Slovenská literatúra faktu 2009


Literatúra faktu žije aj bez regálov
(Slovenská literatúra faktu 2009)

Ivan Szabó

 

PhDr. Ivan Szabó

sa narodil 9. júla 1939 v Leopoldove. Je autorom takmer dvoch desiatok kníh prevažne literatúry faktu určených dospelým i mládeži. Venuje sa publicistike (recenzie, štúdie, eseje) a propagácii „zabudnutých“ tém z histórie, ktoré uverejňuje časopisecky.

Pri kompletizovaní kníh z literatúry faktu som navštívil viaceré kníhkupectvá. Našiel som tam regály označené podľa literárnych žánrov (romány, detektívky), alebo podľa všeobecných literárnych kategórií (beletria, literatúra pre deti, mládež, slovníky) či podľa odbornej oblasti (filozofia, literárna veda, náboženstvo, medicína, história). Regál s názvom „literatúra faktu“ som hľadal márne. Aj tu som si uvedomil, že tento druh populárnej literatúry ešte stále bojuje o svoje miesto na literárnom nebi, hoci tento boj trvá od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Literatúra faktu ešte celkom nevošla do povedomia, pravda, nielen predajcom kníh, ale ani autorom niektorých dejín slovenskej literatúry či slovníkov spisovateľov. Nie každý vie, že aj v „odborných“ regáloch, pod odbornými názvami sa môžu nachádzať knihy literatúry faktu. Rozdiel medzi odbornými knihami a literatúrou faktu je v prvom rade v spôsobe podávania faktov. Vecná literatúra (patria do nej spomínané odborné knihy) sa zameriava na „uchovávanie a prenos informácií, na dokumentáciu“, tieto texty sú bez estetického účinku. Na rozdiel od odbornej literatúry (zvyčajne suchopárnej), literatúra faktu uprednostňuje podávanie faktov s dôrazom na zážitkovosť. Teda nie radenie faktov za sebou či vedľa seba, ale fakty s príbehom, no s fluktuáciou „umeleckého“ korenia, akým je fikcia či fabulácia.

Teda: telefónny zoznam, kuchárske knihy či praktické rady, ako nezostarnúť či stať sa krásnou – hoci sú plné užitočných faktov, nie sú literatúrou faktu, a preto sa do tohtoročného hodnotenia nedostali.

Stálica na knižnom trhu

Knihy o Bratislave (edícia Bratislava – Pressburg) sú už niekoľko rokov akýmsi leitmotívom vydavateľstva Marenčin PT. Hádam okolo sedemdesiat knižných titulov o minulosti mesta na Dunaji vytvára mozaiku života Bratislavy. Aj roku 2009 vyšlo v tomto vydavateľstve niekoľko titulov kompletizujúcich túto tematickú oblasť.

Viera Obuchová Priemyselná Bratislava. Autorka si vzala do zorného poľa dávne i dávnejšie priemyselné aktivity v hlavnom meste Slovenska. Výlet do minulosti ukázal, že priemysel v meste má hlboké korene a výrobky z tovární v 19. a 20. storočí boli známe aj v okolitých krajinách. V úvode sa zaoberá najstarším priemyslom v meste, už v stredoveku (v 13. storočí) ho tvorili mlyny na riečke Vydrica. Mlelo ich tam deväť a tiahli sa od ústia Vydrice do Dunaja až po Železnú studienku. Neskoršie k vydrickým mlynom pribudli továrne. V Kühmayerovej továrni vyrábali súčasti vojenských uniforiem, v Marschallovej zasa koče, Stollwerck zásoboval trh cukríkmi a bonbónmi, rafinéria Apollo vyrábala minerálne oleje a Grünebergova fabrika kefky na zuby, kefy... Žiaľ, väčšina týchto tovární v súčasnosti už nejestvuje, zachovali sa iba na fotografiách či v dobových dokumentoch. Obuchovej kniha sa stala akousi kronikou, ktorá slúži na osvieženie pamäti a aj po rokoch sa v nej dozvieme o dávnom priemyselnom rozkvete Bratislavy.

Daniel Luther Z Prešporka do Bratislavy. Dva názvy toho istého mesta signalizujú aj obsah knihy, predovšetkým cestu, ktorou sa mesto uberalo od rakúsko-uhorského Pressburgu (Prešporka) cez maďarský názov Požoň až po Bratislavu medzi dvoma vojnami. Viacjazyčné mesto malo aj viacero záujmov, ktoré nevytvárali vždy idylu ospalého mesta na Dunaji. Pravda, pozitívne a pragmatické kroky „náčelníkov“ mesta mohli potom prispieť k jeho atmosfére, kde tolerancia dostávala prednosť pred nezdravou rivalitou. Nositeľmi tohto ducha boli Bratislavčania štyroch národností (Slováci, Česi, Nemci, Maďari), ktorých každodenný život mal svoj režim odvíjajúci sa od práce a oddychu.

Igor Janota Príbehy bratislavských fontán a studní. Studne a fontány odjakživa patrili ku koloritu Bratislavy. Niektoré sú ešte aj teraz pastvou pre oči, iné zanikli. Autor si všimol šesťdesiat z nich a podarilo sa mu skompletizovať povesti, legendy a príbehy okolo nich. Je to ďalšia z publikácií Marenčinovho vydavateľstva dnes už mŕtveho znalca bratislavskej histórie. Ľahké a poučné čítanie, ktoré je namiešané zo zmesi faktov a fikcie.

Kristína Šudová-Tomčániová Za tajomstvami mesta. Už vo viacerých knihách vydavateľstva sa objavili príbehy o tajomných ľuďoch či o magických miestach Bratislavy. Zdá sa, že táto téma je nevyčerpateľná a príťažlivá, pretože vždy si nájde pomerne široký okruh čitateľov. Autorka im pripravila zábavnú a inšpiratívnu prechádzku historickým centrom Bratislavy, zaviedla ich na Hlavné a Primaciálne námestie, pod Michalskú bránu, k Rolandovej fontáne či do Dómu sv. Martina. Čitateľa všade čakajú hádanky či záhady, ktoré naňho dýchajú zo starodávnych miest starodávneho Prešporka. Pokiaľ ide o hodnotenie, vzťahuje sa na ňu podobné ako na Janotovu knihu.

Na scéne i za scénou

V literatúre faktu si našlo v minulom roku miesto aj divadelníctvo predovšetkým profilmi známych hercov, no i ďalšie témy z oblasti divadla sa ocitli na pultoch kníhkupectiev.

Ľubica Krénová Ladislav Chudík (Vydavateľstvo Slovart). Autorka sa tejto významnej hereckej osobnosti venovala z teatrologického nazerania na jeho tvorbu a miesto v dejinách slovenského divadelníctva. Všíma si Chudíkovu životnú cestu a profesionálne účinkovanie v divadle, vo filme či na televíznej obrazovke. Text dopĺňa množstvom citátov, ktoré, samozrejme, nemožno pri takejto práci obísť, pretože divadelná publicistika Chudíkovmu herectvu venovala dostatočnú pozornosť. Prednosťou publikácie je komplexnosť pohľadu na hercovu osobnosť a zrozumiteľný štýl.

