Dráhy nevšedného


Slovenská debutová próza 2012

Veronika Rácová (1976) vyštudovala masmediálne štúdiá, neskôr slovenský jazyk, literatúru a estetiku. na Filozofickej fakulte Uk v Bratislave obhájila v roku 2012 dizertačnú prácu o poézii Ivana Štrpku.


Ak by som mala začať tento text pateticky, tak napíšem, že na spoluutváraní našej kultúrno-spoločenskej identity sa minulý rok zúčastnili takmer dve desiatky debutujúcich autorov s ich prozaickými prvotinami (presný počet kníh, ktoré som zmapovala, je 18). Ak by som mala pokračovať ironicky, dodám, že o námetoch hovoria neraz už samotné názvy: Zlatá kreditka, Bolo to z lásky, Čo môžu muži, môžem aj ja… Táto zámerná selekcia nemala rozohrať uvažovanie o kategorizovaní literatúry na tzv. vysokú, postavenú na premyslenej koncepcii textu, vyššej miere interpretačnej náročnosti, aktívnej mentálnej účasti čitateľa, a tzv. populárnu, ktorá upriamením na základné emócie pracuje explicitne a vďaka minimálnemu interpretačnému úsiliu sa približuje k väčšiemu počtu percipientov. To, že populárne knihy trhu dominujú, vyhrávajú popredné miesta v čitateľských anketách a udržiavajú si svoje početné publikum, je jednoducho fakt, odrážajúci sa aj na minuloročnej prozaickej produkcii. Keďže však tento text nie je iba ich prehľadom, ale aj hodnotením, žiada sa mi dodať, že mnohé knihy, ktoré som prečítala, vo mne vyvolávali vážne výhrady. A tie neboli iba charakteru estetického, t. j. nespočívali len v pochybnostiach nad funkčnosťou simplicitného zachytávania obrazov doby, jej sociálno-kultúrnej klímy, ktorá bola v mnohých prípadoch značne oklieštená zromantizovanými predstavami o výhodách konzumného spôsobu života, prototypmi vyprázdnených ľudí, ktorých existencia je postavená na plytkých vzťahoch, priemerných hodnotách a v konečnom dôsledku aj chabom vkuse, ale v mnohých prípadoch smerovali aj k práci editorov a zodpovedných redaktorov. Je pochopiteľné, že začínajúci autori (aj napriek tomu, že niektorí sa už hrdo na prebaloch kníh označujú ako „spisovateľ/ka“) sa nemôžu spoľahnúť iba sami na seba, na svoj text a že je nevyhnutný aj druhotný vklad, ktorý napísanému zabezpečí vydavateľstvo práve v podobe dobrého editora, korektora, jazykového redaktora. Toto banálne očakávanie sa v mnohých prípadoch ukázalo ako nenaplnené – od gramatických zlyhaní, preklepov, problémov so štylizáciou cez výber zastaraných jazykových prostriedkov sa v debutoch objavili aj závažné logické chyby. Ale poďme k samotným textom.

Najvýraznejším minuloročným debutom je kniha Jána Púčeka (1987) Kameň v kameni (F. R. & G.). Zostavená je z viacerých krátkych, žánrovo rôznorodých útvarov (poviedka, beletrizovaný životopis, list…), ktoré sú v prevažnej miere drobnými, lyricky ladenými obrázkami z obce Veterlín. Už úvodným citátom zo Šikulovej Mandule Púček poodhalil umelecké nadväzovanie. Aj u neho sa literárny priestor úzko ohraničený vybraným regiónom stáva dôležitým komponentom textu. Vymedzenie priestoru sa spája so svojským plynutím času, na ktorého pozadí možno zaznamenávať takmer nebadateľné premeny v topografii miesta, ktoré je pevne ukotvené, takmer zakonzervované, preto ulice nepotrebujú mená, stačia dôležité orientačné body: obchod, šenk, kostol. Púček sa vo svojom rozprávaní sústreďuje na malú históriu, ktorú oživuje cez pamäť, spomienky (nevyhnutné atribúty ľudskej identity a integrácie) mladého, empatického rozprávača. Ten si občas vypomáha rozpomínaním starej mamy, uchovávateľky nielen rodinnej, ale aj širšej dedinskej histórie. Autorov takmer statický a pevne zafixovaný literárny priestor, ktorý narátor mapuje s porozumením a miestami i nostalgiou, keďže sa spája s harmonickým obdobím jeho detstva, je zaplnený množstvom postáv a postavičiek. Ich subtílne príbehy približuje s láskavým humorom, čo ho spája s tvorbou D. Dušeka. Púček vo svojej knihe ozvláštňuje každodenné, odhaľuje krásno v jednoduchých veciach, zážitkoch, ľuďoch, preto zväčša nezostáva iba v rovine banálnych historiek. Treba dodať, že tým, že v texte absentuje akékoľvek napätie, t. j. všetko je ustálené, presne ukotvené, všetko je tam, kde má byť, tak, ako má byť, pôsobí jeho písanie občas trochu fádne a tiež starosvetsky, čo môže byť vnímané aj ako príjemná zmena oproti tým súčasným textom, ktoré zasadzujú protagonistov do nepreskúmaného prostredia cudziny.

