1. miesto v súťaži Esej Jána Johanidesa 2014


Martin Pagerka

Gymnázium Ladislava Novomeského Senica

Pravý doktor je umelec

Jedným slovom zložitosť. Asi sa ten výrok dal povedať aj krajšie, ale to nie je až také podstatné. Niektorí lekári liečia chorých, majú otvorené svoje estetické ambulancie v hodinách ranných niekedy ba až poobedných výnimočne. Dávajú si prívlastky záchrancov ľudských životov, pritom keby nemali štvorciferný plat, len sťažka by sa podvolili tejto občianskej funkcií. Oni sú tí dobrí, ktorí zachraňujú životy a vždy aj budú. Veď človeka aj trochu hreje pri srdci, keď vie, že sa má na koho spoľahnúť. No bohužiaľ naša životná filozofia je žiť čo najdlhšie a najkvalitnejšie. Ako keby človek chcel čo najviac vecí postíhať predtým než umrie, čo najmenej bolesti by chcel pretrpieť. Ale život je v svojej podstate márny, keď je prežitý materiálne a bez utrpenia. Perspektívny vedný odbor, ktorý sa zaoberá touto problematikou, sa nazýva filozofia. Filozofia si neláme hlavu s chorobami, pretože nemá strach o svoju existenciu, žije bezprostredne od svojich cieľov, túžob a potrieb. Sú to silné slová, ktoré by sa dali kriticky ohodnotiť, ale ružové okuliare objektivity v tomto svete nepoznajú hranice, takže ja si výsostne myslím, že právo kritizovať slová mravnej motivácie má iba Boh. Iné vytríbené slovné konštrukcie so zámerom pozrieť sa na vec s kritickým myslením nemajú v týchto riadkoch uznanie, aj keď veľkosť Kanta nepopieram, ani by som si to nedovolil.

Otázkou však ostáva, a mne to rezonuje v hlave, prečo Ján Johanides vyslovil vo svojom výroku slová:,,... aj nedokonalú“. Bol Ján Johanides skromný človek? Ja si ho dovolím poopraviť a povedať, že prvú pomoc poskytuje tú najdokonalejšiu ba priam za hranicou dokonalosti. Idealizmus a povrchný prakticizmus však tvrdí, že nie je možné dosiahnuť ideálno teoreticky ani prakticky. To je škoda, lebo už tisícročia ľudstvo na tomto vrchole sedí. Ale nechcem zase všetko generalizovať, sú tu aj iní ľudia, múdrejší a skúsenejší, ktorí toho vedia viac. Preto domnievať sa, že som niečo objavil by bolo trocha naivné. No pravda je taká, že len poukazujem na niečo, čo už odpradávna bolo známe. Preto som rád, že vášeň z objavu ma neprinúti myslieť si, že tam na tom vrchole som sám. Ešte pred piatimi rokmi tam bol aj Ján Johanides a ten dokázal, že nie, vrchol sa nepodarilo zdolať a je stále kam sa posúvať. Viete, vždy ma fascinovali spisovatelia a básnici, lebo oni vedia vycítiť čo sa deje. Vedia liečiť slovom a sú skromní a pokorní. Bohužiaľ, dnes vidíme tendencie, že aj niektorí takzvaní spisovatelia, autori, čo vydávajú jednu knihu za druhou, sa nazývajú spisovateľmi. Podľa mňa sú to obyčajné spisovateľské prostitútky. To už nám aj na tej literatúre chcú zarobiť peniaze? Našťastie, dobrý spisovateľ nám dáva také malé signály vo svojich dielach, že nejde len o dookola rozoberanú tému na rôzne spôsoby. Tie indície sú práve to živé. Volajú sa Victoria, Sofia a Glória. Victoria nad nevedomosťou, Sofia zbožnosti a Glória pre statočných. Takéto vlastnosti neobsahujú kukurične pamflety žiadneho bestselleru, ale Válkové Dotyky alebo Johanidesove eseje.

Kto je to spisovateľ, alebo hovorme lepšie umelec? Človek, ktorý rezignoval a utápa sa vo vlastných ideáloch? Človek citlivý a vnímavý? Človek inteligentný až geniálny? Človek slabý a nepoužiteľný do reálneho sveta ? Skúsim odpovedať veľmi jednoducho. Je to človek milión, zanedbateľný ako všetci ostatní, len s jedným malým rozdielom. Rozdiel je ten, že on ako jediný dokázal pochopiť, že jeho bytie je natoľko zbytočné v tomto vesmíre, že buď umrie a nič sa nezmení, alebo niečo krásne vytvorí a pošle mravnú správu ďalej, aj keď vie, že aj to je koniec koncov márne. Dôvodom je sentimentálnosť ľudu, ktorá plodí variácie rôznych pocitov, či už zlých alebo dobrých, etických alebo neetických. Tieto pocity sú ambivalentné a odporujúce si. Preto len veľmi silní jedinci, nezasiahnutí propagandou dokážu kriticky myslieť a rozhodovať sa bezprostredne od nich. Ak by som sa mal na dnešnú dobu pozrieť fatalisticky (osudovo) a racionálne zároveň, dospel by som k rovnakému záveru, že to, čo bolo, je aj bude. V tomto závere je ukrytá márnosť duchovná čiže aj životná. Máme dar mysle, ktorý nevieme využiť, no ono to ani nie je možné. Až tak sa od tých zvierat neodlišujeme. Preto si myslím, že silnejší človek než umelec, ktorý sa vytrvalo oddáva svojej práci a láske, neexistuje. Je teda sila vôbec fyzický atribút ? Môžeme polemizovať aj o iných povolaniach, ktoré nesú veľkú zodpovednosť, no nikdy by neuniesli ťarchu celého sveta.