Ján Štrasser Žijem nadstavený čas (Forza Music). Druhá publikácia o hercovi Ladislavovi Chudíkovi je žánrovo iná. Ide o knihu rozhovorov, ktoré vedie s hercom renomovaný publicista, textár a básnik Ján Štrasser. Autor sa priznal, že vlastne nevie, aké otázky má hercovi položiť, lebo podobné otázky už v rozhovoroch s ním zazneli veľakrát. Napokon to bol L. Chudík, ktorý vedel aj na niektoré banálne otázky odpovedať nebanálne. Rozhovor vyznel nielen ako úprimné odkrývanie životného príbehu herca, ale vytvoril aj dostatočný priestor na pertraktovanie umelcových názorov na život, umenie a ľudí okolo neho. Štrasserove otázky idú často „pod kožu“ a potom sa stanú tým kľúčom, ktorý odkryje majstrovo vnútro.

Juraj Sarvaš Spoza kulís 2 (CCW). Tretia kniha z oblasti divadelníctva patrí k memoárovej literatúre, jej autorom je herec a recitátor. Dvojka za titulom znamená, že kniha s tým istým názvom bola na knižnom trhu už roku 1996, no vlani vyšlo jej oveľa reprezentatívnejšie a najmä rozšírené vydanie. Juraj Sarvaš sa priznal, že k napísaniu spomienok ho viedlo aj poznanie, že najmä mladšia generácia nepozná slovenských hercov z čias dávno či nedávno minulých. Preto do úvodnej časti knihy pripravil profily hercov, ktorí zmizli z povedomia mnohých súčasníkov, a predsa sa zaslúžili o našu kultúrnu minulosť (Andrej Bagar, Janko Borodáč, Gašpar Arbet, Jozef Kello a ďalší). Autor podotýka, že mu nešlo o encyklopedické predstavenie umelcov, ale snažil sa do profilov vložiť subjektívny vklad, pretože všetkých spomínaných umelcov poznal osobne. Sarvaš v knihe nezanedbal ani ďalšiu významnú časť svojej hereckej tvorby, a tou je recitovanie. Dal sa do služieb poézie a zistil, že „to nie je ľahká služba“. Útrapy i optimizmus zazneli v jeho konštatovaní: „A vždy sa nájdu obetaví ľudia, ktorí majú radi poéziu, vždy niečo zorganizujú, vždy naškriabu peniaze, aby sa aspoň cesta zaplatila.“ Samozrejme, venuje sa aj svojmu účinkovaniu v divadle, vo filme a nezabudol ani na svoj prínos pri zakladaní Akadémie umení v Banskej Bystrici. Zaujímavé čítanie charakterizované úprimnosťou výpovede.

Ján Čomaj Štefan Kvietik. Život bez opony (Vydavateľstvo Slovart). Zaznamenáva životný príbeh ďalšieho slovenského herca Štefana Kvietika. Nielen pestrá Kvietikova životná mozaika, ale aj Čomajovo vecné a „ľahkým perom“ naštylizované spracovanie robí z knihy čítanie na jeden dúšok. Herec Štefan Kvietik vystupuje v knihe ako morálna autorita. Všade tam, kde účinkoval a pôsobil (Armádne divadlo Martin, Činohra SND Bratislava, vo filme, v televíznych inscenáciách, ako docent a vedúci katedry herectva a réžie VŠMU), zanechal kus talentu, čistej kreativity a uchoval si vieru v ľudskú budúcnosť, napriek úskaliam, ktoré ho v živote sprevádzali .

Ivan Szabó Smiech a slzy Tatra revue (Marenčin PT). Medzi knihy o divadle možno zaradiť aj publikáciu o jedinom profesionálnom kabarete na Slovensku, bratislavskej Tatra revue, ktorá bola roku 1970 z politických dôvodov zlikvidovaná. Z viacerých recenzií na knihu vyberieme citát z článku Terézie Ursínyovej z Knižnej revue (21/2009): „Dôkladné štúdium dostupnej odbornej a spomienkovej literatúry autor doplnil materiálmi z dobovej tlače. Do takmer 290-stranovej knihy sa mu však vmestili aj osudy jednotlivých osobností Tatra revue...“ Ďalší recenzent Milan Kenda (Slovenské národné noviny č. 1, 2010) si položil otázku, prečo sa autor podujal napísať knihu o Tatra revue, na ktorú si odpovedá: „Aby sa nezabudlo na slovenskú kultúrnu históriu, v tomto prípade zobrazenú cez segment Tatra revue.“

Svetozár Okrucký 70 rokov © Lasica (Marenčin PT). Do tejto kapitoly možno zaradiť aj knihu, do ktorej autor napísal úvod a zaradil do nej sedemdesiat osobných gratulácií priateľov a blízkych jubilujúcemu humoristovi, hercovi, režisérovi a riaditeľovi Divadla L+S Milanovi Lasicovi. Gratulanti vyzdvihujú Lasicove osobnostné črty, spomínajú na stretnutia s ním. Mnohí vidia v Lasicovi humoristu, čo sa prejavuje v knihe aj bonmotmi. Napr. český herec Jan Kraus píše: „Milan Lasica je jedna z mála vzácnych výnimiek zjavne neponáhľajúceho sa muža, ktorý je napriek tomu väčšinou v cieli prvý.“ Herečka Anna Šišková svoj vzťah k M. Lasicovi vyjadrila: „Jeho humor je jedinečný. Mám ho však veľmi rada, aj keď mlčí.“ Herec a režisér Zdeněk Svěrák si na Lasicovi váži jeho „civilizmus“ a „umenie zahadzovať pointy tak, aby sme si ich sami našli“. Takto zostavená kniha je na Slovensku výnimkou, no zhodou okolností v tom čase sa dostala na knižné pulty aj identicky zostavená kniha k sedemdesiatke českého speváka Karla Gotta.

Alena Horváthová-Čisárikova – Roman Slušný – Peter Valo Nezostalo po nich ticho (Forza Music). Kapitolu o umelcoch, spevákoch a hercoch možno uzavrieť pohľadom na knihu mapujúcu osudy dvanástich známych osobností, ktorých život sa skončil predčasne, no na ich pôsobenie a prínos v umení nezabúdame. Autori koncipovali príbehy ako spomienky blízkych či príbuzných spomínaných osobností, vyznaniami zo vzťahu k nim. V knihe sa stretneme s osudovými príbehmi Jara Filipa, Stana Radiča, Pavla Juráňa, Evy Galanovej, Ivana Krajíčka, Zory Kolínskej, Karola Duchoňa, Gustáva Valacha, Vladimíra Müllera, Ondreja Nepelu... Autori sľubujú pokračovanie, ktoré môže takisto priniesť zaujímavé čítanie.

Milan Polák Divadlo. Jeho cesta dejinami (Perfekt). Dejiny divadla od najstarších prejavov v praveku až po súčasnosť priniesli čitateľovi širokospektrálny pohľad na tento umelecký druh a utvrdili ho v tom, čo o divadle konštatoval francúzsky divadelník Jean-Louis Barrault, totiž že „mocou divadla je schopnosť odložiť všetko, čo rozdeľuje ľudstvo...“ Milan Polák v skratke predstavuje čitateľovi nielen divadelné kultúry v jednotlivých štátoch Európy (Taliansko, Anglicko, Španielsko, Nemecko, Rusko a iné), ale aj pohľad na divadlo v Ázii či USA. Náčrtom dejín slovenského divadla priblížil autor čitateľovi domácu divadelnú kultúru. Esejistické ladenie rozprávania príjme čitateľ ľahšie ako text s príliš odbornou terminológiou. Motív, ktorý sa tiahne publikáciou, sa dá vyjadriť slovami nemeckého dramatika Tankreda Dorsta, že divadlo treba považovať za jeden z najväčších vynálezov ľudstva, ktorý sa dá prirovnať k vynálezu kolesa...

