1. Dušan Čaplovič: Včasný vek Slovákov


Hlbšie poznanie počiatkov našich najstarších národných dejín si vyžaduje, aby sme pochopili širšie súvislosti kultúrno-historického vývoja v horskom prostredí Karpát a v južných priľahlých rovinatých oblastiach povodia Dunaja a Tisy. Našu pozornosť pútajú aj prvé štyri storočia našich „prednárodných" dejín, konkrétne od prelomu letopočtov, keď územie severne od Dunaja bolo v kontaktoch s rozvíjajúcimi sa a neskôr upadajúcimi rímskymi provinciami. Práve v týchto historických väzbách, v kontinuite s vývojom v druhej polovici prvého tisícročia po Kristovi, môžeme v celej zložitosti pochopiť proces počiatkov vývoja slovenského národa v schéme: Slovania - Sloveni (Slovieni) - Slováci.

Písomné pramene vo vzťahu k tomuto územiu pred 5. storočím prevažne mlčia a archeologické pramene (pramene materiálnej kultúry) si vyžadujú novú, minulosťou nezaťaženú analýzu s novými terénnymi aktivitami v severnejších, horských oblastiach Karpát. S istou rezervou radíme k prvým správam o Slovanoch aj na území Karpát záznamy, ktoré poskytli rímski historici Plinius okolo roku 77 po Kr. v diele Naturalis história a Tacitus v diele Germánia z roku 98. Medzi etnikami (starovekými národmi) od Baltského mora (Venedský záliv) až k Visle uvádzajú aj etnické spoločenstvá s názvami Venedi, Veneti, Venadi a v ich susedstve na juhu napr. Sarmatov. Tacitus opisuje aj povahu a mravy Venedov v prostredí Germánov a Sarmatov, ale aj v blízkosti Peucinov a Fínov (Ugrofínov) na severe. Predpokladá sa, že tieto kmene sa nenachádzali len severne od Karpát, ale pravdepodobne aj v ich horskom prostredí. Poukazuje na to aj dobový názov Karpát - Venedské hory. V druhej polovici 2. storočia grécky astronóm, geograf a matematik Ptolemaios v treťom zväzku svojej Geografie uviedol, že obyvateľstvo Sarmatská na území Skýtie so západnou hranicou až po Vislu a Sarmatské vrchy (Karpaty), na severe po Sarmatský oceán (Baltské more) sa skladalo z veľkých a malých kmeňov, pričom jeden z veľkých kmeňov nazýva Venedi (Vendi). Všeobecne sa prijíma názor, že týmto názvom mohli byť označovaní Slovania. K dobovým svedectvám patria i mladšie údaje, predovšetkým na Peutingerovej mape z konca 3. storočia (prekreslená v 13. storočí), ale aj grécky zoznam rozličných národov, spracovaný pravdepodobne na začiatku 3. storočia i záznam z obdobia okolo roku 400 na Markianovom periple (bol opisom pobrežia krajiny), kde sa opäť objavuje názov Venedi. Menom Venedi označovali Germáni Slovanov ešte aj v stredoveku. Je viac ako pravdepodobné, že slovanské kmene prenikli do prostredia Karpát už pred 5. storočím. Ďalší proces možno charakterizovať, už len ako intenzívnejšie slovanské dosídľovanie stredo európskeho priestoru. Do 4. storočia slovanské kmene z rozsiahlych priestorov východných a severovýchodných oblastí Európy pravdepodobne zaujali aj horské oblasti Karpát. Pretože ich spôsob života i vtedajšie aktivity neohrozovali staroveký Rím a jeho provincie, neboli pre väčšinu historikov, spisovateľov a cestovateľov zaujímaví. V literatúre spomínané historické vystúpenie Slovanov bolo dôkazom už len ich rozsiahlejších pohybov, najmä na juh a juhozápad, s ohrozením politických záujmov novoformujúcich sa včasnostredovekých veľmocí - Byzantská a Franskej ríše. Odrazom týchto skutočností boli čoraz častejšie správy o Slovanoch i vo vzťahu k nášmu územiu.

Územie Slovenska malo iste kľúčový význam pre poznanie vývoja západných Slovanov v stredoeurópskom prostredí. Pozoruhodná je hypotéza vyslovená Vojtechom Budinským-Kričkom, ktorý na základe dlhoročných výskumov uviedol, že región povodia strednej Torysy, okolia Prešova môžeme už v priebehu 3.-5./Ó. storočia považovať za jedno z kryštalizačných „centier" etnogenézy Slovanov v karpatskom priestore. Do druhej polovice 5. storočia je datované aj archeologicky zistené osídlenie horného Povislia kmeňom Sklavínov. Intezitu vtedajšieho slovanského osídlenia karpatských oblastí dokazuje skutočnosť, že Gepidi rešpektovali „pevnú hranicu" na severe, ktorá bola vymedzená bývalými sarmatskými valmi (Limes Sarmatiae predstavoval zemný val, ktorý vychádzal z oblastí dunajského ohybu, obopínal na severe a východe takmer celú nížinu a pripájal sa opäť k Dunaju na jeho dolnom toku - pravdepodobne bol vybudovaný na obranu rímskych provincií a území osídlených Sarmatmi po ich porážke roku 322, najmä pred silnejúcim tlakom Gótov). O „slovanizácii" severných karpatských oblastí- aj dnešného územia Slovenska - hypoteticky uvažoval i Peter Ratkoš, najmä vo vzťahu k etnickej rôznorodosti nositeľov púchovskej kultúry na území Slovenska od 2. storočia pred Kr. a v prvých storo­ čiach po Kr. Štafeta histórie - historická pamäť sa v kontinuite vývoja udržiavala, o čom svedčia zachované a do slovanskej lexiky prevzaté predslovanské názvy riek a pohorí.

