Čítanie próz Jána Johanidesa po roku 1989 (Karol Csiba)


Rozprávanie o tvorbe Jána Johanidesa po roku 1989 by sme mohli celkom pokojne začať otázkou, aká je autorova koncepcia človeka a sveta. Týmto úvodom by sme pravdepodobne nič nepokazili. Pri čítaní jeho próz totiž viacerí čitatelia „zakúšajú“ niečo, čo sa naznačenej otázky dotýka, čo sa v jednotlivých textoch rozvíja a samotného tvorcu celkom určite láka. Bolo by však trochu nebezpečné, keby sme vykladali dielo nejakého autora ako kompendium ducha doby, pretože takýto výklad vychádza z oveľa širších súradníc. Na druhej strane tomu nemôžeme úplne uniknúť: veď historické udalosti majú iba taký význam, aký majú momentálne pre nás, takže v každom hermeneutickom akte dochádza skôr k stretnutiu dvoch svetov než k skúsenosti nabitej objektívnym poznaním. Aj s týmto vedomím sa teda zdá, že pri čítaní sa pred nami ukazujú viaceré zásadné šifry kultúrnej identity doby. Za povšimnutie stojí v tomto prípade zrenie špecifických estetických a ideových zreteľov, ktoré ovplyvňujú literárnu tradíciu a k „skutočnému“ životu pristupujú akoby zboku.

Napríklad: próza Trestajúci zločin (1995) predstavuje sofistikovanú podobu literárnej správy o zločine, ktorá otvára prístupy k problému hypertrofovanej pamäti. Proces literárneho rozpamätávania prebieha na hraniciach medzi aktuálnym a minulým rozprávaním. Samotný príbeh sa odohráva v spoločensky, a predovšetkým mocensky exponovanej polovici 20. storočia, zainteresovaný rozprávač ho zaznamenáva o desaťročia neskôr. V priebehu rozprávania sa stavia do miernej opozície voči vlastnému psychologickému portrétu, hoci jeho absolútne odmietanie v texte čitateľ nenájde. Kontext predchádzajúcich próz poukazuje na moment konfrontácie. Podobne ako v novele Holomráz (1992) autor aj v tomto texte uvoľňuje hranice senzibility, ktorá na pozadí pozvoľna demaskovaného zločinu poukazuje na viaceré krízové momenty v živote jednotlivca aj širšieho spoločenstva. Rozmer zločinu spája so spomienkam archivára determinovaného obvineniami v 50. rokoch. Mozaika zážitkov je situovaná do priestorovo konkrétneho väzenia vo Valdiciach, ktoré sa mení na miesto osobnostnej premeny a sprevádza ju frustrácia a dezilúzia. Práve kontakt s pocitom násilne modifikovaného života v sebe obsahuje sugestívne gesto uprostred rozprávania. Uskutočňuje sa dopredu sformovaná schéma, spočiatku menej viditeľná no postupne vystupujúca v celkom zreteľných obrysoch.

Johanides ponecháva rozprávačsky nadradené postavenie osobe archivára. Oprávňuje ho k tomu jeho priama zaangažovanosť v „dejinách“. Pripája sa k tomu pragmatická schopnosť usporiadať vlastné spomienky a zároveň snaha registrovať zmätené prehovory partnerov. Umiernený tón, ktorým sa postava archivára (rozprávač) prezentuje v rozhovore, zostáva alternatívou rozumového vyrovnania sa s aspektmi vlastnej minulosti. Tvorca však nevyužíva iba imaginárne formovanie osôb, priestoru a udalostí. Veľmi často sa prikláňa k pozícii tichého pozorovateľa takmer abnormálnych úkazov (napr. násilie a sexuálne deviácie vo väzení), ktoré protagonista intuitívne prežíva a s odstupom dlhého časového úseku detailne verbalizuje. Autor v tejto súvislosti nadväzuje na rozbíjanie vonkajšieho sveta. Tento proces prenecháva ľudskej skúsenosti, ktorá pracuje s konkrétnymi spomienkami, no autentickosť spoločenskej skúsenosti nereprezentuje v aktoch rozpamätávania. Voči nej sa stavia moment zabúdania. To sa podobne ako kreatívna práca hypertrofovanej pamäti rozkladá na jednotlivé časti, vďaka čomu sa obraz jasnej perspektívy postupne rozpadá. Napriek tomu je čitateľ svedkom pokusu uvoľniť nekonečne členité, no zároveň takmer s ostychom predložené formy vnímania minulosti.

