Próza 2009


Preberanie v kvantite
(Slovenská próza)

Alexander Halvoník

 

Alexander Halvoník

narodil sa 22. marca 1945 v Novej Bystrici. Venuje sa literárnej kritike a publicistike, prekladá z francúzštiny. V súčasnosti je riaditeľom Literárneho informačného centra.

V parafráze myšlienky Umberta Eca nachádzajúcej sa v tak mer päťstostránkovom bachante Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane sa dočítame: „Rukopisy, ktoré sa strácajú – to je jediná nádej. ...Každá kniha, ktorá bola napísaná a vydaná, sa stala bunkou neviditeľného supertela, metatela, obertela, arcitela, každá kniha, aj tá najlajdáckejšia najvykalkulovanejšia, najnaničhodnejšia, sa podieľala na živom organizme literatúry, na raste obrovského knižiska, ktoré neustále kynulo ako absurdne nafúknuté brucho, ako cesto, z ktorého nebude chlieb ani koláče, bude sa živiť svojím rastom, až kým nevybuchne. ...myšlienková energia, ktorá produkuje stále nové a nové knihy, raz vyústi do obrovskej explózie, ktorá rozmece našu Zem na márne kúsky. ...Koniec sveta bude sprevádzať erupcia slov, ktoré sa vyvalia z kníh, čo neustále pribúdajú!“

Je to naozaj tak. Knihy pribúdajú a pribúdajú, a s nimi police v knižniciach, butiky s knihami a pultíky kníhkupectiev sa menia na neprehľadné knižné megastory. Zanikajú skôr proroctvá o smrti knihy. Bez toho, aby sme si to jasne uvedomovali, príbehy, myšlienky a obrazy zo starých i nových kníh multiplikované a zužitočnené umením, médiami, internetom, komunikačnými sieťami, reklamou a všetkými možnými výdobytkami postindustriálnej civilizácie sa však nekontrolovane tlačia do nášho sveta a zaplavujú naše vedomie. Pribúdajú literárne súťaže, multimediálne literárne festivaly, prezentačné megashow, ktoré, kríza-nekríza, podporujú toto bujnenie napísaného slova. Exponent hospodárskeho rastu je určite menší ako exponent rastu knižného biznisu.

Už zbežný pohľad na produkciu uplynulého roka tieto tenden cie potvrdzuje. V próze vzrástol v porovnaní s minulým roku počet vydaných titulov na 132 (zvýšenie o 12 %). Keby sme počet titulov prerátali na strany, vyšlo by nám obdivuhodné číslo: okolo tridsaťtisíc strán. Takmer na dvojnásobok vzrástol počet vydaných románov spolu s ich rozsahovým objemom: 82 románov, z ktorých asi jedna tretina dosahuje rozsah od 300 do 600 strán. Román sa stal jednoznačne dominujúcim žánrom slovenskej prózy, pričom v ňom prevládajú rozprávačské prístupy (rozprávanie príbehov), čo má za následok uvoľnenie stavebných princípov a cielené či podvedomé napádanie klasických románových kánonov. Aj keď si kritika i čitatelia dlhodobo želali takúto situáciu, keď nastala, nevedia si s ňou rady: čítaním sa nestali oveľa poučenejší ani o vlastnej existenciálnej situácii, ani ich spoločenské či civilizačné vedomie nedostalo jednoznačnejšiu kvalitu, skôr naopak, sú často zaťahovaní do pseudoproblémov pohlcujúcich ich sebareflexívne kapacity. Po viedka (i novela), voľakedy skúšobný kamienok literárneho kumštu, sa stáva nevýnosnou záhradkou literárnych fanatikov a dostáva sa na okraj záujmu čitateľstva. V každom prípade špecializovaní odborníci nad rastúcou produkciou bezmocne krčia plecami alebo sa tvária akoby sa nič nedialo, pretože objem knižnej produkcie presahuje možnosti ich reflexívnej recepcie, čitatelia sú viacmenej odkázaní na ponuku priúzko zacielenej reklamy alebo na vlastné cesty prístupu k literatúre. Oba prístupy však vôbec nezaručujú, že v rámci knižnej nadprodukcie sa k nim dostane to najhodnotnejšie a že v záplave ponuky titulov a mien dokážu to najvývojaschopnejšie aj postihnúť a mentálne si osvojiť. Takže mnohé knihy sa jednoducho prepadnú do bezo dného koša odpadu a majú čoraz minimálnejšiu šancu, že ich z nezmerateľných hĺbok zabudnutia vytiahne nejaká šťastná konjunktúra, ktorá s odstupom času objaví ich nezbadané hodnoty. Rovnaký osud však môže postihnúť knihy, ktoré sú momentálne v kurze a sú možno hodnotnejšie ako iné. Ak k historickému výronu slovenskej prózy prirátame aj zvýšenie počtu titulov v poézii, detskej literatúre, literárnej kritike a najmä v oblasti medzižánrov, máme do činenia so skutočnou entropiou, ktorá má zaiste špecifické slovenské črty, hoci jej motorom bolo často doháňanie hendikepov tzv. vyspelejších kultúr a globalizačných výziev. Keď sa niektoré stratia, nič sa nestane: splnili si svoju úlohu a odišli, kam patria. V každom prípade je lepšie, že máme z čoho strácať, a preto zo strácania všeobecne netreba robiť drámu: rukopisy sa prestali strácať, aby sa mohli strácať knihy. Dramatickejšie však je, ak sa v bezhodnotovej entropii stratia knihy tvoriace rodinné striebro kultúry či národa. Veľké kultúry majú svoje talmudy, biblie či korány, ale skladajú sa z malých kultúr. A tie by mali ochraňovať svoje veľké knihy, ináč sa stratia v entropickom narastaní a ich ľudia sa spolu s nimi stanú ľahko manipulovateľnou entropiou. Aby to však mohli robiť, musia vedieť, ktoré sú to.

Čo nám zostalo

Ak by sme mali odolnosť voči kultúrnej entropii hodnotiť po dľa reedícií dávnejšie vydaných diel a novších výberov, nemáme dôvod na veľkú spokojnosť. Vyšlo ich niekoľko, ale rozhodne neveľa na to, aby sa slovenský čitateľ mohol spoľahnúť, že na knižných pultoch alebo aspoň v knižniciach nájde v primeranej konštelácii najvýznačnejších reprezentantov svojej literárnej kultúry, čo by malo byť pre kultúrny národ samozrejmé. Vlani vyšli výberové zväzky Jozefa Ignáca Bajzu  (Dielo),  Martina Kukučína  (Dom v stráni a iné prózy, oba Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, ďalej len ÚSL), vyšli diela Margity Figuli  (Mámivý dúšok, Matica slovenská; ďalej len s MS), Boženy Slančíkovej Timravy (Skúsenosti, MS), vyšiel Dominik Tatarka (Panna zázračnicaPrútené kreslá, Artforum). Zo žijúcich autorov si vydavatelia spomenuli na Jána Lenča (Odyseus, bronz a krv, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov – VSSS), Ladislava Ťažkého (Pivnica plná vlkov, VSSS), Bystríka Šikulu (Objatia mŕtvych otcov, Regent), z mladších autorov na Michala Hvoreckého  (Silný pocit čistoty, Marenčin PT). A tu treba prirátať aj výberovú Antológiu slovenskej prózy v zahraničí Medzi dvoma domovmi 2 (Literárne informačné centrum – Matica Slovenská – Združenie Slovákov žijúcich v zahraničí), prvé dielo mapujúce tvorbu slovenských enkláv v zahraničí v koordinátach slovenskej literatúry, ktorá však pre kvalitu tejto tvorby neveľmi podnecuje a formuje hodnotový obzor slovenskej literatúry.

Čiže tento spôsob kultúrneho vrstvenia nie veľmi funguje, hoci sa možno vydalo viac ako po iné roky. Keby sme si však položili otázku, ktoré diela vydané v posledných dvadsiatich rokoch (rok 2009 bol okrúhlym jubileom spoločenských zmien v roku 1989) sa trvalejšie uchovali v kultúrnej pamäti Slovákov ako nesporná hodnota, obávam sa, že by nastali dosť veľké rozpaky. Zaiste sa spomenú diela veľkej päťky (Rudolf Sloboda, Ján Johanides, Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ladislav Ballek), o ktorej je však známe, že svoju misiu plnila najmä v predprevratových časoch. Tí zasvätenejší by si možno spomenuli na Zjavenie Dušana Mitanu, Posledného koňa Pompejí Pavla Vilikovského, na Sedlákov Štefana Moravčíka, na univerzitnú trilógiu Stanislava Rakúsa, možno (ale s nostalgiou) na babylonské rieky Petra Pišťanka, možno na Samka Táleho Daniely Kapitáňovej, Silný pocit čistoty Michala Hvoreckého, možno na Maxima E. Matkina, Viliama Klimáčka, Antona Baláža, Ivana Koleniča, Václava Pankovčína, Milana Zelinku, Milku Zimkovú, Ľuba Dobrovodu, Petra Krištúfka, Uršuľu Kovalyk, Mareka Vadasa, Moniku Kompaníkovú, Janu Beňovú. Pritom každý rok konštatujeme, že vychádzali prinajmenšom pozoruhodné diela. Kam sa, dočerta, prepadli, ak boli pozoruhodné? A kto im to dovolil? Kde sú tí Macsovszkí, Taragelovia, Kollárovia, Ballovia, Horváthovia, Žuchové, Rumpliovia, Bilí a mnohí ďalší, čo rozdávali karty a v istých chvíľach rátali s nesmrteľnosťou? Prečo nie sú v hlavách čitateľov, prečo ich pamiatka bledne aj v mysliach kritikov a po uplynutí ochrannej doby sa samočinne deletuje, ak sa z času na čas neohlásia novými opusmi? Vieme, že „rukopisy sa strácajú“, ale hotové a význačné knihy by predsa len nemali len tak odchádzať do nenávratna. Už takmer dvadsať rokov nám hrozí, že nám tu ostane iba Táňa Keleová-Vasilková, keby ju neatakovali menej kuchynské, no o to ambicióznejšie kŕdle iných autoriek.

