Slovenská literatúra faktu 2008


Rôznorodé témy, rozdielna kvalita
(Slovenská literatúra faktu 2008)

Ivan Szabó

 

PhDr. Ivan Szabó

(9. 7. 1939), publicista, spisovateľ. Pôsobil v rozličných printových médiách. Popri redakčnej práci napísal celý rad kníh z oblasti literatúry faktu pre
deti aj dospelých. Okrem toho
sa venuje kultúrnej publicistike, predovšetkým recenzovaniu kníh a píše popularizačné články z našej histórie.

Už od 60. rokov minulého storočia si literatúra faktu hľadá miesto v kontexte slovenskej literatúry. V tom čase literárni teoretici Ján Poliak a Milan Jurčo upozornili, že tento druh literárnych textov má síce korene vo vecnej literatúre (špeciálne v literatúre populárno-náučnej), no treba ich od týchto textov oddeliť. Napokon aj preto, lebo tieto texty sa „dali dohromady“ aj s ďalšou súčasťou vecnej literatúry, a tou je literatúra publicistická, ktorej časť tvoria žánre beletristickej publicistiky. Z tejto genetickej syntézy sa potom sformovala literatúra faktu definovaná základným poslaním „literárne spracovať dokumentárne fakty, vedecké fakty a fakty o udalostiach historických i súčasných“. Literatúra faktu tvorí podsystém populárnej literatúry (T. Žilka), no v Čechách jestvuje časť teoretikov, ktorí tento druh textov chápu ako samostatný literárny žáner. Zhoda medzi teoretikmi však panuje v tom, že literatúra faktu má svoje miesto na rozhraní umeleckej a vecnej literatúry. Z toho možno usúdiť, že literatúra faktu obsahuje viacero publicisticko-umeleckých žánrov, ba aj ich kombináciu (cestopis, spomienky, memoáre, eseje, denníky, monografie osobností, biografické prózy, literárnu montáž atď.). Aj to umožňuje do literatúry faktu pojať prvky žurnalistickej investigatívnosti, vecnej literatúry a niektoré beletristické prvky (napr. naratívnosť), no v nijakom prípade fabuláciu. Literatúra faktu sa skladá z určitého (nie presne vymedzeného) percentuálneho podielu zážitkovosti a dokumentárnosti, pričom dokumentárnosť prevažuje. Všeobecne možno konštatovať, že pôsobenie textov literatúry faktu na prijímateľa sa vyvíja skôr v rovine racionality ako emocionality. Zo skúsenosti možno vyvodiť záver, že po dielach literatúry faktu vo zvýšenej miere siaha zvyčajne mužská časť populácie. Špecifikum literatúry faktu spočíva v svojskom spracovaní faktov. V praxi to znamená, že spisovateľ fakty lapidárne nezoraďuje vedľa seba či za sebou, ale „rozpráva“ o nich. Hľadá medzi nimi súvislosti i vzťahy, vždy ukazuje ich odvrátenú (neznámu či málo známu) tvár. Na základe uvedených kritérií sme postupovali pri hodnotení publikovaných pôvodných diel literatúry faktu roku 2008.

Život a osud

Vlani sa viacerí autori literatúry faktu zamerali na prezentovanie životopisných monografií celého radu známych i menej známych osobností, aby pútavo predstavili čitateľom ich životný príbeh.

Príkladom dobre zvládnutého predsavzatia je kniha Jozefa Leikerta o spisovateľovi a novinárovi Ladislavovi Mňačkovi Taký bol Ladislav Mňačko (LUNA). V prípade L. Mňačka ide nesporne o charizmatickú osobnosť provokujúcu k napísaniu knihy. Mňačkov život je plný osudových paradoxov, ktoré nabádajú nielen ich zaznamenať, ale aj hodnotiť.

Jozef Leikert pri koncipovaní diela pracoval s viacerými prameňmi. Boli to autorove osobné stretnutia s Mňačkom, dobové materiály a dokumenty (napr. zápisnice zo zasadaní výboru Spolku slovenských spisovateľov) a napokon aj spomienky ľudí (oral history), ktorí sa s Mňačkom stretli. Na tomto základe vznikol vzrušujúci portrét nevšednej osobnosti, ktorá aktívne pôsobila v období dogmatizmu päťdesiatych rokov minulého storočia, pocítila životodarnú esenciu slobody Pražskej jari, sklamanie z okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968, trpkú príchuť emigrácie a napokon po roku 1989 aj návrat domov. Jozef Leikert sa pri písaní knihy nevyhýbal ani omylom (ľudským či ideologickým) v spisovateľovom živote, no konštatoval, že to bol človek, ktorý si dokázal zlyhania priznať a „netrval na nich, ba dokázal sa z nich aj poučiť“.

Osud ďalšej významnej osobnosti novodobej histórie Slovenska nájdeme v knihe Milana Stana (vydavateľa, výtvarníka, ktorý sa v ostatnom období prejavuje aj ako píšuci autor) Dva životy Rudolfa Schustera (Štúdio humoru a satiry). Exprezidenta Slovenskej republiky Rudolfa Schustera s autorom spája vyše tridsaťročné priateľstvo, ktoré sa datuje od čias, keď Milan Stano a akademický maliar Ernest Zmeták chodili maľovať do okolia Košíc. Tam vznikli prvé kontakty. Rudolf Schuster sa pri stretnutiach predstavil nielen ako komunálny politik, ale aj ako zberateľ a milovník umenia. Kniha vznikla na základe Schusterovho rozprávania a autor postavil príbeh na chronologickom slede udalostí. Začína exprezidentovými spomienkami na detstvo, na štúdium v Bratislave, na prácu vo vedeckých ústavoch, na účinkovanie v komunálnej politike, na pôsobenie v diplomacii, až do času jeho zvolenia za prezidenta Slovenskej republiky. Autor spracúva životný príbeh Rudolfa Schustera v dvoch líniách – vo sfére verejného života a v súkromí. Schusterovo rozprávanie (perom Milana Stana) zaujme čitateľa vo viacerých rovinách, často aj epizódami, ktoré sa v žiadnych „oficiálnostiach“ nikdy nevyskytli. Milan Stano zaznamenal exprezidentovo rozprávanie vecne, bez prikrášľovania, čo do určitej miery z človeka vysokej politiky urobilo človeka „každodenného“.

Do biografickej literatúry z nedávnej (vojnovej a povojnovej histórie) tematicky zablúdil aj Slavo Kalný. Jeho kniha Zabudnite na Kocha (Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, ďalej len Marenčin PT) patrí k tým, ktoré objavili nové (doteraz nepreferované) tematické skutočnosti. Hrdinom Kalného knihy je chirurg Karol Koch, ktorý prišiel do Bratislavy roku 1919 aj so skupinou lekárov okolo prof. S. Kostlivého. Bol to všestranne aktívny človek, ktorý sa angažoval vo vtedajšom spoločenskom živote mesta. Roku 1929 prišiel s myšlienkou výstavby sanatória, neskoršie ústavu pre mrzáčikov na Patrónke atď. Popri verejnej činnosti sa však zapájal vo vojnovom období aj do ilegálneho protifašistického odboja v skupine Justícia (skupina niesla meno podľa názvu kníhkupectva v centre mesta). Slavo Kalný sa pustil po neľahkých chodníčkoch hľadania životných osudov Karola Kocha, ktorý bol tŕňom v oku Nemcom (vypísali odmenu na jeho hlavu) a po vojne aj novej štátnej a politickej moci, ktorá ho odsúdila vo vykonštruovanom procese na mnohoročné väzenie.

