Zrelosť vyjadrenia vs. hĽadanie vlastnej cesty


Slovenské básnické debuty 2011

Katarína Zitová (1984),
vyštudovala odbor slovenský jazyk
a literatúra – občianska a etická výchova
na pedagogickej fakulte UK v Bratislave.
V súčasnosti je internou doktorandkou
na Katedre slovenskej literatúry
a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK.
Vvenuje sa tvorbe Štefana strážaya
v kontexte slovenskej poézie
2. polovice 20. storočia.

  Označenie debutant v nás najčastejšie evokuje básnika v mladom veku, stojaceho na prahu svojej tvorby, ktorý si hľadá poetické cesty a cestičky a experimentuje s rôznymi možnosťami vyjadrenia. V roku 2011 však prevládali medzi debutantmi skôr básnici strednej a staršej generácie. Z dvadsiatich knižných prírastkov, ktoré sa dostali do tohto prehľadu, sa iba na ôsmich autorsky podieľala najmladšia generácia (myslím tým menej ako tridsaťročných). V ostatných prípadoch prichádza k čitateľom poetická výpoveď (vekovo) zrelých tvorcov. Logicky z toho vyplýva očakávanie, že aj ich vyjadrenie bude vyzreté, vycizelované a po všetkých stránkach prepracované, tým skôr, ak pôjde o výbery z celoživotnej tvorby. To, do akej miery je „staršia“ poézia vycibrenou a „mladšia“ hľadajúcou (alebo opačne?), sa však odvíja od mnohých faktorov, a tak sa naše očakávanie nemusí potvrdiť.

  Začnime teda výnimočne od konca. Autori staršej (a starše strednej) generácie vo svojich dielach najčastejšie skladajú účty svojmu doterajšiemu životu a reflektujú ho zo všetkých strán. Azda najlepším príkladom „bilančnej“ zbierky je debut Márie Látkovej-Bajnokovej (1946) Vyznania (Advent-Orion). Jej básnické texty sú naozaj vyznaniami z hĺbky duše, ich základným kritériom je úprimnosť výrazu. Na tematickej osnove postupuje chronologicky začína idylickými spomienkami na detstvo a rodný kraj, ktoré síce neoplývajú novátorskou obraznosťou, no rovnako sa vyhýbajú a prehnanému pátosu. Spolu s dozrievaním a iniciáciou do ľúbostného vzťahu sa idyla pomaly narúša a objavujú sa prvé náznaky problémovosti. Ženský lyrický subjekt sa postupne dostáva až k filozofickým úvahám o ľudskom údele. Poetka je k človeku veľmi kritická, obviňuje ho z povrchnosti, sebeckosti a nadradenost. Do kontrastu k jeho správaniu stavia prírodný kolobeh s presnými zákonitosťami a všadeprítomnou pokorou. Hoci sú to v našej poézii už tradičné protiklady, darí sa jej vystihnúť niektoré originálne momenty. V závere sa ženský lyrický subjekt podujme na hodnote-nie vlastného života. Spočiatku je z úvah cítiť smútok a nostalgiu ale nakoniec aj zmierenie, prameniace z prírodného paralelizmu a viery: „Jabĺčko dozreté / hospodár s láskou chytá do dlaní, / aby nespadlo tvrdo, / aby sa neudrelo. // Až raz / aj duša moja dozreje / (bolesťou? ťarchou? poznaním?), / nedaj jej padnúť, / prosím, Pane. / Zachyť ju hriešnu, boľavú / v láskavé svoje dlane“ (Až raz). Zbierka tak zanechá príjemný pocit, že aj napriek konečnosti života je všetko na svojom mieste a nevyhnutný kolobeh je správny.

