Dejiny, presahy a konfrontácie


Slovenská literárna veda 2011

Marek Debnár (1979)
obhájil v roku 2011 na Filozofickej
fakulte Univerzity Komenského
v Bratislave doktorát na tému
problém autora a subjektu vo filozofii
a literatúre.
Pracuje na oddelení slovenského
národného korpusu JÚĽŠ SAV.
Absolvoval viacero študijných pobytov
v Poľsku, Čechách, Slovinsku
a Francúzsku.
Publikuje v časopisoch Anthropos,
Filozofia, Romboid a v denníku Pravda.
Popri odborných textoch sa venuje
aj poézii.

    Akademická obec na Slovensku dlhodobo vytvára nadprodukciu. A  to aj napriek finančnej poddimenzovanosti vedeckého výskumu a mizernému spoločenskému statusu najmä humanitných vied. Azda najhoršie miesto zastávajú oblasti, ktoré sú úzko zviazané s písaným slovom. Interpretácia textov, ktoré sú pre náš duchovný život a našu pamäť či identitu kľúčové a potrebné, je tak paradoxne vytláčaná do polohy zbytočného alebo nechceného.

  Našťastie pre nás, existujú ešte stále osobnosti a pracoviská, ktoré sa aj napriek nepriaznivej situácii nevzdávajú a pokračujú vo vedeckom výskume. Nasledujúci prehľad ich knižnej produkcie z oblasti literárnej teórie a literárnej histórie za rok 2011 je venovaný tým, ktorí sa nedali zmiasť jalovými rečami o nepotrebnosti humanitných disciplín a v ktorých pretrváva potreba chápať samých seba hlbšie, než len v rozpätí života zo dňa na deň.

  Keďže v tomto texte ide najmä o prehľad literárnoteoretických a literárnohistorických prác z roku 2011 a nie o  ich analytický rozbor, rozhodol som sa v  anotáciách zamerať hlavne na predstavenie obsahovej stránky publikovaných diel. Ak sa aj napriek tomu v týchto minirecenziách objaví hodnotenie kladov, prípadne záporov prezentovaných diel, ide čisto o subjektívny názor autora tohto prehľadu.

  Literárnovedné publikácie z roku 2011 sa dajú rozdeliť na niekoľko skupín. Monografie, súborné a autorsky doplnené vydania už publikovaných textov, zborníky z  konferencií a  zlatý fond či knižnica klasikov slovenskej literatúry. Popri týchto hlavných  skupinách sa vyskytuje v prehľade aj jedna antológia a slovník.

  Mimoriadnu pozornosť si zaslúži dielo Vladimíra Štefka a kolektívu autorov Dejiny slovenskej drámy 20. storočia (Divadelný ústav). Táto viac než osemstostranová kolektívna monografia prináša ucelený pohľad na vývin a stav slovenskej drámy v 20. storočí. Kniha je prehľadná, kontextové kapitoly, ktorých autorom je okrem poslednej (Slovenská dráma po roku 1989 je od Jána Šimka) Vladimír Štefko, sú doplnené portrétmi najvýznamnejších slovenských dramatikov (z pier rôznych renomovaných autorov). Monografia je rozdelená na päť hlavných kapitol: Od realizmu k moderne 1890 – 1938, Nový program, nové témy 1938 – 1948, Dráma slúžkou ideológie 1948 – 1960, Roky šesťdesiate a ďalšie a Slovenská dráma po roku 1989.

  „Národná dráma je vždy taká, aký je duchovný rozmer národa“, znie prvá veta prvej kapitoly a naznačuje smer, ktorým sa monografia bude uberať. Od neľahkých podmienok dramatickej tvorby na konci 19. storočia, od F. Urbánka a J. G. Tajovského, čitateľ, ktorý sleduje chronologický príbeh vývoja slovenského divadla až po začiatok 21. storočia (Stoka, GUnaGU), nadobúda pocit, že tieto dejiny nie sú len dejinami dramatickej tvorby, ale zároveň aj historickým prehľadom formovania našej spoločnosti. Portréty dvadsaťjeden slovenských dramatikov a analýzy ich diel poskytujú nielen ucelený obraz o tvorbe našich najvýznamnejších dramatikov, ale zasadzujú jednotlivých autorov a diela do kontextu doby, medzinárodný kontext nevynímajúc.

