Úvod


Nad vchodom do jedného z najstarších mestských archívov na Slovensku, v starobylej Kremnici je latinský nápis Hic mortui vivunt et muti loquuntur - Tu mŕtvi žijú a nemí rozprávajú. Slová nápisu akoby v symbolickej skratke vyjadrovali nielen hlboký zmysel archívu, ale vlastne aj význam historických dokumentov, spájajúcich v širokom alebo užšom časovom oblúku minulosť s prítomnosťou, ktoré sú aj posolstvom budúcnosti. Veď každý jednotlivec, každé spoločenstvo, či už národ alebo štát, môže cieľavedome napredovať len vtedy, ak vie odkiaľ vyšiel, ak pozná svoje korene. A čím je poznanie a uvedomenie si vlastných koreňov silnejšie, tým pevnejšie je aj miesto na tejto zemi. Inými slovami povedané, miera historického vedomia je aj mierou súčasného vedomia, z neho vyplývajúceho uvedomenia si vlastnej hodnoty jednotlivca aj celku. Historická
skutočnosť ukazuje, že veľkosť národa nemusí vždy vyplývať len z jeho počtu. Aj malý národ môže mať vo veľkých dejinách nezastupiteľné miesto. Tak je to aj so slovenským národom. Má svoju minulosť bohatú neraz na temné, inokedy zasa svetlé chvíle, a to nezávisle od toho, ako to interpretovala tá či oná - domáca i cudzia - historiografia. Historici najlepšie vedia, že minulosť je nemenná, aj keď sa dá vykladať rôzne. Príkladov v tomto smere je naporúdzi ešte aj dnes dostatok. A práve snaha vrátiť slovenským dejinám ich skutočný zmysel nastolila potrebu opätovného príklonu k prameňom - ad fontes, ako vravia historici - a sprístupnenia
vlastných dokumentov širokej verejnosti. To je aj hlavný cieľ tejto práce, ktorá nesie názov Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti.

Domnievame sa, že historické pramene uvádzajú čitateľa bezpro­strednejšie do dejinnej skutočnosti než text historickej práce. Konkrétnejšie a mnohostrannejšie mu približujú ducha doby, vtedajšie myslenie, cítenie a konanie, dobový spôsob vyjadrovania, ktorý je odrazom celkovej spoločensko-ekonomickej situácie, vzdelanosti a kultúry určitého prostredia a obdobia. Dôležité je aj to, že o významných životných otázkach slovenského národa dáme v určitých obdobiach prehovoriť vtedy žijúcej osobnosti. Slová takých dejateľov, akými boli Matej Bel, Anton Bernolák, Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik, Andrej Hlinka, Milan Hodža a rad iných sú pre dnešných čitateľov, a najmä pre mládež hodnovernejšie, majú väčšiu uvedomovaciu a presvedčovaciu silu než slová dnešného historika.

Publikácia je výsledkom práce širšieho kolektívu historikov pôsobiacich na viacerých pracoviskách: v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied, Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, Politologickom kabinete Slovenskej akadémie vied, Vojenskom historickom ústave, Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej, na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, Fakulte humanistiky Trnavskej
univerzity, Odbore archívnictva a spisovej služby Ministerstva vnútra SR. Treba zdôrazniť, že dielo vzniklo po poldruha roku ako výsledok individuálnej práce, no aj tvorivej a navzájom kritickej diskusie členov autorského kolektívu na viacerých pracovných zasadaniach aj za účasti popredných predstaviteľov Ministerstva kultúry SR a Národného literárneho centra v Bratislave - Pavla Števčeka a Drahoslava Machalu. A hoci autori majú na mnohé otázky slovenských dejín neraz rozdielne názory, čo je v pluralitnej a demokratickej spoločnosti napokon prirodzené, zhodli sa v tom najdôležitejšom a základnom - vybrať a prezentovať širokej verejnosti dokumenty, ktoré z hľadiska hlavného zámeru projektu a v rámci priestorových možností čo najvýstižnejšie, najobsažnejšie a najvernejšie osvetľujú okolnosti a medzníky dlhej púte slovenskej národnej identity, ktorú zavŕšila vlastná štátnosť.

Výber dokumentov bol náročný, neraz spojený s viacerými ťaž­kosťami, keďže je všeobecne známe, že pre staršie obdobie sa zachovalo omnoho menej historických prameňov než v novšom období. A tak aj jednotliví autori neraz ťažko hľadali, inokedy zasa po dôkladnej úvahe vyberali z nazhromaždeného množstva to optimálne, aby zostavili reprezentatívny výber širokého spektra dokumentov zásadného a nosného
charakteru.

