Literárna veda 2009


Na domácom piesočku
(Slovenská literárna veda 2009)

Peter Mráz

 

PhDr. Peter Mráz,

narodil sa 3. augusta 1984 v Malackách. Vyštudoval odbor slovenský jazyk a literatúra na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Publikoval viacero štúdií doma aj zahraničí. Je interným doktorandom Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy FiF UK.

Súdiac podľa minulých rokov, súčasťou aktuálneho literárneho života je len o čosi viac ako polovica literárnovedných titulov s vročením 2009. Úvahy o slovenskej literárnej vede preto nemôžu byť iné ako neúplné. Napriek tomu sa pristavíme pri niektorých textoch, ktoré v nás istým spôsobom zarezonovali. Nemáme v úmysle napísať komentár všetkých nám známych monografií, resp. zborníkov. Budeme rozprávať len o tých prácach, ktoré sme reálne prečítali a zanechali v nás odozvu. Naše rozprávanie bude lineárne, nebude škatuľkovať. Viaceré z recipovaných textov sú interdisciplinárne, putá klasifikácie by nezniesli. Ich podrobnú analýzu sme počas uplynulých mesiacov podali na stránkach Knižnej revue. Predkladané poznámky sú revidovanou sumarizáciou našich zistení.

Správou uplynulého roku je, že zásluhou editora Imricha Sedláka vznikli dvojdielne Dejiny slovenskej literatúry (Literárne informačné centrum, ďalej LIC – Matica slovenská). Oscilujú medzi príručkou literárnych dejín a komplexnou analýzou prinášajúcou nové podnety na výskum. Eva Tkáčiková píše o literatúre v období stredoveku, renesančného humanizmu a baroka. Pútavo, metodologicky koncízne, heuristicky vyčerpávajúco, a pritom výstižne spracovať príbeh dejín nášho písomníctva v obdobiach, ktoré mnohí pokladajú za trinástu komnatu našich literárnych dejín, je náročné. Autorka sa vyrovnala s viacerými literárnymi jazykmi. Z jej práce cítiť, že časovo vzdialené texty vníma ako živý komunikát. Akcentovala ich poetologické a estetické hodnoty. Svoj výklad obohatila aj o teologické a filozofické súvislosti. Eva Fordinálová píše o literárnom klasicizme. Na poetologickú jednoliatosť reflektovaného obdobia nazerá konvenčne, ale na druhej strane prináša viacero podnetov do diskusie. Jej výkladu dominuje výskum tvorby Augustína Doležala, Bohuslava Tablica, ale najmä členov Slovenského učeného tovarišstva a diela Jána Hollého. Próza v jej výklade takmer nedostala priestor. Výklad autorského zázemia Starých novin literního umění, bernolákovských polemík, podanie príbehu slovenského národného obrodenia ako obrodenia sa v duchu cyrilometodskej tradície, snaha o nahmatanie prvkov biedermeieru v Tablicovej poézii, popretie preromantizmu – to sú podnety na diskusiu. Imrich Sedlák je autorom kapitoly Romantizmus. Jej časové rozpätie 1836 – 1880 je diskutabilné. Autorov výklad je sčasti prekonaný, ale viaceré jeho podnety o podobách romantizmu by sa mali stať impulzom k diskusii. Z nášho pohľadu nadsadil zástoj Alexandra Boleslavína Vrchovského, málo priestoru venoval tvorbe Jána Chalupku a Sama Vozára, v portrétoch sa venoval marginálnym tvorcom, obídením impulzov k zmene poetiky v próze vytvoril zo slovenského romantizmu strohý monolit. Ján Gbúr spracoval kapitolu Realizmus v slovenskej literatúre. Výskumy Oskára Čepana a Marcely Mikulovej, ktoré panrealistický model deštruovali, sú mu podnetom k podrobnej vnútornej stratifikácii svojej kapitoly. Gbúr hľadá impulzy realistickej poetiky v tvorbe napredistov, ale mohol zájsť aj hlbšie, do už spomínaných krátkych próz Kubániho či Laskomerského. Svoje nazeranie na realizmus stavia na diskusii s dobovými náhľadmi na literatúru (Vajanský, Škultéty). Realizmus vníma ako prvok francúzsko-slovenskej, rusko-slovenskej a česko-slovenskej diskusie o estetických a poetologických otázkach textu. Od výkladu týchto súradníc sa odvíja jeho prenikavý výklad tvorby Martina Kukučína, S. H. Vajanského, ale aj Hviezdoslava (s poukazom na anglickú, maďarskú a nemeckú literatúru). Ladislav Čúzy analyzuje slovenskú prózu prvej polovice 20. storočia. Ako erudovaný čitateľ a nekompromisný posudzovateľ cieli na problém, literatúru vníma ako diskusiu a seba ako diskutéra. Príbeh prózy J. C. Hronského, ktorý načrtol, je nielen príbehom intelektuála bijúceho sa s podnetmi domácej a svetovej literatúry, ale predovšetkým príbehom textov, ktoré vytvoril. Obdobný rezultát platí aj pre príbeh drámy. Analýza medzivojnovej poézie pochádza z pera Michala Harpáňa: výklad nadrealizmu a katolíckej moderny je na stope aktuálnych výskumov (Hamada, Pašteka). Igor Hochel, Ivan Sulík a Alexander Halvoník sa zaoberali peripetiami literatúry od nástupu socialistického realizmu, cez jeho popretie, nástup postmoderných vízií až po relatívny chaos pri nazeraní literatúry v ostatnom dvadsaťročí. Zvádzali boje s tlakom doterajších literárnohistorických skreslení, aby nám ukázali „pravú“ podobu našej literatúry. Museli byť neraz sociológmi, politológmi, psychológmi, ale nikdy neprestali byť kritickými čitateľmi literatúry. Ide im o umeleckú hodnotu textov. Nepodliehajú falošnej empatii, pomenúvajú veci pravými menami. Katarína Sedláková sa v záverečnej kapitole pokúsila o výklad krajanskej literatúry ako integrálnej súčasti slovenskej literatúry a kultúry. Jej podanie má učebnicový charakter, je úplné, relatívne výstižné, neproblematické. Väčšinu kapitol dopĺňa Zuzana Stanislavová výkladom premien literatúry pre deti a mládež. Jej komentáre sú do oboch častí Dejín slovenskej literatúry organicky včleneným pohľadom na texty, ktoré mali spočiatku didaktickú, moralizátorskú ambíciu osloviť detského príjemcu, neskôr sa etablovali ako plnohodnotná, esteticky kultivovaná súčasť literatúry.

Okrem kolektívneho pokusu o literárnohistorickú syntézu vzniklo v minulom roku viacero autorských monografií a niekoľko zborníkov z vedeckých konferencií:

Marta Keruľová prispela pútavou, koncíznou prácou Hodnotové aspekty staršej literatúry (Univerzita Konštantína Filozofa, ďalej UKF). Zameriava sa na analýzu textov staršej slovenskej literatúry. Využíva podnety aktuálnych literárnovedných výskumov, najmä Umberta Eca. Preniká do myslenia tvorcov analyzovaných textov. Vysvetľuje štruktúru textov ako obrazu mentálnych procesov dobového človeka. Keruľovej výklad funkcie sna, štruktúry stredovekého exempla, numerickej symboliky v ľudových rozprávkach, analýza toposov hradu a mesta, resp. výklad premien epicediálnej tvorby ju nasmerovali k pokusu o apológiu stredovekého autora. Poukazuje na jeho hlbokú filozofickú, teologickú a literárnoestetickú rozhľadenosť. Kritériá jeho súčasného posudzovania nachádza v pokore literárneho vedca, ktorý sa empaticky zahĺbi do pramenného materiálu a posudzuje dobovú literárnosti. Keruľovej práca je azda najlepšou knihou uplynulého roka.

