Spomienky, história, osobnosti...


Slovenská literatúra faktu 2011

Ivan Szabó (1939),
spisovateľ a publicista,
autor kníh literatúry faktu,
z ktorých viaceré získali
medzinárodnú cenu
Egona Erwina Kischa
(napr. Príbehy primášov,
Tanečník z Východnej,
Smiech a slzy Tatra revue,
Bratislavská lýra).
Od roku 2006 je laureátom
ceny vojtecha Zamarovského
za trvalý prínos do literatúry
faktu. okrem písania kníh sa
venuje aj ich recenzovaniu.

    Na jednej z besied som dostal otázku, aký je rozdiel medzi beletriou a literatúrou faktu. Odpovedal som bonmotom: Na beletriu potrebujete veľa slov, na literatúru faktu zasa veľa kníh. Chcel som tým zdôrazniť, že literatúra faktu potrebuje skúseného a sčítaného autora, ktorý sa vie vo faktoch zorientovať a následne ich dokáže obliecť do zaujímavých a  čitateľsky príťažlivých „šiat“. Pravda, štúdium zväčša odborných kníh je iba jedným zo spôsobov, ako písať literatúru faktu. K nemu treba prirátať predovšetkým štúdium archívnych materiálov, návštevu múzeí, galérií a knižníc, potrebu získať prehľad o problematike, zachytenej v dobovej tlači, viesť korešpondenciu s príslušnými inštitúciami, zamerať sa aj na oral history, teda spomienky priamych účastníkov opisovanej udalosti, a postarať sa aj o fotografický materiál dopĺňajúci spracovávanú problematiku. Nie každá téma vyžaduje využitie všetkých spomínaných spôsobov, no väčšina kníh literatúry faktu sa bez nich nezaobíde. V minulom roku sme na knižnom trhu zaznamenali hojnosť memoárov a biografických publikácií, rozhovorov, kníh so skutočnými príbehmi, menej bolo kníh z dávnej či nedávnej histórie a literatúra faktu pre deti a mládež úplne absentovala (ako predchádzajúci rok). Nasledujúce riadky chcú byť výpoveďou (z  rozličných dôvodov nie kompletnou) o tých najvýznamnejších knihách, ktoré v oblasti literatúry faktu vyšli v minulom roku.

Okno do spomienok

  Slavo Kalný v  knihe  Svedkovia mojej doby (Marenčin PT) ponúka čitateľom pohľad na polstoročie svojho života plného zážitkov a stretnutí s rozličnými osobnosťami kultúrneho a politického života, spomienky na priateľov a spolupracovníkov. Vznikla tak mozaika nielen o osobnom živote, ale aj o časoch, v ktorých autor žil. Konštatuje, že doba, o ktorej píše, bola ako každá iná – „nestála a premenlivá ako politické počasie vo svete i u nás doma“. Prvá časť knihy (Proti prúdu času) má výrazný charakter autobiografie. Druhú časť tvoria Prípady, invenčne spracované biografické portréty ľudí, ktorých autor poznal alebo sa s nimi stretol (napríklad fotoreportér Laco Bielik, spisovateľ Ladislav Mňačko a i.).

  Memoárová kniha Proti prúdu (Marenčin PT) jedného z našich významných predstaviteľov filmovej publicistiky a teórie zaujme čitateľa úprimnosťou výpovede, ktorá vyústi do sebareflexie. Pavel Branko hovorí o úspechoch, zatrpknutosti i o vlastných zlyhaniach v súkromnom živote a o tom, že jeho cesta „proti prúdu“ mu nepriniesla to, čo očakával. Priznal sa, že ako človek pracujúci cez vojnu v protifašistickom odboji, napokon aj väzeň v koncentračnom tábore, mal po vojne veľmi kladný vzťah ku komunistickej strane. No po „víťaznom februári 1948“ si uvedomil, že teória komunistickej strany sa „rozchádza s praxou a ako lož sa stala normálnou súčasťou propagandy a straníckej práce…“ Toto poznanie ho presvedčilo, že treba zo strany vystúpiť, čo mu ako publicistovi a redaktorovi spôsobilo nemálo problémov. V spomienkach vyšlo na svetlo všetko, čo mu zostalo v pamäti. A nie je toho málo.

  Trpké skúsenosti, údel osudu, šťastné a  nešťastné chvíle, drobné osobné úspechy a  prehry sú stavebnými kamienkami knihy Ernesta Hausera  Štiavničan (Ústav pamäti národa). Autorovo šťastné detstvo naruší druhá svetová vojna. Po nej sa pokúsil ujsť na Západ (spolu s A. Hykischom), no útek sa nepodaril. Zato však na dlhé obdobie tento skutok ovplyvnil jeho život. Hauserova kniha je zrkadlom drobných ľudí, ktorí trpeli za svoje presvedčenie v období socializmu.

  Gustáv Hupka je neprehliadnuteľnou postavou slovenského literárneho života v 20. storočí. Vo svojej osemdesiatke rekapituloval svoj život a hodnotil postoje v knihe Šťastie a omyly – memoáre (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov). Našiel v nich to, čo avizoval aj titul knihy: šťastie i omyly. Gustáv Hupka zaznamenal celý rad historiek, ktoré nenájdeme v nijakých heslách encyklopédií. Okrem svedectva o sebe zanechal aj subjektívne svedectvo o dobe.