Ako sa nebáť žien

Aj uplynulý knižný rok potvrdil, že literatúra sa feminizuje. Možno si budeme musieť na to zvyknúť a trochu pozornejšie čítať množiace sa rady autoriek. Čo keď nová ženská produkcia prináša so sebou posolstvo o zmene skupenstva civilizácie, ktoré sme dosiaľ rozumovo nestrávili? Čo keď sa bojovná racionalita minulého tisícročia prechyľuje do materinského súladu s prírodou a budúce tisícročie bude mať celkom iné parametre ako to, v ktorom sa formovala moderná civilizácia? Literatúra už dávno nemá funkciu poučovať, vychovávať a byť svedomím doby, národa alebo jednotlivcov. A pretože je v nej možné všetko, čo nie je možné v skutočnosti, literárny proces sa diferencuje a pluralitne komplikuje. Nie každý potrebuje rovnako rozmýšľať a chápať, pociťovať a prežívať, pochybovať a utvrdzovať sa. Literatúra prosto reaguje na seba samu, ale sotva sa niekedy vytrhne zo súradníc existencie, ktorá kladie otázky a neodbytne si žiada odpovede. Odpoveďou literatúry je aj to, že momentálne niet odpovedí, aspoň nie takých, ktorým by všetci porozumeli a stotožnili sa s nimi. Tak je to aj v našej slovenskej entropii. Jednotlivé diela jedných presviedčajú, iných inervujú svojou klasickosťou, neukončenosťou, nesúladom so všeobecne prijatými konvenciami, alebo nadchýnajú svojou prostoduchosťou, svojou vyzývavosťou prežívať osudy iných a formovať svet podľa seba. Literatúra je však rafinovanejšia: vie, že sa dostane pod kožu aj tým, čo ju nečítajú, a že, aj keď už nie sú v móde ideológie, zmanipuluje si to, čo si potrebuje zmanipulovať. Literárny proces ako synergiu myšlienkových, umeleckých, hodnotových a mentálnych pulzácií, v ktorej sa svári dobro zo zlom, už nikto nie je schopný vnímať ako celok, a tým menej ho reflektovať ako hodnotový komplex. V našej literatúre si preto každý autor môže tvrdiť, že je najlepší, no len tí skutočne najlepší pripúšťajú možnosť, že budú stratení. Literatúra však vie, že sa nestratí. Preto je literárny proces aj na malom Slovensku taký mnohotvárny a neuchopiteľný vo všetkých dimenziách. Napriek tomu ho treba vnímať, keď už nie pre iné, tak preto, lebo je náš, vychádza z nás a vracia sa do nás. A kultúrni ľudia majú vedieť, z čoho sa skladá ich ekosystém.

Debuty s vývinovým potenciálom

Vari najväčším potešením minulého roka sú prozaické debuty. Našlo sa ich sedem a všetky sú nielen nádejné a talentované, ale  prinášajú aj čosi, čo sme v uplynulých rokoch tak často nezažívali: úsilie o jasnú výpoveď v starostlivo vystavanom tvare. Pritom sa v knižkách debutujúcich autorov nestráca spontaneita a moderná otvorenosť, ale ani filozofická či poznávacia zložitosť ľudskej situácie. Už nejde o provokácie inšpirované literatúrou, ale skôr o vlastný ponor do hĺbky moderného človeka, traumatizovaného stratou identity a cudzieho pre samého seba. Nonkonformita, ktorá bola v deväťdesiatych rokoch minulého a v prvom desaťročí tohto storočia uniformou, sa presmerovala na autenticitu. Autori svoj vnútorný svet nestavajú do nezmieriteľného rozporu s vonkajším ikonizovaným svetom, ale hľadajú skôr rovnováhu medzi subjektom a realitou vylúpnutou z virtuálnej hmloviny. V ich prózach sa oveľa viac ohmatávajú detaily reálneho sveta, ale čitateľnejšie sú aj prieniky do hĺbok ľudskej duše, ktoré nadobúdajú oveľa hmatateľnejšie, vecnejšie obrysy. Pritom možno ani tak nejde o zápas s vonkajším svetom ako o zápas s jeho virtualitou.

Ivana Dobrakovová sa predstavila dobre vygradovanou po viedkovou knižkou Prvá smrť v rodine (Marenčin PT) obsahujúcou až devätnásť poviedok (prvá laureátka Ceny Jána Johanidesa pre mladého autora). Už počet poviedok naznačuje, že jej zápas s neľahkými témami bude aj poctivým zápasom o literárny tvar. Neprekvapila len zrelou neodvodenou poetikou, ale aj hĺbkou svojho záberu do mentality súčasníka, či súčasnej ženy (i keď hrdinami jej poviedok sú aj muži), utkvelo pátrajúcej vo svojich pocitoch a hľadajúcej aspoň akýsi existenciálny zmier. Jej témy sa však nerozbiehajú do šírky, ale doslova sa zlievajú do hmatateľných, takmer reálnych detailov vytvárajúcich homogénnu literárnu realitu s možnosťami interpretácie. Príznačné je, že hrdinky či hrdinovia jej poviedok sú na rozdiel od klišé panujúceho v našej literatúre väčšmi viazaní na otcov ako na matky. Poviedky majú reálny základ, odohrávajú sa v rozličných krajinách, ale nech sú ich postavy kdekoľvek, všade je s nimi ich telo, z ktorého sa potrebujú vyslobodiť („Ranené zviera skuvíňa, lebo je uväznené v tele, z ktorého sa nemôže vyslobodiť“, píše sa v poviedke BellevueMarseille; alebo „...akoby celé moje telo bolo navyše“, nájdeme v poviedke Navyše). Postavy sa „oslobodzujú“ od tela halucinačným vytváraním paralelnej reality, z ktorej sa však opäť vracajú do tela. Spojenie tela a halucinácie či sna je však také organické, že spolu vytvára nedeliteľnú jednotu, z ktorej niet úniku (napr. poviedka Žiť s Petrom). Niektoré poviedky majú doslova hororovú kadenciu. Nechýba, prirodzene, ani sex, ani láska, ale aj ony tu pôsobia ako realita zrkadla, za ktorým sa dejú onakvejšie veci. Dobrakovová nerieši bytie svojich postáv ani sexom, ani láskou, ako sme boli zvyknutí, ale skôr presným pomenovaním. A to sa autorke darí väčšmi ako iným brázdiacim v podobných témach. Okrem toho z Dobrakovovej poviedok jasne cítiť sociálnosť, súcit s trpiacimi a postihnutými rovnakými civilizačnými traumami ako jej literárne postavy. Rozvíja tak líniu, ktorú svojou prózou Plán odprevádzania odštartovala Jana Beňová.

S podobným, hoci o čosi romanticky nadľahčenejším prístu pom sa stretávame v romániku o „mojej skurvenej generácii“ od autora, ktorý v minulom roku debutoval aj knižočkou deviatich salingerovských poviedok s názvom Cofee stories alebo Deň ako každý iný (Artforum). Príbehové podložie románu Niečo o orchideách (Artforum) redaktora časopisu Trend Pavla Sibylu sa síce nevyznačuje nejakými sujetotvornými objavmi, ale vcelku suverénne narába s napätím, podsvetím, dobrodružstvom, akčnosťou, hoci je o čomsi celkom inom. Jeho tridsaťročná rozprávačka z kopaníc hľadajúca šťastie v hlavnom meste má podobnú náturu ako Dobrakovovej postavy: hľadá v rámci možností, hoci je zasnívaná do takej miery, že sen o obchode s orchideami (rastliny, ktoré rastú tam, kde nikto nerastie a nikoho nechcú vytlačiť) a s láskou, ktorá nevie milovať, sa stáva životom, osudom i naplnením postavy. V šťavnatom až poetickom, ale maximálne vecnom rozprávaní odbočujúcom do retrospektív sa stretneme nielen s hrdinkiným otcom (!) a rodnou vieskou, ale aj s panoptikom bratislavských hľadačov šťastia, s undergroundom a jeho typickými postavami (niekedy s počernou pleťou) i s bežnými túžbami najobyčajnejších ľudí prežívajúcich v samote svoje absurdity v konfrontačnom dotyku so svetom plným falošného lesku. Sibyla je však presvedčivý práve v jazyku (vrátane slovglish), ktorý presnými zásahmi pomenúva existenciálne zložitosti a zmieruje postavy s ich osudmi. Hoci sa tu priveľmi sníva, reálne i minulé príbehy v spojení so snami tvoria svojráznu prozaickú realitu. Sibylov román pripomína dobré salingerovské časy, keď sa dalo o škaredých veciach rozprávať pekne a bola to navzdory tomu pravda. Pravda Sibylovho románu je pravdaže niekde inde: je pravdou tejto chvíle a ani nechce byť inou.