Silvia Lauková sa v knihe Sondy do barokovej literatúry (UKF) zaoberá duchovnou piesňou publikovanou v kancionáloch evanjelickej a katolíckej proveniencie a témou márnosti v slovenskej barokovej poézii. Oba okruhy jej výskumu sú nazerané ako živé kultúrne dedičstvo. Autorka ho vníma ako jeden z konštituentov našej kultúrnej pamäti. Duchovná pieseň podľa nej vystihuje odvekú túžbu človeka po transcendentne, jeho snahu splynúť s ním a oslobodiť sa od pozemského trápenia povznesením k duchovným hodnotám. Táto túžba sa v baroku markantne odrazila v piesni, svoj zástoj ale našla aj v žánri modlitby. Ich príbuznosť a odlišnosť autorka explicitne vysvetľuje. Aj Cithara Sanctorum, aj Cantus Catholici sú pre autorku fenomény, ktorých podoby možno vysvetliť v kontexte stredoeurópskej, najmä českej duchovnej kultúry. Schopnosť vidieť oba spevníky v interakcii s domácimi aj zahraničnými prameňmi je azda tou najprínosnejšou časťou jej výskumu. Obdobné konštatovanie platí aj pre Laukovej reflexiu podôb spracovania motívov márnosti v barokovej poézii. Nielen Cantus Catholici, ale aj Peter Benický, Hugolín Gavlovič a Ján Abrahamffy poskytli materiál, na ktorom sa ukazuje, že téma pominuteľnosti ľudského života je spracovaná diapazónom filozofických, teologických, literárnych, sociokultúrnych a výrazových možností, ktorých rezonancia môže mať dosah aj na dnešných čitateľov.

Zborník Ako čítať traktátovú literatúru 17. – 18. storočia, editorka Timotea Vráblová (Ústav slovenskej literatúry SAV – Divis Slovakia), sa skladá jednak z výkladových častí zaplnených interpretačnými sondami viacerých umenovedcov, jednak z prílohy v podobe prepisu (a prekladu) východiska jednotlivých analýz: spisu O lstech a chytrostech ďábelských, pripisovaného Eliášovi Milecovi, a predhovoru Daniela Sinapia zo zbierky Neoforum Latino-Slavonicum. Erika Brtáňová nám v príspevku „Milecov traktát“ z literárnohistorického hľadiska predstavila pietizmus ako jeden z kľúčových kultúrno-konfesijných atribútov 17. storočia, oboznámila nás s literárnohistorickým pozadím vzniku údajne Milecovho textu a analyzovala konvolút, ktorého je súčasťou. Jan Malura sa v štúdii Žánrové aspekty traktátu v literatuře raného novověku pokúsil predstaviť diskusiu o žánri traktátu v českej literárnej vede, priblížil nám svoje znalosťami historickej poetiky podporené videnie traktátu a tieto poznatky aplikoval na výklad komponentov Milecovho spisu. Timotea Vráblová uvažuje v príspevku Satanský motív... nad medzikultúrnym a nadčasovým putovaním tematicko-motivických a funkčných atribútov výstražného textu Milecovho typu a dáva ho do súvislostí s prózou C. S. Lewisa Rady skúseného diabla. Lenka Rišková sa v štúdii Názornosť a obraznosť vo výrazovom registri autora textu O lstech a chytrostech ďábelských snaží predstaviť nám text Milecovho spisu ako logicky štruktúrovaný, argumentačne podporený konglomerát. Poukazuje na jeho persuazívnosť, analyzuje jeho názornosť. Gizela Gáfriková sa ponára do Sinapiovho predhovoru s cieľom vydať svedectvo o svojom názore na jeho literárnohistorické a žánrové súvislosti. V štúdii Predhovor Daniela Sinapia k zbierke Neo-forum Latino Slavonicum diskutuje s podnetmi Jana Maluru, porovnáva Milecov a Sinapiov text, analyzuje Sinapiov predhovor na pozadí dobového recepčného horizontu, vníma jeho intertextovosť a diskurzívnosť. Ivona Kollárová sa pripája poznámkou nazvanou Predhovor ako prameň pre odkrývanie dejín knižnej kultúry?, v ktorej vypovedá, že predhovor nemusí byť vždy smerodajným ukazovateľom pre analýzu kontextu, v ktorom vznikol za ním nasledujúci text. Barbara Suchoń Chmiel nás v štúdii Literárnoteoretické traktáty v 17. storočí zoznamuje s tvorbou Mateja Kazimira Sarbiewského. Pozýva nás do poľskej literatúry, aby ukázala, že literárnoestetickými a filozoficko-náboženskými atribútmi prestúpený žáner traktátu, ktorého bol Sarbiewski autorom, hral v 17. storočí v Poľsku dôležitú, žiaľ, v neskorších obdobiach nedocenenú rolu. Janka Petöczová-Matúšová nás príspevkom Hudobnoteoretický traktát ako prameň muzikologického poznania oboznámila s vnímaním traktátu hudobnou vedou, predstavila jeho vývin v dejinách hudby, pripomenula Leonarda Stöckela, ktorého hudobno-teoretické traktáty patria medzi to najcennejšie, čo slovenská (nielen) hudobná kultúra má, a poukázala na pretrvávanie traktátu do polovice 19. storočia. Mária Dudás, maďarská filologička, analyzuje v štúdii Špecifikácia paleografie a fonológie... anonymný bulharský rukopis z 18. storočia, tzv. damaskin. Vníma ho ako významný prameň pre výskum dejín bulharského jazyka. Jeho recepciou skúma prechod medzi starobulharským literárnym jazykom a jeho novobulharským pokračovateľom. Interdisciplinárny zborník ukazuje, že takýto výskum má význam v tom, že umožňuje rozširovanie palety poznatkov o hoci len jednom žánri.