  Kým príde slon (BB print) je osobnou výpoveďou človeka o živote zväčša na dedine. Vladimír „Miro“ Müller poznal mentalitu jej obyvateľov, zapájal sa do kultúrneho diania predovšetkým ako člen miestnej dychovky. Vlastný život konfrontuje so spoločenskými a politickými udalosťami. Začína smrťou „vodcu“ Stalina (1953). Jeho názor na svet determinovali aj iné udalosti, napríklad násilné zakladanie jednotných roľníckych družstiev. Autor spomína celý rad osobných zážitkov a vytvára aj obraz života človeka počas socializmu.

  Štefan Kassay predstavuje svoju životnú cestu v knihe Binárny kód (Veda). Začínal ako sústružník, potom sa stal redaktorom, dôstojníkom, šéfredaktorom v televízii, vedcom a podnikateľom. Píše: „Mojím životným krédom je symbióza vedy a praxe. Všetko, o čom teoreticky uvažujem, musí mať aplikačný postup. Som presvedčený o tom, že zmyslom vedy je rozširovať poznanie a napomáhať praxi.“ Spomienky sú vydané dvojjazyčne (po slovensky a po anglicky). Úspešná dráha vedca a podnikateľa našla ohlas aj v mnohých oceneniach…

  Kniha Štefana Uhnáka Návraty do nenávratna (Eko-kon-zult) sa v  úvode odvoláva na Všeobecnú listinu práv a  slobôd, ktoré sú zakotvené aj v Ústave Slovenskej republiky, s dôrazom na to, že každý má právo vyjadriť svoje názory. Takéto slová vzbudzujú dojem, že v knihe nájdeme niečo, čo možno nebude akceptované súčasnou situáciou. Autorom knihy je bývalý komunistický funkcionár „okresného rangu“, ktorý zostal aktívnym komunistom aj po roku 1989 a pocítil potrebu podeliť sa so svojím osudom a názormi s čitateľmi. Kniha nie je objektívnym posudzovaním udalostí spred novembra 1989, no v demokracii má svoje miesto na knižnom trhu i v slovenskej kultúre.

  Smrťou Ladislava Ťažkého (január 2011) stratila slovenská literatúra významného autora, ktorý však zostal v spomienkach mnohých ľudí.  Jozef Leikert sa rozhodol sústrediť spomienky Ťažkého blízkych (príbuzných, priateľov a známych) do publikácie Svedectvá Ladislava Ťažkého a nás ostatných (Kulturologická spoločnosť Nitra), a tak vytvoriť akúsi kolektívnu biografiu o tomto spisovateľovi. Spisovateľ a človek Ladislav Ťažký kládol na prvé miesto zodpovednosť za svoje činy pred rodinou, obcou, národom, a úsilie mať čisté svedomie.

 Vladimír Bárta  (a  kol.) v  knihe  Banská Štiavnica – Ako sme tu žili 2 (AB ART press) kombinuje vlastné spomienky so spomienkami viacerých Banskoštiavničanov, ktorí formou autentických zážitkov približujú život v meste v  druhej polovici 20. storočia. Kniha vypovedá o zážitkoch generácie, ktorá prežila druhú svetovú vojnu a počas života bola svedkom niekoľkých prevratných zmien politického či hospodárskeho života. Rozsiahla publikácia je obohatená dokumentárnymi i reportážnymi fotografiami a chystá sa aj pokračovanie.

  Spomienkovým rozprávaním je nasýtená aj publikácia Paviel. Sám medzi svojimi (Ikar) – autori: Katarína Benková-Lešková – Pavlo Rochnyak. Ide o ľahké a pútavé čítanie, o ktoré sa zaslúžila najmä skúsená novinárka Benková-Lešková.

  Autormi spomienok Denníky 1938 – 1960 (Marenčin PT) je spisovateľský pár, románopisec František Hečko a spisovateľka známa tvorbou pre deti Mária Jančová. Na ich vydanie dostal vydavateľ povolenie od dcéry spisovateľského páru. Denníky prezradia veľa detailov zo súkromného života, no z literárno-historického pohľadu sú zaujímavé postrehy o kultúrnom dianí u nás v období Slovenskej republiky, roky vojny (1939-1945), udalosti v 50. rokoch atď. Hečkove pohľady na literárnu spoločnosť tých čias nie sú lichotivé. Kniha podáva autentický obraz spisovateľovej rodiny a  vysvetľuje aj príčiny konania, ktoré v  čase, keď sa udiali, zostali pred verejnosťou zatajené.

