Začínať odznovu…


  • Autor článku

    Etela Farkašová
  • Text

    Už vo svojom románovom debute Lásky o  piatej preukázala Martina Monošová svoj pozorovací talent, kritické videnie spoločenských javov či záujem o skúmanie medziľudských (najmä partnerských) vzťahov. Tieto aspekty rozvinula aj v  ďalších prózach, vrátane nového románu Zlodeji bozkov (Ikar 2012). Jeho názov tak trochu zvádza čitateľov (čitateľky) k  očakávaniu ľúbostného príbehu, a  hoci próza zobrazuje viaceré ľúbostné vzťahy, ich zrod, komplikovaný priebeh i  (neraz málo radostný) záver, nemožno ju redukovať len na tento – z hľadiska masovej čítanosti azda najatraktívnejší – rozmer.

    Monošová sa sústreďuje na príbeh hlavnej protagonistky Emy, mladej nadanej fotografky, plnej plánov na sľubnú partnerskú i profesionálnu budúcnosť, ktorej sa však s rozpadnutým vzťahom zrútia aj ďalšie sny, a ona sa ocitá – citovo aj finančne – na dne… V  krátkom časovom období, ktoré román zobrazuje, sledujeme Emine snahy ujsť pred „realitou vnútornej citovej prázdnoty“, jej (občas váhavé, neisté) kroky na ceste za sebarealizáciou, nové vzťahy i postupnú premenu. Užším rámcom príbehu je otváranie veľkého obchodného domu, v ktorom Ema začína pracovať, širším je spoločenský život v  dnešnej Bratislave. Na tomto pozadí odkrýva autorka kontrasty medzi luxusným životom zbohatlíckych vrstiev, plným pretvárky a kalkulácie, a životom „obyčajných“ malých ľudí, pretĺkajúcich sa zo dňa na deň.

    Kniha plná odkazov na konkrétne osobnosti (najmä z  oblasti populárnej kultúry) prináša prekvapivé, niekedy až menej pravdepodobné obraty. Nekomplikovaný spôsob rozprávania i generačne a individuálne diferencovaný jazyk, sujetová rozvetvenosť, gradované napätie, prítomnosť humoru napriek vážnej téme naznačujú, že kniha môže zaujať širšie čitateľské vrstvy a podnietiť k premýšľaniu o životných hodnotách.