Fragmenty slovenskej prózy 2011


25 887 znakov o pôvodnej literatúre

Karol Csiba (1975)
sa narodil a žije v Bratislave.
Je pracovníkom Ústavu slovenskej
literatúry sav. okrem toho vyučuje
na Filozofickej fakulte UCM v Trnave.
Venuje sa spomienkovej próze
20. storočia.

    Na otázku „Aká bola slovenská próza 2011?“, by som najradšej odpovedal: „Neviem!“ Svoju pochybnosť môžem rozmeniť na drobné:

1. Chce sa próza nanovo umelecky definovať?
2. Nesúhlasí s doterajším obrazom skutočnosti a prestáva byť jej vazalom?
3. Ponúkla mi minuloročná produkcia prózy niečo ako čitateľovi?

  Občas mám pocit, že mi právo reagovať na aktuálnu slovenskú literatúru naozaj nepatrí. Základom všetkého je tajomstvo vlastného čítania, ktorému nechýba kombinácia skúsenosti a otázok. Literatúra sa čuduje vo mne, ja ochkám v nej. Sadáme si spolu za okrúhly stôl a  rozširujeme si manévrovací priestor. Komunikácia je zábavná a určite inšpiratívna, konfrontujeme si s  textami myšlienkové východiská a jazykové konštrukcie. Budem šťastný, ak v  tomto procese spojím metodologické pravidlá interpretácie s čitateľským zážitkom. Ani vtedy však pochybnosť o schopnosti posudzovať hodnotu prózy daného obdobia nezmizne. Rozhodujúcim kritériom sa stal model realizovaných či absentujúcich medziľudských vzťahov stvárnený v prózach. Možno preto bude zvolený výber tolerantnejší a nebudú sa mu hnusiť aj „podružnejšie“ literárne texty.

  V intencii tohto vynútene „kľúčového“ kritéria a bez rigorózne existujúcej hierarchie nám ako prvý prichádza pod ruky druhý román Pavla Rankova Matky (Edition Ryba). Jeho rozprávačský pôdorys nie je zložitý: vo viacerých historických rovinách, niekde medzi súčasnosťou a druhou svetovou vojnou, dakde medzi Sovietskym zväzom, dobovým Československom a dnešným Slovenskom uvažuje o podobách materstva. Rozpráva príbeh Zuzany Laukovej, odsúdenej za kolaboráciu počas druhej svetovej vojny a deportovanej do sovietskeho pracovného tábora. V jeho priestoroch sa jej narodí syn. Paralelnú rovinu tvorí príbeh študentky Lucie Herlianskej, ktorá píše diplomovú prácu na tému Formy a špecifiká realizácie materstva v hraničnej situácii. Jej existenciu dotvára presviedčanie vlastnej matky, aby išla na potrat. Pre román je charakteristické, že autor uprednostňuje postavy pred lineárnou fabuláciou. Postavy sú tematicky exponované, kolíšu medzi rôznymi typmi, preto ich nedokážeme tak úplne zaradiť. Ich sémantickú plnosť modifikujú mŕtvy Zuzanin snúbenec Alexej (sovietsky partizán), jej matka a syn, resp. vedúci Luciinej diplomovej práce, docent Peter Voknár. Rytmus rozprávania je aj preto výrazne prerývaný. Striedanie jednotlivých naratívnych polôh zjednocuje stretnutie Zuzany s Luciou. Autor dáva týmto spôsobom najavo vlastné rozhodnutie, že stredovú pointu musíme hľadať práve v  spojení týchto, z pohľadu celej prózy, anticipačných bodov. Čitateľom oznamuje, že ich má vo svojej moci. Základom interpretačného poľa zostáva stretnutie dvoch ľudí. Zuzana je súčasťou Luciinej diplomovej práce a zároveň vypĺňa základný zmysel rozprávania, ktoré z tohto stretnutia jednoznačne ťaží. Z primárneho vzťahu rozprávač – počúvajúci sa autor snaží vydolovať čo najviac, no toto jeho tlačenie na pílu nepridáva próze špeciálnu podmanivosť, práve naopak, sama sa zmieta v zdĺhavých prehovoroch, ktoré by mali skončiť o pol taktu skôr. Kľúčové reflexie
materstva sú posunuté až k základným existenciálnym pozíciám. Vďaka nežiaducej intervencii „veľkých dejín“ do osudov postáv sa ich identita formuje do podoby pamäťového archívu: akoby bolo úplne jedno, či sú historickými aktérmi, alebo len tými, čo ticho počúvajú. Materiálu na rozprávanie má Rankov dosť: otrocká práca v pracovnom tábore, zima, hlad, ľudská krutosť, bezmocnosť, strach… Autorom analyzované problematické materstvo sa dostáva do kontaktu s  absenciou civilizovaného koexistovania, ktoré sa ukazuje ako fatálne ohrozené. Hľadanie zhodných bodov a paralelné prepájanie takejto odvrátenej podoby existencie s jej relatívne pokojnou aktualizovanou podobou však uberá próze kúsok hodnovernosti. Na jednej strane svieti niečia extrémna skúsenosť, na druhej strane registrujeme trocha „naivne“ problematizovanú súčasnosť. Akoby osoba, ktorá mala o čom rozprávať, náhle onemela, a  druhá, ktorá je len „na začiatku“, prebrala jej skúsenosť. Možno práve v tomto bode zostáva komunikačný filter medzi tvorcom a čitateľom jemne nepriepustný.