  Nespomínam si, že by v  poslednom čase nejaký kostýmový výtvarník napísal svoje pamäti. Aj z tohto dôvodu je kniha Milana Čorbu Oproti času (Marenčin PT) zaujímavá. Milan Čorba sa narodil v Bratislave a  jeho generačnými spolupútnikmi boli výrazné osobnosti slovenskej kultúry (Sloboda, Lasica, Popovič, Hanák, Vilikovský a ďalší). Zažil slovenský štát, vojnu, obdobie po roku 1948 a ďalšie dejinné okamihy. Z hľadiska života a prežitia to bolo obdobie, keď bolo treba robiť kompromisy: Milan Čorba neurobil zo seba hrdinu, ale priznal sa, že bol s režimom lojálny, ba často i  zbabelý. Zaujímavé sú jeho názory na módu, kde sa prejavuje nielen ako výtvarník, ale aj ako filozof módy.

  Kniha Kým nie je neskoro (Florentína T. Lojeková vl. nákl.) nie je typickou memoárovou prózou, pretože autor Barnabáš Lojek sa v nej najskôr zaoberá podrobným historickým vývojom Slovenska. V  poslednej tretine knihy sa venuje osudom vlastnej rodiny. Dr. Barnabáš Lojek sa narodil roku 1905  v Bzenici a zomrel roku 1993 v kanadskom Toronte.

  Pavel Úkrop cez vlastné spomienky vykreslil v knihe Slováci v Stutthofe (Múzeum SNP Banská Bystrica) útrapy slovenských účastníkov SNP, ktorí sa po jeho potlačení stali zajatcami Nemcov, a po dlhom transporte sa dostali do koncentračného tábora v Stutthofe. Sprostredkoval nám tak neznámu časť histórie.

  Vyhasnuté oči (Marenčin PT) sú svedectvom ženy, ktorá ako jedna z mála prežila koncentračný tábor Osvienčim. Margita Schwalbová pracovala ako lekárka v časti táborovej nemocnice, z ktorej Mengele posielal pacientky do plynovej komory. Kniha, v ktorej píše o svojom osude a o osudoch ďalších žien i o praktikách nacistov, prvýkrát vyšla roku 1947.

  Sideman (Marenčin PT) je ďalšou z kníh o našej rockovej hudbe z pera hudobníka Fedora Freša, ktorý sa stal svedkom viacerých jej etáp. To, že ako hráč na basovú gitaru nestál vpredu, ale „na boku“ a odtiaľ sledoval dianie, mu dodalo akýsi nadhľad, ktorý využil pri písaní spomienok. Frešova kniha je predovšetkým o hudbe a o vzťahoch. Je plná zaujímavých postrehov, historiek a fotografií.

  Samuel Karol Korbel bol jedným z mála slovenských dôstojníkov pôsobiacich počas prvej Československej republiky v armáde ako právnik. Jeho životný príbeh má názov Pamäti (Ústav pamäti národa). Chcel byť lekárom, stal sa právnikom a jeho snahou bolo pracovať v armádnej justícii. Zúčastnil sa SNP, po roku 1945  sa stal cieľom represií novej vlády. Roku 1948 ho prepustili z armády, potom emigroval do západného Nemecka a  roku 1951 do Austrálie, kde roku 1997 zomrel.

  Boris Filan si myslí, že sme si nechali minulosť odplávať s prúdom času. On však už v  tretej knižke spomienok Raba Suli (Vydavateľstvo Slovart) dokazuje, že je to ilúzia a minulosť nikdy nie je zabudnutá. Napísal knihu o Bratislave „bez panovníkov, bez konfliktov, bez triednych bojov, bez revolucionárov“. Je to opäť kniha o Filanovom detstve, o rokoch mladosti, o prvých skúsenostiach s  láskou, o hrách, o kamarátoch z Poľnej ulice, kde prežíval časť svojho života. Drobné príbehy, epizódy, spomienky sú inšpirujúcou témou, aby jej dal svojský literárny i faktografický obsah.

  Objemná kniha Pamäti (Petrus) autorky Ľudmily Peterajovej, ktorá celý život zasvätila práci okolo výtvarného umenia, rozpráva o živote, osobných peripetiách, i o  tom, ako prežívala vojnové roky, krízový šesťdesiaty ôsmy rok, rok okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy, a roky normalizácie. Zažila cenzúru v  umení i  nekompetentné zásahy straníckych ideológov do odborných záležitostí, ktorých výsledkom bol nie pokrok v umení, ale stagnácia. V Pamätiach odhaľuje svoje súkromie (rodinné pomery, sobáš s M. M. Dedinským, napokon aj svoj nový životný vzťah s  riaditeľom SNG Karolom Vaculíkom, spomína deti, napokon i vnúčence…). Autorka sa priznáva, že knihu napísala „pre vlastnú potrebu vrátiť sa ešte raz v spomienkach na dlhú cestu, ktorú som prešla“. Pravda, jej Pamäti majú ďalekosiahly význam, väčší, ako si Ľudmila Peterajová pripúšťa.

  „Človek by si mal vážiť všetko, čo prežil, zažil, počul, videl,“ to je motto knihy  Z môjho almanachu (Knižnica Ružinov) takmer deväťdesiatročného Bratislavčana Šaňa Homôlku, ktorý sa narodil v Liptovskej Porube, ale v hlavnom meste žije od roku 1948. Autor spomína na veselé i ťažké chvíle v živote.