Za relatívnou neprehľadnosťou debutu Michaely Rosovej Hlava nehlava (KK Bagala) sa skrýva usporiadanosť: autorka vie, kde je jej domov, akú rozlohu má svet a koľko z neho zaberá rodná Senica, čo je v ňom dôležité a čo v ňom prekáža životu. Prúdy vedomia vo výpovediach dvoch postáv segmentovaných na kapitoly s objektivizačnými názvami sú však problematizujúcou analýzou vzťahov v rodine poznačenej neprítomnosťou otca. Je to však skôr analýza vychádzajúca z vecí než z pocitov, v ktorej do vzťahov medzi takmer incestuózne na sebe lipnúcimi dvojičkami (Samo a Dana) vstúpi samovražda cudzieho dievčaťa (Samovho) rozdeľujúceho toto spojenectvo v dobrom i zlom. Tajomstvo tejto samovraždy sa tiahne celým románom. Rozprávači sa vracajú do svojej detskej minulosti, prinavracajú si ju, rozmieňajú príbehy, ktoré zažili, na drobné mince radosti a sklamania, ale rovnako úpenlivo sledujú prítomnosť, hľadajúc v jej gestách neobjavené významy relevantné najmä pre ich vzťahy. Aj tu je hybnou silou rozprávačstva vôľa prekonať samotu, ktorá postihla celú rodinu, každého z jej členov ináč, samotu obrátenú jednosmerne do vnútra človeka a vyvolávajúcu až halucinačné pocity plodiace nezrozumiteľné a zlé príbehy. Je to intelektuálna próza v najlepšom slova zmysle. Jej hrdina (Samo) napríklad študuje hebrejčinu a Bibliu, a nikdy nie je isté, či pre jej zvrátené príbehy alebo jej bohorovnú vznešenosť, v ktorej platia iné pravdy. V Rosovej rozprávaniach sa nepsychologizuje, nefilozofuje, ale vníma, a poriadne košato. Napriek tomu je psychológia i filozofia určite za tým všetkým. Je pesimistická iba v prvom pláne („Bolo mi na zvracanie, ako zo všetkého, čo len trocha zaváňa optimizmom,“ hovorí jeden z rozprávačov). Na optimizmus je tu však celok rozprávania, pretože ak niekto chce rozprávať a vie to, nemôže to byť pesimistické. A Rosová, ocenená prémiou v súbehu Román 2006, chce i vie, i keď sa bude musieť potrápiť s výzvou, ako svoju prózu sprehľadniť a sujet urobiť transparentnejším.

Z radostnejších opojení sa zrejme zrodili knihy ďalších debu tantov. Autor Peter Šesták označil svoj úspešný román Nahá profesorka (Vydavateľstvo Slovart) za „súčasný literárny gýč“. Mohlo by to byť tak, keby autor nenaočkoval svoje texty sviežim jazykom, dobrým humorom a predsa aj akousi hlbšou ustaranosťou nad mentálnym stavom svojich súčasníkov. V prvej časti sleduje takpovediac po jednom dvadsať bývalých spolužiakov in vivo v prípravách na pomaturitný večierok, v druhej ich zhromaždí na stretnutie po desiatich rokoch. To by, pravdaže, nebolo nič nové, ale za neopakovateľné možno pokladať autorskú stratégiu narábania s množstvom postáv, brilantné slovné gagy, svižnú sujetovú dynamiku a výstižnú charakterotvorbu postáv, ktoré sa nemusia tváriť ani falošne, ani smiešne, ani hlúpo, lebo v autorovom podaní aj tak takto vypália, keďže, ako hovoria, „žijeme ako vieme“. A autor sa s nimi nad tým všetkým tolerantne smeje.

Gabriela Alexová, učiteľka popradského gymnázia a laureátka viacerých literárnych súťaží, použila v románe Trojka (Vyd. Slovart) podobnú sujetovú schému: tri ženy rozprávajú svoj príbeh. Keby šlo len o príbehy, možno by nebolo za čo autorku chváliť. Keby šlo len o námety o domácom násilí, očakávaní dieťaťa či tragike mileneckého vzťahu, tiež by to asi nestálo za reč. V tomto prípade však ide o príbehy s dušou načrtnuté autorkou s originálnym videním a s mimoriadnou schopnosťou prenik núť do utrápenej psychiky manželky či milenky. Autorka však našla spôsob, ako skĺbiť tri príbehy do súdržného celku a ako z nich urobiť výpoveď o veciach, ktoré ostávajú stále nepomenované, hoci hrozivo visia vo vzduchu našej doby. Nespornou prednosťou knihy je originálny jazyk, ktorý sa nebojí priamo pomenovať každé tabu, ktoré sa dostalo do objektívu rozprávania.

Debut Jozefa S. Hvišča Malinche (vlastným nákladom) je po kusom o využitie vedecko-fantastickej hyperboly na nastolenie vážnych problémov súčasnej civilizácie, v ktorej zlyháva najmä vzťah medzi mužom a ženou. Postava ženy Malinche z mexickej histórie je akýmsi mediátorom tých najľudskejších obsahov, ktoré autor prostredníctvom imaginatívnej korešpondencie medziplanetárnych letcov hľadajúcich alternatívnu planétu, kde sa ešte nedosiahla (ako na našej modrej planéte) nesmrteľnosť sprevádzaná zákazom rodenia, zasiela súčasným ľuďom ako posolstvo proti odcudzeniu a vyprázdňovaniu ľudských vzťahov. Román má svoje konštrukčné i štylistické slabiny, no filozofická nástojčivosť jeho výzvy normalizovať ľudské vzťahy je neprehliadnuteľná.

Sympatickou schopnosťou vidieť prostredníctvom drobných detailov hlbšie vzťahy medzi ľuďmi i jazykom oslobodeným od akejkoľvek klišéovitosti sa vyznačuje i kniha poetických poviedok debutantky Diany Mašlejovej Aj o vetre (Sofa).

Odkazy z hlbín 20. storočia

Nepochybne kontrastne s knihami nastupujúcej generácie pô sobia posledné prozaické výtvory najstarších prozaikov, v ktorých autori akoby zhŕňali plody svojej spisovateľskej aktivity. Pravdaže, hlavným hrdinom ich kníh je socializmus so svojimi defektmi a osobnými konfliktmi s mocou či režimom. Vo svojich svedectvách sa však usilujú presiahnuť generačné dejinné koordináty a svoju výpoveď smerujú do univerzálnejších polôh. A dosahujú to tak, že sa sústreďujú na výpovednosť konkrétnych faktov, postáv a príbehov na širšom historickom horizonte. V štruktúre ich románov je preto menej špekulácie, v myšlienkach sa oveľa viac ako sme navyknutí, šetrí ideológiou. To určite pridáva na sile posolstva ambiciózne nasmerovaného na budúce pokolenia. Máme tak do činenia s pomerne rozsiahlymi prózami, v ktorých ľudská múdrosť vzdoruje politike, ideológii a konjunkturálnym požiadavkám, ale sama sa ponúka ako výzva politike i establishmentom.

Ján Rozner (1922 – 2006) patril v päťdesiatych a šesťdesia tych rokoch ku generačným kritikom. V roku 1976 emigroval do Nemecka. Bol manželom významnej prekladateľky Zory Jesenskej. Jej smrť v roku 1972 a pohreb v Martine, ktorý sa mal stať protirežimovou manifestáciou, boli zrejme pre Roznera, už v období jeho literárnokritického zenitu koketujúceho s beletriou, neodolateľným podnetom na napísanie románu Sedem dní do pohrebu (Marenčin PT). Román prvý raz uzrel svetlo sveta v minulom roku s predslovom Vladimíra Petríka, a uzatvára ho skrátená esej Zory Jesenskej z roku 1962 o kultúrnom význame mesta Martin. Je svedomitou sebareflexiou autora, ktorý bol spolu s manželkou objektom neprestajnej šikany a podozrení vtedajšieho režimu. Vďaka svojej vecnosti, konkrétnosti a úzkostlivej faktografickej dokumentárnosti o prežívaní ťažkého obdobia konsolidácie po okupácii Československa spojeneckými vojskami Varšavskej zmluvy v spojení so štylistickou bravúrou a kompozičnou zručnosťou je však Roznerova kniha i suverénnym umeleckým dielom. V siedmich dňoch čakania na pohreb sa neskrývane autobiografický hrdina románu zamýšľa nad sebou a svojím spolužitím so zosnulou, ale do jeho objektívu cez konkrétne fakty vstupuje nielen vzťah týchto dvoch intelektuálov, ale aj atmosféra doby, ktorú vedno prežili. Jeho reflexia však s nebývalou presvedčivosťou rozkrýva skôr bezmocnosť človeka v totalite, než by robila zo svojho protagonistu nejakého extra hrdinu. V románe prakticky nie sú vymyslené postavy ani deje, všetci účinkujúci sa uvádzajú pravými menami (vrátane politikov a spisovateľov), veľmi starostlivo je tu spracovaná aj topografia Bratislavy i Martina v kultúrnych súradniciach týchto miest. I keď sám autor priznáva, že „čosi v ňom manipuluje to, na čo spomína“, v románe jasne vidieť, že sa tejto samomanipulácii statočne ubránil, a len tomu, čo vypadlo z jeho pamäti, sa dostalo beletristického tmelu navyše. Dokumentárnosť románu zvýrazňuje i fotodokumentačný materiál, ktorý je súčasťou knihy. Román svojou dokumentárnosťou i svojou prozaickou koncíznosťou patrí k najlepším výkonom modernej slovenskej prózy.