Je zrejmé, že slovanský etnický základ mal svoje staršie korene. Neskôr, vďaka výraznejšiemu príchodu slovanského obyvateľstva, v období a po období tzv. sťahovania národov v 5. storočí, patril k najpočetnejším etnikám, schopným prispôsobiť sa

Mapa 2: Ernogenetické procesy v neskorej dobe bronzovej

Ernogenetické procesy v neskorej dobe bronzovej
(podľa Pleiner, R. a kol.: Praveké dejiny Čech a
Máčala, P.: Emogenéza Slovanov v archeológii - upravené).

novým spoločenským podmienkam, vývoju. To všetko vytvorilo dôležitý predpoklad pre rozhodujúcu - v jednotlivých storočiach - „slovanizáciu" nielen územia Karpát, ale aj priľahlých južnejších a západnejších oblastí. Rozsiahle zmeny vo vývoji stredodunajských Slovanov sa odrazili aj v obsahu Nestorovho letopisu Povesť vremenných liet (z počiatku 12. storočia), kde sa zachovala zmienka o podunajskom pôvode Slovanov (Slovienov).

V priebehu 5. storočia nastalo doslovne reťazenie etnických pohybov a práve stredná Európa sa stala javiskom vojenských expanzií a invázií, stretov i nivočenia starovekej civilizácie na prahu rodiaceho sa stredoveku. V týchto etnických pohyboch, zachytených v súdobej i historickej spisbe a správach, oveľa výraznejšie „vstúpili" aj Slovania do včasnostredovekého európskeho kultúrno-historického procesu.

Definitívnym zánikom starovekého Ríma a jeho provincií (roku 476) nastal všeobecný hospodársky a kultúrny úpadok. Kríza a pád Rímskej ríše sa stali príčinou krízy aj v oblastiach tzv. barbarika na sever od rímskej hranice na Rýne a Dunaji. V tomto období na existenciu Slovanov v Karpatoch a na strednom Dunaji poukazuje správa z roku 448, ktorú poslal rétor Priskos byzantskému cisárovi o svojej ceste ku kráľovi Hunov Atilovi.
Počas nej sa stretol s ľudom, ktorý mu ponúkal nápoj nazývaný medos (medovina, obľúbený nápoj Slovanov). Byzantský (neskororímsky) spisovateľ Jordanes, pôvodom Gót, podáva vo svojom diele O pôvode a skutkoch Gótov z polovice 6. storočia nesmierne cenné správy o pravlasti Slovanov, o ich spoločnom postupe s Gótmi proti východnej časti rímskeho impéria na dolnom Dunaji, datovaného už do 4. storočia. Napísal, že aj keď pochádzali z jedného rodu, používali tri názvy: Veneti, Anti a Slovieni. Opísal aj pohrebné slávnosti nad Atilovým hrobom (niekde v Podunajsku), pričom jednu z nich označil menom strava (slovanský názov pre bohatú pohrebnú hostinu). Byzantský historik Prokopios z Casearei zaznamenal, že germánsky kmeň Herulov, ktorý okolo roku 512 prechádzal z Panónie (z územia približne dnešného Maďarska) - pravdepodobne územím Slovenska a Moravy (buď Považím a Moravskou bránou alebo Devínskou bránou a Pomoravím) - do oblasti dolného Labe, sa dostal do kontaktu s priateľským slovanským obyvateľstvom. Herulovia prešli územím dnešného Slovenska, na ktorom im voľný priechod nechali Prokopiom spomínaní Slovania. Bolo to polstoročie pred príchodom Avarov do Podunajskej nížiny. Poradca a vzdelanec vojvodu Belizara, ktorý sa v rokoch 527-536 zúčastnil na vojenských výpravách - ako uvádzal Prokopios - zaznamenal aj ďalšie poznatky o Slovanoch, ktorí v tom období sídlili na území Moravy a Slovenska. Boli to najmä udalosti spojené s dejinami Longobardov s mocenským centrom v Panónii. Opisujú ako Hildigis (uchádzač o longobardský kráľovský trón), jeden z legitimných synov Riusulfa, v nebezpečenstve pred kráľom Wachom utiekol k Slovanom. Neskôr bolo vojenské spojenectvo longobardského veliteľa Hildigisa uzatvorené už s nesporne dobre organizovaným zoskupením Slovanov, ktorí boli schopní zostaviť vojsko (bojovníkov). Najnovšie výsledky výskumu dovoľujú uvažovať, že zrejme išlo len o Slovanov z oblastí na strednom Dunaji - najpravdepodobnejšie o Slovanov moravských a slovenských. Tieto udalosti sa odohrali necelé storočie pred vznikom Samovej ríše.