  Druhou do partie je Veronika Šikulová. V próze Miesta v sieti (Vydavateľstvo Slovart) sa pokúša o  jedno z klasických vyrozprávaní atmosféry jednej rodinnej histórie. Na pomerne veľkej ploche strieda vlastné spomienky s  rozprávaním matky a starej matky. Autobiografický plášť písania posilňuje ponechaním ich skutočných mien (Verona, matka Alica, babička Jolana). Formovanie epického príbehu prerastá aj do oživených miest vlastného detstva, resp. ešte hlbšej minulosti. Zoslabenie biografickej objektívnosti, naopak, potvrdzuje autorské uprednostňovanie evokácií „iba možných“ situácií pred presnejším opisom. Napriek tomu sa domnievame, že všetko dôležité sa odohráva v  usporiadaných a  kontrolovateľných intenciách. Jednotlivé spomienkové pásma sú konfrontáciou Veroninho pohľadu na niečo už dávno zmiznuté, čo malo a pravdepodobne stratilo na ňu svoj vplyv. Šikulová vytvára súradnice istôt, ktoré sa menia na subjektívne dojmy. Posúva sa od individuálne prežívanej súčasnosti až po detstvo starej mamy. V tomto zlome si všímame drobné pnutie medzi spomienkami a ich súčasným sprítomňovaním. Určité napätie prechádza naprieč Šikulovej rozprávaním: v próze sa nachádzajú časti, v ktorých jednotliví rozprávači dôverujú množstvu detailov, čo sa prejavuje pri snahe oživiť staré miesta (záhrady, stanicu, na ktorej pracoval starý otec, ulice malých miest, dvory atď.), okrem toho sa však autorka nevyhýba reflexívnejším pasážam, ktoré ponúka z  viditeľného analytického odstupu. Zároveň si uvedomuje skutočnosť, že spomienky nedokáže podať v  ich „čistej“ podobe. V knihe dochádza ku konfrontáciám pevnejších životných bodov z  minulosti s  uvoľnenejšími možnosťami prežívania v  dnešku. Z  týchto dvoch uhlov sa v celej próze nazerá na okamihy jednej rodinnej „ságy“. Do nej vtláča autorka svoj osobný portrét vnučky, dcéry, matky, milenky, manželky. Práve na tomto mieste sa rúcajú autoritatívnejšie definované bytostné hľadiská. Mení sa modalita rozprávačského gesta, čo sa odhaľuje v odlišných vzdialenostiach od aktuálnej pozície najmladšieho z rozprávačov. Šikulová podrobuje tejto koncepcii jazyk, vety, regionálne odlišnosti. Jednotlivé rozrušenia lineárneho modelu rozprávania nie sú vždy dostatočné. Niektoré obrazy sa až príliš priehľadne trieštia a  autorkina „moderná“ pozícia zostáva vratká. Rodinnej histórii totiž venuje príbeh, ktorému nikto iný nemusí dôverovať. 