Ladislav Ťažký koncipuje svoj odkaz literatúre a spoločnosti ako trilógiu. Jej prvý diel s názvom Porazení víťazi  /po tretej Zádušnej vojne Kniha prvá: Matúš/ (MS) nikoho nenechá na pochybách, že v jeho prípade ide nielen o veľký talent slovenskej povojnovej literatúry, ale aj o osobnosť, ktorej skúsenosť nesmie byť pre slovenské kontexty zanedbateľná. Kniha je zostavená z dvadsiatich dvoch próz rôzneho žánrového smerovania – od malého románu po publicistickú glosu. Jednotlivé prózy spája postava Matúša Zraza (hrdina z významného románu Evanjelium čatára Matúša), ktorá tu reprezentuje samého autora. Život postavy sa začína po druhej svetovej vojne (tam skončil vojnový Matúš Zraz) a pokračuje v prevažne príbehových prózach cez všetky obdobia povojnových slovenských dejín až do súčasnosti, pričom azda najbolestivejšou štáciou sú roky spojeneckej okupácie. Ani na okamih Ťažký nezabudne na svoje čiernobaločanstvo, ktoré poskytuje autorovi či jeho beletrizovanej podobe základnú postať na hodnotenie svojej životnej púte i na hodnotové nazeranie na toponymy jeho bytia zneisteného nespravodlivými dejinami. Prvá polovica knihy (do roku 1968) má vecný charakter a prózy v nej sú postavané na robustnom rozprávačstve, aké poznáme z najlepších Ťažkého diel. V druhej polovici (po roku 1968) sa stavba próz postupne uvoľňuje, v jednotlivých prózach pribúda publicistiky a moralizátorského pátosu, ktorý vyúsťuje až do prorocky mienených gnóm („Boj o prežitie človeka na Zemi vstupuje do finále.“). Svet cez zrazovskú optiku tu vonkoncom nevyzerá optimisticky („Srdcom Matúšovej Duše bola ČESŤ. Ale zomrel od žiaľu.“). A rovnakou skepsou završuje svoju knihu záverečným pées aj za postavu neprezlečený autor: „Ja som ako kronikár Matúšovho života skončil svoju prezenčnú službu. Odchádzam do zálohy. Už sa s ním nestretnem... Zomrel ako porazený víťaz vo večne trvajúcej vojne dobra proti zlu.“ Kniha je napriek takémuto epitafu spoľahlivým sprievodcom spisovateľským osudom 20. storočia. Nové pokolenia by jej práve preto mohli venovať trochu pozornosti.

Aj najnovšia veľkokniha Antona Hykischa, príslušníka Generácie ’56, s ironickým názvom Rozkoše dávnych čias (MS), kto rá bola dekorovaná Cenou LF za pôvodnú literárnu tvorbu, je akýmsi generačným účtovaním. Prejavuje sa to nielen v románovej štruktúre, ale aj v spôsobe tematizovania historicity. Pokiaľ ide o románovú štruktúru, aj Hykisch v podstate rozčlenil sujet na niekoľko románových segmentov: pred a po roku 1968, pred a po druhej svetovej vojne. Pravda, Hykischova periodizácia témy má oveľa zložitejšie štruktúrovanie (11 častí) ako Ťažkého, no aj tak je z nej zjavné, že slovenská próza, vrátane Hykischa, má takýto prístup súvisiaci s politicky motivovaným tabuizovaním tém jednoducho v génoch a nemožno ho tak ľahko prekonať. Lenže bez odtabuizovania tejto genetickej inhibície sa sotva možno prepracovať k naozaj pravdivej románovej historicite. Vyzerá to tak, že nasledovaniahodný pokus Pavla Rankova (Stalo sa prvého septembra), ktorý orientoval radenie príbehu hlavných hrdinov odohrávajúceho sa v rôznych „epochách“ v neúhybnej postupnosti podľa konkrétnych rokov, inšpiroval aj Hykischa: periodizácia jeho témy je označená konkrétnymi rokmi, resp. rozpätiami rokov (napr. 1953 – 1959). Práve preto nemáme najlepší dojem z toho, že Hykisch do románu zaradil coburgovskú tému (pozri jeho predchádzajúci román Spomeň si na cára) s celou jej rodokmeňovou absurditou i hykischovskou rodáckou príchylnosťou k nej. A navyše akosi protekčne tu na ňu neplatí ani sympatické ironické garde naz načené názvom románu. Práve ona tak trocha vychyľuje postavu spisovateľa-generačného hovorcu Andyho Hybeša z jeho role a pôsobí skôr ako exkluzivita než ako nositeľka bytostnejších obsahov. K tomu prispieva i nemenej problematické rámcovanie generačnej výpovede hrdinovým pobytom v Indii s takmer cestopisnými vložkami a s predznačenou generačnou veštbou i exponovanou slovensko-českou roztržkou, ktoré pripomína skôr autorský výpredaj tém než ústrojný románový inštrument. Hykisch sa síce usiluje, najmä v častiach o socializme, dobovými reáliami skonkrétniť fakticitu príbehu dokonca aj humornými vložkami z čias budovateľského nadšenia či pookupačnej konsolidácie, ale nepodarilo sa mu to ani tak, ako sa to voľakedy podarilo A. Balážovi (Kronika šťastných zajtrajškov). Previazanosť oboch rovín prízračnými postavami Toho pána v kúte a Tej dámy v kúte je síce pochopiteľný autorský vynález, ale sotva nahradí absenciu skutočných väzieb medzi tematickými plánmi jeho prózy. Hykisch síce rezignoval na ideologické schémy, no náhrada za ne v podobe konkrétnosti (napr. roznerovskej) neprišla. V zhode s Ťažkým sa i jeho románové posolstvo končí moralizátorským odkazom vnukovi: „ ...musíš sa stať obrancom našej vymierajúcej civilizácie.“ Jeho skúsenosť je určite plnšia než jeho najnovší román.

Svojráznu formu zúčtovania so životom si vybral lekár s do brodružným životným príbehom, trenčiansky rodák žijúci v Salzburgu Ivo Engler. Jeho „eroticko-didaktický“ román Zákon bordelu (VSSS) popreplietaný citátmi kadejakých celebrít je sledom príbehov prostitútok spojených autobiograficky vyzerajúcou postavou fotografa, novodobého Casanovu Nikiho. Príbehy chvíľami pripomínajú obskúrnu pornografiu, chvíľami výron letitej fantázie, chvíľami vážne posolstvo s mystickou príchuťou o ženách, súčasnom skazenom svete a jeho bezperspektívnosti. Chvíľami ako urputná obrana žien a ich práva na materstvo, chvíľami ako jóbovské zatracovanie žien pre ich náchylnosť k prepychu a blahobytu. V každom prípade: takúto opovážlivosť sme v slovenskej literatúre ešte nemali.

Román s ambíciou stať sa

Takmer päťstostránkový opus Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane (Kalligram) je prazvláštna kniha. Je knihou, ktorá sa len stane, ale súčasne je knihou, ktorá sa už stala. Len tak akoby mimochodom sa plavne vznáša na relatívne pokojných hladinách slovenskej literatúry a zatiaľ málokto vie, že môže vybuchnúť. Pokiaľ viem, tí, čo ju začali čítať, ju nedočítali, tí, čo ju ešte nezačali ani čítať, ju možno ani neprečítajú, netušiac, že je to zázrak, ktorý patrí do ich knižníc, o čom sa pravdepodobne ani nikdy nedozvedia. Ale aj my, čo sme v dnešných hektických dňoch ako-tak knižisko prečítali, si pravdepodobne budeme musieť, ak chceme naisto vedieť, o čo ide, siahnuť po pomôckach, ktoré nám láskavý a prezieravý autor porichtoval na konci knihy. Nájdeme tam: portréty autorov mott každej kapitoly; zoznam postáv knihy (kurzívou sú uvedení štyria rozprávači, z toho jedna žena, a po nich nasleduje 44 ďalších postáv s nádherne exotickými menami); štruktúru príbehov knihy (je ich 44, z toho 4 vyčiernené sú o meste (Bratislave), štyri vyšedivené o rozprávačoch); grafickú štruktúru rozprávania o Fictusovi (najhlavnejšom rozprávačovi) s rozvrhom ročných období a dejov; zoznam rozprávaní z Tisíc a jednej noci na XX-ich stranách, prerušovaný grafickými náčrtmi a harmonogramami niektorých postáv, grafikou starého bratislavského hradu, fotkou náhrobných kameňov na Slavíne, kresbou anglického ilustrátora Alice v Zázračne a Zazrkadlí Tenniela, fotografiou vlastivedného pracovníka Ovídia Fausta, zábermi do interiérov autorovho pracovného priestoru, obrazom bratislavského väzňa z Osvienčimu Adolfa Frankla, plánikom Bratislavy v tvare stareny s chobotím nosom, erbom obce Starina nemajúcej nič spoločné so Starinou z románu. A na začiatku knihy, hneď po citáte z Tisíc a jednej noci („Keby sa to ihlou vpísalo do kútikov očí...“) je autorský incipit, ktorý okrem iného hovorí: „Autor tejto knihy je presvedčený, že spisovateľ má vytvárať novú realitu, a tak postupoval aj pri  písaní tejto knihy. ...udalosti a deje na ne sa viažuce sú dielom rozprávačskej imaginácie.“ Toľko zoznam autorových dodatkov. Stačí alebo nestačí? Môžeme z neho vyčítať štruktúru knihy i postupy, ktorých sa autor pri jej písaní dopustil. Na základe toho si môžeme myslieť, že ide o recesistické dielo, ktorého úlohou je čitateľa napáliť. Môžeme, ale už po prečítaní pár strán môžeme zistiť, že ide o obdivuhodný rozprávačský výkon majstra, ktorého zmyslom je povedať literatúre všetko, čo jej patrí, teda aj to, že je zbytočná, nebezpečná a zákerná, že mätie ľudské bytie. Ale vzápätí sa môžeme pri našej inteligencii dať autorom veľmi ľahko presvedčiť, že aj napriek tomu, že literatúra je nová realita, nemôže existovať bez onoho biedneho ľudského bytia, ktoré ju potrebuje, lebo ľudské bytie bez nej môže byť sotva bytím. Veď keď sa v takom rozprávačskom kaleidoskope premelie takmer všetko, čím žije dnešný človek, vrátane káuz a kauzičiek malého štátu s malým národom, vrátane sociologicky presne utrafených retroanalýz, diagnóz a prognóz, vrátane civilizačných trendov prúdiacich v mládeži a cez mládež, vrátane módnych a filozofických smerovaní, vrátane hudobných štýlov a grafity, ktoré sme sotva zachytili, tak nám asi nezostane iné, ako skloniť sa pred autorovou trúfalou odvahou i schopnosťou skĺbiť zázračnými rozprávačskými fígľami toľko neskĺbiteľných vecí nepomenovane sa túlajúcich po našom malom vesmíre. A to sme sa ešte nedostali k poézii a kráse, k farebnosti a jemnému tónovaniu, k citu pre mieru a k mieram pre cit, s ktorými to všetko Hevier robí, ani k zmyslu pre humor a rozšafnej radosti z tvorenia, ktorú zrejme spolu s ním prežívame pri čítaní jeho výmyslov, čo sa raz možno naozaj stanú realitou.