V tomto období sa už v uvedených prameňoch objavuje i názov Sklavini - Slovieni. Týmto názvom bola označená jedna z najväčších skupín slovanského obyvateľstva, ktorá tvorila základ západoslovanských a čiastočne aj juhoslovanských kmeňov. Patrili k nej aj Slovania, ktorí žili v horskom prostredí Karpát a v naddunajskom priestore. Tí sa iste dostali do kontaktov s generačnými zvyškami keltských, sarmatských a germánskych kmeňov severne od Dunaja i na strednom Dunaji a Tise. Prítomnosť Slovanov v strednom Podunajsku vo 4. storočí dokazuje nápis na náhrobku biskupa Martina z Tours (zomrel roku 397), ale aj už spomínaná Prokopiova správa zo začiatku 6. storočia. Z archeologického hľadiska nateraz možno v tomto prostredí jednoznačne vyčleniť a určiť  slovanskú zložku z mnohoetnickej autochtónnej sídliskovej štruktúry až od konca 5., ale najmä od prvej polovice 6. storočia, ktorej sídla sú čoraz hustejšie a súvislejšie archeologicky dokumentované. Existenciu slovanského etnika dokazuje aj skutočnosť, že dnešné slovenské územie Longobardi obišli a ich najsevernejšie sídliská boli rozpoznané na území dnešnej Moravy, severovýchodnej časti Rakúska, s nepatrným zásahom do prostredia Devínskej brány. Slovanské pamiatky z konca 5.- začiatku 8. storočia sú na území Slovenska (v povodí ľavobrežných prítokov Dunaja, na severe až po Žilinu, ale aj na Pohroní, v údoliach strednej Torysy, dolného Hornádu, Ondavy, Tople a horného Potisia) archeologicky doložené na vyše 150 náleziskách (sídliskách, pohrebiskách alebo ojedinelých hroboch).

Dôležitou súčasťou etnogenetického procesu Slovanov v našom regióne bolo aj formovanie jazyka. Súčasná slovenská jazykoveda dokázala, že v prvej etape vývoja (5.-6. storočie) praslovanský základ slovenčiny odzrkadľoval zvláštnosti migračného procesu, v čom sa odrážali obe zložky praslovanského jazykového areálu (severovýchodná a juhovýchodná), ktoré sa už vyformovali v zakarpatskej oblasti. Druhým obdobím bolo 7.-9. storočie so silnými integračnými tendenciami a zmenami v jazyku a napokon 10. storočie sa ukázalo už ako vlastné konštitutívne obdobie formovania jazyka - slovenčiny. Pokračovali nielen spomínané integračné javy v jazyku, ale objavil sa celý rad diferenciačných prvkov, ktoré už odlišovali slovenčinu od okolitých slovanských jazykov.

Do sídelného a kultúrneho prostredia slovanskej populácie, života našich predkov, v priebehu 6. storočia zasiahli nomádske stepné kmene Avarov. Roku 563 zaútočili na Franskú ríšu a po roku 567 od dolného Dunaja prenikli na stredný Dunaj a Tisu (porazili germánskych Gepidov v Potisí). Samozrejme zasiahli aj na územie osídlené slovanským etnikom. Roku 568 Longobardi opustili pred avarským nebezpečenstvom Panóniu a odišli do severného Talianska. Avarský klin do jadra Karpatskej kotliny - medzi

Mapa 2: Stredná Európa v 6. storočí

Stredná Európa v 6. storočí (podľa J. Zábojníka).

západných a južných Slovanov - definitívne neumožnil vytvoriť geograficky rozsiahlu, politicky silnú, centralizovanú slovanskú ríšu. Bohuslav Chropovský postrehol, že tento cudzí zásah už na konci 6. storočia politicky a kultúrne pričlenil Podunajsko k byzantskej a pontskej oblasti, a tým sa vytvorili predpoklady pre postupnú národnostnú diferenciáciu stredoeurópskych Slovanov. Naddunajskí Slovania si už od 5.-6. storočia, najmä vďaka priaznivej polohe (susedstvom s doznievajúcou civilizáciou antického sveta) a kontaktmi po obchodných cestách i vodných tokoch, vytvárali v Karpatoch a v južných priľahlých oblastiach - napriek sústavným útokom Avarov - vyspelé hospodárske a kultúrne zázemie. Preto sa práve v tomto prostredí mohla už v prvej polovici 7. storočia sformovať Samova ríša (623-658). Prirodzene, významnú úlohu tu zohrával vonkajší tlak Avarov, ale aj Frankov. Vytvoril sa slovanský kmeňový zväz s vojenskou demokraciou, na čele ktorého stál franský kupec Samo. Okrem archeologických nálezov dôležitým prameňom pre poznanie vtedajšieho vývoja je Fredegarova kronika. Historickým medzníkom sa nesporne stal víťazný odboj naddunajských Slovanov voči cudzej, novoprišlej etnickej zložke - Avarom. Samovi sa podarilo úspešne vzdorovať aj neustálym expanzívnym pokusom zo strany merovejskej Franskej ríše. Je zrejmé, že boje s Dagobertom a „dočasné" vymanenie sa z avarskej závislosti, platenia tribútov, posilnilo sebavedomie Slovanov. Teritórium Slovenska tvorilo podstatnú časť jadra Samovej ríše. Kmeňový zväz sa však po smrti autoritatívneho vodcu Sama (roku 658) rozpadol.