Príspevky venované analýze umeleckých textov (najmä) staršej slovenskej literatúry v zborníku Revitalizácia kultúrnej tradície v literatúre (Filozofická fakulta UKF, ďalej FF UKF), editorky Marta Keruľová, Silvia Lauková, majú ambíciu podať aktuálne pohľady humanitných vied na dobový význam literárnych pamiatok, upozorniť na ich umelecký a spirituálny potenciál. Ich autori tak robia s ohľadom na európske duchovné prúdenie od stredoveku až po dnešok. Ivo Pospíšil upozorňuje, že ruská a česká literatúra sú reprezentované dvojakou revitalizáciou: ruská priamym nadväzovaním na minulosť, česká ideologickou štylizáciou v situácii, v ktorej je bezprostredná nadväznosť nemožná. Peter Liba vysvetľuje, že sakrálne nemožno stotožniť s cirkevným posvätným, lebo ono sa netýka len kresťanstva, ale aj kultúr predkresťanských a nekresťanských. Marta Keruľová na príklade symbolu a alegórie upresňuje, že stredovek žil v presvedčení, že veci presahujú ďaleko do transcendentna a nie sú len nositeľmi vnímateľnej funkcie. Exemplum preto predstavuje žáner, v ktorého výstavbe ide o vedome kombinovaný synkretizmus. Myslenie humanizmu malo inú orientáciu. Fakt a fikcia sa v ňom predkladali v systematickej diferencovanosti. Barokizácia stredovekých konštánt ale viedla k pátosu. Neznamená to, že barokový text je preto nehodnotný. Keruľová upozorňuje, že jeho hodnotu nemožno vidieť v jeho realistických detailoch, ale výlučne v dobovom spôsobe výstavby textu. K nemu patrí aj topika. Topické vyjadrovanie sa už od stredoveku vníma ako príznak literárnosti. Podľa Eriky Brtáňovej Maurova legenda vďaka nemu dosiahla vznešenú formu súvekej prózy. Zuzana Kákošová nazerá na recepčné stereotypy obrazu Turka v staršej literatúre. Analyzuje relatívnu premenlivosť vnímania iného v renesančnej a barokovej poézii. Ľubica Blažencová nazrela parafrázy žalmov v diele Vavrinca Benedikta Nedožerského. Porovnaním jeho parafráz s parafrázami Nedožerského súčasníkov v nich zistila výraznú mieru autorskej originality. Kontinuitou sa zaoberá aj Silvia Lauková, ktorej príspevok približuje transfer duchovných piesní medzi Cantus Catholici a Jednotným katolíckym spevníkom. Helena Májeková inovatívne vykladá Maginovu Apológiu nie ako dokument, ale ako monument, dielo, ktoré je potrebné interpretovať v kontexte iných kníh, tém, motívov. Dušan Teplan prináša v príspevku Ideológia a minulosť marxistické čítanie romantizmu. Jeho postrehy o ideologickom prispôsobovaní si minulosti v komentároch kritikov a historikov zameraných na reflexiu a osvojenie si romantizmu sú inšpiratívne.

Zborník Hviezdoslav v interpretáciách, ktorý pripravil Ján Zambor, (LIC), ukázal, že Hviezdoslavova poézia je živým komunikátom, ktorý má aj dnes schopnosť osloviť. Zambor ako editor chce zapojiť našu literárnu vedu do aktuálnych európskych prúdov. Interpretáciám básní Hviezdoslava, ktoré si každý z účastníkov vedeckej konferencie vybral slobodne, pričom jediným kritériom ich voľby bola „univerzálna umelecká platnosť“ básne, resp. jej „predpokladaná blízkosť súčasnému čitateľovi“, predchádza uverejnenie textu interpretovanej skladby. Zborník je komentovanou antológiou. Ladislav Šimon interpretuje básne z cyklu Sonety. Sú mu kozmogonickým hlasom prekonávajúcim rozpory pozemského sveta, ktorý sa svojou kresťanskou orientáciou snažil nahradiť tmu pesimizmu svetlom optimizmu. Monika Kekeliaková sa zahĺbila do Žalmu žaloby. Okrem textologickej sondy do histórie textu prináša exkurz do jeho žánrovej povahy. Smútok, ako primárny pocit lyrického subjektu Hviezdoslavovej básne, je v jej interpretácii úzko spätý so sakrálnym priestorom, v ktorom je prežívaný, a s profánnym priestorom, v ktorom sa kreuje. Anna Valcerová interpretuje báseň De profundis. Báseň osobnú, nie subjektivistickú. Podľa Valcerovej je impulzom „modernizmu v lone realizmu“. Hviezdoslav pri nej pamätal aj na národ, predostrel v nej svoj vzdor voči Bohu, svoje pochybnosti, nádeje i zmierenie. Ján Zambor nazrel do básne s incipitom Ó, prečo nie som víchrom. Hviezdoslav je pre interpreta moderným intelektuálom. Vzduch, voda, oheň, tri podoby jeho subjektu, sa búria voči mravnej degenerácii trhu nielen sémantikou jednotlivých veršov, ale aj obraznosťou, zvukom, skladbou verša, témou, intertextovosťou, významovou variabilitou skladby, jej grafickou semiotizáciou. Hviezdoslavova báseň je svojím významom aktuálna. Andrea Rubaninská nadviazala na Zamborovu interpretáciu prehĺbením pozornosti voči syntaktickej rovine recipovanej básne, Hviezdoslavove vetné inverzie a periódy v rámci širšieho významového úseku básne sú prejavom schopnosti autora gradovať pátos. Ján Gbúr sa vklinil do Hviezdoslavovej básne Nie: teba, slnko slávne, neovládze. Nachádza v nej solárny princíp, ktorým básnik vytvára priestor harmónie. Upozorňuje na kontrast medzi zmyslom textu básne a komentárom, ktorým ju vo svojej korešpondencii sprevádzal sám Hviezdoslav. Barbara Suchoń-Chmiel a Rafał Majerek nám priblížili skladbu Hľadám sa, hľadám. Načreli do poľského vnímania autorovej poézie, nabádajú vnímať Hviezdoslavovu lyriku reflexívne. Sú si vedomí, že Hviezdoslav nedáva definitívne odpovede. A ani ich od neho nechcú. Zmysel interpretácie básnikovej poézie pre dnešného čitateľa vidia v kladení otázok. Radoslav Passia si zvoli báseň Už na postati úvratiach. Jej zmysel vidí vo vyslovení pocitov starnúceho básnického subjektu, ktorý odoláva volaniu biologickej nevyhnutnosti príklonom k umeniu. Marián Andričík uvažuje pri čítaní sonetu Prekladajúc Hamleta o svojej čitateľskej ostýchavosti voči Hviezdoslavovi. Podáva verzologický rozbor textu, poukazuje na jejho petrarcovskú formu. Ján Buzássy interpretuje báseň Som na vrchole ľudského veku. Buzássy vníma čítanie tejto skladby ako zmysluplné nazeranie vzostupov a pádov ľudského vnútra, s ktorým nemožno nediskutovať.

Jozef Čertík sa pri výklade zmyslu básne Čo je človek neváhal ponoriť do tajov odvekých filozofických otázok, aby ukázal, že Hviezdoslavova lyrika je ich integrálnou súčasťou. Ján Gavura interpretuje báseň Postrán cesty topole. Parnasizmus je podľa neho len maskou básnika, jeho vnútorné cítenie je staršie. Nedocenil genézu symbolu sokola. Napriek tomu vnímame Gavurovu interpretáciu, predovšetkým ním vnímanú paralelu s Kraskovou skladbou Topole, ako konštruktívnu cestu pre rozšifrovanie procesov na ceste od realizmu k moderne. Dana Kršáková číta báseň Že zvuky mojej citnej lýry ako výraz klasicizujúceho prejavu autora. Hviezdoslavov text vníma ako výraz presadzovania idey, nie estetického zámeru. Poetika parnasizmu podľa nej básnikovi uškodila, napriek tomu je jeho náčrt rozporu medzi spoločenským a osobným moderný. Hviezdoslavova poézia vytvára zmysel prepájaním zvukovej, tropologickej, verzologickej a sémantickej zložky jednotlivých básní. Výsledkom pochybujúceho intelektu Hviezdoslava sú najmä básne Letorostov, Steskov, Žalmov a hymien, ale aj Prechádzok letom, ktoré si spoluautori zborníka zvolili. Sú aktuálnym komunikátom, ktorého odkrývanie má a bude mať pre čitateľa význam.