Takže Hevierov román je dielom nesporne vysokého kumštu a gargantuovskej kreativity. Je výslednicou dlhého experimentovania a pokusníctva v slovenskej próze. Som presvedčený, že je aj skúšobným kameňom nových literárnych koncepcií, ktoré slovenská literatúra nepochybne potrebuje a pomaly sa k nim prepracúva.

Román ako normatívny úzus

Hovoriť o románe môže niekomu pripadať nenáležité, ba bez obsažné. Románom sa dnes označuje všetko väčšie a zložitejšie, lebo je jasné, že tento kráľovský literárny žáner postmoderným zneisťovaním definitívne stratil svoj status poznávacej simulácie skutočnosti s viac-menej presnými zákonitosťami odvodenými od jeho rozprávačského princípu. Za román sa pokladá rovnako mimoriadne zložitá štruktúra Mitanovho Zjavenia ako bezobsažný príbeh Evy Urbaníkovej. Ak u nás nastala takmer epidemická románová situácia, je to najmä vďaka rozporu, že človek potrebuje o sebe vedieť viac, ako je sám schopný pochopiť, ale pre nedostatok iných ponúk je v tej istej chvíli ochotný pristúpiť aj na ponuku, ktorá simuluje pochopenie a často si ho zamieňa s vynucovaním stotožnenia. Túžime vlastne po starých dobrých románoch, ale konzumujeme ich treťotriedne odvary. A tie vie naservírovať hocikto, kto čosi prežil alebo si vysníval, a nie je taký negramotný, aby to nevedel hodiť na papier.

Písať román dnes už preto nemusí osvietený autor, ale môže ho napísať hocikto, trebárs aj Slovensko. To sa aj stalo v románovej akcii Slovensko píše román. Aj sa napísalo. Román sa volá Minulosť ťa dostane a vyšiel najprv na internete, potom i vo vydavateľstve Evitapress. Má dvanásť autorov, ale do akcie sa vraj zapojilo až tristo potenciálnych románopiscov. Ej bisťu, bude čo strácať. Plodom iného „románového“ projektu bola kniha s CD s názvom Miniromány (Artforum). Malo trocha recesistický charakter, ale v jeho rodnom liste bolo čosi diametrálne iné ako v prvom prípade. V útlej knižke v zostavovateľskej réžii Patrika Orieška a Viktora Suchého nájdeme sedemnásť dôveryhodných mien (napr. G. D. Alexová, J. Kollár, D. Hevier, M. Kopcsay, K. D. Horváth, V. Balla, P. Krištúfek, J. Juráňová, L. Kerata, M. Rosová, S. Lavrík), ktoré o románe rukolapne vedia svoje. Urobili si z románu tak trochu vrtuľku, ale zároveň odkázali sami sebe i ostatným, že kto chce písať romány, musí si ctiť ro mánovú legislatívu. A jej prvým pravidlom je, že román robí z neviditeľného a zložitého komunikovateľné a transparentné. Druhým, že kde nič nie je, tam nepomôže ani príbeh.

Vari najspoľahlivejším kritériom kvality románovej tvorby je Pavel Vilikovský. Aj on sa už dostal do štádia, keď pokušenie písať romány je menšie ako písať vlastný životopis. Rozdiel je len v tom, že nezačína od životopisných faktov od narodenia po starobu, od začiatku príbehu po koniec, ale začína od témy zla, ktorú pred dvadsiatimi rokmi úspešne načal románom Večne je zelený... a ktorá je preňho spolu s človečou osamelosťou dominantnou generačnou skúsenosťou. Kým autor dospeje k románovému vyvrcholeniu, teda, že zlo je v každom jednotlivcovi – pretože je ako každý iný: zlý, sebecký, nevedomý, pretože sa bojí, zrádza a kradne, alebo preto, že príliš verí alebo neverí, alebo chce byť lepší ako ostatní – preverí množstvo príbehov a vyberie si z nich tie najpotenciálnejšie. Nositeľmi v jeho románe sú preto subjekty, ktorých motivačnú epistému nemožno spoznať, možno ju len nedôveryhodne opísať. Dôveryhodnejšie je pokúšať sa písaním zrekonštruovať seba samého, príbeh vlastnej osamelosti. Lenže aký už príbeh možno napísať v osamelosti o osamelosti? Takto filozoficky nasvietená téma zla sa hadí celou románovou štruktúrou a všetkými jej vymyslenými príbehmi. Románová téma v knihe Vlastný životopis zla (Kalligram) sa Vilikovskému, podobne ako Ťažkému a Hykischovi, rozpadla na dva segmenty pomenované po kafkovsky Krátka extrémna osamelosť Jozefa K. a Dlhá extrémna osamelosť Márie M. V prvom povojnového utečenca štátna bezpečnosť prinavráti do vlasti, zmení mu identitu a prinúti ho udávať, vydierajúc ho jeho unesenou rodinou, až kým sám nenávratne nezmizne spomedzi ľudí priam ritualizovanou samovraždou stigmatizovanou poznaním, že sám je schopný rovnakého zla ako tí, ktorých pokladal za stelesnenie zla. V druhej sa učiteľský dôchodca, z ktorého sa postupne vykľúva syn unesený pred polstoročím, rozhodne pátrať po dávno premlčanom zločine rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve motivovanom podobnou extrémnou osamelosťou bezvýznamnej ženy, ktorá taktiež zmizne zo sveta, vôbec sa neunúvajúceho zisťovať motivácie jej zločinu, ani jej zmiznutia.

Postavami Vilikovského románu sú teda stratení ľudia, ľudia s odcudzenou identitou, existencie, ktorých strata nikoho nezabolí. Postavy sú vytvorené samé zo seba, ale nezriedka pripomínajú autora, ktorý akoby nimi vpisoval do vlastného tela svoj vlastný životopis extrémnej osamelosti v storočí plnom historických dejov a činorodého hmýrenia falošne bľabotajúcom o vznešených ideách a humanistických premenách. Ako prozaik sa preto pýta, prečo to tak musí byť, a prečo to nie je inak. Naliehavosť tejto otázky je však naliehavosťou videnia pravdy, ktorá bola odjakživa obsesiou románu. Vilikovského román je aj o tom, ako sa zmocniť tejto prostej, ale ťažkej pravdy. Nástrojmi jeho prozaického poznávania sú aj v tejto knihe detektívne postupy, esej, dokument (napr. decentná, ale zásadná ironizácia dobráckej a romantickej povahy vojnového zločinca Goebelsa zachytenej v jeho denníkoch), ale najmä racionalistická irónia, ktorá niekedy pripadá ako zvláštny humor, inokedy ako mrazivé odhalenie, ale je to vždy len irónia nie nepodobná tej, ktorá dala kafkovským dielam punc nesmrteľnosti. Preto je jeho románová kniha koncipovaná ako fragmentárny, štýlovo rôznorodý celok.

Vilikovského možno, pravdaže, interpretovať aj politicky. Takáto interpretácia však zostane vždy zúžená, lebo jeho cesta vedie ponad režimy, ktoré sú len inštitucionálnym stelesnením ľudského zla. Aj tento román môže pripadať chladný a prekonštruovaný, ale ak si spomenieme, že predmetom Vilikovského prozaického výskumu bola od počiatkov aj citovosť, niet veľmi o čom diskutovať.