Deprimovaný Koch vtedy vyhlásil, že „ak sa chcete dostať do veľkých nepríjemností, urobte niečo užitočné pre svoju vlasť“. Dokumenty a svedectvá, ktoré sa podarilo predostrieť čitateľovi v knihe, sú príkladom par excellence, ako sa píše dobrá kniha literatúry faktu.

Úplne iná tematika očarila Jána Čomaja v knihe Mág z Očovej (Perfekt), a to folklór. Za jeho nositeľa si vybral husľového majstra Jána Berkyho-Mrenicu, očovského rodáka, dlhoročného vedúceho ľudovej hudby v SĽUK-u. Primášov príbeh vznikol aj vďaka autorovým osobným spomienkam na husľového virtuóza, z mediálnych vystúpení, kde Ján Berky-Mrenica rozprával o sebe, sčasti aj vďaka knihe Veselo s husličkami po svete, ktorú J. Berky-Mrenica pred časom napísal. Čomajova kniha je pútavo napísaný životopis chlapca, z ktorého sa (vďaka hudobnému talentu) stal namiesto zámočníka huslista. Našiel si miesto v SĽUK-u, s ktorým cestoval po svete a navštívil päťdesiatdva štátov, niektoré aj viac ráz. Jeho hudba odzrkadľovala stav duše a pri vystúpeniach ňou vyvolával obrovské nadšenie. Mnohé epizódy z jeho života sa tradujú z pokolenia na pokolenie (napr. aj tá, ako odmietol koncertné turné so slávnym jazzovým trubkárom Louisom Armstrongom, či jeho operácia zázračnými lekármi na Filipínach). Čomaj je pohotovým rozprávačom príbehov iných ľudí. Ľahké pero a cit pre mieru robia z neho obľúbeného a plodného autora literatúry faktu. Autor pripomína, že Ján Berky-Mrenica (zomrel v roku vydania knihy) má aj svojho nasledovníka – primáša Jána Berkyho ml. Okrem čítania textu si možno husľovú hru Jána Berkyho-Mrenicu vypočuť aj na pribalenom CD. Ide tu (podľa mojej mienky) o vhodný a vydarený marketingový ťah vydavateľstva.

Ivan Szabó je autorom dvoch kníh, ktoré sa taktiež viažu k hudbe a k folklóru. Začiatkom roku 2008 vyšla kniha Príbehy primášov (Štúdio humoru a satiry). Ján Čomaj o nej napísal:  „Kniha o majstroch ľudovej hudby – slávnych cigánskych primášoch, ktorí sa zo Slovenska dostali do sveta, na veľké scény i na kráľovské i cisárske dvory. Autor si dal námahu obísť archívy slovenských miest mestečiek a vypátrať čo najviac údajov v matrikách, v rodových šľachtických kronikách a iných archívnych záznamoch o legendárnych hudobníkoch. Historický materiál posplietal s legendami. Autor tak vytvoril pútavé portréty desiatich najslávnejších primášov troch posledných storočí.“ (Slovenské pohľady, 1/2009). Záverečnú kapitolu knihy tvorí Malý slovník primášov, autor v ňom uvádza základné životopisné údaje o takmer stovke primášov od minulosti po súčasnosť.

Druhou knihou z pera Ivana Szabóa je príbeh dlhoročného člena SĽUK-u Janka Petrenku nazvaný Tanečník z Východnej (Štúdio humoru a satiry). Ide o životopisnú knihu sólistu SĽUK-u, ktorý v súbore strávil tri desiatky rokov a tanec naplnil jeho detský sen. Slavo Kalný o knihe napísal:  „Vďaka nespočetným veselým príhodám je monografická knižka plná humoru a šibalstva. Taký bol aj prejav tanečníka – nabitý humorom, komikou, dynamickými kúskami, nad ktorými sa tajil dych.“ (Fórum č. 3, 2009).

S umením je spojená kniha životopisov viacerých popredných osobností slovenského výtvarného života. Ľudovít Hološka ju nazval Reč obrazu (RECO). Autor je maliar, teda k viacerým osobnostiam výtvarného umenia má blízko. Hološka ponúkol čitateľovi „neotrepaný“ pohľad na život a dielo maliarov Mitrovského, Palugyaya, Mudrocha, Zmetáka, Mrázovej, Šimerovej-Martinčekovej, Kraicovej a ďalších. Treba pozitívne hodnotiť, že autorovi nešlo iba o vymenovanie biografických údajov či údajov o tvorbe týchto predstaviteľov moderného slovenského maliarstva. Hološka konfrontoval ich tvorbu s kontextom doby, v ktorej žili a tvorili. Dokázal, že i táto „ťažká“ téma sa dá napísať príťažlivou formou.

Ivan A. Petranský v diele Život pod hviezdou (Vydavateľstvo Michala Vaška) sa pokúsil vykresliť osudy a životný príbeh „všednej“ rodiny Munkovcov. Napriek tomu, že je to „rodinná“ kronika, autor sa zameral predovšetkým na životný príbeh jedného jej člena, nadaného a talentovaného mladíka, novica jezuitu Tomáša Dezidera Munka. Autor pripúšťa, že spomínaná rodina Munkovcov „vo veľkých dejinách“ nezohrala nijakú úlohu, predsa jej príbeh stojí za povšimnutie. Je za ním tragédia ľudí, ktorí sa síce narodili ako Židia, no neboli typickou židovskou rodinou. Autor napísal, že „životný zápas o hľadanie pravdy ich priviedol ku Katolíckej cirkvi a vyústil do hlbokej a úprimnej konverzie“. Napriek tomu neušli rasovej perzekúcii. V posledných týžeňoch vojny prišli o život. Na pochode nemecký vojak zastrelil bezvládneho Tomáša Munka. Keď jeho otec prosil, aby to neurobil, zastrelil aj jeho.

Tragický príbeh rozpráva autor s presnosťou vedca. Vecne opisuje rodinnú genézu Munkovcov, kariérny postup otca rodiny, štúdium detí a hľadanie pravdy, ktorú rodina nájde v konverzii na katolícku vieru. Vyvrcholením príbehu je tragický koniec rodiny. Toto dielo patrí k tým knihám literatúry faktu, ktoré síce dávajú prednosť dokumentárnosti pred zážitkovosťou, no tragická sága Munkovcov je osebe silne emotívna. Vedecká vecnosť, citlivé narábanie s faktami a množstvo dokumentárneho materiálu robia z knihy zaujímavé čítanie o ľuďoch „všedného života“ v dobe, ktorá im nepriala.

Do dejín slovenského drotárstva nás zaviedla taktiež biografická kniha Dušana Mikolaja Odrôtovaný svet Karola Guleju (Perfekt). Autor napísal biograficko-topografický príbeh znalca dejín tohto tradičného slovenského remesla, poukázal na jeho úpornú snahu získať čo najviac materiálov zo spomínanej oblasti. Karol Guleja, ktorý strávil život v emigrácii (emigračná vlna po roku 1968), no nevzdal sa bádateľského úsilia ani v Nemecku a trpezlivo zbieral a triedil materiály o drotárstve. Popri základných biografických údajoch o drotároch sa zaujímal aj o osudy ich rodiny. Kompletizoval korešpondenciu a vecné predmety. D. Mikolaj využil aj osobné stretnutia s Karolom Gulejom, čo mu umožnilo preniknúť až do vnútra tohto výnimočného znalca drotárstva. Dokumentárnosť a zážitkovosť tvoria jednoliaty celok, čo v konečnom dôsledku znásobuje význam tohto diela.