Jej obraz zostáva bremenom, ktoré je pripútané nielen k jednému miestu, ale tiež ku konkrétnemu hrdinovi. Jeho rozprávanie sa postupne mení na metaforický chrám pamäti. Intenzita spomienok priberá ďalšie kontexty, pričom zostáva zásobárňou všetkých pocitov, ktoré sa hromadia, a smerujú takmer k neakceptovateľnému rozpadu. Ten ale podlieha vonkajším okolnostiam, čo dokumentuje rozprávačov vzťah k počúvajúcemu hrdinovi. Na jeho pozadí identifikujeme ironický prvok sústredenej výpovede, ktorá odkazuje na nutnosť akceptovania ďalšieho rozmeru zachytávanej spoločenskej situácie. Spresnenia takejto podoby krutosti, zločinu a trestu predpokladá neselektívne poňatie akejkoľvek existencie. V ňom si protagonista vyberá  z katalógu telesných a duševných tráum, pomenúva ich univerzálnym jazykom, na ktorom participuje celého spoločenstvo. Kľúč k takejto skupine modelov podáva autor spôsobom jemu vlastným. Napriek všetkým diferencovaným pochybnostiam vytvára maketu zrozumiteľného systému, ktorý odráža hodnotovo hierarchizovaný svet a množinu jeho špecifických kultúrnych identít. 

Iný príklad: próza Pokus o skladaný portrét páchateľa zo zbierky Dedičný červotoč (1998) sa výberom prostriedkov, ktoré autor využil pri tvorbe špecifickej ambivalentnosti, typológiou postáv a voľbou prostredia približuje k schéme tradičnej fantastickej (hororovej) literatúry. Dvojznačnú atmosféru textu dopĺňa novátorský spôsob rozprávania. Takáto kontradikcia klasického a moderného je účinným prostriedkom moderných fantastických príbehov. Do kontaktu sa tak dostáva subjektívny pohľad s „objektívnym“ svedectvom nezaujatého, neraz extrémne informovaného a racionálneho svedka.

Fabulu celej prózy tvorí príbeh profesora filozofie (Richarda Osťa), ktorého existencia zodpovedá dvojitej intencii: v prvom prípade reflektuje vzťah k milenke, v druhej verzii vzťah k starému psovi. Obe tieto roviny sú v časovej a príčinnej súvislosti a podpisujú sa pod odkrývanie psychologických motivácií hlavnej postavy. Generovaniu napätia celej prózy vyhovuje práve prítomnosť takéhoto psychologického portrétu. Pocit výlučnosti spojený s nespokojnosťou so svetom je preto prítomný pri textovej konštrukcii hlavnej postavy, čo zodpovedá pocitovej ambivalencii. Spôsob zoznámenia sa so všetkými jej rovinami rozmýva charakterovú jednoznačnosť. Presné informácie sú spojené s dvojznačnými otázkami, ktoré môžu vyvolávať dojem tajomnej neskutočnosti. Skladačka významov neraz prechádza od nejasností k zdanlivo racionálnemu vysvetleniu, ktoré zdanlivo tlmí dvojznačnosť rozprávania. Odmenou za čitateľskú zvedavosťou sú možno jednoduchšie riešenia, ktoré však vytvárajú zvláštne obrazy reality a banálnou logikou dokážu vzbudzovať menšie podozrenia. Dvojitú identitu ústredného protagonistu charakterizujú kontrastné spojenia sémantickej istoty s náznakom, racionality s vnútornou nepravdepodobnosťou a jeho odstupu od udalostí s angažovanou účasťou.

Richard Osť je agensom a zároveň objektom udalostí. Uchováva si svoju totožnosť, ktorá znamená uzavretosť, obmedzenia a zajatie v dokonalom sebaopakovaní (opakovanie jeho mena na začiatku väčšiny odsekov, či už celého, alebo rozloženého na dvojicu Richard a Osť, ďalej opakovaný motív psa či implicitný strach zo smrti). Neschopnosť prejaviť súcit, priznať vinu a ukázať slabosť a zraniteľnosť sú prejavom jeho odlišnej formy prežívania. Namiesto emocionálnej reflexie vnímame postupy založené na mechanických a biologických silách. Takmer fyzikálne skladanie a rozkladanie portrétu hlavného hrdinu zostáva dominantnou črtou rozprávania, čo má opätovne súvis s nárastom očakávania, za ktorým prichádza ďalšie očakávanie, rovnako neosobné. Postupné objasňovanie jeho účasti v príbehu osciluje medzi napätím a erotikou. Konkurencia jeho paralelných vzťahov (k zvieraťu, k milenke a k manželke) vychádza z pôsobenia živočíšnej determinácie, ktorá sa usiluje o vyvolanie afektu. Akoby sa odkrývalo tajomstvo hybridnej bytosti, v ktorej sa distingvovaný profesor spája s divochom, pričom bod zlomu predstavuje vražda (smrť psa). Prekročenie tejto hranice znamená stratu kontroly ústredného protagonistu nad vybudovanou sieťou vzťahov, je presunom k hrozivejšiemu svetu biologických zákonitostí, s ktorými sa nemôže beztrestne zahrávať. Karneval jeho charakterových podôb odkazuje k deformovanému obrazu ústredného protagonistu a namiesto indexu celistvosti dochádza k jeho postupnému rozptylu.