  Sviežim poetickým dielkom je aj prvá básnická zbierka autorky detskej literatúry  Márie Čechovičovej  Chudera (Artemis Design), ktorá je výpoveďou o  jednom nevydarenom vzťahu. Už od začiatku sú v ňom jasné pozície vinníka a  trpiteľa: obeťou je jednoznačne ženský lyrický subjekt, ktorý sa – ako už názov naznačuje – štylizuje do podoby „chudery“, odvrhnutej ženy, hračky v  rukách muža. Do tejto neradostnej pozície sa dostala pre svoju bezmocnosť, spôsobenú absolútnou závislosťou od mužského partnera. V počiatkoch vzťahu je to úplná odovzdanosť, možno až zaslepenosť láskou a túžbou, ktorá však zo ženy robí otrokyňu. Jej mužský náprotivok to dokáže využiť a ženskej hrdinke čím ďalej, tým viac ubližuje. Ona – hoci si to uvedomuje – nie je schopná sa spod vplyvu partnera vymaniť. Vzťah nakoniec ukončí muž, ktorý odchádza za inou, a zúfalú ženu necháva napospas svojmu osudu. Jej sebaľútosť vyústi do generalizovania a obviňovania všetkých mužov – v nich je už badať aj nadhľad, dodatočný odstup, ktorý dáva vyznieť mnohokrát sviežim a ironizujúcim výrokom: „Z mojich citov / si uštrikoval / sveter / Zvyšok bavlny / hodil do starej almary / na prízemí / Sveter si prehodil / ledabolo cez ramená / Vykročil / Tváril sa / že zožral / všetku múdrosť sveta / Pokým na ihlicu / bez / vlny nenatrafil“ (Ihlica). Zbierka prekvapí aj odvážnymi erotický-mi obrazmi, autorka sa nevyhýba telesnému prežívaniu lásky. Aj vďaka zrelšej reflexii vzťahu a schopnosti povzniesť sa je Chudera uveriteľnou a slušne zvládnutou básnickou výpoveďou.

  Menej vydarená je debutová zbierka Ivety Ondrejkovej (1961) Po schodoch z vody (RECO). Môžeme v nej identifikovať dve nosné tematické línie: tvorbu poézie a partnerský vzťah. Spoločnou črtou oboch je akási nemožnosť/neschopnosť vyjadrenia. Vo vzťahu sa konkretizuje cez naznačené, tušené prekážky, akési vzájomné obchádzanie sa, bezdôvodné strácanie kontaktu; v  tvorbe je to zasa nedopovedanosť, neustále borenie sa s najlepším možným spôsobom vyjadrenia. Poetka to však predvádza aj na formálnom usporiadaní básní – jej texty pôsobia nedokončene, nedopovedane, mnohokrát sa v nich stráca sľubne sa kryštalizujúca pointa (nakoniec, možno je to autorský zámer). Viazaný verš a  snaha dodržiavať rýmy takisto vo viacerých prípadoch textom škodí: „V mžiku je možné stratiť človeka / a spomienka sa stane memoárom. / Prišlo to samo. / Ja sedela som nad pohárom / a tretí stál tam oproti“ (Zistenie). V niektorých básňach sa ale Ondrejkovej darí udržať jednu hlavnú líniu a  rozviť ju do pôsobivých obrazov (Skrotenie (zlej?) slzy). Zbierku dopĺňajú pozoruhodné fotografie hier svetla a tmy od Antona Sládeka.

  Najstarším debutantom minulého roka je  Michal  Valúšek (1931). Jeho básnická zbierka  Od súmraku do úsvitu (Petit) je rozdelená na tri časti. Prvá z nich, Domovina, je vyznaním lásky rodnému kraju, slovenskej prírode a  ospevovaním jej krás. Valúšek tematicky čerpá aj z  rodiny, detstva, všíma si prežívanie každodenných situácií. Nestavia ich však na piedestál, práve naopak, upozorňuje aj na závažnejšie stránky života, no prijíma ich s pokorou. V druhej časti Od súmraku do úsvitu sa k reflexii individuálneho života pripájajú aj celospoločenské problémy. Lyrický subjekt trápi osud národa, krivda a nespravodlivosti páchané na bezbranných. V textoch badať súcit s trpiacimi, odsúdenie pýchy a  falošnosti, dokonca občas z nich presvitne aj apel na morálne prebudenie človeka. Záverečnú časť Ako išiel čas tvoria žánrové obrázky minulosti, ktorých cieľom je demonštrovať čistotu predošlého života, ale pomaly do nich preniká aj bilančná analýza vlastného života a otázky ďalšieho smerovania: „Môj život / džbán z hliny… / Rozbitý. / Môj život / zvon z veže… / Padnutý. / Môj život / smer cesty… / Stratený“ (Bez ilúzií). Súčasťou zbierky sú aj pôsobivé fotografie prírody od autorovho vnuka.