Na osobnosti našej vedy, ktoré významom svojich objavov prekročili nielen hranice Slovenska, ale aj svojej doby, upriamujú pozornosť aj dve knihy Margity Valehrachovej (obidve vo vyd. Perfekt). Životopisný príbeh Jozefa Murgaša a jeho neľahký zápas spojený s presadením technických vynálezov približuje Technik v reverende. Dlh voči Štefanovi Aniánovi Jedlíkovi, profesorovi fyziky a mechaniky, ktorý má na konte 76 vynálezov, čiastočne spláca titul Zabudnutý vynálezca.

Vlani vyšlo viacero knižných titulov, v ktorých centre pozornosti stáli katolícki i evanjelickí duchovní. Väčšinou išlo o biografické texty. Tieto knihy možno považovať za tematické a obsahové obohatenie literatúry faktu. Ich uverejňovanie pred rokom 1989 nebolo z ideologických dôvodov množné. Texty z kompozičnej stránky však neprinášajú nijaké nové prvky. Majú tradičnú chronologickú štruktúru. K takýmto knihám patrí biografický príbeh o rehoľnom kňazovi Košickej arcidiecézy z pera Jozefa Gnipa Páter František Paňák SJ (Dobrá kniha). Tí, ktorí ho poznali, vedeli o jeho názoroch na dianie mimo cirkvi počas reálneho socializmu. Netajil sa troma želaniami, ktoré našli miesto v jeho modlitbách (aby sa skončil komunizmus, a tým aj prenasledovanie kňazov; aby sa traja blahoslavení košickí mučeníci stali svätými; aby sa na nových sídliskách stavali kostoly). Podľa autora textu Boh vypočul dlhoročnú kňazovu modlitbu. Z chronologickej šablóny sa čitateľ dozvie o kňazovej rodine, rodisku (Orava), štúdiu na právnickej fakulte, potom o životnom hľadaní, ktoré sa skončilo teologickým štúdiom a napokon vysviackou za kňaza. Kapitola Utrpenie pre vieru sa zameriava na kňazovo odsúdenie a pobyt vo väznici (Bratislava, Ilava, Valdice). Autor vyzdvihuje Paňákovo ľudské i pastoračné pôsobenie (Košice) až do smrti roku 1997 a hodnotí jeho prínos k činnosti cirkvi.

Ďalšou knihou z cirkevnej oblasti je životný príbeh Mons. RNDr. Júliusa Gábriša od  Jozefa Haľka Arcibiskupov zápas  (Spolok sv. Vojtecha – VOJTECH) a životopis kňaza A. Beňa, ktorý zaznamenal Michal Hora Po strmých chodníkoch (Shalom). Do tejto oblasti patria aj dve knihy Vladimíra Chrobáka Martin Križan. Medzi Kivarmi v ekvádorskom pralese (Don Bosco) a  Anton Figura. Misionár v Karibiku (Don Bosco). Obe knihy patria do novej edície Slovenskí saleziánski misionári, ktorú začalo vydavateľstvo Don Bosco vydávať preto, aby mohlo  „slovenskej verejnosti predstaviť osobnosti nášho národa, ktoré prispeli nemalým vkladom do šírenia radostnej zvesti medzi národmi alebo skupinami žijúcimi bez poznania Krista,“ ako sa píše v úvode jednej z kníh. Prvou publikáciou zo spomínanej edície je životopis misionára Martina Križana, ktorý takmer tridsať rokov strávil v Ekvádore medzi príslušníkmi indiánskeho kmeňa Kivarov. Autor sa pri zaznamenávaní misionárovho príbehu opieral o bohatú korešpondenciu a iné dostupné zdroje. Misionár Martin Križan sa narodil roku 1912 vo Veľkom Záluží. Roku 1929 odišiel do Talianska, kde sa stal saleziánom a o päť rokov neskoršie sa plavil loďou do Ekvádoru. Tam absolvoval teologické štúdium (1941 – 1944) a v 50. a 60. rokoch plnil kňazské poslanie na viacerých ekvádorských misijných staniciach. Zaujímavé čítanie poskytujú časti knihy o príchode prvých misionárov do Ekvádoru (1888) i poznatky o tom, že pred príchodom misionárov Kivari nepoznali pluh, pestovali mnohoženstvo, ktoré odôvodňovali jednoduchou logikou, muži vraveli: „Ak budem mať len jednu ženu a tá mi ochorie, kto mi bude variť?“ Don Križan sa roku 1972 vrátil z Ekvádoru na Slovensko, kde pracoval ako správca fary v Šuriankach a roku 1990 zomrel. Vladimír Chrobák v druhej biografickej knihe zaznamenal osud ďalšieho slovenského saleziánskeho kňaza, misionára Antona Figuru (rodáka zo Šenkvíc) pôsobiaceho v Karibskej oblasti (Kuba, Salvádor, Haiti, Dominikánska republika). Aj ten sa stal saleziánom v Taliansku a v Salvádore ho vysvätili za kňaza. Aj on si svedomite plnil úlohu misionára a trápenia každodenného života v krajinách, kde bola revolúcia na každom kroku, znášal statočne. Doslova naplnil slová zakladateľa saleziánov Dona Bosca:  „Oddychovať budeme až v nebi.“ To sa v prípade misionára Antona Figuru naplnilo roku 1996 na Haiti. Rajmunda Ondruša SJ zaujali životné osudy jezuitu V. Javorku (1883–1966). Napísal o ňom knihu Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag (Dobrá kniha).

Spomínané publikácie spája racionálny prístup k téme, dôraz na zážitkovosť a pozitívne zhodnotenie osobností z pohľadu cirkevnej histórie.

Spomienky zostanú

Ľudská pamäť je zásobník, do ktorého sa ukladajú naše zážitky, aby sa rokmi pretransformovali do spomienok, memoárov. Vyprázdňovaním pamäťového zásobníka sa na knižnom trhu prezentovala široká plejáda textov. V roku 2008 tvorili veľmi početnú množinu literatúry faktu. Samozrejme, ukázalo sa, že vydané spomienky majú rôznorodú kvalitu a rozličnú schopnosť osloviť publikum. Niektoré z  kníh sa stali skôr rodinnou kronikou, ktorá si (pravdepodobne) ani nenárokuje na širšiu percepciu. Ich autori sa zvyčajne orientujú na prezentáciu regiónu či obce, píšu o jej minulosti, o zvykoch počínajúc rozličnými obradmi až po miestne kulinárske špeciality. Hodnota publikácií spočíva v zachytení koloritu minulosti a snahy priblížiť minulú dobu súčasnej generácii. Príkladom takto chápaných spomienok je kniha Terézie Kvapilovej Nad Závody neni (Društvo Apokalipsa). Autorka si na rozhovor o téme zvolila zvedavú vnučku Zuzku  („Predstavovala som si ju ako pri mne sedí, kladie mi zvedavé otázky a ja jej na ne odpovedám.“). Vnučka sa pýta spisovnou slovenčinou a odpovede starej mamy sú v závodskom variante záhoráckeho dialektu. V knihe nechýba záhorácko-slovenský slovník na vysvetlenie menej známych výrazov. Redakčnou chybou je, že číslovanie strán niektorých kapitol nezodpovedá skutočnosti.