Pavol Zelenay – Ladislav Šoltýs Hudba, tanec, pieseň (Hudobné centrum). Zadosťučinenie sa konečne dostalo aj histórii slovenskej populárnej hudby vo forme uceleného prehľadu. Obaja autori sú naslovovzatí odborníci, najmä Pavol Zelenay, ktorý je hudobníkom, skladateľom, inštrumentalistom, aranžérom a publicistom. Autori začali od vzniku hudby na Slovensku globálne a pokračovali jednotlivými etapami až po šesťdesiate roky minulého storočia. Dlhoročné starostlivé sledovanie a archivovanie diania v tejto oblasti sa teda stalo základom publikácie, ktorá v detailoch posudzuje, triedi a hodnotí rozličné stránky tanečnej a populárnej hudby na Slovensku. Venuje sa nielen udalostiam (festivaly populárnej hudby, televízne a rozhlasové relácie), ale zaznamenáva aj skladateľské, textárske a interpretačné osobnosti na hudobnej scéne, nevynímajúc ani ich prínos do populárnej hudby. Autori sa dotkli aj histórie slovenských tanečných orchestrov a nezabudli zaznamenať ani prvé ročníky Bratislavskej lýry, najznámejšieho a najväčšieho festivalu populárnej piesne vo vtedajšom Československu.

Mimobratislavské vydavateľstvá

Literatúra faktu vzniká aj v regiónoch Slovenska, no často sa k nej recenzent dostane iba náhodou. Príčina? Len máloktoré z menších vydavateľstiev má takú distribúciu, ktorá umožní, aby ich produkt prekročil hranice regiónu.

Mikuláš Argalács Prechádzky starým Popradom (Popradské noviny). Na túto knihu recenzent natrafil náhodou v Poprade. Pritom publikácia „malých“ dejín mesta je už druhým zväzkom Prechádzok. Autor nie je v popradskom regióne neznámy, pretože vydal už niekoľko publikácií (Symbolický cintorín v spolupráci s Dominikom Michalíkom, Kronika tatranskej električky a pozemnej lanovky s Pavlom Michelkom), spracoval aj históriu Zbojníckej chaty (Kamienky zo storočnej mozaiky). Pri písaní už dávno zabudnutých historiek mesta vychádzal zo štúdia archívnych dokumentov či z dobovej tlače, často aj zo spomienok žijúcich pamätníkov. Zaujímali ho témy napr. dávnych pomenovaní popradských ulíc, začiatky trolejbusovej dopravy v meste (od roku 1904), história šikmej veže na kostole v Spišskej Sobote a iné. Z novšej histórie zaznamenal výstavbu popradského letiska, ktorá sa začala roku 1939, či začiatky popradského športu, predovšetkým ľadového hokeja... Argalácsova kniha ukrýva v sebe veľa faktov, ktoré pre čitateľa znamenajú zaujímavé rozšírenie si znalostí o tomto meste pod Vysokými Tatrami.

Juraj Hladký – Ivo Vondrovský Sta viator. Kapitoly z dejín Leopoldova (VM Print). Prvá časť širšie koncipovaného radu kníh o leopoldovskej histórii. Latinský názov knihy znamená „postoj, pocestný...“ Teda: zastav sa, čitateľ, premýšľaj... Autori publikácie sa pokúsili na základe doteraz nepublikovaných archívnych dokumentov prezentovať „príbeh“ pevnosti Leopoldov postavenej v čase tureckej expanzie. Väčšinu z ôsmich kapitol autorsky vypracoval vysokoškolský pedagóg, publicista a regionálny historik J. Hladký (6), zvyšné dve sú dielom I. Vondrovského, znalca vojenskej histórie. Zaujímavé sú pasáže o návšteve tureckého cestovateľa a spisovateľa Čelebiho v regióne, zmienka o Leopoldove z pera anglického lekára Dr. Edwarda Browna (1644 – 1708), spisovateľa Jána Simonidesa a Juraja Tobiáša Masníka, ktorí boli obeťami násilnej rekatolizácie a za odpor sa ocitli za múrmi leopoldovskej pevnosti. Z novších dejín je zaujímavá kapitola o kostole sv. Leopolda, ktorý stál vo väznici, i o soche M. R. Štefánika (sochár J. Pospíšil). Oba historické artefakty začiatkom päťdesiatych rokov dala odstrániť vtedajšia vláda a na zničenie kostola sa museli prizerať farári-väzni. Publikácia je dôkazom toho, že regionálne dejiny dokážu obohatiť náš obzor o nové poznatky.

Magdaléna Lavrincová Smrť dýchala do tvárí (Alexander Zuzuľák). Na Slovensku v súčasnosti nevychádza veľa titulov zobrazujúcich vojnové utrpenie jednoduchých ľudí. Práve osudy ľudí trpiacich v koncentračných táboroch, vo vojnou postihnutých obciach i mestách, účastníkov partizánskych bojov sú autorkinou témou. Inšpiráciou na dokreslenie osudu bývajú často ústrižky z novín, staré fotografie alebo osobné stretnutia s ľuďmi, ktorých neobyčajné osudy oslovili autorku. Preto aj často využíva metódu oral history. Je to kniha príbehov o ľudskom utrpení, o túžbe po živote, ktorá však v mnohých prípadoch zostala nenaplnená. Autorka hovorí, že toto nie je iba kniha o minulosti, ale chce ňou poukázať aj na nebezpečenstvo extrémizmu (neofašizmus, antisemitizmus), ktorý sa v spoločnosti čoraz hlasnejšie ozýva.

V mimobratislavských vydavateľstvách vyšli aj dve reportážnoobrazové publikácie:

Rudolf Schuster Farby Islandu (Press Print) a Churchillské ľadové medvede (Press Print). Ich autor už predchádzajúcou tvorbou prejavil široké tematické rozpätie. V minulosti vydal knihy spomienok, biografické prózy, detektívky a pod. Svoju záľubu z mladosti (fotografovanie) zužitkoval vo viacerých publikáciách. Publikácia Farby Islandu je rozdelená do dvoch častí, prvá obsahuje cestopisnú reportáž. Autor zaznamenáva osobné zážitky – stretnutie s islandským prezidentom, predsedom vlády i náhodné stretnutie s Michailom Gorbačovom na ostrove, ako aj informácie o zaujímavostiach Islandu, o prvých osídlencoch ostrova, prírodných zvláštnostiach (sopky, vodopády) atď. Druhá časť je obrazová, čitateľ spoznáva Island prostredníctvom Schusterovho objektívu. Na Slovensku doteraz nevyšla taká rozsiahla kniha o Islande, možno konštatovať Schusterovo prvolezectvo v tejto oblasti.