  Previazanosť divadla s dobou a ovplyvňovanie jeho umeleckého a spoločenského statusu vládnucou ideológiou sa najviditeľnejšie prejavuje v  tretej kapitole (Dráma slúžkou ideológie 1948 – 1960). Najväčší priestor v monografii zaberajú 60. (a  ďalšie) roky, keď došlo k čiastočnej liberalizácii spoločnosti, vďaka čomu sa v dráme prejavila aj väčšia rôznorodosť. Patria sem M. Lasica a  J. Satinský, S. Štepka, K. Horák, B. Čahojová či Ľ. Feldek a ďalší. Práve v týchto rokoch je asi najviac citeľné aj napojenie slovenskej drámy na medzinárodný kontext.

  Kniha je úspešným pokusom vyrovnať sa s nedávnymi dejinami, nešetrí kritikou, ale ani nepreháňa. Aj vďaka tejto vyváženosti je komplexný prehľad dramatickej tvorby v  súvislostiach a presahoch na Slovensku ojedinelým dielom a v budúcnosti môže pomôcť zorientovať sa nielen odborníkom z teatrológie, ale aj literatúry, kulturológie, sociológie a ďalších spoločenských vied.

  K  obsiahlym monografiám, ktoré vyšli v  roku 2011, patrí aj takmer sedemstostranová kniha Tomáša Horvátha Tajomstvo a  vražda. Model a  dejiny detektívneho žánru (Veda). Knihe, ktorá je výsledkom niekoľkoročného systematického záujmu o detektívku a príbuzné žánre, sa nedá uprieť snaha o komplexnosť, vďaka ktorej vypĺňa medzeru v slovenskej literárnej vede.

  Horváth pristupuje k  detektívke ako k  „formulovému“ žánru, ktorý sa vyznačuje vysokým stupňom opakovateľnosti a súčasne variačnosti, čo mu neskôr umožňuje zamerať sa najmä na rôzne  „transformácie motívov“ či „intertextových scenárov“ alebo, inak povedané, analyzovať jednotlivé variovania v  spojení s  istou invariantnou bázou. Ide preto o vypracovanie synchrónneho, a nie diachrónneho modelu detektívneho žánru. Monografia má síce dve časti a  popri teoretickom modeli naratívnej štruktúry, ktorý je obsahom prvej časti, autor v časti druhej načrtáva aj jeho „rapsodické“ dejiny, čiže vývin detektívky zo žánrov chronologicky predchádzajúcich, avšak viac než transformácie tohto žánru v čase ho zaujímajú jeho transformácie štrukturálne.

  Znalosť žánrového kódu autorovi umožňuje vytvoriť charakte-ristiku fikčného sveta detektívky a následne definovať jeho základné pojmy, ako aj ich vzájomné vzťahy, napríklad: „stopa v detektívke nadobúda zmysel vo vzťahu k ostatným stopám, čiže: vo vzťahu ku kontextu, do ktorého je zasadená“. Potreba definovať univerzum fikčného sveta detektívky sa ukazuje ako oprávnená aj z toho dôvodu, že autor v druhej časti práce charakteristiku tohto univerza využíva na hľadanie presahov detektívky do iných fikčných svetov, napríklad do sveta fantastiky. Horváth načrtáva transformácie detektívneho žánru aj mimo literatúry, v médiách, ako film alebo komiks (Transformácie v médiách. Z abecedy do obrázkov).

  Z naznačeného smeru úvah je zrejmé, že autor sa neskôr zameriava na tie varianty detektívneho žánru, ktoré prenikajú aj do oblasti nežánrovej literatúry. Nie je preto prekvapujúce, že Horváth končí svoju monografiu autormi, ako J. L. Borges, A. Robbe-Grillet, S. Lem, M. Butor či W. Gombrowicz, ktorí žáner nielen prekračujú, ale k jeho predstaviteľom v podstate nikdy nepatrili. Autor ich spomína najmä preto, že v ich písaní nachádza potvrdenie svojej vlastnej tézy, že žánrový kód detektívky ako „spúšťač nečakaných mutácií môže sám pomôcť pootvoriť stavidlá tvorivej originality“. 

  Vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied – Veda – vyšla v roku 2011 aj dvojdielna monografia literárneho vedca a prekladateľa  Jána  Jankoviča Legenda o grófovi Zrínskom I. (Súvislosti)Legenda o grófovi Zrínskom II. (Chrestomatia). Autor sa v tejto objemnej monografii venuje legendárnej postave a rodu grófa Mikuláša (Nikola) Šubića Zrínskeho (1508 – 1566), ktorý sa preslávil pri obrane Sihote na juhu dnešného Maďarska proti tureckým nájazdom. Zrínsky predstavoval „typ hrdinu, akých Slováci mali len na úsvite svojich dejín“, uvádza sa v knihe a cieľom autora je sledovať, ako bol tento slovensko-chorvátsky hrdina stvárnený v slovesnosti, teda ako vznikala a menila sa jeho legenda.

  Autor v prvom diele Súvislosti fundovaným spôsobom odhaľuje význam legendy o  Zrínskom. Popri úvodnom literárno-historickom sprievodcovi v ňom ide najmä o bloky teoretických úvah a interpretácií tejto témy, ktoré sa pridŕžajú chronologického hľadiska. Od textov z obdobia 16. – 18. storočia sa autor prepracováva až k  19.  storočiu, keď sa legende o Zrínskom venovali aj mnohí slovenskí autori (J. Kollár, J. Hollý, Š. Moyses, A. Sládkovič, J. M. Hurban a ďalší). Monografia a texty o Zrínskom sa dajú chápať aj ako súčasť výskumu slovensko-chorvátskych vzťahov. 

  Druhý diel  Chrestomatia je ilustráciou výskumu zachyteného v  prvom zväzku a  zároveň  zhromaždením dostupných vecných, ale predovšetkým umeleckých textov o  grófovi  Zrínskom. Pri písaní publikácie sa autor popri slovenských textoch opieral najmä o rozsiahlu chorvátsku odbornú literatúru, ale aj o maďarské a ďalšie európske pramene.

  Monografia  Márie Bátorovej  Slovenská literárna moderna v spektre svetovej moderny (Jozef Cíger Hronský) (Matica slovenská) si kladie za cieľ komparatistický výskum diela Jozefa Cígera Hronského v širšom kontexte európskej moderny, respektíve pomocou Hronského chce autorka začleniť slovenskú literárnu modernu do moderny svetovej. Popri komplexnom interpretačnom pohľade na Hronského tvorbu monografia obsahuje aj porovnávacie štúdie J. C. Hronského so S. Zweigom, A. Strindbergom či K. Hamsunom a ďalšími predstaviteľmi európskej moderny. 

  Okrem prínosu k štúdiu osoby a diela J. C. Hronského má však kniha aj inú ambíciu, ktorou je príspevok k metodológii literárnohistorických skúmaní. Autorka svoj výskum charakterizuje ako „identifikáciu komponentov v literatúre, ktorá okrem estetických kvalít aj o niečom informuje, prináša svedectvo o autorovi a  jeho dobe“. Ide teda aj o úsilie postihnúť intenciu či „životnú filozofiu autora“, v ktorej zaznievajú aj zaujímavé existencialistické motívy.

  V  súvislosti s  publikáciami venovanými literatúre pre deti a mládež stojí za zmienku monografia Rómovia v literatúre pre deti a mládež na Slovensku (Prešovská univerzita). Jej autorský kolektív, na čele s Bibiánou Hlebovou, sa zaoberá nielen literatúrou pre deti a mládež z autorského prostredia rómskeho etnika, ale aj nerómskymi autormi detskej literatúry, v dielach ktorých vystupujú rómske postavy. Pri jej mapovaní vychádza z  literárnohistorickej diferenciácie O. Sliackeho, ktorý z hľadiska vývinu tejto literatúry na Slovensku hovorí o troch fázach. V prvej fáze, zahrňujúcej časový úsek od 30.  do 50.  rokov 20.  storočia, diela rómskych autorov absentujú, Hlebová sa preto orientuje na diela autorov klasického obdobia, ako J. G. Tajovský či H. Zelinová, v ktorých hrali rómske postavy kľúčovú úlohu.

  V druhej fáze, od 60. rokov do roku 1989, sa stretávame so zvýšeným záujmom nerómskej majority o  rómsku kultúru. V  tomto období začínajú publikovať aj prví slovenskí autori s rómskym etnickým pozadím. Najvýznamnejší z nich je Dezider Banga, autor prózy i poézie pre deti. Výpočet diel nerómskych autorov píšucich o Rómoch dopĺňajú zmienky o slovenských prekladoch zahraničných autorov. Hlebová záverom popri hodnotení tendencií tretieho vývinového obdobia predstavuje najvýznamnejších zástupcov svetovej literatúry, ktorí sa venovali spomínanej téme. Publikáciu dopĺňajú kratšie štúdie jej kolegov, ktoré odhaľujú rozličné „neliterárne súvislosti“, ale venujú sa napríklad aj obrazu Rómov v slovenských povestiach či analýze rozprávok D. Hivešovej-Šilanovej.