Do oblasti literatúry zameranej na región patrí aj kniha Pavla Erdziaka 30 rokov malého štrbského maratónu (Podtatranské noviny). Autor je jeho zakladateľ a výročie mu slúžilo na zosumarizovanie udalostí okolo tohto športového podujatia. Žurnalistickú zručnosť autora dokumentuje zmysel pre vyzdvihnutie primátov a zvláštností maratónu, ktoré našli uplatnenie v názvoch kapitol (prví bežci zo zahraničia, prvá žena na trati, prvý zahraničný víťaz, prvý Bratislavčan, prvá časomiera a pod.). Kniha okrem zážitkovosti ponúka aj vecnosť prezentovanú predovšetkým dokumentárnou fotografiou a tabuľkovými výsledkami v jednotlivých ročníkoch.

Ľudmila Keleová v knihe Ošklbané detstvo (DALI-BB) ponúkla čitateľom pohľad na svoje detstvo a menej známe skutočnosti o živote Čechov, ktorí v druhej polovici 19. storočia podľahli cárskej verbovačke Mikuláša II. a odišli žiť a hospodáriť na Ukrajinu. To bol prípad autorkiných predkov. Jej rodičia sa po vojne opäť presťahovali do Československa, no spomienky na detstvo sa autorke hlboko vryli do pamäti. Jej spomienky sú plné detailov a drobných epizód a tvoria nosnú časť knihy. Druhú časť knihy tvoria príbehy o ľuďoch, ktorí čímsi zaujali autorku. Ľudmila Keleová vo svojom rozprávaní uprednostnila zážitkovosť pred dokumentárnosťou. Preto je vhodným doplnkom jej prózy štúdia univerzitného profesora Jaroslava Vaculíka Z histórie volynských Čechov, ktorá zorientuje čitateľa v historickom kontexte opisovaných udalostí.

Spomienky na rodičov a svoj život zaznamenala Helena Jurasovová, dcéra operného speváka Dr. Janka Blaha a opernej speváčky Heleny Bartošovej, v knihe Janko Blaho v spomienkach s podtitulom Smutnosmiešne (s)povedačky spolovice Skaličanky (Elán). Autorka čerpala z bohatého spomienkového materiálu a text rozdelila na niekoľko častí. V časti Rodina sa venuje histórii rodu, v kapitole Skalica zasa spomienkam viažucim sa k tomuto mestu. Kapitola Školy je zasa o štúdiu. V ďalšej kapitole Vienok je kus osobnej histórie poznačenej prácou s folklórnym súborom Vienok, ktorý autorka roku 1968 založila. Obsahom poslednej kapitoly Za pesničkami po Záhorí sú zápisky Janka Blahu z potuliek za ľudovou piesňou v tomto regióne. Helena Jurasovová napísala zaujímavé spomienky, v ktorých autorskú reč doplnila množstvom citátov i ohlasov nielen na život otca, ale aj na vystupovania súboru Vienok. Bohatá je aj fotodokumentácia knihy.

Hokejista Jozef Golonka je známy ako výborný rozprávač, jeho príhody poznáme z novín, rozhlasu a televízie. Bolo len otázkou času, kým jeho spomienky niekto spracuje do uceleného knižného útvaru. Podujala sa na to Marika Studeničová, ktorá má s tvorbou kníh podobného obsahu bohaté skúsenosti (Vilma Jamnická, Vladimír Durdík), v knihe Jozef Golonka. Rebel s číslom 9 (Verbis). Autorka sa pokúsila o komplexný pohľad na život nášho niekdajšieho vynikajúceho hokejistu, zaznamenala jeho filozofiu i množstvo epizód. Golonkove rozprávanie viedlo k tomu, že občas pripustila aj výnimky zo spisovného jazyka, len aby nič neubrala z autentickosti rozprávačovho jazyka.

Na spracovanie spomienok herečky Evy Kristinovej sa podujal Ján Čomaj v knihe Eva Kristinová – Spomienky herečky (Perfekt). Nie je to prvá Čomajova kniha z tejto oblasti, v minulosti podobným spôsobom písal o popularizátorovi antickej kultúry V. Zamarovskom, umeleckom fotografovi O. Neherovi, o sochároch T. Bartfayovi a A. Račkovi alebo o keramikárovi I. Bizmayerovi. Napriek tomu, že za spracovaním životného príbehu Evy Kristinovej stojí Ján Čomaj, kniha je písaná v „ich“ forme, čo poukazuje na autorovu schopnosť vžiť sa do jej príbehu bez straty herečkinej autenticity. Eva Kristinová v knihe ďakuje autorovi, „ktorý to za mňa vyrozprával“. Eva Kristinová sumarizuje a hodnotí jednotlivé etapy života. Spomína na rodinu (výnimočné postavenie v knihe má jej otec, ktorý odišiel za prácou do Ameriky, potom sa vrátil a bojoval v légiách za vznik ČSR, zúčastnil sa odboja v druhej svetovej vojne, no namiesto poďakovania sa mu dostalo perzekvovanie) či na celý rad ľudí, ktorých na životnej ceste stretla a vážila si ich (spolupráca s režisérmi, vzťahy s kolegami na javisku). Ak sa zaujímavý životný príbeh stretne s autorom, ktorý má talent spracovať ho, vznikne čítanie pripomínajúce napínavý román.

Aj keď je rozhovor (interview) publicistickým žánrom ocitajúcim sa predovšetkým na stránkach novín a časopisov, predsa sa v ostatnom čase prepracoval aj do knižnej podoby. V tejto forme sa možno vyjadriť o človekovi na širšom priestore. Otázky možno koncipovať tak, že rozhovor je obohatený o príbehy zo života, o názory na minulosť, o dianie v prítomnosti, o vízie do budúcnosti a pod. Tak knižný rozhovor môže svojím spôsobom obsahovať aj prvky autobiografie či memoárov. Podobnú formu spracovania si vybral Ján Štrasser pri profile známeho básnika a textára Kamila Peteraja Aby to fungovalo (Forza Music). Vzniklo tak dobré interview a Ján Štrasser sa neraz dostal pod kožu Kamila Peteraja. Úprimnosť, otvorenosť, znalosť zákulisia šoubiznisu a vlastný názor – to sú kvality tejto knihy. Kamil Peteraj hovorí o detstve, o štúdiách, o profesii a o básnickej a textárskej tvorbe. Spomína si na obdobie, keď bol dramaturgom Bratislavskej lýry, na priateľstvá s Marikou Gombitovou, s Mekym Žbirkom, Mariánom Vargom, Pavlom Hammelom a ďalšími. Otvorene píše, čo ich spájalo, čo vyvolávalo medzi nimi napätie. V rozhovore prezradí čosi aj o svojich záľubách, medzi ne patrí fotografovanie. Niektoré jeho vyjadrenia znejú ako bonmoty či aforizmy. Stručne možno konštatovať: Štrasser bol zasvätený pýtajúci sa a Peteraj zasa úprimný, vtipný a rozumný odpovedajúci. A čo viac má čitateľ od knihy rozhovorov očakávať?