V prebiehajúcich spoločensko-hospodárskych zmenách práve slovanské obyvateľstvo sídelné sledovalo významné komunikačné ťahy a strategické miesta. Dokazujú to aj dve najväčšie pohrebiská v Devínskej Novej Vsi (neďaleko sútoku Moravy s Dunajom) a v Želovciach (v blízkosti Ipľa, kadiaľ viedla cesta z juhu a juhovýchodu k dôležitým rudným oblastiam na strednom Slovensku i ďalej na sever, odkiaľ pochádzajú aj dva poklady šperkov: z Haliča v Novohrade a z „pozostalosti" byzantského kovotepca v Zemianskom Vrbovku). Na existenciu väčších sídliskových celkov v okolí prechodov (brodov) cez Dunaj, v predmostí Bratislavskej brány, na dolnom toku Váhu, Nitry, Hrona a Ipľa, upozorňujú rozsiahle slovansko-avarské pohrebiská. Severná dotyková hranica týchto dvoch etník sa nachádzala na línii Devínska Nová Ves - Trnava - Nitra - Levice - Košice. Je zrejmé, že tu dominovala moc Avarov.

Územie juhozápadného Slovenska s presahom na susednú Moravu, severovýchodné Rakúsko a priľahlé celky dnešného územia Maďarska predstavovali nielen z hľadiska etnického, sídliskového, ale aj politicko-organizačného jeden celok, v jadre ktorého sa o poldruhastoročia neskôr formovalo staré Nitriansko. Slovania tu už vtedy v priebehu niekoľkých generácií predstavovali najpočetnejšiu etnickú zložku obyvateľov.

Susedstvo s Avarmi, ale najmä existujúce obchodné kontakty s Byzantskom a Franskou ríšou vytvorili ďalšie podmienky pre rýchlejší rozvoj tejto slovanskej stredoeurópskej oblasti, severne nad Dunajom. Po roku 670 môžeme hovoriť už o istej kultúrnej a etnickej symbióze dvoch, mentalitou a spôsobom života rozdielnych etník. Je zrejmé, že etnické miešanie sa uskutočňovalo najmä na „hraniciach" nesporných dotykov naddunajských Slovanov a Avarov. Významná je aj skutočnosť, že slovanská spoločnosť si dokázala uchovať svoje, nielen „autonómne" postavenie priamo v tesnom dotyku s mocným a výbojným susedom, avarským kaganátom. Nastal čas vzájomného zbližovania, spolu­ patričnosti, najmä v súvislosti s narastajúcim franským tlakom od druhej polovice 8. storočia. Avarské susedstvo, pokračujúca symbióza (už Fredegar uvádza, že Avari cez zimné mesiace spávajú so slovanskými ženami) a vonkajšie vplyvy spôsobovali rýchlejší  priebeh poslovančovania Avarov v priamom kontakte so slovanským obyvateľstvom. Životaschopnejšie slovanské etnikum vstúpilo do obdobia zjednocovacieho procesu už na teritoriálnom základe. Regionálne kniežatá (vladykovia) si postupne vytvárali vojenské družiny a vo výzbroji preberali západoeurópske (franské) i severské vzory. Avari, najmä po porážkach a rozbití ich moci franským panovníkom Karolom Veľkým (po roku 796), boli doslovne pohltení silnejším franským a slovanským spoločenstvom. Staré centrá moci stratili svoje postavenie a už na prelome 8.-9. storočia vzniklo nové významné centrum hospodárskej a kultúrnopolitickej moci v okolí rieky Nitry (na strednej Nitre), podľa ktorej dostalo pomenovanie formujúce sa hradské mesto a Nitrianske kniežatstvo.

Dôležitú úlohu v tomto procese prirodzene zohrávalo kresťanstvo. Najmä od druhej polovice 8. storočia sa aj na sever od Dunaja zintenzívnili misijné aktivity írsko-škótskych, franských a talianskych misionárov. Okrem Nitrianska sa vytvorili ďalšie hospodárskosprávne celky v Turci, na strednom Považí, dolnej Orave, Spiši a v Zemplíne (hradiská Nitra - Martinský vrch, Pobedim, Vyšný Kubín - Ostrá skala, Spišské Tomášovce, Brekov). V severných oblastiach Slovenska sa z tých čias nachádzajú bohaté hroby „veľmožov" s nálezmi, ktoré prezrádzajú nové estetické cítenie vládnucej vrstvy. Umelecké techniky a motívy včasnokarolínskeho umenia, väzby umeleckých podnetov z franskej, vikingskej a juhovýchodnej byzantskej oblasti vytvorili jedinečný výtvarný prejav v stredoeurópskom prostredí: blatnicko-mikulčický horizont (Blatnica v Turci, Vyšný Kubín, Dolný Kubín - Trniny, Pobedim a iné). Je isté, že už na konci 8. a začiatku 9. storočia sa vytvorili predpoklady na dovŕšenie štátotvorného procesu u formujúcich sa - už od druhej polovice 8. storočia - naddunajských Slovenov (Slovienov). Vzniklo Pribinovo kniežatstvo s centrom v Nitre v tesnom susedstve Východnej (predtým Avarskej) marky Franskej ríše. Siahalo od rieky Moravy, resp. Váhu po Verežský priesmyk vo východných Karpatoch a od povodia Dunaja (vrátane Matranskej oblasti a Pilišských hôr) po horský oblúk západných a časti východných Karpát (Oravy - Spiša - Šariša - Zemplína). Ríša Avarov, ktorú Matúš Kučera výstižne nazval stepnou monarchiou, mala svoju dočasnosť, veď jej sila spočívala na pastierstve, koristníctve a platení tribútov (pravidelných dávok a poplatkov uložených podrobeným etnikám). Len v tých oblastiach, kde došlo k trvalejšej symbióze nomádskych kmeňov s pôvodným slovanským (slovienskym) obyvateľstvom sa vytvorili predpoklady pre vznik trvalejšieho včasnostredovekého politického útvaru. Nesporne, najneskôr od konca 8. storočia sa utvorili rozhodujúce podmienky pre slovanský politicko-emancipačný vývoj