Aj publikácia Churchillské ľadové medvede je prvolezecká. Slovenským čitateľom sprostredkúva život veľkých cicavcov v bielych kožuchoch. Na „lov“ materiálov na reportážno-obrazovú publikáciu sa autor, vyzbrojený fotoaparátom, vybral do Hudsonovho zálivu, do mesta Churchill, ktoré mu poskytlo východiskovú základňu. Rovnako ako predošlá kniha aj táto sa skladá z dvoch častí: z reportážno-cestopisnej a z fotografickej. Tu svoje cestopisné poznanie autor obohatil o zasvätený pohľad na život bielych medveďov, na ich vlastnosti, zvyky, či zlozvyky. Pastvou pre oči sú fotografie medveďov, kde sa striedajú celky s detailmi. Fotografie prezrádzajú autorovu odvahu dostať sa k týmto zvieratám čo najbližšie i trpezlivosť ako vystihnúť pravý okamih, kedy treba stisnúť spúšť. Rudolf Schuster o sebe často vyhlasuje, že je fotograf amatér, no jeho dve publikácie svedčia o niečom inom.

Rudolf Schuster Profesor Ján Kňazovický (Press Print). Osobnosť známeho chirurga (žiaka prof. Stanislava Kostlivého, zakladateľa modernej slovenskej chirurgie) pred časom zaujala autora. Jeho zaujímavú životnú púť predstavil formou rozhovoru. Poskytol tak čitateľovi autentický zážitok a možnosť zoznámiť sa s chirurgovými názormi na život, spoločnosť a predovšetkým na lekársku prax, ktorej väčšiu časť vykonával v Košiciach. Publikáciu dopĺňajú fotografie zo súkromného a verejného života tohto celosvetovo uznávaného odborníka.

Miroslav Hazucha Športový príklad Dušana Čikela (Hela Krausová – HELA). Dlhoročný športový novinár vydal už viacero monografií, prevažne o ranom období našej atletiky (Prvý olympionik Alojz Szokol, Láska Rudolfa Holzera a iné). Životný a športový príbeh nášho významného ľahkoatletického borca Dušana Čikela (rodák z Beckova) je pokračovaním v tomto rade. Monografia vznikla pri príležitosti osemdesiatin športovca, hádam nielen ako vhodný dar pre neho, ale aj ako trvalý záznam do kroniky slovenského športu. Kniha je koncipovaná formou osobných vyznaní a spomienok hlavného protagonistu, potom ako záznam spomienok športových priateľov na vzájomné súboje na bežeckej dráhe a život v prostredí ľahkoatletického športu. Dušan Čikel bol členom štafety 4 x 800 m, ktorá 29. júla 1953 dosiahla v Houštke pri Starej Boleslavi svetový rekord. Okrem štafety boli jeho disciplínami beh na 800 m, na 1500 m a na 5000 m. Čikelova športová hviezda svietila v päťdesiatych rokoch 20. storočia a patril k reprezentantom Československa na mnohých podujatiach doma aj v zahraničí. Bol členom ľahkoatletických klubov ATK Praha, Dukla Praha, Slávia Bratislava. Veľkú časť monografie tvorí dokumentárny materiál (novinové výstrižky, fotografie, diplomy, čestné uznania, vyznamenania, obálky časopisov) a v tabuľkovej časti aj vývoj slovenských rekordov v disciplínach 600 m, 800 m, 880 yardov, 1000 m atď. Kniha je bohatá obsahom, no jej estetickému vzhľadu by prospela viazaná, nie brožovaná väzba.

Pavol Holeštiak Sú Kysuce súce? (Matica slovenská). Knihu rozhovorov s významnými osobnosťami kysuckého regiónu autor považuje za akýsi „protest“ proti „pseudocelebritám, ktoré významné média stvoria z večera do rána“. On je presvedčený, že pozornosť si zaslúžia nie „pseudocelebrity,“ ale „obyčajní a pritom neobyčajní ľudia“. O nich je táto publikácia, o kysuckých rodákoch, ktorí tento región preslávili. Marcela Laiferová (speváčka), Viliam Judák (biskup), Helena Zahradníková (speváčka ľudových piesní), Ondrej Zimka (maliar), Ján Podmanický (poslanec a rozprávkar), Ivan Hudec (spisovateľ), Mária Bátorová (literárna vedkyňa) a ďalšia pätica osobností dostali možnosť odpovedať na autorove otázky, a tým verejne prezentovať svoje názory, myšlienky a postoje, či lásku k rodnému kraju. Rôznorodosť názorov, rôzny spôsob vyjadrovania i pestrý pohľad na okolité skutočnosti urobili z knihy rozhovorov zaujímavé čítanie, hádam aj trocha vydarený ponor do ľudskej duše.

Marián Mrva Žilina a Alexander Lombardini (Artis Omnis). Monografia o bytčianskom rodákovi Lombardinim (1851 – 1897), advokátovi s láskou k histórii. Jeho témou bola predovšetkým Žilina (je autorom prvej monografie o tomto meste, ktorá vyšla roku 1874), no veľa článkov publikoval aj v Slovenských pohľadoch. Jeho pestrý a zaujímavý život tvorí jadro Mrvovej knihy. Autor sa snažil nájsť priamu úmernosť medzi historikovou tvorbou a civilným životom, to všetko na pozadí doby, v ktorej žil. Triezvy pohľad na Lombardiniho život a tvorbu – to sú prednosti Mrvovho diela, ktoré určite zaujalo širší okruh čitateľov, nielen tých, čo sa zaujímajú o dejiny žilinského regiónu.

Peter Liba Prieniky do literatúry a kultúry (Kulturologická spoločnosť). Autor je literárny vedec prítomný na slovenskej vedeckej scéne polstoročie. Vydal viacero kníh z oblasti literárnej vedy a príbuzných odvetví. V najnovšej knihe sa sústredil na hodnotenie, glosovanie, reflektovanie a esejistické spracovanie niekoľkých významných slovenských osobností (M. Rúfus, M. Kasarda, P. Strauss, R. Dilong, L. Hanus, J. Ch. Korec a iní.) Zameral sa aj na rozbor kultúrotvorného fenoménu bernolákovského hnutia či na vzťah kultúry (dialóg porozumenia). Zaujímavé sú aj Libove úvahy o kríze v kultúre. Kniha predstavuje vyšší štandard literatúry faktu.

Minulosť v spomienkach

Hela Volanská Ako na cudzej svadbe (Marenčin PT). Meno Hely Volanskej (1912 – 1996) sa v slovenskej literatúre objavovalo po druhej svetovej vojne. Čitatelia ju spoznali ako autorku autobiografických próz z Povstania. Jej odmlčanie malo príčinu v zákaze publikovania v čase normalizácie (70. roky 20. storočia). Roku 1978 však vyšla jej próza Ako na cudzej svadbe v podobe samizdatu pod názvom Concordia (edícia Petlice). Vlani sa kniha „legálne“ dostala aj na pulty našich kníhkupectiev. Príbeh (ako všetky Volanskej prózy) je autobiografický a rozpráva osud poľskej Židovky, ktorá sa po detstve strávenom v Lodži v tridsiatych rokoch minulého storočia dostane na štúdium medicíny do Bratislavy. Roku 1940 promuje (paradoxne jej diplom odovzdáva Vojtech Tuka). Hľadanie spravodlivosti ju privedie do komunistickej strany, do protifašistického odboja, no odhalí jej aj druhú stránku komunistickej vrchnosti, kde sa o spravodlivosti hovoriť nedá. V knihe sa stretneme aj so známymi postavami povojnového života (R. Slánsky, V. Široký, J. Ďuriš, F. Zupka a ďalší), ktoré v autorkinom živote zohrali dôležitú či menej dôležitú úlohu.