Zuzana Antalová v knihe Z prednej strany mreží (Matica slovenská – Ústav pamäti národa) zverejnila spomienkové zápisky o živote a prenasledovaní svojho manžela evanjelického biskupa Jána Antala. Sú to spomienky na šesťdesiate roky, keď prenasledovanie predstaviteľov evanjelickej cirkvi bolo súčasťou politiky komunistickej strany (prišlo o desať rokov neskoršie ako prenasledovanie katolíckej cirkvi). Spoločné zážitky s manželom, osud, ktorý jej umožnil „byť pri tom“, robia jej spomienky emotívnejšie a dôvernejšie. Autorka sa podujala uverejniť svedectvo o tom, ako žili „postihnutí postihnutých“. Úprimne píše, ako prežívala manželovo zatknutie, jeho pobyt vo väznici a spomenula si pritom i na osudy iných manželiek evanjelických duchovných. Kontext doby upresňuje štúdia Miroslava Klobučníka vychádzajúca z dokumentov ŠtB, jej zasahovania do socialistickej justície na pozadí politického procesu so skupinou KVAP. V štúdii je podstatná časť venovaná životnému príbehu duchovného Jozefa Juráša, ktorý za svoj postoj voči socialistickému režimu prežíval trpký osud plný neistoty a napokon bol odsúdený na trinásťročné väzenie. Po roku 1968 sa dostal na slobodu a mnohé jeho autentické výpovede autor vkomponoval do svojej štúdie.

Jana Liptáková je autorkou regionálnej publikácie Očarená pohľadom z čerešne (Krajské osvetové stredisko Košice), ktorej jadrom sú spomienky dcéry na fotografku, etnografku, choreografku, zberateľku ľudových piesní, kostýmovú výtvarníčku a režisérku Melániu Nemcovú. Spomienky sú subjektívnym obrazom talentovanej ženy, ktorá svoju prácu (a život) zasvätila folklóru. Kniha je koncipovaná ako literárna montáž doplnená článkami, rozhovormi, spomienkami na Melániu Nemcovú. Vyžaruje z nich úcta k práci tejto zanietenej folkloristky.

Nesporne medzi najzaujímavejšie memoáre vlaňajšieho roka patrí kniha Alexandra Macha Z ďalekých ciest (Matica slovenská). Jej kvalita spočíva v tom, že jeden z najvýznamnejších predstaviteľov Slovenskej republiky z rokov 1939–1945 čitateľovi ponúkol svoje videnie týchto aj po rokoch kontroverzných udalostí z histórie Slovenska. Alexander Mach začal písať pamäti na žiadosť priateľov po dvadsaťtriročnom väzení. Po krádeži rukopisu z chaty na Píle, kde sa A. Mach často zdržiaval (podľa všetkého vykradnutie bolo v réžii Štátnej bezpečnosti), rukopis nadlho zmizol. Napokon sa našiel v pražskom archíve, odkiaľ ho roku 1997 získal Karol Kubík, Machov zať. Kniha vyšla osemnásť rokov po Machovej smrti a čitateľ sa dozvie nielen to, ako vyzeral Machov život vo viacerých štátnych väzniciach Československa, ale aj o jeho zmýšľaní v období pred vznikom Slovenskej republiky roku 1939, počas jej trvania i o kontexte, v akom vznikala a existovala. Alexander Mach príliš nefilozofuje, skôr zrozumiteľne vysvetľuje svoje postoje v rozličných otázkach a definuje aj svoj podiel na udalostiach, keď bol aktívne v politike. Časť spomienok venuje aj spoluväzňom. Mnohí z nich boli komunisti, ktorých zomlelo mlynské koleso v 50. rokoch (Husák, Novomeský, Clementis a iní). Fotografie z rodinného archívu sú zaujímavým doplnkom knihy.

Na spomienkach, ich kontexte a inšpirujúcich názoroch je postavená kniha Mikuláša Hubu Ideál, skutočnosť, mýtus (Vydavateľstvo PRO). Autor je známy environmentalista, jeho kniha je teda venovaná životnému prostrediu. Zdôrazňuje, že ochranárstvo ako poslanie sa nezaobíde bez ideálov. Ideály majú byť hnacou silou každého zmysluplného poslania. Autorove spomienky sú občas poznačené nostalgiou, no nechýba im ani apelatívnosť, ktorá podčiarkuje potrebu zreálniť pohľad na skutočnosti vôkol nás.

Kniha PhDr. Vincenta Máčovského Spoveď posledného komunistického biskupa alebo Slovenská odysea (Jozef Kubaštík – tlačiareň J+K) prináša spomienky „komunistického biskupa“, ako sa prezývali tajomníci okresných či krajských národných výborov, ktorí mali v referáte „starostlivosť“ o cirkevné záležitosti. Autor sa vyznáva, že v knihe by chcel písať „pravdu a nič len pravdu“. To má byť motto pre úprimnosť výpovede. Kniha sa začína detstvom (hrdina sa narodil v Nových Zámkoch) a chronologicky pokračuje v písaní o svojej kariére. O štúdiách (knihoveda), o záľubách (futbal, trénovanie futbalistiek), i o práci vedúceho odboru kultúry na ONV v Nových Zámkoch, kde počas choroby spolupracovníka prevzal jeho cirkevnú agendu. Kariéra ho posunula do Bratislavy, kde z titulu funkcie bol pri zakladaní prorežimovej kňazskej organizácie Pacem in terris. Opisuje mnohé rokovania s kňazmi či s biskupmi a napokon sa dotkne aj udalostí, ktoré ho postihli po roku 1989, keď prišiel o funkciu. Konštatoval:  „Nikdy som nikomu nechcel ublížiť a neublížil som cirkvi. Pomáhal som. Ale na druhej strane som sa po Nežnej... dočkal zloby, nenávisti a opovrženia...“ Autor sa pokúša v niektorých častiach knihy filozofovať, niekde svoju činnosť obhajovať, no snahu o úprimnosť mu nemožno uprieť. Dôsledkom premeny po roku 1989 je aj to, že kniha podobného charakteru mohla vyjsť, čo v čase, keď bol autor vo funkcii, by cenzúra nikdy nedovolila.

Hlavnou postavou je Bratislava

Medzi významné edičné činy Vydvateľstva PT Alberta Marenčina patrí cieľavedomé vydávanie kníh súvisiacich s hlavným mestom Slovenska a jej mestských častí. Projekt mapuje predovšetkým minulosť mesta (edícia Bratislava – Pressburg), ale vydavateľstvo čitateľovi poskytuje aj obraz Bratislavy v novšom období. Vlani vyšlo v edícii Bratislava – Pressburg sedem publikácií s rozličnou tematikou:

Katarína Hradská je autorkou publikácie Židovská Bratislava, kde zobrazuje život bratislavských Židov, poukazuje na ich tradície a kultúru. Zábery z fotoarchívov výstižne a veľavravne dopĺňajú textovú časť. Pri tejto a pri nasledujúcich publikáciách z edície Bratislava – Pressburg treba pripomenúť, že z pohľadu teórie literatúry faktu v ich obsahu prevláda dokumentárnosť.

Na chronologický posun v dejinách židovskej komunity v meste (bližšie k súčasnosti) sa podujal Peter Salner v publikácii Premeny židovskej Bratislavy. Autor je vedeckým pracovníkom Ústavu etnológie SAV, preto s precíznosťou vedca hľadá nielen fakty o živote Židov po holokauste, ale nevynechá ani súvislosti vyplývajúce z kontextu doby.

Dokumentárnosť prevláda nad zážitkovosťou aj v publikácii Igora Janotu Rehole, kostoly a kláštory v Bratislave. V tomto prípade sa autor zameral na vznik a pôsobenie rehoľných spoločenstiev v Bratislave a na históriu sakrálnych stavieb. Text dopĺňajú unikátne fotografie.