  Tretia próza do tohto výberu zdanlivo ani nepatrí, resp. „ozajstné vzťahy v nej nie sú“. Kniha Martina Kasardu O rozmnožovaní a iných ťažkostiach (Marenčin PT) totiž tvorí jemnú opozíciu voči téme rodinného spolužitia. Na tomto skrytom efekte
autor vystaval celý príbeh. Hlavným hrdinom je Matej Saspera, novinár v bulvárnom periodiku. V intenciách úvodnej programovej tézy prežil kľúčový moment svojej textovej existencie takmer na konci rozprávania: „Povedala, roztiahnem nohy a ty mi venuješ trocha chémie, nechcem ťa za muža, potrebujem len spermie. Neber to osobne, povedala, nechcem nikoho za muža, naozaj, chcem dieťa, budeme kamaráti a ja nikomu nepoviem, koho je to dieťa, pokračovala. Ty to nikomu nepovieš a ja som teraz na celú noc tvoja. Prosím ťa, mám teraz plodné dni, hádam sa to podarí, ukončila svoju prednášku z biológie rozmnožovania.“ Na takýto „vzťah“ stačí autorovi jednoduchá matematika. Celú prózu môžeme čítať ako epopeju mediálneho prostredia, ktoré produkuje expresívnu totalitu povrchných životných skúseností. Kasarda z  tohto dôvodu nepredstavuje priamy kontakt jednotlivca s aktuálnym svetom. Zbavuje ho však akéhokoľvek emocionálneho prístrešia. Všetky vzťahy zámerne zrýchľuje, nie vždy celkom šťastne žongluje s ich vypočítavou podobou. V takomto svete stráca jeho protagonista pocit bezpečia, hoci túto skutočnosť si priznáva len v momentoch intímnejšej introspekcie. Úspech však nezískava. Matej Saspera je prototypom deficitnej postavy. Stráca oveľa viac, ako dokáže získať, a  týmto spôsobom sa implantuje do aktuálneho sveta a jeho morálky. Próza ale nerozpracováva základný rozdiel medzi hrdinom a svetom, iba ho v intenciách skúsenosti autora opisuje. Reflexívnejšie časti netotalizujú pozíciu subjektu a nechcú ho odpútať od prostredia. Napriek tomu v príbehu rezonuje nespokojnosť s prítomnosťou. Jej celkový obraz aranžuje úroveň citovej prázdnoty. Stereotypnosť týchto modelov existencie vytvára mozaiku postáv, tvoriacich manipulovateľnú fresku, alebo presnejšie, komparz. Celé mediálne zátišie je štylizované a prerývané úvahami, monológmi a dialógmi. Rozprávaniu tak trochu chýba pevnejší bod, ktorý by dohliadal na poriadok motívov. Próza sa dotýka všetkého a zároveň ničoho. Takáto pomôcka chýba aj čitateľom. Autor sa snaží o bezprostrednosť, jeho protagonista podstupuje nové „dobrodružstvá“, no jeho názorový svet stráca spätnú väzbu. 