  Metafyzické témy a hľadanie miesta človeka vo svete tvoria náplň básnickej zbierky Štefana Bučka (1957) Tušené ostáva v tieni (Petrus). Bučkov lyrický subjekt vychádza z pravej viery v Boha, je zraňovaný falošnosťou a pokrytectvom iných, trpí nimi a vedome vyhlasuje, že sa chce radšej odlišovať od zvyšku spoločnosti, ale pritom žiť svoj život maximálne autenticky. Jeho prvotný pocit stratenosti a  vlastného zlyhania postupne vystrieda uspokojenie a  harmónia z odhalenia niečoho väčšieho, čo presahuje individuálne bytie: „Chýba vôľa siahnuť na dno seba. / Vyvrhnúť von špinu, pomyje. / Aby sa nám zjavil kúsok neba / a v ňom pravda. O Tom, ktorý je“ ( JHVH). Subjekt tak putuje cestou hľadania ľudskosti, podstaty človeka, trvalých hodnôt ako protikladu k vyprázdnenosti chvíle. Bučko zvláda aj tradičnú formu viazaného verša. Knihu dopĺňa CD, na ktorom autorské čítanie textov sprevádza hudba autorovej manželky Adrieny Bartošovej.

  Na podobnom ideovom podloží stojí zbierka Otázniky (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Zdenky Mahajovej (1956). Hoci pred niekoľkými rokmi vydala román, poeticky debutuje až teraz. Aj ona sa zaoberá otázkami existencie človeka vo svete, jeho úlohou, stavia sa do pozície otvorenej kritičky. Jednotlivca vyzýva, aby prebral zodpovednosť za svoje činy a nehľadal neustále výhovorky: „Zrkadlo nastav svojej tvári – /  uvidíš strach, vinu, nádej. / Neposuň iným, čo ťa kvári, / vyrieš si sám svoj životný dej“ (Zrkadlo). Zbierka je ale presvietená aj vierou v správne usporiadanie sveta podľa Božej vôle. Úvahy o smerovaní človeka vyvolávajú dva hraničné momenty ľudského života: narodenie a smrť. Pri narodení poetka vyzdvihuje jedinečný zmysel každého individuálneho života. Smrť zasa nevníma vyslovene negatívne, je pre ňu skôr zavŕšením poslania človeka. Občas sa jej však rozpadne štruktúra textu a  stratí sa tak dojem celistvosti výpovede. Aj túto zbierku dopĺňa CD, na ktorom poetka nahovorila časť básní v sprievode hudby autora Maoka.

  Pohnutý osud sprevádzal debutovú knižku básní, balád a  blues Pavla Elgyütta (1955-2011) Zoblečený do ozveny (Artis Omnis). K svojim čitateľom sa totiž dostala až päť dní po autorovej smrti… Básnik, dlhodobo pripútaný na invalidný vozík, no predsa aktívny paraolympijský športovec, v nej otvoril viacero otázok, a to celkom závažných, niekedy až existenčných. A hoci dokáže veľmi výstižne (a občas aj úsmevne) pomenovať negatívne javy, z jeho textov sa nestráca nádej. Vždy je v nich citeľné odhodlanie vzoprieť sa nepriazni osudu a bojovať za svoj kúsok šťastia: „Veď osud nezvíťazí nad človekom, / kým chýba krížik pred menom, / má šancu, môže sa stať tichou riekou / alebo nemým kameňom…“ (Nechať sa strhnúť prúdom). Takýto postoj k životu bude vždy povzbudivým a pre čitateľa potešujúcim.

  Čínsky básnik Paolo Zhang (1967), žijúci a tvoriaci na Slovensku, vlani vydal svoju prvú samostatnú zbierku básní Tieň jin-jangu (MilaniuM). Orientálny symbol jin a jang reprezentuje dva protiklady, tmu a svetlo, pasivitu a aktivitu, smútok a radosť. Zároveň však symbolizuje aj to, že oba princípy sú vo vzájomnej rovnováhe, dopĺňajú sa a nemôžu existovať osamotene. No v Zhangovej básnickej zbierke, zdá sa, predsa len prevážil jeden z nich – ako inak, negatívny. Súčasný svet je preto už len tieňom prastarej harmónie. Neestetické obrazy rozbitej oblohy či spálenej zeme len umocňujú bezútešné pocity lyrického subjektu. Stáva sa tulákom, ktorý nevie nájsť svoje miesto:  „Ty ja oni / Z čoho pozostáva tento priestor? / Chodíme tam a sem … / So sklonenou hlavou / zhrbený / dobrovoľne vstupujem / do nastraženej krehkej pasce“ (Chodíme sem a  tam). Verše z  čínskeho rukopisu preložila autorova manželka Daniela Zhang Cziráková.