Na čitateľa odľahčene pôsobí ďalšia kniha Igora Janotu Legendy a mýty zo starej Bratislavy. V nej sa autor pozerá na históriu mesta cez prizmu ľudovej fantázie, ktorá z pokolenia na pokolenie uchovala jednotlivé príbehy často aj vďaka ústnemu podaniu. Najstaršie mýty majú korene ešte v rímskych časoch, no v knihe nechýbajú ani mýty slovanské. Pútavé čítanie dopĺňa mozaiku starej Bratislavy, a tak nadväzuje na predošlé Janotove knihy.

Dominantou hlavného mesta Slovenska je Bratislavský hrad. Jeho osudy zamerané najmä na hradný život v období panovania cisárovnej Márie Terézie našli odozvu v diele Márie Pötzl-Malíkovej Bratislavský hrad za Márie Terézie. Vecnosť a presnosť sú pozitívami knihy, ktorá čitateľa obohatí o množinu vedomostí o spomínanej dominante a o živote v nej.

Spomenuli sme, že neoddeliteľnou súčasťou tejto edície sú aj monografie o priľahlých mestských častiach Bratislavy. Roku 2008 vyšli dve. Autorom prvej je Ján Čomaj a nazval ju troma názvami, ktoré sa k nej viažu Petržalka. Engerau – Ligetfalu. Dramatické osudy obce, ktorá vznikla na základoch rímskeho tábora Gerulata, sú dostatočne inšpirujúcim zdrojom na zaujímavé vyrozprávanie histórie obce. Ján Čomaj využil nielen historické fakty, ale aj zaujímavosti zo života obyvateľov a z monografie spriadol plastický obraz Petržalky, po ktorom čitateľ určite rád siahne (siahol).

Monografia  Juraja Hradského a Jozefa Mallineritsa Jarovce zachytáva históriu do polovice 20. storočia, keď bola obec pričlenená k Československu. História obce sa začína prvým výročím písomnej zmienky o Jarovciach z roku 1208 a poukazuje na to, že Jarovce boli dôležitou križovatkou obchodných a vojenských ciest.

V spomínanej edícii v minulých rokoch vyšlo aj niekoľko biografických portrétov osobností spätých s Bratislavou. Roku 2008 sa medzi ne zaradil aj životopis významného bratislavského sochára Alojza Rigeleho. Na zachytenie sochárovho osudu a skompletizovanie jeho diela sa podujal Zsolt Lehel: Alojz Rigele. Umelec Rigele uzrel svetlo sveta na Šancovej ulici, no detstvo prežil na Kapitulskej ulici. Výtvarný talent sa u neho prejavil už v detstve a ako desaťročný vystavoval svoje voskové kópie prác iných umelcov vo výklade kníhkupca K. Stampfela. S Rigeleho dielom (reliéfmi, poloreliéfmi či sochami) sa stretneme na mnohých fasádach bratislavských domov. Veľa jeho pomníkov sa nachádza na Ondrejskom cintoríne a na cintoríne pri Kozej bráne. Rigele je autorom aj viacerých portrétov bratislavských a viedenských osobností. Vzácnym doplnkom monografie sú fotografie Rigeleho diel, ktoré nás konfrontujú s textom o ich vzniku.

Novšie dejiny Bratislavy si všíma kniha Juraja Šeba Zlaté 60. roky (Marenčin PT). Autor toto obdobie pochopil ako čas, keď sa začal nenápadný politický odmäk, keď „naša generácia a generácia našich otcov sa začínala učiť slobodnejšie dýchať“. Išlo pochopiteľne o relatívne uvoľnenie režimu v oblasti kultúry a ideológie. Ukončenie tejto  „relatívnej slobody“ nastalo rázne – príchodom vojsk Varšavskej zmluvy. Autor sa podujal na základe akýchsi dobových hesiel zaútočiť na nostalgiu ľudí žijúcich v období v šesťdesiatych rokoch a nepamätníkom chcel pripomenúť určité rekvizity (kultúrne i hmotné), ktoré toto obdobie charakterizovali. Milan Lasica tieto roky charakterizoval slovami: „Boli lepšie ako päťdesiate a lepšie ako sedemdesiate.“ Čitateľ sa v knihe dozvie, čo vysielal rozhlas, čo televízia, aké noviny sa čítali, aká hudba sa počúvala, čo sa považovalo za módny trend (minisukne, švédska košeľa, šuštiak, dederónka atď.), aké zábavné podniky jestvovali, ako sa oslavoval 1. máj, MDŽ či Dedo Mráz, na aké tovary a potraviny sa stáli rady atď. Uvedené vysvetľovacie texty k heslám majú rozličnú dĺžku, často sa v nich zjavuje osobný zážitok autora či jeho kamarátov alebo známych. Ide o knihu, v ktorej je zaujímavá rôznorodosť a pestrosť textov, niekedy na úkor literárnej kvality.

Na históriu Bratislavy sa však možno pozrieť aj pomocou netradičných tém. Vlani to urobil Vladimír Tomčík v dvoch knihách: Rozkoš, nevera a predajná láska (Ikar) a  S vareškou dvoma tisícročiami (Perfekt). Autor sa v oboch knihách prezentuje ako znalec temnejších zákutí Bratislavy, ktoré akosi unikajú pozornosti renomovaných historikov. V prvom spomínanom titule ho zaujala sexualita mesta. Vychádza pritom z dejín sexuality Európy. Všíma si názory na túto oblasť života v antickej i stredovekej Európe, nenásilne sa priblíži k lascívnej Viedni, aby sa ľahkým perom preniesol až na bratislavskú Vydricu, ktorá v sebe niesla pečať zakázanej (no i zaplatenej) lásky. V druhej vlani vydanej knihe si V. Tomčík uvedomil, že história mesta sa nepohybuje len na bojových poliach (či v posteliach), ale má v nej svoje miesto aj žalúdok. Kulinársky nás poučí, čo sa v ktorom období v Bratislave konzumovalo, čo sa ponúkalo na stoloch šľachty a čomu dával prednosť ľud v podhradí či v meštianskych domoch. Autor nás upozorňuje aj na remeslá súvisiace s vareškou (rybolov, vinohradníctvo, mäsiarstvo, cukrárstvo, výroba medoviny a pod.). Nájdeme v nej mnoho kurióznych údajov (napr. že v 15. storočí jeden Bratislavčan spotreboval 6, 8 litra vína ročne). Zaujímavá a pútavá kniha, po ktorej určite radi siahnu nielen kulinárski odborníci, ale čitatelia s chuťou dozvedieť sa o chutiach bratislavskej minulosti. Bratislava bola národnostne zmiešaným mestom, to sa prejavilo i v rôznorodosti pripravovaných pokrmov, v rôznorodosti receptov. Napriek tejto rôznorodosti sa v Bratislave varilo chutne a voľakedajší gurmáni si prišli na svoje.

Poznatky z iného literárneho súdka (a inej doby) nám ponúka kniha Borisa Filana Bratislavské krutosti (Vydavateľstvo Slovart). V nej sa autor predstavuje ako vnímavý človek s otvorenými očami a so zmyslom pre citlivú konštrukciu spomienkového príbehu, ktorý dokáže prekvapujúco vypointovať. Jeho príbehy postavené na zážitkovosti a spomienkach sú napísané pútavo, jasne a zrozumiteľne bez mimoriadnych filozofujúcich barličiek. Týmto spôsobom nám Filan predstavuje Bratislavu svojej mladosti i Bratislavu blízkych – príbuzných či priateľov. Sú to príbehy či obrazne povedané bájky o ľuďoch s poučením na konci. S poučením aj na vlastných chybách (preto tie „krutosti“).