  Štvorku má na drese próza Pétera Hunčíka Hraničný prípad (Kalligram). Román rodáka zo Šiah, ktorý pôsobí ako psychiater vo Veľkom Mederi, má za sebou úspešné vydania v Maďarsku. V roku 2011  vyšiel v  slovenčine aj v  poľštine. Ide teda o  preklad z maďarčiny, no považujeme ho za integrálnu súčasť nášho prehľadu pôvodnej tvorby. Napriek svojej lineárnosti sa táto kniha nečíta ľahko. Môžeme dokonca povedať, že sa „postmoderne“ zadrháva. Spôsobuje to výber slov, ktorému venuje autor až priveľkú pozornosť. Všetko sa odohráva v strachu, aby nám náhodou nezabudol niečo veľmi dôležité povedať. Táto jeho košatosť je spomaľujúca, akoby chcel Hunčík vrátiť próze niečo zo staršieho deklamačného umenia. Príbeh sa odohráva na slovensko-maďarskom pohraničí a  epicky mapuje najdôležitejšie udalosti 20.  storočia. Autorovo vnímanie vzťahov je preto oveľa širšie. Motivácie však nehľadáme v  dajakom abstraktnom univerzalizme. Napriek množstvu faktov doluje próza základnú stavebnicu z osobnej pamäti postáv (Pipityu, ujo Géza, teta Klára, Feri, Tomi, István, Pali atď.), na ktorých je postavená mohutná príbehová mozaika. Nie všetko však musí do nej zapadať, čo potvrdzujú miestami groteskné a ironické kombinácie oficiálnejších dejín s ich bláznivejšou (iracionálno-absurdnou) verziou, ktorá nie je ani na moment dôveryhodná. Veď načo aj, túto položku autor nepotrebuje. Jeho opakované príbehy hýbu „veľkými“ dejinami, no oveľa častejšie sú súčasťou rozprávania hrdinov, ktoré sa mení na travestiu problematických vzťahov regiónu, hraníc, štátov, Slovákov a Maďarov. Preto sme v prípade tejto prózy naviazaní na konkrétne informačné zdroje, ktoré všetko determinujú. Dichotómia vážneho a komického stiera výraznejšie rozdiely medzi objektívnym a subjektívnym. Autor však nepotrebuje špeciálne efekty na modifikáciu symbolov a tajomstiev, celkom pohodlne si vystačí s rámcom rodinných vzťahov, priateľstiev, či naopak, s nevyriešenými „kauzami“. O zápletky a nečakané zvraty sa starajú práve „objektívne“ dejiny. Posúvajú hrdinov na výslnie regionálneho diania, prekračujú hranice okresu (župy, kraja, štátu), inokedy im pripravujú takmer neprekonateľné prekážky. Toto všetko sa v románe stará o prietok príbehu.

  S číslom päť vystupuje kniha Máriusa Kopcsaya Veselé príhody z prázdnin (Kalligram). Autor nás opätovne vracia do známeho priestoru a  k  povedomému protagonistovi, ktorý má pri hľadaní vlastnej identity problémy takmer so všetkým (spoločenským zaradením, finančným ohodnotením, rodinou, manželkou, milenkami atď.). Predovšetkým „neoficiálne“ vzťahy tvoria základnú os celej knihy. V  tejto chvíli je takmer irelevantné, či ich zastrešíme láskou, alebo len sexom. Za týmto pozadím sledujeme reflexívnejšie pasáže, ktoré z antihrdinu formujú „človeka“ s jeho otázkami. Akoby všetko telesné bolo len prejavom obchytkanej dočasnosti, ktorá sa nikdy neskončí šťastne. Autor sa ale nesnaží reagovať na ponuku abstraktných konštrukcií. Prostredníctvom rozumu sleduje komplikovanosť sveta. Vďaka tomu ju čiastočne prekonáva, čo na tom, že jeho hrdina permanentne zlyháva, či naopak, necháva sa okolím sklamať. Kopcsay v tomto procese nepotrebuje tvoriť clonu, aby sa prepracoval k modernému svetu, hoci táto istota nesúvisí s jej umeleckou hodnotou. Jednotlivé epizódy využíva na to, aby moderný svet spolu s nami „zdieľal“. Na rozdiel od predchádzajúcich próz si potrpí na vnútorné ustrojenie. Oveľa častejšie si všíma neviditeľné veci, až za nimi je potom sľúbený sex, frustrácia, strata nehy a peniaze. Zároveň vidíme snahu autora definovať kategórie, ktoré sú výrazom existenciálnej podstaty. Kategorizuje však niečo, čo sa usporiadať vlastne nedá. Preto má jeho hrdina občas pocit, že sa mu úplne všetko rozpadlo. Atak vecí ho ale neoberá o schopnosť sebapozorovania. V momentoch, keď sa zbavuje mudrlantských špekulácií o sebe, zostáva najpresvedčivejším. Vtedy nič nemanifestuje, hoci sa drží hesla, že nie je nič, čo by nám nemohol o sebe porozprávať. Prostredníctvom takéhoto verbálneho aktu máme pocit, že dochádza k epickému prerodu. Dokážeme preto ustrážiť kľúčové motivácie, ktoré nás len občas prekvapia. Jednotlivým príbehom nechýba súdržnosť, ktorú občas zabezpečí protagonistov strach.