Čitateľovi sa ponúka pestrá a široká škála písomných dokumentov, ktoré proporcionálne odrážajú skladbu zachovaných písomných prameňov. Ide predovšetkým o pramene úradného charakteru, čiže najmä listiny a akty (spisy), ktoré vznikli z činnosti úradných ustanovizní. Patria sem aj rozličné zákony, nariadenia, predpisy (reguly či štatúty), zmluvy, dohody, petície, memoranda, deklarácie, rezolúcie, manifesty, sťažnosti, prosbopisy, výzvy a podobné materiály, ktoré boli zväčša uverejnené v rôznych novinách, časopisoch a iných tlačovinách. Zastúpená je aj kategória, ktorú tvoria písomné dokumenty súkromnej povahy, a to najmä osobné listy (korešpondencia), memoáre a spomienky. Zostavovatelia nemohli vynechať ani rozprávacie (naračné) pramene, akými sú predovšetkým letopisy, kroniky, ale aj historické básne či piesne, ktoré sú neraz jediným
osvetľujúcim dokumentom hlavne pre poznanie starších dejov. Za organickú súčasť publikácie treba pritom považovať aj bohatý ikonografický materiál, ktorý nielen ilustruje, ale často aj dokresľuje význam textu, takže sám osebe má vlastne dokumentačný charakter.

Pôvodným edičným zámerom bolo publikovať dokumenty v plnom znení alebo aspoň v najúplnejšom rozsahu. Ukázalo sa však, že v mnohých prípadoch to nebolo možné ani funkčné. Niektoré dokumenty sú teda skrátené o časti a pasáže, ktoré sú z hľadiska sledovanej línie podružné či nepodstatné. Autori však vždy dbali o to, aby skrátenie nebolo na úkor výpovednej hodnoty a významu i pochopenia dokumentu. Autorský kolektív sa preto vďaka pochopeniu vydavateľa rozhodol pre publikovanie dokumentov v dvoch zväzkoch, pričom chronologickým medzníkom sa stal rok 1918. V prvom zväzku sa v piatich kapitolách uvádza spolu 161 dokumentov, od zmienky neskororímskeho historika Jordána o pravlasti Slovanov z polovice 6. storočia až po Martinskú deklaráciu z 30. októbra 1918. Druhý zväzok bude obsahovať spolu poldruhasta
dokumentov až po vznik samostatnej Slovenskej republiky roku 1993.

Z určenia a poslania publikácie vyplýva, že nie je vedeckým dielom v striktnom chápaní. Riadi sa však všetkými zásadami vedeckej tvorby, a najmä princípom vedeckej cti a poctivosti. Jednotlivé kapitoly pozostávajú z úvodnej štúdie, ktorá načrtáva charakter doby a historický kontext vzniku dokumentov vo vymedzenom časovom období. Ďalej nasleduje v chronologickom poradí súbor dokumentov. Každú kapitolu sprevádza
výberový prehľad odbornej literatúry, ktorá umožňuje získať hlbšie vedomosti a poznatky o danej dobe či epoche, ako aj o príslušných dokumentoch. Forma spracovania dokumentov je v celom diele jednotná. Každý dokument má názov a dátumové vročenie, ktoré však najmä v staršom období nebolo možné vždy úplne precizovať. Vstupný komentár, čiže perex, približuje okolnosti vzniku, obsahové súvislosti a význam dokumentu. Vlastný dokument je vybavený poznámkovým aparátom, osvetľujúcim všeobecne menej známe skutočnosti, respektíve okolnosti, ktoré treba nevyhnutne uviesť v záujme čo najlepšieho pochopenia textu. V závere príslušného dokumentu sa uvádzajú potrebné bibliografické údaje (edície, preklady).

Prepis historických dokumentov sa riadil podľa všeobecných i špeciálnych zásad, ktoré sú bežne platné v slovenskej historiografii. Text dokumentu sa reprodukoval tak, aby sa zmysel viet a podľa možnosti aj vetná skladba neporušili. Text sa zväčša členil podľa obsahu do odsekov a do viet. Použila sa moderná interpunkcia a skratky.