Pavol Országh mal ambíciu písať aj drámu. Ako študent si načrtol množstvo námetov, ktoré chcel pretaviť do samostatných výpovedí. Ich anotácie naznačujú, že Országh k tvorbe dramatických textov chcel už od počiatku svojej tvorby pristúpiť systematicky. Monografia Jána Gbúra Hviezdoslav. Dramatická tvorba (EQUILIBRIA) preto začína ich komentovanou zmienkou. Gbúr nadväzuje na svoje už uverejnené výskumy (Pavol Országh dramatik, spoluautor P. Himič, 2002). Dopĺňa ich o nové poznatky. Hru Vzhledanie (1868) klasifikuje ako krátku veršovanú národnú drámu, vníma ju v súvislosti s tvorbou Andreja Sládkoviča, odhaľuje jej kompozičné slabiny. Gbúr ale upozorňuje, že „Országh sa už pred svojím napredovským tvorivým obdobím začal systémovo vyhýbať najfrekventovanejším sylabický rozmerom slovenského romantického verša“, čím si otvoril cestu k dôslednejšiemu uchopeniu rytmickej variability svojich pôvodných a prekladových prác. Hra Pomsta (1869) je mu prototextom, ktorým si Országh stanovil dominantu svojho celoživotného dramatického naturelu – aplikovať shakespearovský typ vysokej dramatiky do slovenskej literatúry a súčasne viesť tvorivú diskusiu s klasickou gréckou tragédiou. Dráma Otčim (1871) podľa slov interpreta spĺňa podmienky, aby bola začlenená medzi drámu svedomia, predpoklad vzniku psychologickorealistickej drámy. Je preto paradoxom, že jej inscenačný potenciál dosiaľ nebol dostatočne objavený. Gbúr si v tejto súvislosti kladie otázku, prečo u Hviezdoslava nastala takmer štyridsaťročná prestávka v tvorbe drámy. Ponúka odpovede, s ktorými možno diskutovať. Ústrednou časťou knihy je interpretácia Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias (1909). Podľa Gbúra je uzatvorením cyklu autorových epických básní s biblickou tematikou (Agar, Ráchel, Kain, Sen Šalamúnov, Vianoce). Pri jej písaní sa Hviezdoslav neinšpiroval Wildovou hrou Salome, nepoznal asi ani Flaubertovu novelu Herodias. Čerpal z vlastnej fantázie, z biblických dejín, možno z Josefa Flavia. Gbúr odhaľuje skahespearovské kompozičné postupy pri výstavbe hry Herodes a Herodias, uvažuje o adekvátnosti jej názvu v pomere k sémantike jej ústredného konfliktu, erudovane nás sprevádza jednotlivými dejstvami, analyzuje metrické osobitosti textu. Hviezdoslavovu drámu Herodes a Herodias vníma ako nedocenený klenot slovenskej literatúry. Shakespearovský typ dramatika, akým bol Hviezdoslav, je osobitým zjavom.

Anton Lauček v knihe Svedectvo reportáží z „krajín, kde vychádza slnko“ (M-servis) komentuje reportáže z krajín nám ideologicky svojho času blízkych: Sovietsky zväz, Čína, Kórea, Mongolsko, ale aj s komunizmom zápasiace Grécko. Zachytenie zážitkov z týchto častí sveta bolo pre viacerých slovenských prozaikov nevyhnutnou métou na ceste k etablovaniu sa v priestore socialistickej kultúry v úvode 50. rokov 20. storočia. Ich rozprávania sú plné skresľovania. Sú to zároveň aj texty umelecky komponované. Cieľom knihy je prostredníctvom interpretácie záznamov Andreja Plávku, Františka Hečka, Vladimíra Mináča, Kristy Bendovej, Vladimíra Ferka, Rudolfa Mrliana, Ladislava Mňačka a Zory Jesenskej analyzovať ich literárny aspekt. Je prirodzené, že sa pri tom nevyhol mimoliterárnemu kontextu vzniku týchto textov. Vníma ho kriticky, demaskuje politické, pseudokultúrne a pseudoumelecké činitele ovplyvňujúce autorské videnie „skutočnosti“, o ktorej reportáže vypovedajú. Lauček postrehol, že onou „skutočnosťou“ je túžba po nej. Reportáže V krajine šťastných ľudí (Plávka), Moskva – Leningrad – Jasná Poľana (Hečko), V krajine, kde vychodí slnko (Mináč), Grécko žaluje (Bendová), Tajfún je dobrý vietor (Ferko), Láska bez hraníc (Mrlian), Ďaleko je do Whampoa (Mňačko) či Cesta do Moskvy (Jesenská) môžeme vnímať ako nepodarený pokus o fikciu. Môžeme sa pri ich čítaní aj zasmiať. Časový odstup a súčasné spoločenské podmienky nám to, našťastie, dovoľujú. Všetky reportáže sú plné absurdných obrazov rôznorodých mičurinov, kolchozníkov, úderníkov a pod. Ale môžeme pri nich aj plakať. Rozhorčovať sa. Alebo sa pýtať na dôvody ich zrodu. Všetky reportáže možno odsúdiť ako prejav pätolízačstva smerujúci k súvekej štátnej moci. Alebo zmierlivo nazerať ako výsledok viery ich tvorcov v správnosť ideí, ktoré pomohli presadzovať. Obe videnia sú zoči-voči svedectvám, ktoré adorujú mongolského pastiera čítajúceho pri pasení stáda knihy ruských klasikov, pri ospevovaní múdreho Lenina, dobrotivého Stalina, srdečného a nepodkupného súdruha Mao Ce-tunga ilúziou. Laučekova kniha nám môže byť pri ich čítaní sprievodcom. Z jej analytického záveru sa dozvieme upresňujúce informácie o poetike socialistického realizmu aplikovanej v žánri reportáže. Deficitom knihy je, že autor sa o to nepokúšal aj parciálne. Výklad zväčša komponuje ako prerozprávanie obsahu s pozitivistickým prehľadom ideologicky determinovaných miest recipovaných textov. Každá kapitola práce by si žiadala samostatný komentár.