  Číslo šesť má Ballova próza V mene otca (KK Bagala a literarnyklub.sk), ktorá nikoho nešetrí. Rodinné vzťahy, osudy, prostredie sa tu analyzujú s iritujúcou a problematizujúcou vášňou, ktorú si všímame vo všetkých rovinách. No próza však nie je emocionálne angažovaná, práve naopak, udržuje rovnováhu medzi „odmietnutím“ a „vášňou“. Autor sa totiž pokúša o odstup. Aj tento model mu umožňuje pracovať v dvoch plánoch. Prvý je svetom bazálnych poľutovaniahodných vzťahov, kde rozhoduje nenávisť a citový nezáujem. Otec ignoruje synov a  podvádza manželku, synovia a manželka nenávidia otca atď. Okrem toho stíhajú reflektovať vlastnú pozíciu, ktorú umiestňujú do zdanlivo univerzálnejších poschodí, mimo priznanej konverzácie: „Cítil som sa v úlohe syna doma. Zvládal som tú rolu. Ale vo vzťahu s mojimi synmi sa cítim zle. Súhrnne viem toľko povedať, že úloha rodiča ma postihla príliš skoro. Alebo synovia nie sú vhodnými synmi. Nie sú to tí správni synovia? Je to takto: moji synovia nevedia byť synmi.“ V  príbehovej osnove zlyhávajúci otec (dobrý syn) opúšťa rodinu, pričom mu v  hlave kolujú spomienky. Druhý kód prózy prenáša úvahy o odcudzení, samote, strate citu a bolesti na vyššie poschodie, ktoré má fantastickejšie rámce. Analýza väčšinou nenápadnej krutosti sa aj vďaka nim môže meniť na prosbu o odpustenie, na modlitbu, resp. na potvrdenie otcovej dominancie. Obe roviny Balla veľmi šikovne vyhrocuje. Ich vzájomnú spoluprácu dokážeme vnímať ako spätnú väzbu celého diela, ako jeho sebareflexívny inštinkt. Až pri rešpektovaní tohto textového príznaku sa ukáže rozprávačmi sprostredkovaná existenciálna prázdnota. Autor si však v  tomto prípade nepomáha metajazykom, naopak, často využíva reprodukciu základnej konverzácie. Jeho jazyk zostáva zaujímavo obnažený, páčia sa mu rôzne variácie, čo neodporuje jeho presnej a literárne zvládnutej štruktúre.  

  Sedmičku sme na moment priradili ku knihe Milana Zelinku Rudenko (Slovenský spisovateľ), v ktorej autor stavil na istotu. Verí tradičnému hodnotovému ukotveniu západoslovenskej dediny Šúr. Čitateľovi predkladá kúsok atmosféry tohto regiónu, ktorý sleduje od konca druhej svetovej vojny po 90.  roky 20.  storočia. Vlastné písanie neprekladá množstvom reflexií, dôležitejšia je pre neho istá faktickosť, sprevádzajúca jednotlivé udalosti. Jeho hrdinovia sú sociálne zaradení, nevytŕčajú z radu, ani sa veľmi neskrývajú. Sú takí istí ako prostredie, bez ohľadu na to, či sú práve v krčme alebo v neprimerane veľkej záhrade. Sú veselí, hrmotní, občas tvrdí a násilnícki. Autor nám ponúka situácie, ktoré sa dajú jednoducho identifikovať. Jedným z kľúčových momentov rozprávania je premena postáv na rozprávača. Kostru tohto všetkého tvorí Rudenko Myslovič a  jeho preklopená identita Štefan. Títo hrdinovia v príbehu všetko usmerňujú, určujú morálne a  citové pravidlá, hoci najmä v prípade Štefana je priliehavejšia pozícia pozorovateľa.