  Tretia kniha literárneho, divadelného a  filmového kritika Jána Roznera Výlet na Devín (Marenčin PT) zachytáva autentické príbehy spojené s návštevou historického Devína, ktorý sa často zneužíval na rozličné politické ciele spojené s manifestáciami.

Na skok do histórie

  Tomáš Winkler napísal príbehy ľudí, ktorých spojilo jedno: násilná smrť v  rukách kata. Rozpätie jednotlivých príbehov je z chronologického hľadiska veľmi široké: 14. až 20. storočie. Za príbehmi knihy Cesty na popravisko (Matica slovenská) možno vycítiť otázku, či absolútny trest mal v dejinách súdnictva opodstatnenie.

  Pred viacerými rokmi sa Milan Vároš pustil do projektu, v ktorom si vytýčil, že sa pozrie z viacerých strán na osudy našich umeleckých diel a  ich tvorcov. Roku 2007  vyšli prvé dva zväzky reprezentačnej publikácie Stratené slovenské poklady. Autor poukázal na množstvo maliarskych a sochárskych diel od našich umelcov, ktoré sa dostali mimo územia Slovenska. Výsledkom ďalšej práce sa stala kniha Osudy umeleckých diel a ich tvorcov (Matica slovenská). V nej sa zameral nielen na umelecké diela, ale aj na osudy umelcov, a pokúšal sa ich zakomponovať do kontextu európskeho či svetového umenia. Vároš na viacerých príkladoch poukázal, že mnohé diela, ktoré vznikli u  nás, sú v cudzine. Napríklad všetky obrazy slovenského Maliara Karola Marka sú v zahraničí, no iba jeden sa roku 2007 dostal do vlasti z Brazílie a je ozdobou zbierok SNG. Pri zbieraní materiálov natrafil Milan Vároš aj na prípady, ktoré zatiaľ nemožno objasniť. Milanovi Várošovi určite nejde iba o zhromaždenie čo najväčšieho počtu faktov, ale aj o to, aby z faktov vyťažil príbehy tvorcov. Ako konštatoval spisovateľ Ján Čomaj v posudku pre Ministerstvo kultúry na najnovšiu Várošovu knihu: „aj odborníci by mali zložiť klobúky pred jeho prácou“.

  História jednotlivých šľachtických rodov na Slovensku zatiaľ nie je u nás komplexne spracovaná. Publikácia Koniec starých čias (Vydavateľstvo KT) je prínosom, pretože čitateľovi podáva obraz šľachtického rodu Pálfiovcov, sídliacom na hrade Červený Kameň a na panstvách v Smoleniciach, v Budmericiach, v Cíferi a  v Malom Mágeri. Publikácia je výsledkom päťročného úsilia malého autorského kolektívu: Daniel Hupko –  Ivana  Janáčková –  Jozef Tihányi, ktorý hľadal podklady v moravských a slovenských archívoch. Z nich vznikol text o verejnom i súkromnom živote príslušníkov rodu. Kniha je obohatená o dobové fotografie i fotografie zo súkromného života Pálfiovcov.

  Autorky Viera ObuchováMarta Janovíčková sa v publikácii Každodenný život a bývanie v Bratislave (Marenčin PT) zamerali na bývanie v meste od druhej polovice 19. storočia až do prvej polovice 20. storočia. Čitateľ sa tak zoznámi s osudmi výrazných a  typických stavieb v meste, šľachtických palácov, viliek, nájomných bytov či bytov pre robotníkov v tzv. robotníckych kolóniách (Klingerova kolónia, Schupleho kolónia, kolónia továrne Stollwerck a iné). Autorky čitateľom poskytli zaujímavé informácie napríklad o osude známej bohémskej kaviarne Štefánka, v ktorej sa v 30. rokoch minulého storočia pri dobrom víne a cigánskej hudbe schádzali viacerí básnici a spisovatelia, ako Ján Smrek, Tido J. Gašpar, Štefan Žáry a ďalší.

  Drotárstvo ako zvláštny fenomén slovenských remesiel našlosvojich kronikárov v  prácach a  archívoch F. Guleju i V. Ferka.  Téma je však taká rozsiahla a bohatá na fakty, že je chvályhodné, keď ju uchopil aj spisovateľ a novinár Ján Čomaj v knihe Drotárska odysea (Vydavateľstvo Matice slovenskej). Do pasáží rozoberajúcich korene drotárstva, jeho rozmach i útlm až po súčasnú drotársku reinkarnáciu vo forme umeleckého drotárstva, autor zámerne primiešal osudy jednotlivých predstaviteľov tohto remesla. Zaujímavou časťou knihy sú aj „malé portréty“ drotárov minulosti i kapitola Drotári tretieho tisícročia o  súčasných majstroch. Venuje pozornosť aj spomenutým dvom priekopníkom dejín drotárstva: Gulejovi a Ferkovi.