  K monografiám, ktoré vyšli v roku 2011, patrí aj knižne vydaná dizertácia  Jaroslava Vlnku s  titulom Pavel Bunčák a poézia nadrealizmu (Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave). Ambíciou tejto práce je prehĺbenie poznania básnickej tvorby Pavla Bunčáka, príslušníka generačno-poetického hnutia nadrealizmu, „ktorým v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia vyvrcholili avantgardné tendencie v  slovenskej literatúre“. Práca okrem témy nadrealizmu popisuje aj širšie literárne vzťahy.

  Rok 2011 bol bohatý najmä na prepracované a doplnené výbery z už publikovaných či nepublikovaných textov. K najzaujímavejším patria Membra disiecta litteraria (literárna veda, literárne umenie a literárny život) od Milana Šútovca, Literárium (2006 – 2010) nestora slovenskej literárnej kritiky Jozefa Bžocha, Kontinuita a  diskontinuita (Výber z kritík 1968 – 2007) Braňa Hochela, dva výbery prác Stanislava Rakúsa Medzi látkou a témou a Hovoriť niečím iným (Päťdesiat literárnych a neliterárnych úvah) a v neposlednom rade doplnený súbor textov Dereka Rebra Ženy píšu Poéziu, muži tiež.

  Membra disiecta litteraria (Veda) Milana Šútovca sa zameriava na tri oblasti. Prvou je súbor textov „zo života literárnej vedy“, ktorý obsahuje celkovo sedem príspevkov venovaných  literárnovednému výskumu na Slovensku. Texty tejto časti reflektujú zmeny paradigmatickej situácie slovenskej literárnej vedy v 20. storočí. Popri kontextových a hodnotiacich štúdiách sa v nej nachádzaú aj medailóny venované O. Čepanovi a M. Hamadovi. V druhej časti nazvanej „zo života literárnych textov“ sa autor venuje ranému a zrelému dielu M. Figuli, kde okrem samotných textov o M. Figuli zasahuje aj do problematiky literárneho života počas vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Tretia časť sa v dvoch štúdiách zaoberá obdobím prelomu 40. a 50. rokov 20. storočia a v  jednej stati podáva literárnohistorickú interpretáciu roku 1968.

  Literárium (2006 – 2010) (Kalligram), ktoré zostavila a redigovala jana Bžochová-Wild, vyšlo pri príležitosti životného jubilea jozefa Bžocha a nadväzuje na predchádzajúce výbery Zo zápisníka kritika (1990 – 2000) a Literárne štvrtky (2001 – 2005). Napriek tomu, že ide o texty, ktoré vychádzali pravidelne v denníku SME, výber nie je zostavený chronologicky, ale je tematicky rozdelený do troch častí: non fiction, próza a poézia. V sekcii non fiction sú zaradené texty o memoároch, biografiách, esejach, slovníkoch, ejinách Bratislavy, knihách rozhovorov, kunsthistorických a  literárnokritických dielach. V sekciách poézie a prózy prevládajú najmä domáci autori a popri recenziách a kritikách súbor obsahuje aj nekrológy za Milanom Rúfusom a Štefanom Žárym. Bžochove „krátke recenzie na dlhé premýšľanie“ vynikajú jasnosťou a  presnosťou. Sú to nielen dobre mienené rady čitateľom, ale miestami aj upozornenia autorom, prekladateľom a editorom. Najmä sú to však pozvania ku knihám, ktoré stoja za to.

