Úvod


Oj, stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad vás a nepodurkali vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a vy, rodáci, stáli ste ako zakliati, ale prišiel váš čas i vám i švihol vás prútom a vy striasli ste sa, prebleskli a ožili: oj, akože, rodáci, budete slýchať veci, ktoré sa pod časom vašej sto a storočnej nečujnosti na svete prihodili, ako dáte najavo radosť z prebrania sa svojho, ako sa ohlásite k svetu s tým, čo je uložené v lone vašom, na ktorý spôsob zanôtite si piesne svoje bystré, piesne svoje vážne, jestli nie v reči svojej, v ktorej bije srdce a v ktorej vyrazená je myseľ vaša, v reči slovenskej? Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom. Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša! Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich.

(Ľudovít Šúr -- Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí)

 

Naostatok aj svätá vec človečenstva nás k tomu vyzýva, aby sme zásadu oslobodenia ľudu raz už vyslovili. V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému zaslúženému, v opravdivom zmysle vzatému človekovi povolia a nasúdia. Buďme teda na tom, aby sme za tým neostali, čo už inde svitá a čo je požadovaním nášho stoletia.

(Ľudovít Štúr: Reč na uhorskom sneme 21. decembra 1847)

 

Jazyk nie je cieľ, je prostriedok, a keď Štúr preniká od Kollárovho duchovného imperializmu slovanského, ktorého meno je panslavizmus, od Slovianstva v jeho celku, od Čechov k herderovskej individualite národnej, k „osobnosti“ svojho „kmeňa“, nemyslí na jazyk, myslí na život. A keď sa z hľadiska života díva na svoj národ, nachádza označenia na jeho príslušníkov také, že už samy svedčia o intenzite jeho pohľadu, o tom, že otázku premyslel a zároveň precítil a pretrpel. Slováci sú mu: potlkne, sluhovia a podnože druhých – odhodenci a povrheli sveta – sem a tam strkaní – zanedbaní, opustení – rozdrobení -- rozfŕkaní, roztrhaní – utúlení, zavrhnutí, hlivejúci – vysmiati, potupení, zabridení a – to najmä! – „odsúdení k večitej poníženosti a nížinám života.“

Tu nasadzuje Štúr svoju kritiku, externú i internú. Externú: príčinou toho, že sa slovenský národ „tak uťahuje, krčí a otrocky plazí“ – niečo, čo Štúra zasahuje a uráža na najcitlivejšom mieste, pretože to nie je dobrota a ľudskosť, ale naopak výraz toho, že národ stratil „hodnosť (dôstojnosť) ľudskú“ – sú pomery, v ktorých žil, najmä služobnosť urbárska, roboty. Internú: príčinou si je sám, lebo dal po sebe šliapať a nezdvihol sa na obranu.

Smerom navonok je významné, že Štúr spája slovenskú národnú otázku s otázkou sociálnou, že útočí proti feudálnemu zriadeniu, proti spoločenským a politickým pomerom, neváľajúc ich, ale otriasajúc nimi.

Smerom dovnútra je významné, že jeho kritika mieri i do vlastných radov: ako málokto po ňom – a s ním len Hurban a Hodža – súdi Štúr domácu kocúrkovčinu, prestávanie na „jednotlivosti“ a odpor k „pospolitosti“, len na domácnosť a úzky kruh obmedzený život.

Pomoc vidí vo vzdelaní, v tom, že sa rezultáty vedy dostanú – v národnom jazyku – medzi ľud. Osveta teda? Osveta, nie však osvetárstvo; Štúr, sám nie knihomoľ, nechce národ knihomoľov; nechce, aby národ čítal, keď ho „dobrá vôľa nadíde“, chce, aby lepšie žil. Ale ani osveta nie je samospasiteľná, nie je všeliek: treba ľud zbaviť urbárskej služobnosti, dať mu slobodu...

O národ a národnosť ide Štúrovi. Je to pokrokové v čase, keď sa v skutočné národy konštituujú celky mocnejšie, ako je slovenský. A je to tým pokrokovejšie, že Štúr, bojac sa, že jeho národ zanikne, bojuje zápas trojnásobný: zápas o holý život, o národný život, o ráz a akosť tohto života. Nestačí žiť, ani len národne žiť, treba žiť po ľudsky medzi ľuďmi a v ľudstve. Lebo „nie je najvyššia národnosť“, najvyššia je ľudskosť. Národnosť je len prostriedok, nie cieľ.

Nech boli peripetie, prílevy a odlevy vzťahu k Štúrovi a jeho pokoleniu akékoľvek, jeho slovo už nezaniklo, menilo sa len a pretváralo. Nezhaslo „zároveň ohníku na bahne“, horelo slabšie raz, silnejšie inokedy. To preto, že horel on sám, presne ako v choráli Kuzmányho – lebo komuže viacej ako patetikovi Štúrovi mohla slávou zvoniť patetická pieseň? Bol to predsa práve on, kto horel za pravdu v svätej obeti, kto za ľudstva práva život posvätil, kto nad krivdou biednych slzu vyronil.

(Alexander Matuška – Štúr, 1965)