Mapa 3: Cirkevné sféry v roku 870

Cirkevné sféry v Panónii a na Veľkej Morave pred rokom 870
(podľa P. Ratkoša - doplnené o najnovšie výsledky výskumu).

(Slovania - Sloveni [Slovieni]). Začala sa písať nová etapa najstarších slovenských dejín.

Okolo roku 828 bol za panovania Pribinu v Nitrianskom kniežatstve (v Nitrave - Nitre) vysvätený salzburským arcibiskupom Adalrámom kresťanský chrám, prvý v slovanskom svete stredovýchodnej Európy. Richard Marsina považuje práve tento historický fakt za konkrétny dokument počiatkov slovenských dejín. Pribinovo kniežatstvo predstavovalo v tomto období už pomerne dobre organizovaný celok. Historické pramene nepoznajú z tohto priestoru a z tohto obdobia ani jeden kmeňový názov. Spoločenstvo naddunajských Slovienov - Slovenov prechádzalo v priebehu 9. storočia ďalšími inte­gračnými procesmi. Vznik Veľkej Moravy predznamenala v roku 833 vojenská expanzia Mojmíra I. (z dynastie Mojmírovcov), panovníka Moravského kniežatstva, proti Nitrianskemu kniežatstvu. Definitívny stret sa odohral pravdepodobne niekde pri Váhu, s ním asi súvisel i zánik hradiska Pobedim. Knieža Pribina hľadal po porážke so svojou družinou útočište vo Východnej marke Východofranskej ríše, u jej správcu grófa Ratboda. Neskôr sa dal v Traisme (dnes Traismauer v Rakúsku) pokrstiť a nakoniec sa usadil v Blatnohrade pri Blatnom (Blatenskom) jazere. Keď vznikla okolo roku 833 Veľká Morava, bolo pôvodné Pribinovo kniežatstvo vyspelým a dobre organizovaným politickým celkom.
Mojmírovskej Morave sa nikdy nepodarilo úplne vymazať jeho teritoriálnu samostatnosť. Uchoval sa pôvodný „dualizmus", o čom svedčí aj fakt, že Nitra od počiatku bola sídlom údelného vojvodu, kniežaťa, jedného z členov vládnucej mojmírovskej dynastie (prvým známym vojvodom bol Svätopluk L, predtým s najväčšou pravdepodobnosťou Rastislav).

V rámci nového štátneho útvaru Veľkej Moravy sa Nitrianskemu kniežatstvu zabezpečila istá autonómia, bolo samostatne spravované ako údel v mojmí­rovskej dynastii. Stalo sa významnou hospodárskou základňou pre ďalší rozvoj Veľkej Moravy za panovania Mojmíra L, Rastislava i Svätopluka I. Staršie hradiská zanikli (Pobedim, Spišské Tomášovce L), alebo sa prebudovali (napríklad do sústavy hradísk - hradského mesta Nitra). Nastala aj rozsiahla výstavba nových hradísk (Ducové pri Piešťanoch, Bratislava, Devín - Dowina, Mužla - Čenkov, Starý Tekov, Divinka pri Žiline, Vyšehrad v Turci, Detva - Kalamárka, Zvolen - Môťová, Spišské Tomášovce II. - Čingov, Žehra - Dreveník, Šarišské Sokolovce, Kusín a Zemplín). Na uvedené zmeny reagoval aj tzv. Bavorský geograf v Opise hradov (hradísk) a krajín severne od Dunaja. Peter Ratkoš prvú zmienku o 11 hradoch Moravanov (Marharii) datoval do rokov 815-817 a druhú (vsuvku) o 30 hradoch - hradiskách Moravanov (Merehanos) včlenil do rokov 882-883, do obdobia expanzionistickej politiky Svätopluka L, panovníka Veľkej Moravy. Do procesu dosídľovania a prebudovávania štátnej správy sa postupne začlenili aj južnejšie dunajské a potiské oblasti, najmä okolie Ostrihomu, Višegrádu, Pilišských hôr, dolného Novohradu, Matry, Bukových hôr, horného a stredného Potisia, užskej oblasti i oblastí v dotyku západných a východných Karpát v povodí riek San a Wistoka. Súviselo to s historicky doloženým pričlenením oblastí Vislanska (Malopoľska) a celého Potisia k Veľkej Morave po roku 873, za panovania Svätopluka I. Dobré kontakty mala Veľká Morava aj s Pribinovým a neskôr Koceľovým kniežatstvom v Zadunajskú - v okolí Blatného (Blatenského) jazera (dokazuje to aj zhoda v typológii kresťanských stavieb, spôsobe budovania opevnení, výrobkov umeleckého remesla, napr. šperkárstva). Spájala ich od roku 863 kresťanská misia solúnskych bratov
Konštantína Filozofa a Metoda a kresťanské aktivity bavorských cirkevných hodnostárov i pápežskej kurie.