Precíznou kompozíciou, premyslenou kauzalitou, vďaka ktorej sa aj pri rozsahu cez 500 strán udržiava od začiatku do konca spojitosť medzi udalosťami, čítavým štýlom, napriek teoretickým digresiám z biológie či fyziky, sa prezentuje debut Jany Plauchovej (1987) Nula kelvinov. Ja neexistujem, ty neexistuješ (Q 111). Autorka rozvíja vedecko-fantastický román o nezvyčajnom protagonistovi Dávidovi, ktorý starne dvakrát pomalšie ako bežní smrteľníci. Sujet situuje do Ameriky, čo nie je samoúčelnou manierou, ale nevyhnutnosťou – takto sa jej podarilo udržať nadväznosť jednotlivých motívov, ktoré by v inom prostredí vyznievali nevierohodne. Spôsobom, ktorý si zachováva dynamiku a napätie, napĺňa prvky vedecko-fantastického žánru, hodnoverne a rozprávačsky presvedčivo zachytáva aj vnútorné svety postáv. Plauchová vcelku dobre, napriek rozsahu knihy, odhadla mieru, ako svoj text dávkovať a aktualizovať určité témy či motívy.

Príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou, útekom väzňov z leopoldovskej väznice začiatkom 90. rokov, pri ktorom zavraždili päť dozorcov, zachytáva kniha Radovana Dunaja Pruhované beštie (Ikar). Autor v jednotlivých kapitolách zobrazuje námet z viacerých perspektív: približuje každodennú prácu dozorcov, načrtáva ich súkromný život, detailnejšie sa venuje prostrediu väznice, spôsobom, ako v takýchto zariadeniach fungujú odsúdení, približuje ich zmýšľanie, mentalitu, reakcie, stručne vykresľuje dôvody, pre ktoré sa aktéri tragédie dostali za mreže. Dunajovmu rozprávaniu o skutočnej udalosti pretransformovanej do fiktívneho sveta naratívu nechýba psychologický vhľad, napätie ani akcia.

Kniha Valčík pre troch (Vydavateľstvo Slovart) Martina Levina (pseudonym) odkrýva osud mladého Olivera, ktorý sa rozhodne stráviť istý čas v spoločnosti starého profesora filozofie. Vystavaný je na koexistencii pomerne exkluzívnej dvojice: starý muž, mudrc a vyvolený žiak, ktorých interakcia sa verbálne prejavuje najmä prostredníctvom drobných filozofických úvah. Levin rozvíja viacero tematických línií: život s uzavretým profesorom, trpiacim výčitkami zo zlého vzťahu s vlastným bratom (nie celkom dotiahnutý Dvojník), vzťah Olivera k Alise, vnučke profesorovho brata, postavenie sa tajomnému prenasledovateľovi. Práve túto líniu autor nezvládol dotiahnuť do presvedčivého záveru a potvrdiť jej opodstatnenie v príbehu: snaha vystavať text na tajomne, tajomnej zápletke mu nevyšla, vyznela banálne, hoci spočiatku sa javila ako zaujímavá metafora možného zbytočného a prázdneho bytia hlavného hrdinu. Levinova kniha je presýtená filozofickými úvahami a komentármi, pôsobí ako preintelektualizovaná próza.

Hlavnou protagonistkou debutu Richarda Rychtarecha (1977) Tvoja nočná mora (Marenčin PT) je mladá, ambiciózna, inteligentná – a keď sme už pri vymenúvaní, tak samozrejme aj chladná a nekompromisná Klára Mrázová (nomen omen) – prototyp úspešnej manažérky, ktorá uniká pred trestom za nesplnený prísľub. Jej osud sa prelína s príbehom Rada, mladého bezstarostného študenta, protikladu rozprávačky. Dejové línie autor pretína v priestore rakúskeho kláštora, medzi protagonistami vzniká nerovnocenný vzťah, ktorého peripetie rozvíja. Pomerne priamočiara narácia je dynamická, postavená na dialógoch, trochu jej však škodí nadmiera vulgarizmov. Drobné indície, ktoré by mohli od začiatku naznačovať, akým spôsobom svoj príbeh Rychtarech zavŕši a ako textovo dotvorí ďalšie okolnosti existencie Kláry, sú takmer nezachytiteľné, pretože okolo hlavnej hrdinky vždy iba krúžia, priamo ju nezasahujú. Záverečné rozuzlenie preto vyznieva umelo a nepremyslene, akoby jeho jediným úmyslom bolo prekvapiť/šokovať.