Zborník Aspekty literárnovedné a jazykovedné II. (Filozofická fakulta Katolíckej univerzity v Ružomberku), editorky Viera Kováčová, Dana Baláková, Jaromíra Šindelářová, sa člení na dve časti: literárnovednú a jazykovednú. Tieto časti sú vo svojich vstupoch ale hodnotovo nesúmerateľné. Kým oddiel literárnovedných príspevkov otvára pozitivisticky formovaný článok Kataríny Vilčekovej parafrázujúci doterajšie poznatky o publicistickej činnosti Andreja Radlinského (autorka v zozname literatúry neuvádza ani jeden primárny prameň), jazykovednú časť otvára dlhodobým empirickým výskumom, resp. štúdiom lingvistickej literatúry formovaný príspevok Oľgy Orgoňovej zacielený na výklad jazykových stratégií využívaných v slovenskom politickom dialógu. Venujme sa prvému oddielu. Prvý dojem z neho korigujú na skĺbenie interpretácie a poetiky zamerané štúdie Jany Juhásovej Litanická tvorba P. G. Hlinu v kontexte nadrealizmu a katolíckej moderny a Edity Príhodovej Tri máje Janka Silana. Juhásová odkrýva Hlbinovo lavírovanie v prúde súvekých avantgárd. Ukazuje básnika ako tvorcu kresťanskej spirituality, ktorého poetika sa napriek zdanlivej príbuznosti formy verša nepriklonila k nadrealizmu. Paradoxne, vo svojej poslednej tvorivej fáze sa Hlbina pokúsil o skĺbenie kresťanského presvedčenia so socialistickým realizmom. Príhodová sa zamerala na interpretáciu troch Silanových básní, ktoré vznikli v troch rôznych štádiách autorovej tvorby, a napriek tomu sémantikou svojho nadpisu naznačujú istú príbuznosť. Príhodová ale odhalila, že kým v prípade siedmeho sonetu zo zbierky Sonety májové išlo o sémantiku mája ako mesiaca lásky, báseň Máj zo zbierky Kým nebudeme doma odkazuje na mariánsku úctu a rovnomenná skladba zo V zakliatej krajine poukazuje na mesiac osláv robotníkov, pričom spojivom týchto textov je revitalizácia stabilizovaných významov a spirituálnych tradícií v ich veršoch.

Zborník Život a dielo Jána Lenča (Spolok slovenských spisovateľov – UKF) venovaný životu a tvorbe známeho prozaika, editor Andrej Červeňák, obsahuje nielen viaceré príspevky, ktoré prechádzajú do nekritickej adorácie Lenčovej tvorby. Osobitnú zmienku si preto zaslúžia len objektívne príspevky Vladimíra Petríka, Etely Farkašovej, Andreja Červeňáka a Anny Matulákovej, reflektujúce Lenčovu prozaickú tvorbu problémovo. Vidia ju ako kultúrno-umelecký fenomén, ktorého naračný potenciál, filozofická platforma ako konštituent zmyslu, konštrukcia charakterov kľúčových postáv, resp. snaha o preklenutie histórie a súčasnosti so zámerom vydať svedectvo o aktuálnom bytí si nachádzajú čitateľov aj dnes, ale aj ako autorsky a čitateľsky vyvíjajúce sa texty, ktoré majú svoje silnejšie i slabšie miesta. Odkrývanie poklesov v Lenčovej prozaickej tvorbe je dôležité, lebo len na ich pozadí je možné vyzdvihnúť kvalitu jej vrcholných výstupov. Slabinou citovaného zborníka tak, paradoxne, nie je očakávaná adorácia Lenčovej tvorby, ale vklad samého Lenča – jeho záverečný komentár k súčasnému stavu spoločnosti je nepatričný. Zborník treba čítať kriticky: odmietnuť balast a prisvojiť si hodnotné interpretačné sondy.

Zborník Studia Academica Slovaca 38. Prednášky XLV. letnej školy slovenského jazyka a kultúry (Univerzita Komenského, ďalej UK), editori Jana Pekarovičová a Miloslav Vojtech, je venovaný otázkam spätosti jazyka a národnej kultúry. Andrea Bokníková reaguje na tvorbu Milana Rúfusa. Básnikovu osobnosť vníma ako emblém slovenskej kultúry. Analýzou obrazu sveta a prírody v Rúfusovej lyrike nás navracia k jeho textom. Karol Csiba recipuje memoárovú prózu Tida Gašpara, Jána Poničana, Andreja Plávku, Jána Smreka a Mila Urbana. Ladislav Čúzy reaguje na výročie narodenia Margity Figuli interpretáciou napätia medzi étosom a erosom v jej prózach. Rudolf Dobiáš číta autorov, ktorým nebolo súdené aktívne sa zapojiť do literárneho života: volá ich básnikmi za mrežami (Štefan Sandtner, Alexander Pospišel, Vojtech Belák, Marián Skala). Etela Farkašová sa cez prizmu osobnej identity a procesov, ktoré sú ňou utvárané v interpersonálnych vzťahoch, snaží o výklad próz Márie Bátorovej, Heleny Dvořákovej, Jany Bodnárovej, Jany Juráňovej, Viery Švenkovej, Ivice Ruttkayovej, Inge Hrubaničovej a Ireny Brežnej. Ján Gbúr, Ján Sabol a Oľga Sabolová prikladajú kamienky do mozaiky poznania tvorby P. O. Hviezdoslava. Gbúr si všíma význam jeho hier, Sabol analyzuje jeho verš v priesečníku vzťahov romantickej a realistickej balady a Sabolová interpretuje skladby s biblickými námetmi. Zuzana Kákošová preniká do vytvárania obrazu ženy v staršej slovenskej literatúre. Daniela Kodajová identifikuje slová tvoriace stavebný materiál pri budovaní obrazu národnej identity. Ľubomír Kováčik sa zameral na Bottovu poéziu; identifikuje v nej spektakulárny, rituálny a dramatický rozmer. Eva Krekovičová si všíma slovenské koledy v stredoeurópskych kontextoch. Peter Podolan ukazuje počiatky vytvárania obrazu o slovenskom národe v prácach „generácie Všeslávie“. Dagmar Robertsová analyzuje tragického hrdinu v drámach Júliusa Barča-Ivana a Štefana Králika. Ján Zambor nadväzuje na výskumy Miroslava Válka rozborom jeho časopiseckých básní. Ťažisko výstavby Válkovej poézie nachádza v jej obraznosti a zvukovej organizácii.

V piatom nezmenenom vydaní vyšla Teória literatúry (ESA) od Michala Harpáňa. Knižný trh obohatila aj Aristotelova Poetika (Thetis). Ján Bábik vydal inšpiratívnu publikáciu Klenoty v tónoch s podtitulom Slovenské hymnické piesne (Tatran). Jej text nepredstavuje len antológiu piesní. Bábikovou snahou je priblížiť nám málo známe skutočnosti zo života autora textu, aj zo života piesne. Okrem prístupne podaného, a pritom fundovaného literárnohistorického pohľadu na vývin slovenskej hymnickej piesne sa autor snaží podať nám aj svoj zážitok z recepcie. Je na škodu, že texty jednotlivých skladieb nesprevádza notový záznam. Alebo lepšie: sprievodné CD s nahrávkami interpretácií jednotlivých skladieb. Mnohé z nich si totiž z počutia pamätajú už len pamätníci. Mladším generáciám ostáva ich melódia neznámou.