Milan Stano Veselá kronika (Štúdio humoru a satiry). Kniha vyšla pri príležitosti autorovho životného jubilea. O jej vzniku autor napísal: „Pri písaní knihy som znova prežíval celých šesťdesiat rokov svojho života... Keďže mám rád humor, kniha sa nemohla volať inakšie ako Veselá kronika.“ Autor nám v knihe približuje udalosti svojho života (rodinné korene, cestu výtvarníka, rozhodnutie venovať sa karikatúre a pod.). Spomína aj na úskalia satiry, či výtvarné znalosti, ktoré získal od svojho učiteľa, akademického maliara Ernesta Zmetáka. Veľká časť knihy je venovaná priateľom a blízkym. Vo Veselej kronike sa stretneme s menami známymi v slovenskej kultúre (Ľuboš Jurík, Ladislav Ballek, Stano Štepka, Ladislav Ťažký, Ivan Szabó, Rudolf Schuster, Jozef Banáš). Títo sú často „hrdinami“ rozličných epizód či historiek, ktoré s autorom zažili. Stanova Veselá kronika zaznamenáva tiež atmosféru doby, v ktorej sa udalosti odohrávali.

Jaroslav Gustafik Spomienky Staropetržalčana (Marenčin PT). Názov knihy evokuje jej obsah. Človek, ktorý prežil v Petržalke celý život, dal v zrelom veku voľný prietok myšlienkam a spomienkam na časy prežité. Uvádza zaujímavosti, Napoleonov strom, odkiaľ sa na Bratislavský hrad pozeral tento legendárny vojvodca, no nielen on, ale aj Adolf Hitler po okupácii Petržalky. Jaroslav Gustafik sa zmieňuje aj o svojom spolužiakovi, synovi českého žandára a neskoršie novinára a komunistického ministra zahraničných vecí Bohuslava Chňoupka... Osud Petržalky bol pohnutý. Pred očami súčasníkov sa menila na nepoznanie. Obec s rodinnými domami a zelenými záhradami sa začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia začala meniť na panelákové sídlisko, kde pri jej pretvorení mali spočiatku hlavné slovo buldozéry. Jaroslav Gustafik vie, ako to bolo predtým a svoje „vie“ pretlmočil čitateľom. Po knihe môže siahnuť každý Staropetržalčan, no i noví obyvatelia tejto dynamickej časti Bratislavy. Kniha však neobsahuje iba osobné Gustafikove spomienky, je doplnená aj o poznatky zo štúdia petržalskej histórie, ktoré spolu ponúkajú ucelený pohľad na Petržalku. Dobové fotografie sú vhodným doplnkom napísaného. Jedno i druhé je zaujímavé.

Ferdinand Klinda Kráľovský nástroj a ja (Perfekt). Nemecký básnik Goethe definoval organ ako nástroj, na ktorom hrá Pán Boh a mechy ťahá diabol. Aj týmito slovami sa začína autobiografická kniha nášho najvýznamnejšieho hráča na tomto nástroji, aby postupne pred čitateľom otváral jednotlivé kapitoly svojho bohatého umeleckého života. Organ ho zaujal už v detstve, keď ho počúval v košickom Dóme sv. Alžbety, či v skalickom kostole. Vždy ho to lákalo na chór, kde bolo kráľovstvo organu. Po vojne vyhodili učiteľa a organistu, ukázalo sa, že Ferdinand, ktorý vedel hrať na klavíri a mal odpozorovanú hru na organe, by ho mohol nahradiť. Osud Ferdinanda Klindu je zaujímavý (epizóda študenta vyhodeného z medicíny pre otcov „buržoázny nacionalizmus“, kvôli čomu nemohol študovať ani na VŠMU, no napokon doštudoval obe vysoké školy). Pracoval v nemocnici, potom ako pedagóg na VŠMU a organista, ktorý koncertoval vo všetkých kútoch sveta. Klindova autobiografická kniha je plná životnej múdrosti a myšlienok a u čitateľa môžu evokovať aj dobrý pocit z toho, že sa nikdy netreba vzdávať svojich cieľov. Hádam ako bodku za touto „minirecenziou“ môžem použiť Klindove slová zo záveru knihy: „Bilancia môjho života (nielen) s organom mi teda vychádza pozitívne. Ak ju aj adresáti mojich snáh takto budú vnímať, naplní sa heslo, ktoré sa so zlatými písmenami skvie na prospekte organa v lipskom Gewandhause: Res severa, verum gaudium (Vykonanie zodpovednej úlohy prináša opravdivú radosť).“

Ján Rozner Sedem dní do pohrebu (Marenčin PT). Významný prekladateľ, novinár a publicista, manžel prekladateľky Zory Jesenskej v sedemdesiatych rokoch minulého storočia emigroval. V zahraničí začal písať memoárovú knihu, kde je ústrednou postavou jeho manželka. Počas prípravy na jej pohreb sa v myšlienkach vracia k viacerým momentom ich spoločného života. Spomienky zaľudňuje aj mnohými známymi osobnosťami z vtedajšieho kultúrneho života. Reflexívna kniha sa stretla s priaznivým ohlasom a možno ju považovať nielen za osobnú spoveď autora, ale aj za zrkadlo neľahkej doby.

Juraj Šebo Normálne 70. roky (Marenčin PT). Po vlaňajšom poobhliadnutí na šesťdesiate roky minulého storočia vydal Juraj Šebo svedectvo aj o nasledujúcom desaťročí. Predostrel bratislavskú mozaiku toho, čo život v meste charakterizovalo a dodalo mu aj „smutnú“ nálepku normalizácie. Autor je skvelým pozorovateľom, ktorý podľa Borisa Filana „s nevídanou encyklopedickou usilovnosťou oživuje ľudí, predmety a rituály tej doby“.

Peter Bešenyei Rómske ticho (Vydavateľstvo Don Bosco). Autor spomína na dvadsať rokov, ktoré strávil v rómskej komunite ako kňaz, aby svojou troškou do mlyna prispel k ich edukácii, najmä tým, že im pomáhal nájsť si miesto v spoločnosti, a to pomocou hľadania cesty k Bohu. Podľa autora to bola tŕnistá cesta vyžadujúca si vytrvalosť, zanietenosť a odriekanie. Bola to cesta často neúspešných pokusov, no i úspešných krôčikov, pretože preniknúť do rómskej duše nebolo jednoduché. Kňazovo pôsobenie medzi Rómami v osade Poštárka pri Bardejove, či v osadách Lenártovce, v Jarovniciach, v Michalovciach (Angi mlyn) a napokon na košickom sídlisku Luník IX ho naučilo pozerať sa na život Rómov nie odsudzujúco, ale s empatiou. Kniha Bešenyeiho spomienok je napísaná jednoduchým zrozumiteľným štýlom, no s filozofickým podtextom, z ktorého je zrejmé vyššie poslanie nositeľa Božieho slova do miest, kde je potrebné ako soľ.