Tému manipulácie ľudskej mysle si pre svoju knihu Grafikon (Ikar) zvolila Eva Kmeťová (1985). Pracuje so zaujímavými obrazmi, prirovnaniami, no treba povedať, že ich nadužíva, text nimi neraz zahlcuje, až namiesto ozvláštnenia čitateľovi po chvíli začnú prekážať (a nepomáhajú mu ani nárečovo vyznievajúce a opakujúce sa slovné anachronizmy typu „ísť ta“). Hlavnou protagonistkou príbehu je Olívia, ktorá po smrti dcéry prichádza na svoju schopnosť manipulovať mysľou druhých ľudí. Hoci námet neznie všedne, autorke sa jeho textová realizácia nie celkom vydarila, najmä na miestach, keď sa premieta do občas komicky vyznievajúcich pokynov hlavnej protagonistky adresovaných druhým ľuďom, ktorým sa rozhodla práve nanútiť svoju vôľu. V úvode knihy stvárňuje špecifický svet psychiatrickej liečebne, prežívanie hlavnej hrdinky, vzťahy k spolupacientom a lekárom. Neskôr, keď sa narácia kriminálnou zápletkou dynamizuje a do popredia sa vďaka novému motívu, ktorý sa ukazuje ako spúšťač počínania protagonistov, dostáva viac akcie, vytvára autorka situácie, v ktorých vyznieva ich konanie rozpačito.

Kriminálnu zápletku stvárnila v knihe Budete ako bohovia (Vyd. Spolku slovenských spisovateľov) aj Marína Markušová (1974). Inšpirovala sa prípadmi sexuálneho zneužívania detí, jej rozprávanie je situované do Belgicka. Stavia ho na psychologičke Tereze, ktorá pomáha jednej z obetí Magde Sarouxovej, odkrýva širokú sieť obchodu s deťmi, beztrestnosť jej páchateľov, tzv. bielych žralokov, necitlivosť ľudí k sebe navzájom, čo vyjadruje najvýstižnejšie vtedy, keď píše, že ľudia akoby trpeli istou formou autizmu, neschopnosťou empatie. Markušová knihu konštruuje nielen na osudoch Magdy a jej „pasáka“ Maxa, Tereze a na investigatívnom novinárovi Benovi, ale inkorporuje do nej aj úryvky z novinových článkov; ich včlenením do primárneho textu navodzuje dojem objektívnosti až dokumentárnosti. Záver pôsobí v porovnaní s predchádzajúcim textom disonančne, naberá prvky fantastiky: podľa vzoru Josefa Mengeleho rozohráva podivné pokusy na ľuďoch.

Boris Kasaj v knihe Ten dom je jedna veľká katastrofa (Vydavateľstvo Slovart) sviežim a civilným štýlom opisuje skúsenosti mladého páru rozhodnutého presídliť sa z mesta na vidiek. S ironickým nadhľadom zaznamenáva prvotný idealizmus hraničiaci s naivitou, nadšenie a predstavy, ktoré v novom prostredí narážajú na realitu. Je to ľahké, oddychové a vcelku zábavné čítanie vychádzajúce zo života, ktoré plynie čitateľsky nenáročne.

Debut Silvie Antalíkovej (1969) Čo môžu muži, môžem aj ja (Marenčin PT) otáča pozície muža a ženy v rámci rodiny a vtipným spôsobom prináša na dialogickosti založené rozprávanie o tom, ako to vyzerá, keď sa žena, v našom kultúrno-spoločenskom priestore ešte stále vnímaná ako ochrankyňa rodinného tepla, začne správať ako muž. Zjednodušujúco a hyperbolizovane poukazuje nielen na rodové stereotypy, no neúmyselne ich aj vytvára v podobe schematického obrazu kariérne úspešného muža.

Kniha Ivany Klein (1984) Zlatá kreditka (Marenčin PT) rozpráva jednoduchým a priamočiarym spôsobom o mladej Lile, zaťaženej na zábavu a luxus. Všetko nachádza u bohatého, prosperujúceho, ale sebeckého muža. Lila si svoj vzťahový omyl uvedomí a položí si filozofickú otázku: „naozaj chcem cítiť trpkú príchuť lásky, prázdnoty, pochybností, vykúpenú luxusom?“ Nie. Našťastie je na obzore ďalší, tentoraz už ideálny muž. Zarážajúci je iba jediný fakt - že aj takáto produkcia patrí do portfólia vydavateľstva Marenčin PT.