  Kniha Leopolda Moravčíka Výhybky dejín (Perfekt) by pred rokom 1989 nemohla vyjsť z  jednoduchého dôvodu: popiera totiž princíp marxistickej filozofie. Podľa nej sú hybnou silou dejín masy, a nie osobnosti. Autor v dvanástich kapitolách dokazuje, že práve osobnosti a často aj náhodné udalosti ovplyvnili vývoj dejín a „urobili svet takým, aký je“. Príbehy T. G. Masaryka, A. Hlinku, Mahátmá Gándhího, J. V. Stalina, F. Castra, N. S. Chruščova a ďalších ukazujú, že títo držali v rukách smerovky dejín. O serióznosti autorovho prístupu k písaniu svedčí rozsiahly zoznam použitej literatúry.

  Milan Augustín je historik, ktorému však na napísanie knihy nestačia iba fakty. Hľadá medzi nimi súvislosti, snaží sa využiť aj výsledky najnovších bádaní a nevyhýba sa ani hypotézam. Nečudo, že sa mu podarilo nájsť tému v našej literatúre nepertraktovanú. Tou je postava nemeckého zakladateľa geopolitiky a  vyznávača okultných vied a mysticizmu Karla Haushofera. Augustínova próza …uneste pápeža! (Delta M) je na hranici literatúry faktu a  beletrie, čo dokáže čitateľa sugestívnejšie vtiahnuť do deja.

  Marián Tkáč napísal knihu esejí a reflexií Pravdivý slovenský príbeh (Post Scriptum), kde sa pozerá na slovenské dejiny z uhla pohľadu človeka, ktorý hľadá „slovenskú pravdu“. Neosobuje si nárok na jediný a definitívny pohľad na dejiny, ale snaží sa k dávnym a nedávnym skutočnostiam priložiť najnovšie bádania.

  Juraj Šebo vstúpil do slovenskej literatúry faktu viacerými titulmi, z  nich ucelenú sériu pripomínajú knihy svojsky mapujúce desaťročia vývinu u nás (Budovateľské 50.  roky, Zlaté 60. roky, Normálne 70. roky, Reálne 80. roky). Sériu uzatvárajú Slobodné 90. roky (Marenčin PT). Všetky knihy majú spoločný charakter „výroby“. Typický je jej mozaikový charakter, akési „čriepky“ z  jednotlivých politických, spoločenských, kultúrnych a športových udalostí… V ostatnej knihe zachytáva zmenu spoločenského poriadku. Úspech Šebových kníh dokazuje aj vydanie titulu O socialismu s láskou v češtine, kde sú zachytené 50. roky.

  Kniha Opcia a presídlenie Rusínov do ZSSR  (1945 – 1947) (Goralinga) sa zaoberá menej známymi skutočnosťami o  procese opcie sovietskeho občianstva a  presídlením slovenských Rusínov do ZSSR v  rokoch 1945 – 1947. Obaja autori – historik a publicista Michal ŠmigeľŠtefan Kruško – sa témou zaoberajú dlhší čas a skĺbenie faktov s publicistickým spracovaním je na prospech knihy. Celá opisovaná akcia sa konala na konci vojny. V Československu sa vynorila ukrajinská otázka súvisiaca aj s odovzdaním Podkarpatskej Rusi ZSSR. Kniha sa zaoberá predovšetkým štátnickým riešením tohto problému, píše o dohodách i diplomatických cestách, ktoré vysťahovanie zrealizovalo. Je doplnená štatistikami.

  Pohľad Igora Machajdíka na Bratislavu tentoraz cez športový objektív je zachytený v knihe Športové hry starej Bratislavy (Perfekt). Dozvieme sa o  športových počiatkoch v meste od druhej polovice 19.  storočia až po rok 1938. Čitateľ sa v knihe zoznámi aj s menami športovcov, organizátorov športu, športovými nadšencami i s fanúšikmi.

 Miroslav Demko si v knihe Franz Liszt a Bratislava (Lisztova spoločnosť na Slovensku, Eko-konzult) všíma vzťah Franza Liszta k  Bratislave. Najskôr sa venuje hudobnej Bratislave v 19.  storočí, samozrejme, jeho cieľom je podrobne zmapovať Lisztovo pôsobenie v meste. Kniha obsahuje rozsiahly poznámkový aparát, dobové fotografie a končí sa zoznamom skladateľových návštev v  Bratislave. Ďalší titul autora  Vyhlasujeme: Franz Liszt je slovenský skladateľ (Lisztova spoločnosť na Slovensku) je autorovou odpoveďou na články Jany Lengovej, vedeckej pracovníčky Ústavu hudobnej vedy SAV v Bratislave. Ide o polemiku, v ktorej autor cituje z Lengovej článku a pridáva k nej svoju argumentáciu, v ktorej dokazuje, že skladateľ Liszt má slovenský pôvod.

 Artúr Soldán zmapoval viacero príbehov agentov na oboch stranách barikády: v prospech Sovietskeho zväzu a v prospech USA, Anglicka či Československa. Úctyhodné množstvo podkladových materiálov svedčí o serióznom prístupe k  téme. Soldán v  knihe  Odsúdení na špionáž (Perfekt) píše o  prípadoch od drobného špicľovania až po plnenie veľkých špionážnych úloh, ktoré neraz hýbali dejinami.