  Osmičku má román Bystríka Šikulu Porušenie intimity (Regent). Autor v ňom reflektuje kontakt človeka s aktuálnym svetom, v ktorom sa jednotlivec takmer dobrovoľne zbavuje akejkoľvek istoty. Rozpráva nám príbeh literárneho redaktora, vsunutého do siete rodinných a  pracovných vzťahov. Len okrajovo zachytáva charakter spoločenských premien po novembri 1989. Základnú fabulu tvorí dekonštrukcia protagonistovej existencie. Jednoducho povedané, postava prestáva fungovať v zhode so svojím dovtedajším životom, prelamuje jeho hranice a pokúša sa z neho vystúpiť. Tento proces sprevádzajú všetky jeho prehry, víťazstvá, nevery, žiarlivosť, erotika, rozpad manželstva, zmena zamestnania, premena z redaktora na učiteľa. Dejový rámec je až na malé výnimky priestorovo rozložený medzi hlavné mesto a blízke malokarpatské mestečko. Epická robustnosť prózy formuje protagonistu, ktorý stráca pocit bezpečia, no zároveň nachádza samého seba. Tento život z deficitu trčí z každého kúska rozprávania. Autor sa nám však pokúša povedať až príliš veľa. Napriek istej remeselnej zručnosti  je jeho písanie len učebnicovým príkladom spracovania univerzálnej témy. Za týmto širokým plášťom už toho veľa nie je. Najmä vo chvíľach priamej intervencie zmyslov je v próze cítiť trocha prehnanú činnosť rozumu. Nespokojnosť so životom sa totiž dá ukázať v  oveľa farebnejších tónoch. Ale len v prípade, ak by nás autor nechcel „o živote“ toľko poučovať. Potom by text často nezíval vnútornou prázdnotou…

  Na ponuku absolútnej premeny mužského hrdinu reaguje deviata próza Príbeh muža (HladoHlas). Autor Pavel „Hirax“ Baričák v nej ukazuje trojaký život Lukáša. Aj v  tomto prípade ho román zastihuje v období krízy: ráno sa zobudil, dozvedel sa, že je nemanželský, že je neplodný, hoci má syna. Toto všetko stačí autorovi na vykreslenie protagonistovej trojakosti, presnejšie v  rozštiepení jeho existencie na tri fázy: moment rozpadu jeho dovtedajšieho usporiadaného života, ďalej nasleduje jeho identita bezdomovca, alkoholika a narkomana, a nakoniec prichádza rola kontemplatívneho ľudového liečiteľa. Úlohou románu je spojiť tieto do seba konvenčne zapadajúce nitky. Hrdina dostáva aj v tomto prípade možnosť dozvedieť sa niečo o  sebe. Zdá sa, že autor tou  to iniciatívou ani v najmenšom nešetrí. Snaží sa o súlad medzi témou a  jazykom, čo je viditeľné pri kombinácii kultivovaného prehovoru s kopou vulgarizmov. Próza otvorene ukazuje, že ide iba o masku. Prvotne sa chce pozerať na všetky procesy z vnútra, rozprávačskou introspekciou, ktorá odhalí rozvrat moderného človeka. Táto vnútorná optika však autorovi absolútne nesedí, skôr sa ukazuje ako epicky zavádzajúca. Rozprávanie o vnútornej nesúrodosti hrdinu je výsledkom exponovane jednoznačného poznania, hoci jeho hodnotová úroveň kĺže k nič nehovoriacej irónii. Dominantnú pozornosť venujeme bezpečnému triedeniu „šokujúcich“ zážitkov. Samotní hrdinovia niečo prežívajú a zároveň to komentujú. Charakter ich konania sa stáva objektom a čítankovým (umelecky absolútne nepresvedčivým) hľadaním správnej cesty.   