Výrazná inakosť románu Borisa Filana Klimtov bozk (Vyd. Slovart) v pomere k slovenského literárnemu kontextu nespočíva len v jeho občas predimenzovanom rozprávačskom gurmánstve. Spočíva skôr v celkovom ladení príbehu lásky kontrastnej dvojice hrdinov a jeho prirodzenom vkomponovaní do postáv.

Je totiž evidentné, že Filan mal v úmysle napísať generačný román, resp. román o povojnovej generácii, ktorá zažila naplno slasti i strasti socialistickej epochy. Mohol si pomôcť ideológiou, či už takou alebo onakou, ktorá by dala románovému projektu vyznenie prijateľné pre niektoré alebo nebodaj aj pre všetky strany. Filan však ide svojou cestou a tá je vystavaná z konkrétnych detailov s vlastným obsahom, vlastným šarmom i humorom, ale rozhodne nie sú ideologické. Filan dokonca ani najostrejší rozpor svojej doby – eštebáctvo kontra disidentstvo – nevidí ideologicky, ale skôr v detailných konkrétnostiach: hlavných hrdinov napriek ich faktickej príslušnosti k antagonistickým vrstvám spojí láska budovaná takmer s tantrickou trpezlivosťou. Každá z postáv mileneckého páru žije svoj príbeh podobajúci sa príbehu Petra a Lucie ako vlastnú životnú nevyhnutnosť, nie ako režimom zbabraný osud. Filanova hrdinka, skomponovaná zo všetkých socialistických blenov, je jednoznačná ako krištáľ, je to predčasne dospelé dieťa nesúce pred sebou svoju dôstojnosť ako emblém ľudskosti, ktorú nemožno za nijakých okolností stratiť. A ani jeho hrdina nie je iný: hrá svoj konkrétny basketbal, pozerá cez škáru v plote na konkrétne krásne prezliekajúce sa dievčatá, ale je čistý vo svojej dravej vitalite. Napriek tomu sa dá bez obáv povedať, že silnejšiu a vnútorne zdôvodnenejšiu kritiku „bývalého režimu“ sme tu ešte nemali. Kritická rozhľadenosť, nesnobská kultúra, rozprávačská erudícia i sila autorského názoru sa sublimujú v osobnom príbehu autentickou pamäťou, ktoré vždy zostane jeho výsostným vlastníctvom napriek vysokej schopnosti zovšeobecňovať. Filan sa nezľakol subjektu, suverénne vidí do jeho temnôt, ale vidí aj svetlo vyžarujúce z ľudskej neopakovateľnosti, a hlavne – nemá strach z „nehotovosti“ sveta. Filanov román je preto výzvou na obnovenenie čistej epiky, naplnenej nevirtuálnymi ľudskými obsahmi. Či a ako sa táto výzva naplní, ukáže čas.

Boris Filan je autorom rozprávačského dobrodružstva s názvom Dole vodou: Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami  (Ikar). Je to bujarý cestopis s darom vidieť cudzí detail vo vlastnom oku.

Román Petra Šuleja História (KK Bagala) sa reálne odohráva takpovediac v dvoch epochách. Jedna sa končí a druhá začína, na prvú sa spomína, druhá sa tvorí a projektuje, pričom aj táto projekcia má overiteľne autobiografický základ. Nedalo by veľkú námahu identifikovať za menami bohémskych románových priateľov mená reálnych protagonistov „histórie“. „História“ sa odohráva najmä v slovenských metropolách (Košice, B. Bystrica, Bratislava) s beatnickými výpadmi do sveta. Druhú vrstvu „reality“ okrem účinkujúcich postáv predstavujú spoločenské a politické reálie, módne trendy a celá tá atmosféra bujnejúca odnožami rocku, popu, reklamy, drog, alkoholu, sexu, mediálnej manipulácie a sieťovania. Do tohto „životopisného“ základu vstupujú odkazy na literatúru, spisovateľov a umelcov, pričom je príznačné, že v priaznivých súvislostiach sa tu ocitnú slovenskí klasici, ako G. K. Zechenter-Laskomerský, J. Kráľ či J. Fándly. Túto líniu autor zapĺňa zemitým rozprávačstvom, v ktorom je nápadná humorná a ironická dikcia sprevádzaná ostrým kriticizmom (pochopiteľne, veď ide o socializmus a jeho dietky), no zmysel rozprávania je v podstate vážny (tiež pochopiteľne, lebo ide o hľadanie „histórie“ skladajúcej sa z identity jednotlivých postáv). Román je rozčlenený na segmenty zodpovedajúce aspektom jednotlivých postáv, medzi ktoré sa včleňujú ďalšie segmenty (intermezzá, kompendiá). Je tak trocha aj vytriezvievaním zo vzbúreneckej romantiky socializmu, virtuálnych hier a počítačových manipulácií.

Zostril sa tón výpovede Máriusa Kopcsaya, to je základné konštatovanie v súvislosti s jeho prózou Medvedia skala – Recenzia na knihu Cesta do nekonečna a späť (Kalligram). Kafkovský nepraktický hrdina si ide riešiť život štúdiom najmodernejšej fyziky a kozmológie, aby azda zabudol na otravný svet plný praktických zákerností. Či sa mu to fantazírovanie v príšerne polofantazijnej skutočnosti podarilo, to sa z knižky nedalo prečítať. Zdá sa však, že sa chytil do ešte rafinovanejšej než bol  doteraz.

V románe Posadnutosť (Herial) rozvinul Jozef Heriban filozofickú polohu svojho posledného románu Intimita vlkov do polohy naozajstnej meditácie o potrebe lásky. Jeho učiteľmi sa ešte väčšmi ako v predchádzajúcich prózach stávajú egyptskí bohovia a antickí hrdinovia, no v zásade ostáva na pevnej pôde svojho noblesného štýlu s neomylnou jemnosťou zachytávajúceho krásy i ošklivosti života.

Jeden z najlepších poviedkarov v slovenskej literatúre Július Balco sa naposledy prezentoval poviedkovou knižkou Diablova trofej, ktorá sa stala východiskovým materiálom pre román Žlté ruže (Regent). Poviedkové motívy tu dostávajú nové rozmery s podstatne bohatším významovým portfóliom. Prvá časť románu sa odohráva z veľkej časti v tajomnom prostredí kaštieľa v nemeckej zapadnutej „obci“, druhá časť, o nič menej mysteriózna, v prostredí akejsi „prekliatej“ horárne na Slovensku. Hlavnou postavou je jasnovidec, ktorý reálne praktikuje svoju funkciu, ale sám prežíva osobnú krízu, keď sa z jeho jasnovidectva spojeného s reálnym prežívaním vlastného príbehu stane existenciálna „záhada“, veľké, nikomu, ani jemu samému, nedostupné „tajomstvo“. V obidvoch častiach sa dejú veci, ktoré jasnovidca vykoľajujú z pôžitkárskeho konzumovania a ktoré otvárajú množstvo existenčných otázok, vyúsťujúcich do istoty, že všetko, čo sa v živote stane, sa možno ani nestalo, a naopak, všetko, čo sa možno nestalo, je skutočnejšie, akoby sa bolo stalo. V oboch častiach k tejto istote prispejú ženy – nevyspytateľné, nepredvídateľné, vášnivo sa oddávajúce a rovnako vášnivo požadujúce všetko, nemilosrdne sa riadiace akýmsi božským, pre chlapského smrteľníka (hoci aj jasnovidca) nezrozumiteľným inštinktom, ktorý na jednej strane rozkladá bezproblémový existenčný blahobyt, na druhej strane sa usiluje o akýsi nový poriadok, nový svet, nové hierarchie, nové usporiadanie ľudských vecí. Obidve časti sú vystužené silnými príbehmi vášne, lásky a tajomstva. Figurujú v nich prekrásne opísané reálie, postavy v sebe skrývajú naozajstné ľudské drámy, ale do ich roztočeného kolesa pribúda čoraz viac iracionálna, aby napokon vyústili do v podstate pokojného filozofického bezváhového stavu. Balco s obdivuhodnou bravúrou zvláda práve toto prepájanie reality s iracionalitou a ukazuje sa, že práve ono je nositeľom „posolstva“, ktoré sa nedá vyložiť ani racionalitou, ani jej opakom, ale len umeleckým spojením oboch. Každá dôkladne vycizelovaná veta Balcových textov práve k tomu vedie svojho čitateľa.

Mikuláš Kočan, autor mnohých divadelných hier a jedného románu, zaiskril názvom románu Totalita, moja láska (MS). Skrýva sa však za ním „generačné“ kultivované rozprávanie o mladých časoch päť rokov po Nežnej, keď sa účastníkom jubilejného pomaturitného stretnutia zmenili nielen fyziognómie, ale aj názory. Hlavný hrdina však v tejto chvíli väčšmi spomína na lásku k triednej učiteľke ako na nelásku k triednemu nepriateľovi. Je to jeho spôsob, ako sa nespreneveriť vlastnému životu.

Románová konštrukcia Pavla „Hiraxa“ Baričáka Kým nás láska nerozdelí: Nachádzania  (HladoHlas) je druhou časťou románu (prvá Hľadania)Undergroundový hrdina Xiastro v ňom širokým oblúkmi rozpráva svoj svetobežnícky príbeh, v ktorom mu umierali tie najväčšie lásky, ale ani to mu nevzalo bujarú chuť do života. V rozprávaní sa hrdina nebojí naivity, nebojí sa siláctva ani sentimentality. Je to fakt svojrázny hrdina našich čias, ktorý sa stal vyhľadávanou dávkou internetových blogerov a čitateľov, čo majú radi neformálnosť, humor a ľahké čítanie.