  V  úvode zbierky kritík  Kontinuita a  diskontinuita (Výber z kritík 1968 – 2007) (Literárne informačné centrum) Braňo Hochel svojho čitateľa upozorňuje na to, že kritik opisuje a hodnotí z pozície „tu a teraz“. Schopnosť a odvaha bezprostredne reagovať na to, čo sa na literárnej scéne aktuálne objavuje, má svoje silné, ale aj slabé miesta. Autor napriek tomu dodatočne nemodifikoval svoj pôvodný názor, ocenenie alebo kritiku, pretože, ako sám píše, bolo by to  „nekorektné – to sa nemá, nepatrí: žiaľ, pretože niektoré dávnejšie súdy by som dnes korigoval, minimálne inak formuloval“. Záber týchto kritík je nesmierne široký (súbor je rozdelený do dvoch častí: Próza a Poézia) a popri etablovaných autoroch Hochel do zbierky zaradil aj kritiky mladých autorov či debutantov, ktorým nastavuje miestami aj nemilosrdné zrkadlo. 

  Výber odborných článkov a  príspevkov  Stanislava  Rakúsa s názvom Medzi látkou a  témou, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Modrý Peter, načrtáva vzťah medzi jednotlivými poľami záujmu jedného z našich najplodnejších literárnych vedcov a pedagógov. Ide o  doplnený  výber textov zo zborníkov,  kolektívnych monografií a odborných časopisov, ktoré vyšli v rokoch 1994 až 2002. Kniha definuje a zároveň načrtáva vývoj niekoľkých základných literárnokritických pojmov, ako napríklad text, komunikácia, látka, téma, inak povedané, popisuje na pomerne pestrom materiáli základné atribúty a  prístupy k  skúmaniu literárneho diela. Autor vychádza z klasických teoretických prác (Miko, Zima, Čepan, Votruba, Hodrová, Propp a ďalší), ktoré vhodne aplikuje pri analýzach textov. Štúdie sú napísané veľmi kultivovaným a  jasným teoretickým jazykom a môžu poslúžiť súčasným a budúcim študentom literatúry aj ako literárnokritické prolegomená.

  Druhou knihou toho istého autora z toho istého vydavateľstva je zbierka fejtónov s názvom Hovoriť niečím iným (Päťdesiat literárnych i neliterárnych úvah), ktoré vychádzali v denníku SME od februára 2006 do konca mája 2010. V týchto krátkych textoch sa naplno prejavuje všestranné literárne nadanie autora, ktorý je aj známym a oceňovaným spisovateľom. Fejtóny na rôzne, nielen literárne, témy sme zaradili do tohto prehľadu preto, že vychádzajú z určitej literárnej skúsenosti, ktorá je v nich citeľná. Tak ako v predchádzajúcom prípade, aj v týchto úvahách cítiť rezonanciu medzi textom a látkou, čiže svetom.

  Kniha Dereka Rebra Ženy píšu poéziu, muži tiež (Literárne informačné centrum) je doplneným výberom čiastočne publikovaných kritík o dielach niekoľkých slovenských poetiek (Vadkerti-Gavorníkovej, Lehenovej, Chrobákovej, Repar, Ružičkovej, Kucbelovej a Ferenčuhovej). Keďže v nich ide o aplikáciu rodovo citlivej perspektívy, ktorá u  nás dlhodobo unikala pozornosti literárnej kritiky, autor knihu uvádza prehľadom vybraných téz, niekoľkých koncepcií feministickej literárnej teórie a  ženského písania. Nie je to však len úvod, ktorý má za cieľ nezasväteného čitateľa aspoň čiastočne uviesť do tejto optiky, ale aj v  analýzach jednotlivých autoriek sa Rebro miestami odvoláva na teoretické pozadie. Autor okrem prenikavých analýz akcentuje na viacerých miestach aj potrebu rodovo citlivého prístupu: „dúfam, že každý rodovo zameraný sekundárny text prispieva k rodovému scitliveniu kritickej obce“. Touto vetou by bolo možné charakterizovať aj cieľ celej knihy.

  Vizitkou literárnovedného života sú aj konferencie, ktorých výstupom sú zborníky. Niekoľko z nich vyšlo aj knižne.