  Treba na chvíľu odísť  (Vydavateľstvo Slovart) – u  nás číslo 10 –  je poviedkovou knihou Pavla Weissa. V dvanástich textoch nás sprevádza rôznymi podobami individuálnej osamelosti. Občas fantasticky pôsobiace príbehy uzatvárajú svojich aktérov do zvláštnych životných peripetií, pri ktorých majú paradoxne možnosť predvídať, resp. rozhodovať o vlastnom osude. Táto zámerne oslabená autentickosť dostáva zmysel v epizódach otcov, manželov, milencov atď. Kontakt s riadením osudu ich však nezbavuje ťarchy každodenného prežívania. Autorovo rozprávačstvo sa pohybuje niekde medzi fantastikou, hororom alebo len naznačenou erotikou. Snaží sa pracovať s vysokou mierou naliehavosti. Okolitý svet však až prehnane zaraďuje do rôznych kategórií, ktoré majú oporu aj v iných literárnych dielach. Zdá sa, že tvorca nezabúda upozorňovať na všetko, čo doteraz prečítal a čo mu do pomerne koherentnej poviedkovej zbierky „pasuje“. Domnieva sa, že našiel svoju tému a spôsob jej spracovania, tak sa ju snaží maximálne vyčerpať. Má jasný hodnotový svet, no jeho vedomie o existenciálnej závažnosti dnešného sveta je trochu vysušenou látkou pre naše úvahy.

  Jedenásta Svetlana Žuchová zostáva vo svojej tretej prozaickej knihe Zlodeji a svedkovia (Marenčin PT) verná téme prisťahovalectva. Základnú kompozičnú rovinu tvoria pásma viacerých rozprávačov (Marusia, Janut, Gregor, Borko, Petra, Nina atď.), resp. protagonistov, ktorých sa skúsenosť s existenciou v cudzom prostredí dotýka. Ich adaptačná skúsenosť je odlišná a pohybuje sa medzi elementárnymi pólmi dobro a zlo, hoci základom zostáva prekonanie neutešenej reality, čo si všímame už v prvom odseku: „Naozaj. Naozaj som nechcel kradnúť. Chcel som sa len ako správny chlap postarať o svoju ženu. Tak, ako sa to učia deti v škole. Bolo by, samozrejme, krajšie, keby som prišiel domov s výplatou a priniesol jej čokoládu. Merci alebo Lindt. Nejaký milý šperk. Hoci aj bižutériu. (…) Každý by si radšej vybral takýto život. Celkom obyčajný. Taký obyčajný, že v  skutočnosti možno ani neexistuje.“ Strihová koncepcia viacerých perspektív vytvára v próze sympózium pohľadov, čo sa ukazuje ako dynamický prvok. Žuchová sleduje aktérov v rôznych časových dimenziách, nevynecháva obrazy z detstva, ku ktorým pridáva sentimentálnejší nádych. Práve v konfrontácii s  aktuálnym prežívaním sa zvýrazňuje minulosť ako pozitívna hodnota. Svojim postavám sa snaží priradiť špecifické ideové zafarbenie.
Ich vlastná existencia sa nevyhýba neverám, klamstvám, krádežiam, občas násiliu, hoci, ako sme naznačili, túžia po „malom“ a bezpečnom živote. K týmto snom ich nevedie iba racionálny rozbor existencie, úplne im stačí intuícia. Reálny život má však odlišnú podobu. Je naplnený mlčaním, nedorozumením a ochladzovaním vzťahov. Autorka však do konca nerezignuje na pluralitu možností, ktoré jej dávajú voľnosť pri kombinovaní, a zostáva trpezlivá pri réžii jednotlivých osudov. Tie sú napriek odlišnostiam jednoliate, čo sa prejavuje v celkovej koncepcii prózy. 