  Znepokojivý dojem zanechá v čitateľovi aj básnická zbierka Daniely Bojnanskej Svietiš keď miluješ (Renesans). Deficit jej lyrického subjektu je spôsobený neprítomnosťou milovanej osoby: mužský partner sa od nej neustále vzďaľuje, musia si k sebe hľadať cestu, no nedarí sa im naladiť sa na spoločnú vlnu. To, samozrejme, ženskú hrdinku frustruje a uzatvára ju do začarovaného kruhu, z ktorého sa nevie vymaniť. Zatiaľ jej chýba odstup na to, aby dokázala pomenovať problém a odstrániť ho. A keďže samotná hrdinka zatiaľ tápa vo svojom hľadaní, dostáva do rovnakej situácie aj čitateľa. Napriek tomu, že je zbierka dosť rozsiahla (na debut), motivicky aj metaforicky sa postupne vyčerpáva a stále variuje podobné momenty, čo pôsobí trochu únavne. Na druhej strane: umocňuje to bezútešné pocity lyrického subjektu a odďaľuje chvíľu zmierenia sa s osudom, čo je pravdepodobne autorským zámerom.

  Kniha Milana Adamčiaka (1946) Archív I (Expo) (DIVE BUKI) nie je v pravom zmysle slova debutom, iba prvým vydaním autorových doteraz nepublikovaných textov z rokov 1964 – 1972. V našej literatúre predstavujú málo frekventovaný typ experimentálnej, vizuálnej poézie, ktorá využíva viac grafický (formálny) než obsahový potenciál jazykového materiálu. U Adamčiaka je badateľná fascinácia formou, ktorú prispôsobuje a tvaruje podľa svojich potrieb, so slovom narába ako so surovinou. Jeho texty sú experimentom, po výtvarnej stránke zaujímavým a často veľmi vydareným, ťažko však hodnotiť ich literárnu kvalitu. V niektorých z nich sa mu však daria naozaj výstižné prepojenia významu a jeho formálneho stvárnenia (Liniengedichte).

  Poéziu strednej generáciu zastupuje zbierka Hanky Kauzlarič (1973) Návraty z útekov (Vydavateľstvo ESA). Jej ústredným motívom je cudzota, ktorá sa prejavuje v známych priestoroch: ženská lyrická hrdinka sa vracia zo svojich útekov, no nespoznáva samu seba; stojí pred zrkadlom, ale vlastné telo je jej cudzie; obnažuje si telo aj dušu, no i tak nie je pochopená; a miesta, predtým dôverné, sa menia na väzenie. Neustále hľadanie vlastnej identity a pocitu zmysluplnosti vo svete sa stáva primárnym cieľom jej života. Pocitovo naplnené prežívanie lásky je však brzdené všadeprítomným chladom, nemožnosťou komunikácie medzi ňou a partnerom alebo len akýmisi nedefinovateľnými prekážkami. V  textoch sú však napriek všetkej bolesti vpísané aj drobné náznaky nádeje, že hrdinka raz predsa len „dočiahne na hviezdy, ktoré zatiaľ žiaria pre druhých“ (Obloha plná hviezd). V básňach nenájdeme záplavu originálnej obraznosti, poteší však čistotou a úprimnosťou výpovede.

  Prozaik  Peter Krištúfek  (1973) obohatil slovenskú básnickú scénu zaujímavou zbierkou 75W (Knižná dielňa). Napriek závažnosti tém, ktoré si v nej nachádzajú svoje miesto (naštrbenie vzťahu, ale predovšetkým narušenie najintímnejšieho prostredia človeka – domova a najbližšieho známeho sveta), sála z básní akási nedefinovateľná atmosféra pokoja a ticha. Krištúfek odhaľuje poetický potenciál vo všedných veciach a dopĺňa ich príznakom jedinečnosti. Výnimočnú atmosféru podčiarkujú aj ilustrácie Martina Grocha, ktoré (komiksovým štýlom) vytvárajú vlastné doplnkové príbehy.

  V  spoločnom zborníku zo súťaže Básne 2010 (KK Bagala) sa stretáva poézia strednej generácie s tou najmladšou, umeleckými kvalitami sú však dosť vyrovnané. Poteší na nich to, že sa neuchyľujú len k  obsahovo prázdnemu kritizovaniu životných situácií, ale usilujú sa aj nerezignovať na poetickosť svojej výpovede.