  Stredoveká minulosť ukrýva v sebe veľa tajomstiev, ktoré súčasníkovi odkrýva kniha Jaroslava Perniša Ženy v lesku ľalií (Ikar). Jej pútavosť spočíva v  tom, že sa sústreďuje na vysokopostavené osobnosti (na Margarétu Provensalskú, manželku francúzskeho kráľa Ľudovíta IX., na príbeh z dvora Filipa IV. zameraný na osud jeho manželiek atď.).

Slovo o osobnostiach

 Marián Gavenda zachytil v publikácii Nekonečné horizonty kardinála Korca (Perfekt) dvojaký život popredného slovenského cirkevného hodnostára. Ten oficiálny (po vysviacke roku 1950) ho urobil vďaka režimu na dlhé roky robotníkom. Neoficiálne bol od roku 1951 aj biskupom. Autor (duchovný) dôverne poznal kardinálov životopis, mal v  rukách mnohé dokumenty, vyhlásenia a  listy, ktoré pri písaní knihy využil. Čitateľovi poskytol dôverné pohľady na oba životy kardinála, ktorý prijímal komplikácie života s  trpezlivosťou a  pokorou vychádzajúcou z viery v Boha. Kniha vyšla v edícii Osobnosti Slovenska, ktorá je kľúčovou edíciou vydavateľstva.

  Štefan Luby knihou Legendy a inšpirácie (Veda) uzatvoril trilógiu o významných osobnostiach vedy, kultúry a spoločnosti, o  ktorých napísal črty, krátke príbehy, úvahy a  spomienky; či už je to Aurel Stodola (strojný inžinier), Jur Hronec (priekopník matematiky), Milan Rastislav Štefánik (vedec, politik, diplomat). Autor nezabudol ani na nositeľov Nobelovej ceny, ktorí pochádzajú z nášho územia.

  Štefan Chrappa spracoval životný príbeh slovenského saleziánskeho misionára, rodáka z Vrbového (1919 – 1984. Saleziána Karola Nižňanského zavial osud do ďalekej Indie, kde pôsobil niekoľko rokov. Tam sa zaslúžil nielen o šírenie kresťanskej viery, ale pozdvihoval aj vzdelanie. Krátko pred inváziou vojsk Vašavskej zmluvy roku 1968 bol na návšteve doma, potom odišiel do USA, kde zomrel. Autor v knihe Skutočný človek (Limerick) uverejnil aj niekoľko misionárových básní. Literárna veda jeho poéziu spája s katolíckou modernou.

  Andrej Chudoba má v slovenskej literatúre prídomok spisovateľa lyrizovanej prózy. Aj on vo svojich prózach oživuje citovosť, hrá sa s  básnickými výrazmi, rád vyjadruje lásku k  prírode, k žene a v popredí jeho tvorby je mravnosť či priateľstvo. A práve cez priateľstvo vedie pohľad Emila Benčíka na básnika, s ktorým sa spoznal roku 1951 na stretnutí mladých autorov v budmerickom kaštieli. Emil Benčík si po desiatkach rokov zaspomínal na mladého autora, vtedy ešte píšuceho poéziu. „Dosiaľ ho mám pred očami, ako na večierku mladej tvorby tichým, vzrušeným hlasom recituje svoju lyrickú básničku o tichej vode, v ktorej sa zrkadlí plačúca vŕba.“ Andreja Chudobu počúvali vtedy veličiny slovenskej literatúry ošľahané budovateľskými vetrami socialistického realizmu (Ján Kostra, Andrej Plávka, Milan Lajčiak, František Hečko, Vojtech Mihálik, Ctibor Štítnický), nečudo, že na mladíka spustili spŕšku kritiky. Zdrvujúca kritika slovenských bardov však začínajúceho autora neodradila. Emil Benčík vo svojej útlej brožovanej knižke Bohatá žatva Andreja Chudobu (SB-Press) využil viaceré články o  Chudobovej tvorbe, ale aj každoročné prechádzky jeho krajom, ktoré podnikal aj s malou skupinou Chudobových priateľov.

  Herci, spisovatelia, politici, vedci – to sú osobnosti, ktoré stáli pred mikrofónom dlhoročného pracovníka Slovenského rozhlasu Ivana Lehotského. Po rokoch sa autor obzrel za svojou tvorbou a rozhodol sa, že slová, ktoré zneli éterom, treba premeniť na tlačené slovo: tak vznikla knižka  Stretnutia – nielen pri mikrofóne (Rádio press).

  Kniha-zborník  Časy a čas (Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) je kolektívnym dielom viacerých autorov (Editor Peter Liba) zaoberajúcich sa pedagogickou, vedeckou, literárnou, publicistickou, editorskou, kultúrnou a organizačnou činnosťou prof. PhDr. Jozefa Leikerta, PhD., Litt. D., ktorý je výraznou osobnosťou pôsobiacou na Filozofickej fakulte UKF v Nitre, presahujúcou rámec svojho pôsobiska. 

