1.3. Prokopios o charaktere a zvykoch Slovanov


530-545

PO GRÉCKY PÍSANÉ DIELO BYZANTSKÉHO HISTORIKA PROKOPIA (PRED 500-OKOLO 560) HlSTORIAI, NAJMÄ JEHO III. KNIHA 0 VOJNE GÓTSKEJ, MA KĽÚČOVÝ VYZNÁM PRE POZNANIE NAJSTARŠÍCH DEJÍN SLOVANOV V DUNAJSKEJ KOTLINE. TlETO UDALOSTI A CHARAKTERISTIKU SLOVANOV UVÁDZA V SÚVISLOSTI S GÓTSKYMI VOJNAMI.

 

Kniha III., kapitola 13 (:rok 545:). Stalo sa, že nedávno predtým veľký oddiel Slovienov (1) prekročil rieku Dunaj, začal pustošiť tamojšie oblasti a zajal do otroctva väčšie množstvo Romajov. Herulovia ich nečakane napadli, hoci ich Slovieni mnohokrát počtom prevyšovali, zvíťazili nad nimi nad očakávanie. Pobili ich, ale všetkých zajatcov prepustili s možnosťou vrátiť sa domov. Tu zajali nejakého muža, ktorý si prisvojil meno Chilbudia, vynikajúceho muža, ktorý bol niekedy romajským prétorom. Narzes ho ľahko usvedčil zo samozvanectva. Ako sa všetko toto stalo, teraz vysvetlím.

Kniha III., kapitola 14 (:roky 530-545:). Žil akýsi Chilbudius,  blízky Justiniánovmu (2)  cisárskemu dvoru, neobyčajne udatný vojak, ktorému bola túžba po bohatstve natoľko cudzia, že pokladal za najväčšie šťastie svojho života, že nenadobudol žiadny majetok. Vo štvrtom roku svojej vlády (3)  cisár ustanovil tohto Chilbudia za veliteľa Trákie (4), dal mu do ochrany rieku Dunaj a prikázal mu dávať pozor na to, aby tam žijúci barbari neprekračovali rieku. Ale barbari žijúci pri Dunaji, Huni, Anti (5)  a Slovieni, často sa veru prebrodili a spôsobovali Romajom nenahraditeľné škody. Barbari sa Chilbudia natoľko obávali, že za tri roky, pokiaľ zaujímal postavenie veliteľa, nielenže nikto z barbarov nemohol prekročiť Dunaj, za účelom vojny s Romajmi, ale Romajovia pod velením Chilbudia prechádzali do oblastí na druhý breh (:rieky:), zabíjali a zajímali do otroctva tam žijúcich barbarov. Po uplynutí troch rokov od svojho príchodu Chilbudius ako obyčajne prekročil rieku s neveľkým oddielom. Slovieni vystúpili proti nemu všetci bez výnimky. Bitka bola krvavá, padlo veľa Romajov a s nimi ich veliteľ Chilbudius. Potom sa stala rieka navždy prístupnou pre prechod barbarov podľa ich vôle a romajská dŕžava úplne otvorenou pre ich vpády. Takto sa ukázalo, že moc rímskeho impéria nedokázala nahradiť chrabrosť jedného človeka.

Po istom čase sa Anti a Slovieni znepriatelili medzi sebou a začali vojnu. Stalo sa, že v tejto vojne Antov premohli nepriatelia. V tejto bitke akýsi Slovien zajal sotva dospelého mládenca menom Chilbudius a vzal si ho za svojho Odomov:). Po čase tento Chilbudius sa ukázal voči pánovi veľmi naklonený a smelý voči nepriateľom. Neraz podstupujúc veľké nebezpečenstvá za svojho pána vykonal mnoho slávnych činov a mohol si vyslúžiť veľkú slávu. Asi v tomto čase podnikli Anti vpád do tráckej oblasti, mnohých z tamojších Romajov olúpili a zotročili. Hnali ich pred sebou, vrátili sa s nimi do vlasti...

Totiž týmto kmeňom, Slovienom a Antom, nevládne jednot­ livec, ale už oddávna žijú v demokracii, a preto u nich šťastie i nešťastie v živote, zdar vecí rovnako ako nezdar sú im záležitosťami spoločnými. A vo všetkom ostatnom, pri oboch týchto barbarských kmeňoch, sú život i zákony rovnaké. Majú jedného boha, tvorcu blesku, ktorého považujú za jediného pána všetkých vecí, prinášajú mu obete býkov a konajú iné posvätné obrady. Osud ani nepoznajú, ani neuznávajú vo všeobecnosti, že by mal vo vzťahu k človeku nejakú moc. No keď im niekedy hrozí smrť alebo choroba, alebo sa vo vojne dostanú do nebezpečenstva, sľubujú, ak z neho vyviaznu, že budú obetovať bohu obeť za svoj život. Keď sa zachránili, obetujú, ako sľúbili, a myslia, že záchrana bola vykúpená prinesenou obeťou. Uctievajú však rieky, víly a ďalšie iné božstvá, prinášajú im obete a pomocou týchto veštia. Bývajú v úbohých chatrčiach, navzájom od seba rozptýlení, často menia obydlie. Do vojny idú proti nepriateľom pešo so štítmi a kopijami v rukách, brnenie si nikdy neobliekajú, niektorí
nemajú ani košele ani plášte, niektorí majú iba nohavice podpásané širokým pásom na bedrách a v takom ustrojení idú proti nepriateľovi. Všetci majú jeden spoločný jazyk, neumelý, barbarský. Ani výzorom sa navzájom nelíšia. Vzrastom a ohromnou silou líšia sa od ostatných, kožu a vlasy nemajú ani príliš biele, resp. plavé, ani celkom čierne, ale sú trocha hnedastí. Spôsob ich života je podobný ako u Masagetov, drsný, bez pohodlia,
večne sú pokrytí špinou, chudobní, ale nie zlomyseľní, no z prostoty zachovávajú hunské mravy. Niekedy mali Slovieni a Anti aj spoločné meno. Kedysi sa obe tieto ple­mená nazývali Spormi (6), myslím preto, že žili v krajine roztrúsené v osobitných žiliskách. Obývajú väčšiu časť brehu Dunaja z druhej strany. To, čo som o tomto národe uviedol, azda postačí...

 


Edície: Šafárik, P. J.: Slovanské starožitnosti (latinský text), okres druhý. V Praze 1863, s. 692-694; Ratkoš, P.: Pramene k dejinám Veľkej Moravy (slovenský preklad). Bratislava 1964, s. 31-40.

1,5 Názvy príslušníkov kmeňových zväzov Slovanov.
2 Justinián II., byzantský cisár 527-565.
3 Rok531.
4 Rímska provincia rozprestierajúca sa od Carihradu po dolný Dunaj.
6 Prokopiovo označenie Slovanov, je ojedinelé a podľa P. Ratkošaj náhodné.

Podujatia LIC


 

Obálka slniečka september 2013