  Najmladšia generácia autorov sa minulý rok tiež prihlásila v rámci spoločných projektov či literárnych súťaží. Výsledkom jednej z nich je Sólo pre 9 hlasov (Ikar – edícia Mám talent) – kolektívny debut deviatich básnikov. Ich pohľad na svet je väčšinou pesimistický. Spôsobené to býva stroskotaním vo vzťahovej oblasti, zúfalou snahou o prekonanie samoty a nepochopenia. Najlepšie to vyjadrujú básne Penelope Toomey, ktorá dokáže na minimálnom priestore rozohrať maximálne vážnu situáciu. Trýznivé odhaľovanie pravdy o  vzťahu dvoch ľudí, ich neustále približovanie a  vzďaľovanie vyjadruje živými obrazmi. Absurdnosť okolitého sveta, jeho absolútnu rozbitosť presvedčivo vpísal do svojich veršov Michal Pivarči. Miroslava Ábelová je zasa reprezentantkou „rebelskej“ generácie, ktorá chce pomenovať veci pravými menami, a pritom sa nevyhýba ani drzým a  drsným vyjadreniam. Viacero debutantov z  tohto projektu má v sebe potenciál uberať sa vlastnou cestou a priniesť do poézie neošúchané pohľady na svet. Nakoniec, niektorí to už dokázali aj vlastným debutom – v roku 2010 Miroslav Búran a minulý rok aj Mirka Ábelová (1985). A tá provokuje už samotným názvom zbierky – Striptíz (Ikar). Vo svojich veršoch si mladá autorka nekladie servítku pred ústa. Jej ženská hrdinka sa štylizuje do pozície rebelky, ktorá sa nebojí vypovedať všetko, čo ju irituje či deprimuje, bez príkras, hovorovým, nepoetickým (niekedy i vulgárnym) jazykom: „Som malý rebel / Snažím sa vpísať pár slov / na počmáranú tabuľu spoločnosti // Do ruky ste mi strčili zlomenú ceruzku / Vraj píš, sloboda prejavu!“ (Hlupáci, toto som ja!). Toto gesto vzbury jej pomáha odosobniť sa. Rázne riešenia, strohé vyjadrenia, namiesto sebaľútosti hnev – s  jej hrdinkou si veru neradno začínať! Je to sebavedomá mladá žena s vlastnými názormi a nenechá sebou manipulovať. Ponúka aj niekoľko trefných postrehov k smerovaniu spoločnosti (Niet návratu do jaskýň. Je nás priveľa). Masku nedotknutosti si skladá len vtedy, keď ide o  jej najbližších – rozcitlivie ju odlúčenie od nich, strata, smrť. Ábelovej smelé básne sú príjemným oživením našej najmladšej poézie – dokazujú, že ženské písanie nemusí byť len sentimentálne a prehnane úvahové, ale tiež zdravo bezočivé…

  Odvážne sú aj texty básní/piesní rapera Beneho alias Mariána Benkoviča (1984) v  dvojknihe  Slovenčina pre samoukov / Spam poetry (KK Bagala). Tá sa k básnickým debutom pridružila jednoducho preto, že autor dostal ponuku vydať texty svojich piesní aj knižne. A hoci pravdepodobne nemali ambíciu stať sa „básňami“, určité poetické kvality sa im nedajú uprieť. Spoločnosti, v ktorej sa pohybuje a pozorne ju vníma, nastavuje nemilosrdné zrkadlo. V ňom vyplávajú na povrch neradostné skutočnosti: egoizmus a boj o  svoj vlastný prospech, povrchnosť všetkých vzťahov, požiadavka konformity, národnostná a rasová neznášanlivosť, zahmlievanie pravdy… To všetko vedie k strate ideálov a rezignácii na akúkoľvek intervenciu k zmene. Beneho verše sú niekedy arogantné, trúfalé a presvitajú z nich vulgarizmy – je to však jeho spôsob apelu na zvyšky ľudskosti v človeku.

  Jedným z najmladších debutantov je Michal Badín (1988). Jeho útla zbierka básní Rieka a tieň (Knižné centrum) prináša mladícke opojenie životom a všetkým, čo ponúka – nečudo, že v nej dominujú alkohol a ženy. Nevyhýba sa ani erotizovaniu, ale v decentnej rovine; telesnosť však tvorí podstatnú náplň jeho vzťahu so ženskou partnerkou, k duchovnu akoby nevedel (alebo nechcel?) preniknúť. Zostáva preto na povrchu, ženu opisuje najmä zo stránky fyzického vzhľadu, akoby mu čosi bránilo rozvinúť vzťah naplno. Koniec koncov, lyrickému subjektu to tak pravdepodobne aj vyhovuje: „Miešam si / (už iba) spomienky / na nepokoj svetiel – // Našim sviečkam / ich razom uchytil / nekonečný rozhovor“ (Už iba). V závere zbierky upúšťa od hedonizmu a reflektuje aj závažnejšie
spoločenské témy. 