  Myšlienka zhromaždiť do publikácie Ladislav ťažký Moji majstri (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov) Ťažkého politologické, publicistické či literárnovedné práce vznikla ešte počas spisovateľovho života, no jeho smrť v  januári 2011  realizáciu oddialila. Cieľom myšlienky bolo dokresliť Ťažkého umelecký profil aj o tento aspekt. V textoch prevláda Ťažkého nadhľad nad problémami a udalosťami, no nevyhýba sa v nich ani emocionálnemu prístupu, ktorý je podopretý životnou skúsenosťou a múdrosťou. Sú tu aj tri neznáme Ťažkého poviedky.

  Autorom knihy Legenda bez legiend. Peter Dvorský a jeho doba  (Kalligram a Nadácia P. Dvorského Harmony) je muzikológ a  operný kritik  Jaroslav Blaho, ktorý sa osobnosti nášho najlepšieho operného speváka venuje viacero desaťročí. V monografii sa spolieha na vlastné výsledky pozorovania a analýzy vychádzajúce z čisto odborných zásad. Najväčšiu časť publikácie zaberá Dvorského profesijný život.

  Knihu  Jána Štrassera Stano „Alf“ Dančiak  (Marenčin PT) tvorí rozhovor so Stanom Dančiakom, ktorý začínal svoju hereckú kariéru v legendárnom Divadle na Korze. Milan Lasica o Dančiakovi povedal: „Stano je výnimočný herec. Dokáže zabávať nielen divákov, ale aj režiséra a spoluhráčov počas skúšok. Pretože má radosť z tvorby a má v sebe nevyčerpateľné žriedlo nápadov.“ Herec sa vždy prezentoval ako vynikajúci rozprávač. Mimoriadnu Dančiakovu zhovorčivosť využil aj Ján Štrasser, ktorý kládol krátke otázky, a tak dával Dančiakovi priestor na obšírnejšie odpovede. Sú vtipné a duchaplné.  Ján Štrasser sa minulý rok prezentoval aj žánrovo podobným titulom Tri rozhovory. Adela Banášová, Adriana Kučerová, Petra Polnišová (Forza Music).

  V časopise Krásy Slovenska vyšlo viacero rozhovorov so zaujímavými ľuďmi zo všetkých oblastí spoločenského a kultúrneho života. Zo svojho vzťahu k Slovensku sa vyznali herci M. Huba, M. Geišberg, Z. Krónerová, zo spisovateľov D. Dušek, D. Hevier, z divadelníkov S. Štepka, J. Nvota, z maliarov M. Cipár, historik P. Maráky, z duchovného života A. Srholec, D. Pastirčák a ďalší. Dovedna editori mikuláš Huba a daniel Kollár vybrali do knihy Genius loci: (roz)hovory o  Slovensku (Dajama) devätnásť osobností, ktoré podávajú svedectvo nielen o  láske ku krajine, ale aj o sebe. Texty dopĺňajú fotografie Alana Hyžu.

  Ľuboš  Jurík v  knihe  Rozhovory po rokoch (Literárne informačné centrum) dal možnosť takmer päťdesiatim literátom otvoriť si srdce a vyliať si dušu pred čitateľmi. Hovorili o svojich osudoch, krivdách i názoroch na minulosť a súčasnosť literatúry, politiky a spoločenského života a v niektorých prípadoch aj na ich budúcnosť. Jurík zdôraznil: „… možno niekomu bude chýbať jeho obľúbený autor, iný sa bude zdať niekomu nadbytočný. Bola to moja voľba, vybral som si tých spisovateľov, ku ktorým som mal blízko a ktorí majú čo povedať.“

  Štefana Lenčiša zaujali osudy mladého pátra Ignáca Kriššaka (1934 – 1973). Kriššak už od mladosti pociťoval túžbu služby Bohu a počas politického odmäku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa mu sen splnil. Stal sa kňazom, organizoval výlety… Jeden výlet sa mu stal osudným. Zachraňoval topiaceho sa miništranta, no dostal pritom infarkt, ktorému podľahol. Kniha Záchranca zo Ždiaru (Dobrá kniha) je o mužovi „veľkej viery, odvahy, duchovnej hĺbky…“

  Obsahom knihy Stretnutie s rozprávkou (Ústav etnológie SAV, Národopisná spoločnosť Slovenska, Slovenský komitét slavistov) je pohľad na život a dielo etnologičky Viery Gašparíkovej, ktorá sa celý život venovala práci so slovenskou rozprávkou. V knihe (editorka Helena Hlôšková) je okrem portrétu Viery Gašparíkovej aj jej esej (Moje stretnutie s rozprávkou) a spomienková próza o jej živote a práci.

  Publikácia Mariána Pavlíka Preslávili Cífer (Obecný úrad v  Cíferi) je príkladom regionálnej literatúry, ktorá predstavuje významné osobnosti obce, užitočné pri jej budovaní a rozvoji, no preslávili ju aj v celoštátnom meradle. Vyšla k 720. výročiu prvej zmienky o Cíferi.