Aj dramatik, básnik a poviedkar Laco Kerata sa dočkal svojho románového debutu. Volá sa Zlý herec (KK Bagala) a odohráva sa v prostredí dabingových hercov, kde rozvedený zborový herec Timotej Vták prežíva svoje neduživé dni otca jedinej dcéry. Okrem trocha teatrálnej burlesky sa však v segmentovanom románe nestane nič také, čo by sa mohlo pokladať za prozaickú výhru.

Svojím politickým románom Milenka pána prezidenta (Ediposs) nepresvedčila ani Gaba Belanová. Jej prístup k formovaniu postáv i rozvíjaniu príbehu priveľmi trpí novinárčinou, ktorá vie kvôli vlastnej faktografickej pravde obetovať umeleckú, čím jej kriticky nasmerovaný príbeh stráca zo svojej životnosti.

Naturalistická spoveď dvanástich žien bývajúcich v jednom pa neláku sa stala námetom pre román Vladimíry Komorovskej Papendeklová idylka (VSSS), v ktorom sa autorka drsným štýlom vyrovnáva nenávisťou, intrigami a vulgárnosťou. Denisa Fulmeková v románe Topánky z papiera (Ikar) zas stavila na strednovrstevnú slušnosť a na decentné románové zápletky. Ani v jednom prípade však autorky neprekročili rubikon svojho talentu. Oveľa výdatnejšie plody svojho prozatérstva môže zbierať Veronika Šikulová, ktorá v svojich subtílnych impresívnych textoch s názvom Domček jedným ťahom (Vyd. Slovart), pospájaných dievčenskou postavou s „koreňmi“ variuje tému bratislavsko-modranského dvojdomova, ktorého súčasťou bol aj otec Vincent. V Šikulovej próze niet veľkých ideí, sú tam len presné motivické vpichy, ktoré niekedy bolia, niekedy z nich rastú ruže.

Pomerne hrubý román napísal aj Ľudovít Petraško. Autor ne skrýval, že chcel napísať rodovú kroniku. Aj napísal: jedna línia siaha do Kanady, druhá sa plahočí v domácich mútnych vodách. Román Lanské snehy (Pectus) čerpá zo „spomienok cudzích aj vlastných, z dobovej tlače aj spisov štátnej bezpečnosti,“ oznamuje prebal. Figurujú v ňom všetky relevantné historické udalosti, len človečiny je tam akosi pomenej.

Exotikou zaváňa druhá kniha vynikajúceho rómskeho rozprá vača Ľudovíta Didiho Cigánkina veštba. Nie je to však zďaleka len exotika, ktorá dodáva príbehu mladého Róma Silvestra a jeho kováčskej rodiny odohrávajúcemu sa v rokoch 1900 – 1915 punc neopakovateľnosti. Je to najmä autorova schopnosť vidieť veci v ich prirodzenej prostote a vidieť aj ďaleko za ne. V Didiho „generačnom“ románe majú rovnakú hodnotu rómske tradície ako vzťahy k ľuďom a ich chudobe bez ohľadu na čas príbehu a jeho reálne ukotvenie. V Didiho diele má všetko príchuť posvätnej vznešenosti.

V rómsko-slovenskom vydaní vyšla aj kniha poviedok Jána Šándora Paramisi / Príbeh (KZNE SR). Rómskou problematikou sa na slušnej autobiografickej úrovni zaoberá misionár Peter Bešenyei v knihe Rómske ticho (Don Bosco), ktorý vykonával pastoračú činnosť v rómskych osadách.

Jedenásť kníh Dominika Dána, pseudonymného autora s pro fesionálnym kriminalistickým zázemím, uznávaného milovníkmi tohto žánru, vydaných v rokoch 2005 – 2010, vyšlo pod súborným názvom Komplet v materskom Vydavateľstve Slovart tohto „odborníka na podsvetie“. Medzi nimi sú aj tituly z roka 2009 Mucha a Noc temných klamstiev. V prvom sa detektívna partia vyšetrovateľa Krauza vracia v Našom Meste do obdobia bezprostredne po Nežnej, aby sa konfrontovala s nebývalým nárastom brutality, v druhom rieši tajomný prípad s politickým pozadím. Aj tieto knihy majú štandardnú dánovskú čítavosť a sú aj sondami do spoločenského života. Plochá jednorozmernosť však charakterizuje román Fera Rajca Posledná večera vydaný vlastným nákladom. Mafiánsko-kriminalistickému románu založenému na priamočiarej akčnosti chýba takmer všetko, čo robí detektívku detektívkou.

Kategóriu životopisných románov reprezentuje dielo Jozefa Banáša Zastavte Dubčeka! (Ikar). Jeho problémom je nie celkom zvládnutá proporcionalita medzi dobovými a osobnostnými reáliami, ale i medzi množstvom nesporne zaujímavého materiálu a možnosťami jeho využitia v románovej kompozícii. Banášov Dubček tak nie je ani fiktívna románová, ani dokumentárna historická postava, je len niečo medzi tým.

Románom Černokňažník: Vládca vlkov (Artis Omnis) s doslovom historika Branislava Kovára o slovanskej mytológii obohatil slovenskú fantasy scénu Juraj Červenák (v Čechách Cena Akadémie sci-fi, fantasy a hororu). Ide o dobrodružno-historickú feériu, v ktorej slávny bojovník proti Avarom a zlým vládcom kontinentu Čierny Rogan putuje po temných lesoch v okolí Hrona a zisťuje po stretnutí s vedmou a hovoriacim vlkom, že jeho poslaním nie je pomsta a dobýjanie, ale čosi oveľa šľachetnejšie. Na pozadí skutočných historických udalostí tak Červenák rozohráva dynamickú a čarovnú fantazijnú hru so svetom slovanských hrdinov, kniežat a čarodejníkov.

Románové výkony vo svojom štandarde priniesli Zuzka Šulajová (Džínsový denník 2, Slovenský spisovateľ), Katarína Gillerová  (Miluj ma navždy, Slovenský spisovateľ), Barbora Kardošová (Sladko v ústach, Slovart), Táňa Keleová-Vasilková (Srdce v tme,  Klamstvá, Ikar), Jana Šimulčíková  (Jed nášho milovania, Ikar), Jana Pronská (Láska a česť, Slovenský spisovateľ). Bežným myšlienkovým arzenálom, patetickou citovosťou a škrupulóznou závislosťou na príbehu sa predstavila debutantka Zdenka Mahajová v románe Zatmenie (VSSS).

Z pier najmä autoriek sa na čitateľov valí kaskáda románových príbehov, pričom všetky sú rôznou mierou oddiferencované iba vonkajšími okolnosťami. Raz sú gýčovo tragické, raz sladkasto romantické, raz hororovo expresionistické. Raz chcú poúčať, ako treba žiť, raz varovať pred opakovaním zlej skúsenosti, raz chcú ukazovať krásu či škaredosť v umelom osvetlení trúfalej autorskej naivity. Či sú ich témami lásky a sklamania, domáce násilie, emancipácia, rodová nerovnosť, mačovstvo, drogy, vernosť alebo nevera, vzťahy k nevydareným rodičom alebo vzťahy v rodine, ich poslednou štáciou je príbeh, zväčša výchovne šokujúci, ktorý sa krúti podľa želania svojho tvorcu, hoci býva spravidla priamo prevzatý z reality.

Aby sme na budúci rok vedeli, kto sa zas stratil, kto pribudol, kto má v tejto mimoriadnej plodivosti najživotaschopnejšie gény, pripomeňme si naschvál aspoň v abecednom poradí zaiste nie úplný zoznam autorov menovite nespomenutých v týchto textoch, uchádzajúcich sa o večný život v pamätiach čitateľov: Anna Adamová, Michal Baňanka, Nora Baráthová, Beáta Bazalová, Zelma Bočkajová, Eva Brndiarová, Andrea Coddington, Mária Ďuranová, Niňo Ďurech, Eli Elias, Marta Fartelová, Anna Foltýnová, Lenka Gahérová, Viktor Gálik, Miroslav Galovič, Gejza Hajdani, Mária Hamzová, Martin Jančuška, Kalinin, Lucia Kollárová, Milan Kolcun, Slávka Koleničová, Maruška Kožlejová, Iva Kučerová, Táňa Lucká, Katarína Machová, Zdenka Mahajová, Oto Malý, Zuzana Olešová, Erika Ridziová, Gabriela Revická, Elena Mária Rumánková, Katarína Šajbanová, Ľubica Štefániková, Boris Tomo, Evita Urbaníková, Veronika Vajayová, Miroslava Varáčková, Milan Weissabel, Gabina Weissová.

Poviedky de lux i de-bakel

Kvalitatívnou dominantou poviedkovej tvorby uplynulého roka sú akiste knihy Stanislava Rakúsa, Petra Krištúfka a Petra Karpinského.