Titul Neznámych nemiluj (Slovenský spisovateľ) od Lucie Saskovej (1985) získal štvrté miesto v ankete Kniha roka Knižnej revue v kategórii Debut roka. Je to umelecky nenáročný dievčenský román, rozprávajúci príbeh mladého dievčaťa, ktoré sa po extrémnom zážitku pokúša znovuobjaviť silu dôverovať nielen mužom, ale najmä sebe samej. Je tiež pohľadom do života mestskej mládeže. Kniha Franky Fabian nazvaná Bratislava, Londýn, San Francisco (Vyd. Tatran) sa venuje sile ženského priateľstva. Romantický, zjednodušený pohľad na rôzne témy opäť odhaľuje potrebu precíznejšej editorskej práce. Tak by sa potom nemohlo stať, že autorka sama nevie, kto je vlastne rozprávačom jej príbehu.

Jednoduché rozprávanie o láske medzi mladou zdravotnou sestrou Terezou, ktorá zároveň študuje na vysokej škole, a úspešným futbalistom prináša kniha Mie Pilsner (pseudonym) Bolo to z lásky (Slovenský spisovateľ). Rozvíja motívy dievčenských priateľstiev, veľkej lásky, ale i životného štýlu dnešnej mládeže.

Pomerne rozsiahla, vyše 300 stranová kniha Michaely Elly Hajdukovej (1984) Všetky moje tváre (Ikar) približuje mladú a úspešnú Ninu, ktorá po tom, ako prežila vážnu nehodu, prehodnocuje svoj dovtedajší život. Ten jej komplikujú podivné vízie, v ktorých sa vracia do svojich minulých životov a prežíva rôznorodé citové vzťahy. Pochopiteľne, Nina si aj v reálnom živote nachádza muža, s ktorým sa nestretáva po prvýkrát. Príbeh Dominiky Spodniakovej Súboj lásky (Motýľ) je tiež založený na exkluzívnej protagonistke: 17-ročnej Debore, ktorá dokáže ľuďom čítať myšlienky. Ľúbostný vzťah nevšednej tínedžerky je popretkávaný historickými motívmi o čarodejniciach. Dej je situovaný do Ameriky, vďaka čomu sa znova odráža nedostatočná editorská práca: jedna z postáv číta so zaujatím „najnovší bestseller Dominika Dána“ (s. 23) a podobné nonsensy.

Minuloročné debuty obohatili aj texty, ktoré vykazujú vysokú mieru autobiografickosti. Taká je aj kniha Sisy Michalidesovej (1983) Sisa a Sivý holub (Enigma). Známa hudobníčka vyrozprávala svoj príbeh o boji s vážnou chorobou prostredníctvom hudby už v roku 2011 a nahrala vynikajúce CD s rovnakým názvom. Príbeh situovaný na detskú onkológiu však nerozpráva pateticky či sentimentálne. Uchopila ho ako veľkú metaforu, vytvarovala ho lyricky až rozprávkovo. Smrť prevtelila do hlasu trúbky, postavy, predmety sa menia na rozprávkové bytosti, boj s chorobou znázornila ako cestu po púšti… Hlavná protagonistka, ktorej atribútom je jemný zvuk flauty, vedie so Smrťou vnútorný dialóg a v predstavách s ňou bojuje.

Podobný autobiografický príbeh, avšak vo forme zápiskov, prináša aj Jana Shemesh (1975) v knihe Smrť si neškrtne. Dva roky s rakovinou (Ikar). Spoločným menovateľom je vážna choroba, ktorá nekompromisne preveruje a neraz deformuje i vzťah k sebe a s druhými. V knihe, ktorá je dvojhlasom s jej manželom, sa dostáva aj do intímnejšej sféry, hovorí o tom, ako sa nová životná skúsenosť odrazila na partnerskom aj rodinnom spolužití, otvorene zaznamenáva bolesť i sebaľútosť, píše o izraelskej mentalite (nový domov autorky), pocitoch vykorenenosti, priepastných kultúrnych rozdieloch, nepochopení.

Skúsenosť spojenú so životom na ulici prináša v knihe Pouličný diviak (Trio Publishing) Peter Sorát (1974). Predajca Nota Bene spisoval svoje postrehy najskôr do vlastného časopisu s rovnomenným názvom, neskôr, vďaka stretnutiu s D. Hevierom, vyšli jeho zápisky knižne. Rozprávanie komponuje ako niekoľko sond do pouličného života. Fenomén bezdomovectva nazerá Sorát z rôznych aspektov, rád sa zamýšľa, rozjíma, vedie vnútorné dišputy: nad udalosťami, situáciami, a hoci jeho štýl nie je úplne vybrúsený, skôr je, podobne ako život na ulici, miestami neohrabaný, dokáže zaujať, pretože jeho prieniky do drobných societ a spôsobov ich fungovania sú zachytené živým, civilným a autentickým spôsobom.

 

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013