Veľká Morava bola od svojich počiatkov politickosprávnym dualistickým (moravsko-slovenským) včasnostredovekým štátnym útvarom, v ktorom pôvodné  Nitrianske kniežatstvo (jej východná časť) zohrávalo významnú úlohu. Naďalej predsta­ vovalo dôležitý predpoklad pre ďalší vývoj slovenskej etnickej osobitosti, fundamentu pre vznik slovenského národa. Spojenie Pribinovho a Mojmírovho kniežatstva do Veľkej Moravy 

Mapa:  Nitrianske a Moravské kniežatstvo

Veľká Morava - Nitrianske a Moravské kniežatstvo
(podla P. Ratkoša-doplnené o najnoviie výsledky výskumu).

umožnilo vytvoriť mocný politický celok, ktorý len v takejto podobe mal nádej na ďalšie prežitie a vývoj v dobovom včasnostredovekom európskom civilizovanom prostredí. Vo svojom pôvodnom jadre mala Veľká Morava západnú hranicu na Českomoravskej vysočine. Obe kniežatstvá mali vo Veľkej Morave svoje autonómne postavenie. Už P. J. Šafárik prezentoval „územnú svojbytnosť" Slovenska a Slovákov v rámci Veľkej Moravy. V diele Slovanské starožitnosti k „Vyšní Morave" (Veľkej Morave) radil tri vetvy stredodunajských Slovanov (Moravanov, uhorských Slovákov a zadunajských Slovákov).

Ku kľúčovým prameňom opisujúcim polohu Veľkej Moravy pred rokom 874 patrí súdobý anglosaský preklad Orosiovho diela História mundi (História sveta), v ktorom autor chápal Veľkú Moravu i ako orientačný stred pre Dunajskú kotlinu. Nielen politickú, ale aj kultúrnu zviazanosť Dunajskej kotliny dokazuje napríklad zhodnosť jedinečných veľkomoravských nálezov (tzv. veligradských šperkov) s nálezmi zo Zadunajského kniežatstva z oblastí Blatného (Blatenského) jazera, ako aj z naddunajských slovenských oblastí, ľavobrežných prítokov Dunaja (Moravy, Nitry, Váhu a Hrona).

Najstaršiu (moravsko-slovenskú) veľkomoravskú štátnosť do civilizačného celoeurópskeho procesu posunuli prezieraví „politici a štátnici" Mojmír L, Rastislav, Svätopluk L, ale aj nositelia a šíritelia kresťanských duchovných hodnôt - solúnski bratia Konštantín Filozof (sv. Cyril) a sv. Metod, aj ich žiaci sv. Gorazd, Naum, Kliment a napokon aj ich „protivníci" stojaci v blízkosti nitrianskeho biskupa Vichinga. Boli svedkami i kliesniteľmi vzájomného civilizačného obohacovania medzi Rímom a Byzantskom. Pokračovanie kristianizácie Veľkej Moravy za panovania Rastislava (Rastica) jazykom blízkym naddunajským Slovenom a Moravanom (v lete roku 863 prišla byzantská misia Konštantína Filozofa a Metoda na Veľkú Moravu, keď už predtým Konštantín zostavil slovanské písmo - hlaholiku a niektoré liturgické texty preložil do slovienčiny), bolo významným činom v bipolarizovanom dobovom svete myšlienkových a samozrejme aj mocenských záujmov. Prirodzene, narazilo na odpor nielen svetskej karolínskej franskej dynastie (Ľudovít Nemec), ale aj cirkevných kruhov. Veď na šírení kresťanstva v stredo­európskom priestore mal eminentný záujem franský klérus (Bavori), prostredníctvom ktorého mohli Frankovia nakoniec ovládnuť susedné krajiny na východ a sever od svojich hraníc. Napokon, ak sa to nedarilo latinizujúcim Božím slovom, použili meče. Dokazujú to i mnohé písomné pramene (listiny a letopisy), ale aj archeologické pramene z obdobia vojenských stretov Veľkej Moravy a Východofranskej ríše.