  Charakteristiku hľadania šťastia mimo bezpečia domova ponúka aj próza dvanástej Zusky Kepplovej Buchty švabachom (KK Bagala a  literarnyklub.sk). Obsahuje dve pomerne odlišné časti: Môžeš sa nebáť a Trianon – Delta. Autorka si všíma životné príbehy moderných „imigrantov“. Ich cestovaniu za rámec známeho a bezpečného sveta prikladá dvojitú intenciu. Prvá súvisí s poznaním samého seba, čo sa vzťahuje na pocit vykorenenia. Akoby prestávali kamkoľvek patriť, hoci zároveň prežívajú proces sebauvedomenia. Druhú líniu tvorí priestorové hľadanie novej existencie, ktorá nie je v príbehu postavená do ostrej konfrontácie s minulosťou. Návratnosť predchádzajúceho života vytvára pocity istoty, ktoré dokážu evokovať napríklad horalky a fidorky z balíkov od mamy. Autorka sa snaží produkovať špecifický bedeker. Prvú časť tvorí viachlasná mozaika niekoľkých príbehov, ktoré sa na niektorých miestach prekrývajú. Charakterizuje ju kulisa viacerých miest (Paríž, Londýn, Helsinki, Budapešť). Druhá časť je, naopak, koncentrovanejšia a zameriava sa na vzťah dvoch postáv. Próza sa možno trochu silene pokúša o presvedčivosť, charakteristickým znakom jej aktérov je krehká ilúzia o nadobudnutí šťastia, ktoré však nie je v stave trvácnosti a hocikedy sa dokáže rozplynúť.

  Podobne ako predchádzajúce autorky, aj trinásta Michaela Rosová ponúka vo svojej próze Dandy (KK Bagala a  literarnyklub.sk) subjektívne ladené rozprávanie o existencii v otvorenom svete. Minimalistickým spôsobom zachytáva časovo obmedzený pobyt hlavnej hrdinky v dnešnom Berlíne. Jednotlivé úvahy, deskripcia priestoru, stopy rozhovorov a  viacnásobné evokácie, ktoré modifikujú hranice medzi vonkajším a  vnútorným, sa prelínajú s pocitovým svetom. Jeho intímnu časť vypĺňa komplikovaný milostný vzťah. Celá próza je preto určitým citovým blúdením, kde sa strieda láska s bolesťou. Obsahuje krátke strihy vybudované na spontánnych nápadoch, zároveň je vecná a úsporná. Vo všeobecnejšom kóde sa zameriava na konfrontáciu ženského a mužského subjektu. Z  tohto duelu vyťahuje individuálny príbeh, ktorý sa stráca v hmle, rozpustí sa a v otvorenom závere skončí. 

  Číslo štrnásť má útla kniha Ivana Žuchu  Náhody  (Kalligram). Obsahuje 57 úvah, ktoré by sme celkom pokojne našli porozhadzované v predchádzajúcich prózach. Ponúka pekný pohľad na neurčitý diferenciál medzi definíciou rozprávača a  objektu rozprávania. Autor deklaruje obrazovú jednoznačnosť, no zároveň otvára otázku zahmlenej neurčitosti, ktorá ovplyvňuje snahu nachádzať ľudskú identitu. V  tomto procese neupadá do floskúl, vlastné pochybnosti rozdeľuje medzi okolie prevyšujúcu optiku vzdelanca a detskú ľahkovážnosť, za ktorú sa dá čokoľvek pohodlne skryť. Spoločne sa prizeráme atmosfére filozoficko-meditatívneho písania, kde nechýba humor. Možno je tu dokonca prítomný kus šarmantnej poézie, no jej jemný rozptyl je takmer nepatrný.  

  Štrnástou knihou uzatváram moje fragmentárne uvažovanie o slovenskej próze 2011. V  tomto prípade mala číselnú hodnotu futbalového mužstva, ktoré má v zálohe hráčov na striedanie. Niektorí tvoria jeho kostru, iných by sme možno radšej na overenej súpiske ani nemali. Primárnym cieľom však nebolo hodnotové vylučovanie zo zostavy, chuť reagovať na niektoré texty bola zameraná na prierezový a  tematicky preddefinovaný pohľad (poradie bolo vecou náhody). Všímal som si priesečníky viacerých zložiek, ktoré miestami atakovali individuálnu radosť z čítania. Inokedy bola autorsko-čitateľská komunikácia takmer bez myšlienky, bez inšpirácie, bez možnosti sa k  niečomu umelecky relevantnému prihlásiť. Tento „zážitok“ by si mal však každý predstaviť sám.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013