  Zborník  Strach a  hrôza (Podoby hororového žánru) z  rovnomennej konferencie Ústavu slovenskej literatúry SAV prináša u  nás zatiaľ najkomplexnejší pohľad na tento žáner populárnej kultúry a  jeho prieniky do tzv. vysokej literatúry. Plusom tohto zborníka je, že okrem literárnohistorických textov sa v ňom nachádzajú aj príspevky, ktoré majú interdisciplinárny charakter (filozofia, religionistika, filmová veda). Pätnásť publikovaných príspevkov sa dá rozdeliť do troch skupín. Prvé dve pristupujú k hororu z  literárnohistorického hľadiska a orientujú sa buď na historický vývoj a premeny žánru v určitom období, alebo sú hlbšou sondou do diela jedného, nášho alebo zahraničného autora. Treba pripomenúť, že autori, ktorých dielami sa jednotlivé príspevky zaoberajú, nie sú striktne predstaviteľmi iba hororového žánru. Popri textoch o Poeovi, Machenovi alebo Grabińskom nachádzame v zborníku aj príspevky venované hororovým prvkom v  dielach klasikov, akými sú  Johanides alebo Vilikovský. Tretiu skupinu tvoria príspevky, ktoré skúmajú horor na širšom než len literárnom pozadí, napríklad v jeho filmových adaptáciách. Zborník o horore je ojedinelým dielom, ktoré nie je prínosné len pre našu literárnu vedu, ale aj pre širšie publikum.

  Druhý zborník Ústavu slovenskej literatúry SAV vydaný v roku 2011 má názov Reálna podoba realizmu (zostavili M. Mikulová a  i. Taranenková), a  ako predznamenáva názov, kniha sa zaoberá realizmom v slovenskom a českom literárnohistorickom a literárnoteoretickom kontexte. Viac než opis jednotlivých diel z obdobia realizmu zborník nastoľuje otázky rámca realistického čítania, respektíve jeho literárnokritickej recepcie. Už sám titul zborníka „reálna podoba realizmu“ poukazuje na zavádzajúce označenie tejto literárnej epochy. Realizmus ako taký je totiž „viazaný (štrukturálnymi) rámcami, ktoré nemajú veľa spoločného s realitou“. Otázka, ako pristupovať k realistickej reprezentácii, ktorá má aj iný než len literárnohistorický charakter, svedčí o  schopnosti pozerať sa na tento problém novou optikou.

  Zborník  Kontexty a  inšpirácie katolíckej moderny (zost.  E.  príhodová) z  vydavateľstva Verbum je výstupom interdisciplinárne orientovaného výskumu Katolíckej univerzity v Ružomberku. Obsahuje texty slovenských, českých a  poľských autorov, ktorých záber prekračuje čisto literárny rámec. Katolícka moderna v týchto príspevkoch nie je uchopená len z pohľadu literárnej histórie, ale aj dobového, kultúrneho, estetického a  ideologického kontextu, čo ju umožňuje vnímať a konfrontovať s ďalšími domácimi, ale aj  zahraničnými inšpiráciami.

  Popri zborníkoch je potrebné spomenúť aj vydávanie súborných diel, avšak prv než prejdeme k zlatému fondu, ktorý je najmä o klasikoch slovenskej literatúry, spomeňme aspoň v skratke jednu mimoriadnu knihu.

  Antológia ruskej poézie zostavená Valerijom Kupkom Ruská moderna (Vydavateľstvo Slovart) získala druhé miesto v  ankete Pravdy Kniha roka 2011. Už len tento fakt svedčí o tom, že ide o  výnimočnú knihu. Zostavovateľ a  zároveň prekladateľ, okrem vstupnej štúdie nazvanej  Poézia predapokalyptického nepokoja, vytvoril o každom autorovi medailón a poéziu doplnil úryvkami z dobových kritík. Čitateľ tak nadobúda nielen predstavu o tvorbe toho-ktorého autora, ale môže si vytvoriť aj pomerne presný obraz o dobovej recepcii jeho tvorby. Informácie, ktoré kniha prináša o autoroch, ako Solovjov, Merežkovskij, Briusov, Belyj, Blok, Achmatovová, Vološin, Cvetajevová a  ďalších, sú, samozrejme, dôležité, avšak keby išlo iba o ne, kniha by si nikdy nezískala toľko priaznivcov. To, čo je v tejto aj graficky veľmi pekne urobenej antológii najcennejšie, je poézia ruskej moderny sama.

  Koncom minulého roka vydavateľstvo Kalligram v edícii Knižnica slovenskej literatúry uviedlo do života dva tituly s názvami Básnické dielo a jeden titul nazvaný Verše a próza. Prvým je súborné vydanie  Jána Ondruša v edičnom spracovaní Milana Hamadu a druhým dielo  Štefana  Strážaya zostavené Michalom  Jarešom. Obom knihám sa venujem osobitne v  závere. Tretím titulom sú Verše a próza Janka Jesenského. Ide o výber z poetickej a  prozaickej tvorby Janka Jesenského zostavený M. Mikulovou a V. Mikulom. Titul popri známych Jesenského textoch predstavuje čitateľovi aj nepovšimnuté či menej povšimnuté texty, výber z korešpondencie, spomienky Jesenského súčasníkov a výber z dobových kritík. Publikáciu dopĺňa kalendárium života a diela.