Keď som dostal do ruky propozície súťaže od mojej pani profesorky, jednak som bol rád, že takéto súťaže jestvujú a bol som prekvapený tým, že témy súťaže sú vlastne výroky Jána Johanidesa. Dôvodom, prečo som bol prekvapený je fakt, že výroky neobsahujú slová: demokracia, sloboda, kritické myslenie, globálne otepľovanie, korupcia a tak ďalej. Neviem sa odosobniť od toho, že písanie esejí na tieto témy plodí nedôveru v dnešnú spoločnosť a podpriemerný cynizmus. Aj keď veci nemusia byť vždy ideálne, veď to poznáme na vlastné oči. Stačí sa niečo pravdivé dozvedieť napríklad o politickej scéne. No naše bytia rovnako tak nie sú ideálne. Preto si myslím, že stavanie druhých do pozície tých zlých nikdy nesplodí viac než len dav nespokojných ľudí.

Keď som sa viac zamyslel nad výrokmi Jána Johanidesa, neprišiel som k jadru veci okamžite. Som rád, lebo som bol vlastne nútený požičať si knihu Identita v kríze. A tam boli všetky výroky pekne vysvetlené a dané do určitých súvislostí. Vo všeobecnosti je  esej ako úvahový útvar braná skôr ako priestor pre vlastné argumentačné postupy, tézy a analýzy výrokov do určitej hĺbky. To je, samozrejme, v poriadku, ale keď sa nad tým tak zamyslím, pôsobí to na mňa trochu demotivujúco. Prečo tá definícia neobsahuje zmienku o estetike a etike? Alebo je chyba v samotnej definícii ústiacej do absolútnej presnosti? Odpoveď nepoznám a ani sa ju teraz nebudem snažiť hľadať. No možno by niekoho aj prekvapilo, že Johanidesove eseje podľa tejto definície vlastne eseje nie sú, ani nemajú v úmysle sa im približovať. Sú to obyčajné krásne umelecké diela s troškou cynizmu, nadhľadu, sebareflexie a histórie. Píše o láske, zbožnosti a spoločnosti... Jedine touto cestou dospejeme k pravde, keď sa budeme snažiť harmonicky pozerať na svet. Aj keď hĺbka argumentov je potrebná, mohutnosť súvislostí s meštianskym životom je predsa len bližšie k realite. Preto nám kvalitná literatúra môže dopomôcť žiť harmonicky a pestrejšie. A to v tomto rýchlom svete plnom ambivalentných pocitov, ako som spomínal, je nenahraditeľná, aby sme jednoducho a lepšie pochopili vlastné bytie. Predpokladám teda, že slovami o prvej pomoci mal Ján Johanides vo svojom výroku na mysli niečo podobné, čo som sa tu svojimi slovami snažil predložiť. Na záver býva zvykom vyrieknuť tézu, tak sa o to pokúsim:. „Doktor je človek, ktorý vie liečiť, ale aj  inšpirovať.“

Esej Martina Pagerku hodnotil Ján Púček, laureát Ceny Jána Johanidesa 2014 v kategórii autorov do 35 rokov

Našiel som aj ja svoju odpoveď na otázku Martina Pagerku, kto je to vlastne spisovateľ. A našiel som ju v poviedke Dušana Mitanu Ihla: „V tme, prachu a horúčave dobývať uhlie – to je tvoj údel, ak to myslíš s písaním vážne. A odmena je jediná: nádej, že niekto premení tvoje uhlie na popol, aby mu bolo za dlhých mrazivých nocí trocha teplejšie.“ Nie je to azda ani možné povedať krajšie, a pritom aj tak trochu ufúľane, bez zbytočného pátosu.

To, že autor Martin Pagerka hľadá paralelu medzi spisovateľmi a lekármi nie je vôbec náhoda. Veď koľko bolo spisovateľov medzi lekármi i lekárov medzi spisovateľmi – spomeňme za všetkých azda len Antona Pavloviča Čechova, Michaila Bulgakova alebo, ak máme zostať v našej proveniencii, tak trebárs Martina Kukučína. Veď komu inému, ak nie lekárovi povie človek úplne všetko, často možno aj to, čo vlastne sám ani nechce?

Esej Martina Pagerku kladie množstvo otázok a na mnohé si aj statočne odpovedá. Kto sa nepýta, zostane sprostý, vraví ľudová múdrosť. A je to pravda – tam, kde nie sú otázky, neexistujú odpovede, tam kde nie sú choroby i lekári sú zbytoční. Keď človek neprestáva hľadať, pátrať po podstate, vtedy žije. Veď napokon aj v eseji spomínaná kniha Jána Johanidesa Identita v kríze kladie už vo svojom titule jednu z najzásadnejších otázok vôbec: „Kto som? Kto sme?“

Martin Pagerka sa vo svojej eseji neštíti polemizovať i s tými skúsenejšími, neštíti sa vysloviť vlastný názor. A mne nezostáva nič iné, len mu držať palce, pretože múrov, proti ktorým by sa bolo hodno rozbehnúť je mnoho, no hlava – tá je iba jedna. Nech teda citát Dušana Mitanu z úvodu tejto mojej krátkej rozpravy nie je iba výkrikom do tmy, nech je naliehavou výzvou autorovi víťaznej eseje i všetkým ostatným, ktorí to s písaním myslia skutočne vážne.

Ján Púček