Aj v tomto prípade sa tvorca pohráva s kódovaním rozprávania, ktoré sa opiera o dva príbehy. V prvom prípade je významová rovina prehľadnejšie rekonštruovateľným systémom vytvárajúcim charakteristiku protagonistu. Odlišný sémantický rámec rozprávania sa pohráva s prítomnosťou paródie na stvorenie, ktoré vypĺňa problém strachu so smrti. Samotný príbeh vďaka tomu posúva hranice medzi jednoznačne vysvetleným a neznámym, medzi jasným a zastretým. Práve to dovoľuje interpretovať udalosti ako náhody a zároveň ako niečo vykonštruované. Šokujúce informácie sú vystrihnuté zo vzorového a detailne zaznamenaného príbehu, ktorý je výsledkom narušenia precízneho rozprávania. Rozprávač v ňom necháva odhaľovať všetko, čo by sme mohli na ústrednej postave obdivovať a zároveň nenávidieť. Všetko vkladá do komplexnejšieho významového rámca, ktorý má občas charakter konfrontácie psychopatických rysov so subjektívnou špekuláciou.

Identitu ústredného protagonistu zvýrazňuje talent odhaľovať „existenciu“ pravdy, s ktorou sa jeho okolie dokáže identifikovať. Táto vlastnosť tvorí dôležitý dodatok k jeho charakteristike a vysvetľuje základnú konfrontačnú bázu medzi ním a jeho bezprostredným okolím. Rozprávačskému zámeru vyhovuje v tejto súvislosti kombinácia jednoduchších a zložitejších rozprávačských perspektív. Ich zameranie je výrazné a preukázateľné. Výstavba obrazov je postavená na paralelnej existencii odlišných svetov, ktoré však fungujú ako určitá analógia. Identifikujeme ju predovšetkým v koncepte postavy Richarda Osťa a v intenzite jeho viacnásobných vzťahov. V tomto prípade je rovnako dôležitá naliehavosť a pôsobenie už mŕtvych postáv, s ktorými sa protagonista dostáva do dedičného spojenia, čo vnímame ako opätovné pôsobenie úvodných osobnostných predpokladov. Na týchto miestach sa nám ponúka prirodzená aj iracionálna argumentácia. Obe sú súčasťou referenčného plánu rozprávača, ktorý si tak pripravuje pôdu pre niečo desivejšie a záhadnejšie. Výsledkom tohto naratívneho procesu je portrét dominujúcej hlavnej postavy. Paradoxne bezbranne pôsobí v situácii vyrovnávania sa so smrťou vlastného psa. Tento vzťah naberá znaky fatálnej predurčenosti, ktorá je príznaková pre celý príbeh.

Autor na záver textu spochybňuje zvláštnosť celej situácie, hoci oslabuje možnosť overiť hodnotu príbehu. Takýto postup je charakteristický pre pointovanie fantastického a zároveň ironického kódovania textových komponentov. Napriek tomuto záveru môžeme konštatovať, že v oboch skúmaných prózach autor využíva ironické a groteskné figúry, ktoré zámerne stavia oproti motívom krutosti, zla a strachu. Týmto spôsobom sa pokúša modifikovať negatívny účinok ich spoločenskej relevantnosti. Možno preto si uprostred „napätého“ čítania všímame najmä vyrozprávaný príbeh. 

Aké sú teda prózy Jána Johanidesa: určite vznikajú miešaním kódu realistického a kódu imaginárneho. Preto sa jeho postavy vyznačujú istou literárnosťou, vznešenosťou a miestami dokonca „hrdinstvom“. Ich rozhodnutia smerujú k činom, ktoré druhí vnímajú ako absurdné a nezrozumiteľné. Často sú zmietané silou, ktorá ich ženie k rozhodnutiam niekedy tragicky namierenými proti nim samým: tieto rozhodnutia sa nezakladajú na objektívnej skúsenosti a ničia alebo hazardujú so súladom človeka s okolím: mohli by sme povedať, že postavy konajú paranoicky a smerujú k vlastnej skaze, čomu by sa dalo zabrániť, keby zostali v pohodlí vlastnej pracovne.                                      

LITERATÚRA
JOHANIDES, Ján: Trestajúci zločin. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1995. 
JOHANIDES, Ján: Dedičný červotoč. Levice :  L. C. A. 1998, s. 176.              
                                                                 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013