  Vo vydavateľstve Tatran zase minulý rok vyšiel druhý diel súborného diela Alexandra Matušku Dielo II. Výber obsahuje štyri knižné publikácie: Profily (1946), Štúrovci (1948), Nové profily (1950) a Vavríny nevädnúce (1953), doplnené portrétmi spisovateľov a osobností z  oblasti kultúry. Literárny vedec Vladimír Petrík, ktorý do knihy napísal prológ, nás upozorňuje, že táto časť Matuškovej tvorby je založená na úcte ku „skutočným hodnotám“. Oproti prvému dielu, kde sa čitateľ mohol zoznámiť s mladým Matuškom cez jeho ostré a ironické kritiky, tu nachádzame pátos a skláňanie sa pred „majestátom umenia“. Súčasného čitateľa možno osloví jedinečný štýl týchto textov.

  Poslednou publikáciou tohto prehľadu je Slovník teórie médií A  – Ž (Literárne informačné centrum) od  Petra  Valčeka. Dielo, ktoré programovo nadväzuje na Slovník literárnej teórie z  roku 2006, si kladie za cieľ zachytiť aktuálny stav výskumu médií a mediality od dvadsiatych rokov 20.  storočia až po súčasnosť. Táto téma si žiadala širší interdisciplinárny prístup, ktorý sa začína pri logike, semiotike a  filozofii a  končí sa niekde pri psychológii  a teórii komunikácie. Napriek terminologicky dosť odlišnému poľu sú jednotlivé heslá slovníka koncipované jasne, rozsahovo primerane (ide skôr o slovník pre odbornú verejnosť či študentov) a s dôležitými odkazmi na použitú, respektíve pôvodnú teoretickú literatúru.

  Vyššie predstavený prehľad literárnokritickej a  literárnohistorickej produkcie nie je vyčerpávajúci, a  ani takým byť nemôže. Hranice teoretického myslenia o  literatúre a  jej interpretácii totiž stále viac prenikajú aj do iných oblastí humanitných vied.  Z formálneho hľadiska, nejde o to, že by sa autorovi tohto prehľadu nedostali do rúk aj ďalšie publikácie (hoci aj tu by sa dali nájsť určité rezervy), ako skôr o to, že časť minuloročnej produkcie sú takzvané „dobiehajúce“ publikácie, ktoré majú vročenie 2010 napriek tomu, že reálne vyšli až v  roku 2011. Nebudem na tomto mieste z rozsahových dôvodov tieto tituly menovať, určite si však zaslúžia našu pozornosť.

Chuť dvoch svetov

  Vydavateľstvo Kalligram v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV v edícii Knižnica slovenskej literatúry uviedlo s vročením 2011 aj dva tituly s názvami Básnické dielo. Ide o súborné vydanie Jána Ondruša v edičnom spracovaní Milana Hamadu a o dielo Štefana Strážaya, zostavené Michalom Jarešom. Po klasikoch z  obdobia staršej slovenskej literatúry sa tak do povedomia širšej verejnosti dostávajú aj súborné diela autorov, ktorých tvorba sa uzavrela len nedávno. Domnelá časová blízkosť však ešte neznamená, že práve táto poézia je pre súčasného čitateľa ľahšie interpretovateľná. Skôr naopak.

  Obaja autori začali tvoriť v období socializmu, ktorý sa vyznačoval tendenciou zasahovať do individuálneho názoru, a tým aj do tvorby umelcov. A aj keď nešlo o  to priamo nadiktovať básnikovi tie správne motívy alebo formu, poézia, ktorá zo svojej podstaty pracuje s jazykom v jeho symbolickej rovine, sa musela s touto vnútornou neslobodou vyrovnať. Dochádzalo k tomu v dvoch rovinách. Najskôr v samom básnickom slove, čiže v ezopovskej povahe básnického jazyka, ktorým bolo za určitých podmienok, čiže metaforicky, možné povedať pravdu, ako o tom píše Strážay v básni Istým spôsobom:  „Uvažuješ o  všetkom / aj v knižkách. Nevynecháš vety, / odseky ani začiatky. Istým spôsobom / všetko sa ťa týka. / Aj na ulici. V novinách. / V náhlych prebudeniach. / A všetko sa odohráva o niečo pomalšie, / akoby tvojho času / pribúdalo.“ Pomáhala si však aj interpretáciami: tie ju legitimizovali pred tými, ktorí tento ezopovský jazyk nevedeli čítať, pretože mu jednoducho nerozumeli. 