  Biskup Michal Buzalka (1885 – 1961) patril k popredným osobnostiam cirkevného života na Slovensku. Zastával viaceré významné posty v  cirkvi najmä počas prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945. V tomto období založil Katolícku tlačovú kanceláriu a obnovil vydávanie Katolíckych novín. Po roku 1945  sa stal obeťou perzekvovania, ktoré vyvrcholilo roku 1951, keď ho spolu s biskupmi Jánom Vojtaššákom a Pavlom Petrom Gojdičom odsúdili na doživotie v zinscenovanom procese. Po šiestich rokoch sa dostal na slobodu, no zvyšok života prežil v internácii. Obsažná publikácia Petra Slepčana  a Róberta Letza Krížom k  svetlu (Dobrá kniha) je komplexným pohľadom na biskupov život a dielo. Okrem toho je aj dôležitým príspevkom k poznaniu dejín katolíckej cirkvi v 20. storočí.

  Kniha Jána Bednariča (a kol.) Demitra 38 (Ottovo nakladateľstvo) je o  živote známeho slovenského hokejistu, ktorého životnú púť pretrhla tragická smrť pri páde lietadla. Tragédia sa stala 7. septembra 2011 a športoví novinári na čele s J. Bednárikom mu vzdali touto publikáciou hold.

Tematické pele-mele

  Fero  Rajec je autorom viacerých románov (Matkin medailón, Trus natruc!, Posledná večera a  iné) a The Beat Club (vl. nákl.) je jeho prvou knihou v  oblasti literatúry faktu. Vyšla v  období, keď najmä slovenský bigbít bol pomerne dobre zmapovaný viacerými dielami. Napokon autor sám priznáva svoje miesto v  tejto oblasti:  „Nie som hudobný kritik, som len poslucháč a  dlhoročný fanúšik  rockovej hudby.“ Preto knihu založil na osobných spomienkach. Druhá časť venovaná zahraničným skupinám je oveľa objavnejšia: autor
„vykopal“ zo zabudnutia viaceré kapely, ktoré v spomínanom období žiarili či sa len blysli na bigbítovom nebi.

  Hudbou sa zaoberajú aj nasledujúce dva tituly:  Štefan Danko v knihe Od praveku k rokenrolu. Ako sa rodila populárna hudba na Slovensku (Ideál) priblížil osobnosti, ktoré tvorili jej základ. Alexander  Strieženec  v  knihe  Jazz na Slovensku 1940 – 1970 (v rozhovoroch) (Občianske združenie SkJazz) mapuje tento hudobný žáner – publikáciu možno považovať za prínos.

  Slovenskom z  viacerých pohľadov sa zaoberajú nasledujúce publikácie: Milan Stano v knihe Slovensko v anekdotách (Štúdio humoru a satiry) zaznamenal, čomu sa smiali naši predkovia v mestách a dedinách od Ábelovej až po Župčany; humor i kritiku našej nedávnej súčasnosti nájdeme aj v knihe fejtónov a glos Milana Markoviča Kto sa bojí, nech nečíta (Marenčin PT) z rokov 2007 – 2010. Jaromír Slušný zas eviduje v Najväčších slovenských záhadách (Nakladatelství XYZ) ťažko objasniteľné fenomény. Rudolf Ďuriš rozpráva fakty o mlynárstve vo Veľkých Bieliciach, v Skačanoch, Brodzanoch a v Hradišti v knihe Mlynárstvo a mlynári na Belanke-Nitrici v 20. storočí (Eko-konzult). Peter Jurčovič, známy meteorológ, v knihe Najlepšie počasie v Bratislave (Marenčin PT) využíva dlhoročné pozorovania počasia a  jeho vplyvu, výkyvov či anomálií v našom hlavnom meste, ale aj v  iných regiónoch. Tragický záber má práca Mariána Krčíka Prieval (Ofsetka): napísal svojráznu kroniku banských tragédií v hornonitrianskom regióne od roku 1960 do roku 2006. Tragická udalosť je aj témou športového novinára Milana Vranku. V knihe Nezvestní z Everestu (Vranka Press) sa vrátil k osudu štyroch slovenských horolezcov (S. Becík, P. Božík, J. Jaško, J. Just), ktorí roku 1988 zahynuli pri zostupe z najvyššej hory sveta. 

  Mimo Slovenska mieri Pavel „Hirax“ Baričák  v cestopise Etiópia. Vysoká škola neočakávania (HladoHlas) – cestovanie autorovi prinieslo množstvo autentických zážitkov, ktoré vďaka svojmu ľahkému štýlu so zmyslom pre humor dokázal plne využiť. Súčasťou
knihy sú aj výborné fotografie. 

  Osobný rozmer majú publikácie dvoch spisovateľov staršej generácie. Žánrovo pestrá je kniha reportáží, esejí, spomienok a rozhovorov Chvála zápisníku (F. R. & G.) Petra Repku, ktorý žil v Československu, emigroval, potom žil v Nemecku a znova sa vrátil na
Slovensko. Druhou je zbierka fejtónov a úvah Ľubomíra Feldeka Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť (Ikar).

  Náš výber uzatvára titul  Desať spravodlivých (Vydavateľstvo M.  Vaška).  František Mikloško zozbieral svoje práce z  rokov 1985 – 2010, aby vydal svedectvo o viacerých ľuďoch, s ktorými sa stretol v disente či spolupracoval aj po roku 1989.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013