Knihu Nory Krausovej Filozofická terapia literárnej vedy (LIC) z jej časopisecky publikovaných prác zostavila Anna Šikulová. Nie je pamätnicou, opätovné zverejnenie textov by sa mohlo stať výzvou na zamyslenie nad vývinom literárnej vedy. A to napriek tomu, že pod príťažlivým názvom vychádza kniha, ktorej značná časť už bola knižne uverejnená. Nemýľme sa ale, že opätovne pretláčané štúdie Nory Krausovej o semiotike divadla, semiotike mýtu či jej kritické poznámky na margo dekonštrukcie sú zlé. Ich hodnotu znásobuje to, že svojho času boli polemicky prijaté. Krausovej snahou bolo nabúravať stojaté vody literárnoteoretického uvažovania, rozširovať jeho zorné pole o západoeurópsky náhľad na problematiku znakovosti textu a viesť diskusiu medzi tradíciami štrukturalizmu a jeho postmoderným nazeraním. Krausová má schopnosť prostredníctvom ohromnej šírky poznatkov a svojich spomienok na roky svojich vysokoškolských štúdií nahliadnuť pozitíva i negatíva literárnovedného štrukturalizmu. Obzerajúc sa na svoje pôsobenie v SAV nám umožňuje pochopiť procesy, ktorými sa u nás znemožňovalo etablovať sa pozitívnym (aj negatívnym) výdobytkom západoeurópskeho literárnovedného diskurzu. Kniha obsahuje úvahu nad postavením spisovateľa v spoločnosti. Azda sú to práve pokusy o záseky do živého nervu slovenskej, resp. stredoeurópskej kultúry, ktoré najvýraznejšie pohnú mysľou čitateľa. Lebo literárnoteoretické poznatky sú tu preto, aby boli v polemike postupne nahrádzané. Demaskovanie miery nadväznosti medzi kostnickou školou recepčnej estetiky a teorémami českých štrukturalistov Jana Mukařovského a Felixa Vodičku, naopak, privedú mnohých k povzdychu nad stratou náskoku, ktorý česko-slovenský literárnovedný štrukturalizmus pred svetom mal. Čítanie Krausovej knihy môže mnohých adeptov literárnej vedy na Slovensku doviesť až k skepse. Našťastie, ono príznačné slovenské oneskorovanie za svetom nie je, aj vďaka Krausovej výskumom (najmä v oblasti naratívu, kategórie rozprávača a sonetu), také výrazné. Krausovej snaha o polemiku s Umbertom Ecom či polemická diskusia s tvorbou Jacqua Derridu preto rozhodne stoja za opätovné prečítanie.

Zaujímavá je aj učebnica Reného Bílika Interpretácia umeleckého textu (Typi Universitatis Tyrnaviensis). Neašpiruje na nastolenie nových postupov pri recepcii textu, a predsa je objavná. Objavuje čitateľa, ktorého formuje kontakt s populárnou literatúrou, a nehaní ho za to. Nabáda ho spoznávať aj túto formu literárnej výpovede, aby vedel sformovať hodnotiaci postoj k nej, argumentačne ho podoprieť a obhájiť. Nabáda, aby siahol po kanonizovaných textoch, zreálňuje pohľad na ne, odkrýva ich čaro. Bílikova kniha objavuje svet zážitkového čítania. Skladá sa z dvoch častí: prvá prináša základné informácie o medziľudskej komunikácii, o snahe porozumieť jej, pochopiť jej význam, preniknúť k jej zmyslu, druhá naznačené teoretické východiská prakticky uplatňuje. Bílik v prvej časti knihy vraví o interpretácii ako o zážitkovom generovaní zmyslu. Zoznamuje nás s prístupom Nitrianskej školy (František Miko, Tibor Žilka, Anton Popovič, Ján Kopál, Peter Zajac, Ľubomír Plesník a iní), vďaka ktorej sa pojem interpretácie u nás etabloval. Vysvetľuje nielen zakladajúcu prácu slovenských vedcov, ale aj prístup ich európskych nasledovníkov. Opiera sa najmä o práce Umberta Eca, Paula Ricœura a Lubomíra Doležela. Text je na základe ich analýz charakterizovaný ako textovo realizovaný fiktívny svet, ku ktorému sa pristupuje v dvoch krokoch – sémantickom a semiologickom. Bílik nabáda čitateľov nezotrvať na pozícii sémantického príjemcu, ale stať sa semiologickým (kritickým) čitateľom. Druhou časťou knihy, súborom interpretácií textov detskej, piesňovej, populárnej a „vysokej“ literatúry, ukazuje, ako na to. Ku každému textu, ktorý interpretuje, pristupuje ecovsky – ako k otvorenému dielu. Odkrýva nám viacero čítaní, odôvodňuje (i)relevantnosť každého z nich, aby nám ponúkol to, ktoré má oporu v texte. Nevraví nám, ktoré interpretácie sú dobré, ale ukazuje, ktoré (a prečo) sú zlé. Bílik sa pri čítaní neodcudzuje svojmu primárnemu príjemcovi, študentovi, terminológiu využíva funkčne. Odhaľuje archetypy, všíma si ich topické momenty. Bílikova monografia je v prvej časti fundamentálnou príručkou: učí rozlišovať medzi realitou života a „realitou“ fiktívneho sveta umeleckého textu. V druhej časti ukazuje cesty k jeho odokrytiu.

Minulý rok sa opäť objavil aj Slovník slovenských spisovateľov pre deti a mládež (LIC), zostavovateľ a vedecký redaktor Ondrej Sliacky. Každá z jeho doterajších štyroch verzií niesla pečať prof. Ondreja Sliackeho, znalca literatúry určenej deťom. Ani aktuálne, druhé opravené a doplnené vydanie v Literárnom informačnom centre nie je výnimkou. Slovník ako nóvum predstavuje tvorbu autorov, ktorí v uplynulých rokoch vstúpili do literatúry „majú talentové predpoklady stať sa dôstojnými nástupcami terajšej tvorivej generácie.“ Hodnotiaci moment je pre dielo, ktoré má ambíciu predstaviť všetkých tvorcov pre deti a mládež, neakceptovateľný. Čo tí, ktorí predpoklady stať sa dôstojnými nástupcami súčasnej generácie tvorcov kníh pre deti a mládež (ktorí súčasníci sú tí „nadčasoví“?) nemajú? Nehodno ich v lexikografickom diele spomenúť? Heslá, ktoré pribudli oproti vydaniu z roku 2005, sa okrem tvorby začínajúcich tvorcov dotýkajú najmä autorov slovenskej literatúry vo Vojvodine. Potreba upozorňovať na začlenenie tvorby Slovákov žijúcich v Srbsku nás ale implicitne odkazuje na to, že by bolo potrebné mať k ich textom predsa len zhovievavejší hodnotiaci postoj. Aj preto tam, na rozdiel od tvorcov píšucich na Slovensku, lexikografi zaradili všetkých, ktorých texty našli. Črtá sa tu otázka funkcie slovníka. Axiologická? Sliacky ju v úvode priznáva: „nejde len o enumeratívnu príručku biograficko-bibliografického charakteru, ale o dielo, ktoré v intenciách najnovších literárnohistorických výskumov a pri rešpektovaní vývinových zreteľov chce používateľa zorientovať v kvalitatívnej úrovni jednotlivých autorov.“ Malo to byť jeho cieľom? Očakáva čitateľ od slovníka autorov detskej literatúry práve tento prístup? Recipient lexikografického diela prichádza z istými očakávaniami. Tie ale nie sú, dovolíme si povedať, založené na otázke, ktorý text je esteticky alebo vývinovo hodnotný. Ak slovník vznikol pôvodne ako lexikografické dielo, mal by ním ostať.