Vladimír Ondruš Atentát na nežnú revolúciu (Ikar). Autor patril medzi popredných členov VPN, ktorá sa v novembri 1989 postarala o zmenu režimu. Ako očitý svedok si pokladal za povinnosť predložiť verejnosti vlastné videnie udalostí. Pravda, nespoliehal sa iba na svoju pamäť, ale udalosti dokumentuje dobovými materiálmi, novinovými výstrižkami a pod. Podarilo sa mu zobraziť eufóriu tých čias, no kriticky sa pozerá aj na niektoré udalosti, ktoré sa odohrali (za chybu považuje lustrácie, ktoré znemožnili napr. Jánovi Budajovi zastávať verejnú funkciu, či Langošovo váhanie ako ministra vnútra, keď sa nezastal niektorých „pravoverných“, hoci lustrovaných zo spisov ŠtB). V knihe sa stretneme s viacerými vedúcimi osobnosťami „nežnej revolúcie“ (F. Gál, P. Zajac, M. Kňažko, M. Bútora) a autor nám ozrejmuje ich postoje v kritických dňoch revolúcie. Po dávnejšie vydaných knihách s touto tematikou (F. Gál, R. Schuster) je to opäť trocha iný pohľad na udalosti z konca roka 1989.

Július Brocka – Renáta Brocková Kým prišiel november... (Dobrá kniha). V totalitnom režime nebolo vždy jednoduché priznať sa k svojej viere. Často to znamenalo ohrozenie zamestnania, či pokojného života. No i v tom čase sa našli ľudia, ktorí si vierovyznanie chránili a zapájali sa do aktivít v laickom apoštoláte či v tajnej cirkvi. Medzi týchto ľudí patrili aj autori spomínanej knihy, v tom čase mladí manželskí pár Brockovcov. O svojej činnosti hovoria vo svojej knihe. Zaznamenávajú aktivity tohto spoločenstva, ktoré mali rozličné formy – od vychádzok cez stretnutia s kňazmi až po čítanie kresťanskej literatúry. Publikácie s podobným obsahom sa u nás vydávajú zriedka, preto sú tematickým obohatením knižného trhu.

Katarína Habovštiaková Môj život s Antonom Habovštiakom (Matica slovenská). Roku 2003 vyšla autobiografická kniha jazykovedca a spisovateľa A. Habovštiaka Túžba po poznaní. Rok po jej vydaní A. Habovštiak náhle zomrel. V jeho manželke K. Habovštiakovej dozrelo presvedčenie, že nie všetko z ich spoločného života (žili spolu v manželstve polstoročie), sa do Habovštiakovej knihy dostalo (autorka je presvedčená, že A. Habovštiak to urobil úmyselne). Pokladala si za povinnosť doplniť, ozrejmiť a pripomenúť niektoré udalosti, epizódy, ktoré by mohli skompletizovať jazykovedcov život. Napokon ani autorka, ako veriaca žena, ktorá pracovala aj v školstve, to nemala jednoduché. Snažili sa s manželom, aby aj problémy, ktoré ich počas života stretli, riešili v pokojnom kresťanskom duchu, dbali na kresťanskú výchovu svojich detí, učili ich čestnosti a pod. V knihe K. Habovštiakovej sa veľa hovorí o duchovnom živote a o ľuďoch, ktorí sú šťastní preto, lebo našli pre seba priamu životnú cestu. To môže byť inšpirujúce aj pre mnohých čitateľov.

Vladimír Babnič Hovory so sebou (Prima Art). V človeku sa časom nahromadí potreba podeliť sa so svojím osudom s okolím a zanechať „odtlačok“ pre budúcnosť. Takéto obzretie sa za minulosťou je obsahom aj Babničových „hovorov.“ V jednotlivých kapitolách sa zastavuje pri životných bodoch, ktoré považuje z vlastného pohľadu za míľniky a vypovedá o nich. Detstvo, mladosť, SNP, práca žurnalistu a napokon aj znemožnenie tejto práce z politických dôvodov. Záver knihy autor venoval drobným novinárskym článkom i rozhovorom s ním, ktoré uverejnili rozličné periodiká pri rozličných príležitostiach.

Jozef Bobalik Sedem rokov na Severe (Ústav pamäti národa). Užitočná kniha z oblasti poznania minulosti, ktorá bola u nás dlhé roky tabu. Písať a vydávať knihy o tom, že aj naši ľudia trávili roky a roky v „gulagoch“, si nedovolil nikto. Autor sa rozhodol vydať svedectvo o živote na nútených prácach v sovietskom lágre. Jeho „zapolárna akadémia“ je trpkou ukážkou hry osudu, ale aj ukážkou toho, ako hlboko sa zážitky vryjú do pamäti človeka, z ktorej ich aj po rokoch vyberá „čerstvé“.

Mária Tvarožková Písané pamäťou (Knižné centrum). Určitá generácia si spomína na autorku ako šéfredaktorku časopisu pre ženy Slovenka. Jej životná púť so všetkými križovatkami a zákrutami ju priam predurčila na to, aby napísala pamäti. Začala ich písať po osemdesiatke, no neskorý vek prispel k tomu, že jej pohľad na vlastný život či osud súčasníkov/súčasníčok je triezvy, vyrovnaný i keď nie bez určitej dávky emócií. Detstvo, mladosť, práca v ženskom hnutí či redakčný život sú hlavnou témou spomienok, no aj mostíkom k priblíženiu osudov iných žien angažujúcich sa vo verejnom živote.

Ján Chryzostom Korec Dni a roky po barbarskej noci 1950 (LÚČ). Základom knihy bolo päťdesiat otázok na uvedenú tému, ktoré mal autor zodpovedať pred kamerou. Zdalo sa mu nenáležité odpovedať bez písomnej prípravy, tak sa rozhodol pre odpovede na papieri. Tie sa potom stali obsahom knihy. Ján Ch. Korec spomína na udalosti súvisiace s likvidáciou cirkvi od roku 1945, jednotlivé etapy (snaha oddeliť cirkev u nás od Rímskej stolice, vytvorenie „štátnej“ cirkvi, spolupráca niektorých kňazov so štátnou mocou, prenasledovanie kňazov, likvidácia reholí, súdne procesy, činnosť prorežimového združenia kňazov Pacem in terris atď.). Autor premýšľa aj o svojom osobnom osude, o vysvätení za biskupa „tajnej“ cirkvi (uprednostňuje názov „skrytá“ cirkev), o pobyte vo väzení, o tom ako ho ŠtB sledovala i o akciách, ktoré skrytá cirkev organizovala... Ján Ch. Korec odkrýva určitú časť domácej histórie oficiálnej i neoficiálnej cirkvi a nekomplikovaným jazykom vtiahne čitateľa do problematiky, ktorá bola dlhý čas tabu.

Na rozličné témy

Gustáv Murín Mafia na Slovensku (Marenčin PT). Po vlaňajšom úspechu Murínovej knihy Mafia v Bratislave sa autor rozhodol rozšíriť tému o celoslovenské teritórium. Zločinecké podsvetie mu poslúžilo celým radom prípadov, ktoré sa neodohrali iba v Bratislave, ale aj v ďalších centrách organizovaného zločinu (Košice, Prešov, Dunajská Streda, Banská Bystrica). Autor konštatoval, že sa pri písaní nepobral cestou investigatívneho hľadania, ale radšej uprednostnil všeobecne pertraktované fakty, ktoré potom zostavil do ucelených kapitol. Tým zostavil mozaiku vyčíňania podsvetia u nás. Tému uchopil „spisovateľsky“ – zločin predstavuje cez príbehy jej hlavných protagonistov (Černák, Adamčo, Kolárik a ďalší), pričom nezabúda ani na morálne ponaučenie. Autor píše aj o prepojení mafie s politikou i jej snahe ovplyvňovať vládnuce štruktúry v politike i v štáte. Téma knihy – tak ako aj roku 2008 – zaujala čitateľov, ktorí jej prejavili priazeň formou vysokej čítanosti.