  Príjemné oživenie mladej poézie predstavuje zbierka  Michala Rehúša (1982) Program dekomunikácie (Drewo a srd/Vlna). V  nadväznosti na postmoderné tendencie v  našej poézii Rehúš demonštruje vyprázdnenosť súčasného jazyka spájaním nelogických výrazových prostriedkov a parodovaním vedeckého jazyka, predovšetkým zásad písania akademického textu. Vyberá si umelo vytvorené textové floskuly (napríklad príručku na precvičovanie strojopisu), vytvorené podľa žiaducej schémy, aby ukázal zlyhávanie úsilí zaškatuľkovať ľudský život do noriem a pravidiel a vysmial sa našej rigoróznosti, ktorá už dávno nepomáha formovať pocit zmysluplnosti sveta: „1) Meno dieťaťa musí byť výstižné zmysluplné / a musí korešpondovať s obsahom dieťaťa / 2) Meno a priezvisko rodiča (bez akademických titulov) / sa uvádza za menom dieťaťa / 3) Pri dlhších menách treba uviesť / abstrakt v angličtine alebo nemčine a kľúčové slová / 4) Samo meno by nemalo presiahnuť 20 000 znakov / (vrátane medzier a poznámok pod čiarou)“ (Inštrukcie pre rodičov).

  Jedným z  najvyspelejších debutov minulého roka je básnická zbierka Martina  Dzúra (1981) Dekonštrukcia podľa času (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Hoci jej názov môže naznačovať postmoderné smerovanie, nie je to tak. Mladý autor bravúrne zvláda nielen obsahovú náplň a kultivované vyjadrovanie svojich pocitov, ale aj formálne usporiadanie textov: prácu s viazaným veršom, rýmy, ktoré nie sú odkázané na triviálne spojenia v rýmovkách, dokonca vytvára aj sonetový veniec. Tematicky zbierku ukotvuje každodenným prežívaním sveta, situuje ju do priestorov  rodiny a detstva, vyzdvihuje jeho hodnoty. Nosnými sú vzťah k žene, materstvu, vnímanému citlivo a  takmer posvätne. Naznačuje však aj problémové momenty a  čitateľ vytuší, že za zabíjaním králikov sa skrýva aj smrť lásky a že odvrátená strana zrkadla odhalí aj také obrazy duše, o ktorých by lyrický subjekt radšej nevedel…

  Lásku a vzťahy, predovšetkým z ich problémovej roviny, tematizuje aj Andrea Berzáková v básnickej zbierke Mozaika duše človeka (a jej 50 úlomkov) (DAXE). Päťdesiat textov zoradených abecedne tvorí výpoveď o premenách jednej lásky, ktorá sa – ako inak – nekončí happyendom. A hoci má toho poetka na srdci veľa, nie vždy sa jej to darí aj vyjadriť: „Zahľaď sa teraz do svojich očí, / zistíš len to, že svet sa v nich točí. / Zahľaď sa raz do lásky očí, / zistíš len, že svet sa vôkol vás točí. / Čo sa stane, keď zavrieš oči? / Nič. Ten živý svet sa stále dookola točí. / Keď však láska raz zavrie oči, / tvoj svet sa zrazu náhle prestane točiť“ (Kolotoč). Básne prinášajú aj originálne momenty, ktorými sa nedostatky dajú vyvážiť.

  Nedá sa jednoznačne generalizovať, ktoré básnické debuty vychádzajú z tohto prehľadu ako „zrelšie“. Starší básnici sú zvýhodnení tým, že sa vedia na tematizované udalosti pozrieť s odstupom. Ale zasa – ani mladícka zanietenosť a  rozhorčenosť určite nie sú na škodu! Oba pohľady môžu byť veľmi presvedčivé, no takisto môžu uviaznuť na prílišnej povrchnosti a prehnanej štylizácii. Autorom, ktorí už v debute zúročili svoj poetický potenciál, však môže postupné hľadanie a kreovanie vlastnej cestičky pomôcť k tomu, aby umelecky ešte viac vyzreli.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013