Jaroslav Šrank pri písaní knihy Nesamozrejmá poézia (LIC) vychádzal z povedomia neostrosti hraníc medzi interpretáciou a nadinterpretáciou. Pokúša sa vysloviť trvalé „pravdy“ o ním recipovaných básňach, samozrejmosť jeho videnia je v semiotickom uchopení procesov generovania ich zmyslu. Pýta sa na banálne skutočnosti, napr. na funkciu typografickej úpravy vydania básnickej zbierky, aby ukázal, že aj veci zdanlivo nedôležité sú znakom, ktorý konštruuje naše vnímanie skutočnosti. Vyberá si texty, ktoré ho zaujali svojou kvalitou. Mnohé z nich sú označované za experimentátorské. Sú to texty, ktoré sa pýtajú, spochybňujú, kladú prekážky recepcii, nedajú svojmu čitateľovi oddýchnuť, kým sa nepokúsi preniknúť k ich zmyslu. Šrank je semiotickým čitateľom. Svoju knihu vyskladal z troch častí: v prvej sa z intertextuálneho hľadiska zaoberá frazeologicky motivovanou obraznosťou v poézii Štefana Moravčíka z 80. rokov 20. storočia, v druhej skúma sebareferenčnosť a intertextovosť básní Petra Macsovszkého z debutovej zbierky Strach z utópie (1994), v tretej sa zaoberá otázkou literárneho pseudonymu, presnejšie jeho „ženského“ variantu ústiaceho do rodovej mystifikácie. Vychádzajúc z tvrdenia, že hoci aj jedna báseň dokáže zastúpiť kontext, z ktorého vzišla, sa Šrank pokúša o kritické prečítanie deviatich básní. Tento priestor mu stačí na to, aby poukázal na dominantné postavenie privlastnených frazém v intertextuálnej dimenzii Moravčíkovej poézie, ktorej panerotizmus, vitalizmus a kreacionizmus sa ich využívaním dopĺňa o brikolérsku snahu autora zviditeľniť ním videnú skutočnosť rekontextualizáciou sveta tvorby. Macsovszkého minimalistické a konceptualistické postupy pri komponovaní výpovedí v básňach preto nazerá nielen v ich textovom (v zmysle zapísaného) priestore, ale aj v ich kontextovom (z mysle písanie vytvárajúcom) kontexte. Interpretácie rozširuje o poznatky kulturológie, antropológie, sociológie, filozofie, lingvistiky. Každý motív Šrank interpretuje ako znak vypovedajúci o istom videní sveta. Môže to byť aj genderové videnie. Šrank sa rodovému nazeraniu na text pri interpretácii básní Petry Malúchovej a Anny Sneginy nebráni. Vníma ho ako možnosť, nenamieta voči jeho existencii, ale namieta voči jeho absurdizácii. Poézia Malúchovej a Sneginy je mu hodnotnou pre svoju travestívnu a pastišovú funkciu. Postmoderné mystifikácie, ktorých svedkom sa stal pri jej čítaní, sú katalyzátorom našich stereotypov.

Jaroslav Šrank je aj autorom monografie Autorské texty s folklórnou dimenziou (UK). Odrazil sa od elementárnych výskumov slovenskej folkloristiky, tvorivo nadviazal na nedávne analýzy literárnej vedy. Svoj zámer, podať analýzu skladby Jána Buzássyho Rozprávka (1975), vďaka rozhľadu vo folkloristickej problematike prekonal. Buzássyho text zaradil do sféry autorských textov s folklórnou dimenziou. Stalo sa tak po teoretickometodologickom spore, ktorý na pomerne rozsiahlom priestore viedol s doterajším videním textov nesúcich stopy folklórnych inšpirácií. Akými sú autorské texty s folklórnou dimenziou? Monografista ich klasifikuje ako umelecké diela, v ktorých folklórne fakty nadobúdajú postavenie textových prvkov svojbytnej štruktúry a podieľajú sa na jedinečnej, svojbytnej sémantike textu tým, že k nej prispievajú odkazovaním na folklórne fakty. Zmienku si zaslúži skutočnosť, že Šrank sa pri ich posudzovaní neupriamil len na fenomén tvorivosti autorského subjektu interpretovaného textu. Zašiel ďalej, do štruktúry textu. Folklorizmus nevníma len ako prežívanie stôp folklóru v textovej podobe, ale ako činiteľ kreujúci výstavbu výpovede, ako uplatňovanie výstavbového a významotvorného princípu medzitextového odkazovania medzi autorským textom a kontextom folklórnych faktov a štruktúr, ktorých indikátormi a generátormi sú folklórne prvky v autorskom texte. Šrank zachádza ešte ďalej, a navzdory stereotypom vraví, že pri výskume tohto javu je nutné mať na pamäti, že vzťah medzi folklórnymi prvkami v autorskom literárnom texte a autentickými folklórnymi faktami nie je vzťahom originál – variant alebo prameň – jeho adaptácia. V ich vzťahu je čosi, čo majú spoločné, ale aj čosi rozdielne. Monografia rozhodne nie je len o inovatívnej interpretácii Buzássyho skladby, aj keď k nej všetky cesty Šrankovej knihy skryto smerujú. Je najmä o snahe priniesť nový, aktuálne

výskumné trendy sledujúci pohľad na problematiku folklórnych inšpirácií v textoch umeleckej literatúry.

Našou ďalšou zastávkou je dialóg Vladimíra Barboríka s Vladimírom Petríkom, ktorý ponúka kniha Hľadanie minulého času (Vydavateľstvo Slovart). Nemá byť imitáciou sporu, nemá ani predstierať partnerstvo. Barborík otázkami podnecuje aktívneho participanta na aktuálnom literárnom živote, ktorý má v porovnaní s iným súčasným čitateľom jednu nespornú výhodu – veľa si pamätá. Petrík spoluvytvára memoáre, hľadá minulý, pre mnohých akoby stratený čas. Autor nepíše o sebe ako o objekte, je subjektom. Čítať príbeh kultúry, ktorý Petrík spoluvytváral, je exkurzom do historickej pamäte. Kladie podnety, nemilosrdne odkrýva „svoje a svojich viny“. Približuje spoločenské postoje jednotlivých generácií svojich kolegov z Ústavu slovenskej literatúry SAV, ale nepolitizuje, nemá ambíciu biľagovať. Snaží sa podať svedectvo o možnostiach, ktoré sa literatúre a literárnej vede ponúkali. „Človek potrebuje literatúru ako zrkadlo, aby videl lepšie sám seba,“ vraví. Priznávajúc, že „každá generácia by sa mala vyrovnať s literatúrou zo svojho vlastného stanoviska,“ konštatuje, že hoci síl na vyrovnanie sa s povojnovou literatúrou bolo v jeho generácii nadostač, „nebolo vôle.“ Kdesi medzi riadkami tajne dúfa, že súčasní čitatelia nájdu odvahu pokúsiť sa o vyslovenie svojho názoru na podoby literatúry. Osemdesiatročný jubilant, prirodzene, mnohé zažil. Odhaľujúc fungovanie spisovateľských zjazdov, cenzorských zásahov do tvorivej práce každého zo zúčastnených, postojov viacerých laických i odborných čitateľov voči režimu, sa Petrík snaží prerozprávať svoje prežívanie „fungovania minulosti“. Zástoj viacerých politických exponentov bývalého režimu na kreovaní diskurzu o umení nie je pre jubilanta príležitosťou, aby ukazoval prstom, ale poohliadol sa po absurditách neokrôchaného správania mocných. Petríkovým spomienkovým rozprávaním napriek tomu neraz prestúpi humor. Zmysel pre vtipnú pointu oživuje text. Schopnosť Petríka odpovedať vážne umožnila Barboríkovi formulovať viacero dodnes uspokojivo nezodpovedaných otázok o slovenskej povahe, o charaktere ľudí, o tom, čo sme vybudovali, a čo zničili. Petrík neidealizuje, ale ani nezľahčuje minulosť.