Rudolf Zelenay Mojich tridsaťjeden divov (Vydavateľstvo eR). Autor je promovaný historik, dlhoročný novinár, pedagóg a diplomat. Koncom roku 2002 mu vyšla kniha Kapitoly spod Kapitolu, kde zobrazil niekoľkoročný pobyt v Taliansku, kde pôsobil ako veľvyslanec. Roku 2007 s manželkou Evou vydali cestopis Úlet do trópov. Svoju záľubu v cestovaní a poznatky z ciest zhrnul v najnovšej publikácii Mojich tridsaťjeden divov. Toľko destinácií ponúka čitateľom. Naservíroval ich v podobe abecedného zoznamu (začína Abu Simbelom a končí Zanzibarom). Knihu koncipoval tak, že umožňuje čítanie „na preskačku“, pretože každá kapitola je tematicky uzatvorená. Okrem osobných zážitkov z ciest ponúka čitateľovi aj orientáciu v základných údajoch o mieste návštevy. Robí tak ľahkou čítavou formou, ktorá neunavuje, ale prináša náučno-zábavný pôžitok z čítania.

Daniela PříhodováEtela Farkašová Klub slovenských prozaičiek FEMINA v literatúre a kritike (Matica slovenská). Roku 1992 sa časť slovenských prozaičiek združila v klube FEMINA, ktorý mal v programe zviditeľnenie literárnej činnosti ženskej časti spisovateľskej obce. Členkám klubu sa zdalo, že literárna teória či kritika im nevenuje dostatočnú pozornosť, čo sa odzrkadlilo aj v treťom diele Dejín slovenskej literatúry. Najmä z tohto dôvodu vznikla táto kniha literárnych a osobných profilov a rozhovorov so zakladajúcimi či „zaslúžilými“ členkami klubu, ktorý sa roku 2008 rozpadol. Autorkám uvedeným na obálke knihy nešlo o šablónovité či encyklopedické spracovanie hesiel sedemnástich spisovateliek, ale o „podanie čo najautentickejšieho svedectva o živote a diele... a to formou prístupnou širšej čitateľskej verejnosti vrátane knižníc, stredných a vysokých škôl“. Kto skutočne pocíti potrebu mať o spomínaných spisovateľkách hlbšie poznatky, určite s chuťou siahne po tejto knihe, pretože autorky svoj zámer naplnili.

Slavo Kalný Božie muky (Marenčin PT). Ak by som mal v súčasnom módnom jazyku jedným slovným spojením charakterizovať Kalného knihu vyše dvoch desiatok starších i novších reportáží, zvolil by som spojenie „the best of Slavo Kalný.“ Zobrať smotanu z viacerých kníh a urobiť z nich výber do novej publikácie sa dá len vtedy, ak má toho autor veľa „na rováši“. V danom prípade bol autor aj stvoriteľom vlastného výberu. Široké tematické, ba aj časové rozpätie Kalného Božích múk je pútavým čítaním, v ktorom sa opäť presvedčíme o jeho žurnalistickom majstrovstve a určitej tvrdohlavosti, ktorá ho núti prísť opisovaným udalostiam až na koreň. Jednotlivé tematické kapitoly Kalný začína krátkou epištolou, citátom či dokonca (niekde dlhším, inde kratším) autorským zamyslením, ktoré slúžia na uvedenie do problematiky. Potom nasledujú príbehy, ktoré čitateľa vtiahnu do deja svojou jedinečnosťou, úprimnosťou, ľudskosťou, zobrazovaním utrpenia, či neprajnosťou osudu, ktorý zvyčajne hrdinov postavil v nesprávnom čase na nesprávne miesto.

Fréderic Guelton – Emmanuelle Braud – Michal Kšiňan Milan Rastislav Štefánik v archívnych dokumentoch Historickej služby francúzskeho ministerstva obrany (Vojenský historický ústav – Ministerstvo obrany SR). Roku 2008 vyšla táto cenná publikácia vo Francúzsku a roku 2009 u nás. Jej spoluautorom je mladý slovenský historik Michal Kšiňan, doktorand Historického ústavu SAV. Kniha obsahuje 153 dokumentov ozrejmujúcich Štefánikovu činnosť predovšetkým v roku 1918, keď bolo jeho účinkovanie vo vojenstve najplodnejšie. S mnohými dokumentmi sa na Slovensku stretávame prvý raz (Štefánikova misia v Srbsku, príprava na vytvorenie leteckej eskadry atď.). A to je hlavný prínos knihy.

Emíre Khidayer Arabský svet – Iná planéta? (Marenčin PT). Autorka je Piešťančanka, ktorej otec pochádza z jednej z arabských krajín. Absolvovala štúdium arabistiky na Univerzite Komenského v Bratislave a pôsobila aj v diplomatických službách (Egypt, Kuvajt, Irak). Kniha obsahuje autorkine osobné skúsenosti z pôsobenia v týchto krajinách. Odpovedá na otázky, ktoré si často kladú aj naši občania (aké sú v arabských krajinách vzťahy medzi mužmi a ženami, musí byť každý Arab moslimom, má každý Arab štyri ženy, sú všetci moslimovia náboženskí fanatici? a pod.). Emíre Khidayer odkrýva rozdiely medzi vžitými predstavami o Araboch a každodenným životom prostých ľudí v arabských krajinách.

Jozef Leikert Ďaleko a predsa blízko (Luna). Autor sa zaoberá osudmi českých a slovenských študentov, ktorí po represáliách 17. novembra 1939 nepadli do rúk nacistom, ale ich osud pokračoval útekom z Čiech cez Slovensko až do Francúzska, kde sa stali členmi tvoriacej sa Československej zahraničnej armády. Jozef Leikert tak ako aj v niektorých predchádzajúcich knihách pri spracovaní témy kombinoval archívne dokumenty s jestvujúcou literatúrou a predovšetkým s oral history. Podarilo sa mu vyhľadať žijúcich pamätníkov udalostí (stretol sa s takmer tridsiatimi) a ich výpovede konfrontoval s históriou. Kniha prináša zaujímavý pohľad na takmer neznámu časť spoločných česko-slovenských dejín.

Jozef Leikert 111 osobností Slovenska (Príroda). Vydavateľstvo Príroda sa podujalo vydávať sériu kníh v edícii Galéria slávy. Leikertových sto jedenásť osobností Slovenska je akýmsi pilotným projektom vydavateľstva. Autor z množstva osobností našich dejín si vybral pomerne široké spektrum, pretože v knihe nájdeme esejistické črty z dávnych dejín (Samo, Pribina, Rastislav) až po významných predstaviteľov Slovenska v 20. storočí (Alexy, Brunovský, Čársky atď.). Tak ako je široké časové spektrum osobností, taký široký je aj okruh oblastí, v ktorých pôsobili. V knihe nájdeme maliarov, hudobníkov, politikov, fyzikov, lekárov, športovcov, vynálezcov atď. Ich spoločným menovateľom je miesto narodenia na Slovensku, či dlhoročné pôsobenie na tomto území. Leikertova kniha je účinnou pomôckou pre každého, kto sa chce na pomerne malom priestore dozvedieť čo najviac zaujímavostí zo života našich dejateľov. Autorov seriózny prístup k faktom je zárukou dobrého a pútavého čítania.