  To je aj jeden z dôvodov, prečo zostavovatelia týchto súborných vydaní uvádzajú v prílohách aj ukážky zo súdobej recepcie tvorby daných autorov. Kritiky a recenzie, ktoré v súborných vydaniach nachádzame, sú tým, čo súčasnému a budúcemu čitateľovi ozrejmuje spôsob videnia a prijímania diela v dobe jeho vzniku, a zároveň dokumentuje jedinečnú umeleckú cestu. Reprezentujú to, čo preväzuje jednotlivé zbierky a naznačuje posun od jedného textu k druhému. Takáto práca si preto vyžaduje nielen veľkú empatiu, ale aj akademickú a editorskú čestnosť.

  V  prípade vydania súborného diela Jána Ondruša sme preto oprávnene svedkami polemickej diskusie, ktorá stojí za pozornosť. Už na prebale knihy sa totiž dočítame, že  „kniha obsahuje súborné básnické dielo Jána Ondruša v takej podobe, akú mu dal básnik v autorizovanom vydaní poslednej ruky pod názvom Prehĺtanie vlasu“. Túto verziu Ondrušovho diela vydala  Literárna nadácia Studňa už v  roku 1996 a pre informáciu treba doplniť, že súbor okrem Prehĺtania vlasu obsahuje aj zbierku prevažne satirických básní vydaných v roku 1997 pod titulom Ovca vo vlčej koži. Problém, na ktorý upozornila diskusia v odborných periodikách, spočíva v tom, že Ondruš svoju pôvodnú tvorbu z 50. a 60. rokov vo verzii „poslednej ruky“ upravil natoľko, že vznikli často úplne iné texty. Na uverejnení týchto verzií by nebolo nič zlé, keby bolo súborné dielo doplnené aj o texty pôvodné, čo sa však nestalo. Je to škoda, pretože väčšina najmä mladších čitateľov sa s dielom Jána Ondruša zoznámila práve cez zbierku Prehĺtanie vlasu a tí, ktorých Ondrušova tvorba oslovila hlbšie, by určite privítali možnosť siahnuť aj po pôvodných verziách jeho básní.

  Existencia viacerých interpretačných možností je podstatou života básnického slova. Možno práve kvôli nim poézia prežila a  bude  prežívať aj naďalej. Báseň sa nedá jednoducho prečítať a odložiť bokom, pretože je potrebné sa k nej neustále vracať, premieľať ju donekonečna slovo po slove, osvojiť si ju, lebo inak sa nám nepodarí dotknúť sa toho druhého sveta, ktorý sa stále nanovo v básni dokáže zrodiť. Tak ako svet básne, aj básnik sám je vždy niekto iný a je potrebné akceptovať ho vo všetkých jeho podobách, nielen v nespochybniteľnej platnosti poslednej ruky. Možno práve tento neutíchajúci pohyb „od seba k sebe“ raz bude v poézii Jána Ondruša tým najcennejším:  „NAMIESTO MŇA / JE NESPAVOSŤ, // NAMIESTO MŇA / JE ŽLČ V ÚSTACH, // NAMIESTO MŇA / JE ZLÝ SEN, // tak teda bežím z toho miesta / okolo stola, poskakujem / na jednej nohe kríža, // VYMĹKNEM ZA STENOU, / SKRÍKNEM BEZ HLASU, // POZRIEM SA NA SEBA / A JE TO ŽLČ, // načiahnem sa z kríža, vezmem / zo stola cigaretu, šálku kávy, usrknem, / vezmem hrebeň a češem sa, uzerajúc sa v okne a potom zapnem televízor / a hľadím z kríža na komika, sám / o kríž vyššie nad všetkým a  tiež komik…“ Ani Fernando Pessoa, jeden z  najväčších básnikov 20.  storočia,
stvoriteľ Alberta Caeira, Ricarda Reisa, Álvara de Campos a desiatok ďalších heteronymov, by to nevyjadril lepšie.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013