Zbierka štyroch krátkych próz Stanislava Rakúsa Telegram (KK Bagala) je predovšetkým ďalším dôkazom autorovej štylizačnej a štylistickej suverenity. Napriek tomu, že v jeho poviedkach sa premelie rovnako zložitá problematika ako v jeho románoch, vychádzajú mu ako nekomplikované a čitateľsky vďačné prozaické tvary, v ktorých sa nielen spoznávame, ale sa aj tešíme z autorovej rozprávačskej kreatívnosti, ktorá má stále v objektíve človeka strateného v marazme vlastných zmätkov i disharmónie medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Rakús sa vďaka tejto knižke stal prvým nositeľom Ceny Jána Johanidesa.

K tvarovej suverenite dospel vo svojich sedemnástich poviedkach knižky Mimo času (Marenčin PT) aj Peter Krištúfek, ktorú P. Rankov pokladá za „panoptikum originálnych nápadov, tém a príbehov“. Krištúfkov poviedkový svet je reálno-fantastický, pevne zviazaný konglomerát strachov, fóbií a utkvelých predstáv postindustriálneho človeka zaznamenaný mimoriadne citlivým autorským zrakom s takmer nelimitovanými možnosťami sujetovej kombinatoriky. V Krištúfkovom podaní sa v perfektných vývojových slučkách pravda často mení na svoj opak, ktorý napriek tomu zostáva pravdou: poznáme sa, ale musíme prejsť cez vývojový očistec paradoxov, aby sme sa spoznali naozaj. Pritom sa celý proces, v ktorom sa realita transformuje na irealitu, odohráva v akomsi bezčasí, a to aj napriek tomu, že príbehy sú situované do konkrétnej reality a často i do presných časových súradníc. V Krištúfkových poviedkach sa jednoducho dejú zázraky.

Podobnú tonalitu má aj pätnásť poviedok Petra Karpinského zo zbierky Nanebonevzatie (Pectus). Vystupujú v nich tajomné postavy starých žien, uhrančivých Cigánov, skrachovaných spasiteľov a katastrofických vizionárov, ktorých poviedkový život sa pechorí v zvláštnej poézii reality, až kým sa nestane niečo takmer také nezvyčajné ako nanebovzatie, ktoré sa končí pádom na zem. Ani jedna z Karpinského postáv nebola vzatá do neba, všetky napriek magickým prísľubom a inosvetským mámeniam dopadajú medzi bujnejúce hypermarkety a farbisté ikony civilizácie. A hoci sa autor nad tým všetkým ironicky usmieva, priam živočíšne cítime pot jeho strachu o osudy Zeme a jej ľudí. Keby si bol autor dal viac práce s výberom poviedok, mohla to byť príkladná poviedková kniha.

Košický rodák a v súčasnosti švajčiarsky občan Dušan Šimko sa po troch knihách pripomenul zbierkou poviedok Gubbio. Kniha udavačov (Edition Ryba) obsahujúcou šesť próz z rozličných období a z rozličných geografických šírok. Prelína sa v nich súčasnosť s históriou, akoby si súčasnosť bez histórie nevedela rady a musela sa vyskladať z minulosti. A treba povedať, že to nikdy nie je minulosť abstraktná a zideologizovaná, ale minulosť kronikársky presná, detailná, niekedy má podobu denníkových záznamov, inokedy podobu košickej drobnokresby („niet tej sily, ktorá by vedela zničiť spomínanie,“ hovorí sa v jednej z próz). V jednotlivých prózach Šimko skúma ľudské zlyhania a ľudské zrady. Jeho bizarné postavy sa stavajú svedkami bizarných dejín.

K vydareným krátkoprozaickým knihám možno zarátať i tri novely  Víťa Staviarskeho s knižným názvom Záchytka (Kalligram). Ich témou sú stratené či vychýlené existencie ocitajúce sa náhodou alebo zákonite v protialkoholickej záchytke. A to je pre autora príležitosť nielen sledovať vo fragmentárnej skratke spletité cesty ľudských osudov, ale prejaviť aj nepatetickú spoluúčasť, ktorá je zároveň i filozofickým podložím Staviarskeho písania.

Svoje rozprávačské čaro s trocha absurdným vyústením nestratil v najnovšej zbierke poviedok Nevyspytateľný svet (Slovenský spisovateľ) Milan ZelinkaJeho postavičky ďalej donkichotsky zápasia s malichernosťou, jeho ľahučké pero sa dojemne ľahko zmocňuje maličkostí nezbadateľných voľným okom, jeho prírodný status je naďalej ľahko zrozumiteľný a vyžarujúci zvláštnu poéziu. To sme však už videli a viac neprinieslo ani rozšírenie záberu na príbehy z cudziny. Skôr naopak.

Milke Zimkovej sa v príťažlivých a žánrovo nevyrovnaných poviedkových textoch knižky InterCity  (Kalligram) podarilo spojiť ľudovú živelnosť s mestskou rafinovanosťou. Hrdinky jej poviedok s vnútorným nepokojom, ale i prirodzenou inteligenciou zachytávajú signály globalizujúceho sa moderného sveta a svojsky prežívajú svoje (ženské) traumy z ubúdajúcich možností lásky a životnej poézie.

Prozaický debut básnika Martina Vlada Mestský pustovník (VSSS) má nepochybne svoju kultúru, no chýba mu prozaický grif, ktorý by z jeho striedmeho narátora s bolesťou nenaplnených snov urobil aspoň hĺbavého epika ľudskej osamotenosti.

Parketou žurnalistickej poviedkarky Gaby Belanovej v knihe Šťastie je fatamorgána (Ediposs) je dedina s jej írečitými postavičkami a svojráznym humorom. Nijaký prozaický zázrak sa nekoná, ale hodová rozprávačská pohoda azda áno.

Štandard svojej poviedkovej úrovne predviedol vo svojej ôsmej knihe s názvom O rybách a iných vášňach (Forza Music) Laco Hanniker (1952). S rutinnou istotou tu defilujú témy zločinnosti, ľudskej ľahostajnosti a apatie v nadväznosti na témy prírody.

Oneskorený debutant Ľudovít Šrámek v dvanástich povied kach knižky s nič nepredstierajúcim názvom Poviedky (VSSS) s doslovom Petra Valčeka stojí pevne na realistickej zemi, a to pokiaľ ide o prozaický status i o jeho myšlienkovú inštrumentáciu. Valček v ňom počuje „drsné i melancholické hlasy postáv, ktoré sa prihovárajú zo svojich domovov,“ a zdôrazňuje to „zo svojich domovov“. Šrámek je naozaj doma v jemnej psychológii svojich postáv i v ich nepatetických istotách.

Knihou patafyzických poviedok inšpirovaných životnými prí behmi s absurdným vyústením s názvom Mäsožravé kreslo (Artis Omnis) sa nemastno-neslano ako prozaik uviedol básnik Pero Le Kvet.

Poviedky Drahoslava Machalu zo zbierky Iba more (MS) majú jeden základný hendikep: nemajú vlastnú tému. Ich hrdinovia sa túlajú po svete, ale nepovedia prečo, obdivujú tamojšie kolority a vzdychajú nad ich významnosťou, ale nevyjavia akou, hádajú sa s partnerkami, ale nik sa nedozvie nič podstatné o ich krízovosti a rozháraných túžbach. Lebo nevedia vstúpiť ani do seba. Prečo „iba more“ môže primäť manžela k lepšiemu životu v manželstve, zostáva záhadou, či skôr prázdnou floskulou rozburcovaného mysliteľa. Je to preto, lebo prázdni hrdinovia sa pohybujú v prázdnom priestore, ktorý sa nedá naplniť iba chcením.

Voľakedy jemný autor s príťažlivo ľahkým perom Anton Lauček sa v zbierke krátkych próz Iba tak III (M-servis) premenil na drsného kritika s výrazným ideologickým podfarbením. Jednoducho mu to nesedí.

Humoristickú tvorbu zastupujú kniha absurdných grotesiek mimoriadne plodivého Berca Trnavca Krotenie klaunov (VSSS) a kniha mimoriadne vytrvalého Milana Kendu Epigramy a epidraky (Daxe) obsahujúca žánrové pêle-mêle so satirickým zameraním na našu súčasnosť. Ani jedna z týchto zbierok však nesrší mimoriadnym talentom.

Minuloročná antológia fantastických poviedok Fantázia 2009 dokazuje stúpajúcu úroveň fantasy tvorby na Slovensku. Autori ako Ivan Aľakša, Brynn Absolon, Michal Jedinák, Miloš Ferko, Jozef Karika, Lucia Droppová si vedia nájsť zmysluplné témy a čoraz kvalitnejšie ich dokážu spracovať.

Naproti tomu zborník Poviedka 2009 s ročnou periodicitou už po niekoľký raz nasvedčuje skôr o nevýraznosti mladých autorovktorí síce majú dobré pero, ale nevedia pre svoje poviedky nájsť skutočne nosnú tému.

Všestranný literát Štefan Moravčík prispel do vlaňajšej prozaickej žatvy ďalším titulom obohacujúcim jeho záhorácku sériu. Kniha Záhorácky raj (MS) je výberom krátkych rozšafných textov žánrovo pripomínajúcich rozprávky pre dospelých. Autor v nich svojsky spracúva témy zo slovanskej mytológie, zhumorňuje ich a aktualizuje, prispôsobuje na mieru konkrétnych záhoráckych lokalít. Jednotlivé prózy sú bohato dialogizované, pričom dialógy sú v záhoráčtine, čo spolu s národopisnou autenticitou dodáva prózam neopakovateľný svojráz. Výberová bibliografia pôvodných prozaických a básnických titulov vyjde v Knižnej revue číslo 16-17, 4. augusta 2010.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013