Pavol Svetoň Vrtuľníky nad Tatrami (Matica slovenská). Kronika i história leteckej záchrannej služby v našich veľhorách. Autor sa však zameriava aj na skutočné príbehy, ktoré letecká záchranná služba musela riešiť: niektoré sa skončili šťastne, iné tragicky. Sami aktéri o nich rozprávajú rozvážne, bez násilného dramatizovania, veď v nich je dráma obsiahnutá. O záchranných akciách v Tatrách nevypovedá iba text, ale v knihe sú aj fotografie, ktoré príbehy vhodne dopĺňajú.

Jozef Bob Generáli (Matica slovenská). Osudy ľudí sú častým inšpiračným zdrojom pre mnohých autorov. Najmä vtedy, keď sa v ich živote odohrávajú dramatické situácie, ktoré pri vhodnom spracovaní dokážu pred čitateľa postaviť ich plastický obraz. Medzi také knihy patria aj Bobovi Generáli. Životný príbeh našich významných osobností v uniformách (Štefánik, Čatloš, Golian, Viest, Malár, Jurech, Pulanich, Žingor...) nesie v sebe dostatočné množstvo vzrušenia a napätia, ktoré v spojení s faktami ich života vytvárajú komplexný obraz. Bobovi hrdinovia boli ľudia s jasne vytýčeným životným cieľom, preto je zarážajúce, že namiesto uznania žili v nemilosti doby a režim ich postavil pred tribunály s vymysleným scenárom. Výnimku z týchto profilov tvorí generál M. R. Štefánik, ktorého životná cesta je dostatočne spracovaná, no o Štefánikovej tragickej smrti sa ešte aj teraz vedú polemiky.

Karol Kállay – Ľubomír Feldek Alexander Dubček. Posledná kapitola (Vydavateľstvo Slovart). V publikácii dominujú fotografie nášho známeho fotografa, ktorých jedinečnosť spočíva aj v tom, že sa u nás prvýkrát zjavili v knižnej podobe. Ide o fotografie, ktoré však boli známe v zahraničných periodikách. Väčšinou ide o fotografie pripomínajúce návrat Alexandra Dubčeka na politickú scénu roku 1989, no v úvodných častiach sú aj fotografie spred „nežnej“ revolúcie charakterizujúce atmosféru komunistického režimu a niekoľko záberov z Dubčekovho súkromného života. Zaujímavé sú aj fotografie z ulíc, kde na novembrových manifestáciách roku 1989 prišla komunistická strana o moc. Obrazovú časť publikácie dopĺňajú esejistické texty Ľubomíra Feldeka. Sú to postrehy umocnené vlastnou skúsenosťou tých pokojne revolučných čias.

Jozef Dunajovec Zelené slnko (Interlingua). Slovenská príroda bola vždy bohatou studnicou, ktorá inšpirovala novinára a publicistu počas celého života. Jeho manželka sa po autorovej smrti rozhodla vydať „366 esejí a zamyslení o prírode“. V týchto drobných prózach sa potvrdilo, že často aj banálne javy z prírody dokázali autora primäť zamyslieť sa nad poučením, ktoré nám príroda ponúka.

Slavomíra Očenášová-Štrbová a kol. Svetlá Igora Rumanského (Matica slovenská). Autorka sa podujala zozbierať spomienky priateľov a blízkych predčasne zosnulého akademického maliara a pedagóga Igora Rumanského. V spomienkových príspevkoch vykresľujú ľudské a mravné hodnoty, ktoré maliara sprevádzali po celý život. Podstatnú časť knihy tvorí rozhovor S. Očenášovej-Štrbovej s Igorom Rumanským, v ktorom sa nám odkrýva maliarova životná cesta a krédo i filozofia spočívajúce v tvorivosti i skromnosti.

Jozef Žatkuliak a kol. November ´89. Medzník vo vývoji slovenskej spoločnosti a jeho medzinárodný kontext (Historický ústav SAV vo vydavateľstve Prodama). Autori sa na udalosti z novembra 1989 pozerajú ako na závažný historický medzník vo vývoji našej spoločnosti. Po úvodnej štúdii (Milan Zemko) nasleduje chronologický prehľad udalostí počnúc „sviečkovou manifestáciou“ v marci 1988 až po 16. november 1989. Ďalšiu časť publikácie autori venovali zmenám spoločenského systému na Slovensku a v Československu až do júnových volieb 1990. Záver práce umožňuje čitateľovi zorientovať sa vo výberovej bibliografii prác dotýkajúcich sa Novembra ´89.

V hodnotenom ročníku diel LF prevládajú spomienkové či memoárové tituly. Dominantne vychádzajú z osobnej skúsenosti autora, menej sa v nich tvorcovia zameriavajú na širší dobový kontext, čo v niektorých prípadoch nie celkom zorientovanému čitateľovi sťažuje chápanie detailov. Veľmi zriedkavo v nich nachádzame nedávne skúsenosti zo života v období totalitného režimu. Tu chýbajú najmä komplexné pohľady na spomínané obdobie, no aj osobné skúsenosti z tohto obdobia (až na spomínané výnimky) absentujú.

Ukázalo sa, že vo viacerých prípadoch určil úspech na knižnom trhu výber témy. Takou bola napr. kniha G. Murína Mafia na Slovensku. Naviazala na úspech titulu z roku 2008 Mafia v Bratislave. Tá dokázala výškou nákladu konkurovať aj ženským románom.

Na našom knižnom trhu absentujú slovenskí autori literatúry faktu pre deti a mládež, dajme tomu o Slovensku, jeho osobnostiach či o dejinách. Takéto knihy nie je písať ľahko, pretože okrem odbornej znalosti vyžadujú vyjadrovanie v jazyku vhodnom pre príslušnú vekovú kategóriu. Pred niekoľkými desaťročiami slovenské vydavateľstvá cielene oslovovali spisovateľov, aby v tejto oblasti s nimi spolupracovali, ba dokonca jestvovali aj edície s týmto programom. V súčasnosti však majú prednosť preklady diel zahraničných autorov. Pravdepodobne pre pohodlnejšiu (jednoduchšiu?) prácu s textami (i s grafickou úpravou). Ide zväčša o knižné tituly, ktoré sa už osvedčili v zahraničí a komerčné riziko je minimálne. Diera v „slovenských témach“ sa však takýmto prístupom nezapláta.

Na knižných pultoch sa publikácie niektorých autorov zjavujú pravidelne, niektorí spisovatelia sa autorsky predstavia iba občas, mnohí sa neprezentujú vôbec, hoci autorská základňa nie je chudobná, veď v Klube spisovateľov LF je evidovaných okolo sedemdesiat členov. Pravda, písať LF môže každý, kto pocíti potrebu venovať sa tejto oblasti populárnej literatúry. Dnes nemusí byť členom žiadnej spisovateľskej organizácie. Dobrá téma, ktorú prijme spoločnosť (no najmä vydavateľstvo), je tým najlepším spôsobom ako spestriť paletu literatúry faktu u nás, ako s jej pomocou poľudštiť naše dejiny i súčasnosť.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013