Obhajobou slovienskeho bohoslužobného jazyka po známej dišpute v Benátkach na jeseň roku 867 proti trojjazyčníkom a pochopením i podporou pápeža Hadriána II. v Ríme, ktorý na Vianoce roku 867 položil bohoslužobné knihy v slovienskom jazyku na oltár v bazilike sv. Petra v Ríme, získali solúnski bratia so svojím sprievodom pre Veľkú Moravu nielen bohoslužobný jazyk zrozumiteľný naddunajským Slovanom (Slovenom
i Moravanom) i Slovenom v Zadunajskom kniežatstve, ale aj slovo literárneho jazyka, jazyka elity, dôležitého základu rozvoja každej kultúry v jej jedinečnosti a rozličnosti civilizovanej Európy. Takto dostali naši predkovia skutočne Boží dar - písmo a literatúru na najvyššej európskej úrovni. Slovienčina, nielen ako jazyk liturgický, ale aj literárny sa dostala na jednu úroveň s dobovými jazykmi Európy a sveta: hebrejčinou, gréčtinou a latinčinou. Na rozhraní dvoch, v podstate nadnárodných kultúr - latinskej a byzantskej - sa vyformovala jedinečná slovienska kultúra, literatúra i spísané právo v stredoeurópskom prostredí (Proglas - predslov k slovienskemu prekladu štvorevanjelia, Napomenutie vladárom, Zákon sudnyj ljudem - veľkomoravský zákonník, sloviensky spovedný poriadok, Nomokánon - veľkomo­ravský právny poriadok, Život Konštantína, Život Metoda, Spis mnícha Chabra o písmenách, Život Nauma). Rozvíjalo sa školstvo - v cirkevných školách (literárnych učilištiach, jedno z viacerých sa nachádzalo na Dowine-Devíne, druhé v Nitrave-Nitre). Súčasťou tohto
neopakovateľného vývoja bola výstavba kostolov a bazilík v Nitre, Kostoľanoch pod Tríbečom, Bratislave, Devíne, Ducovom, Nitrianskej Blatnici. Spory o cirkevnú jurisdikciu pretrvali počas celej existencie Veľkej Moravy. Najmä potom, čo začalo pribúdať ducho­venstvo vychované vo veľkomoravských cirkevných školách, ktorých činnosť bola obnovená v roku 873, keď sa Metod vrátil z bavorského väzenia a znova sa ujal cirkevnej správy.
Napriek tomu, že v júni 880 rímsky pápež Ján VIII. bulou Industriae tuae opätovne potvrdil Metoda vo funkcii arcibiskupa, odobril používanie slovienskeho jazyka v bohoslužobných obradoch a zriadil biskupstvo v Nitre, franské duchovenstvo získavalo čoraz väčšie pozície. Je takmer isté, že latinská liturgia prevládala. Po smrti arcibiskupa Metoda (6. apríla 885), napriek tomu, že si sám vyhliadol za svojho nástupcu Gorazda, pápež Štefan V. pod vplyvom franského kňažstva a nitrianskeho biskupa Vichinga v liste Svätoplukovi I. vydal v roku 885 zákaz používania slovienskeho jazyka v liturgii. Biskup Nitrianskej diecézy Viching sa za podpory Svätopluka I. ujal správy nad cirkvou vo veľkomoravskom prostredí a postupne likvidoval cirkevné a kultúrne dielo solúnskych bratov a ich žiakov. Nastúpil nútený exodus (hromadný odchod) prívržencov Metoda a prenesenie používania slovienskeho jazyka v  liturgii do Chorvátska, Bulharska, Vislanska, na Kyjevskú Rus, iste i do Čiech. Za mlčanlivého súhlasu Svätopluka I. zanikli na Veľkej Morave slovienske cirkevné školy, zdroj
kultúry a identity. Svätopluk I. po roku 886 dal prednosť vojenskej expanzii pred šírením kultúry a tak stratil vlastnú domácu slovensko-moravskú duchovnú oporu. Napriek tomu, že pápež Ján IX. (pred - alebo) v roku 900 ustanovil-obnovil Moravskú cirkevnú provinciu s troma biskupstvami (jedným z nich bolo nesporne Nitrianske, ďalšie dve sú neidentifi­kovateľné), bavorskí biskupi sa roku 900 sťažujú, že tento cirkevný akt pápež uskutočnil bez súhlasu pasovskej diecézy na území, ktorého obyvateľov označili za „pseudokresťanov". Je zrejmé, že aj za panovania Mojmíra II., ktorý sa okolo roku 899 obrátil na pápeža Jána IX. so žiadosťou o spomínané obnovenie veľkomoravskej cirkevnej provincie sa udržiavalo (neoficiálne) cirkevné a kultúrne slovienske, veľkomoravské dedičstvo. Je nesporné, tak ako napísal Matúš Kučera, že Veľká Morava bola v druhej polovici 9. storočia vykryštalizovaným štátom s úplnou vládnou, vojenskou, daňovou, administratívnou, súdnou, cirkevnou a napokon aj medzinárodnou funkciou.

Vpád nomádskych viacetnických kmeňov z východu (predkov neskorších Maďarov) na konci 9. storočia bol zameraný najmä na východné oblasti Nitrianskeho voj vodstva (údelným vojvodom bol Svätopluk II.) - súčasti Veľkej Moravy. Ich príchod sa neuskutočnil cez Verežský priesmyk, mohutným horským masívom východných Karpát, ale z dvoch smerov - z juhovýchodu povodím Tisy smerom na centrálne hradiská Sabolč, Uh a najmä na hradisko Zemplín a zo severovýchodu smerom na strategicky významné strážne centrum Przemysl v ohybe rieky San, čo dokazujú aj archeologické nálezy. Neskôr sa nápor vojenských zložiek nomádskych kmeňov (jeden zo siedmich kmeňov sa nazýval Megyer - Maďar) sústredil na samotné jadro Veľkej Moravy a v júli roku 907 pod Bratislavou (Brezalauspurc - Pre[d]slavov hrad), za pomoci Slovenov a Moravanov, porazili vojská Bavorov.

Život na území bývalého Nitrianskeho údelného vojvodstva (predtým samostatného kniežatstva) po zániku Veľkej Moravy, okolo rokov 906-907, nebol

Mapa: Jadro Veľkej Moravy za Svätopluka I.