Kniha Kornela Földváriho O detektívke (KK Bagala) nemá ambíciu analyzovať poetiku detektívky, aj keď v úvode nájdeme exkurz do terminológie (odlíšenie detektívky od kriminálneho románu), axiológie (delenie literatúry na dobrú a zlú) a kompozície (detektívka pátra po neznámom páchateľovi zločinu, na jej počiatku je tajomstvo, kým kriminálny román rozpráva o práci detektíva pri riešení nám známych skutočností) ním čítaných textov. Földvári ako kritický príjemca textu kráča detektívkami západoeurópskych a amerických autorov, rozpráva príbeh žánru detektívky so svojimi kompozičnými pravidlami, výrazovými osobitosťami aj topickými atribútmi. Hovorí o anglickom stvárňovaní intelektuálne zdatných detektívov, ktorí si trpezlivo skladajú portrét vraha. Pozná americkú školu, ktorá prenasleduje spoločnosť. Zaujíma ho typ detektíva, jeho charakter, osobnosť, spôsob práce. Detektívku vníma ako sondu do spoločnosti, do morálky, do umenia písať. V štruktúre Földváriho knihy necítiť, že niektoré jej pasáže sú prepracovaním jeho starších doslovov. Autor ich skĺbil do celku. Výslednému tvaru dal pútavú štruktúru. Földváriho poznámky sa ale oplatí čítať nielen ako záznam o čitateľských postrehoch, ale najmä ako inšpiráciu k čítaniu kníh, ktoré nám prezentuje. Zaujímavé je, že Földvári nečíta len detektívky z produkcie svetovej literatúry (Poe, Doyle, Christie, Chesterton, Sayersová, Chandler, van Gulik, Simeon, Crofts, Stout, Spillane a iní), ale vidí aj do nášho košiara. Korene slovenskej detektívky identifikuje v tvorbe Kataríny Lazarovej. Je aj recipientom Dominika Dána. Pre Földváriho je našou najzrelšou autorkou detektívky Daniela Kapitáňová.

Zaujali nás aj dva tituly z vydavateľstva Kalligram z edície Knižnica slovenskej literatúry. Prvým je kniha Jozef Ignác Bajza: Dielo – editorka, autorka doslovu, vysvetliviek, resp. kalendária je Erika Brtáňová. Druhou je kniha Martin Kukučín: Dom v stráni a iné prózy, v ktorej obdobnú edičnú prácu vykonal Ján Gbúr. Obe knihy sú záslužným aktom sprístupňujúcim súčasným čitateľom texty zmienených autorov bez ideologického filtra. Štúdie, ktorými ich editori v závere sprevádzajú, majú charakter aktuálneho pohľadu na editované texty. Prinášajú nielen korektnú analýzu zmyslu jednotlivých textov, ale otvárajú aj otázky ich ďalšieho výskumu.

Na záver spomeňme prácu Zvonka Taneského Slovensko-macedónske literárne a kultúrne vzťahy (JUGA – Ústav svetovej literatúry SAV), ktorá je vzhľadom na historické väzby medzi slovenskou a macedónskou kultúrou paradoxne prvou prácou pokúšajúcou sa vyrozprávať literárnohistorický a kulturologický príbeh vzájomného kontaktu oboch kultúr. Taneski v tisícročnom príbehu slovenskej a macedónskej kultúry vidí mnohé paralely. Stáročná nesamostatnosť, písomníctvo v nedomácich literárnych jazykoch, komplex malých národov uprostred sveta, stigma malých kultúr, snaha emancipovať sa, zložité presadzovanie hodnotou svojich prác výnimočných autorských osobností v európskom literárnom kontexte – to sú len niektoré zo styčných bodov medzi slovenskou a macedónskou literatúrou a kultúrou. Kniha ukazuje, že slovensko-macedónska kultúrna väzba nie je kollárovskou vzájomnosťou. Nespočíva vo vzájomnom kupovaní a čítaní kníh vydaných na Slovensku a v Macedónsku. Spočíva v latentnom povedomí o kultúrnom bratstve, ktoré sa neutužovalo. Pre macedónsku kultúrnu verejnosť bola slovenská literatúra českou, pre slovenskú verejnosť bolo Macedónsko ťažko vnímateľným: bolo to spôsobené najmä politickými udalosťami na Balkáne, rolu hrala aj téza o macedónskom jazyku ako nárečí bulharčiny. Z tohto odcudzovania nám ukázali cestu dva momenty: starší – kodifikácia spisovného jazyka, a novší – štátna samostatnosť. Uzákonenie oboch jazykov otvorilo cestu slovenským a macedónskym spisovateľom vytvárať v nich lyriku, epiku a drámu. Súčasne otvorilo cestu aj prekladateľom z oboch krajín. Tí svojou prácou umožnili opätovné zblíženie slovenskej a macedónskej kultúry. Taneského kniha prináša bibliografiu umeleckých a odborných textov slovenskej a macedónskej produkcie vytvorených za ostatné vyše polstoročie. Ako znalec oboch jazykov sa Taneski venuje úrovni prekladov macedónskych literárnych textov do slovenčiny a naopak. Mnohé z nich fundovane interpretuje, prináša nám svoj čitateľský zážitok z ich recepcie. Oboznamuje nás aj s čitateľskou odozvou slovenských básní, poviedok, noviel a románov v Macedónsku, rovnako sa venuje recepcii macedónskych básnických, prozaických a dramatických diel u nás.

Sledovali sme spolu niekoľko textov, ktoré nás v rámci minuloročnej literárnovednej úrody zaujali. Menovali sme len tie, ktoré sme prečítali. Bibliografiu tých, ku ktorým sme sa nedostali, prináša osobitý súpis Knižnej revue. Čo vyplýva z nášho zamyslenia? Slovenská literárna veda – to sú, priznajme si, často len texty, ktorých funkciou je zaplniť priestor v evidencii publikačnej činnosti, získať príplatok k mzde, alebo splniť kvantitatívne kritériá komisie pre získanie vyššieho akademického titulu. Našťastie, aj napriek množstvu tých autorov, ktorých prácu nepozná zrejme nikto okrem ich blízkych, ešte existujú aj viacerí jednotlivci schopní písať texty reagujúce na súčasné literárnovedné myslenie nielen u nás, ale najmä vo svete. Odborníci potrebujú na svoju prácu pokoj, ktorého sa im nedostáva. Aj preto sme nenatrafili na text, ktorý by zarezonoval vo svete. Bodaj by sme sa mýlili. Všetky nami zmienené práce sú napriek tomu sľubnou bázou budúceho výskumu. Ich kvalita je neraz kolísavá. To ale neznamená, že sa z nich nedozvieme niečo nové.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013