Temnejšiu stránku života v meste na Dunaji nám ponúkol Gustáv Murín v knihe Mafia v Bratislave (Marenčin PT). Zaujalo ho desaťročie najnovších dejín mesta (1989 –1999), keď sa po „zamatovej revolúcii“ prebrali k životu zločinecké organizácie parazitujúce na živote mesta vyberaním „výpalného,“ prezentujúce sa bojom gangov a rituálnymi vraždami. Murínova kniha je mozaikou príbehov a epizód z podsvetia, sumarizuje určité zločinecké aféry a ponúka nám kontext a podhubie, v ktorom vznikli. Je to odvrátená tvár demokracie, ktorá sa prezentovala úškľabkom podsvetia, proti ktorému v tom čase čelila nepripravená polícia.

Náš človek vo svete

Cestopisná literatúra patrí k žánrom s najstaršou a najbohatšou tradíciou v každej literatúre. Od turistických príručiek sa cestopis líši tým, že neobracia pozornosť iba na kultúrne či iné pamiatky a zvláštnosti cudzej krajiny, ale je v ňom určitá suma zážitkovosti skĺbená v emocionálnom (i vecnom) postoji k dojmom, postrehom, zážitkom. Texty cestopisnej literatúry obohacujú dialógy, môžu sa v nich vyskytovať aj historky z histórie, legendy, povesti atď. Týmto „literárnym arzenálom“ sa cestopis stáva aj literatúrou faktu. Ak je autor obdarovaný „ľahkým perom“, dostane sa k čitateľovi zaujímavý projekt.

Veľkú časť z toho, čo sme vyššie spomínali, nachádzame v cestopise Otakara Kořínka Do Amalfi na kávu (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Už titul evokuje v sebe určitú dávku autorovej slobody, ktorá sa pred dvoma desaťročiami zdala byť utópiou. V súčasnosti na cestu stačil telefonát priateľovi zo školských čias a plná nádrž auta. Dvaja kamaráti „voľní vtáci“ mohli vyraziť do sveta. Slobodne, bez itinerára, no s chuťou poznávať taliansku realitu, stretávať sa s ľuďmi, učiť sa spoznávať a chápať ich mentalitu. Dvojica navštívi Benátky, Neapol, Rimini, Capri, Pompeje a iné miesta. Dialógy s jednoduchými Talianmi, no i s archeológom Ettorem v Pompejach dodávajú talianskej histórii tú životodarnú šťavu, ktorú nedokázal zasypať ani popol z minulých i prítomných vulkanických erupcií. Čitateľ si môže položiť otázku, čo zaujímavé môže pre neho priniesť autor z krajiny, ktorú ročne navštevujú tisíce turistov. Je príjemne prekvapený jej objavenými stránkami.

Iný pohľad na zahraničie nám ponúkla kniha Magdy Vášáryovej Polnočný sused (Kalligram). Autorka päť rokov pôsobila v diplomatických službách na poste veľvyslankyne v Poľsku. Ako vnímavá duša čoskoro zistila, že naše znalosti o Poliakoch, ich histórii i súčasnosti nie sú príliš rozsiahle. Preto sa „poľskú“ tému snažila rozložiť do viackrát opakujúcich sa častí nazvaných história, súčasnosť, diplomatický zápisník, jazyk. Každé opakovanie však prináša ďalšie a ďalšie poznatky na uvedenú tému. Autorka vysvetlila, že pri písaní použila „jednoduchší jazyk“, to znamená, že upustila od diplomatickej hantírky či politologických fráz a ťažkých administratívnych konštrukcií, ktoré sa v zahraničnej oblasti používajú. Tým vyšla pútavá kniha, ktorá čitateľovi ponúka poznanie nášho „polnočného“, teda severného suseda veľmi plasticky a so zmyslom pre humor. Dôvodom na zasmiatie je napríklad príbuznosť slovenských a poľských slov, ktorých význam je však rôzny (z toho sa poučila aj pani veľvyslankyňa, keď prípitok zakončila slovami „dobrú chuť“, čo v poľštine znamená „dobrý chtíč či vášeň“).

Magda Vášáryová knihu napísala vecne, odvážne i s nadhľadom. Nevyhla sa ani citlivým miestam v našich vzťahoch. (Napr. zmienke, že poľské vojská vtrhli na naše územie v rokoch 1918, 1920, 1924, 1939 a Slovenská armáda po boku Hitlera (a na rozkaz generála Čatloša) zamierila na poľské územie roku 1939 a 1941.) Položila si aj otázku, komu patrí Jánošík – nám či Poliakom? Kniha je prínosom pre našu literatúru, pretože tému Poľska a našich vzájomných vzťahov (súčasných i historických) slovenskí autori príliš nepertraktujú.

Iný pohľad do zahraničia nám núka kniha Yehuda Lahava Odvrátená tvár konfliktu (Marenčin PT). Jej autom je košický rodák, ktorý od roku 1948 žije v Izraeli a dôverne pozná aj permanentné konflikty medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Ako novinár a publicista sa zaoberá možnosťami dialógu medzi znepriatelenými stranami. Autor sa pri písaní krátkych čŕt opiera o fakty z každodenného života, no dôležitú úlohu pri výslednom efekte zohrávajú aj prvky zážitkovosti a fantázie. Publicistický štýl posúva obsah čŕt do oblasti problémovej literatúry faktu.

Martin Rajec napísal knihu Po stopách konfliktov (Ikar), kde zasvätene rozpráva o problémoch krajín zasiahnutých vojnou (Afganistan, Irak, Gruzínsko, Izrael, Pakistan a iné). Dotýka sa aj osudov jednotlivých ľudí, ktorí každý deň prežívajú v tieni smrti. Pôsobivo skĺbil reportáž s impresiami podloženými vlastnou skúsenosťou. Martin Rajec poodokryl oponu práce novinára v ohrozených oblastiach. Sú to zápisky, ktoré Martin Rajec ako autor spravodajstva pre TA 3, vo svojich televíznych príspevkoch nevyužil, no v knižnej podobe sú zaujímavým čítaním. Knihu dopĺňajú fotografie známeho fotoreportéra Michala Novotného.

Štefan Luby v knihe Poriadok verzus chaos (Veda) nás taktiež povodí po cudzine. Jej základom je dvanásť cestopisných čŕt doplnených o výber textov, úvah a príhovorov z rokov 2006–2007. Autor je fyzik, no v knihe sa prejavil ako renesančný človek, znalec rozličných oblastí života (hudba, história, humor). V prvej časti prevládajú cestopisné eseje, kde autor spája vlastné zážitky s históriou krajiny, ktorú navštívil, všíma si jej zvláštnosti, kuriozity a neraz sa nevyhne ani „veselým zážitkom z ciest.“. V druhej časti prezentuje úvahy o rozličných oblastiach života a o postojoch k nemu (hlúposť, múdrosť, pravda, lož, nezmysly, humor). Sympatické je, že autor hľadá humor aj vo svojom najbližšom pracovnom prostredí, a to v očiach čitateľa poľudšťuje aj pohľad na serióznych vedcov. Autor uvažuje, no nementoruje, nepoúča.

