršov.

Gizela Slavkovská-Gáfriková: Básne
Výber z autorkinej tvorby obsahuje kompletné vydanie zbierky Potichu, ktorá vyšla scenzurovaná v roku 1974. Zvyšok tvoria texty napísané v rokoch 1968 – 2008. Lyrická hrdinka stojí pevne, no nedemonštratívne a komplexne na strane kresťanských a celkovo morálnych hodnôt. Autorka, ktorá pocítila tlak normalizácie na vlastnom tele, svojím textovaním preveruje možnosti slova, vypisuje sa zo samoty a trápenia. Poetika básní sa vyznačuje stíšeným, presvedčivým podložím, ktoré nesie výpoveď nielen o bolestiach, ale aj o ich metafyzickej recyklácii v novú nádej: „Prepustiť v pokoji. / Bez síry / zlobných slov.“

Nadežda Sobeková: Taká láska
Zbierka prezentuje klišéovitú a školácky zrýmovanú produkciu plnú nevydareného filozofovania a banálnych tvrdení o láske, ľudstve či medzigeneračných stretoch: báseň Starká ma síce zaujala témou zrieknutia sa matky dcéry, ktorá narúša tradičný obraz automaticky milujúcej matky, bola však spracovaná v zhode s ostatnými básňami, čiže sentimentálne a umelecky plytko.

Viliam Sokolík: Deväť zastavení
Výber duchovných básní z rôznych časových období.

Martin Spevák: Stopy našej lásky
Zbytočná kniha, ktorá banálnym obsahom aj formou neprekračuje charakter denníkového vypisovania sa z radostí a smútkov spojených s láskou.

Ivan Šobáň: Okom duše
V doslove zbierky sa dočítame: „Svet autora sa pohybuje v oscilácii medzi snívaným a reálnym, medzi vďakou a výčitkou, medzi autorovou empatiou a prijímaným dobrom.“ Dodávam: medzi nevyzretosťou a klišéovitosťou a chvíľkovo vydarenejším obrazom či slovným spojením.

Teodora Tóthová-Kaňová: Sila Lásky
Sentimentálne verše strihajú jedinú tému knižky, lásku, na rôzne spôsoby, výsledkom sú však naivné obrázky, ktorých „nevyvinutosť“ ešte podčiarkuje nefunkčné zapájanie akože súčasných upomienok („live“, „bez trestných bodov“).

Severín Zrubec: Rozlomená pečať leta
Subjektívna lyrika opierajúca sa prevažne o prírodné motívy vrství jeden klišéovitý a patetický obraz za druhým.

Severín Zrubec: Po vlaňajších oráčinách
Platí to isté, čo pre jeho zbierku Rozlomená pečať leta 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013