Identifikácie lokalít a iné vecné poznámky sme dávali pod čiaru a označovali arabskými číslicami. Textové poznámky (prečiarknutia, prípisy, upozornenia na úpravu textu a pod.) sme označovali tak, ako je to pri edíciách obvyklé. Pôvodné zátvorky, zväčša aj v zhode s prepisovanými predlohami, sme značili okrúhlymi zátvorkami (...). Do okrúhlych zátvoriek opatrených vnútri dvoma dvojbodkami (: :) sa dávali doplnky
vydavateľa, to, čo v texte nieje, no je dôležité z hľadiska upresnenia. Do hranatých zátvoriek [ ] sme dávali pôvodne síce napísané slová či časti, ktoré sa však prepisovaním úplne zničili
alebo boli nečitateľné, o čom spravidla podrobnejšie hovorí aj príslušná textová poznámka. Chyby vyskytujúce sa v dokumentoch sa buď opravili (s odkazom v poznámke), alebo sa označili výkričníkom v okrúhlej zátvorke (!). Upozornenie sa týkalo len veľkých hrubých omylov a potom aj takých chýb, ktoré by čitateľ bez upozornenia azda mohol považovať za tlačovú chybu. Slovenské texty do roku 1600 sa transliterovali, ide teda o paleografický  prepis, keď sa verne reprodukujú všetky písmená textu pôvodiny, avšak dnešnými písmenami a značkami; z obdobia po roku 1600 sa transkribovali, takže pri tomto diplomatickom prepise sa upravila iba grafika a do určitej miery aj pravopis pri zachovaní dobovej alebo nárečovej výslovnosti, svojských vlastností, štýlu a lexiky pôvodiny. Používanie veľkých a malých písmen sme upravili podľa súčasných zvyklostí a podľa súčasného pravopisu sme upravili aj nesprávne rozdelenie alebo spojenie slov. Pre obdobie po roku 1600 pritom platili tieto pravidlá:
- nevynechávalo sa ani jedno písmeno, ak len neoznačovalo palatálnosť predchádzajúcej spoluhlásky (vierny, ale zjena = žena);
- všetky zložky sa prepisovali podľa ich funkcie (ss = š, cz = č, alebo c, cs = č);
- slovakizované latinské slová a mená sa prepisovali podľa modernej fonetiky (contributia = kontribúcia);
- písanie i, y sa upravovalo podľa súčasnej pravopisnej normy, ak tieto litery stoja vo funkcii j , prepisovali sa ako j ; ak však j je vo funkcii samohlásky, prepisovalo sa ako i alebo y podľa dnešného pravopisu;
- spoluhláska w sa prepisovala ako v alebo u podľa toho, čo funkčne vyjadruje; aj g vo funkcii j sa prepisovalo ako j ; české au ako ou, u vo funkcii v ako v vtedy, keď tvar u nemožno pokladať za dialektizmus;
- nefunkčné dublety sa zjednodušovali (radda = rada);
- zaviedla sa moderná interpunkcia a moderné diakritické značky, nekomentovala sa bodka, dve bodky, prípadne iné znamienka, ak nemajú funkciu;
- kvantita hlások sa zachovala podľa predlohy, rozdeľovanie slov, písanie predložiek, spojok a veľkých písmen sa riadilo podľa moderného pravopisu;
- skratky boli rozpísané v duchu originálu, bez zátvoriek;
- podľa týchto zásad boli prepísané aj miestne názvy a vlastné mená. Bolo by totiž rušivé, ak by sa miestny názov alebo vlastné meno, ktoré má svoj koreň takisto slovenský, napísal spriažkovým pravopisom a ostatný text by bol transkribovaný.

Pri preklade dokumentov sa editori usilovali o čo najvernejšie zachytenie obsahu príslušného dokumentu. Venovali pritom aj náležitú pozornosť štylistic­kým a slovným zvláštnostiam príslušného textu. V nijakom prípade im však nešlo o násilnú archaizáciu alebo o doslovný preklad na úkor zrozumiteľnosti a obsahovej jasnosti textu.

Naostatok treba konštatovať, že Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti sú vlastne vôbec prvou pramennou príručkou svojho druhu. Jej autori si azda najviac uvedomujú, že dokumentov, ktoré sa len z kapacitných dôvodov do nej nedostali, je stále ešte dosť. Treba pritom upozorniť aj na skutočnosť, že táto publikácia v žiadnom prípade nemôže suplovať pramene k celým dejinám Slovenska. Pečať prvotiny neraz sprevádzajú drobné nedostatky a chyby, nemožno ich vylúčiť ani v tejto publikácii. Napokon niet takej knihy, ktorá by bola úplne bezchybná. Rozhodne však chceme zdôrazniť, že vydanie tejto knihy si vynútila sama doba i historická skúsenosť.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013