 Jadro Veľkej Moravy - Nitrianske a Moravské kniežatstvo
a pričlenené oblasti po roku 874 za panovania Svätopluka I.
(podľa P. Ratkoša - doplnené o najnovšie výsledky výskumu).

nájazdmi úplne ochromený. V severnejších oblastiach pokračoval ďalší kontinuitný vývoj. Zásah spomenutých nomádskych kmeňov (Ougri - Ungari - Uhri) a neskôr viacetnického pastiersko-roľníckeho spoločenstva z juhoruských stepí je sledovateľný aj archeologickými prameňmi. Staršie nálezy sú datované do obdobia rokov 920-925, mladšie medzi roky 930-940. Nepresiahli však severnú líniu v smere Trnava - Nitra - Levice -Krupina - Lučenec - Rimavská Sobota. Na území východného Slovenska neboli ich zásahy v tomto období zistené. Osídlenie a dosídľovací proces Slovenov (do začiatku 10. storočia je nateraz archeologicky zistených do 650 sídlisk) nerušene pokračoval severne od spomínaného zásahu - na území severného, stredného a východného Slovenska. V južnejších oblastiach došlo zrejme k postupnej symbióze domácich Slovenov (Slovákov) s novoprichádzajúcim nomádskym a pastiersko-roľníckym viacetnickým spoločenstvom, ktorá sa prejavila vo svojráznej, archeologicky rozpoznanej tzv. belobrdskej kultúre.

Zásadné zmeny v stredoeurópskom historickom procese, s dosahom i na dnešné slovenské územie, nastali po porážke vojenských družín nomádskych kmeňov (v ich zoskupení iste pôsobili aj iné etnika) pri rieke Lech neďaleko Augsburgu 10. augusta 955 nemeckým kráľom Otom I. Veľkým. Ich porážka bola aj ich „víťazstvom" a v podstate záchranou, pretože inak by ich osud bol podobný osudu väčšiny výbojných etník, zánikom v prostredí západnej Európy. Vrátili sa do oblastí na strednom Dunaji, do „novej vlasti", do prostredia, kde po stáročia v kontinuitnom vývoji žili naši predkovia: Slovania - Sloveni (Slováci) s vyspelým hospodárskym, spoločensko-politickým, kresťanským a kultúrnym vývojom. V druhej polovici 10. storočia prešlo územie západného Slovenska (Nitriansko) na kratší čas pod správu - zvrchovanosť českých Premyslovcov (české knieža Boleslav L). Okolo roku 970 Gejza, pochádzajúci z najsilnejšieho nomádskeho kmeňa Megyerov - Maďarov, ktorý bol pôvodne nitrianskym vojvodom, zjednotil ostatných náčelníkov nomádskych kmeňov a vytvoril zadunajské Maďarské kniežatstvo. Povolal bavorských misionárov, neskôr i sv. Vojtecha s ďalšími členmi misie z Čiech a spolu so synom Vajkom - Štefanom prijal roku 995 krst. Pravdepodobne až v tomto období bol na nitrianskom hrade vybudovaný kostolík zasvätený svätcovi z Regensburgu sv. Emerámovi.

Z polovice 10. storočia (z rokov 948/949-951/952) pochádza aj dosiaľ jediný písomný záznam s názvom Veľká Morava - megalé Morabía (len s polstoročným odstupom od jej zániku) v diele byzantského cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta. (P. J. Šafárik z latinského prekladu gréckeho prameňa z roku 1711, používal názov Veľká Morava i Vyšná Morava - „magna Moravia (hé Megalé Morabia)"). Zdá sa, že práve v období vzniku diela De administrando imperio (O spravovaní ríše) bolo potrebné odlíšiť Veľkú (Vyšnú, Vzdialenú) Moravu od nového osídlenia (od prvej polovice 10. storočia) na srbskej („Malej, Nižnej, Bližšej") Morave (v Sriemskej oblasti). Práve z tohto regiónu nateraz nepoznáme z 9. storočia osídlenie porovnateľné s osídlením na strednom a nad stredným Dunajom. Taktiež je zrejmé, že sa v archívoch cisárskeho dvora v Konštantínopole zachovali nielen záznamy z obdobia byzantskej kresťanskej misie na Veľkej Morave. Včasnostredoveká Veľká Morava existovala vo vedomí aj západnej Európy, predovšetkým susedného franského sveta a Ríma. Jeden z „mladších" prameňov zachytáva výpoveď nomádskych (maďarských) bojovníkov zajatých v roku 942 v Španielsku, ktorí okrem iného spomínali krajinu - mesto „Morabija", susediace s ich prechodnými sídlami na strednom Dunaji. Viacetnické nomádske spoločenstvo sa v spomínanom diele Konštantína VIL Porfyrogeneta O spravovaní ríše opisuje pojmom turecké a onogurské kmene, v iných dobových prameňoch je označované - pravdepodobne na základe podobného, v tradíciách  (v  historickej pamäti) uchovávaného spôsobu života - ako Huni a Avari. Uvádza sa aj spomínanými označeniami Ougri a Ungari.

Je nesporné, že až v druhej polovici 10. storočia a na začiatku 11. storočia, v období vytvárania viacetnického uhorského štátu, sa definitívne vyformovalo maďarské etnikum. V tomto období, v druhej polovici 10. storočia bol už etnogenetický proces Slovenov - Slovákov dovŕšený. Slováci (Sloveni) sa nesporne stali popri Maďaroch najvýznamnejším a rozhodujúcim spoločenstvom v procese konštituovania sa Uhorského kráľovstva.