Z každého „rožka“ troška

Literatúra faktu prináša mnoho rôznorodých tém. Niektoré sa nedostali do nášho zvoleného delenia (biografické knihy, memoáre, knihy o Bratislave, pohľad na svet), preto ich prinášame v tejto kapitolke.

Atraktívna téma „kladiva na čarodejnice“ oslovila Viliama Apfela v knihe Čas služobníkov diabla (Matica slovenská). Roku 2002 vyšla jeho kniha Čas pekelných ohňov, kde sa zaoberal problematikou procesov s bosorkami v 16. až 18. storočí na Slovensku. Téma mu po rokoch ponúkla spomínanú problematiku obohatiť o komplexnejší pohľad na podobné procesy nielen u nás, ale aj v Európe, ba dokonca i vo svete. Autor zasvätene píše o pôvode bosoráctva i živnej pôde, ktorá podporovala jeho vznik. V expresívnom pohľade na celosvetovú honbu na čarodejnice kládol dôraz na poznávací aspekt problematiky, ktorý obohatil o spoločenský kontext. Z neho vyplynulo aj to, čo umožňovalo existenciu a potieranie bosoráctva (rozličné vojny a pod.). Tematika „bosoráctva“ a boja proti nemu nebola v slovenskej literatúre faktu takto komplexne spracovaná, preto patrí autorovi primát. Historické fakty, citácie z dobových materiálov (súdne spisy) i zachované príbehy o bosorkách, bosorákoch a kacíroch knihu urobili veľmi príťažlivou.

Príkladom viacvrstvovej žánrovosti literatúry faktu je kniha významného sochára a maliara  Vladimíra Kompánka Impresie (Perfekt). Vmestili sa do nej epizódy, sentencie, emotívne zážitky, spomienky na určité chvíle, drobná esej, poetická črta... Toto všetko nám autorovou rečou pomohlo vytvoriť si obraz o tomto našom významnom umelcovi. Vyšla nám z toho citlivá osobnosť zviazaná s rodným krajom. Z tohto prameňa vystrekla jeho životodarná sila a talent. Kompánkova kniha je doplnená sochárovou vlastnou tvorbou a čitateľovi je jasná súdržnosť a kompaktnosť medzi písaným slovom a výtvarným prejavom. Sympatická a poučná „všehochuť“.

Hádam najreprezentatívnejšou knihou za hodnotený rok je publikácia Ľuboša Juríka a Doda Šuhajdu Slovenský bigbít (Vydavateľstvo Slovart). Kniha sa venuje téme, ktorá u nás nebola komplexne spracovaná a hudobná teória sa takémuto spracovaniu vyhýbala. Autorom sa podarilo zhromaždiť unikátny textový a obrazový materiál, ktorý poskytol dostatočný pohľad na počiatky a rozvoj tohto hudobného fenoménu, akým bigbít koncom päťdesiatych a v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol. Osobné spomienky „bigbíťakov“ zo všetkých kútov Slovenska, ich textové portréty a ich pohľad na dobu, v ktorej sa pokúšali dostať do povedomia verejnosti, často aj napriek zákazom všadeprítomnej cenzúry. Nielen Bratislava či Košice, ale aj menšie slovenské mestá mali vo svojom strede hudobníkov často inšpirovaných zahraničným vysielaním rozhlasu (napr. Radio Luxembourg), prinášali na naše čaje o piatej, koncerty a napokon aj festivaly vôňu tohto nového hudobného smeru určeného pre mladú generáciu. Autori nezabudli ani na dobový kontext, ktorý pohľad na náš bigbít robí plastickým. Napriek kvalitám publikácie treba pripomenúť, že na konci chýba menný register, ktorý by čitateľovi umožnil lepšiu orientáciu v stovkách mien.

Zaujímavý námet pre svoju knihu Antrax! (Matica slovenská) si vybral Marián Krčík. Je to príbeh mladej veterinárnej lekárky. Autor sa pokúsil cez udalosti, v ktorých sa ocitla, zrekonštruovať udalosti zo 70. rokov minulého storočia na Hornej Nitre. Išlo o výskyt sneti slezinovej – antraxu (prudko nákazlivej choroby dobytka). Jej nebezpečenstvo spočíva v tom, že je prenosná aj na človeka. Autor ukázal boj s touto nákazlivou chorobou a vyzdvihol úsilie ľudí nad nákazou zvíťaziť.

Milan Blaha a Tibor Bucha sú autormi knihy Jadrová elektráreň Mochovce – ako to bolo? (Slovenské jadrové fórum). Prvú časť knihy napísal Milan Blaha (po životopisnej knihe o stolnotenisovej legende Štefanovi Kollárovitsovi a príbehu kňaza Elemíra Jozefa Mikuša, ktorý po návrate z Ameriky dostaval a zmodernizoval kostol v rodnom Oreskom) ako podrobný príbeh ľudí, podieľajúcich sa na spúšťaní prvého bloku „atómky“ do prevádzky. Zdanlivo „budovateľská“ téma našla svojho autora. Ten z nej urobil dramatickú udalosť plnú napätia i vzťahov medzi ľuďmi, ktorých spájala snaha o úspešný výsledok. V druhej časti nájdeme rozhovory Tibora Buchu so zainteresovanými politikmi a manažérmi. Kniha vznikla účelovo, na objednávku, preto možno vyzdvihnúť aj jej reprezentatívnu stránku.

Autor knihy Tu sú levy (STIGPRESS) sa podľa tiráže nedá identifikovať (STIG?). Ide o útlu brožovanú knižku, ktorá v desiatich kapitolách hľadá odpoveď na „záhadné“ otázky zo slovenskej histórie (smrť M. R. Štefánika, problém prezidenta Jozefa Tisa – „zločinec či obeť?“, prípad generálov Jána Goliána a Rudolfa Viesta, rokovanie mladoľudákov roku 1945 v Piešťanoch, prípad generála F. Čatloša atď.). Autor sa na problémy (tajomstvá) pozerá triezvymi očami, logicky kladie vedľa seba argumenty pre a proti a úsudok ponecháva na čitateľa.

Knihy literatúry faktu vydané roku 2008 pripomínajú širokú autostrádu plnú automobilov rozličných značiek. K prirovnaniu nás inšpirovala nielen tematická rozmanitosť literatúry faktu, ale aj kvantita. Rôzna je však kvalita spracovania jednotlivých tém. Vychádza z talentu spisovateľa, jeho skúsenosti i dôslednosti s akou sa „vybral“ za témou. Častou bolesťou kníh sú chyby, ktoré poukazujú na nedostatočnú prácu v redakciách... Napriek rozmanitosti tém môžeme konštatovať, že v našej literatúre faktu nie sú určité tematické oblasti dostatočne (alebo vôbec) zastúpené. Nikto z autorov si na spracovanie nevybral širšie komponovanú tému z oblasti druhej svetovej vojny, jej neprebádané udalosti (v Čechách je táto téma často frekventovaná). Chýbajú aj hlbšie spracované témy o ľuďoch prenasledovaných režimom v 50. rokoch, témy z oblasti vedy a vedeckého výskumu, z techniky (motorizmus, letectvo a pod.), z lekárstva. Menej sú zastúpené témy zo širokej oblasti kultúry. Pozitívom však je, že niektoré knihy možno v našej literatúre faktu považovať za prvolezecké, objavné. Aj napriek tomuto konštatovaniu je ešte na Slovensku dosť tém, ktoré čakajú na svojho objaviteľa.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013